Katechézy počas Veľkého pôstu – význam bohoslužby a Božskej sv. Liturgie

Katechéza 1.týždeň

VÝCHODNÁ DUCHOVNOSŤ  je kristocentrická a ekleziocentrická. V jej centre je Kristus a Cirkev.

To znamená, že človek dochádza spásy a posväcovania len skrze Bohočloveka Krista uprostred cirkvi, ktorá je jeho tajomným telom.

Božská Liturgia a sviatosti tvoria božský prúd spásy smerujúci k ľudskej duši. Na druhej strane stojí človek, ktorý si má pripraviť srdce pre ich prijatie.

Mikuláš Kabasilas, veľký byzantský teológ hovorí, že znovuzrodenie človeka prichádza len skrze Božiu milosť, ale že je nutná naša spoluúčasť úsilia a zápasu ako správne reagovať na tento dar.

Skrze sviatosti vstupuje do zatemnelej duše človeka Slnko spravodlivosti, podobne ako dvermi, a umŕtvuje sa to, čo bolo v súlade s temnotou. A SVETLO SVETA KRISTUS VÍŤAZÍ NAD SVETOM A JEHO TMOU.

V Liturgiách starokresťanských čias sa kresťania na bohoslužbe nazývali VERNÍ. Vyslovením slov /Shemann/verní, zostávali sláviť bohoslužbu len tí, ktorí pristúpili k Eucharistii, ostatní museli odísť. Eucharistia vo svojej podstate vyjadrovala veľké Tajomstvo Krista, ktorí oddeľoval kresťanov, ako cirkev od sveta.

Božia služba nebola to teda iba záležitosť kňaza-presbytera, a prípadne niektorých kresťanov, ale vyjadrovala samú podstatu ktorá bola v tom, že Kristus zhromažďuje a živí svoj ľud zachraňujúc ho zo sveta,  v ktorom vládne duch temnoty, klamu a smrti.

Cirkev a teda aj každý kresťan m,á byť svedectvom o Kristovi pred týmto svetom, ktorý prišiel osvietiť, spasiť a uzdraviť celého človeka.

Buď získavame plnosť života v Kristovi každým dňom svojho  života, alebo strácame  podiel na jeho Kráľovstve.

///Celý bohoslužobný život i sviatosti musia byť spojené s asketickým úsilím, čo je cesta pokánia, úsilia a námahy, spojením mysle a srdca. A tak vstupom do vnútornej komunikácie s Bohom

—————————————————————————

BOHOSLUŽBA  

Známy teológ a liturgista Florenskij hovorí, že kresťanstvo je predovšetkým litiurgické náboženstvo a cirkev bohoslužobné náboženstvo. Bohoslužba stojí na prvom mieste a potom je učenie a disciplína.

Už v apoštolských časoch, keď ešte neboli formulované pravdy viery, cirkev už slávila liturgiu. Cirkev sa stretávala na lámaní chleba-na Eucharistii. Všetky pravdy viery sa nachádzajú v liturgických textoch.

Podľa biskupa sv.Ignáca Brjančaninova sa veriaci, ktorý pravidelne navštevuje chrám a pozorne sa zapája do všetkých bohoslužobných dianí,  naučí sa všetkému potrebnému pre život viery.

Pretože v bohoslužbe je dôraz kladený na Stretnutie s Bohom skrze našu myseľ i srdce.

Cirkev tak hlása, že ako je pravá v učení o Bohu tak je pravoverná i v uctievaní PRAVÉHO Boha.

Už v 5.storočí cirkev stanovila, že liturgia sa nesmie meniť i do budúcnosti.

Zmeny boli možné iba v nepodstatných veciach, alebo pri pribúdaní nových svätých, ale to zapadalo do základu, ktorý bol pevne stanovený.

——————————————————————————————————

PROSKOMÍDIA – je príprava obetných darov chleba a vína k sv. Tajomstvám. Toto prinášanie obetných darov patrí medzi najstarobylejšie posvätné úkony už od počiatkov ľudských dejín. /Abrahám priniesol Melchizedekovi tajomnú obeť…/ ale aj u  všetkých národov,

Kedykoľvek sa človek obracal k Bohu, vždy pociťoval potrebu prinášať Bohu dary a žertvy. Boli to však aj krvavé obete zvierat… krv je tekutinou života  a tá sa prinášala ako súčasť kultu obety

KRV ZMLUVY. Krvavá obeta vyvrcholí na Golgote obetovanou KRVOU BOŽIEHO BARÁNKA, ktorý odčiní hriechy ľudu.

