Autor grkatfdavidov

Jestvuje proroctvo Panny Márie, ktorého vierohodnosť sa radí k cirkevne uznaným zjaveniam, a ktoré sa priamo prihovára k našim časom. V 17. storočí v Quite, v hlavnom meste Ekvádoru, zverila Panna Mária matke Mariane Františke de Jesús Torres y Berriochoa (1563 – 1635) vízie, týkajúce sa dvadsiateho storočia.

Podľa tohto proroctva dnes zbierame otrávené plody vtedy predpovedaného úplného morálneho rozkladu, za ktorého ukrátenie sa matka Mariana obetovala. Ako kedysi prorocky predpovedal páter Pio, keď poukázal na generácie ľavicových politikov, ktorých deti budú lamentovať nad počínaním ich otcov, ktorých konanie bude mať ťažké následky pre budúce generácie, a strom ich skutkov bude bez ovocia a korene tohto stromu budú úplne zhnité.

Podivuhodná je už samotná história, ako bolo svedectvo matky Mariany objavené. Matka Mariana vo svojej pokore prosila Matku Božiu, aby jej meno zostalo v utajení. Matka Božia jej sľúbila, že až po troch storočiach mlčania bude odhalené a s ním i jej posolstvo. Tak sa aj skutočne stalo. Po smrti matky Mariany jej spovedník a duchovný otec P. Michael Romero OFM spísal jej životopis. Tento životopis je spolu s životopismi všetkých spoluzakladatelek kláštora sestier Nepoškvrneného počatia v Quite zachovaný vo veľkých matrikách pod titulom El Cuadernon. Na základe týchto údajov napísal v roku 1790 P. Manuel Souza Pereira, provinciál otcov františkánov v Quite, knihu o jej zázračnom živote, ktorá bola oveľa neskôr, až v roku 1988, preložená do anglického jazyka pod názvom Naša Pani Dobrého diela – proroctvo pre našu dobu.

Nadprirodzenú povahu opísaných udalostí a svätosť matky Mariany navyše dosvedčil neskoršie zázrak: v roku 1906 bola v priebehu opráv kláštora otvorená rakva s jej telom, ktoré po uplynutí takmer troch storočí zostalo neporušené. Matka Božia sa matke Mariane zjavila viackrát. Počas doby, kedy matka Mariana čelila ohováraniu jednej rehoľnej sestry, ktorá chcela dosiahnuť uvoľnenie rádových regulí, prehovorila k nej prvýkrát, aby ju utešila. Satan, ktorý skúša zničiť Božie dielo, neuspeje, pretože ona je Matkou Dobrého diela. K jej pocte bolo následne zhotovené dielo s týmto titulom, ako Matka Božia žiadala.

20. januára 1610 predpovedala Matka Božia, že koncom devätnásteho, a najmä dvadsiateho storočia, dôjde k úplnému zničeniu morálky a k znesväteniu sviatostí. Za príčinu tohto stavu uviedla slobodomurárske sekty, hoci slobodomurárstvo v tú dobu ešte nebolo známe a oficiálne založené!

“Vedz, že koniec devätnásteho, a zvlášť potom storočia dvadsiateho, bude v znamení explózie náruživosti a dôjde k úplnému zničeniu morálky. Pretože satan vtedy bude celkovo panovať skrze slobodomurárske sekty. Aby k tomu mohlo dôjsť, sústredí sa najmä na deti. Beda deťom v týchto časoch! Bude ťažké prijať sviatosť krstu i Daru Svätého Ducha. “Ďalej hovorí o úsilí zničiť sviatosť pokánia, o zneuctenie Najsvätejšej Eucharistie alebo útoku na sviatosť manželstva. Vlády riadené slobodomurármi ustanovia nespravodlivé zákony s cieľom zničiť túto sviatosť, čo umožní neviazaný život v ťažkom hriechu a tým tiež nárast počtu narodených detí v nelegálnych zväzkoch mimo Cirkev. To sa samozrejme odrazí aj na stave Cirkvi.

“Kresťanský duch rýchlo upadne, drahocenné svetlo viery pohasne do tej miery, že nastane takmer úplná skaza mravov. Následky nemorálnej výchovy sa onedlho prejavia a spôsobia nedostatok kňazských aj rehoľných povolaní. “Rovnako ako v iných proroctvách hovorí Matka Božia o pohoršeniach, ktoré budú prichádzať skrze kňazský stav. A konečne ako neporovnateľný vzor čistoty upozorňuje, že “v onom nešťastnom čase prepukne nezastaviteľná záplava nečistoty, ktorá vženie zvyšok ľudí do hriechu a následne stiahne nespočetné ľahkomyseľné duše do večného zatratenia. Nebude možné nájsť nevinnosť u detí, ostýchavosť u dievčat. V týchto chvíľach najväčších potrieb Cirkvi tí, ktorí majú hovoriť, budú mlčať.

K najzávažnejšiemu zjavenie došlo zrána 2. februára 1634. Matka Mariana prebývalo na modlitbách pred svätostánkom a náhle zhaslo večné svetlo pred oltárom. Keď chcela svetlo opäť zapáliť, zjavila sa Matka Božia a vyložila jej päť symbolických významov tohto úkazu. Po prvé, vyjadruje rozšírenie heréz na konci devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, ktoré spôsobia, že v temnote nemravnosti pohasne v dušiach cenné svetlo viery.

Po druhé, zhasnutie svetla poukazuje na úpadok rehoľných spoločenstiev, ktoré sa budú v tom čase topiť v zmätku. Mnoho povolaní bude zmarených zlou formáciou. “

Tretím dôvodom, prečo zhaslo svetlo,” hovorí Matka Božia, “je atmosféra týchto časov presýtená duchom nečistoty, ktorá ako ohavná povodeň zaplaví všetky verejné miesta do tej miery, že ťažko bude ešte nájsť panenskú dušu.

Štvrtou príčinou sú slobodomurárske sekty, ktoré sa infiltrujú do všetkých spoločenských vrstiev a s diabolskou prefíkanosťou rozšíria svoje bludy v rodinách, aby zničili predovšetkým morálku detí. V týchto nešťastných časoch zlo udrie nebývalou silou na detskú nevinnosť. Následkom toho budú nové kňazské povolania stratené. “

A konečne piatym dôvodom, prečo zhasla lampa v kláštore, je ľahostajnosť vplyvných osôb Cirkvi, ktoré budú nečinne prizerať jej rozkladu. “Nepoužijú v zhode s Božou vôľou svoju moc k vojne so zlom či k obnove viery. A tak ľudia postupne zľahostajnejú v prosbách k Bohu, prijmú ducha zla a poddajú sa dychtivo všetkým spôsobom hriechu. “

To, že tento postoj cirkevnej hierarchie bude zdrojom trestov, ktoré zošle Božia spravodlivosť, je obsahom neskoršieho zjavenia Najsvätejšieho Srdca Ježišovho matke Mariane. Stalo sa tak v ich posledných rokoch života, kedy často trpela chorobami a všetko svoje utrpenie obetovala za Cirkev, predovšetkým Cirkev dvadsiateho storočia. Podobne sa trápil aj sv. páter Pio, keď hovoril o budúcich časoch a odpade od viery. Akokoľvek sa tieto vízie dnešných čias môžu javiť beznádejnými, nie je tomu tak.

Matka Božia tiež predpovedala, že malý počet veriacich uchová poklad viery a že isté rehoľné spoločenstvo podoprú Cirkev počas tejto hlbokej krízy. Nebeský Otec potom zošle Cirkvi osobu, ktorý obnoví kňazského ducha. Matka Božia dokonca otvorene hovorí o svojom víťazstve nad satanom, ako ho Boh od večnosti ustanovil: “zvrhnem pyšného, prekliateho satana, rozdrvím ho svojimi nohami a vhodím do pekelnej priepasti. Následkom toho bude Cirkev i zem zbavená jeho ukrutnej tyranie. “

Deti sú tiež vtiahnuté do duchovnej vojny. Avšak nie sú len len pasívnym terčom útoku, od istého veku už majú povedomie o dobre a zle aj slobodnú vôľu. Jednako je potrebné ich ochraňovať a jednako tiež duchovne formovať, lebo sú samy aktívnymi účastníkmi boja. Pred nepriazňou počasia najlepšie obstojí strom s hlbokými koreňmi.

Ak katolícki rodičia duchovne povedú svoje deti tak, že v nich vypestujú silného pravého kresťanského ducha, zmenšuje sa pravdepodobnosť, že ich dnešný svet strhne so sebou do záhuby. Hovoríme zámerne o kresťanskom duchu, pretože obyčajné čítanie katechizmu nestačí. Deti asi nebudú tak často obhajovať články viery, ako skôr budú vystavené najrôznejším pokušeniam. Okrem dôležitého a podstatného posilňovania vo sviatostiach pokánia a Eucharistie nám však bola do rúk zverená jedna mocná zbraň pre tieto časy, a to priamo z rúk Matky Božej – modlitba. A v týchto dobách zvlášť modlitba ruženca. Matka Božia vo svojom zjavení vo Fatime nás na neho upomína.

