Tu sa začína jedna z etáp na ceste k životu, ktorý
má svoje vyvrcholenie vo večnosti. Vo svete panuje nesprávny dojem, že
nasledovanie Pána znamená vzdať sa tohto sveta, zanechať priateľov, vzdať sa
majetku a stratiť všetko, čo je v živote cenné. Ak sa bojíme, že s Kristom
nebudeme mať pri sebe nič iné, tak sa veľmi mýlime a nezačali sme chápať
Krista.
Naozaj to tak nie je.
Posväcovanie spojené s nasledovaním Krista nie je iba otázkou
toho, aby sme sa zriekali, zanechali alebo vzdali sa niečoho pre Krista, je to predovšetkým
otázka výmeny. Náš Pán povedal: „lebo
čo dá človek výmenou za svoju dušu? ( )
Zamýšľame sa nad tým niekedy? Výmena sa zakladá na skutočnosti, že existujú dve
skupiny vecí: tie, bez ktorých sa dá žiť, a tie, bez ktorých život nie je
možný.
Môžem žiť veľmi dobre bez mincí, ale nemôžem žiť bez chleba,
ktorý si za ne môžem kúpiť. Vymieňam teda jedno za druhé. Podobne je to aj v duchovnom
svete. Čoskoro zistím, že je mnoho vecí, bez ktorých môžem žiť, a keď rastiem
v poznaní Krista, zisťujem, že môžem žiť bez hriechu, ale nemôžem žiť bez
pokoja svedomia, takže vymieňam jedno za druhé. Neskôr, keď ho lepšie
spoznávam, zisťujem, že môžem žiť bez nevinného potešenia, ale nemôžem žiť bez
potešenia z každodenného prijímania Eucharistie, teda vymieňam jedno za
druhé. Keď ešte lepšie spoznávam Krista, zisťujem, že sa môžem zaobísť bez svetského
bohatstva, ale nie bez bohatstva Kristovej milosti, teda vymieňam jedno za
druhé. Toto je cesta k blaženosti chudobných srdcom.
Zisťujem, že sa môžem zaobísť bez potešení tela, ale
nezaobídem sa bez potešení Kristovho Ducha, vymieňam teda jedno za druhé. To je
cesta k čistote srdca, bez ktorej nik neuvidí Boha. Zisťujem, že sa môžem
zaobísť bez mojej vlastnej vôle, ale nezaobídem sa bez jeho vôle, ktorá sleduje
dobro a spásu mojej duše. Vymieňam teda jedno za druhé. A to je cesta
k hľadaniu Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti- najprv.
Takýmto spôsobom sa človek idúci za Kristom stáva tým, ktorý
zanecháva to staré, a nachádza to nové. Ako hovorí apoštol Pavol, staré sa
pominulo, nastáva nové, zanechali sme starého človeka, odsúdeného k smrti,
aby sme sa stali novým človekom, ktorý skrze Krista premáha svet a víťazí nad smrťou.
Zemská gravitácia sa oslabuje, gravitácia hviezd zosilnieva,
až napokon zostane to, čo hovorí Pavol v liste Filipanom: „Veď pre mňa žiť
je Kristus, a zomrieť zisk“ (Flp 1,21), lebo touto poslednou výmenou jeho
ziskom je Kristus vo večnom živote. Pekne je to kdesi napísané takto:
vy ste mi dali svoju ľudskosť, ja vám dávam svoju
božskosť
vy ste mi dali svoj čas, ja vám dávam svoju večnosť
vy ste mi dali svoje putá a otroctvá, ja vám dávam
slobodu Božích detí
vy ste mi dali svoju smrť, ja vám dávam svoje
Vzkriesenie
vy ste mi dali svoju ničotu, ja vám dávam svoje Všetko
A potešujúca myšlienka v tom všetkom je, že si to nevyžaduje tak veľa, len ochotné srdce, dôveru v Pána a aspoň trochu lásky.
Filokalia má približný
význam ako láska k pravde a dobru. Sú to výroky otcov púšte a svätých
askétov, ktorí prežili svoj život vo veľkom duchovnom zápase, zvíťazili podľa
slov Evanjelia, a zanechali tieto výroky ako hlbokú studnicu múdrosti v duchovnom
boji a zápase.
Ak túžiš sa modliť, ako by si
mal, nikoho nezarmucuj. Inak bežíš nadarmo. Ako hovorí evanjelista Matúš,
najprv sa choď zmieriť so svojim bratom., a potom sa vráť k modlitbe.Veď zloba zatemňuje intelekt
toho, kto sa modlí a uhasína svetlo jeho modlitieb.
Nemodli sa iba vonkajšími
úkonmi a gestami, ale s úctou a bázňou sa snaž učiniť svoj rozum
vnímavým voči duchovnej modlitbe.
Predovšetkým sa modli za
očistenie od zlých vášní, ďalej za oslobodenie od nedbalosti
a zábudlivosti a nakoniec za oslobodenie od každého pokušenia,
trápenia a zanedbávania povinností.
Kontroluj, či stojíš pred
Bohom, lebo prirodzeným sklonom rozumu je nechať sa unášať spomienkami, alebo
pred tvár ti stavia človeka ktorý ťa niečím rozčúlil.Ak sa modlíme, diabol nám
veľmi nepraje, a tak využíva každého úskoku, aby zmaril náš zámer, aby nám
zabránil vystúpiť k Bohu.
Podľa cirkevných otcov
východná tradícia v teológii sa zaoberá za prvé Božou trojicou, za druhé
skúsenosťou s Božou trojicou, a za tretie uctievaním Božej trojice.
Za štvrté Bibliou a za piate rozjímaním o Bohu.
♦Modlitba je veľkým
požehnaním, ktorá zahŕňa všetky požehnania, lebo očisťuje srdce, v ktorom
veriaci spoznáva Boha.
♦Nepretržitá modlitba nás
najprv privádza k fáze očistenia, po ktorej prichádza druhá fáza
osvietenia. Isychos varuje, že nedostatok pokory by toto osvietenie znemožnil.
♦Otcovia definujú modlitbu
ako duchovnú zbraň. Pokiaľ nie sme ozbrojení, nemúžeme sa brániť a sme ako
zajatci odvedení do zeme nepriateľa. Čistej modlitby nemôžeme dosiahnúť, pokiaľ
s úprimným srdcom nepriľneme k Bohu. Veď je to Boh, kto dáva modlitbu
tomu , kto sa modlí, a kto vyučuje človeka duchovnému poznaniu. (Sám Duch
vás vyučí všetkej pravde, hovorí Kristus apoštolom a cirkvi.)
♦Modli sa vo dne
i v noci. Modli sa s bázňou a chvením a s bdelou
a pozornou mysľou, aby Pán mohol prijať modlitbu. Ako hovorí žalmista: „Oči
Pána , Hospodina sú obrátené k spravodlivým a jeho uši k ich
modlitbe.“
♦Ak si skľúčený, modli sa,
ako hovorí apoštol Jakub. Modli sa s bázňou, chvením a vypätím,
s vnútornou bdelosťou a ostražitosťou. Modliť sa týmto spôsobom je
celkom nevyhnutné, pretože nepriatelia sú veľmi zákerní. Veď práve vtedy
prichádzajú, keď nás vidia sa modliť, prichádzajú a stavajú sa vedľa nás,
pripravení zaútočiť a našepkávajú nášmu intelektu práve tie veci, na ktoré
by sme pri modlitbe nemali myslieť. Takto sa snažia zaujať náš rozum
a urobiť naše modlitby a prosby márnymi a zbytočnými. Modlitba ,
ktorá nie je vykonávaná s bázňou, chvením a vnútornou bdelosťou
a ostražitosťou, je naozaj márna.
Filokalia o srdci
Snažme ťa prosím, aby si
nenechával svoje srdce nestrážené, dokiaľ si v tele. Rovnako ako hospodár
nemôže mať istotu ohľadom úrody rastúcej na poli, nevie, čo sa s ňou
stane, kým bude uskladnená v sýpke, tak človek by nemal nechávať svoje
srdce nestrážené, dokiaľ je dych v jeho tele.
Až do posledného dychu nemôže
človek vedieť, aká vášeň na neho zaútočí, dokiaľ dýcha, nesmie nechať svoje
srdce nestrážené, ale mal by prosiť Boha o pomoc a zľutovanie.
Skúsenosť nás naučila, že pre
toho, kto si praje očistiť srdce, je skutočne veľkým požehnaním neustále
vzývanie mena Pána Ježiša, proti jeho neviditeľným nepriateľom.
U proroka Amosa je
napísané: “Priprav sa Izrael na vzývanie Pánovho mena, mena tvojho Boha.
Apoštol Pavol hovorí:“ Bez prestania sa modlite!“ Modlitba je veľkým požehnaním
, ktorá zahrňuje všetky požehnania, lebo očisťuje srdce, v ktorom veriaci
vidí Boha.
V Božskej Liturgii sú
blahoslavenstvá spievané každú nedeľu a sviatok ako neustála pripomienka
toho, že ony charakterizujú život, ku ktorému sú kresťania povolaní.
V našom vnútri prebieha
na duchovnej rovine boj, ktorý je ťažší, než ten, ktorý prebieha
v zmyslovej , alebo materiálnej rovine. Duchovný zápas sa musí prebojovať
so svojim intelektom k cieľu a dokonale zachovávať spomienku na Boha
vo svojom srdci, ako nejaký drahokam alebo perlu.
Modlitba
Ak si skľúčený, modli sa, ako
hovorí apoštol Jakub. Modli sa s bázňou, chvením a vypätím,
s vnútornou bdelosťou a ostražitosťou. Modliť sa týmto spôsobom je
celkom nevyhnutné, pretože nepriatelia sú veľmi zákerní. Veď práve vtedy
prichádzajú, keď nás vidia sa modliť, prichádzajú a stavajú sa vedľa nás,
pripravení zaútočiť a našepkávajú nášmu intelektu práve tie veci, na ktoré
by sme pri modlitbe nemali myslieť. Takto sa snažia zaujať náš rozum
a urobiť naše modlitby a prosby márnymi a zbytočnými. Modlitba ,
ktorá nie je vykonávaná s bázňou, chvením a vnútornou bdelosťou
a ostražitosťou, je naozaj márna.
Je vzácne započúvať sa
do kázne nedele Paschy spred skoro tisícšesťsto rokov od jedného z najväčších
kazateľov cirkvi, nášho konštantinopolského arcibiskupa sv.Jána Chryzostoma,
ktorá má hlboko apologetický ráz najmä voči pohanom ale i židom, popierajúcich
božstvo Krista a po tejto kázni môžeme sa práve tak zamyslieť nad vedeckým
výskumom turínskeho plátna, ktorý je nemým svedkom tajomstva bolesti, hrozného utrpenia,
ale i slávneho Zmŕtvychvstania Ježiša Krista, nášho Pána, Boha a Spasiteľa.
