Autor grkatfdavidov

Nebudem hovoriť na túto tému z hľadiska lekárskeho alebo vedeckého. K tomu nie som kompetentný. Budem sa držať iných hľadísk: hľadiska vedca politických a sociálnych vied; hľadiska historika; a hľadiska filozofa dejín.

Hlad, mor a vojny v  XIV. storočí boli vykladané kresťanským ľudom ako Boží trest. Tria sunt flagella quibus Dominus castigat – tri sú metly ktorými Boh trestá národy: vojna, mor a hlad, napomína sv. Bernardin Sienský (1380-1444). Tento svätec patrí do počtu svätých ako Katarína Sienská, Brigita Švédska, Vincenc Ferreri, Ľudovít Maria Grignion z Monfort, ktorí vysvetľovali, ako v dejinách vždy prírodné katastrofy doprevádzali nevernosť a odpadlíctvo národov. Bolo tomu tak na konci kresťanského stredoveku a zdá sa, že rovnako je tomu aj teraz. Svätci ako sv. Bernardin Sienský nepripisujú tieto udalosti zlým náhodám, ale ľudským hriechom, o to ťažším, ak sú to hriechy kolektívne a tie najťažšie, tým viac, ak sú tolerované vodcami národov a tými, čo vládnu cirkvi. Doterajšie úvahy nás privádzajú k tretiemu bodu, k hodnoteniu z pohľadu filozofa dejín

                                                                       I.

Politické a sociálne vedy je to, čo študuje súčasný človek v kontexte sociálnom, politickom a geopolitickom. Z toho zreteľa sa nezaoberám pôvodom koronavírusov, ale sociálnymi dôsledkami, ktoré z toto plynú .Epidémia je rozšírenie nákazlivej choroby v mierke národnom alebo svetovom (v tom prípade sa nazýva pandémia), ktorá postihuje veľký počet indivíduí v priebehu veľmi krátkej doby.
Koronavírus v označení SZO ako »Covid-19« je infekčná choroba, ktorá sa rozšírila po svete z Číny. Taliansko je jedna zo západných krajín, ktorá je najviac zasiahnutá. Prečo je dnes v Taliansku karanténa? Pretože ako postrehli pozorní odborníci od prvej chvíle, problém koronavírusov nie je prezentovaný z hľadiska úmrtnosti na túto chorobu, ale vzhľadom na rýchlosť, s akou sa nákaza šíri. Všetci sú zajedno, že úmrtnosť na chorobu nie je najvyššia. Chorý, ošetrovaný špecializovaným, dobre vybaveným personálom, môže sa z choroby uzdraviť. Ale keďže z dôvodu rýchleho procesu nákazy môžu byť súčasne postihnuté milióny osôb a počet chorých vzrastá, nastáva nedostatok potrebných personálnych štruktúr. K liečbe ťažkých prípadov je potrebná terapia pre intenzívnu ventiláciu pľúc. Pokiaľ toto zariadenie nie je k dispozícii, pacienti umierajú. Keď sa počet prípadov rozmnoží, zdravotné služby nie sú schopné zabezpečiť terapiu pre všetkých a stále väčší počet pacientov chorobe podlieha.
Epidemiologické projekcie sú neúprosné a odôvodňujú prijaté opatrenia. Ak by nebol koronavírus pod kontrolou, môže zničiť celú taliansku populáciu, ale predpokladajme, že pôjde len o 30% nakazenej populácie, teda cca o 20 miliónov osôb. Ak 10% z nich sa ocitne v kríze, znamená to, že tieto osoby bez intenzívnej terapie sú odsúdené na smrť. Jednalo by sa o 2 milióny priamych úmrtí, plus všetky dôsledky kolapsu sociálneho a ekonomického systému, ktorý z toho vyplýva. Kolaps zdravotného systému totiž so sebou prináša ďalšie dôsledky. Prvá je zrútenie produkčného systému krajiny.

Nielen financie, ale aj priemysel, obchod a poľnohospodárstvo sú stĺpy ekonómie štátu a tie sa môžu  zrútiť, keď sa systém výroby a distribúcie ocitne v kríze.Ale je tu ďalší bod, ktorý sa objavuje: hrozí nielen kolaps zdravotného systému, nielen možnosť ekonomického krachu, ale na rade je samotný kolaps štátu a verejné autority, jedným slovom sociálne anarchie. Revolty v talianskych väzniciach ten smer naznačujú.
Epidémie majú psychologické dôsledky vzhľadom k panike, akú môžu vyvolať. Na prelome 18. a 19. storočia sa zrodila sociálna psychológia. Jeden z jej prvých exponentov, Gustav Le Bon (1841-1931), je autorom slávnej knihy Psychológia davu.
  Koronavírus nás stavia pred holú skutočnosť. Nie je koniec s hranicami, ktorý mal predznamenať pád Berlínskeho múru. Nenastupuje triumf nového svetového poriadku: je to triumf svetového zmätku. Politický a sociálny scenár sa týka spoločnosti, ktorá sa rozpadá a rozkladá. Je to všetko organizované? Je to možné. Lebo história nie je sled determinovaných udalostí. Správcom histórie je Boh. My sme správcami zmätku. A to je koniec “globálneho mesta”. Zabijakom globalizácie sa stal globálny vírus zvaný koronavírus.