Kristus zachránil Dušu pred Telom. Kto ale zachráni Telo pred Dušou? Touto otázkou vstúpil materializmus do nemeckej literatúry. Nedá sa to povedať jasnejšie ani výstižnejšie. Aby niekto mohol prijať najvnútornejšie učenie materializmu, musí sa vzoprieť kresťanstvu. Kresťanstvo je náboženstvo Duše. Náuka o večnom Božstve a nesmrteľnej ľudskej duši je najvnútornejším predpokladom tejto Viery. Oslobodenie ľudskej duše od prirodzených pút zmyslového sveta a jej pozdvihnutie k nadprirodzenému vzťahu s Božským Pánom je podstatným, ba jediným cieľom kresťanstva. A kvôli tomu oslobodil Kristus Dušu od Tela. Kto však oslobodí Telo od Duše? O to usiluje materializmus. Popiera existenciu večného Boha a považuje hmotu, premenlivú a nestálu vec za podstatu všetkého. Popiera nesmrteľnú dušu nezávislú na ľudskom tele. Materializmus vyháňa svedomie z výšin nábožného života a ruší hranice, ktorými sa človek odlišuje od zvierat, rastlín a kamenia. Oslobodzuje pudy, prízemné a telesné od zákonov Poznania a Náboženstva. Žiada pre ľudstvo slobodu stať sa zvieraťom.

Kresťanstvo a materializmus sú v absolútnom rozpore. Čo je pre jedného vykúpenie, je pre druhého otroctvo. Preto v našich časoch apoštoli kresťanstva a materializmu vedú boj o vládu nad ľudstvom. Apoštoli materializmu sa v univerzitných kontroverziách nevenujú filozofickým, či vedeckým otázkam. Zaoberajú sa výhradne vecou kresťanstva, ktorá sa pre ľudskú rasu stáva vecou najvyššieho významu. Vždy, keď sa šíritelia materializmu dostanú k moci, sa stane niečo podobné, ako keď sa na oblohe, neviditeľné sily, spútavajúc slnko a planéty na ich dráhach, náhle vyparia. Nielenže sa víťazstvom materializmu oslabuje a zatieňuje svetlo kresťanstva, ale aj civilizácia, ktorú vytvorila Katolícka Cirkev a s ňou celý svet zažívajú všeobecnú revolúciu – politickú, spoločenskú a morálnu.

Aby sa z vedomia ľudskej spoločnosti odstránila viera v Boha, musí sa odstrániť náuka o morálke, ponímanie práva a idea spoločenského rádu. Stiahne nás to späť na úroveň zvierat a telesným pudom sa prenechá voľná vláda. Vášne zbavené pút povedú k pudovým orgiám, ktoré vládnu v ríši zvierat. Tak sa zdá, že posledné dve storočia znepokojivým spôsobom prahnú po dosiahnutí tejto méty a stále zúrivejšie hlásajú evanjelium oslobodenia od Boha.

Dnes to nie je hriech ojedinelých filozofov, duše intelektuálov sú s rozkošou zvierané orgastickými kŕčmi pochybností, žiadny výsmech, prosby ani naliehanie nedokáže zmenšiť ich nehanebnosť v rúhaní proti viere v Boha. Popieranie Božej existencie, výstrelok excentrických vyvrheľov, sa rozšíril z najvyšších univerzitných postov v nespočetných pamfletoch, spisoch, románoch a učebniciach dolu až k najnižším vrstvám ľudu. Dokonca aj kuchárske knihy sa stali príručkami materializmu. Ba aj na pohreboch počúvame reči proti nesmrteľnosti ľudskej duše.

Čo dalo materializmu takú moc nad národmi, ktoré žili viac ako tisíc rokov v kresťanstve a kto prišiel, aby sa mu vzoprel a aby prinavrátil slávu duchovnosti? Nebolo ich veľa a tragicky zlyhali, pretože podcenili skutočnú podstatu moderného materializmu. Materialistické teórie by nikdy nezískali moc, akú majú, ak by sa nezahalili do žiarivých šiat, ktoré skrývajú ich pravú tvár. Moderní materialisti veľmi dobre vedia, aký kostým si obliecť. Svoje doktríny prezentujú ako výsledky vedeckého pokroku. Vedia, že dnešní vyznávači pokroku si ctia svoju modlu a ľahko sa im dá zalichotiť slovom veda. My to vieme tiež. Pod názvom pokrok sa zozbierali tie najperfídnejšie a najúskočnejšie ideológie od 19. storočia a zhromaždili sa v bažine, z ktorej sa už dvesto rokov vylievajú v mene vedy. Podľa tejto dvojhlavej modly si vieme urobiť o materializme lepší obraz a ľahko zbadáme, že tieto náuky nie sú výsledkom vedeckého pokroku.

Pri pátraní po prameňoch moderného materializmu musíme zostúpiť až k počiatkom ľudského zla. Čím viac človek študuje najstarších dejepiscov, tým viac je presvedčený, že najstaršie národy vždy praktizovali kult Nesmrteľných bytostí. Dnes sa tento fakt často nesprávne vysvetľuje, ale je nespochybniteľne zdokumentovaný v najstarších náboženstvách. Sväté hinduistické knihy, perzské spisy, či najstaršie dokumenty egyptskej mytológie zduchovňujú ešte aj prirodzené sily a uznávajú stopy a prejavy Božstva dokonca aj v hmote.

Prvé tisícročia po potope boli hlboko prežiarené svetlom všemohúceho Boha, ktorý sa zjavil prvým ľuďom a vedomím, že túžby a očakávania, ktoré duša má nesmierne prekračujú človeka, ktorý si ich odniesol z Raja. Aby sme uverili, že evolúcia je skutočný počiatok všetkého bytia, a že kôpka atómov je dostatočný dôvod, aby človek žil, museli byť ľudské bytosti olúpené o silu zdravého rozumu.

Predchodcu materializmu teda musíme hľadať v predkresťanskej dobe a s istotou ho nachádzame v Indii, u budhistov 6. storočia pred Kristom. Tu po prvýkrát nachádzame deprimujúcu a zúfalú predstavu, že nič nie je absolútne a večné, že nie je nič, čo by malo moc stvoriť každú vec a každú osobu, a že každá osoba a všetky stvorenia smerujú k zániku a rozplynutiu v ničote, a že ničota je počiatok i koniec všetkého. V dvadsiatom storočí sa táto myšlienka, vzdialenejšia kresťanstvu, ale aj západnému mysleniu viac ako čokoľvek iné, stala na Západe veľmi obľúbenou, ba nájdu sa hlupáci, neraz i medzi duchovnými osobami, ktorí spájajú Krista a Budhu. Vari má niečo spoločné Boh a Satan? Inštalácia budhizmu na Západe je súčasťou veľkého triumfu materializmu v 20. storočí.

Opusťme ďaleký Východ a obráťme sa ku Grékom. Dnešní materialisti sú vďační, ak ich pôvod nachádzame v Arkádii a ich otcom menujeme slávneho filozofa. Nie sú však radi, ak ich gréckym predkom lichotíme až priveľmi. Originálny a svieži grécky génius nepoznal materializmus. Starovekým Grékom nestačilo uctievanie Boha ako duchovnej bytosti a aby svojej duši poistili nesmrteľnosť, zduchovnili a zaľudnili duchovnými bytosťami, nymfami, dryádami celý svet, dokonca aj potoky a stromy. Ani najstarší filozofi nepoznali materializmus. Hoci pravdepodobný pôvod všetkých vecí nachádzali vo vode, celý svet zaplnili bohmi a duchmi. A ani tá voda, nebola voda, ktorú nachádzame v prírode, bolo to z nedostatku lepšieho pomenovania pokus o označenie prvého princípu.

Pythagoras a Parmenides, intelektuálni velikáni klasického obdobia, sa usilovali zdvihnúť pohľad nad pevnú hmotu. Najmúdrejší grécky fyzik, ctihodný Anaxagoras, skúmal a porovnával všetky fyzikálne teórie svojej doby a úprimne veril, že svet nemožno vysvetliť bez duchovna a duchovnej ríše, ktorá je prameňom poriadku a života. Platón a Aristoteles neomylne prichádzali k počiatku a pôvodu všetkého, ktorý sa vyznačoval vlastnosťami, aké dnes kresťania pripisujú Stvoriteľovi. Jeden, transcendentný, večný, Prvá príčina. Otcom gréckeho materializmu bol Demokritos z Abdéry, posmeškársky a dekadentný filozof. Našťastie sa väčšina zo stoviek kníh, ktorými zaplavil svoj svet, stratila. V čom spočívala múdrosť filozofa z Abdéry?

Hoci sa javila viac ako vtip, než ako seriózna teória, sformoval dogmu, ktorá s malými zmenami zostala dogmou všetkých materialistov. Demokritos učil o nevyčísliteľnej kvantite, o neviditeľných, homogénnych a priestorovo rozšírených atómov, z ktorých pozostávajú všetky veci. Tieto atómy sú zložené z ničoty, sú nestvorené, nezničiteľné a večne sa pohybujú. Tieto atómy nemajú žiadny usporiadaný účel, žiadny zmysel. Náhoda ich mieša a formuje, a podľa nevypočítateľnej náhody raz vytvoria vola, inde kamenný kváder, inde perlu, inde ropuchu. Nie je možné tu teraz vymenovať armádu protivníkov, ktorí protirečili a vyvracali tieto tvrdenia.

Prijatie Demokritových atómov ako adekvátnych základných prvkov prírody je samo o sebe neudržateľné. Jeho atómová téoria je absurdná a protirečí serióznej filozofii. Oveľa absurdnejšia je však prezentácia prázdnoty, ktorá mala obklopovať atómy. A najabsurdnejšie je presvedčenie, že náhoda zorganizovala svet! Náhoda! Na vzdelaného človeka to pôsobí ako úder kladivom do hlavy. Takéto údery kladivom sú však najväčšou silou materialistickej filozofie. Demokritos nás priviedol k presvedčeniu, pomocou takýchto rán kladivom, že to strach evokoval existenciu Boha, a že ľudské telo je ríšou svojich vlastných atómov.