Klamstvo a blud stále podlieha sebazničeniu a napriek tomu,
že to nechce vo všetkom, podporuje pravdu. Pozri: Bolo potrebné dokázať, že
Kristus zomrel, bol pochovaný a vstal zmŕtvych. Hľa, všetko toto
zabezpečili samotní nepriatelia! Keďže zatarasili prístup k hrobu veľkým
kameňom, zapečatili ho a zabezpečili strážou, nebolo možné, aby došlo k nejakej
krádeži. Keď však nedošlo ku krádeži a hrob bol napriek tomu nájdený
prázdny, je úplne jasné a nepochybné, že vstal zmŕtvych. Všimol si si ako
nechtiac podporujú pravdu?
Ale kedy by ho aj mohli ukradnúť Jeho učeníci? V sobotu?
Veď podľa zákona nebolo dovolené, aby niekam šli. Ak predsa budeme
predpokladať, že mohli porušiť Boží zákon, ako by sa odvážili títo, tak
bojazliví, vyjsť mimo domu? A akou odvahou by riskovali svoj život pre
jedného mŕtveho? Očakávajúc akú odmenu? Akú odplatu? A naozaj o čo sa
opierali? O schopnosť svojej reči? Veď boli najnevzdelanejší zo všetkých.
O svoje bohatstvo? Veď nemali ani palicu a topánky. Snáď o svoj vznešený
pôvod? Veď boli najbezvýznamnejší na svete. Alebo o množstvo? Veď ich
nebolo viac ako jedenásť a aj tí sa rozutekali.
Ak sa jeden z najschopnejších zľakol akejsi ženy
vrátničky a všetci ostatní, keď videli svojho Učiteľa zviazaného, sa
rozutekali, ako by im mohlo zísť na um chodiť po všetkých končinách zeme a hlásať
falošnú zvesť vzkriesenia? Keď sa zľakli ženskej hrozby a len z pohľadu
na putá, ako by sa mohli odhodlať postaviť sa proti kráľom, vladárom a národom,
keď každý deň hrozili meče, mučenia a nespočetné zabíjania, ak by
nevychutnali a nepocítili silu a príťažlivosť Vzkriesenia?
K tomu sa však musíme vrátiť. Znovu sa teraz opýtajme Židov:
Ako ukradli Kristovo telo jeho učeníci? Keďže pravda je žiarivá a úplne jasná,
židovská lož proti nej nemôže stáť ani ako tieň. Povedz mi, ako by ho ukradli?
Nebol snáď hrob zapečatený? Nestrážili ho toľkí židovskí strážcovia a vojaci,
ktorí nespali ale dávali pozor? A navyše, k čomu by ho kradli? Aby si
vymysleli dogmu o vzkriesení? Ako by im, tak bojazlivým, zišlo na um
vytvoriť niečo také? A ako odvalili obrovský kameň? Ako unikli toľkým
ostražitým a brutálnym strážcom?
Všimni si, ako sa Židia svojim konaním chytajú do vlastných
sietí. Ak by nešli za Pilátom a nežiadali vojenskú stráž, ľahšie by mohli bezostyšne rozprávať takúto
lož. Ale teraz nie. Bola vojenská stráž. Nikto nemohol uniknúť ostražitej
pozornosti vojakov a ich mečom. A okrem
iného, prečo telo neukradli skôr? Určite, ak by zamýšľali urobiť niečo také,
vykonali by to vo chvíli, keď hrob nebol strážený. Vykonali by to vtedy, keď
nehrozilo nebezpečenstvo, teda v prvú noc, pretože v sobotu prišli Židia
k Pilátovi a žiadali ho o vojenskú stráž, zatiaľ čo prvú noc tam
nikto nebol. A čo hľadajú na zemi plachty, ktoré našli dokonca zabalené
Peter a apoštoli? Prvá tam prišla Mária Magdaléna a keď sa vrátila a oznámila
obdivuhodné udalosti apoštolom, tí okamžite bežali k hrobu a vidia na
zemi plachty. Toto bolo znamenie vzkriesenia, pretože ak by ho niektorí chceli
ukradnúť, iste by ho neukradli nahého. Bolo by to nielen ponižujúce, ale aj
nerozumné. Určite by sa nesnažili rozbaliť plachty a potom ich zasa
dôkladne zabaliť a pekne uložiť na jedno miesto. Čo by však urobili?
Rýchlo by uchopili telo a čím skôr by sa snažili utiecť.
Preto na inom mieste Ján evanjelista hovorí, že Kristovo
telo pochovali s veľkým množstvom myrhy, ktorá lepí plachty na telo tak,
ako lepí olovo kovy a vôbec nebolo ľahké ich odlepiť. Preto keď počuješ,
že plachty boli nájdené bez tela, never tým, ktorí hovoria, že bolo ukradnuté.
Zlodej by musel byť veľmi hlúpy, ak by plytval čas a námahu kvôli takej
zbytočnej veci. Kvôli čomu by nechával plachty? A ako bolo možné, aby
unikol vo chvíli, keď vykonával túto prácu? Bezpochyby by stratil veľa času a bolo
by prirodzené, aby kvôli oneskoreniu bol prichytený pri čine. Prečo sa plachty
nachádzali na jednom mieste a šatka, ktorú mal Ježiš na hlave, na inom a dokonca
osobitne zvinutá? Aby si sa presvedčil, že to nebolo dielo ponáhľajúcich sa a nespokojných
zlodejov. Na základe toho sa teda jasne dosvedčuje nepravdepodobnosť krádeže.
Okrem toho, samotní židia si to veľmi dobre uvedomovali a preto dali
peniaze strážcom hovoriac: „Povedzte, že ho ukradli a my sa s vladárom
dohodneme.“/uchlácholíme ho/
Tvrdiac, že ho ukradli jeho učeníci, sami opäť potvrdzujú
vzkriesenie, pretože takýmto spôsobom vyznávajú, že tam telo nebolo. Keď však
sami potvrdzujú, že tam telo nebolo, zatiaľ čo na druhej strane sa krádež
dosvedčuje ako nepravdivá a nepravdepodobná kvôli dokonalej stráži, kvôli
zapečateniu hrobu, kvôli plachtám a šatke, ale ak kvôli bojazlivosti
učeníkov, bezpochyby aj na základe ich slov sa potvrdzuje vzkriesenie.
Záver I. časti kázne
Turínske plátno – nemý svedok smrti i Zmŕtvychvstania.
Turínske
plátno patrí medzi najvýznamnejšie relikvie kresťanstva. Dodnes fascinuje
milióny alebo aj miliardy ľudí. Výskum v tejto oblasti sa rozvinul do
samostatnej vedeckej oblasti – sindológie. Neznamená to, že sa obmedzuje iba na
nejakú úzku špeciálnu oblasť. Naopak! Plátno už analyzovali fyzici, botanici,
hematológovia, historici a nielen oni. Stále vychádzajú najavo nové a
čoraz ohromujúcejšie fakty
Spočiatku bolo plátno uchovávané v Jeruzaleme, potom v Byzancii. V 14.
storočí bolo vo Francúzsku vystavené na verejnosti. V 17. storočí ho
preniesli do Talianska. V kaplnke kráľovskej katedrály v Turíne sa dodnes
nachádza tajomné plátno o dĺžke 4,36 metra a šírke 1,1 metra. Viditeľný je
na ňom odtlačok vysokého, fyzicky dobre staveného muža.
Nepredstaviteľné
utrpenie
Traja renomovaní vedci: Liberato De Caro, Cinzia Giannini a Giulio
Fanti v roku 2017 predstavili najnovšie a zároveň najdôkladnejšie
zistenia týkajúce sa Turínskeho plátna. Nejde v ňom o nájdenie stôp
po umučení na kríži. Veď už predtým bolo známe, že muž, ktorého obraz je
na plátne, zomrel na kríži. Svedčia o tom bodavé rany a rany po
klincoch, ako aj stopy po bičovaní a krvi. Výsledky nového skúmania však
mimoriadne jasne ukazujú obrovské utrpenie, ktoré Kristus podstúpil počas
svojho umučenia.
Nový výskum to potvrdzuje ešte jasnejšie. „Muž, ktorého postava sa odráža na
plátne, pretrpel ťažké muky predtým, ako nakoniec vykrvácal na smrť,“
zdôrazňujú vedci v prestížnom časopise Plos One. Na analýzu plátna sa použili
skenovacie röntgenové techniky a inovatívne metódy elektrónovej mikroskopie,
čiže najlepšie moderné technológie.
Analýzou fragmentov plátna nachádzajúcich sa ďaleko od krvných škvŕn vedci
dospeli k záveru, že sú pokryté kreatinínom a feritínom. V ľudskom organizme je
to možné iba v prípade traumy, ktorá zasiahne súčasne viacero orgánov. Stručne
povedané, Kristus na celom tele podstúpil neuveriteľné muky.
„Na vláknach plátna je na nanoskopickej úrovni zaznamenaný extrémne brutálny
scenár obete ovinutej pohrebným plátnom,“ poznamenávajú autori textu „Štúdie
atómového rozlíšenia prinášajú nové biologické dôkazy o Turínskom plátne“
(30.06.2017 journal.plos.org). Zdôrazňujú, že plátno „rozpráva hrozný príbeh“.
Vedci okrem toho poznamenávajú, že muž, ktorého odtlačok sa nachádza na
plátne „bol mučený mimoriadne beštiálnym spôsobom“, a plátno „rozpráva
hrozný príbeh“. Dodávajú, že „túto istotu sme získali iba vďaka najnovším
metódam v oblasti elektrónovej mikroskopie s atómovým rozlíšením“
(preklad: Joanna Bątkiewicz-Brożek – aleteia.org).
Ohromený fotograf
Vedci sa o plátno začali zaujímať ešte v roku 1898. Vtedy amatérsky
fotograf Secundo Pia si všimol, že obraz zvečnený na plátne vyzerá ako
normálny obraz – napriek tomu, že bol snímaný v negatíve.
Ďalšie objavy sa ukázali byť ešte ohromujúcejšie. Ukázalo sa, že svetelný
odraz (neviditeľný voľným okom) na plátne bol v … 3D. Táto trojrozmernosť
sa nikdy predtým neobjavila na nijakej maľbe ani na fotografii. Zároveň je
obraz charakterizovaný neobvyklými detailmi.Taliansky fyzik Paolo Di
Lazzaro a jeho kolegovia z Talianskej národnej agentúry pre
nové technológie, energiu a trvalo udržateľný rozvoj venovali štúdiu tohto
fenoménu päť rokov. Výsledky experimentov zverejnili v roku 2011.
