Možno si dnes človek ani neuvedomil to, že z rodín, ba i z Cirkvi sa akosi vytratilo dobromyseľné napomínanie. My nemáme chuť si všímať to, čo sme povinní vidieť a reagovať na to. Tento spôsob hľadania nápravy napomenutím dnes hrubo nahradili hádky, nadávky, posmešky a zlomyseľné „ohovárky“ aj na mediálnej úrovni. Kedysi dokázal rodič rozumne vytknúť mnohé veci aj dospelým deťom, no dnes sa zháčime pred drzými odpoveďami detí, typu: – Oco, nerieš to!, – Nestaraj sa do mňa!, – Ja mám svoj život!, – Ja lepšie viem, ako to má byť!, – Mám svoj rozum! … atď.
Namiesto konštruktívneho rozhovoru na tému problému, nastane „hlúpe“ ticho, v ktorom rodič sa cíti porazený, aj keď o žiadnom víťazovi sa tam nedá hovoriť. Podobne to cítim aj vo vzťahu kňazi a veriaci, ktorým sa kňaz ťažko odhodlá čosi vytknúť, lebo urazene prestanú chodiť do chrámu hovoriac, že kňaz za to môže… Prečo sa stará do toho, do čoho ho nič nie je…?!
Naozaj otca, či mamu alebo kňaza a biskupa nemá trápiť zlý postoj k životu u tých, ktorí sú im zverení…?!
Vari len tí môžu kričať, ktorí si za každú cenu chcú presadiť svoje názory? My nesmieme byť ticho, vtedy keď treba hovoriť, lebo budeme niesť zodpovednosť za svoje mlčanie pred Bohom. Žiaľ, tento „úzus“ mlčania bez napomínania sa dnes hlboko vryl do správania predstavených rozličného typu na všetkých úrovniach, čo je veľmi zlé!!! Lebo niet komu pozdvihnúť hlas proti tomu zlému, ktorý má slobodu slova, bez ohľadu na to, že jeho slová kazia ľudí a morálku. Tento „zlý“ nenapomína, ale ľudí nahovára a popudzuje ľudí k tomu, čo môže mnohým ublížiť, lebo už niet komu sa na to ozvať, keďže dobromyseľné napomínanie už stíchlo.
No niet nič horšieho, ako keď stíchnu ústa rodičov a Cirkvi, lebo vtedy zavládne hrozivé mĺkvo. Tak, ako to povedal istý mladý muž po smrti otca: „Kým otec žil, nevedel som zniesť slová jeho napomínania. Ale teraz by som ho tak veľmi rád chcel počuť aj s jeho výrokom: „Synu, kým ti je ktosi ešte schopný čosi povedať, tak komusi ešte na tebe záleží. Uvidíš, že najhoršie pre teba bude, keď nik o teba nezavadí, slovko ti nepovie, lebo už nikomu nebude záležať na tebe, ani na tom, čo robíš… Mne ešte na tebe záleží, a preto ťa napomínam“ – povedal otec. Žijeme dobu slobody slova, bez odvahy povedať to slovo, ktoré je potrebné povedať v rodine či v spoločnosti, alebo aj zo strany Cirkvi. Treba sa nám nad tým vážne pozastaviť a pýtať sa – Prečo?!
Vtedy, keď zlí anjeli sa vzopreli a šírili okolo seba rozvrat pod heslom „non serviam“ – nebudem slúžiť Bohu. Vtedy sa slovkom napomenutia ozval Archanjel Michal s otázkou: „Mi-cha-el…?“ – Kto, ako Boh? Toto slovko napomenutia tak popudilo zlých anjelov, že podľa svedectva Sv. písma „… na nebi sa strhol boj…“ (Zjv 12,7). Je isté, že aj naše napomínanie vyvolá odpor u tých, ktorí by si chceli svojvoľne a proti všetkým dobrým mravom počínať. S tým treba počítať, ale nesmieme sa toho zľaknúť, keďže Boh nikdy neprehráva, a ani tí, ktorí jeho pravdu obhajujú. Vidieť to na „súboji“ v nebi, o ktorom Sv. písmo svedčí: „… satan, čo zavádzal celý svet, bol zvrhnutý…“ (Zjv 12,9). „Beda však zemi i moru, lebo zostúpil k vám diabol, plný zlosti, lebo vie, že má málo času“ (Zjv 12,12).
Aj my nemáme dosť času na opravu toho, čo je zlé. Treba sa nám včas zamyslieť nad tým, kam povedie naše mlčanie v rodine, kde sa vytráca kresťanský duch a kam povedie naše mlčanie v spoločnosti, kde sa vnucujú nové ideológie bez ohľadu na to, kam sa spoločnosť uberá. Ježiš vedel byť aj tvrdý, keď povedal: „Beda vám farizeji, zákonníci, pokrytci…“ (Mt 23,25). A jeho milosrdná láska vedela aj upliesť bič, aby vyhnal tých, ktorí znesväcovali Boží dom… (Mt 21,13). Lebo láska a milosrdenstvo nespočíva v tom, že ticho schvaľujeme zlo, lež v tom, že tak, ako Archanjel Michal rázne vystúpime proti tým, ktorí sa považujú za bôžikov. Preto Kniha múdrosti zdôrazňuje: „Na mocných však čaká tvrdý súd“ (Múd 6,8).
My si nesmieme zahrávať s Božou trpezlivosťou a nemôžeme dúfať, že ktosi iný za nás povie to, čo my zo svojej pozície musíme povedať, alebo iný za nás urobí to, čo sa od nás očakáva. Zo situácie sv. Michala vidíme, že náš postoj musí zostať pevný, aj keď sa celý svet otriasa v základoch. „Veď, Boh neušetril ani anjelov, keď zhrešili, ale zvrhol ich do tmavých priepastí podsvetia a dal ich strážiť až do súdu“ (2Pt 2,4). Božia láska nie je povrchný cit, lež postoj Otca, ktorý nemôže ponechať na rovnakej úrovni dobro i zlo.
Preto dnes prosme o to, aby sme boli zrelí pre konfrontáciu so svetom, ktorý znevažuje Boha v jeho ustanoveniach. Zverme sa pod ochranu sv. Michala archanjela, aby sme ustáli svoj boj s tými, ktorí aj dnes hovoria – non serviam. Prosme našu Nebeskú Matku, aby nám vyprosila dosť síl k ráznosti v obhajovaní Božej cti na zemi.
+Milan