V tejto veci historik vystriedal politického pozorovateľa a snaží sa vidieť príčiny z dlhodobej perspektívy. Epidémie sprevádzali dejiny ľudstva od počiatku až do dvadsiateho storočia a vždy sa družili k iným ranám: vojnám a ekonomickým krízam. Posledná veľká epidémia španielskej chrípky v dvadsiatych rokoch minulého storočia bola spojená s prvou svetovou vojnou a veľkou depresiou v roku 1929 známou ako “the Great Crash”, svetová ekonomická a finančná kríza na konci dvadsiatych rokov spojená s veľkými recidívami tiež v nasledujúcom desaťročí. K týmto udalostiam sa pripája druhá svetová vojna.
Laura Spinnay, anglická vedecká novinárka napísala knihu s titulom: Španielska chrípka, epidémia, ktorá zmenila svet. Táto kniha nás informuje, že medzi rokmi 1918 až 1920 si španielsky vírus vyžiadal cca 500 miliónov obetí, vrátane niektorých obyvateľov na odľahlých ostrovoch Pacifického oceánu a arktického Ľadového mora, kde vyvolal smrť 50-100 miliónov osôb, desaťkrát viac než prvá svetová vojna.

Prvá svetová vojna prispela k rozšíreniu vírusu na celý svet. Laura  Spinnay píše: Je ťažké si predstaviť účinnejší mechanizmus nákazy pohybujúci sa v obrovských počtoch v jesenných vlnách, ktoré potom dosiahli všetkých štyroch uhlov planéty, kde prepadli ľud oslavujúci sviatky. V podstate to, čomu nás naučila španielska chrípka, je, že ďalšia vlna je nevyhnutná, ale či bude mať desať či sto miliónov obetí, závisí od toho, aký bude svet, v ktorom sa rozpúta.
Vo svete prepojenom globalizáciou je jednoduchosť nákazy určite väčšia ako pred sto rokmi, keď to tak nebolo. Kto to môže poprieť? Ale potom sa historička obracia ešte viac späť.
Dvadsiate storočie bolo najstrašnejším storočím dejín, ale bolo tu iné strašné storočie, ktoré historička Barbar Tuchmanová vo svojej knihe A distant Mirror definuje ako “The Calamitous Fourteenth Century”.Ak sa zastavíme u tohto historického obdobia, ktoré predstavovalo koniec stredoveku a začiatok modernej éry, urobím tak na podklade diel historikov nekatolíckych, ale veľmi serióznych a objektívnych vo svojom bádaní.

                                                               II

Prosebné procesie (Rogationes) boli zavedené v Cirkvi, aby vyprosovali pomoc neba proti kalamitám. V období týchto prosebných dní sa cirkev modlí: Od moru, hladu, ohňa  a vojny vysloboď nás, Pane. Hlad, mor a vojny pokladali kresťania vždy za tresty Božie. Liturgická invokácia v obradoch prosebných dní, ako píše historik Roberto Lopez, “obsahuje v troch storočiach celú svoju dramatickú aktualizáciu”. Medzi storočiami X. a XII. konštatuje Lopez, žiadna z rán, ktoré postihli ľudstvo, nemala taký veľký rozmer; ani mor, o ktorom v tomto storočí ani nepočujeme, ani hlad, ani vojna, ktorá mala veľmi malý počet obetí. Navyše horizonty pre poľnohospodárstvo sa rozšírili ľahkým klimatickým ochladením. Nemáme tu doklady o ľadovcoch na horách ani v Severnom mori, dochádza k rozšíreniu terénov pre pestovania na územiach, kde dnes nie je mysliteľné, bola hojnosť vody aj v oblasti Sahary, ktorá sa potom stala púšťou. Úplne odlišný bol obraz XIV. storočia, ktoré bolo svedkom veľkých zvratov náboženských a politických.
XIV. storočie bolo obdobím hlbokej náboženskej krízy: otvorilo sa úderom v Agnagni, jedným z najväčšieho poníženia pápežstva v dejinách; ďalej videlo prenesenie pápežstva na sedemdesiat rokov do francúzskeho Avignonu (1308-1378), a potom sa uzavrelo medzi 1378 a 1417 štyridsaťročnou západnou schizmou, kedy sa katolícka Európa rozdelila medzi dvoch, potom troch protichodných pápežov. Rok nato protestantská revolúcia zranila jednotu kresťanskej viery.
Ak XIII. storočie bolo storočím pokoja v Európe, XIV. storočie bolo obdobím trvalej vojny. Stačí pripomenúť “storočnú vojnu” medzi Francúzskom a Anglickom, vpád Turkov do byzantskej ríše a dobytie Carihradu.Európa zažila v tomto storočí ekonomickú krízu, spôsobenú klimatickými zmenami, vyvolanými nie človekom, ale zaľadnením. Stredoveké klíma bolo mierne a príjemné, rovnako ako mravy. XII. storočie poznalo naopak prudké ochladenie klimatických podmienok.
Dažde a záplavy na jar 1315 mali za následok všeobecný hlad v celej Európe, predovšetkým v severných oblastiach spôsobili smrť milióna osôb. Hlad sa rozmohol všade. Starí ľudia odmietali dobrovoľne chlieb v nádeji, že ho zachovajú pre mladých, aby prežili, a historici píšu o mnohých prípadoch kanibalismu.

Jedným z hlavných dôsledkov hladu bola prestavba poľnohospodárstva. V tomto období nastúpili veľké hnutia vedúce k úpadku poľnohospodárstva, útek od pôdy a z dedín; dôsledkom bolo opúšťanie vidieka a veľký pokles produktivity pôdy a ochudobnenie živočíšneho dedičstva.
Zlé časy spôsobili hlad, ten spôsobil fyzické oslabenie populácie a otvoril brány chorobám. Historici Ruggero Romano a Alberto Tenenti ukazujú, ako v období XIV. storočia zosilnel cyklus hladomorov a epidémií. Veľká morová rana 1347-1350 sa znovu objavila po šiestich rokoch a opakovala sa štyrikrát s odstupom desiatich rokov.
Mor prišiel z Východu a zasiahol na jeseň Konštantinopol. V priebehu nasledujúcich troch rokov nakazil celú Európu až po Škandináviu a Poľsko. Bol to čierny mor, ktorý opisuje Bocaccio v Dekameron. Taliansko stratila polovicu obyvateľov. Angolo di Tura, kronikár zo Sieny, narieka, že nemohol nájsť nikoho, kto by pochovával mŕtvych, a musel vlastnými rukami  pochovať svojich päť synov. Giovanni Villani z Florencie bol zasiahnutý morom tak rýchlo, že jeho kronika končí v polovici vety. Európska populácia na začiatku r. 1300 dosiahla a prekročila počet 70 miliónov obyvateľov; po jednom storočí vojen, epidémií a hladu poklesla na štyridsať miliónov, teda o viac ako tretinu.