Ako zdôraznil Paolo Di Lazzaro, ultrafialové žiarenie potrebné na
vytvorenie obrazu „prekračuje maximálny výkon všetkých dnes dostupných
zdrojov UV žiarenia“.To znamená, že ani v staroveku, ani dnes by
vedci nedokázali vytvoriť podobne precízny obraz. Tím Paola Di Lazzara sa
ho bezvýsledne pokúšal skopírovať vyše päť
rokov (news.nationalgeographic.com 15. apríla 2015). Plátno teda zostáva
záhadou, ktorú nie je možné vedecky vysvetliť.
Palestínske kvetenstvo a Kristovo umučenie
Aj biológovia majú veľa čo povedať o tajomnom plátne. Jeden z
nich, Avinoam Danin, odborník svetovej triedy na palestínsku flóru z
Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, potvrdil, že kombinácia rastlín,
ktorých stopy sa našli na plátne, sa vyskytuje „iba v jedinej oblasti
sveta“. Dodal, že „dôkazy jasne poukazujú na skupinu kvetov z oblasti
okolo Jeruzalema.“
Analýza Avinoama Dallena tiež poukazuje na prítomnosť peľových
zrniečok Gundelia
tourneforti. Je zaujímavé, že tieto zrniečka sa našli aj na inej
relikvii – tzv. šatke z Ovieda považovanej za Kristovu pohrebnú šatku. Je
známe, že od ôsmeho storočia je uložená v španielskej katedrále v Oviede.
Obe relikvie majú taktiež spoločné podobné vzory sfarbenia krvi a
pravdepodobne tú istú krvnú skupinu (najvzácnejšiu AB). Podľa Avinoama Danina
to znamená, že Turínske plátno aj šatka z Ovieda prikrývali to isté telo.
Plátno i šatka pochádzajú z Jeruzalema alebo z jeho okolia od prvého
storočia po Kristovi (sciencedaily.com 2. augusta 1999).
Muž a
pravdepodobne Žid
Hematológovia taktiež vykonali kus práce, aby vysvetlili záhady Turínskeho
plátna. Profesor Baim-Bollone z Fakulty kriminálneho lekárstva na Turínskej
univerzite dokázal, že na plášti sa nachádzajú stopy krvi skupiny AB. Tá prúdi
v žilách troch percent ľudí. U sefardských Židov však až v osemnástich
percentách. Podobné tvrdili iní vedci. Veľa vecí poukazuje na to, že muž,
ktorého odraz je na plátne, bol Žid. Áno, muž, pretože jeho pohlavie bolo
potvrdené testami DNA, ktoré uskutočnil profesor Victor Tryon z Centra pre
genetický výskum na Štátnej univerzite v Texase (07.04.2007 polskieradio.pl).
Je zaujímavé, že ďalší vedec, Ubi Baruch, preukázal, že kombinácia
kvetinového peľu prítomného na plátne sa vyskytuje iba v Jeruzaleme v
marci a apríli. A práve s týmto obdobím kresťania spájajú ukrižovanie a
zmŕtvychvstanie (sciusalaily.com 2. augusta 1999).Zistenia izraelských
vedcov vyvracajú niekdajšiu tézu popularizovanú na základe metódy datovania
pomocou rádioaktívneho uhlíka-14, podľa ktorej plátno pochádza zo stredoveku.
Platí to však iba pre kúsok odstrihnutý z rohu plátna, ktorý bol došitý
mníškami po jednom požiari.
Zistenia forenzných patológov sú však fascinujúce. Dospeli k záveru, že telo
sa nerozpadlo – na rozdiel od iných starovekých plátien – poznamenáva Filip
Wyrozumski (polskieradio.pl, 07.04.2007). Nie je tiež známe, akým spôsobom
vznikol obraz v takejto podobe. Vedci tu hovoria o infračervenom žiarení či o
odparovaní.
Okrem toho forenzní experti z oblasti medicíny nenašli na Turínskom
plátne nijaké dôkazy o odtrhnutí materiálov z tela mŕtveho. Pritom, ak by bolo
mŕtve telo vyňaté z plátna, došlo by k poškodeniu materiálu alebo krvných stôp
– poznamenáva autor článku „Analýza Turínskeho plátna“ ( 02.01.2016). Z
vedeckého hľadiska hovoríme o nevysvetlenom a úplne jedinečnom fenoméne. Viera
zas našepkáva najrozumnejšie vysvetlenie – Zmŕtvychvstanie.
Článok o turínskom plátne pôvodne vyšiel na portáli christianitas.sk
Pokračovanie: 2.časť
Mnohí sa však pýtajú: Prečo sa Kristus hneď po vzkriesení neukázal Židom? Táto otázka je zbytočná. Ak by existovala nádej, že ich priláka k viere, nemeškal by sa zjaviť všetkým. Ale že neexistovala takáto nádej, to potvrdzuje vzkriesenie Lazara. Hoci bol už štyri dni mŕtvy a začal zapáchať a rozkladať sa, vzkriesil ho pred očami všetkých. Napriek tomu nielen že neboli prilákaní k viere, ale sa vzbúrili proti Kristovi, a dokonca chceli zabiť aj Jeho aj Lazara.
Keď teda iného vzkriesil a nielen že neuverili, ale sa
proti Nemu dokonca vzbúrili, ak by sa im po svojom vzkriesení sám ukázal,
nevzbúrili by sa viac, zaslepení nenávisťou a neverou?
Aby však odzbrojil neveriaceho od každej pochybnosti, nielen
že sa zjavoval celých štyridsať dní svojím učeníkom a jedol s nimi,
ale zjavil sa viac ako päťsto bratom, teda celému zástupu. Pravdaže Tomášovi,
ktorý neveril, ukázal stopy od klincov a ranu od kópie.
A prečo, hovoria, po vzkriesení nerobil veľké
a dojímavé zázraky, ale len jedol a pil? Pretože samotné vzkriesenie
bolo najväčším zázrakom a najsilnejším dôkazom vzkriesenia bol fakt, že
jedol a pil.
Ale uváž, ak by apoštoli nevideli zmŕtvychvstalého Krista,
ako by im zišlo na um, že ovládnu celý svet? Snáď sa zbláznili, keď si mysleli,
že dosiahnu niečo také? Ak však boli normálni, ako ukázali okolnosti, ako bez
spoľahlivých dôkazov nebies, bez Božej pomoci, povedz mi, ako by sa odhodlali
vyjsť do toľkých vojen, znepriateliť si pevninu aj moria a len dvanásti aby
bojovali s takou statočnosťou za premenu celého sveta a všetkých
národov, ktoré boli toľké roky mŕtve kvôli hriechu?
Keby boli dokonca slávni a bohatí, mocní
a vzdelaní, ani vtedy nebolo logické, aby sa odhodlali k takým
grandióznym plánom. Ale v konečnom dôsledku ich očakávanie by malo nejaký
dôvod. Oni však prežili svoj život jedni na jazerách, niektorí zhotovujúc stany
a iní na colniciach. Apoštoli nemali čo ukázať z ich minulosti,
pretože ich povolania sa nemohli rovnať zo žiadnym vzdelaním.
Mnohí sa pokúsili vniesť nové učenia, ale neúspešne. A nie
s dvanástimi ľuďmi, ale s obrovskou masou. Theudas a Judáš,
napríklad, majúc za sebou celé zástupy sa stratili a spolu s nimi aj
ich prívrženci.
Tento strach bol dostačujúci, aby sa poučili. Ale
predpokladajme, že očakávali ovládnutie. S akými nádejami by sa vydávali
takýmto nebezpečenstvám, ak by nedúfali v budúce blahá? Akú odmenu by
očakávali následkom toho, že by všetkých priviedli k nevzkriesenému, ako
tvrdia nepriatelia? Ak teraz ľudia,
ktorí uverili v Nebeské Kráľovstvo a v nespočetné blahá, ťažko
prijímajú nebezpečenstvo, ako mohli oni márne znášať nesmierne strasti
a škodiť sebe samým? Ak nebolo vzkriesenie, ktoré sa uskutočnilo, a Kristus
nevystúpil do nebies, potom usilujúc sa vytvoriť všetko toto a presvedčiť
iných, určite by vyvolali Boží hnev a mohli by očakávať nespočetné rany
z nebies.
Alebo ak by dokonca mali veľkú ochotu, keď žil Kristus, tá
by zhasla hneď po Jeho smrti. Ak by Ho nevideli vzkrieseného, čo by ich mohlo
viesť do tohto boja? Ak nebol vzkriesený, nielen že by neriskovali svoje životy
kvôli Nemu, ale by Ho považovali za podvodníka. Povedal im predsa: ,, Po troch
dňoch vstanem z mŕtvych“. Prisľúbil im tiež Nebeské Kráľovstvo. Riekol im,
že keď príjmu Svätého Ducha, ovládnu celú zem. Ak by sa nič z toho
neuskutočnilo, hoci by mu živému aj verili, mŕtveho by Ho prirodzene
neposlúchali, ak by Ho nevideli vzkrieseného.
A mali by pravdu, pretože by hovorili:,, Po troch
dňoch“ , vravel nám, ,,vstanem z mŕtvych“ , a nevstal. Prisľúbil, že
nám pošle Svätého Ducha a neposlal. Ako mu teda uveríme o budúcich veciach,
keď nám klame o terajších?
Ale povedz mi, prosím ťa, kvôli čomu by hlásali, že vstal
z mŕtvych, ak by nevstal? Preto, hovoria, lebo Ho milovali. Však logické
by bolo, aby Ho teraz nenávideli, pretože ich podviedol a zradil. Zatiaľ
čo ich pobláznil tisícmi sľubmi a odlákal od ich domovov i od
rodičov, jedným slovom od všetkého a vyburcoval proti nim celý izraelský
národ, nakoniec ich zradil. Ak by sa to však stalo z bezmocnosti,
odpustili by mu. Teraz však by to bol zločin: Mal im predsa povedať pravdu
a nesľubovať im nebesá, keď bol smrteľný.
