Zachytil som výrok jednej poslankyne, ktorá utrápene vyznala bolesť z otvorenia chrámov. Vraj jej starí rodičia chodili iba do chrámu, nikde inde, a nakazili sa iste len tam. A ako sa trápili. Kresťansky je takéto zmýšľanie ak nie herézou, tak silne protikresťanské. Táto ľudomilnosť musí mať hranice. Bolo by to podobné, ako povedať, že ak mi blízkych ľudí zrazilo auto, mali by byť všetky autá zakázané, a moji blízki i mnohí ľudia by mohli menej trpieť, prípadne ešte žiť. Bolo by to absurdné. Ľudia vždy budú zomierať z rozličných príčin, napriek všetkej snahe o bezpečnosť a starostlivosť. Tak to bolo, tak to je, a tak to bude. Ale apelovať na zatváranie chrámov kvôli nákaze, je z kresťanského pohľadu absurdné.
Koľko absurdít však zažívame v tomto čase. Ľudia vo všetkých dobách sa chránili chorôb na základe prirodzenej reakcie, ale nikdy kvôli tomu nestrácali zdravý rozum a cestu viery. Ak človek nezomrie na covid-19, / 2%úmrtia zo všetkých úmrtí/, tak zomrie na niečo iné a kedy a v akom čase, nie sme pánmi života, aby sme to s istotou rozhodli my. Ale kresťansky pohľad na život a na smrť nám pripomína cestu Krista, ktorý nás vedie k večnému životu. A môžeme túto cestu zameniť za niečo iné? Niektorí „veriaci“ by nám to možno chceli nahovoriť, ale ľudské zmýšľanie, ktoré konkuruje božiemu, je vopred odsúdené ako klam. Tak ako to zažil aj Peter, keď chcel Krista odhovoriť od kríža a teda od smrti. Dostal ponaučenie – „Odíď mi z cesty satan, lebo nemáš zmysel pre božie veci, len pre ľudské!“(Mk 8,33)
Biblia uznáva len jeden strach, a to strach z večného zatratenia. A na inom mieste vyzýva kniha Kazateľ – „Boha sa boj, jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosť každého človeka.“ (kaz. 12,13) Ako ďaleko sme dnes od týchto postojov. Na ochranu nenarodených detí je vlažný alebo tvrdo odmietavý postoj i v legislatíve, ale na ochranu babičiek je pomaly celý národ súdený ako nezodpovedný. Jedna z takýchto babičiek mi raz povedala: „A to mám tu žiť večne? Veď ja sa pripravujem na odchod. Nechám to na Pánu Bohu.“ Prirodzená reakcia veriaceho človeka, ktorý vie, že na tejto púti príde raz čas, a potrebuje byť pripravený odísť.
Kedysi platilo viac, že kresťan sa upína k večnému životu viac, ako k pozemskému. Z pohľadu viery to bolo úplne správne. Žiť naplno tu na zemi, ale žiť zároveň pre večný život.
Dnes sa to obracia opačným smerom. Upnutie sa na tento život môže ohroziť ten večný. Ak sa vytráca účasť na nebeskej Liturgii, ak mizne generácia mladých z účasti a zápasu viery zo scény, ak sviatostný život sa odsúva do individuálnej pastoračnej starostlivosti, ak do chrámu na jedny z najväčších sviatkov už druhý rok môže prísť iba vybraná skupina veriacich nie podľa krstu, ale s istým druhom pasu, a aj to so smiešnym počtom, tak pre dogmu zdravia to môže byť v poriadku, ale určite nie pre dogmu viery, ktorá si vyžaduje účasť na Daroch, ktoré dáva Boh pre posvätenie a spásu človeka.
Je veľká snaha nielen lámať slobodu a dôstojnosť človeka, ale lámať aj jeho svedomie. A to už je vážna vec. Smrteľne vážna. Človek vo svedomí uznáva, čo je prijateľné a čo je neprijateľné pre jeho život ale i pre jeho spásu. Preto buďme opatrní, hľadajme podľa Kristových slov nadovšetko Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť , a ostatné dostaneme navyše. Neplatí to však naopak. Ale najprv Božie kráľovstvo…
o. Dr. Štefan Kopčák