Hlad, mor a vojny v  XIV. storočí boli vykladané kresťanským ľudom ako Boží trest. Tria sunt flagella quibus Dominus castigat – tri sú metly ktorými Boh trestá národy: vojna, mor a hlad, napomína sv. Bernardin Sienský (1380-1444). Tento svätec patrí do počtu svätých ako Katarína Sienská, Brigita Švédska, Vincenc Ferreri, Ľudovít Maria Grignion z Monfort, ktorí vysvetľovali, ako v dejinách vždy prírodné katastrofy doprevádzali nevernosť a odpadlíctvo národov. Bolo tomu tak na konci kresťanského stredoveku a zdá sa, že rovnako je tomu aj teraz. Svätci ako sv. Bernardin Sienský nepripisujú tieto udalosti zlým náhodám, ale ľudským hriechom, o to ťažším, ak sú to hriechy kolektívne a tie najťažšie, tým viac, ak sú tolerované vodcami národov a tými, čo vládnu církvi. Doterajšie úvahy nás privádzajú k tretiemu bodu, k hodnoteniu z pohľadu filozofa dejín.
Teológia a filozofia dejín sú polia intelektuálnych úvah o historických udalostiach a princípoch teológie a filozofie. Teológ dejín je ako orol, ktorý z výšky pozoruje ľudské udalosti. Existujú veľkí teológovia dejín ako sv. Augustin (354-430), Jacques Bénigner Bossuet (1627-1704), nazývaný orol z Meaux podľa diecézy, kde bol biskupom, gróf Joseph de Maistre (1753-1821), markíz Juan Donoso Cortéz (1809-1853), opát zo Solesmes Dom Guéranger (1805-1875), profesor Plinio Correa de Oliveira (1908-1995) a mnohí další.Existuje biblický výrok, ktorý hovorí: Judicia Dei Abyssus Multi, Žalm 35,7): Božie súdy sú morské hlbiny. Teológ dejín sa podrobuje týmto súdom a snaží sa pochopiť ich zmysel.
Svätý Gregor Veľký nás pozýva, aby sme uvažovali o dôvodoch Božích skutkov: Kto v Božích skutkoch neodhaľuje dôvody, pre ktoré ich Boh koná, nenájde vo svojej úbohosti a nízkosti dostatočnú príčinu na vysvetlenie, prečo sú všetky jeho dohady márne.
 

História je v skutočnosti Božie stvorenie, tak ako príroda a ako všetko, čo existuje, pretože neexistuje nič, čo by nebolo podriadené Bohu. Všetko, čo sa v dejinách deje, je po celú večnosť Bohom predpokladané, riadené a spravované. Filozof dejín vo svojej úvahe môže začínať jedine od Boha a u Boha tiež končiť. Boh nielen existuje, ale zaoberá sa svojimi tvormi, odmeňuje ich a trestá ich skutky podľa zásluh a previnenia jedného každého. Katechizmus Pia X. učí: Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá, pretože je nekonečná spravodlivosť.

Spravodlivosť, ako vysvetľujú teológovia, je jedna z nekonečných Božích dokonalostí. Nekonečné Božie milosrdenstvo predpokladá jeho nekonečnú spravodlivosť. Idea spravodlivosti ako Božieho súdu sa medzi katolíkmi často zabúda. Avšak katolícka náuka učí o existencii špeciálneho súdu, ktorý nasleduje po smrti jedného každého, s okamžitou odplatou, a súdu všeobecného, ​​na ktorom budeme všetci súdení za myšlienky, slová, skutky a opomenutia dobrého.
Teológia dejín potvrdzuje, že Boh odmeňuje a trestá nielen ľudí, ale aj kolektívy a sociálne skupiny: rodiny, národy, civilizácie. Ale zatiaľ čo ľudia majú svoju odmenu alebo trest niekedy na zemi, ale predovšetkým na večnosti, národy, ktoré nemajú večný život, sú trestané a odmeňované len tu na zemi. Boh je spravodlivý a dáva každému, čo jeho je: nielenže trestá jednotlivé osoby, ale súdi tiež rodiny, mestá a národy za hriechy, ktorých sa dopúšťajú.

Zemetrasenie, hlad, epidémie, vojny, revolúcie boli vždy posudzované ako Božie tresty. Ako píše otec Pedro de Ribadaneira (1527-1611), vojny a mor, sucha a hlad, požiare a všetky ďalšie katastrofy sú tresty za hriechy národov.