Bolo teda celkom prirodzené, aby robili úplne opačne: aby
hlásali podvod a nazývali Ho podvodníkom a mágom. Takto by sa
zachránili aj pred nebezpečenstvami a prenasledovaním zo strany
nepriateľov. Všetci vedia, že Židia boli prinútení podplatiť vojakov, aby
povedali, že telo ukradli. Ak by teda samotní Kristovi učeníci tvrdili: „My sme
ho ukradli, nevstal z mŕtvych“ , akou slávou by boli obdarení? Bolo teda
v ich rukách, aby boli poctení a korunovaní! Nepýtaš sa teda, prečo
by toto všetko zamieňali za ponižovanie a nebezpečenstvá, ak by Božia moc,
ktorá ich ubezpečila nebola silnejšia ako všetky pozemské blahá?
A ak sme ťa tým všetkým nepresvedčili, zamysli sa aj
nad týmto: Dajme tomu, že vzkriesenie sa neuskutočnilo. A ak aj apoštoli
boli rozhodnutí učiť svet, v žiadnom prípade by nehlásali Jeho meno,
pretože je známe, že každý z nás nechce ani počuť mená tých, ktorí nás
podviedli. Nakoniec, prečo by šírili Jeho meno? Dúfajúc, že s jeho pomocou
zavládnu? Ale museli by čakať opak, pretože ak by sa usilovali ovládnuť celý
svet, nedarilo by sa im to s pomocou mena nejakého podvodníka.
Okrem iného si spomeňme, že láska učeníkov k ich
Učiteľovi ešte počas Jeho života upadala postupne zo strachu pred blížiacim sa
utrpením. Keď im predpovedal utrpenie a smrť na kríži, meraveli zo
strachu. Jeden z nich Ho dokonca vôbec nechcel nasledovať do Judska,
pretože počul o nebezpečenstvách a smrti. Keď sa vedľa Krista bál
smrti, ako by sa teda sám, bez Neho a bez ostatných učeníkov odvážil?
Verili, že zomrie a bude vzkriesený a napriek tomu
tak trpeli. Ak by Ho nevideli vzkrieseného, určite by sa vytratili
a prosili by zem, aby sa otvorila a pohltila ich z toľkej
zúfalosti pre podvod a hrôzu budúcich vecí. Boli by teraz pobúrení kvôli
svojej bezostyšnosti. Čo by mohli povedať? O smrti vedel celý svet:
Ukrižovali Ho na viditeľnom mieste v hlavnom meste na najväčší sviatok,
kedy nebolo možné aby niekto chýbal. Okrem toho bol deň.
Vzkriesenie však nevidel nikto, preto to bola nemalá
prekážka k tomu, aby presvedčili ostatných. Ako by teda mohli presvedčiť
pevninu i moria o vzkriesení? Povedz mi, prečo hneď neopustili Judsko
a neodišli do iných krajov? Neobdivuješ skutočnosť, že presvedčili aj
mnohých v Judsku?
Mali odvahu predložiť dôkazy o vzkriesení samotným vrahom, tým, ktorí Ho ukrižovali a pochovali, samotnému mestu, v ktorom sa odvážili k takému hroznému zločinu. Keď tí, ktorí Ho ukrižovali, neskôr uverili, potvrdzuje sa potom bezprávie ukrižovania a žiari dôkaz vzkriesenia.
Keď kazateľ Norbu Promile kázal počas bohoslužby kmeňovým obyvateľom v bhutánskych horách, napĺňala jeho srdce postupne radosť, lebo videl, že zhromaždení kresťania s otvorenými Bibliami na kolenách priamo hltajú jeho slová. Náhle však uprostred kázne vtrhla dovnútra bez ohlásenia polícia. Muži v uniformách zhodili kazateľnicu na zem a prekvapeného kazateľa zatkli a odviezli preč. Pastor Norbu sa ocitol vo väzení, kde ho vypočúvali a mučili. Dôvodom bolo, že sa odvážil kázať dedinčanom evanjelium. Keď bolo jeho telo už plné rán a podliatin a bolo jasné, že zdravie tohto muža je natrvalo podlomené, nechali ho úrady nakoniec ísť.
Pastor Norbu sa vrátil domov, kde sa nad ním jeho rodina zhrozila. O desať dní neskôr zomrel na následky vnútorných zranení. Kongregácia pastora Promileho sa však v tomto prísne hinduistickom kráľovstve odmietla vzdať misijnej činnosti svojho pastora. Krátko po jeho smrti sa spoločenstvo rozhodlo nájsť vo svojich radoch dobrovoľníkov, ktorí by pokračovali v práci umučeného duchovného správcu. Prihlásilo sa ich päť a bola medzi nimi tiež pastorova manželka. Aj ona počula volanie pokračovať v službe svojho manžela, a to aj napriek starostlivosti o výchovu ich piatich detí. Svoju službu konala táto žena verne a spoločne s ďalšími smela po čase vidieť, ako mnohí dedinčania odovzdávajú svoj život Kristovi. Boh tiež odpovedal na jej modlitby a obstarával všetko pre ňu i jej deti. Žila v pevnej nádeji, že sa jedného dňa opäť stretne so svojím manželom a budú obaja odmenení za svoju vernosť Kristovi.
Z knihy Extrémna oddanosť, Hlas mučeníkov 2001
Moderné bláznovstvo
Blázon si v srdci hovorí: Boha niet (Žalm 14,1) V časoch žalmistu viedli ľudia prirodzený život a len osamotení blázni popierali Božiu existenciu, avšak spôsobom, ako si ju mylne predstavovali. To však už dávno nie je pravda. Moderný ateizmus je akýmsi urbanistickým fenoménom splodeným ľuďmi, ktorí žijú v ľudnatých veľkomestách, kde chodia a jazdia po betóne a sú odtrhnutí od prírody. Obyvatelia veľkomiest znečistili vzduch i vodu. A teraz sa pýtajú, kde je Boh? Ľudia, ktorí žijú tam, kde obloha je modrá, vzduch čistý a voda krištáľovo trblietavá, to vedia. Je naozaj málo, ak vôbec sú, ateistických poľnohospodárov. Skoré krokusy, prví vtáčí poslovia jari, rytmus ročných období, tmavé lesy a polia zlatistého obilia, práca čiperného hmyzu, sťahovavé vtáky, spletitá štruktúra snehových vločiek – to všetko hovorí o svojom Stvoriteľovi.
Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. (Žalm 19,3) Náčelník Seattle z indiánskeho kmeňa Susquamišov v roku 1854 vo Washingtone vyhlásil: “Bieli ľudia vo svojej smrti zabudnú na zem svojho zrodenia, až pôjdu medzi hviezdami. Naši mŕtvi nikdy nezabudnú na túto nádhernú krajinu, ktorá je časťou každého z nás. Voňavé kvety sú naše sestry, jelene, kone, letiace orly sú našimi bratmi. Skalnaté útesy, vôňa lúčnych kvetov, aj telo poníka, i ľudia patria k tej istej rodine. “Tieto sťažnosti indiánskeho náčelníka voči belochom neboli úplne spravodlivé, teda ak sa týka nás, kresťanov. Pozeráme na zem ako na podnožku Božieho trónu. Po tejto krajine kráčal Ježiš a bol v nej pochovaný. Jeho ľudské telo pozostávalo z jej prvkov. Ježiš si vzal so sebou svoje telo do neba a miluje elementy krajiny, ktoré spievajú na Božiu slávu. Medzi tými, ktorí boli vychovaní uprostred neporušenej prírody, je ateizmus úplne ojedinelý. Nech aj to utvrdzuje našu vieru v Boha i túžbu srdca oslavovať Boha, ktorý je hoden všetkej chvály a úcty na veky vekov.
Keď kedysi prehovoril pápež sv.Lev na obranu a potvrdenie právd pravej viery proti bludárom, zhromaždení biskupi vykríkli, „to bol hlas Petra, hlas Boží“. Aj tu zaznieva jeden hlas, jedného biskupa, ktorý je v týchto časoch nielen povzbudením, ale aj zamyslením nad dnešnými udalosťami.
Arcibiskup Ján Orosch: Keď sa pred obchod, v parlamente či na tlačovke natlačí 50 ľudí, nevšimol som si, že by zasahovali policajti. Ale ak ide o kostol, eštebáci sú v pohotovosti a istí novinári by vyšli aj na kostolnú vežu Bývalí eštebáci sú v plnej pohotovosti pri zisťovaní skutočností, alebo len náznakov toho, že by sa ľudia schádzali v kostoloch. Akoby išlo o tú najnebezpečnejšiu hrozbu
Arcibiskup Ján Orosch v
povzbudení okrem iného uviedol:
Je tu množstvo vírusov, ktoré sa šíria po celom svete a sú nebezpečnou
nákazou ľudstva. Rozpad rodín, množstvo nevinných detí zavraždených v lone
svojich matiek a upálených v spaľovniach biologického odpadu. A mohli by sme
pokračovať vo vyratúvaní smrteľných vírusov dnešného sveta. Eutanázia,
legalizovanie drog, vraždenie kresťanov. V Číne – zatváranie kresťanov do
najprísnejších väzníc, len preto, že sú kresťanmi, že sú katolíckymi kňazmi,
alebo biskupmi.
Určite, že je potrebné zachovávať všetky hygienické opatrenia, ktoré sú
odborníkmi v oblasti zdravotníctva a sú vládou nariadené. No aj v tejto oblasti
musíme byť citliví. Aby som povedal: takí súcitní a chápaví.
Ak sa napríklad postaví pred predajňu zo záhradkárskymi potrebami päťdesiat
ľudí, alebo pri zasadaní parlamentu, či vlády, pri tlačových konferenciách, kde
sa novinári tlačia jeden na druhého, hoci aj s rúškami na tvárach, čoho sme
svedkami aj za pomoci televízie Markíza, nevšimol som si, že by tam stáli
policajti, aby urobili príslušné opatrenia. No ak ide o kostoly, tak novinári,
politici, žiaľ, prepáčte, že to musím otvorene povedať, lebo som starší človek
a poznám mnohých ľudí z bývalého režimu, ktorí sa angažovali a špicľovali aj v
tom období, teda niekdajší predstavitelia Komunistickej strany Československa,
bývalí eštebáci, sú v plnej pohotovosti pri zisťovaní skutočností, alebo len
náznakov toho, že by sa ľudia schádzali v kostoloch. Akoby išlo o tú
najnebezpečnejšiu hrozbu. Nielen niektorí konkrétni novinári a ich kolegovia by
vo svojej horlivosti vyliezli aj na fraštácku kostolnú vežu (v Hlohovci) , len
aby si niečo privyrobili.
