Počiatok úcty k ostatkom svätým je zjavný už v Starom zákone: Keď Izraeliti pochovávali jedného muža, zbadali nepriateľov a preto rýchlo hodili toho muža do hrobu Elizeovho. Akonáhle muž prišiel do styku s Elizeovýmii kosťami, ožil a postavil sa na nohy (2 Kráľ 13, 21). V Skutkoch apoštolov je potom uvedené: Ľudia dokonca odnášali k chorým šatky a zástery, ktorých sa (Peter) dotkol, a zlí duchovia ich opúšťali (Sk 19, 12). Tak ako boli svätí v spojení svojej duše s Bohom počas života príbytkom Božím, boli chrámom Svätého Ducha, tak aj po odlúčení od tela zostávajú naďalej bohatou nádobou nebeskej milosti, štedro sa vylievajúc na veriacich.

Učiteľ Cirkvi a stĺp viery svätý Bazil Veľký hovorí: Ten, kto sa dotýka kostí mučeníka, ten aj prijíma z tej moci milosti, ktorá prebýva v tele mučeníka. História prvotnej kresťanskej Cirkvi ale aj naša doba nám pripomínajú, že ostatky svätých boli vždy spomínané a medzi veriacimi hlbokou zbožnosťou uctievané, najmä rozličné ostatky svätých mučeníkov a veľkých askétov (tzv. ctihodných), ktoré sa zachovali napríklad len v podobe kostí a dokonca aj len prachu a popola.

Svätý Ignátij, biskup Antiochijský, pri cisárovi Trajánovi bol vhodený na roztrhanie divokej zveri, ktorá ho roztrhala a zožrala celé jeho telo a zanechala len niečo z najtvrdších kostí, ktoré odvtedy slúžili ako sväté ostatky, zbožne pozbierané veriacimi. Roku 156 bol zabitý mečom a spálený biskup a mučeník Polykarp, biskup zo Smyrny, avšak kosti, ktoré zostali neporušené od ohňa a popola, boli pre kresťanov drahšie nad drahé kamene a drahšie nad zlato. Latinský cirkevný spisovateľ Prudentius potom hovorí: Veriaci zbierajú popol zo spálených svätých tiel mučeníkov aj kosti umyté čistým vínom, snažia sa ich pre seba získať, uchovávajú ich vo svojich domoch, nosia na hrudi svätý prach ako posvätený dar a záruku požehnania a duchovného bohatstva. Konštantinopolský arcibiskup Ján Zlatoústy napísal o pozostatkoch antiochijského mučeníka Vavylosa toto: Ubehlo mnoho rokov po jeho pochovaní, a v hrobe zostali len kosti a prach, ktoré však boli s veľkou úctou prenesené do hrobky v predmestí Daphne.

Svätý Lukián takto rozpráva o ním nájdených pozostatkoch svätého archidiakona Štefana: Z jeho kostí zostali len veľmi malé časti, zatiaľ čo celé telo sa obrátilo na prach … So žalmami a piesňami však preniesli tieto ostatky blaženého Štefana do svätého chrámu Sion … Svätosť svätých sa nenachádza a neprebýva len v ich duši, ale nevyhnutne sa rozprestiera aj na ich telo. U svätých sú sväté i duša i telo, lebo neutíchajúcimi evanjeliovými skutkami sa svätí postupne napĺňajú Svätým Duchom, takže aj ich svätá telá sa stávajú chrámami Svätého Ducha (pozri 1 Kor 6,19; 3,17). Preto zbožne a láskavo uctievame sväté ostatky, Cirkev si ctí chrámy Svätého Ducha, chrámy Boha Živého, v ktorých Boh prebýva svojou prítomnosťou a prebývaním svojej milosti, a po telesnom skone svätého a zo svojej nezmernej dobroty Pán činí zázraky zo strany svätých a skrze ich príhovor (prejavovaných vďaka svätým ostatkom) . A tieto zázraky sa dejú skrze sväté ostatky, čo len dosvedčuje, že ich zbožné uctievania ľuďmi je Bohu milé.

Ako základ kresťanskej úcty k svätým ostatkom slúži samo Božie vtelenie (Bohovtelenie Ježiša Krista). Tým, že Kristus prijal skrze svoje vtelenie ľudskú podstatu, v celej jej plnosti, Pán tým naveky utvrdil dôstojnosť ľudskej telesnosti. Pre kresťanov nie je telo už nejakou väzenskou celou ani nie je náhodným odevom duše, ale súčasťou vykúpenia celého človeka a posvätenia jeho ľudskej osobnosti, s ktorou je toto spojenie osobnosti tajomne zachované aj po smrti. Podľa učenia Písma Svätého je možné oslavovať Boha nielen duchom, ale aj v tele (1 Kor 6,20). Samo telo sa môže stať chrámom Ducha Svätého (1 Kor 6,19), a tak to zostane aj po smrti. Odtiaľ pramení v Cirkvi táto osobitná úcta a zbožný vzťah k ostatkom svätých služobníkov. Tato úcta a vzťah ku svätcom a ich telám sa vyjadruje zbožným zhromažďovaním a uctievaním svätých ostatkov, ich slávnostným odkrytím, vyzdvihnutím a prenesením, ustanoveniami špecifických pamiatok a sviatkov v česť ich nájdenia a prenesenia, vystavením chrámov nad svätými ostatkami, ale i rôznych kaplniek a monastierov.