Gréci 5. storočia pred Kristom, v ktorom sa ozval Demokritos, boli stále priveľmi zbožní na to, aby im takéto nezmysly neboli protivné od samotného začiatku. Demokritovi však na pomoc pribehla armáda mudrlantov, takzvaných sofistov, skrachovaných filozofov, ktorí zmenili filozofiu v certifikovanú a akreditovanú vedu, niečo ako sú dnes genderové štúdia, feminizmus, alebo dejiny homosexuality. Namiesto pravdy vyhľadávali prázdne mudrovanie a namiesto pochopenia, sa snažili len o povrchné konštrukcie a úskočnú argumentáciu. Na rozdiel od vtedajších filozofov si za svoje rozumy dávali platiť. A to im zostalo.

Sofisti v aureole vonkajšej slávy, ktorá obklopovala grécku moc v Periklovej dobe, začali ničiť grécku osobitosť a podstatu gréckeho ducha, popierali pravdu ako cnosť a žiadostivosť každého jednotlivca ustanovili za mieru všetkých vecí. Sofisti sú dôsledkom materializmu. Spojenectvo, ktoré uzavreli sofisti v Grécku s materializmom, sa teraz potvrdzuje nanovo a vidíme to dnes pred našimi očami nielen v Európe, ale na celom svete, ktorý je už desaťročia v smrteľnom zovretí prázdnej, okázalej rétoriky.

Kresťania si spomenú, že to boli politické orgány v Grécku, ktoré chránili úctu bohov pred ľahkovážnosťou sofistov. Musíme spomenúť tú vznešenú vážnosť, ktorou grécke kňazstvo predstavovalo pravdu duchovného a grécke kniežatá morálneho zákona. V Ríme to bolo inak. Pragmatický rímsky duch nemal pochopenie pre duchovno. V hrách starovekého Ríma nachádzame vynikajúcu expozíciu všetkých doktrín materializmu.

Tam, kde rímsky ľud rozohral tragédiu svojho historického života, môžeme po prvýkrát v dejinách študovať túto otázku: Čo sa stane so svetom, keď sa k moci dostane materializmus?

Krvavá žiadostivosť uchvátila všetky vrstvy a všetky vekové kategórie, od jemných matrón po ušľachtilé panny, vážnych filozofov i úbohých prepustencov. Všetci jasali nad smrťou pokrstených, nad tým strašným šialenstvom, pri ktorom sa gladiátori navzájom trhali na kusy a keď sa šelmy kŕmili mäsom odsúdených. Všetci sa opájali ľudskou krvou. Najlepšiu ilustráciu praktickej stránky materializmu preto možno nájsť v hrách v amfiteátri. V arénach sa zrkadlil vnútorný stav rímskeho ľudu. Napriek viditeľnému luxusu a jemným mravom rímskej nobility bola každá vila plná bezprávnych otrokov. Všetci, vrátane vlastných detí, boli vydaní na milosť rozmaru pána domu a priekopy popri Apiovej ceste bývali plné mŕtvol. Celý cisársky Rím si dychtivo osvojil teóriu materializmu vo všetkých zónach verejného a súkromného života a ignoroval duchovnosť a vieru vo večný život. Stoicizmus, ako čisto ľudská etika, nezaložená na Bohu a jeho zákone, musela nutne prepustiť miesto ničím nekontrolovanej vláde najnižších pudov. A pritom svojich perverzných cisárov vyhlasovali za bohov a na oltároch im pálili kadidlo. Všetko, v čo starí Rimania verili, ich viedlo k presvedčeniu o neexistencii Boha.

Každý pokus materializmu prevziať moc nad svetom viedol nutne k prelievaniu potokov nevinnej krvi. Kresťania, mladí a plní sily, potajomky tristo rokov nahlodávali ateistický kolos rímskeho sveta a zvnútra ho prekvasili a zmenili. Keď sa potom Rím zrútil a moc nad ním prevzali pohanskí barbari, to čo z Ríma zostalo, bolo kresťanské a tak životaschopné, že spravilo kresťanov aj z barbarských dobyvateľov a z trosiek amfiteátrov sa vynorili vysoké veže katedrál. Materializmus však nezomrel, zakuklil sa. A v ohavnú nočnú moru sa zmenil vďaka reformácií 16. storočia a francúzskym a anglickým filozofom 17. a 18. storočia. Krvou oblieval Európu v 19. a ešte viac v 20. storočí, keď sa materializmus, tentokrát marxisticko socialistický a národno socialistický, prehnal svetom a utopil ho v krvi. Ale tento pokus bol predčasný, kresťanské korene ešte neboli úplne pretrhnuté a krvavé jatky boli pre západných ľudí odpudivé. Ak niekedy mohol materializmus dúfať, že ovládne svet, a že vyženie povery „duchovnosti“, tak to bolo v dobe, keď vládol Nero a keď Domitianus sedel na cisárskom tróne. Vtedy neuspel, ale dnes tá nádej znova ožila. Nie preto, že by materializmus nabral väčšiu silu, ale preto, že už niet kresťanov. Mravný zákon bol odstránený a človek a jeho pudy sa stali mierou dobra a zla.

Čo sa stane, keď prevezme vládu dnešný materializmus, zahalený do kostýmu slobody a ľudských práv, poučený z neúspechov minulosti, zahalený do oslnivého šatu pokročilej vedy, mávajúc zástavou pokroku a vývoja.

Začne sa prelievať krv.

Krv miliónov povraždených nenarodených zaplavila svet. Uhladené dámy v senátoch a parlamentoch bojujú s titánskym nasadením za právo vraždiť svoje potomstvo. Sťa Kronos, titán gréckej mytológie, ktorý požieral svoje deti, pretože sa ich bál. To isté činia jemné, vzdelané a civilizované ženy dnešnej doby, ako skutok najvyššej slobody a práva. K tomuto potoku krvi sa prilieva krv starých a chorých, ktorých v mene milosrdenstva nemilosrdne zabíjajú tí, ktorým oni dali život, živili ich, a vychovávali. Pretože sú im odporní a na obtiaž. A k tomu sa onedlho pripojí potok krvi tých, čo zdvíhajú prst a kričia, že na toto vraždenie nikto nemá ani slobodu, ani právo. Už teraz sú tí, ktorí si dovolia protirečiť amorálnej zvrátenosti liberálneho materializmu, ktorý plodí nenávisť k prirodzenosti a vyzdvihuje a oslavuje každú prirodzenosti sa priečiacu zvrhlosť, ostrakizovaní, utláčaní, šikanovaní úradmi a vládami. Niekde aj zatváraní. A čoskoro budú zabíjaní.

Jozef Duháček

Pre ľudí oddaných Bohu a ľuďom patria slová múdreho kráľa Šalamúna: „Chodníky spravodlivých sú podobné svetlu na svitaní, prichádzajú k nám a osvetľujú cestu k spáse.“ Práve tieto slová, ako žiadne iné, dokonale vystihujú životnú púť svätca, Božieho služobníka, prepodobného rehoľníka Amfilochija, pretože mnohí sa dali na cestu obrátenia a spásy iba vďaka stretnutiu s ním. Múdrosť, pokora, láska k ľuďom, pravá láska k Bohu, služba lekára ľudských tiel i duší, vždy sprevádzali otca Jozefa/neskôr Amfilochija/ po jeho neľahkej životnej ceste s Kristom a v Kristovi. (z príhovoru metropolitu Počajevského)

Amfilochij pochádzal z desiatich detí, vyrastal v idylickom prostredí ukrajinskej prírody hoci v náročnom a veľmi skromnom obydlí rodiny, ktorá sa živila poľnohospodárstvom i remeselnou výrobou ich otca Varnavu. Jeho otec bol často volaný k chorým, pretože bol vynikajúcim naprávačom kostí. Často musel ísť aj desiatky kilometrov a so sebou si bral syna Jozefa /Amfilochija/, ktorý sa tak stal svedkom ľudského utrpenia a biedy.

Jeho matka Anna, mimoriadne zbožná a tichá žena, milovala Boží chrám, modlitbu, bez ktorej nikdy nevyšla z domu. Neskôr zvereným seminaristom často hovoril:“Moja mama už býva v nebeskom kráľovstve..“

Počas prvej svetovej vojny bol zajatý. Neskôr v roku 1925, keď mal 31 rokov, vyvolil si úzku cestu spásy v rehoľnom zasvätení v Počajevskom kláštore. Vo februári 1931 pri pohrebe jedného mnícha odrazu pocítil v srdci všetku márnosť a uponáhľanosť pozemského života…Všetkých uložia do zeme…a čo za hrobom..? Večnosť plná múk…? Oveľa hlbšie od tohto okamihu videl svoj život i zápas o spásu ľudskej duše. V kláštore vykonával rozličné práce a službu. Popritom liečil chorých, ktorých bolo mnoho nielen vo dne, ale aj v noci.

Po skončení vojny pracovníci tajnej služby častokrát zameriavali svoju pozornosť na mnícha Amfilochija a usilovali aj o jeho život. Raz, keď ho niesli k poprave, povedal:“Vy ma ďaleko neponesiete.“ Tak sa aj stalo. Koniec 50-tych rokov prinieslo nové prenasledovanie Cirkvi. Po celej krajine sa masovo zatvárali chrámy. Úsilie o likvidáciu bolo nasmerované aj voči počajevskému kláštoru. Represie však nezlomili vieru mníchov, svoje utrpenie i muky znášali odovzdane, statočne a v Božom pokoji s odhodlaním i umrieť. Mnícha Amfilochija násilím previezli do liečebne, kde pri spomienke po návrate na prežité obdobie mučenia iba plakal. Svojim vyšetrovateľom povedal:“ Raz mi otec čítal z biblie, že príde čas, keď drak bude bojovať s cirkvou. Dnes môžem iba uznať, že tento drak s ňou bojuje práve teraz.“

Správy o zázračných uzdraveniach sa niesli po širokom okolí i po celej krajine. Otcovi Amfilochijovi Boh odkryl duše, srdcia i úmysly všetkých, ktorí k nemu prichádzali s prosbami. Denne slúžieval obrady svätenia vody a uzdravoval ľudí u seba vo dvore. Ako je známe zo Svätého Písma, istý druh démonov je možné vyhnať iba modlitbou a pôstom, preto otec Amfilochij odporúčal pútnikom pôst v stredu a piatok. „Keby ste vedeli, aký je pôst sladký…“ hovorieval často, majúc na zreteli oslobodzovanie duše.

