Majte pred sebou Boha
Nech by robil človek čokoľvek, mal by to robiť kvôli Bohu. Zabúdame na Boha, a potom k nám prichádza myšlienka, že robíme niečo dôležité. Ďalej sa k nám pridruží aj myšlienka páčiť sa ľuďom, a preto sa usilujeme nepadnúť v očiach ľudí. Ak niekto koná s myšlienkou, že Boh ho vidí, že dozerá na neho, tak sa mu podarí všetko, nech by robil čokoľvek. V opačnom prípade, keď robí niečo preto, aby sa ukázal ľuďom lepší, stráca všetko.
Je potrebné, aby sa človek pýtal samého seba, keď ide niečo urobiť: „Dobre, hoci sa mi páči to, čo robím, ale páči sa to aj Bohu?“ Treba skúmať, či je to Bohu milé. Keď to zabúdame robiť, zabúdame potom aj na Boha. Preto sa v minulosti hovorilo: „Robím to kvôli Bohu“, alebo „och, ten bezbožník, že sa Boha nebojí!“ Alebo rozprávali: „Ak Boh chce“, alebo „keď Boh dá“. Starí ľudia cítili Božiu prítomnosť všade a boli vnímaví. Prežívali ten stav, o ktorom sa hovorí v žalme: „Pána mám vždy pred očami …aby som sa nevyvyšoval“. Preto aj neupadali, ale boli pevní, neochvejní.
A dnes potichu vchádza do módy európsky „model“, a mnohí sa správajú dobre len kvôli svetskej výchove. Nech by robil človek čokoľvek, je potrebné, aby to robil čisto pre Krista, uvedomujúc si, že Kristus ho vidí a stará sa o neho. Vo vnútri netreba byť ľudského pôvodu. Hybnou silou každého človeka by mal byť Kristus. Ak robíme niečo s cieľom zapáčiť sa ľuďom, tak nám to neprináša nijaký úžitok, /iste nie našej duši/. Nevyhnutná je veľká pozornosť. Je potrebné neustále skúšať, čo za príčiny nás vedú k činnosti.
Ak zistíme, že sa ženieme za niečím, čo sa páči ľuďom, tak to treba rýchlo zo seba dostať preč. Pretože ak chceme niečo dobré urobiť, a do toho sa mi mieša myšlienka páčiť sa ľuďom, vtedy naberám vodu zo studne deravým vedrom. Treba sa nám vždy včas odhaliť a snažiť sa vyplniť Božiu vôľu. Keď plníme Božiu vôľu, vtedy je človek v príbuzenstve s Bohom, a vtedy, hoc neprosí Boha, dostáva, neprestajne naberá vodu z prameňa.
/z knihy Raj v duši, z myšlienok sv.Paisija/