A ešte pritom vyhlasujú, že sú katolíci! Mnohí sa pýšia, že oni niekedy
miništrovali! Nechváľte sa tým prosím vás! Či chcú naši spoloční politickí
predstavitelia s košíkom v ruke, alebo do mešteka so zvončekom, vyrukovať do
kostolov a vyberať od úbohých stareniek dôchodkýň pokutu 1600 eur? Nehnevajte
sa, ale viem si takých horlivcov predstaviť, ktorí nemajú pre veriacich
kresťanov iné pomenovanie, iba náboženskí fanatici.“
„Istý vysoký politický činiteľ sa vyjadril, na vlastné uši som to počul,
bolo to ešte v tej prvej etape, keď sa objavil koronavírus, a ako prvé boli
zavreté kostoly, školy a kostoly. Tak sme sa ho pýtali, ako biskupi: A čo
obchody, továrne, kultúrne strediská? Deti išli na prázdniny, išli sa lyžovať,
všetko bolo otvorené, krčmy, reštaurácie, aquaparky boli medzi poslednými,
ktoré boli uzatvorené, ale prvé museli byť zavreté kostoly. A tento významný
politický činiteľ to odôvodnil týmito slovami: „Veď továrne zatvárať, obchody
zatvárať, reštaurácie zatvárať, to nie je možné, veď ide o ekonomickú
prosperitu krajiny. Ale náboženstvo, Cirkev, veď to je len obyčajná tradícia.“
Týmito slovami nás odbavil a dodal k tomu ešte aj veľmi tvrdé slová: „Ak
neposlúchnete, budú proti vám vyvodené prísne sankcie“. Vážení, už naši predkovia
vedeli, že bez Božieho požehnania, márne sú naše, ale i vyše namáhania. Drahí
bratia a sestry, áno, poslúchajme inštrukcie našich predstavených, odborníkov,
hygienikov, lekárov, no nedajme sa zastrašiť natoľko, že by sme sa zo strachu
úplne odlúčili od Pána Boha a od Svätej Cirkvi, ktorá je našou matkou“.
/toľkoto o.biskup/
Môžeme doplniť: Je veľa otáznikov, ktoré prináša tento čas. Pre veriaceho človeka zvlášť. Kedysi sv. don Bosco povedal: „Vo svete je len jedna skutočná vojna. A to proti Bohu a Cirkvi.“ Tak začal svoju dejinnú cestu aj komunizmus, keď nenávisť voči Bohu a viere nemala obdoby. Nebudeme spomínať tie hrozné štatistiky. Niekedy sa na to už pomaly zabúda. Ale nemali by sme. Viera znamená cestu, ktorá je podopretá nielen krvou Božieho Syna pre našu spásu, čo je podstatné, ale aj krvou a svedectvom utrpenia i mučeníctva miliónov svedkov, ktorí patrili Bohu a vydávali svedectvo najvyššie. V celých dejinách ale aj dnes, každodenne v mnohých krajinách sveta. Cirkev musí prechádzať touto skúškou, ale nekráča sama. Buďme vďační, hovorí sv.Pavol, za to čo sme dostali v Kristovi, ale aj opatrní, a prosme, aby sme o to neprišli. Lebo prísť o vieru a živý vzťah k Bohu a svedectvo o ňom, by znamenalo prísť o všetko v absolútnom zmysle.
V týchto dňoch rezonujú mnohé pohľady, nielen tie
oficiálne, na pandémiu vo svete. Konšpiračné, odborné i tie laické, s otáznikom, čo je
pravdivé a čo je správne? V Evanjeliu nájdeme Ježišove slová, ktoré
vyslovil s veľkou vážnosťou: „Lebo
kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre
Evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal a svojej
duši by uškodil?! Lebo za čo človek vymení svoju dušu?!“ ( Mk 8, 35-37 ).
Keď zomrel srbský pravoslávny biskup nakazený na koronavírus, reakciou typicky svetskou bolo, lebo cirkev nedodržiavala nariadenia. Reakciou cirkvi boli Kristove slová, ktoré neapelovali na zdravý rozum, ale na vieru. Kto stratí svoj život pre mňa, ten si ho zachráni. A tak reagovala aj srbská cirkev. Vydala toto vyhlásenie a svojich duchovných obraňovala slovami: „Je nezmyselné a mimoriadne zlomyseľné, že tí, čo nechodia do kostola a ani sa nezúčastňujú aktu prijímania, budú od cirkvi očakávať, že svojich veriacich pripraví o to, čo je pre nich najdôležitejšie.“ Podľa Srbskej pravoslávnej cirkvi je tvrdenie, že cirkev ohrozuje zdravie obyvateľstva, „čistým klamstvom“. Apeluje pre kresťanov na “to najdôležitejšie”. A tým je Kristus. Cirkev žije vo svete ale nie je zo sveta. Je prirodzené, že chápanie mnohých vecí bude odlišné. Viera sa opiera o Boha, dáva ho na prvé miesto, rozumom sa snaží pochopiť pochopiteľné, ale často stojí pred Tajomstvom, ktorý si žiada akt viery a dôvery v Boha prednostne, i napriek tomu, čo chce rozum. A dokonca i za stratu vlastného prospechu, ba dokonca života.
V talianskych novinách
na tému rozličných katastróf zazneli slová svätého Augustína, ktorý vysvetľuje, že Boh používa trest, aby obnovil
poriadok stvorenia ním samým chcený, a tým pedagogicky vychováva človeka, aby
si vážil dobra a utekal pred zlom. »Ak zlí užívajú svoje dobra podľa svojej
skazenej vôle, Boh využije ich zlo ako prostriedok spravodlivej autority a
správne použije to, čo oni spôsobili nezriadene svojimi hriechmi. Boh teda používa
trest človeka k dobrému cieľu, dopúšťa
to, čo chce, a chce to, čo dopúšťa.
Písmo sväté obsahuje početné príklady božských
trestov už od svojich prvých stránok a všetko to sú sekvencie ľudských
hriechov, a Božích trestov na obrátenie hriešnikov. Presne podľa zásady, že
Boží trest má svoju príčinu a svoj cieľ. Príčinou je hriech človeka, cieľom je jeho obrátenie. V roku
1917 Benedikt XV. v príhovore k pôstnym kazateľom uvádza: Verejné tresty sú odpykaním vín, keď verejné autority alebo národy sa
vzdialili od Božej vôle. Opäť je to jeden z pohľadov viery jednej z cirkevných
autorít.
Cisterciánsky opát Vital Lehodey v
minulom storočí napísal, že kalamity sú všeobecne trestom za hriech: čím sú
univerzálnejšie a strašnejšie, tým viac museli prúdy neprávosti vyprovokovať
Boží hnev. Ale ako zmieriť Božie tresty s nekonečným Božím milosrdenstvom?
Otázka je však položená chybne, pretože – vo svetle viery – samotné tresty sú
skutkom Božieho milosrdenstva. »To, čo my nazývame rána a trest – píše Lehodey
– je často veľká milosť, zrejmý dôkaz milosrdenstva. Chápanie trestu môže byť
pomýlené, ak nechápeme jeho význam z pohľadu dobra a lásky, ktorá ma
za cieľ priviesť človeka k záchrane zo zla, a to predovšetkým z pohľadu
celej večnosti.
Po týchto slovách sa otvára pred nami opona veľkej pandémie spôsobenej Covid-19; neviditeľný vírus, ktorý poslal na kolená celé národy aj s ich snami o všemohúcnosti. Vlády počnúc talianskou usilujú o záchranu života drakonickými opatreniami, ktoré snáď nemajú v dejinách precedens. Ale rovnaké vlády podporujú a tolerujú zločiny ako potraty a eutanáziu, ktoré ako vraždy predstavujú hriechy volajúce o pomstu pred Božou tvárou. A keďže štáty sú prevažne laicistické, týmto evidentným rozporom rovnako ako aj inými zosmiešňujú sami seba, čo ani neudivuje.
Autor článku uvádza, že ak vládni činitelia si chcú predĺžiť život (aj napriek evidentnej kontradikcii) je pochopiteľné; Ale že aj cirkevné autority by nám chceli predĺžiť život, namiesto aby sa usilovali prednostne o jeho spásu, je niečo nevídaného. Na predĺženie života nepotrebujeme cirkev. Potrebujeme cirkev, aby sme kresťansky žili a kresťansky umierali. A z toho dôvodu potrebujeme, aby Cirkev hovorila o posledných veciach: smrti, súde, pekle a nebi, teda o poslednom cieli nášho života, ktorým nie je tento prirodzený život, trebárs dlhý, ale život večný. A práve tieto posledné veci sú v pandémii čímsi, čo akosi absentuje. Zdá sa, že istá časť ľudí cirkvi sa bojí fyzickej smrti viac ako naši vladári. Ale smrť nie je to najhoršie zo všetkého zlého: horšie ako toto zlo je smrť večná, t.j. smrť v Božej nemilosti.
Všetky prosperity sveta budú najhoršími ranami, ak duše zaspia v nedbanlivosti a zabúdaní, a prebudia sa až na dne priepasti. Naopak najstrašnejšie kalamity, aké trvali celé roky, sú len maličkosťou v porovnaní s nikdy nekončiacim zatratením duše; sú naopak prejavom veľkého Božieho milosrdenstva a pre nás skutočným šťastím, ak za túto cenu môžeme viac napraviť svoje životy, a znovu získať naše právo na nebo. Chceme preto cirkev, ktorá hovorí o nebi, nie o krajine medu a mlieka tu na zemi , o živote večnom, ktorý nikdy nekončí viac než o tomto živote, ktorý uplynie ako dych.
Celé poslanie Cirkvi je zhrnuté v spáse duší, a to je tiež jej prvoradý cieľ.
Preto by sme radi
počuli ľudí cirkvi hovoriť o posledných veciach, o obnove v živote milosti, nie
len liturgii on-line. Ak je pre vlády problémom počet mŕtvych – a tým bude vždy
– pre Cirkev zostáva skutočným problémom počet zomretých bez Boha. Za ten bude
skladať tie najprísnejšie účty.
Použité čiastočné citáty z Corrispondenza Romana a tlač.agentúry , prevzaté a upravené
“Musíte sa znova narodiť “ (Jn 3,7) Naši milovaní, Ježiš povedal, že sa človek “musí znovu narodiť”. Ale k čomu? Prečo by sme sa mali narodiť znova? Ježiš vedel, prečo prišiel na tento svet. Vyhlásil: “Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde” (Jn 18,37). Narodili ste sa z Boha za tým istým účelom, a nie aby ste si sebecky užívali skutočnosti, že ste spasení, zatiaľ čo druhí nie sú, a že na vás čaká nádherné nebo, zatiaľ čo ostatní budú horieť v pekle. Narodili sme sa znovu preto, aby sme boli Kristovými svedkami , či už v izbe alebo v súžení, a skrze našu vlastnú obeť máme dopĺňať zostávajúce utrpenia na Kristovi (Kol. 1,27).