Od Boha zjavenom náboženstve v prvom rade ide o smäd po Bohu. Okrem Boha niet života, niet pokoja, niet šťastia, ako hovorí žalm 41: Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom. Kedy už uzriem jeho tvár?“

Bez Boha sa hromadí hriech a zlo a tak sa tu odkrýva aj pohľad na svätosť Boha a túžbu človeka po mravnom a čistom živote.

Žalm 51

Obeta NAVODZUJE aj stav adorácie, klaňania sa Bohu, stav pokánia v túžbe po očistení, vnútorný pocit po Bohu, ktorý jediný môže nasýtiť dušu a naplniť život.

Kristus ako hlavné prikázanie pripomína  Milovať budeš Pána svojho Boha celým svojím srdcom, dušou mysľou i zo všetkých síl.

U otcov sa jeden hriech považuje za hrozný a podstatný: – netúžiť po Bohu a odlúčiť sa od neho,  a je v tom tvrdosť srdca, nekajúcnosť, čo apoštoli nazývajú hromadením hnevu pred Boží súd.♦ „Vy svojou tvrdosťou a nekajúcnosťou  si hromadíte hnev na deň Božieho súdu, hovorí Apoštol vo svojom liste.

Tam kde je smäd a túžba po pravom živote, je aj obeta. Na ceste k Bohu človek poznáva svoju nedostatočnosť i hriech a tak prináša obetu.

Pravou a jedinou platnou obetou za všetkých ľudí je KRISTOVA OBEŤ. On vyniesol na drevo kríža naše hriechy.

 Všetky starozákonné obety boli bezmocné aby zničili hriech a priviedli človeka do jednoty s Bohom-

VEĽKÝ VCHOD: patrí k najslávnostnejším obradom svätej Obety.

Malý vchod s Evanjeliárom vyjadroval poučenia svätých Právd, zjavených Bohom skrze Krista, večné Slovo, pre katechumenov, ale tak aj pre ostatných veriacich.

Veľký vchod má charakter eucharisticko-obetný.

Modlitbu veľkého vchodu zostavil sv. Bazil Veľký a patrí medzi najkrajšie modlitby sv. Liturgie. Nikto nie je dôstojný slúžiť ti Kráľ slávy…vyprosuje sa tu pomoc pre dôstojné slávenie nekrvavej obety Nového zákona.

A utvára sa hlavná myšlienka že vysluhujúcim tohto tajomstva je sám Kristus.

Počas veľkého vchodu sa spieva pieseň My ktorí cherubínov tajomne predstavujeme

Sv. Ján Zlatoústy hovorí:Nech nik v tomto čase nemá svetské zmýšľanie. Avšak nech všetko pozemské vykorení a na seba celého prenesie pieseň Bohu slávy a vznešenosti.

Cherubínska pieseň sa objavila prvýkrát v roku 573 za patriarchu Jána Scholastika a byzantský cisár Justinián ju nariadil spievať počas bohoslužby veľkého vchodu.

Cherubíni pred Božím trónom spievajú Bohu pieseň chvály a my tu na zemi stávame sa odbleskom nebeskej Liturgie.

A vrcholí v slovách aby sme dôstojne prijali Krista-Kráľa vekov vo svätom prijímaní.

——————————————————————————————————

Katechézy 2.týždeň

VYZNANIE VIERY – SYMBOL VIERY

Nicejsko – konštantinopolské vyznanie viery bolo formulované na nicejskom všeobecnom cirkevnom sneme v roku 325 v Nicei a následne doplnené v roku 381 v Konštantinopole.

Vyznanie viery bolo uvádzané do sv.Liturgií postupne na východe a neskôr aj  na západe. Dôvodom bol najmä zápas o čistotu viery proti bludárom a heretikom.

Cisár Justinián II. dal zaviesť do bohoslužby konštantinopolské vyznanie viery, a západná cirkev podľa tohto vzoru postupne od snemu v Tolede zaviedla vyznanie viery do svojich bohoslužieb.

Symbol viery vyjadruje súhrn večných Božích právd opierajúcich sa o Kristovo Evanjelium. Je tu hlboké prepojenie medzi vierou a Obetou Krista v Eucharistii.

Je to aj výzva: S BOŽOU BÁZŇOU A VIEROU PRISTÚPTE!

Bohoslužba sa zakladá na viere a je súčasne aj jej najkrajším prejavom a vyjadrením.