Vírus je pre svetského človeka bez duchovného poznania  len efekt prírody. Kto ale stvoril, riadi a spravuje prírodu? Autorom prírody je Boh sám, so všetkými jej silami a zákonmi a má moc disponovať mechanizmami, silami a zákonmi prírody a vyvolávať fenomény podľa požiadaviek svojej spravodlivosti a svojho milosrdenstva. Boh, ktorý je prvou príčinou všetkého, čo existuje, posluhuje si druhotnými príčinami, aby uskutočnil svoje plány. Kto má nadprirodzeného ducha, nezastavuje sa na povrchu vecí, ale snaží sa pochopiť zámery Boha skrytého za zdanlivo slepú silu prírody.
Veľkým súčasným hriechom je strata viery u ľudí aj v cirkvi: nie u toho či onoho človeka Cirkvi, ale u ľudí cirkvi v ich spoločenstve, až na určité výnimky, vďaka ktorým Cirkev stráca svoju viditeľnosť. Táto nevernosť plodí zaslepenie mysle a tvrdosť srdca, ľahostajnosť k porušovaniu poriadku Božieho a poriadku prírody. Je to ľahostajnosť, v ktorej sa skrýva nenávisť voči Bohu. Ako sa prejavuje? Nepriamo. Títo ľudia sú veľmi prefíkaní, než aby Bohu vzdorovali priamo. Dávajú prednosť vyjadrovať svoju nenávisť voči tým, ktorí sa odvážia o Bohu hovoriť. Kto sa odváži hovoriť o Božom treste, je kameňovaný: obráti sa proti nemu rieka nenávisti.
Títo ľudia v cirkvi, aj keď slovami vyjadrujú, že v Boha veria, de facto žijú ponorení do praktického ateizmu. Zbavujú Boha všetkých jeho atribútov a redukujú ho na obyčajnú “bytosť”, tj. Na nulu. Všetko, čo sa deje, je plodom prírody emancipované od svojho autora a len veda, nie cirkev je schopná tieto zákony dešifrovať. A predsa nielen zdravá teológie, ale sám sensus fidei učí, že všetky fyzické a materiálne zla nepochádzajú z ľudskej vôle, ale závisia na vôli Božej. /Boh nikdy nechce zlo, ale dopúšťa aj zlé veci, ktoré sa rodia zo zneužitia slobody, ale hľadajúc pritom budúce dobro, a najmä večné/

Všetko to, čo sa deje proti našej vôli, píše sv. Alfons z Liguori, vedz, že prichádza jedine z vôle Božej, ako hovorí sv. Augustin.   Cirkev si pripomína aj sv. Lupa, biskupa v Trésor (383-478). Je bratom sv. Vincenta Lerinského, príbuzným sv. Hilaria z Aerles, príslušníkom vznešenej senátorskej rodiny, ale predovšetkým veľký svätec.
Počas jeho dlhého episkopátu (52 rokov) do Galie vpadli Huni. Attila na čele vojska sa 4000 mužmi prekročil Rýn a pustošili všetko, čo im prišlo do cesty. Keď dorazili k mestu Troyes, biskup Lupo odetý do biskupského rúcha a nasledovaný v procesii svojím klérom, postavil sa proti Attilovi a spýtal sa ho: Kto si, že ohrozuješ toto mesto? Odpoveď znela: Nevieš, kto som? Som Attila, kráľ Hunov, nazývaný bič Boží “. “Buď teda vítaný, bič  Boží, pretože zasluhujeme Božie tresty z dôvodu našich hriechov. Ale ak je možné, obráť všetky svoje údery len proti mojej osobe, a nie proti mestu “.
Huni vstúpili do mesta Troyes, ale z Božej vôle boli prijatí a prešli cezeň, bez toho aby si ho všímali a nikomu nespôsobili nič zlého. Dnes mnohí nielenže nehovoria o Božích trestoch, ale nemajú dokonca ani odvahu vyzývať veriacich k modlitbe, aby nás Boh oslobodil od epidémie. Je tu jedna súvislosť. Kto sa modlí, žiada od Boha, aby intervenoval v jeho vlastnom živote, aby ho ochránil od zlého, aby obdržal duchovné i materiálne dobrá.  

Ak naopak Boh môže svojimi zázraky meniť prírodné zákony, vylúčiť utrpenie a smrť človeka alebo skazu mesta, môže tiež rozhodnúť o potrestaní mesta alebo národa, pretože kolektívne hriechy volajú po kolektívnom treste. Svätý Karel Boromejský hovorí: Kvôli hriechom dopustil Boh, že požiar moru zachvátil všetky štvrte Milána. A Tomáš Akvinský vysvetľuje: “Keď hreší všetok ľud, pomsta dopadne na celý ľud, tak ako utopili v Červenom mori Egypťanov, ktorí prenasledovali synov izraelských, tak ako boli hromadne postihnutí obyvatelia Sodomy; alebo je postihnutý trestom určitý počet, pretože sa klaňal zlatému teľaťu.

V predvečer druhého zasadnutia 1. vatikánskeho koncilu mal sv. Ján Bosco videnie, v ktorom mu bolo oznámené, že vojna, hlad a mor sú tresty, ktorými je postihnutá ľudská pýcha a zloba. Pán sa vyjadril takto: Vy kňazi, prečo nebežíte a neplačete medzi vchodom a oltárom a nevzývate za zastavenie trestov? Prečo nevezmete štít viery a nevystúpite na strechy, do domov, do ulíc, na všetky i neprístupné miesta a nenesiete so sebou moje slovo? Neviete, že tento strašný meč má dve ostria a napáda mojich nepriateľov a láme hnev Boha i ľudí?

