Táto kríza odhalila, že naše spoločnosti bez toho, aby o tom vedeli, sú ťažko postihnuté duchovným zlom: nevedia, ako dať zmysel utrpeniu, konečnosti a smrti.
Má Cirkev vo svete ešte stále svoje miesto v čase globálnej krízy v 21. storočí?
Na rozdiel od minulých storočí, väčšinu zdravotníckej starostlivosti v súčasnosti poskytuje štát a zdravotnícky personál. Modernosť má vlastných obdivuhodných svetských hrdinov v bielych plášťoch. Už nepotrebuje charitatívne prápory kresťanov, aby sa starali o chorých a pochovávali mŕtvych.
Stala sa Cirkev pre spoločnosť nadbytočnou?
Choroba privádza kresťanov späť k základom. Skutočnosť je taká, že Cirkev je už dávno v naštrbenom vzťahu so svetom. Kresťania v konfrontácií so spoločnosťou, ktorá sa tvári, že ich už nepotrebuje, sa jej prostredníctvom pedagogiky snažili dať najavo, že pre ňu môžu byť užitoční. Cirkev sa ukázala ako vychovávateľka, matka chudobných, „odborníčka na ľudstvo“, ako to o nej povedal Pavol VI. A to oprávnene. Kresťania však postupom času začali zabúdať na príčinu tejto odbornosti.
Nakoniec zabudli, že ak Cirkev môže ľuďom pomôcť stať sa ľudskejšími, je to v konečnom dôsledku preto, lebo od Boha dostala slová večného života. Cirkev sa zaviazala bojovať za lepší svet. Správne podporovala ekológiu, mier, dialóg, solidaritu a spravodlivé prerozdelenie bohatstva. Všetky tieto zápasy sú spravodlivé. Mohli by sme však pre nich zabudnúť na Ježišove slová: ,,Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Cirkev má posolstvá pre tento svet, ale len preto, lebo vlastní kľúče k tomu budúcemu a večnému.
Kresťania niekedy považovali Cirkev za pomoc danú od Boha, ktorá im mala zlepšiť kvalitu života na zemi. A nechýbali im k tomu dôvody, takže je pravda, že viera vo večný život vrhá svetlo na správny spôsob života v tomto storočí. Zomrieť v zúfalstve a osamote. Toto nešťastie prinieslo zákernú chorobu, ktorá Cirkev stravuje: myslela si, že je „z tohto sveta“. Chcela sa cítiť legitímne vo svojich očiach a podľa vlastných kritérií. Objavila sa však radikálne nová realita.
Víťazná modernosť sa zrútila, keď mala čeliť smrti. Táto choroba odhalila, že napriek svojim ubezpečeniam a bezpečnosti, je tento pozemský svet stále paralyzovaný strachom zo smrti. Svet dokáže vyriešiť zdravotné krízy. Určite vyrieši aj ekonomickú krízu. Nikdy však nevyrieši záhadu smrti. Jedine viera má na ňu odpoveď. Uveďme si názorný príklad. Vo Francúzsku, ako aj v Taliansku, tvoril problém domovov dôchodcov, tzv. „EHPADov“, kľúčový bod. Prečo je to tak? Pretože bezprostredne nastoľoval otázku smrti.
Mali by byť starí ľudia zatvorení vo svojich izbách za cenu rizika, že zomrú zo zúfalstva a samoty? Alebo by mali zostať v kontakte so svojimi rodinami, riskujúc tak že ochorejú a zomrú? Nevieme, ako na to odpovedať.
Štát, zajatý v sekularizme, ktorý sa z princípu rozhodol ignorovať nádej, a kulty vytesnil do súkromnej sféry, bol odsúdený mlčať.
Pre štát bolo jediným riešením sa za každú cenu vyhnúť fyzickej smrti, aj keď to znamenalo odsúdiť morálnu smrť. Odpoveď na to má jedine viera: sprevádzať starých k predpokladanej smrti, v dôstojnosti a predovšetkým v nádeji na večný život. Kríza zasiahla západné spoločnosti v ich najzraniteľnejšom mieste. Boli organizované, aby popierali smrť, skrývali ju, nevšímali si ju. Preto prišla hlavným vchodom! Kto nevidel tie obrovské márnice v Bergame alebo Madride? Toto je obraz spoločnosti, ktorá ešte nedávno sľubovala nesmrteľného nadčloveka. Zabudnutie na strach. Sľubné technológie nám na chvíľu umožnili zabudnúť na strach, ale napokon, keď smrť začala kosiť, sa ukázali ako iluzórne. Dokonca aj filozofia len z časti navráti dôstojnosť ľudskému rozumu, keď je ohromená absurditou smrti. Nedokáže však poskytnúť ľudskému srdcu útechu, a dať zmysel niečomu, čo zdanlivo žiadny zmysel nemá. Tvárou v tvár neobstojí žiadna odpoveď človeka.
Jedine nádej na večný život dokáže prekonať škandál smrti. Ale ktorý človek nájde v sebe odvahu kázať nádej? Je k tomu potrebné zjavené Božie Slovo, aby sa odvážil veriť v život bez konca. Je potrebné slovo viery, aby sa človek odvážil dúfať za seba a svoju rodinu. Preto je Katolícka cirkev povolaná späť k svojej primárnej zodpovednosti. Svet od nej očakáva slovo viery, ktoré mu umožní prekonať traumu osobného stretnutia so smrťou, ktoré práve zažil.
Bez jasného slova viery a nádeje, svet môže upadnúť do chorobnej viny, alebo bezmocného hnevu pri absurdite svojho stavu. Jedine Cirkev môže dať smrti milovaných zmysel, ktorí zomreli opustení a narýchlo boli pochovaní. Ale ak je to tak, potom sa Cirkev musí zmeniť. Musí sa prestať báť vyvolania šoku a plávania proti prúdu. Musí prestať o sebe zmýšľať ako o svetskej inštitúcií. Musí sa vrátiť k pôvodnej príčine svojej existencie: k viere. Cirkev je tu na to, aby hlásala, že Ježiš premohol smrť svojim zmŕtvychvstaním. Toto je jadrom jej posolstva: Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera…sme najúbohejší zo všetkých ľudí (1. Korinťanom 15;14-19)
Všetko ostatné je len toho dôsledkom. Naše spoločnosti z tejto krízy vyjdú oslabené. Budú potrebovať psychológov, aby prekonali traumu, že nedokázali sprevádzať starých a umierajúcich až po hrob, ale ešte viac budú potrebovať kňazov, aby ich naučili modliť sa a dúfať. Táto kríza odhalila, že naše spoločnosti bez toho, aby o tom vedeli, sú ťažko postihnuté duchovným zlom: nevedia, ako dať zmysel utrpeniu, konečnosti a smrti.
Z myšlienok kardinála Saraha