Matka Božia bola podľa mnícha nebeskou vrátničkou, neustále sa na ňu obracal vo svojich modlitbách a ona mu vyprosovala všetky potrebné milosti. Veľakrát po obede všetkých vyzval zaspievať pieseň k Božej Matke.

Pri uzdravovaní chorých tvrdil, že polovica chorých sa uzdravuje, a polovica chorých nie, pretože Boh si nežiada ich uzdravenie. Vraj práve telesné uzdravenie by týmto ľuďom neprinieslo duchovný úžitok, ale večnú záhubu…

Otec Amfilochij radil liečiť neduhy dnešných čias modlitbou. V jeho dome sa konali modlitby celodenne. Smútil nad zlými ľuďmi, lebo vedel, že zlo nie je vlastné prirodzenosti človeka. Ono sa v ňom nikdy nevzbudzuje bez prítomnosti démonov. Preto zlí ľudia sa na nich tak podobajú,hovorieval: „Hocaký hriech opantáva srdce ako pavučina a zloba ako drôt skúša rozorvať ho. Veľké šťastie, že Boh si nás vybral, aby sme sa narodili v našej viere…“

Negatívne sa staval i k televíznemu vysielaniu, ktoré ako tvrdil, pustoší a okráda dušu…po pozeraní moderných programov sa človek nechce modliť, a ak sa aj prinúti k modlitbe, tak sa modlí povrchne, iba ústami, no srdce zostáva ďaleko od Boha. Taká modlitba, podľa mienky starca, je iba na zavrhnutie. Tvrdil, že okultisti usilovne pracujú na ovplyvňovaní podvedomia ľudí, vyvíjajú čoraz dokonalejší systém ich „kódovania“ cez média, a takíto ľudia budú viac pokorne plniť cudziu vôľu. Starec opakoval so všetkou vážnosťou: „Spasiť sa nie je ľahké. Ja vám spasenie na hlavu nepoložím, namáhať sa a modliť sa musíte sami! Ak sa chcete spasiť, buďte hluchí, nemí, a slepí voči svetu!

Koniec 1.časti

2. časť:

Smútok a prázdnotu duše, ktorou trpia toľkí dnešní ľudia, považoval Amfilochij za dôsledok veľavravnosti a ziskuchtivosti človeka, ktorý je zameraný na pozemské dobrá. Pri takýchto prípadoch dokázal neustále volať: „Veriaci v Krista, križujte sa.“

Stávalo sa, že v nedeľu obyvatelia dediny sa zhromaždili na obrad svätenia vody u starca vo dvore. Všetci stáli a modlili sa…..Odrazu sa otočil a napriek zjavnému tichu prísne povedal: „Nehovorte! Neprekážajte mi v modlitbe!“ Cítil totiž myšlienky ľudí zamerané na pozemské márnosti, ktoré ho pri kontakte s Pánom vyrušovali. Neustále opakoval: „Modlitba, to je slobodné odpútanie rozumu od všetkého pozemského.“

Amfilochij predvídal úmysly tých, ktorí ho chceli zahubiť. Poznal aj detaily konca svojho pozemského života. Blahorečil za dobro a odprosoval za zlo. Zomrel 1.januára 1971. Mrzlo a padal sneh. Vyprevádzal ho početný zástup ľudu, mníchov a tých, ktorým pomohol svojou modlitbou na tele či na duši. Zaznamenané sú mnohé zázraky i myšlienky na príhovor otca Amfilochija.

———–

Rodičia štvorročného hluchonemého chlapca poprosili starca o uzdravenie. Rozkázal, aby dieťaťu dali jablko, ktoré ležalo na tanieri. Rodičia povedali, že nemá rád jablká. Na údiv všetkých zjedol jablko. A keď sa starec opýtal čosi chlapca, ten mu pohotovo odpovedal. V tej chvíli začal počuť aj hovoriť.

Iní rodičia priviezli svojich dvoch hluchonemých synov k Amfilochijovi a s plačom prosili o pomoc v žiali. Ale starec povedal, aby ich dali do školy pre hluchonemých. Prekvapení odpoveďou, znovu prosili starca, a ten prísnym tónom obrátil sa sa k otcovi a povedal: „Hanil si a urážal Boha? „ Otec detí mlčky zvesil hlavu. „Práve pre tento tvoj hriech budú trpieť aj tvoje deti. To ty si trestaný… „

Raz v zime, ktorýsi večer , rozpráva spolupracovníčka otca Amfilochija, čítala som žalmy stojac oproti oknu, ale iba mechanicky, uvažujúc pritom o svojich problémoch. Veľmi prísne sa starec na mňa zadíval a po chvíli vrátiac sa do modlitebne mi povedal: „Ústami čítaš Božie Slovo, ale tvoje myšlienky sú ďaleko od Boha. Načo teda čítaš?!“

Na konci roka 1970, priviedla mladá žena k otcovi Amfilochijovi krásne päťročné dievčatko. Bolo vidieť, že má bolesti a matka začala rozprávať svoj príbeh. Starec rozkázal priniesť veľký nôž z kuchyne a podal matke so slovami: „Na, vezmi a zabi ju!“ Žena sa vyľakane pozrela na starca a pritisla dieťa k sebe. Na opätovnú výzvu začala hrozne kričať. Vtedy sa starec prísne opýtal: „Hovoríš beda? A tých, ktorých si zabila vo svojom lone, ti nie je ľúto? Bohu boli tak vzácni! Za tvoj hriech sa teraz trápi tvoje dieťa!“

Svedectvo archimandritu Georgija: Keď ma pravidelne predvolávali na milíciu na Donbas, vždy som predtým šiel po požehnanie k otcovi Amfilochijovi. Hovorieval mi: „Choď a ničoho sa neboj! Temnota nezvíťazí nad Svetlom.“ On sa ich nebál, pretože keď spolupracovníci KGB s milíciou chodili tajne po chodbách kláštora, vždy ich spoznal a kričal za nimi: „Odíď zradca! Čo tu chceš? Tu žijú mnísi!“ Vedel, akého nepriateľa má pred sebou, ale strach nepoznal, mal od Boha silu a Slovo pravdy.

Svedectvo: Toto sa stalo v roku 1966. Moja švagriná trpela vážnym ochorením čriev. Svokra ju vzala do Ilovice, nie na Ukrajinu, pretože počula o zázrakoch, ktoré sa tam dejú na príhovor otca Amfilochija. Starec si ch vypočul, pomodlil sa a nakoniec povedal, aby sa matka postila každú stredu a piatok. Matka splnila odporúčanie, a choroba švagrinej sa stratila.

——-

Sú to mnohé a mnohé príbehy, ktoré pripomínajú dar svätých pre každú dobu. Sú tými, ktorí svietia Kristovým Svetlom a vyprosujú pomoc a úľavu za života i po smrti, čo aj v tomto prípade sv.Amfilochija dokladuje nespočetné množstvo príbehov.

Dňa 13.mája 2002 boli neporušené ostatky sv.Amfilochija prenesené do jaskynného chrámu prep. Jova Počajevského a k liturgickej úcte bol daný deň 19.máj. Podobne ako u sv.Charbela, je to miesto mnohých vypočutých prosieb.

Spracované a upravené z knihy: dr Vicenová: Svätý Amfilochij

Slovenský kňaz v Ríme, o. Ľubomír Urbančok, kritizuje nové reštriktívne opatrenia, ktoré sa majú dotknúť aj Cirkvi, nad ktorú sa, ako mnohokrát v histórii, opäť povyšuje svetská moc. “Mnohí dnes chápu aj účasť na bohoslužbe skôr ako prostriedok osobného uspokojenia, než ako našu povinnosť vzdať Kult stvorenia svojmu stvoriteľovi. Tento vírus poukázal na horší vírus, ktorým je naturalizmus.” 

1.   Priatelia, podľa včerajšej tlačovej konferencie premiéra a hlavného hygienika má dôjsť od 1. októbra k zákazu verejných bohoslužieb. Po poslednom faux paus bývalého premiéra, ktorý bez konzultácie hrubo nariadil otcom biskupom zákaz bohoslužieb, sa dejiny opakujú. 

2.     Pripomeňme si, že z pohľadu katolíckej viery je moc, ktorú majú štátny predstavitelia mocou prepožičanou od pôvodcu každej moci, ktorou je Boh. Niektorí sa odvolávali na 5. Božie prikázanie, ochranu života, čo je však v rozpore s náuku katolíckej Cirkvi, keďže pred 5. prikázaním je prikázanie prvé. Ja som Pán Boh Tvoj. Nebudeš mať iných Bohom okrem mňa aby si sa im klaňal. Teda na prvom mieste je v živote veriaceho človeka Boží kult. 

3.     Podľa tohto pravidla sa vždy riadili naši predkovia, ktorí v časoch oveľa ťažších epidémií ako je tá súčasná, využívajúc poznatky vtedajšej vedy a teda chrániac svoje zdravie, nikdy nedošli tak ďaleko, žeby zakázali bohoslužby a účasť na nich. Každý, kto pozná dejiny, vie, že sa vždy vynašli, keď napríklad pri morových stĺpoch sv. Karol Boromejský slúžil sv. Omšu a následne rozdával sväté prijímanie. A to mal mor smrtnosť oveľa vyššiu, než COVID.