 Blížime sa k Svätému týždňu a Svätej Veľkej noci. Nuž, prvýkrát snáď po mnohých storočiach sú v Taliansku chrámy zatvorené, bohoslužby potlačené, dokonca aj bazilika Svätého Petra je zatvorená.  Boh nás trestá odňatím, hovorí sv. Bernardin Sienský, a dnes Matka všetkých chrámov aj chrám najvyššieho Pastiera sú zatvorené. Musíme byť presvedčení, že to, čo sa deje, nie je znamením úspechu synov temna, ale ich porážka, pretože ako vysvetľuje sv. Karol Ambrož Cattaneo zo Spoločnosti Ježišovej (1645-1705), počet hriechov človeka alebo národa je odhadnutý: Prišiel deň dovŕšenej neprávosti hriechu, ktorý Boh neznáša a ktorý vyvoláva jeho hnev.
Navyše podľa princípu teológie kresťanských dejín, centrom dejín nie sú nepriatelia Cirkvi, ale jej svätí. Všetko znášam pre vyvolených, hovorí sv.Pavol (2Tim 2,10). Dejiny sa točia okolo vyvolených.

Dejiny závisia od nepreniknuteľnej Božej Prozreteľnosti. Scenár, ktorý máme pred sebou, je apokalyptický, ale Pius XII. nám pripomína, že v Apokalypse sv. Ján “nehľadel len na spúšť spôsobenú hriechom, na vojny, hlad a smrť. Videl tiež prvé miesto víťazstva Kristovho.

A naozaj, cesta Cirkvi skrze stáročia je síce cestou kríža, ale aj cestou triumfálneho pochodu. Kristova cirkev, ľudia viery a kresťanskej lásky sú vždy tí, ktorí ľudstvu bez nádeje prinášajú svetlo, vykúpenie a mier. Ježiš Kristus včera, dnes a naveky (Hebr 13,8). Kristus je váš Vodca, Víťazstvo vo víťazstve. Nasledujte ho.
Madona vo Fatime nám predstavila scenár našej doby a uistila nás o svojom triumfe. S pokorou a vedomím, že svojimi silami nič nezmôžeme, ale aj s dôverou toho, kto vie, že všetko môže s Božou pomocou. Neustupujte a zverme Márii tragickú hodinu udalostí, predpovedaných vo fatimských posolstvách.

Článok z Corrispondenza Romana

Ježišova modlitba je veľmi dôležitá, a preto kráľ Dávid vyzýva všetkých kresťanov k jej praktizovaniu: “Chváľte, služobníci Pánovi, chváľte meno Hospodina! Meno Hospodinovo buď požehnané odteraz až naveky. Od východu slnka až po západ chválené buď meno Pána. “(Ž 113, 1-3)

” Priznajte Pánovi slávu jeho mena, v nádhere svätyne klaňajte sa Pánovi. “(Ž 29,2

Modlite sa tak, aby sa vo vašich modlitbách prejavovala veľkosť Ježišovho mena a mohli ste pôsobením Jeho sily vojsť do rúk neutvoreného vnútorného chrámu vášho srdca a tam sa Bohu klaňať “v duchu a pravde”. Modlite sa s bázňou a neustále. Modlite sa so strachom Božím a s vedomím posvätnej veľkosti mena Ježišovho. “Nech dúfajú v Teba” vo všemohúceho a všemilostivého Ježiša “tí, ktorí poznajú Teba” na základe vlastnej skúsenosti a vedia, “že neopúšťaš tých, ktorí ťa hľadajú“. (Ž 10,11)
Iba tí, ktorí sú “chudobní duchom” a neustále sa so svojou modlitbou obracajú k Pánu Ježišovi a bez prestania si uvedomujú svoju chudobu, sú schopní odhaliť veľkosť mena Ježišovho.
Po modlitbe “nech biedni neodchádzajú s hanbou“, ale nech ju prinášajú /obetu/ celú Bohu, neporušenú od rozptyľovania: “Chudobní a biedni nech chvália meno tvoje.” (Ž 74,21)
“Blahoslavený ten človek, ktorý skladá v Pánovo meno svoju nádej, a neohliada sa na pyšných, ani na tých, ktorí sa ku lži uchyľujú.” (Ž 40,5) Takýto človek sa pri modlitbe nezaoberá omamujúcim pôsobením márnivých nádejí a vášňí, ktoré sa snažia pošpiniť a prerušiť modlitbu.

Zvlášť nočné hodiny vďaka svojej tichosti a šere sú priaznivé k cvičeniu sa v Ježišovej modlitbe. Tiež veľký modlitebník Dávid sa v noci zaoberal pamätaním na Boha. “V noci som pamätal na tvoje meno Hospodine” – v noci sa snažil priviesť dušu do duchovného rozpoloženia a potom, čo to dosiahol, sa nasledujúci deň vo všetkom svojom konaní snažil “zachovávať Hospodinov zákon“. (Ž 119,55)
Sv. Gregor Sinajský, odvolávajúc sa na sv. Jána Klimaka, radí, aby sme väčšiu časť nočnej modlitby venovali Ježišovej modlitbe a menšiu časť čítaniu žalmov. V ťažkom boji s neviditeľnými nepriateľmi našej spásy nám na prvom mieste ako zbraň slúži Ježišovo meno. “Všetky národy” -pronárody sa tu rozumie obťažujúci a ľstiví démoni- “obkľúčili ma“, hovorí Dávid a “odrazil som ich v Pánovom mene. Obľahli ma, áno, obkľúčili; odrazil som ich v Pánovom mene. Obliehali mňa ako osy; zhasli ako horiace tŕnia, odrazil som ich v Pánovom mene. “(Ž118,10-12)

“V mene Ježišovom pobi svojich nepriateľov. Lebo nie sú ani na zemi ani na nebi silnejšie zbrane ako je toto meno. “(Sv. Ján Klimak, Rebrík, kap. XXI)