Vyzdvihuje sa tu duchovný úžitok pre Cirkev, ktorý spočíva v tom, aby kresťania svedčili o pravosti svojej viery:  – pred Bohom

                                                    – pred ľuďmi

                                                    –  i o vzájomnosti jednoty viery medzi sebou

Počas spievania symbolu viery kňaz dvíha veľkú prikrývku – vozduch, gr.aer/ a povieva ňou nad čestnými darmi chleba a vína a potichu (ľud nahlas) vyznáva symbol viery. Je to znak vanutia Svätého Ducha, cez ktorého sa uskutočňuje i najsv. Tajomstvo Kristovej Obety. Je to viacnásobný symbol : 1. Zostúpenia Sv.Ducha

2. Svätý Ducha sa vznášal nad vodami pri stvorení sveta

3. Kristus rozprestiera ochranu verných, ako vták svoje krídla nad mláďatá    / modlitba – prikry nás záštitou svojich krídel a zažeň od nás každého nepriateľa a útočníka…/

Slová dvere, dvere kedysi boli ochranou pred cudzími a nepovolanými mať účasť na sv. tajomstvách. Dvere chrámu boli strážené. Obzvlášť to platilo v dobe prenasledovania pohanmi.

Neskôr to malo duchovný význam, aby sme si uzavreli dvere srdca pred všetkým pozemským, pred vášňami a pokušeniami tohto sveta.

A sústredili svoju pozornosť, myseľ, srdce na eucharistické obetovanie.

Biskup Vissarion hovorí: tie slová dvere, dvere musia pripomenúť verným, aby sa zamysleli nad tým, či sú hodní, aby zostali v chráme v čase Obety, a či sú pripravení kráčať cestou nového života. Či sú kresťanmi naozaj, alebo len navonok podľa mena.

Ukazuje sa tu aj trojité tajomstvo: Viery, Cirkvi a Eucharistie.

Akákoľvek časť vypadne, človek je v klame. Či je to samotné vyznanie viery,/ jeden zo známych teológov cirkvi hovorí, že ak človek nepozná katechizmus, hlavné pravdy viery, nič mu neprinesie úžitok ani z duchovných darovalebo zlý postoj k cirkvi, alebo život bez Eucharistie.

Po vyznaní viery sa odkrývajú čestné dary

—————————————————————————————————————

Slovo VERÍM vyznačuje prijatie Bohom zjavených právd.

Je slávnostným vyznaním a súhlasom s tým , čo nám Boh zjavil skrze prorokov, Písma a napokon cez svojho Syna.

Sv.Pavol: Srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spasenie.

Opakovaním vyznania viery POSVÄCUJEME SAMI SEBA PRAVDOU.

Od tohto okamihu po liturgii Slova, po prenesení čestných darov pri veľkom vchode, po vyznaní viery sa obraciame k najväčšiemu tajomstvu – k Eucharistickej obeti Ježiša Krista

——————————————————————————————————————–

Katechézy 3.týždeň  

VSTUP NA EUCHARISTICKÉ SLÁVENIE

Po vyznaní viery kňazzvolá: Stojme dôstojne a v bázni, pozorne vnímajme, aby sme v pokoji prinášali sväté vďakyvzdávanie.

Tu vstupujeme do hlavnej časti sv. Liturgie, ktorá je zameraná k plnosti Daru – ktorý nás posväcuje a oživuje s Kristom,

V sýrskej Liturgii diakon na začiatku eucharistického kánonu takto oslovuje veriacich: „ Stojme slušne, stojme s bázňou a chvením, stojme v čistote, skromnosti a svätosti! Stojme bratia, všetci s láskou, s pravdivou vierou, s bázňou pred Bohom a hľaďme na túto strašnú a svätú obeť, čo leží pred nami a rukami kňaza sa prináša Otcovi, pánovi celého sveta, za nás všetkých pre dosiahnutie milosrdenstva a spasenia a na obeť chvály.“

Večný život môže človek dosiahnuť jedine v cirkvi, keď je v spoločenstve so samotným Kristom, a to i prostredníctvom najsvätejšej Eucharistie.

Eucharistiu ustanovil sám Pán pri Poslednej večeri, a my sme pokračovateľmi tohto tajomstva. Vstup do cirkvi začína prijatím sv. krstu, eucharistické prijímanie však napĺňa tento nový život darovaný Kristom a pre Krista.