4.     Ako som to napísal už na začiatku pandémie, tento vírus poukázal na horší vírus, ktorým je naturalizmus, na ktorý upozorňoval už Pius IX. A teda NEBEZPEČIE pozerať sa na udalosti čisto prízemným pohľadom. Je to naturalizmus, ktorému podľahli mnohí samozvaní apologéti samozrejmosti. Veriaci človek verí, že nič nie je náhoda, čo sa deje okolo nás a je jeho povinnosťou pozerať sa na svet ako na Božie stvorenie a teda tak interpretovať aj jeho udalosti, zachovávajúc Božie prikázania, z ktorých je na prvom Kult vzdávaný Bohu.

5.     Žiaľ, v súčasnosti sa z Božieho kultu stalo skôr ľudské divadlo následkom tzv. antropocentrického zvratu Karla Rahnera, ako to bravúrne nazval veľký taliansky teológ Cornelio Fabro. Následkom tejto ideológie sa stredom pozornosti stal miesto Boha človek. Človek umiestnený v strede pozornosti je už príliš malou métou, aby sme riskovali hoci i náš život ako prvotní kresťania.. Mnohí dnes chápu aj účasť na svätej omši skôr ako prostriedok osobného uspokojenia, než ako našu povinnosť vzdať Kult stvorenia svojmu stvoriteľovi. 

6.     Problém sekularizmu, ktorý je konzekvenciu naturalizmu je predmetom reflexie pápeža Benedikta XVI., ktorý vo svojom príhovore 19. Novembra 2005 povedal nasledovné: “Dnešný svet je poznačený procesom sekularizácie, ktorý si pre zložité kultúrne a spoločenské zmeny vyžaduje spravodlivú nezávislosť vedy a organizácie spoločnosti, ale často ruší zväzky pozemských skutočností s ich Stvoriteľom. Preto sme sa dostali do bodu, keď sa zanedbáva zaručenie transcendentnej dôstojnosti ľudskej bytosti a úcta k samotnému jej životu”. Dôsledkom tohto stavu je teda aj situácia, v ktorej väčšinovo katolícke Slovensko sa na jednej strane bojí ochorenia COVID (samozrejme je potrebné sa ho vyvarovať a robiť všetko, aby sme jeho šírenie eliminovali) ale tým istým občanom nevadí, že sú reprezentovaní politikmi, zastávajúcimi potratovú politiku a že počet zabitím skrz potrat tento rok zďaleka rapídne presahuje počet úmrtí na COVID.

7.     Uprostred tejto situácie  premiér SR ( ktorý dlhodobo dehonestuje našu krajinu svojim vystupovaním a skrze ne už dávno stratil autoritu u svojich občanov, ktorá je prirodzeným predpokladom skutočnej moci, ktorá má slúžiť a viesť krajinu k spoločnému dobrú občanov v nej) prišiel s vyhlásením o ďalšom zákaze bohoslužieb, ktorý v súčasnej pandemickej situácii nemá obdobu v celej Európskej únii a snáď ani celom svete!!! Toto zneužitie moci vlády v krajine nad Cirkvou, je už len konzekvencia vyššie vypovedaného, na ktoré náuka Cirkvi upozorňovala už od čias Pia IX., teda od polovice 19. storočia.

8.     Súčasník blahoslaveného Pia IX., kardinál Loius Pie, ktorý bol veľkým odporcom revolučného hnutia vo Francúzsku, poznamenal: “Dominujúcim omylom nášho storočia je predpoklad, chcieť oddeliť súčasnú spoločnosť od Božieho zákona a jeho vlády.” Veľký francúzsky teológ minulého storočia Reginald Garrigue Lagrange vysvetľuje na margo povedaného, že “žiadny človek nie je povolaní ostať v čisto prirodzenom poriadku, pretože všetci sú povolaní k nadprirodzenému poriadku, ktorého cieľom je nazeranie na Boha a láska ktorá z neho pramení. Toto je skutočný cieľ celého ľudstva, ku ktorému bolo stvorené od dňa stvorenia je toto nazeranie na svojho Stvoriteľa…”

9.     Priatelia, zlo a neprávostí, ktoré pozorujeme, a zasahovanie do náboženskej slobody zo strany štátu sú už len ovocím liberalizmu. Ako to vysvetľuje veľký teológ Lous Billot, “liberalizmus, tak individuálny ako i sociálny je chybou viery, pretože chce emancipovať človeka a spoločnosť od Boha, bez akejkoľvek zmienky  o Bohu akoby on neexistoval, kladúc svoje základy výlučne v ľudskej slobode akoby ona bola sama o sebe absolútnym a nekonečným dobrom.”

10.  Čo teda robiť v súčasnej situácii ? Možno poslúchnuť slová Leva XIII., ktorý pred viac ako 100 rokmi napísal nasledovné: “Naše storočie zažilo ťažké udalosti a nevieme, kedy nás čakajú ďalšie podobné. Dejinný čas nás vyzýva hľadať všetky prostriedky, skrze ktoré prinavrátime všetkému nášmu konaniu kresťanského ducha, aby sme tak mysleli a konali vo verejnom i súkromnom živote – toto je jediný istý spôsobí ako obmedziť všetko zlo, ktoré pred nami stojí a zamedzili nebezpečiam, ktoré stoja pred nami.” (Encyklika Sapientiae Christianae, 10. Januára 1890)

prevzaté z: www.christianitas.sk

Boh vyhradil rozvrátenému 20. storočiu, ovládanému skrze totalitné ideológie, protikresťanské revolúcie ľavicových marxistických síl či už v Mexiku, Španielsku, Rusku,Číne a mnohých krajinách sveta s miliónmi obetí, dve svetové vojny, rastúci úpadok viery a rýchlo stúpajúci rast nemravnosti a nemorálnosti svoje znamenia. Znamenie z Fatimy, sprevádzané videním pekla a veľkým zázrakom slnka, i posolstvami pre cirkev i svet, tiež znamením turínskeho plátna, ktoré je aj pre vedecký svet veľkým zázrakom a osobnosťou sv.pátra Pia z Pietrelciny, ktorý nosil Kristove rany na svojom tele a stal sa ďalším veľkým zázrakom i znamením pre svet.

V mnohých ohľadoch bol tento svätec protirečením nášmu vedeckému, racionálnemu veku a napriek svojej horlivosti dokázať mu podvod, skeptici stále nie sú schopní vysvetliť množstvo zázrakov, ktoré sprevádzali celý život svätého pátra Pia.

Ale zatiaľ čo sa na svätého Pia spomína ako na sprostredkovateľa nespočetných zázrakov, vo svojej dobe ho asi najviac poznali ako duchovného otca nespočetných duší. Rozdával múdre a sväté rady tým, ktorí sa zaoberali bojom o svätosť v živote na svete, a prostredníctvom svojich rád viedol mnoho duší do Kráľovstva, ktoré patrí večnému Bohu..

Tu je päť odporúčaní o ktorých svätý Páter Pio veril, že by mali praktizovať všetci kresťania. Sú zostavené na základe rád, ktoré dal svojim duchovným deťom.

1. Týždenná spoveď

Spoveď je očistenie duše. Mali by ste ísť aspoň raz týždenne. Nechcem, aby sa duše zdržiavali spovede dlhšie ako týždeň. Aj v čistej a neobývanej miestnosti sa zhromažďuje prach; po týždni sa vráť a uvidíš, že je potrebné opäť ho oprášiť!“

2. Denné prijímanie

Je to pravda, že nie sme hodní takého daru ako je prijať Ježiša. Považovať sa za nehodného je však normálne. Ale pristúpiť k Najsvätejšej sviatosti v stave smrteľného hriechu je veľmi vážne. Všetci sme nehodní, ale je to On, kto nás pozýva. Je to On, kto si to želá. Pokorme sa a prijímajme Ho s kajúcnym srdcom plným lásky.

3. Spytovanie svedomia každý večer

Niekto kedysi povedal Pátrovi Piovi, že si myslí, že kontrola svedomia každý večer je zbytočná, pretože ľudia poznajú hriechy, ktorých sa dopúšťajú. Na to Páter Pio odpovedal: „To je veľká pravda. Ale každý skúsený obchodník na tomto svete nielenže celý deň sleduje, či pri každom predaji zarobil alebo stratil zisk, ale večer si robí denné účtovníctvo, aby určil, čo má robiť zajtra. Z toho vyplýva, že je nevyhnutné každý večer dôsledne a čestne skúmať si svedomie.“

4.Denné čítanie svätého písma

Mám zimomriavky, keď premýšľam o škodách, ktoré boli spôsobené dušiam, keď nečítali Sväté Písmo. Duchovná sila, ktorá pochádza z čítania Písma má takú moc, že nás vedie k zmene kurzu a k tomu, aby aj svetskí ľudia vstúpili na cestu dokonalosti.“

5. Modlitba aspoň dvakrát denne

Ak sa nedokážeš dobre modliť, neprestávaj konať svoju povinnosť. Ak ťa veľa vecí rozptyľuje, nenechaj sa odradiť. Rozhodni sa, ako dlho sa chceš modliť a nehýb sa z miesta, kým modlitbu nedokončíš. Prečo by si sa mal obávať, že sa nedokážeš modliť tak ako by si chcel? Modlitba je spôsob ako sa dostať k Bohu, samotná modlitba nie je cieľom. modlitba sa zameriava na lásku k Bohu a k blížnemu. Milujte Boha z celej svojej duše, milujte blížneho ako seba samého. Toto je jediný spôsob, ako skutočne povedať, že si sa modlil.