” S tebou “Pane Ježišu” sme nabrali na rohy svojich protivníkov, útočníkov podupali sme v tvojom mene. Preto na svoj luk sa nespolieham, ani meč ma nezachráni; pred protivníkmi len ty si nás spasil, a tých, čo nás nenávideli, si zahanbil. Po všetky dni bol Boh našou chválou, tvojmu menu chceme vzdávať chválu večne. “(Ž 44,6-9)
Rozum, ktorý zvíťazil a rozohnal svojich nepriateľov Ježišovým menom zostupuje do chrámu srdca, ktorý bol do tej doby pre neho uzavretý. Zostupuje tam, aby priniesol pravú Bohoslužbu a spieval novú duchovnú pieseň: “Celým svojím srdcom ti vzdávam chválu, priamo pred bohmi ti spievam žalmy, klaniam sa ti pred tvojím svätým chrámom, tvojmu menu vzdávam chválu za tvoje milosrdenstvo a za tvoju vernosť; svoju reč si povýšil nad každé iné meno. Odpovedal si mi v deň, keď som ťa volal, dodal si mojej duši silu. “(Ž 138, 1-3)
Kráľ Dávid nám predstavuje podivuhodné pôsobenie “svätého a bázeň budiaceho” (Ž 111,9) mena Ježišovho. Toto meno pôsobí podobne ako liek, ktorého pôsobeniu chorý nerozumie a je mu skryté. Napriek tomu je však toto pôsobenie úplne zreteľné na základe uzdravenia, ktoré liek prináša. Skrze Ježišovo meno, ktoré v modlitbe používame, prijímame Božiu pomoc a odpustenie hriechov. Z tohto dôvodu Dávid potom, čo Bohu predložil spustošený a biedny duševný stav všetkých ľudí spôsobený hriešnym životom, prosí v ich mene o zmilovanie: “Bože, naša spása, pomôž nám pre slávu svojho mena, osloboď nás, zbav  nás hriechov pre svoje meno!” (Ž 79,9)

Kvôli Ježišovmu menu je naša modlitba vypočutá a je nám darovaná spása. Na základe tohto presvedčenia sa Dávid takto modlí: “Bože, pre svoje meno ma spasíš, pomáhaj mojej ceste svojou mocnou silou. Počuj moju modlitbu, Bože, načúvaj slovám mojich úst. “(Ž 54,3-4)
Silou Ježišovho mená sa naša myseľ oslobodzuje od pochybností. Vôľa sa posilňuje a horlivosť a ostatné prejavy nášho duchovného života dostávajú správne nasmerovanie. V duši potom môžu prebývať len bohumilé myšlienky a také pocity, ktoré sú vlastné neskazenej ľudskej prirodzenosti a pre iné, cudzie myšlienky a pocity tam nie je miesto. “Lebo Boh zachráni Sion a vybuduje judské mestá; budú tam sídliť a ich mať vo vlastníctve. Potomstvo jeho služobníkov ich bude dedične držať; budú v nich bývať tí, čo milujú jeho meno. “(Ž 69,36-37)
Duša umŕtvená hriechom sa Ježišovým menom oživuje. Pán Ježiš Kristus je život (J 11,25) a Jeho meno je živé: oživuje tých, ktorí ich vyslovujú v slzách obrácajuc sa k prameňu života, k Pánovi Ježišovi Kristovi: “Pre svoje meno mi zachovaj, Pane, život, vo svojej spravodlivosti ma vyveď zo súženia. “(Ž 143,11)” Už neodstúpime od Teba a Ty nás zachováš pri živote, a budeme vzývať tvoje meno.”(Ž 80,19)
Keď silou a pôsobením Ježišovho mena je vypočutá naša modlitba, keď k nám zostupuje Božia pomoc, keď sú odrazení a odstupujú od nás naši nepriatelia, keď náš duch je uzdravený a znova dosahuje svojho pôvodného, ​​neporušeného, ​​prirodzeného stavu a obnovuje svoju vládu: vtedy v mene Božom nasleduje udelenie duchovných darov, duchovného imania a pokladu, ktorý je závdavkom blaženej večnosti. “Ty si, Bože, počul moje sľuby. Do vlastníctva dal si mi tých, ktorí sa boja tvojho mena. Pridávaj dni kráľovi, nech sú jeho roky ako celé pokolenia, nech pred Bohom tróni večne. “(Ž 60,6-8)

Vtedy sa človek stáva schopným “spievať Pánovi novú pieseň“. Oddeľuje sa od ľudí telesných a duševných a pripája sa k ľuďom duchovným a chváli Pána v “zhromaždení svätých“. Duch Svätý, ktorý ho do tej doby vyzýval iba k plaču, k pokániu, ho teraz pozýva k nasledujúcemu: “Nech sa teší Izrael zo svojho Stvoriteľa, nech oslavujú Jeho meno tancom, nech mu hrajú na bubne a citare. “(Ž 149, 2-3)
Lebo potom, čo bola obnovená naša duša spolu so svojimi mohutnosťami, sme schopní s pomocou Božej milosti vydávať duchovné tóny a hlasy, ktoré vystupujú až na nebo, pred oltár Boží a ktoré sú Bohu veľmi príjemné. “Sústreď moju myseľ na bázeň tvojho mena. Celým srdcom, Pane, Bože môj, ti budem vzdávať chválu, tvoje meno večne oslavovať, veď tvoje veľké milosrdenstvo je so mnou; z najhlbšieho podsvetia si vytrhol moju dušu. “(Ž 86,11-13)” Áno, spravodliví vzdajú tvojmu menu chválu, úprimní budú bývať pred tvojou tvárou! “(Ž 140,14)
Lebo potom, čo boli vyhnaní nepriatelia snažiaci sa do duše priniesť roztržitosť a rozptýlenosť a tak oslabiť a pošpiniť modlitbu, um vstupuje do temnoty, kde nič nevidí a pred Bohom tak stojí bez akéhokoľvek sprostredkovania. Táto noetická temnota je závesom, pokrývkou, ktorým je zakrytá tvár Božia. Tento záves označuje skutočnosť, že pre všetky stvorenia súcna je Boh nepostihnuteľný.
Pohnutie a dojatie srdce je tak intenzívne, že vstáva chválením a vzývaním Boha. Požehnané pôsobenie Ježišovej modlitby opisuje kráľ Dávid týmito slovami: “Dobroreč, moja duša, Hospodinovi, celé moje vnútro, jeho svätému menu!” (Ž 103,1) Je to presné vystihnutie. Intenzívne pôsobenie Ježišovej modlitby spôsobuje, že ako všetky duševné mohutnosti, tak i samotné telo sa podieľa na modlitbe.
Dávid, alebo lepšie povedané Duch Svätý ústami Dávida, vyzýva všetkých kresťanov bez výnimky k cvičeniu sa v Ježišovej modlitbe: “Králi zeme a všetky národy, vladári a všetci sudcovia zeme, mládenci i panny, starci i mladí. Nech chvália meno Pánovo, iba jeho meno je vyvýšené … “(Ž 148, 11-13)