Kto by vedel o
Kristových utrpeniach, keby v každej generácii neboli veriaci, ktorí brali svoj
kríž, nasledovali Ježiša a pritiahli takto druhých k spáse? Človek sa rodí
znova, aby slúžil Jemu, inak sa znovu nenarodil.
Zbožná panovnica
ruská cárovná Alexandra Fjodorovna, žena posledného ruského cára, bola v roku
1917 uväznená a následne zavraždená komunistami spoločne so svojím
manželom cárom Mikulášom a ich piatimi
deťmi. Keď bola kráľovská rodina jednej noci odvlečená do pivnice, kde im
povedali, že budú zastrelení, nikto z nich nežobral o život, ani neprejavil
najmenší náznak odporu. Ruské noviny publikovali po páde komunizmu báseň, ktorú
napísala vo väzení jej pätnásťročná dcéra, ktorá mala predtuchu, že bude
zabitá. Vo svojej básni hovorí, že chce umierať s modlitbou na perách, v ktorej
bude vyprosovať odpustenie pre svojich vrahov. Teraz bol tiež v ruských archívoch
nájdený denník cárovnej Alexandry. Vykazuje neobyčajnú krásu. Pri jeho čítaní
akoby sme stáli na svätej pôde.
Alexandra napísala: “O Mesiášovi sa v Starom Zákone často hovorí ako o služobníkovi Pánovom. Služba teda nie je vec úbohá, ale božská. Keby sme len preniesli tento zákon služby do nášho rodinného života! Ako nežne láskavými by sme sa ku každému stali a boli privádzaní k nespočetným pozornostiam a službám, ktoré by zmenili naše domovy na miesta nebeskej lásky. Keby sme sa naučili slúžiť, ako slúžil Kristus, stali by sme sa tými, ktorí myslia na tých druhých okolo nás, nie ako na tých, z ktorých môžeme mať nejaký prospech alebo od nich prijať nejakú službu či podporu, ale ako na tých, ktorým my môžeme urobiť nejaké dobro alebo službu. “A na iných miestach jej denníka čítame:” Sobotný odpočinok, ktorý dáva Kristus, nie je vonkajšie pohodlie, ale odpočinutie duše. Je možné mať toto odpočinutie v celej jeho sladkosti a plnosti, a napriek tomu musieť bez prestania namáhavo pracovať a znášať nepretržité súženie a bolesť.
Niektorí z najväčších kresťanov, ktoré svet kedy poznal, boli veľkými trpiteľmi a pritom nič nemohlo prerušiť ich odpočinutie. Svoju prácu môžu činiť dobre len tí, ktorí majú toto odpočinutie vo svojich srdciach. Nepokojná myseľ je pre dobrú prácu nespôsobilá. Prorok hovorí: „V utíšení a dôvere bude vaša sila.“ Nepokoj nás oslabuje. Ochromuje ruky tak, že sa nám práca nedarí. Znepokojuje našu myseľ natoľko, že nie sme schopní jasného myslenia. Narušuje našu vieru do tej miery, že strácame svoju závislosť na Bohu a večných veciach. Naša práca trpí nedostatkom moci, pretože nedostávame odpočinku. Náš duchovný život stráda hĺbku, pretože sa podobá oveľa viac hlučnému a hrmotnému potoku, ktorý sa rúti zo svahu a oveľa menej sa podobá pokojnému jazeru, ktoré je nehlučné a tiché a ktorého hĺbky naplnené pokojom nemôžu rušiť žiadne búrky. Odpočinutie je božský dar , ale aj lekcia, ktorú sa musíme naučiť. Tejto lekcii sa naučíme, keď na seba vezmeme Kristovo jarmo. Jarmo je symbol podriadenia sa. “Naša misia, ktorá je inšpirovaná takýmito slovami mučeníkov, bola založená s jediným zámerom – slúžiť trpiacej cirkvi.
Dvojnásobná mučenica cárovna Alexandra bola dvojnásobnou mučenicou: najskôr, keď bola zabitá, a potom, keď bola nehanebne ohováraná. Dokonca aj Trockij, ktorý sa snažil byť viac humánny ako jeho kolega Stalin a musel pred jeho úkladmi utiecť do exilu, cítil, že je jeho povinnosťou brániť cárovnú, na ktorej zavraždení mal tiež podiel. Vo svojej Histórii ruskej revolúcie napísal, že obvinenia, ktoré bola proti nej vznesené, sa ukázali ako falošné.
Boli však aj iné príbehy. Nasledujúce riadky sú vyňaté z listu, ktorý napísala v roku 1981 jednoduchá žena menom Valentina Fedotovová svojmu manželovi Ivanovi. Ten bol v komunistickom väzení, kde si odpykával desaťročný trest, pretože bol odsúdený pre svoju vieru a svedectvo viery.
Môj milovaný, modlím sa za teba, kedykoľvek pokľaknem k modlitbe, a budem tak robiť, kým moje srdce bude udierať. Viem, ako veľmi strádaš. Nech ťa na tejto tvojej ťažkej ceste nezmáha únava a nech nie si skrúšený zármutkom. Naučila som sa toho v tejto škole utrpení už veľmi veľa. Moja viera, nádej i láska ku Kristovi, moja modlitba za tvoj telesný i duchovný prospech, berú svoju silu práve v týchto skúškach. Zlož všetku svoju dôveru v Boha a nech sa deje čokoľvek, nájdeš v ňom pokoj. On naplní tvoje túžby. Neplač a nebuď smutný. Prijímaj všetko ako Božiu vôľu pre svoj život. Ježiš v Getsemany povedal:, Nemám piť kalich, ktorý mi môj Otec dáva? ‘(Jn 18,11). Budeš spravodlivý, keď nebudeš nikdy prosiť o priazeň našich utláčateľov, ale budeš ďakovať Bohu za všetko, nech to bude akokoľvek ťažké. Ďakuj Bohu aj za temnotu väzenia, bolesť odlúčenia, proste za všetko. Ten, ktorý pomáhal starozákonnému väzňovi Jozefovi v Egypte, bude pamätať aj na teba. Nech nám táto sejba sĺz poskytne žatvu radosti. Buď dobrého ducha. Za celých osemnásť rokov, po ktorej bol jej muž vo väzení, uzrela ho iba jedenkrát, a to cez malé sklenené okienko, keď ležal na lôžku po srdcovom záchvate. Po páde komunizmu pôsobili obaja manželia ako misionári v Rusku.
V Rusku však boli i milióny rezignovaných duší … V archívoch KGB sa našli dokumenty, podľa ktorých na jednom predmestí Moskvy, ktoré sa nazýva Butovo, bolo zhromaždených štyridsaťštyritisíc väzňov, aby potom boli v skupinách po dvoch stovkách popravení a tajne pochovaní. (Mnohí z nich boli kresťania.) Boli medzi nimi dokonca aj cudzinci, vrátane niekoľkých Američanov. Na mieste tohto masového hrobu potom bol vysadený sad. Niektoré duše z týchto povraždených by preto mohli pri vzkriesení zasiahnuť slová Nebeského milovníka: “Pod jabloňou som ťa zobudil.” (Pieseň piesní 8,5) Aby toto vraždenie zostalo utajené, bola popravčia čata následne tiež zastrelená. Starší ľudia rozprávali, že vtedy počuli takmer nepretržitú streľbu, ktorá prezrádzala, čo sa za vysokým ostnatým drôtom deje. Claudia Vasilijevna má však odlišný príbeh. Po páde sovietskeho režimu v Rusku odhalila, čo jej svedomie zaťažovalo po päťdesiatšesť rokov. Počas spomínaného vraždenie jej ktosi zaklopal jednej noci na dvere. Keď otvorila, zbadala akúsi biednu, pološialená ženu, ktorej podoba jej navždy zostane vypálená do pamäte. Tá žena povedala, že bola odsúdená kvôli svojej viere, ale podarilo sa jej utiecť. Prosila o úkryt. Claudia zabuchla dvere, a nechala ju vonku. Tým spečatila jej osud. Cez pol storočia sa potom snažila utíšiť svedomie, že konala správne. Keby ju pozvala dovnútra, iste by polícia jej obydlia prehľadala a ženu objavila. Rovnako by ju teda nezachránila a na popravisku by nakoniec skončila aj ona s celou svojou rodinou. A teraz sa na chvíľu zamyslite a uvažujte. Čo by ste urobili na mieste Claudie? Povedzte! Svedomie nemožno utíšiť rozumom. Sama vedela, že je vinná. Hrozila sa smrti, ako chvíle, kedy sa stretne so ženou, ktorú kedysi odmietla zachrániť. A skutočnosť, že po páde komunizmu sa začali objavovať príbehy tých, ktorí sa pre záchranu druhých dokonca vedome obetovali, jej svedomie ešte viac bodalo.
Na konci druhej
svetovej vojny vstúpila do Rumunska sovietska armáda. Dovtedy sme žili pod
nemeckou nadvládou. Všetci nemeckí vojaci aj mnoho nemeckých civilistov bolo
chytených a uväznených. Nad tým, kto by im pomáhal alebo ich ukrýval, visel
rozsudok smrti. V tej dobe som spravoval v Bukurešti zbor pozostávajúci najmä
zo židovských kresťanov. Jedného večera hľadali útočisko v našom chráme dvaja
Nemci, ktorí utiekli počas eskorty do sovietskeho väzenia. Na sebe mali stále
ešte nemeckú uniformu a ak by boli chytení, takmer iste by boli okamžite zastrelení.
Niektorí
členovia môjho zboru, hoci ich rodiny za nacizmu nesmierne trpeli, porozumeli,
že nemajú druhých súdiť, ale pomáhať tým, ktorí sa ocitli v smrteľnom
nebezpečenstve. Títo ľudia boli uväznení len kvôli tomu, že boli nemeckými
vojakmi, bez toho aby sa akokoľvek skúmala ich osobná vina. Dostali sa do
podobného postavenia, v akom boli ešte pred niekoľkými dňami v Rumunsku Židia. Navzdory
riskovaniu vlastného života sa títo židovskí kresťania rozhodli nemeckých
vojakov ukryť a zachrániť. Popri tom pomáhali tiež niekoľkým nemeckým deťom.
Osobne som v tom nevidel nič mimoriadne. Norma rokovania pre všetkých kresťanov spočíva v tom, čo by za danej situácii urobil Kristus … V samotnom hitlerovskom Nemecku boli mnohí kresťania, ktorí podobne pomáhali Židom. Mnoho kresťanov v Sovietskom zväze si osvojilo ten istý postoj. Ale boli aj nespočetné zástupy tých, ktorí vedia, že sa previnili. Niektorí mučili alebo zabíjali, iní odsudzovali či zatracovali, ďalší zatvárali oči a niektorí chválili vražedný komunistický režim a mnohí sa previnili len tým, že mlčali alebo zabuchli dvere pred prenasledovanými. Bolo mnoho Claudií. Len Ježiš môže zachrániť.