K 52. výročiu úmrtia sv. Otca Pia z Pietrelciny môžeme prijať túto modlitbu, ktorú odporúčal svojim duchovným synom a dcéram. (+23.9.1968)


1. Ježišu, ty si povedal: »A Ja vám hovorím: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ Hľa, ja klopem, hľadám, ja prosím o túto milosť … (povedz…

Otče náš, Raduj sa, Sláva Otcu — Srdce Ježišovo, dôverujem a dúfam v Teba!

2. Ježišu, ty si povedal: »Veru hovorím vám, o čokoľvek budete prosiť môjho Otca v mojom mene, On vám to dá! «, Hľa ja prosím od Tvojho Otca v Tvojom mene o túto milosť… (vyslov prosbu…)

Otče náš, Raduj sa, Sláva Otcu — Srdce Ježišovo, dôverujem a dúfam v Teba!

3. Ježišu, ty si povedal: »Veru,veru, hovorím vám, nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú«, s odvolaním sa na neomylnosť Tvojich svätých slov Ťa prosím o túto milosť …. (vyslov prosbu…)

Otče náš, Raduj sa, Sláva Otcu — Srdce Ježišovo, dôverujem a dúfam v Teba!
Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ty nemôžeš nemať súcit s nešťastnými, zmiluj sa nad úbohými hriešnikmi, a preukáž nám milosti, o ktoré ťa prosíme prostredníctvom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, Tvojej a našej Matky. Svätý Jozef, pozemský otec Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, pros Boha za nás.

Pod tvoju ochranu utiekame sa, svätá Božia Rodička, prosbami našimi nepohŕdaj v potrebách našich, ale z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty jediná čistá slávna a požehnaná, preslávna vždycky Panna Bohorodička Mária, Matka Krista nášho Boha, prijmi naše modlitby a predlož ich svojmu Synovi a nášmu Bohu, nech spasí a osvieti tvojim prostredníctvom naše duše. Amen

List, ktorý doc. ThDr. ICLic. Štefan Mordel, PhD. adresoval   vdp. Jurajovi Vittekovi v reakcii na jeho vyjadrenie povinnosti prijímať Eucharistiu na ruku je veľmi dôležitý.

Podávanie najsv.Eucharistie je závažnou chvíľou pre prijatie najväčšieho tajomstva Cirkvi, v ktorej Kristus – živý Boh vstupuje do duše človeka prostredníctvom kňazstva v Svätých Daroch – Tela a Krvi, obetujúcej sa za spásu sveta a posvätenie človeka. Stáročia Cirkev v celých dejinách podáva Eucharistiu spôsobom, ktorý si vyžaduje veľkú úctu a bázeň spojenú s vierou a dobrým svedomím, spôsobom podávania do úst. A je potrebné to obhájiť zvlášť v týchto časoch.

Drahý pán doktor, milý spolubrat v kňazstve!

Pozorne sledujem Vaše aktivity na TV Lux a tiež aj na webových stránkach. Včera (23.6.) ma veľmi prekvapilo, keď ste vo vysielaní uviedli, že veriaci majú povinnosť prijímať na ruku, lebo je to nariadenie biskupov a neposlušnosť voči biskupom je hriech, preto kňaz môže odmietnuť sv. prijímanie do úst, aby tak neposlušného veriaceho priviedol ku poslušnosti. Naozaj zvláštna logika. Z tohto Vášho postoja je zrejmé, že veriacich donucujete prijímať na ruku a pritom nerešpektujete výhradu vo svedomí, ktorú si veriaci môže uplatniť a preto môžu žiadať sv. prijímanie do úst. Okrem toho výslovne nariaďujete to, čo zrejme protirečí všeobecným predpisom. Vnímam celú túto záležitosť okolo podávania sv. prijímania ako propagandistickú ideológiu, ktorá núti veriacich na Slovensku, aby prijímali na ruku a tak sa prispôsobili ostatným krajinám. V západných krajinách tento spôsob podávania sv. prijímania bol spočiatku vynútený. (Odporúčam Vám prečítať si knižku od prof. G. Maya, „Mund- oder Handkommunion?“ Mainz 1969) K tomu, aby sa mohlo dávať sv. prijímanie na ruku je potrebné pápežské povolenie, tzv. Indult. V západných krajinách to zaviedli bezprostredne po II. VK a vo východných krajinách, okrem malých výnimiek, začiatkom 90-tych rokov.

Pýtajme sa však, kde doviedol tento úzus cirkevné spoločenstvá? K rozkvetu duchovného života? Práve naopak, ukázalo sa, že vo veľkej miere sa stratila voči Najsvätejšej Sviatosti úcta a u ľudu zbožnosť. Následne sa oslabila aj viera. Kresťania katolíci začali sa prispôsobovať protestantom a protestanti vplyvom šíriaceho sa liberalizmu sa stali avantgardou v riedení evanjelia a vôbec kresťanskej viery a mravov. Preniká to veľmi hlboko aj do katolíckej cirkvi. Posledné štádium tohto procesu, ako to evidentne možno vnímať v súčasnosti na Západe, je skutočnosť, že sa zatvárajú kostoly a pretvárajú sa na rôzne sekulárne účely a v neposlednej miere sa aj búrajú. Vieme si predstaviť koľko kostolov bolo zbúraných za posledné desaťročia?
Vrátim sa k Vášmu tvrdeniu, že žiadať sv. prijímanie do úst je hriechom, pretože sa tu prejavuje neposlušnosť a preto kňaz môže odmietnuť takémuto veriacemu podať sv. prijímanie. Toto tvrdenie skutočne považujem za nehorázne. Moja vlastná sestra mi povedala; „nikdy som neprijímala na ruku, od malička som prijímala do úst a keď som počula teraz na TV Lux, že keď nechcem prijímať na ruku, že hreším, tak potom naozaj neviem, čo mám robiť. Na ruku prijímať nemôžem a nechcem ani hrešiť.“ Uvedomujete si, dôstojný pán, do akého zmätku a bolestivého duševného rozpoloženia uvádzate veriacich? Nič Vám nehovorí, že prekračujete dovolené hranice? Naozaj bolo také prísne nariadenia biskupov? Nehovorí sa v tomto nariadení, že ide o „dovolenie“ prijímať na ruku? Dovolenie predsa neznamená nariadenie. Nedokážete to rozlíšiť? Je to skutočne smutné. Okrem toho, čo hovoria všeobecné smernice o spôsobe podávania sv. prijímania?

Pápež Ján Pavol II. v dokumente Redemptionis sacramentum v úvodnej časti hovorí, že mu ide v tejto inštrukcii o to, aby sa posilnila väčšia úcta k liturgickým normám o osvojenie si pravidiel, ktoré už boli vyhlásené a ustanovené pričom zostávajú v platnosti. V bode 4 hovorí, že napriek pozitívnej liturgickej reforme po II. VK, sa objavujú negatívne prejavy; doslovne hovorí: „Nemožno mlčať o svojvoľnostiach, aj veľmi vážnych, proti podstate liturgie a sviatostí, ako i proti tradícii a cirkevnej autorite, ktoré v dnešných časoch nezriedka poškodzujú liturgické slávenia v tom či onom cirkevnom prostredí. Na niektorých miestach sa svojvoľnosti v liturgii stali akýmsi zvykom, čo nemožno pripustiť a čomu treba zamedziť.“ Dôkazov o tom, ku akému zneužívaniu dochádzalo pri sláveniu liturgie nájdete na internete veľmi veľa. Spomeniem len napr. tzv. fašiangové omše, alebo beatove omše, alebo keď dievčatá – školáčky z plastových pohárov rozdávali sv. prijímanie, atď, atď. Ďalej je tu obrovský problém, že v západných krajinách všetci veriaci pristupujú ku sv. prijímaniu, no pritom celé roky nepristúpili ku spovedi. Na prijímanie chodia aj takí, ktorí žijú spolu bez sobáša, alebo žijú v neplatnom manželstve a pod. Ten istý pápež v encyklike Ecclesia de Eucharistia v bode 36 hovorí: „Integritou neviditeľných vnútorných zväzkov sa myslí morálny stav pre kresťanov, ktorí chcú mať plnú účasť na Eucharistii a prijímať Kristovo telo a krv. Túto povinnosť im pripomína ten istý apoštol Pavol upozornením: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28). Svätý Ján Zlatoústy silou svojej výrečnosti povzbudzuje veriacich: „Aj ja povznášam môj hlas, nalieham, prosím a zaprisahávam, aby sme sa nepribližovali k tomuto posvätnému stolu s nečistým a so skazeným svedomím. Takéto prijímanie nikdy nemožno považovať za pravé prijímanie (communio), aj keď sa tisíckrát dotkneme Kristovho tela, ale znamená odsúdenie, muky a vzrast trestov.”

 Ďalej v bode 52 sa hovorí: „Je potrebné vyjadriť žiaľ nad tým, že najmä počnúc rokmi pokoncilovej liturgickej reformy, pre zle pochopený zmysel kreativity a prispôsobenia nechýbali vybočenia, ktoré mnohým spôsobili utrpenie. Istá reakcia na „formalizmus“ viedla niektorých, zvlášť v istých oblastiach, považovať „formy“, ktoré si osvojila veľká liturgická tradícia Cirkvi a jej Magistérium, za nezáväzné, a zavádzať inovácie, ktoré neboli autorizované a často boli úplne nevyhovujúce.“ Pápež potom uvádza, že cíti zodpovednosť a povinnosť požadovať, aby sa dôsledne zachovávali liturgické predpisy. Tiež pripomína, že liturgia nie je súkromným vlastníctvom celebranta, alebo komunity, preto si nemôžu počínať svojvoľne.

