V týchto dňoch rezonujú mnohé pohľady, nielen tie oficiálne, na pandémiu vo svete. Konšpiračné, odborné i tie laické, s otáznikom, čo je pravdivé a čo je správne? V Evanjeliu nájdeme Ježišove slová, ktoré vyslovil s veľkou vážnosťou: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre Evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?! Lebo za čo človek vymení svoju dušu?!“ ( Mk 8, 35-37 ).
Keď zomrel srbský pravoslávny biskup nakazený na koronavírus, reakciou typicky svetskou bolo, lebo cirkev nedodržiavala nariadenia. Reakciou cirkvi boli Kristove slová, ktoré neapelovali na zdravý rozum, ale na vieru. Kto stratí svoj život pre mňa, ten si ho zachráni. A tak reagovala aj srbská cirkev. Vydala toto vyhlásenie a svojich duchovných obraňovala slovami: „Je nezmyselné a mimoriadne zlomyseľné, že tí, čo nechodia do kostola a ani sa nezúčastňujú aktu prijímania, budú od cirkvi očakávať, že svojich veriacich pripraví o to, čo je pre nich najdôležitejšie.“ Podľa Srbskej pravoslávnej cirkvi je tvrdenie, že cirkev ohrozuje zdravie obyvateľstva, „čistým klamstvom“. Apeluje pre kresťanov na “to najdôležitejšie”. A tým je Kristus. Cirkev žije vo svete ale nie je zo sveta. Je prirodzené, že chápanie mnohých vecí bude odlišné. Viera sa opiera o Boha, dáva ho na prvé miesto, rozumom sa snaží pochopiť pochopiteľné, ale často stojí pred Tajomstvom, ktorý si žiada akt viery a dôvery v Boha prednostne, i napriek tomu, čo chce rozum. A dokonca i za stratu vlastného prospechu, ba dokonca života.
V talianskych novinách
na tému rozličných katastróf zazneli slová svätého Augustína, ktorý vysvetľuje, že Boh používa trest, aby obnovil
poriadok stvorenia ním samým chcený, a tým pedagogicky vychováva človeka, aby
si vážil dobra a utekal pred zlom. »Ak zlí užívajú svoje dobra podľa svojej
skazenej vôle, Boh využije ich zlo ako prostriedok spravodlivej autority a
správne použije to, čo oni spôsobili nezriadene svojimi hriechmi. Boh teda používa
trest človeka k dobrému cieľu, dopúšťa
to, čo chce, a chce to, čo dopúšťa.
Písmo sväté obsahuje početné príklady božských
trestov už od svojich prvých stránok a všetko to sú sekvencie ľudských
hriechov, a Božích trestov na obrátenie hriešnikov. Presne podľa zásady, že
Boží trest má svoju príčinu a svoj cieľ. Príčinou je hriech človeka, cieľom je jeho obrátenie. V roku
1917 Benedikt XV. v príhovore k pôstnym kazateľom uvádza: Verejné tresty sú odpykaním vín, keď verejné autority alebo národy sa
vzdialili od Božej vôle. Opäť je to jeden z pohľadov viery jednej z cirkevných
autorít.
Cisterciánsky opát Vital Lehodey v
minulom storočí napísal, že kalamity sú všeobecne trestom za hriech: čím sú
univerzálnejšie a strašnejšie, tým viac museli prúdy neprávosti vyprovokovať
Boží hnev. Ale ako zmieriť Božie tresty s nekonečným Božím milosrdenstvom?
Otázka je však položená chybne, pretože – vo svetle viery – samotné tresty sú
skutkom Božieho milosrdenstva. »To, čo my nazývame rána a trest – píše Lehodey
– je často veľká milosť, zrejmý dôkaz milosrdenstva. Chápanie trestu môže byť
pomýlené, ak nechápeme jeho význam z pohľadu dobra a lásky, ktorá ma
za cieľ priviesť človeka k záchrane zo zla, a to predovšetkým z pohľadu
celej večnosti.
Po týchto slovách sa otvára pred nami opona veľkej pandémie spôsobenej Covid-19; neviditeľný vírus, ktorý poslal na kolená celé národy aj s ich snami o všemohúcnosti. Vlády počnúc talianskou usilujú o záchranu života drakonickými opatreniami, ktoré snáď nemajú v dejinách precedens. Ale rovnaké vlády podporujú a tolerujú zločiny ako potraty a eutanáziu, ktoré ako vraždy predstavujú hriechy volajúce o pomstu pred Božou tvárou. A keďže štáty sú prevažne laicistické, týmto evidentným rozporom rovnako ako aj inými zosmiešňujú sami seba, čo ani neudivuje.
Autor článku uvádza, že ak vládni činitelia si chcú predĺžiť život (aj napriek evidentnej kontradikcii) je pochopiteľné; Ale že aj cirkevné autority by nám chceli predĺžiť život, namiesto aby sa usilovali prednostne o jeho spásu, je niečo nevídaného. Na predĺženie života nepotrebujeme cirkev. Potrebujeme cirkev, aby sme kresťansky žili a kresťansky umierali. A z toho dôvodu potrebujeme, aby Cirkev hovorila o posledných veciach: smrti, súde, pekle a nebi, teda o poslednom cieli nášho života, ktorým nie je tento prirodzený život, trebárs dlhý, ale život večný. A práve tieto posledné veci sú v pandémii čímsi, čo akosi absentuje. Zdá sa, že istá časť ľudí cirkvi sa bojí fyzickej smrti viac ako naši vladári. Ale smrť nie je to najhoršie zo všetkého zlého: horšie ako toto zlo je smrť večná, t.j. smrť v Božej nemilosti.
Všetky prosperity sveta budú najhoršími ranami, ak duše zaspia v nedbanlivosti a zabúdaní, a prebudia sa až na dne priepasti. Naopak najstrašnejšie kalamity, aké trvali celé roky, sú len maličkosťou v porovnaní s nikdy nekončiacim zatratením duše; sú naopak prejavom veľkého Božieho milosrdenstva a pre nás skutočným šťastím, ak za túto cenu môžeme viac napraviť svoje životy, a znovu získať naše právo na nebo. Chceme preto cirkev, ktorá hovorí o nebi, nie o krajine medu a mlieka tu na zemi , o živote večnom, ktorý nikdy nekončí viac než o tomto živote, ktorý uplynie ako dych.
Celé poslanie Cirkvi je zhrnuté v spáse duší, a to je tiež jej prvoradý cieľ.
Preto by sme radi počuli ľudí cirkvi hovoriť o posledných veciach, o obnove v živote milosti, nie len liturgii on-line. Ak je pre vlády problémom počet mŕtvych – a tým bude vždy – pre Cirkev zostáva skutočným problémom počet zomretých bez Boha. Za ten bude skladať tie najprísnejšie účty.
Použité čiastočné citáty z Corrispondenza Romana a tlač.agentúry , prevzaté a upravené
Spracoval š.k.