Boh ustanovil cirkev na zemi, aby ju chránil, ako hovorí apoštol, ako svoje milované deti. Skrze Tajomstvo eucharistie sa máme očistiť a posväcovať smerujúc k jednote s Bohom.

Starozákonné predobrazy Eucharistie:

Už pád našich prarodičov do hriechu sa uskutočnil prijatím pokrmu zo stromu poznania dobra a zla. Ak týmto pokrmom prišla do človeka smrť, bolo potrebné aby spása od hriechu a smrti prišla cez iný pokrm – a to je Eucharistia, vtelené Božie Slovo- Kristus.

Predobrazy St.zákona boli  všetky krvavé obety, krv zvierat však nemala silu odčiniť hriech človeka, boli to posvätené predkladané chleby v jeruzalemskom chráme. Bola to horká voda v Meribe, keď židia umierali od smädu a voda sa nedala piť, vtedy Mojžiš hodil drevo do vody a stala sa sladkou. Drevo je predobrazom kríža, ktorý uzdravuje duše od jedu smrti.

Bola to manna, ktorá živila Izraelitov 40 rokov na púšti, chlieb z neba, ktorý však nemal silu chleba, o ktorom hovorí Kristus. „Syn človeka vám dá chlieb, ktorý zostáva pre večný život.“

Kristus hovorí o živej vode, ktorá prúdi do večného života, je to nápoj jeho Krvi, ktorá jediná má silu večného života.

Eschatologický charakter:

Eucharistia má soteriologický ale aj eschatologický charakter.

Udalosti poslednej večere nás orientujú smerom k Nebeskému kráľovstvu. Keď Kristus povedal pri poslednej večeri: „ Toto robte na moju pamiatku!“(Lk 22,19), potvrdil tak existenciu Cirkvi až do konca sveta.

Kristovo Vzkriesenie poukazovalo na víťazstvo nad nepriateľmi, nad každou neprávosťou, klamom i smrťou ako posledným nepriateľom.

Skutky apoštolov nám pripomínajú, že veriaci sa deň čo deň schádzali na lámaní chleba a s radosťou a úprimným srdcom jedli a pili pokrm a nápoj, čím sa zvýrazňuje duch RADOSTI,   /porov.Sk 2,46/  V Liturgii sv. Bazila po premenení sv. darov kňaz hovorí: lebo vždy keď jete tento Chlieb a pijete z tejto čaše, zvestujete moju smrť a vyznávate moje Vzkriesenie, …a jeho slávny a hrozný druhý príchod

Aramejský výraz Maranatha bol často užívaný v starokresťanských časoch a má hlboko eschatologický význam. (Boh je tu, prichádza, je blízko…( Obraz Kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta a ktoré je večným a ktoré Kristus otvára pre tých ktorí uverili a ktorí si očisťujú rúcho v krvi Baránka, ktorí sa sýtia nebeským pokrmom aby raz mohli vstúpiť bez prekážky do paláca jeho nebeskej slávy.

EUCHARISTICKÝ KÁNON

Slová ustanovenia Eucharistie pochádzajú od Samého Krista pri Poslednej večeri. Kánon, modlitba pred ustanovením Eucharistie bola vyslovovaná od počiatku Cirkvi nahlas. Kánon S týmito blaženými mocnosťami, láskavý Vládca, aj my spievame…pochádza pravdepodobne od sv.Jána Zlatoústeho. Už cisár Justinián v 6.storočí zakázal vyslovovať kánon potichu, čo dnes je bežné.

Prikazujem všetkým biskupom a kňazom nie mlčky, potichu, ale nahlas vyslovovať božský prínos, aby ho počul zbožný ľud a aby takýmto aktom duše poslucháčov boli povznesené k zbožnosti a oslavovali Boha

Aj dnes sú mnohé modlitby potichu, pritom ich závažnosť je nesmierne významná.

Slová výzvy Milosť Pána Ježiša Krista nech je s vami všetkými… vyjadruje že všetko sa koná len skrze Krista, s Kristom a všetko je Ním darované…Pokoj s Bohom, …prístup k trónu milostí  …aď..

Výzva Hore srdcia…nám zasa ukazuje pozdvihnutie k nebu, kde sa koná nebeská Liturgia. Začína sa výstup na nebo, kde sedí Kristus po pravici Boha Otca. Duch Svätý zas zostupuje, aby sa dielo Obety mohlo vykonať aj tu na zemi.

Ak odpovedáme: Máme ich u Pána! Je otázkou, či je naše srdce u Boha so všetkou vierou, láskou, nádejou a pozornosťou.