Po páde
komunistického režimu bola celá rada takých nešťastných duší. Je však onen
Jediný, ktorý môže naplniť svojim pokojom aj takto preťažené srdcia. Ježiš sa
stotožnil s hriešnikmi. “On sám vzal na seba ich trest a zomrel
na kríži za hriešnikov. Keď sa stal kvôli nám hriechom, naše hriechy, aj keby
boli červené ako purpur, zbeleli vďaka nemu ako sneh.
Pripomíname si tiež výročie od mučeníckej smrti Jána de Britto, bojovníka na misijnom poli. V dnešnej dobe žije v Indii cez dvadsať miliónov kresťanov. Boli získaní nezmerným úsilím a obetí mnohých ľudí aj krvou mučeníkov, medzi ktoré patrí aj Jan de Britto. Ako syn mocnej portugalskej aristokratickej rodiny odmietol ponuku sľubnej kariéry v kráľovskom paláci a namiesto toho sa stal jezuitským misionárom. Vydal sa do Indie, na cestu, ktorá v tom čase trvala šesť mesiacov a znamenala množstvo najrôznejšieho nebezpečenstvo, od plavby za prudkých búrok až po ochorenie smrtiacou nákazou. Z dvadsiatich piatich misionárov, ktorí vyplávali spoločne s ním, ich päť zomrelo ešte po ceste. Ďalších sedem ich doplávalo do cieľa v tak zúboženom stave, že krátko na to zomreli. Z prístavu však misionára čakala ešte viac ako päťsto kilometrová vysiľujúca cesta pod horúcim indickým slnkom, ktorou museli ísť pešo. To bolo príliš aj pre tie najviac zapálené srdcia. Jan de Britto si ale napísal do svojho denníka: “Prišiel som do tejto krajiny, aby som zápasil s ťažkosťami a žil v odriekaní a nie kvôli pohodlnému životu.” Pretože indické obyvateľstvo bolo rozdelené kastovým systémom, dostali misionári príkaz, že nesmú kázať medzi príslušníkmi najnižšej kasty. Jan de Britto však na to nedbal, hovoril k chudobnejším a chodil z miesta na miesto bosý ako hinduistickí mnísi. V jednej svojej správe predstaveným napísal: “Pobýval som desať dní vo Varugapati. Pokrstil som tam na štyristo ľudí. Začínajú sa stavať rady chrámov. “
V Indii pôsobil od roku 1674 až do roku 1693, kedy bol uväznený. Dôvodom bola závisť jednej z vysoko urodzených manželiek na vieru obráteného miestneho vládcu, ktorý ako kresťan opustil na príkaz misionára polygamiu. Strýko tejto ženy bol vládcom Ramnadu, jedného územia Indie, ktorý si tento prípad vzal za zámienku k všeobecnému prenasledovaniu kresťanov. Jan de Britto bol sťatý na brehu mora 4. februára 1493. Keď k nemu pristúpili jeho kati, Ján im povedal: “Drahí bratia, čiňte so mnou, čo si prajete.” Nato bol rozsekaný na kusy mečmi a sekerami. Pripomínať si kresťanov, ako bol Ján de Britto, by malo byť cťou v akejkoľvek dobe. Modlime sa za všetky národy a usilujme, aby sa nad všetkými rozprestrela Božia sláva.
(Richard Wurmbrand (1909-2001) bol pre
svoju vieru väznený 14 rokov v komunistickom žalári. Po odchode na Západ
založil so svojou manželkou Sabinou v roku 1967 medzinárodnú misijnú
organizáciu, ktorej cieľom je pomáhať prenasledovaným kresťanom. Tento článok
bol publikovaný v bulletine misijnej organizácie Hlasu mučeníkov).
Jedna
z najpozoruhodnejších kníh Biblie je zbierka 150 modlitieb – kniha Žalmov.
Je to súbor modlitieb, na spôsob básní a spevov, ktorých veľká časť
pochádza priamo od kráľa Dávida, z ktorého potomstva podľa prisľúbenia sa
narodil Kristus v meste Betlehem, odkiaľ pochádzal Dávid.
Ako naznačuje grécky názov Psalmoi, spievali sa s hudobným
sprievodom (psallein zn. hrať na
hudobnom nástroji). Mali hlboký súvis s históriou židovského národa, jeho
dejinami, v ktorých Boh svoj ľud sprevádzal, i s bohoslužbami
v jeruzalemskom chráme.
Sv. Augustín
o žalmoch napísal: “Keď sa žalm
modlí, modlite sa i vy, keď plače, plačte i vy, keď sa raduje,
radujte sa i vy. Žalmy – to je naše zrkadlo.
Kresťanský učiteľ
Origenes upozorňoval, že žalmy treba dať do súvislosti s ľudskou dušou,
s osudmi sveta, s cestou Cirkvi, s vesmírom, s ľudskými
túžbami, bojmi i zápasmi. Žalm ukazuje, čo sa odohráva vo vnútri človeka,
ale tiež vo svete, ale aj v božom ľude.
V duchovnom
a obraznom zmysle dostávajú žalmy svoj význam napriek historickým
a starozákonným vyjadreniam. Ak niektoré žalmy napríklad preklínajú
nepriateľov, sv.Dorotej hovorí, že našimi nepriateľmi dnes nie sú Babylončania,
Amončania ap., ale zlé myšlienky a vášne, tie chcú dobyť naše srdce, Boží
Jeruzalem v nás. Proti nim zvolávame na pomoc Božiu silu a túžime ich
„ubiť“, kým sú malé. Obraz krvavých vojen a bojov je potrebné preniesť na
duchovné bojisko v našom vnútri.
Starí mnísi odriekavali
všetkých 150 žalmov denne. Taktiež i pri zomrelých v našich
podmienkach bol kedysi zvyk pomodliť sa cez noc pri mŕtvom 150 žalmov, ako
najúčinnejšiu modlitbu pre dušu zomrelého. Jeden z opátov mal videnie, pri
ktorom videl čierne vojsko, a on stál oproti nemu s recitáciou žalmov.
A sám poznamenal: „Verte mi, deti
moje, nič tak nepopletie, nepodráždi, nerozčúli, nezraní, nezahubí
a nezarmúti zlých duchov a satana, ktorý proti nám povstane, ako stála
modlitba žalmov. Celé Sväté Písmo je ako hovorí apoštol Pavol, nám na poučenie,
budovanie, a mnohé iné ciele, ale nič tak netrápi démonov, ako modlitba
žalmov.
Skúsme si viac priblížiť
a vysvetliť 3 žalm. Dávid uteká so šesťsto vernými vojakmi do pustatiny pred synom
Absolónom, ktorý sa vzbúril proti nemu. Prichádza správa, že ľudia (srdce
Izraelitov) sa obrátili priaznivo k Absolónovi. Z toho vzíde bolestná
modlitba: „Pane, ako mnoho je tých, čo ma
sužujú! Mnohí povstávajú proti mne. Mnohí o mne hovoria: „Boh mu
nepomáha.“
Keď pôjdeme o niekoľko
storočí dopredu, tak zachytíme, že ľud (srdce Izraela) sa odvrátil od svojho
Spasiteľa. Pod Kristovým krížom zaznievajú skoro tie isté slová: „Spoliehal sa na Boha, nech ho vyslobodí,
ak ho má rád!“
Kristus však žije na
ceste Cirkvi. Ak sa pozeráme na žalm ekleziologicky, čítame tam minulé
i súčasné dejiny. Koľko je v dejinách tých, čo chceli a chcú zničiť
kresťanstvo, a už dopredu strojili pohreb počnúc rímskymi cisármi,
pokračujúc výrokmi vodcov komunizmu a iných totalít. Žalmista hovorí
o ich zmýšľaní:“ Poďme a už ich
nebude. Zhoďme ich jarmo zo seba (Božie prikázania) atď. Aj keď sa situácia
zdá vážna a ťažká, bolestná, žalmista vyznáva: „Nebudem sa báť tisícov ľudí, čo ma obkľučujú. Povstaň, Pane, zachráň
ma, Bože môj. Veď ty si udrel mojich nepriateľov po tvári a hriešnikom si
zuby vylámal.“ (Žalm 3,7-8) Ak sa niekedy cítime sklamaní, opustení, žalm
hovorí do nášho vnútra: „Ty však, Pane,
si môj štít, moje útočište, ty mi dvíhaš hlavu.“
Modlitby žalmov majú
mnohé námety. Boh Stvoriteľ a jeho diela: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a hviezdy,
ktoré si ty stvoril. Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa
ho ujímaš?“(Žalm 8,4-6)
Chvália sa tí, čo
zachovávajú Božie príkazy: „Blažení tí,
čo idú cestou bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho:“ (Žalm 118,1)
Žalmy sú nesmierne bohaté, sú
posvätným textom, inšpirované Svätým Duchom a zostávajú pre nás veľkým
sprievodcom modliaceho sa na ceste
spásy.
Taliansko: Biskup pripisuje vírus
nemorálnosti spoločnosti
Aspoň jeden biskup v epicentre epidémie si robí starosti nielen zo zdravia jemu zverených duší, ale ešte viac je ustarostený o ich večnú spásu:
Biskup zdôrazňuje perspektívu večnosti pre ľudstvo a píše: „Zjavenie nás učí, že stvorenie je
zverené starostlivosti človeka a jeho vláde kvôli konečnému cieľu a tým je Boh.
Prijmeme túto skúsenosť s koronavírusom na prehĺbenie a rozšírenie myšlienky
starosti o spoločné dobro? Ako bojujeme o záchranu života toľkých ľudí a
nezastavujú sa potraty, predaj antikoncepcie, prax eutanázie, ani obetovanie
ľudských embryí a nekončia sa ani mnohé iné praktiky namierené proti životu a rodine?
