Sv. Serafim Sarovský

Sv. Serafím Sarovský (1759 – 1833) je asi najznámejším ruským starcom 19. storočia. Patrí medzi svätých, ktorý osloví každého, kto sa pýta, čo je cieľom kresťanského života a túži žiť intenzívnejšie v Duchu Svätom. Narodil sa 19. júla l759 v meste Kursk v Rusku v rodine obchodníka a pri svojom krste dostal meno Prochor. Skôr než vstúpil do kláštora podnikal so svojím bratom rôzne obchody .Ako trojročný prežíva stratu svojho otca. V desiatich rokoch veľmi ťažko ochorie a keď sa už lekári vzdávajú akejkoľvek nádeje, prichádza k nemu vo sne Panna Mária, ktorá mu sľubuje, že príde a uzdraví ho. O niekoľko dní neskôr sa naozaj v meste koná procesia, v ktorej je nesená aj jedna zázračná ikona Matky Božej. Procesia sa odrazu pre silnú prietrž mračien musí zastaviť práve pred domom kde býva malý Prochor so svojou matkou. Ku kňazom s ikonou pristupuje Serafímova matka s dieťaťom, a Prochor dotýkajúc sa ikony, je v tej chvíli uzdravený .Uzdravenia v Cirkvi prostredníctvom ikon nie sú v jej histórií ničím neobvyklým. Už sv. Simeon Solunský spolu s otcami siedmeho ekumenického koncilu vraví, že ikona má účasť na svätosti a sláve svojho prvoobrazu: „Božie požehnanie spočíva na zobrazení, pretože svätci boli ešte za svojho života naplnení Duchom svätým a požehnanie Ducha svätého v nich i naďalej zostáva tak ako v ich telách (relikviách) rovnako aj v ich svätých ikonách. Zvláštnosť a neobyčajnosť ikony je teda rovnaká ako zvláštnosť a neobyčajnosť Evanjelií v ktorých Boh “Múdrosť múdrych ničí a rozum rozumných marí”(lkor l,19).Tak ako nás Evanjelium volá k životu v Kristovi, tak nám ikona tento oslávený život sprítomňuje. Asi 18 ročný Prochor odchádza s priateľmi na púť do Kyjeva, kde mu jeden ctihodný starec potvrdzuje mníšske povolanie. Po príchode domov sa hneď vydáva pešo do 600 km vzdialeného Sarovského kláštora , aby začal žiť toto svoje mníšske povolanie. Počas svojho noviciátu je Prochor naplňovaný veľkou radosťou, ktorou chce nakaziť aj spolubratov. Vravieval: “Keď Boží Duch zostúpi na človeka a zatieni ho svojou plnosťou, potom duša oplýva neopísateľnou radosťou, pretože svätý Duch naplňuje radosťou všetko, čoho sa dotkne. V tomto čase žije predovšetkým modlitbou srdca, ktorej asi najtradičnejšia forma znie: “Pane Ježišu Kriste Syn živého Boha zmiluj sa nado mnou hriešnym. “Táto modlitba je určitou duchovnou ikonou Krista ku ktorej sme pozvaní v každej chvíli pozdvihnúť svoj zrak, a vstúpiť do Jeho prítomnosti. Po ôsmich rokoch noviciátu príjma novic Prochor habit a nové meno, Serafim. Po krátkom čase je vysvätený na diakona, a po 7 rokoch diakonskej služby príjíma kňazské svätenie. Po 16-tich rokoch kláštorného života prijíma pustovnícke povolanie. S dovolením predstaveného odchádza asi 5 km do lesa a začína tam žiť ďalších 16 rokov ako pustovník. V tejto pustine sa Serafim necháva formovať Božím slovom, ktoré sa učí naspamäť. Každý pondelok číta evanjelium Matúša, každý utorok Marka, v stredu Lukáša, vo štvrtok Jána, v piatok Skutky apoštolov, a v sobotu apoštolské listy. Takto sa necháva úplne preniknúť Božím slovom. Jeho fyzická práca je rozdelená medzi kácanie stromov a malú zeleninovú záhradku. Podobne ako sv. František, rozpráva sa s divokými zvieratami, ktoré k nemu pokojne prichádzajú. Mnohý ľudia ho videli v spoločnosti medveďov, vlkov alebo hadov, s ktorými sa delil o svoj pokrm, a ten sa zázračne rozmnožoval.

