Keď kazateľ Norbu Promile kázal počas bohoslužby kmeňovým obyvateľom v bhutánskych horách, napĺňala jeho srdce postupne radosť, lebo videl, že zhromaždení kresťania s otvorenými Bibliami na kolenách priamo hltajú jeho slová. Náhle však uprostred kázne vtrhla dovnútra bez ohlásenia polícia. Muži v uniformách zhodili kazateľnicu na zem a prekvapeného kazateľa zatkli a odviezli preč. Pastor Norbu sa ocitol vo väzení, kde ho vypočúvali a mučili. Dôvodom bolo, že sa odvážil kázať dedinčanom evanjelium. Keď bolo jeho telo už plné rán a podliatin a bolo jasné, že zdravie tohto muža je natrvalo podlomené, nechali ho úrady nakoniec ísť.
Pastor Norbu sa vrátil domov, kde sa nad ním jeho rodina zhrozila. O desať dní neskôr zomrel na následky vnútorných zranení. Kongregácia pastora Promileho sa však v tomto prísne hinduistickom kráľovstve odmietla vzdať misijnej činnosti svojho pastora. Krátko po jeho smrti sa spoločenstvo rozhodlo nájsť vo svojich radoch dobrovoľníkov, ktorí by pokračovali v práci umučeného duchovného správcu. Prihlásilo sa ich päť a bola medzi nimi tiež pastorova manželka. Aj ona počula volanie pokračovať v službe svojho manžela, a to aj napriek starostlivosti o výchovu ich piatich detí. Svoju službu konala táto žena verne a spoločne s ďalšími smela po čase vidieť, ako mnohí dedinčania odovzdávajú svoj život Kristovi. Boh tiež odpovedal na jej modlitby a obstarával všetko pre ňu i jej deti. Žila v pevnej nádeji, že sa jedného dňa opäť stretne so svojím manželom a budú obaja odmenení za svoju vernosť Kristovi.
Z knihy Extrémna oddanosť, Hlas mučeníkov 2001
Moderné bláznovstvo
Blázon si v srdci hovorí: Boha niet (Žalm 14,1) V časoch žalmistu viedli ľudia prirodzený život a len osamotení blázni popierali Božiu existenciu, avšak spôsobom, ako si ju mylne predstavovali. To však už dávno nie je pravda. Moderný ateizmus je akýmsi urbanistickým fenoménom splodeným ľuďmi, ktorí žijú v ľudnatých veľkomestách, kde chodia a jazdia po betóne a sú odtrhnutí od prírody. Obyvatelia veľkomiest znečistili vzduch i vodu. A teraz sa pýtajú, kde je Boh? Ľudia, ktorí žijú tam, kde obloha je modrá, vzduch čistý a voda krištáľovo trblietavá, to vedia. Je naozaj málo, ak vôbec sú, ateistických poľnohospodárov. Skoré krokusy, prví vtáčí poslovia jari, rytmus ročných období, tmavé lesy a polia zlatistého obilia, práca čiperného hmyzu, sťahovavé vtáky, spletitá štruktúra snehových vločiek – to všetko hovorí o svojom Stvoriteľovi.
Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. (Žalm 19,3) Náčelník Seattle z indiánskeho kmeňa Susquamišov v roku 1854 vo Washingtone vyhlásil: “Bieli ľudia vo svojej smrti zabudnú na zem svojho zrodenia, až pôjdu medzi hviezdami. Naši mŕtvi nikdy nezabudnú na túto nádhernú krajinu, ktorá je časťou každého z nás. Voňavé kvety sú naše sestry, jelene, kone, letiace orly sú našimi bratmi. Skalnaté útesy, vôňa lúčnych kvetov, aj telo poníka, i ľudia patria k tej istej rodine. “Tieto sťažnosti indiánskeho náčelníka voči belochom neboli úplne spravodlivé, teda ak sa týka nás, kresťanov. Pozeráme na zem ako na podnožku Božieho trónu. Po tejto krajine kráčal Ježiš a bol v nej pochovaný. Jeho ľudské telo pozostávalo z jej prvkov. Ježiš si vzal so sebou svoje telo do neba a miluje elementy krajiny, ktoré spievajú na Božiu slávu. Medzi tými, ktorí boli vychovaní uprostred neporušenej prírody, je ateizmus úplne ojedinelý. Nech aj to utvrdzuje našu vieru v Boha i túžbu srdca oslavovať Boha, ktorý je hoden všetkej chvály a úcty na veky vekov.
/z myšlienok R.Wurmbrandta, HM 1/2020/