Objavovanie spoločného dobra a
potreby spoločnej a sústredenej účasti na boji proti epidémii si vyžaduje
intelektuálnu odvahu a vôľu rozšíriť túto koncepciu dobra života tak, ako je to
prirodzene potrebné.“
„Človek má vládnuť prírode a nové panteistické postmoderné ideológie sú
nehumánne. Nie je to človek, kto sa musí naturalizovať, ale príroda, ktorá sa
musí humanizovať.“
Biskup Crepaldi ponúka aj hlboké myšlienky o národnej suverenite, ktorú
národy potrebujú, aby mohli čeliť krízam ako je tá súčasná a o odmietaní
globalizačného „princípu subsidiarity“, čo vyžaduje rozhodnutia na miestnej
úrovni, do takej miery ako je len možné a vzťah štátu a aj Cirkvi v čase, keď
je Cirkev na svete prinútená rušiť bohoslužby pre veriacich. „Politická
autorita oslabuje boj proti Zlému a tak je to aj v prípade súčasnej epidémie,
keď dáva na jednu úroveň sväté Liturgie a omše s rekreačnými aktivitami, ktoré
majú byť zrušené.“
Na káve po atentáte u pápeža Jána Pavla II.
Po pobyte na Klinike Gemelli v Ríme, sotva sa Ján Pavol II zotavil z útoku,
ktorý ho takmer stál život v r. 1981, sa pápež
už odvážil pozvať si najbližších priateľov na obed. Bola to hŕstka
biskupov vrátane nášho biskupa Pavla Hnilicu, ktorý potom rozprával túto
príhodu:
Konverzácia sa dobre rozbehla a potom sa začalo hovoriť o atentáte. „Kto je za
týmto útokom?“ A každý začal vyjadrovať svoj názor od KGB až po CIA atď. … Ján
Pavol II. ticho sedel, popíjal svoju kávu a počúval tieto analýzy. Po tom, čo
sa spomenuli všetky možné príčiny, všetci boli zvedaví a chceli počuť odpoveď
Svätého Otca. Ján Pavol II. vtedy povedal:
„Je to satan!“ Zarazení biskupi zostali ticho a pápež dodal:
„Ale zapamätajte si, že aj satan je nástrojom v Božích plánoch!“
Viedeň, 15.3.2020 (kath.net) – Otvorený list farára z Viedne:
Vážení zodpovední za zákaz bohoslužieb v chrámoch Rakúska, ako synovi lekára
mi bola do kolísky vložená aj veľká úcta k medicíne. Ako právnik som vždy
bránil nenahraditeľný význam demokratického právneho štátu. Ako Rakúšan som
rád, že smiem žiť v krajine, ktorého vláda sa kompetentne a empaticky stará o
blaho v ťažkých obdobiach obyvateľstva.
Ako katolík sa teším, že Cirkev má tú veľkosť revidovať rozhodnutia, ktoré sa
ukázali ako nepriaznivé. Ako katolícky kňaz poznám už 20 rokov duševnú biedu
ľudí v milovanom Rakúsku.
Vieme, že nikto nemusí ísť na bohoslužbu, lebo biskupi veriacich zmysluplne
dišpenzovali od nedeľnej bohoslužby. Mne však ide o státisíce ľudí v našej
krajine, ktorí vo svätej Obeti hľadajú silu, útechu a nádej a ktorým sa to bez
extrémneho rizika ako už 2000 rokov dá umožniť. Preto sa dnes obraciam na vás v
mene mnohých veriacich, ktorí sú v súčasnosti zúfalí a zdvorilo sa vás chcem
opýtať:
1. Prečo sa výnos o najviac 100 osobách na podujatiach vo vnútri 12. marca
zmenil tak, že to už nemá platiť pre cirkev?
2. Je pravdou, že od 16. marca prvý raz v histórii Rakúska ľudia nesmú chodiť
na slávenie Eucharistie? Dokonca aj počas morovej epidémie a vojen, za
hrôzovlády nacistov a obsadenia Sovietov nikdy neplatilo také nariadenie.
3. Prečo ste rozhodli, že 100 ľudí sa môže modliť v kostole, ale ani jediný
veriaci nesmie byť fyzicky na bohoslužbe – prameni a vrchole celého
kresťanského života? Aké riziko nákazy navyše by malo vychádzať z bohoslužby?
4. Je naozaj v zmysle vynálezcu bohoslužby Ježiša Krista, že farár sa musí
priam zakrádať do farského kostola, aby ho len nejaký veriaci neprichytil pri
slávení Eucharistie, ktorú má predsa denne sláviť práve pre svojich veriacich,
ktorí sa na nej nesmú zúčastniť?
5. Je vážne zakázaná bohoslužba na 4. pôstnu nedeľu „Laetare“ – a stať sa
najmarkantnejšou nedeľou v histórii Rakúska, keď je zakázaná nedeľná
bohoslužba? Má byť naozaj do Kvetnej nedele Boží ľud vylúčený z liturgie v
nádherných kostoloch Rakúska, ktoré naši predkovia často stavali ako
pripomienku záchrany na hlad, mor a vojny?
6. Naozaj nebudú smieť 19. marca 2020 všetci Korutánci, Štýrčania, Tirolčania a
veriaci vo Vorarlbergu sláviť sviatok svojho patróna sv. Jozefa, Ježišovho
pestúna v ich milovaných chrámoch?
7. Je žiaľ nevyhnutné, aby aj v týchto týždňoch státisíce ľudí každý deň
trávili veľa času v supermarketoch, verejnej doprave a verejných budovách a
vystavovali sa neporovnateľne vyššiemu riziku. Je teda nepochopiteľné, že by to
v obrovských chrámoch na jedinú hodinu v týždni nebolo možné. Myslíte si
naozaj, že nedeľná liturgia predstavuje riziko, ktorému sa všetci musia
nevyhnutne vyhnúť?
8. Ako možno prehliadať, že nám katolíkom je svätá liturgia taká vzácna, že sme
po stáročia vyvinuli dobré idey, aby sa mohla konať aj za ťažkých okolností v
každom prípade v kostole? Aj v tomto ťažkom čase sme na to ochotní.
Vidím ľudí, ktorí v nedeľu skoro ráno kostol dezinfikujú. Vidím pri vchode
možnosť dezinfekcie ako to tisíce ľudí ako napr. lekári denne robia. Vidím
strážcov brány ranej cirkvi, ktorí pri vchode prosia 96. osobu, aby išla na
liturgiu inde. Vidím miesta na sedenie rozdelené ako je to teraz v našom
parlamente, aby veriaci mali odstup.
9. Ako často Rakúsko v pohnutej histórii zakúsilo, že núdza učí modliť sa, ale
vo veľkej pandémii ľudia nesmú byť Ježišovi nablízku pri slávení Eucharistie?
10. Ako to mohlo dôjsť tak ďaleko, že najvyšší predstavitelia už nepripisujú
svätým tajomstvám nášho náboženstva viac významu ako futbalovému zápasu alebo
debate pri káve, či behaniu po obchodoch.
Ja som v mojej farnosti Penzing St. Jakob okamžite po Popolcovej strede
realizoval opatrenia, ktoré biskupi odporúčali až o niekoľko dní. Aj úpravu
maximálne 100 veriacich dokážem pochopiť a okamžite som ju splnil.
Úplný zákaz svätej liturgie však v nijakom prípade nedokážem pochopiť!
Posledný podnet pre tento otvorený list dal môj známy. Zavolal na Viedenskú
arcidiecézu a informovali ho, že slávenie bohoslužby v súkromných priestoroch je povolené do 100
veriacich. Podmienkou je, že prevezme zodpovednosť. Odkedy sú však organizátori
zodpovední za prenos vírusu a prečo to v našich obrovských chrámoch nie je
možné?
Mnohí svätci dali svoj život za svätú liturgiu, lebo Božia sláva a spása duší
bola a je pre kresťanov najvyšším cieľom.
Citujem aj z príhovoru pápeža Benedikta XVI. na záver 24. národného
eucharistického kongresu Talianska v r. 2015:
„Tento Eucharistický kongres chcel nedeľu ako každo-týždennú Veľkú noc
prezentovať ako výraz identity kresťanského spoločenstva a centrum jeho života
a poslania. Téma »Bez nedele nedokážeme žiť« nás uvádza naspäť do r. 304, keď
cisár Dioklecián kresťanom pod trestom smrti zakázal v nedeľu sláviť a
pripravovať na to priestory.
V Abitene, dedinke v dnešnom Tunise, v jednu nedeľu prekvapili 49 kresťanov,
ktorí v dome Oktávia Felixa slávili Eucharistiu. Predviedli ich pred prokonzula
Anulinusa do Kartága na výsluch. Pozoruhodná bola odpoveď staršieho muža na
otázku, prečo konali proti prísnemu príkazu cisára: »Sine dominico non
possumus!« To znamená asi toľko:
Bez toho, že by sme sa zišli v nedeľu na slávenie Eucharistie nedokážeme žiť.
Chýbali by nám sily zvládať každodenné ťažkosti a nepodľahnúť!
Po krutom mučení bolo 49 mučeníkov usmrtených. Preliatím krvi dosvedčili svoju
vieru. Zomreli, ale zvíťazili: v sláve vzkrieseného Krista.“
Mne sa v piatok na konci svätej liturgie takmer zlomilo srdce, keď som
pomyslel, že by to mala byť na neurčitý čas posledná bohoslužba.
Krása a útecha liturgie s krásnymi obradmi, modlitbami a piesňami je najlepším
pokrmom pre dušu – nevyhnutným a nenahraditeľným. Akú silu nám len dáva Pán vo
svojej bohoslužbe, ktorú naliehavo potrebujeme práve v ťažkých časoch! Nechcem
vôbec myslieť na bohoslužby na obrazovke, ktoré na mňa pôsobia ako karikatúra
toho, čo možno zažiť iba osobne.
V predvečer patróna Viedne, sv. Klementa Mária Hofbauera, prosím preto v mene
nespočetných zúfalých katolíkov o odvolanie nerovného prístupu k náboženským
akciám v Rakúsku. Keď sme v dynamike dramatických udalostí pokročili prirýchlo
o dva kroky vpred, teraz treba znova krok naspäť, aby sme boli v dobrom strede.
Všetkých, čo list čítajú chcem povzbudiť, aby napísali našim váženým biskupom a
politikom a zdvorilo im pripomenuli, že osobné slávenie svätej liturgie je pre
nás katolíkov nenahraditeľným. Nežalujeme, ale prosíme o nevyhnutné k životu.
Ak by som sa v niečom mýlil, prosím už teraz o odpustenie.
Pozývam všetkých na modlitbu za Rakúsko na www.ora-pro-austria.at.
Dôverujme v tejto situácii o to viac nebu a prosme plní nádeje:
Svätá Panna Mária, oroduj za nás. Svätý Jozef, patrón Cirkvi, oroduj za nás.
Všetci svätí, orodujte za nás. Všetci svätí anjeli, orodujte za nás.
Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha Otca a spoločenstvo Božieho Ducha , nech je s vami všetkými!
Farár Christian Sieberer
Fara Penzing St. Jakob, Viedenská arcidiecéza