Doslovná interpretácia uvedených spoločenských vrstiev je úplne na mieste. Avšak vo svojej podstate ide o duchovný význam. Pojem “národy” označuje všetkých kresťanov. Pojem “králi zeme” odkazuje ku kresťanom dosahujúcim dokonalosti. Označenie “vladárovi” je použité pre tých, ktorí dosiahli v duchovnom živote značného úspechu. “Sudcovia” označujú tých kresťanov, ktorí ešte nedosiahli vlády nad sebou samými. Poznajú však Zákon Boží a môžu tak rozlišovať medzi dobrom a zlom a s pomocou prikázania Zákona sú schopní prebývať v dobrom a odmietať zlo. Meno “panny” označuje celý ženský rod a od vášní oslobodené srdcia, ktoré sú tak vhodné pre modlitbu. “Starci a mladí” predstavujú stupne telesného vzrastu a úspechu v askéze, ktorý sa zásadne odlišuje od postúpenia udelené milosťou, aj keď tiež postup v askéze má svoju dôležitú hodnotu. Ten, ktorý dosiahol dokonalosti v zbožnom aktívnom živote, je nazvaný “starcom“, zatiaľ čo ten, ktorý bol milosťou vyzdvihnutý do stavu dokonalosti podľa milosti, je nazvaný “kráľom“.

Preklad z ruštiny: Святитель Игнатий Брянчанинов, Аскетические опыты II,

“Bez ťažkostí si človek sám sebe pripadá pokojný a mierny, avšak akonáhle nastanú ťažkosti, v tom okamihu sa v ňom prebúdzajú a odhaľujú doteraz nepoznané vášne, obzvlášť hnev, zármutok, beznádej, pýcha a strata viery.”
(Sv. Ignác Brjančaninov)

Predtým, než začneme zamyslenie o Ježišovej modlitbe, obráťme sa o pomoc k milosrdnému  a všemohúcemu Pánovi Ježišovi a spomeňme na slová spravodlivého Simeona o našom Pánovi: “Hľa, on je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému sa bude odporovať. “(Lk 2, 34)
Pán Ježiš bol a je znamením pravdy, znamením, o ktorom sa vedú spory, predmetom nesúhlasu medzi tými, ktorí Ho poznali a tými, ktorí Ho nepoznali. A rovnako tak aj modlitba Jeho presvätým menom, ktorá je v plnom slova zmysle veľkým a podivuhodným znamením, sa od určitej doby tiež stala predmetom nesúhlasu medzi tými, ktorí sa zaoberajú Ježišovou modlitbou a tými, ktorí sa jej nevenujú.
Jeden duchovný spisovateľ právom poznamenáva, že tento spôsob modlitby odmietajú iba tí, ktorí ho nepoznajú. Odmietajú ho na základe predsudkov a mylných poňatí, ktoré o ňom existujú. V našom zamyslení necháme bokom predsudky a neznalosť a majúc nádej v milosť Božiu a Jeho pomoc predkladáme drahým otcom a bratom túto nepatrnú štúdiu o modlitbe Ježišovej zostavenú na základe Svätého Písma, cirkevnej tradície a patristickej literatúry. Tam je vyložená náuka o tejto všesvätej a všemocnej modlitbe.
“Nech onemejú zradné pery, ktoré hovoria proti spravodlivému” a Jeho mene “tak urážlivo a spupne” svojím hlbokým nepoznaním a “s pohŕdaním” o veľkom Božom dive. (Ž 31, 19-20) Keď rozmýšľame o veľkosti Ježišovho mena a spasiteľnej sile, ktorá spočíva v modlení sa týmto menom, nemôžeme než zvolať, unášaní duchovnou radosťou a naplnení údivom: “Aká nesmierna je tvoja dobrota, ktorú si uchoval tým, ktorí sa ťa boja, a preukázal tým, ktorí sa k tebe utiekajú, pred zrakmi všetkých ľudí. “(Ž 31,20)