Sv.Pavol preto v liste vyzýva: Myslite na to, čo je hore…!!!

Vzdávajme vďaky Pánovi!...je vyjadrením kedysi starobylej židovskej modlitby vďakyvzdávania.

Odpovedáme – Je dôstojné a správne/spravodlivé/…vyjadruje to miesto duše, ktorá je schopná znovu Bohu dobrorečiť, oslavovať ho, spievať mu na slávu, PRINÁŠAŤ túto vďaku a oslavu s očisteným srdcom, IBA BOH JE HODEN NAŠEJ CHVÁLY, VELEBY, OSLAVY – Teba ospevovať, dobrorečiť ti, chváliť ťa….

Aj Kristus pri poslednej večeri sa obracia k Otcovi slovami chválitebno – ďakovnou modlitbou.

Základným obsahom je Oslava Božej velebnosti

                  Vďaka za dielo Stvorenia- z tvojich rúk pochádza všetko

                  Vďaka za vykúpenie a spásu človeka, ľudstva

Večný život je v tom, aby poznali Teba, jediného a pravého Boha, a to je, ako hovorí teológia, podstata kresťanstva.

♦Kto pozná Boha, vzdáva mu vďaku, kto ho nepozná, nevzdáva mu vďaku.

POZNANIE BOHA pretvára náš život na vďakyvzdávanie. Na poznanie tej Lásky ktorá svet, stvorila, vykúpila u udržiava až do konečného zavŕšenia.

EUCHARISTIA ako vďakyvzdávanie vracia človeka späť k realite KRÁĽOVSTVA, vytvára spoločenstvo s Bohom, Cirkev sa uskutočňuje v Tajomstve vďykyvzdávania. Pri slovách vzdávajme vďaky Pánovi…celý kresťanský ľud, celé zhromaždenie i každý individuálne majú Bohu prinášať liturgickú a nekrvavú obeť za všetky prijaté dobrodenia.

A slová serafínskeho chválospevu Svätý, Svätý, Svätý Pán zástupov…pripomínajú, že okolo Božieho trónu sú myriady Božích anjelov rôznych stupňov a hierarchie.

Potom kňaz činí HVIEZDICOU znak +++ na 4 stranách diskosa, ktoré pripomína víťazstvo Krista nad smrťou ohlasované do všetkých štyroch strán sveta.

—————————————————————————————————————

EPIKLÉZA – vzývanie Sv.Ducha

Počas spevu: Teba ospevujeme, teba zvelebujeme…pokračuje kňaz v eucharistickom kánone…po premenení….ZOŠLI SVOJHO SVÄTÉHO DUCHA NA NÁS I NA TIETO PREDLOŽENÉ DARY

3x sa kňaz i diakon klaňajú v tomto okamihu

Je to moc KRISTA, ktorý dáva svoje Telo i Krv, ale prostredníctvom Sv. Ducha sa uskutočňuje táto premena

Prosba za modliacich, aby boli očistení a hodní prijať sv.dary

Kňaz žehná+++ najprv diskos so sv.chlebom, potom kalich a napokon oboje so slovami: PREMEŇ ICH SVOJIM SVÄTÝM DUCHOM

Epikléza zn.z gr.slova vzývanie, privolávanie. Vo všetkých sv.Liturgiách na svete je toto vzývanie Sv.Ducha

Aby sa tento chlieb stal pravým TELOM JEŽIŠA KRISTA a toto víno skutočnou KRVOU JEŽIŠA KRISTA.

   Najstarší otcovia  cirkvi považujú toto vzývanie  najsvätejšej Trojice, alebo priamo Svätého Ducha za vrcholenie celého tajomstva sv. Obety.

Jeden z teológov to vysvetľuje obrazom prírody: „ Tak, ako zem nevydá plody bez dažďa, tak aj sv. Tajomstvá nemôžu sa uskutočniť bez prítomnosti Svätého Ducha .

KRISTOVE slová: „Ak nebudete jesť Telo Syna človeka a piť Jeho krv, nebudete mať v sebe život“ pripomína Dar a Tajomstvo nad všetky dary.

Sv.Ján Zlatoústy: I teraz tu stojí Kristus, ktorý ten stôl pripravil.

Slová Vezmite a jedzte…vezmite a pite, premieňajú to, čo je predložené. Obdobne ako slová, :“Ploďte sa a množte sa,  napĺňajte zem a podmaňte si ju“(Dt 1,28)