Hlasy Svätováclavské, ročník XXIII, č. 1- 6 z roku 1923 uverejnili skrátený preklad knihy V. H. Honert, farára v Blankenheime „O budúcnosti katolíckej cirkvi a konci sveta vo svetle predpovedí Pána Ježiša a proroctvách svätých a svätíc Božích.“ Medzi týmito proroctvami nájdeme rad proroctiev, ktoré sú dnes citované ako veľmi aktuálne.
V poznámkach k textu je uverejnená aj podstatná časť pastierskeho listu, ktorý vydali nemeckí biskupi ešte o štvrť storočia skôr už na konci 19. storočia.
Tento pastiersky list stojí naozaj za prečítanie. Dnešného čitateľa prekvapí, ako dávno už sa objavuje obraz žalostného úpadku cirkvi a spoločnosti a ako bystrozraký a zodpovedný sa javí vtedajší nemecký episkopát v porovnaní so súčasným.
Náš čas je nemocný a veľmi chorý. A prečo je nemocný? Pretože odhodil chlieb spásy, pretože všetkým svojím myslením a konaním nesie sa iba k tvorom, k svetu a pretože podľa starého pyšného klamu namiesto Boha dosadil si človeka. Bez viery zvrhol Krista z nebies, bez lásky, ktorá jedine z viery sa rodí, a bez nádeje, ktorá k nadpozemskej vlasti povznáša ducha i srdce, klesol so všetkou svojou snahou a s celou svojou podstatou v pôžitkárstvo tak, že ešte nikdy, čo kresťanstvo hlbokú túžbu ľudského srdca dvíhalo z vecí dočasných do večnosti, nadvláda tela nebola tak veľkou a všeobecnou, ako za našich dní.
Komu sa zdá, že táto domnienka je príliš krutá, ten nech pozrie k životu a skutkom detí tohto sveta a pozoruje, kam smerujú ich túžby a činy, snahy a práce, obete a nadšenie, umenia i vedy a zaiste zistí, že všetko toto je ovládnuté záujmami iba pozemskými a že všetko, čo z toho pochádza, je blúznenie alebo celkom pretvárka a šialenstvo.
Preto, kto opováži sa z podobného úsilia prítomný svet vyrušovať, alebo ho upozorňovať na to, čo zhora je, ich pomste sa nevyhne. Preto búria sa proti cirkvi a vzniká strach pred rozvojom jej vplyvu. Preto toľko námietok proti mnohým zmenám a násilia k udržaniu sa v ich nízkosti. Preto tiež Cirkev nemá pokoj od sveta, iba ak by sa svojho poslania vzdala a prijala učenie, zákony a bohoslužbu v duchu terajšieho sveta.
Niekto však namieta: Ak sa však podľa starej už ľahkomyseľnej a povrchnej výčitky povie, že toto všetko už tu bolo a že všetko v živote našom sa len opakuje, ba že telo vždy sa vzpiera duchu a že zmyselnosť vždy mávala veľkú moc, nechceme toto upierať.
Ale priama výchova k zmyselnosti, oslavovanie zmyselnosti a život v mori zmyselnosti, kedy hlava človeka svoje myslenie celkom od nebies odvracia a jedine k zemi ju riadi, k tej zemi, ktorej sa má každý iba nohami dotýkať, to je dieťaťom našej doby a vlastným jej obrazom.
Nehovorte tiež, že vždy panovali bludy, nepravé, skazonosné a svetské náuky, ktoré mali svojich hlásateľov a prívržencov, lebo ani toho neupierame, ale ochrana týchto nepravých a bohaprázdnych náuk, rovnocennosť ich s pravdou a rozšírenia ich vo všetkých vrstvách ľudskej spoločnosti, to je dieťaťom našej doby a vlastným jej obrazom.
Nehovorte, že vždy boli hriechy a neprávosti, zločiny a roztopašnosti najhrubšieho zrna, lebo neupierame to , ale pohŕdanie pokáním nad hriechmi, obhajovanie hriechov, vychvaľovanie sa nimi a vyhlasovanie hriechov za cnosti, to je dieťaťom našej doby a vlastným jej obrazom.
Nehovorte konečne, že vždy boli vzbury proti Bohu, Cirkvi a zákonitej autorite, lebo ani toto neupierame, ale v civilizovaných štátoch dovoliť ohnisko vzbury, plánovité pestovanie revolúcií a všeobecné vychvaľovanie tohto padlého anjela satana, ktorý súc pyšný a drzý, rozpútavajúci tyraniu, bezbožný a zároveň fanatický a rúhajúci sa, nemôže nič dobré sám vytvoriť a tiež nič dobré dopustiť, to je tiež dieťaťom našej doby a vlastným jej obrazom…
/z ww.lumendelumine.cz/