A konečne, zaužívaným zvykom je tiež vkladanie svätých ostatkov do základov chrámov a čiastočiek ostatkov tiež do prestolných/oltárnych/antiminsionov. Vo svojom rozprávaní o zázračnej sile svätých ostatkov ctihodný Efrém Sýrsky takto hovorí o svätých mučeníkoch: Oni aj po smrti činia všetko ako živí – uzdravujú chorých, vyháňajú zlých duchov a mocou Pána odrážajú ich všelijaké zlé útoky. Veď aj vo svätých pozostatkoch vždy prebýva divotvorná milosť Ducha Svätého. Zázračná milosť si vyberá za nástroj svojho spásonosného pôsobenia na veriacich nielen samy pozostatky, ale aj rôzne odevy, ktoré svätí nosili, či schránky, v ktorých boli uložené ich telá, alebo trebárs len prach , ktorý zostal na mieste ich mučeníckeho skonu. Preto aj veci patriace svätým boli vždy uchovávané vo veľkej úcte zo strany Božieho ľudu.

Boh, hovorí svätý Ján Zlatoústy, sa s nami rozdelil o svätých: Sám si vzal duše a nám daroval telá, aby sme skrze ich sväté kosti mali stále povzbudenie ku cnostiam. V skutkoch siedmeho všeobecného snemu čítame: Spasiteľ náš Kristus nám daroval spasiteľné pramene, ostatky svätých, aby rozlične vylievali dobrodenia na tých, ktorí sú ich hodní. A to skrze Krista, ktorý v nich prebýva. Preto tí, ktorí sa drzo odvážia odmietať ostatky mučeníka: keď to budú biskupi – nech sú zosadení, keď mnísi a laickí veriaci, nech sú zbavení obecenstvo s cirkvou. V siedmom pravidle toho istého Všeobecného snemu sa hovorí: Preto, ak sú niektoré chrámy posvätené bez svätých ostatkov mučeníkov, nariaďujeme, aby v nich boli umiestnené ostatky s obvyklou modlitbou.

Od tohto okamihu v histórii sú zavádzané v chrámoch antimensiony, do ktorých sa vkladajú čiastočky svätých ostatkov a bez ktorých nie je možné konať svätú Obetu Eucharistie. Takto, týmto spôsobom, sú v každom chráme vždy bezpodmienečne prítomné aj pozostatky niektorých svätých, a tieto pozostatky v súlade s vierou Cirkvi slúžia ako záruka prebývania svätých pri bohoslužbe, v ich účasti na našich modlitbách a v ich príhovore pred Bohom, ktorý takto posilňuje naše modlitby.

Boh, ako nás opäť poučuje svätý Ján Zlatoústy, nám tiež preto zanecháva tela svätých, aby nám dal útočisko nádeje, ochranu a záštitu proti zlu, obklopujúceho nás zo všetkých strán. Preto vás všetkých pozývam, nech už je kto z vás v zármutku, v chorobe alebo v inom svetskom nešťastí či v hlbine hriechu, utekajte sem s vierou, a získate pomoc. A budete sa odtiaľ navracať s veľkou radosťou. Keď veriaci uctievajú sväté ostatky, veria nie v moc, vplyv alebo v silu týchto svätých ostatkov, ale skôr v modlitebné príhovory svätých, ktorých pozostatky sa pred ich zrakom nachádzajú. Veď pri pohľade na tieto pozostatky sa v ich srdciach prebúdza vedomie blízkosti k týmto Božím služobníkom, ktorí kedysi žili v týchto telách.

Ostatky svätých nás poučujú o výzve človeka, ktorý bol stvorený na to, aby sa stal chrámom pre Boha, ktorý v ňom prebýva . Tiež sa k nám prihovárajú pravdou o budúcom vzkriesení tiel a pripomínajú nám svätých mučeníkov našej Cirkvi, ktorí svojím utrpením a smrťou dosvedčili vieru v Krista, ktorý nad smrťou zvíťazil.

Tropár svätým zo soboty každého dňa nás nás nádherným spôsobom pozýva k modlitbám a prosbám i cez príhovory týchto Božích priateľov, svedkov Pána v živote i smrti, a ktorí prijali korunu víťazstva od svojho Pána.

Tropár svätým: Apoštoli, proroci a mučeníci,- biskupi, vyznávači a všetci spravodliví, – dobrý boj ste bojovali a vieru statočne vyznávali.- Dôverovali ste Spasiteľovi.- Preto vás vrúcne prosíme, – prihovárajte sa za nás u Dobrotivého, – aby spasil naše duše.