V dokumente Redeptionis sacramentum v bode 8 poukazuje na to, že napriek tomu, že ekumenické iniciatívy sú dôležité, predsa nie je dovolené konať to, čo protirečí disciplíne vyjadrujúcej katolícku vieru. Hovorí, že dar Eucharistie „je priveľký, než aby sa mohli pripustiť nejasnosti a zužovanie jej významu“. V bode 12 potom hovorí, katolícki veriaci majú právo, aby obeta svätej omše bola pre nich slávená integrálnym spôsobom podľa úplného učenia Učiteľského úradu Cirkvi. Napokon katolícke spoločenstvo má právo na také slávenie najsvätejšej Eucharistie, aby sa naozaj javilo ako sviatosť jednoty a aby sa vylúčili všetky chyby a gestá, ktoré by mohli spôsobiť rozdelenie a rozbroje v Cirkvi.

V ďalšom (bod 27) pápež pripomína, že Apoštolská stolica už v roku 1970 oznámila a opäť v roku 1988 pripomenula potrebu ukončiť všetky experimenty, čo sa týka slávenia svätej omše. A teda jednotliví biskupi, ani ich konferencie nemajú nijakú moc dovoliť pokusy týkajúce sa liturgických textov a iných záležitostí predpísaných v liturgických knihách. Aby sa takéto pokusy mohli vykonávať v budúcnosti, vyžaduje sa povolenie Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktoré sa dáva písomne a o ktoré majú požiadať konferencie biskupov. Také povolenie sa udeľuje len z veľmi vážneho dôvodu. Potom Svätý Otec hovorí o spôsobe podávania Eucharistie. V bode 90 hovorí jasne a jednoznačne: „Veriaci prijímajú pokľačiačky alebo postojačky, ako to ustanovila konferencia biskupov“ a potvrdila Apoštolská stolica. Ale keď prijímajú postojačky, odporúča sa, aby pred prijatím sviatosti prejavili patričnú úctu, podľa tých istých stanovených noriem.“ Čiže chápeme tento text tak, že sa sv. prijímanie podáva po kľačiačky a keď to biskupi dovolia, môže sa prijímať aj po stojačky, ale žiada sa, aby vtedy veriaci urobil úkon poklony. Vieme, že sa od toho upustilo. Z toho je zrejmé, že prijímanie po stojačky nebolo nariadené, ale povolené, tzn. že prijímanie po kľačiačky je základná norma a po stojačky je uvoľnenie z tejto normy. Nikde sa však nehovorí, že keď biskupi dovolili prijímanie po stojačky, tým automaticky zakázali prijímanie po kľačiačky. Z ďalšieho textu je to úplne evidentné. Preto keď veriaci prijíma po kľačiačky je to úplne legitímne a kňaz mu v žiadnom prípade nesmie odoprieť Eucharistiu. Aká je však prax? Majte oči otvorené a zbadáte, ako sa mnohí kňazi previňujú voči veriacim, keď im odopierajú sv. prijímanie len preto, že si kľakli, alebo preto, že nevytŕčajú ruku, ale chcú prijať do úst. Všimnime si však, čo hovorí sv. Ján Pavol II. ďalej; v bode 91 sa uvádza: „Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali“. Každý pokrstený katolík, ktorému podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky. V bode 92 pokračuje: „Hoci každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst, ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.“ Bod 93 dodáva; „Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem.“

Myslím si, že tieto pápežské dokumenty hovoria veľmi jasne, ako si treba počínať pri rozdávaní sv. prijímania. Neviem, akého dokumentu ste sa držali Vy pri Vašom tvrdení, ktoré bolo vysielané cez TV Lux veriacim na celé Slovensko. Je mi ľúto, že Vám musím písať tieto riadky. Keď ste sa vrátili z Ríma a mali ste prednášku o vývoji liturgie po II.VK na TV Lux, Vaše slová ma zaujali. Hovorili ste uvážené a objektívne. Keď Vás potom prerušili v polovici programu, pýtal som sa redakcie TV Lux, prečo sa tak stalo. Z tohto dôvodu preto teraz absolútne nerozumiem Vášmu postoju, že nútite veriacich prijímať na ruku a ešte sa im aj vyhrážate, že keď nebudú prijímať na ruku, tak hrešia. Mohli by ste mi odpovedať na otázku, prečo anjel fatimským deťom nepodal sv. prijímanie na ruku, ale do úst? Prečo sv. Ján Pavol II. počas choroby neprijímal na ruku, ale do úst? Prečo pápež Benedikt XVI. dával počas svojho pontifikátu sv. prijímanie iba do úst a po kľačiačky?

Bude Vaša odpoveď v tom zmysle, že ide o K-virus? Moja odpoveď na to je, že nezvaľujme všetko na K-virus. Epidemiológ v televíznom vysielaní povedal, že sv. prijímanie do úst nie je rizikovejšie ako na ruku… Nebolo treba ísť touto cestou a inštruovať kňazov, aby boli pozorní a rozvážní pri podávaní sv. prijímania? Kňazi kvôli bezpečnosti si môžu navlhčiť manutergium (ručníček) dezinfekčným roztokom a keby sa dotkol pery, tak si ihneď utrie prsty a pokojne môže pokračovať ďalej? Prečo tá strašidelná dramatizácia, že kňaz síce podal sv. prijímanie do úst, ale potom musel prerušiť sv. prijímanie, aby si dezinfikoval ruky a až tak mohol pokračovať ďalej… Neviem, odkiaľ je táto strašidelná logika, ale budiž. Biskupi dovolili, preto tí, ktorí tak chcú prijímať berú si na vlastnú zodpovednosť prípadné znesvätenie Eucharistie tým, že odrobinky ostanú na dlani a padnú na zem. Ale nútiť veriacich prijímať na ruky a keď to nechcú, tak ich verejne kriminalizovať, to už presahuje všetky hranice. Viem že mnohým, ktorí chceli prijať do úst, to bolo odmietnuté. A to je zrejme všetko v poriadku. Pýtam sa však, čo by bolo, keby kňaz, ktorý nemá svedomie podávať Eucharistiu na ruku, by odmietol podať tomu, kto vytrčí ruku. Aké tresty by sa mu namerali? Čo by nasledovalo pre takéhoto „neposlušného“ kňaza?

Vnímam, že sme sa dožili veľmi ťažkých časov a to nielen kvôli korona-virusu. Korona-virus umožnil ústupok v eucharistickej úcte. Myslím si však, že to tým neskončí. Prídu celkom iste iné témy, ktoré sa budú vyžadovať pod poslušnosťou. Myslím na západné krajiny, napr. Nemecko, kde sa už biskupi rozhodli ísť vlastnou cestou tzv. synodálnou. Zaznievali výzvy, že cirkev sa musí odhodlať zmeniť svoju paradigmu. Čo všetko sa za týmto slovom skrýva? Môžeme to už tušiť, ale nebudem to v tejto chvíli konkretizovať.

Preto sa v tejto chvíli obraciam na Vás, aby ste svoje postoje prehodnotili a dobre uvážili, čím znova „počastujete“ tých našich jednoduchých veriacich, ktorí patria medzi tých maličkých a chudobných v duchu, ktorí ešte nechápu to, čo chápu „múdri a obozretní“.

Ostávam s pozdravom a úctou
Štefan Mordel

 Doc. ThDr. ICLic. Štefan Mordel PhD, farár vo farnosti Klin,
juraj.vittek@gmail.com

Veľadôstojný pán
PhDr. Juraj Vitek, PhD
Farár farnosti Sv. Rodiny
Petržalka

Na vedomie:
ABU Trnava Mons. Ján Orosch, aribiskup
ABU Bratislava Mons. Stanislava Zvolenský, arcibiskup

/Prevzaté : http://alianciazanedelu.sk/archiv/6532/

Táto kríza odhalila, že naše spoločnosti bez toho, aby o tom vedeli, sú ťažko postihnuté duchovným zlom: nevedia, ako dať zmysel utrpeniu, konečnosti a smrti.   

Má Cirkev vo svete ešte stále svoje miesto v čase globálnej krízy v 21. storočí?

Na rozdiel od minulých storočí, väčšinu zdravotníckej starostlivosti v súčasnosti poskytuje štát a zdravotnícky personál. Modernosť má vlastných obdivuhodných svetských hrdinov v bielych plášťoch. Už nepotrebuje charitatívne prápory kresťanov, aby sa starali o chorých a pochovávali mŕtvych.

Stala sa Cirkev pre spoločnosť nadbytočnou?

Choroba privádza kresťanov späť k základom. Skutočnosť je taká, že Cirkev je už dávno v naštrbenom vzťahu so svetom. Kresťania v konfrontácií so spoločnosťou, ktorá sa tvári, že ich už nepotrebuje, sa jej prostredníctvom pedagogiky snažili dať najavo, že pre ňu môžu byť užitoční. Cirkev sa ukázala ako vychovávateľka, matka chudobných, „odborníčka na ľudstvo“, ako to o nej povedal Pavol VI. A to oprávnene. Kresťania však postupom času začali zabúdať na príčinu tejto odbornosti.

Nakoniec zabudli, že ak Cirkev môže ľuďom pomôcť stať sa ľudskejšími, je to v konečnom dôsledku preto, lebo od Boha dostala slová večného života. Cirkev sa zaviazala bojovať za lepší svet. Správne podporovala ekológiu, mier, dialóg, solidaritu a spravodlivé prerozdelenie bohatstva. Všetky tieto zápasy sú spravodlivé. Mohli by sme však pre nich zabudnúť na Ježišove slová: ,,Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“  Cirkev má posolstvá pre tento svet, ale len preto, lebo vlastní kľúče k tomu budúcemu a večnému.  