Jedného dňa sv. Serafim pocíti v srdci povolanie, ktoré, pre nás asi zostane zahalené určitým tajomstvom. Sv. Serafím sa cíti byť povolaný stráviť v stoji tisíc nocí na jednej malej lesnej skalke a tisíc dní stráviť kľačiac na kameni ,ktorý si priniesol do svojej pustovne. Počas týchto troch rokov sv. Serafím zotrváva v ustavičnej modlitbe pokorne sa modliac Ježišovu modlitbu. Práve tento moment zachytáva ikona. Skala na ktorej kľačí Serafim, symbolizuje svätú horu Athos ,ktorá je zasvätená Presvätej Bohorodičke, a ktorou pomenoval Serafim svoju malú pustovňu, aby tak vyjadril svoj vzťah k presvätej Matke. V rukách pozdvihnutých k modlitbe drží Serafim takzv. čotky, alebo komboskíni (podobné ružencu). Pomocou farieb , foriem a línii ,pomocou symbolického realizmu sa nám odhaľuje duchovný svet človeka, ktorý sa stal chrámom Božím. Jeho vnútorný pokoj prenikajúci z jeho tváre nás poúča už nie slovami, ale osobným svedectvom ,že cieľom kresťanského života, je získanie Ducha svätého. Tento vnútorný pokoj priťahoval k svätému Serafímovi na sklonku jeho života denne zástupy ľudí. Je zaujímavé si všimnúť , že tváre ikon v každom chráme šíria rovnaké ovzdušie pokoja. Práve toto priviedlo Florentského k názoru, že cieľom askézy nie je vytvoriť osobnosť dobrú, ale krásnu, tvár, ktorá dáva svetlo svojmu okoliu. Preto jeho nimbus nie je žiadnou alegóriou , ale symbolickým vyžarovaním reálnosti. Celá postava Serafíma jeho habit, i vlasy sú preniknuté Táborským nestvoreným svetlom. Každý z nás je sv. Serafímom pozvaný tak ako niekedy mladý Motovilov, nechať sa preniknúť Božou slávou, a uvedomiť si svoju dôstojnosť v Kristovi. Šaty v ikone si zachovávajú svoje vlastnosti, ale znázorňujú sa tak, aby pred nami neskrývali oslávený stav svätca , ale práve naopak, aby ho zvýraznili. Posvätnosť ľudského tela sa tak prejavuje aj prostredníctvom odevu. Geometrické formy svetla a čiar prestávajú byť náhodné a stávajú sa prísne rytmickými, podriadené celkovej harmónii obrazu. Svätí v ikonách negestikulujú , ale stoja pred Bohom v posvätnej úcte. Každý ich pohyb ako aj poloha tela majú sakramentálnu ,hieratickú povahu. Obyčajne sú svätí obrátený priamo k divákovi, alebo ako sv. Serafim z poloprofilu. Táto zvláštnosť je charakteristická pre kresťanské umenie od jeho samého začiatku. Svätec sa nenachádza niekde v priestore, ale tu pred nami. Keď sa k nemu obraciame, musíme ho vidieť pred sebou, ako by sme sa sním stretli tvárou v tvár. To je zrejme príčinou toho ,prečo svätých nikdy nezobrazujú z profilu, iba zriedkavo v zložitých kompozíciách, kde sú obrátení do ich kompozičného i zmyslového centra. Profil akosi narušuje bezprostredný styk a naznačuje začiatok neprítomnosti. Preto sa z profilu zobrazujú obvykle len ľudia, ktorí nedosiahli svätosť, napríklad Judáš pri poslednej večeri, alebo pokušiteľ v ikone narodenie Krista. Ako sme teda mohli vidieť, svet v ikone sa nepodobá svetu v jeho každodennej podobe. Všetko je v nej preniknuté Božím svetlom a preto predmety nie sú osvetlené z jednej alebo druhej strany nejakým svetelným zdrojom. Ony nevrhajú tiene, lebo tiene nie sú v Božom Kráľovstve, kde je všetko preniknuté svetlom. Každý deň sme pozvaní sv. Serafímom vstúpiť do tohto kráľovstva svetla, a získavať tak Ducha svätého ,aby sme tak získali vnútorný pokoj a tisíce vôkol nás mohli nájsť svoju spásu.

 

PRAVIDLO MODLITBY SV.SERAFIMA

Mnoho z návštevníkov sa starcovi sťažovalo, že sa  málo modlia pre nedostatok času ranné a večerné modlitby. Pre takýchto ľudí sv. Serafim Sarovský ustanovil nasledujúce ľahko splniteľné pravidlo:

Keď sa ráno prebudíš vstaň, postav sa pred ikony a modli sa: „Otče náš…” 3-krát – na počesť Presvätej Trojice. Potom pozdrav Bohorodičke „ Raduj sa Bohorodička…”. Taktiež 3-krát. Nakoniec tiež Symbol Viery „ Verím v jedného Boha” l-krát.

Po takomto modlitebnom pravidle sa už s pokojom v duši môžeš venovať svojim povinnostiam, alebo úlohám, ktoré máš splniť. V práci, počas práce, alebo inej činnosti v tichosti vyslovuj Ježišovu modlitbu: „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnym)“. V prípade, že nie si sám a nemôžeš sa modliť, venuj sa svojej práci a v mysli sa modlí „  Zmiluj sa, Pane, nado mnou“. Takto sa modli do obeda. Pred obedom vykonaj znovu ranné pravidlo.
Po obede v pokoji pracuj ďalej a v tichosti sa modli „ Svätá Matka Božia, zachráň mňa hriešneho“. A tak až do večera.  

 

Svätý Serafím objasnil, že aj týmto malým modlitebným pravidlo je možné dosiahnúť veľkej duchovnosti. Pretože tieto tri modlitby sú základom kresťanstva.  Prvá – modlitba daná samým Pánom – je obrazom všetkých modlitieb. Druhá – je prinesená z neba Anjelom s pozdravom Bohorodičke. Symbol viery v sebe obsahuje v krátkosti všetky spasiteľné pravdy kresťanskej viery.

Sv. Serafim však obohacoval modlitebný život neprestajne. Nič väčšie z človeka nevzíde, ako je modlitba jeho srdca k Bohu.