Kresťania niekedy považovali Cirkev za pomoc danú od Boha, ktorá im mala zlepšiť kvalitu života na zemi. A nechýbali im k tomu dôvody, takže je pravda, že viera vo večný život vrhá svetlo na správny spôsob života v tomto storočí. Zomrieť v zúfalstve a osamote. Toto nešťastie prinieslo zákernú chorobu, ktorá Cirkev stravuje: myslela si, že je „z tohto sveta“. Chcela sa cítiť legitímne vo svojich očiach a podľa vlastných kritérií. Objavila sa však radikálne nová realita.

Víťazná modernosť sa zrútila, keď mala čeliť smrti. Táto choroba odhalila, že napriek svojim ubezpečeniam a bezpečnosti, je tento pozemský svet stále paralyzovaný strachom zo smrti. Svet dokáže vyriešiť zdravotné krízy. Určite vyrieši aj ekonomickú krízu. Nikdy však nevyrieši záhadu smrti. Jedine viera má na ňu odpoveď. Uveďme si názorný príklad. Vo Francúzsku, ako aj v Taliansku, tvoril problém domovov dôchodcov, tzv. „EHPADov“, kľúčový bod. Prečo je to tak? Pretože bezprostredne nastoľoval otázku smrti.

Mali by byť starí ľudia zatvorení vo svojich izbách za cenu rizika, že zomrú zo zúfalstva a samoty?  Alebo by mali zostať v kontakte so svojimi rodinami, riskujúc tak že ochorejú a zomrú? Nevieme, ako na to odpovedať.

Štát, zajatý v sekularizme, ktorý sa z princípu rozhodol ignorovať nádej, a kulty vytesnil do súkromnej sféry, bol odsúdený mlčať.

Pre štát bolo jediným riešením sa za každú cenu vyhnúť fyzickej smrti, aj keď to znamenalo odsúdiť morálnu smrť. Odpoveď na to má jedine viera: sprevádzať starých k predpokladanej smrti, v dôstojnosti a predovšetkým v nádeji na večný život. Kríza zasiahla západné spoločnosti v ich najzraniteľnejšom mieste. Boli organizované, aby popierali smrť, skrývali ju, nevšímali si ju. Preto prišla hlavným vchodom! Kto nevidel tie obrovské márnice v Bergame alebo Madride? Toto je obraz spoločnosti, ktorá ešte nedávno sľubovala nesmrteľného nadčloveka. Zabudnutie na strach. Sľubné technológie nám na chvíľu umožnili zabudnúť na strach, ale napokon, keď smrť začala kosiť, sa ukázali ako iluzórne. Dokonca aj filozofia len z časti navráti dôstojnosť ľudskému rozumu, keď je ohromená absurditou smrti. Nedokáže však poskytnúť ľudskému srdcu útechu, a dať zmysel niečomu, čo zdanlivo žiadny zmysel nemá. Tvárou v tvár neobstojí žiadna odpoveď človeka.

Jedine nádej na večný život dokáže prekonať škandál smrti. Ale ktorý človek nájde v sebe odvahu kázať nádej? Je k tomu potrebné zjavené Božie Slovo, aby sa odvážil veriť v život bez konca. Je potrebné slovo viery, aby sa človek odvážil dúfať za seba a svoju rodinu. Preto je Katolícka cirkev povolaná späť k svojej primárnej zodpovednosti. Svet od nej očakáva slovo viery, ktoré mu umožní prekonať traumu osobného stretnutia so smrťou, ktoré práve zažil.

Bez jasného slova viery a nádeje, svet môže upadnúť do chorobnej viny, alebo bezmocného hnevu pri absurdite svojho stavu. Jedine Cirkev môže dať smrti milovaných zmysel, ktorí zomreli opustení a narýchlo boli pochovaní. Ale ak je to tak, potom sa Cirkev musí zmeniť. Musí sa prestať báť vyvolania šoku a plávania proti prúdu. Musí prestať o sebe zmýšľať ako o svetskej inštitúcií. Musí sa vrátiť k pôvodnej príčine svojej existencie: k viere. Cirkev je tu na to, aby hlásala, že Ježiš premohol smrť svojim zmŕtvychvstaním. Toto je jadrom jej posolstva: Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera…sme najúbohejší zo všetkých ľudí (1. Korinťanom 15;14-19)

Všetko ostatné je len toho dôsledkom. Naše spoločnosti z tejto krízy vyjdú oslabené. Budú potrebovať psychológov, aby prekonali traumu, že nedokázali sprevádzať starých a umierajúcich až po hrob, ale ešte viac budú potrebovať kňazov, aby ich naučili modliť sa a dúfať. Táto kríza odhalila, že naše spoločnosti bez toho, aby o tom vedeli, sú ťažko postihnuté duchovným zlom: nevedia, ako dať zmysel utrpeniu, konečnosti a smrti.   

Z myšlienok kardinála Saraha

Sv.Tichon Zadonský  (1724-1783) je veľkou postavou východnej duchovnosti. Svet je plný stôp vedúcich k poznaniu Boha, poznanie Boha je však duchovný poklad, ktorý máme so všetkým úsilím ustavične  zhromažďovať, hovorí.

Pochádzal zo šiestich detí, jeho otec bol cerkovníkom. Neskôr vstupuje do seminára, po štúdiách je vyvätený za kňaza a iba v 37 rokoch sa stáva biskupom. Po rokoch biskupskej služby sa utiahne do kláštora, a mnohí vyhľadávajú jeho duchovné vedenie. Rozvíja metódu tzv. prírodnej kontemplácie, v ktorej celé stvorenie rozpráva ľuďom o Božej láske.  

Malý stromček sa ľahko nakláňa na rôzne strany, rastie tam, kam sa nakloní. Rovnako je to i s dieťaťom, čomu sa učí, tomu privyká, a k čomu privykne, to bude robiť i v budúcnosti. Keď sa človek v mladosti naučí dobru, bude dobrý po celý život. Keď sa naučí zlu, bude po celý život ľahko naklonený na zlo. Z malého chlapca sa rovnako môže stať „anjel“ ale aj „diablik“. Bude taký, akú bude mať výchovu, rovnako ako plody závisia od kvality semena.

Preto Božie slovo nabáda rodičov: „Vychovávajte ich prísne a v napomenutiach nášho Pána. A v Šalamúnových podobenstvách je napísané: „Kto šetrí palicou, nenávidí svojho syna, ale kto ich miluje, trestá ho včas.“ (Prísl. 13,24)

Mnohí svoje deti učia svetskej etikete, mnohí ich učia cudzím jazykom, a obetujú nemalé peniaze k výučbe. Iní zas obchodovaniu alebo inému záujmu. Málokto však učí deti kresťansky žiť. A bez toho je každé poznanie márne a každá múdrosť k ničomu.

Aký úžitok má kresťan z toho, že hovorí taliansky či francúzsky, pritom však žije bezbožne? Aký úžitok je z toho, že sa vyzná v obchode, remeslách a umeniu, ale nežije v bázni Božej? Takí umelci a vzdelanci bývajú horší, ako tí, čo nič nevedia. Mladé srdce je náchylné ku zlu a tiahne ku každej špatnosti, pokiaľ ho nebrzdí bázeň pred Bohom a obava z trestu. A tým skôr to platí o takých, ktorí poznaním a umením ostria svoj um, svoju vôľu však nenaprávajú, majú sklon k zlým skutkom a ostatným dávajú zlý príklad.

Preto sa, kresťanský rodič snaž o to, aby tvojou prvou starosťou bolo deti naučiť kresťansky žiť. Všetko poučovanie a vzdelávanie by bez toho nemalo zmysel. Boh nebude skúmať, či si svoje deti učil svetskej etikete a cudzím jazykom, ale spýta sa, či si ich učil kresťansky žiť a viedol ich k zbožnosti.

Beda deťom, ktoré majú zlých otcov! Čomu sa od nich môžu naučiť okrem zla? Lebo ako by mohol zlý človek naučiť dobru? Stáva sa, že zlý otec trestá svoje deti za všelijaké prehrešky, ale zároveň ich učí nerestiam. Mladí sa učia skôr príkladom než slovami a trestom. Pokiaľ sú otcovia zlí, bývajú deti ešte horšie a vnuci potom najhorší.

Zlo pochádza nielen zo sveta, z prostredia hriechu, ale aj zo zlej výchovy. Beda deťom! Avšak ešte väčšie beda otcom a matkám, ktorí nielen že neučia deti dobru, ale svojimi neresťami a zanedbávaním dobrej výchovy dávajú podnet k rozličnému zlu. Takíto rodičia nezabíjajú telo, ale kresťanské duše, za ktoré zomrel Kristus a nepripravujú ich o život časný, ale o život večný. Svoje nešťastie spoznajú až tam, kde vyjde všetko najavo a kde každému vyvstanú pred očami jeho skutky. Preto najmä otcovia, v ktorých je aspoň iskrička zbožnosti, musia sa všemožne snažiť učiť svoje deti kresťanskému spôsobu života a vlievať do ich mladých sŕdc mlieko zbožnosti, aby im deti rástli ku spáse. (por.1Pt 2,2)

Blažený je rodič, ktorý priviedol deti na svet k životu časnému, ale i k večnému. Beda však rodičom, ktorí priviedli na svet dieťa k časnému životu, ale k večnému životu im zavreli dvere – buď tým, že nedbali o ich dobrú výchovu, alebo svojim zlým príkladom. Je lepšie, aby sa človek nenarodil, ako keby sa mal narodiť, a žiť vo večnej skaze.