Ježišova modlitba sa prednáša týmito slovami: “Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.” Spočiatku sa používala bez slova “hriešnym” na konci. Ide o neskorší prídavok. Svätý Níl Sorský k tomu poznamenáva: “Tento prídavok v sebe obsahuje uvedomenie a vyznávanie nášho padlého stavu. Je to pre nás patričné ​​a Bohu je to príjemné. Veď On nám prikázal modliť sa k Nemu v uvedomení si a vyznávaní našej hriešnosti. “
Začiatočníkom otcovia dovoľujú – vychádzajúc v ústrety ich slabosti – rozdeliť modlitbu na dve polovice a hovoriť “Pane Ježišu Kriste zmiluj sa nado mnou hriešnym” a inokedy zase “Syn Boží zmiluj sa nado mnou hriešnym”. Jedná sa však o ústupok a o dočasné opatrenie a nie o príkaz a ustanovenie, ktoré vyžaduje plnenie bez zmeny. Ďaleko lepšie je, aby sme stále používali celú modlitbu. Tým sa vyhneme tomu, aby sa naša myseľ rozptyľovala starosťami o neustále zmeny.
Ten, kto je kvôli svojej slabosti nútený takú zmenu praktizovať, by tak nemal robiť často. Napríklad je možné sa prvý polovicu modliť dopoludnia a druhú popoludní. Sv. Gregor Sinajský zakazuje časté zmeny: “Nie je možné, aby časté presádzanie rastliny zapustilo korene.”
Modliť sa Ježišovu modlitbu je ustanovené Bohom. Pritom nejde o ustanovenie ani skrze proroka ani skrze apoštola, ale skrze samého Boha, Syna Božieho. Medzi ostatnými veľkými a záverečnými ustanoveniami a prikázaniami, ktoré Pán Ježiš Kristus dal svojim učeníkom pri Poslednej Večeri, ustanovil tiež prax  modlenia sa Jeho menom.
Tento spôsob modlitby nám odovzdal ako neobyčajný dar nesmiernej hodnoty. V tom čase apoštoli už čiastočne poznali silu Ježišovho mena. Liečili pomocou neho nevyliečiteľné choroby, podriaďovali si démonov, premáhali ich, zväzovali a vyháňali. Pri Poslednej Večeri im Pán Ježiš Kristus prikázal, aby toto Jeho najmocnejšie a podivuhodnejšie meno používali tiež k modlitbe. Sľúbil im, že táto modlitba bude mať na základe Jeho mena zvláštne pôsobenie:
“A o čo budete prosiť v mojom mene, urobím to, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak budete mňa o niečo prosiť v mojom mene, ja to urobím. “(Ján 14,13-14)” Veru, veru, hovorím vám, ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Až doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná. “(Ján 16, 23-24)

Aký to výnimočný dar! Aký to závdavok nekonečných, bezmedzných dobrodení! Tento dar vyšiel z úst neohraničiteľného Boha, ktorý sa obliekol do ohraničenej ľudskosti a prijal ľudské meno Spasiteľ (v hebrejčine meno “Ježiš” má význam “Spasiteľ” viď. Mt 1, 21). Vo svojej vonkajšej forme má toto meno svoje hranice, ale ako také zastupuje nekonečného Boha a z Neho prijíma nekonečnú Božiu hodnotu, Božie vlastnosti a silu.
Ach Bože, aké neporušiteľné dary nevyčísliteľnej hodnoty poskytuješ nám, ničotným smrteľným hriešnikom. Ako ťa však máme prijať? Veď k tomu nie sú prispôsobené ani naše ruky, ani náš um, ani naše srdce. Pomôž nám – ako sme len schopní – spoznať veľkosť tohto daru, jeho význam a spôsob jeho prijatia a praktizovania. Pomôž nám, aby sme k nemu nepristupovali hriešnym spôsobom, aby sme neboli potrestaní za nesúdnosť a trúfalosť. Daj, aby sme skrze pravdivé poznanie a používanie tohto daru prijali od Teba i ostatné dary, ktoré si nám prisľúbil a o ktorých vieš iba Ty.
V Evanjeliách, Skutkoch apoštolov a v Listoch apoštolov sa stretávame s bezhraničnou vierou v meno Pána Ježiša a tiež s obrovskou úctou, ktorou sa apoštoli správali k tomuto menu. V mene Ježišovom uskutočňovali tie najväčšie divy.
Hoci nemáme zaznamenané svedectvo o tom, ako sa modlili menom Ježišovým, môžeme si byť istí, že tak bezpochyby konali. Ako by vôbec bolo možné, aby sa nemodlili menom Ježišovým? Veď to bolo prikázané a ustanovené samotným Pánom Ježišom. Veď tento príkaz bol potvrdený dokonca dvojnásobným zopakovaním. Pokiaľ o tom Písmo mlčí, je to len z toho dôvodu, že táto modlitba bola všeobecne používaná. Nebolo preto potrebné, aby ako všeobecne známa a praktizovaná činnosť bola spomínaná v Písme.

Rovnako tak v literatúre prvých storočí sa nestretávame so špeciálnym pojednaním o modlitbe Ježišovým menom. Stretávame sa s ňou len v súvislosti s výkladom o iných témach. V životopise sv. Ignáca Bohonositeľa, biskupa antiochijského, ktorý dosiahol v Ríme za cisára Trajána mučenícku korunu, je zaznamenané nasledovne svedectvo: “Keď ho viedli, aby ho predhodili levom, mal vo svojich ústach neustále prítomné meno Ježiša Krista. Pohania sa ho opýtali, prečo neustále opakuje toto meno. Na to im sv. Ignác odpovedal, že iba vyznáva ústami toho, ktorého nosí neustále vo svojom srdci, a že tam má meno Ježiša Krista napísané. Potom, čo bol svätec roztrhaný divokými zvieratami, z jeho ostatkov sa predurčením Božím zachovalo jeho srdce. Pohania ho našli a spomenuli si na to, čo im svätý Ignác hovoril. Pretože sa chceli dozvedieť, či im hovoril pravdu, rozrezali jeho srdce. Vo vnútri uvideli zlatými písmenami na oboch poloviciach srdca napísané meno Ježiš Kristus. Týmto spôsobom bol sv. Ignác Bohonositeľ ako menom, tak aj v skutočnosti. Neustále vo svojom srdci nosil Krista Boha, ktorého meno tam svojim neustálym myslením na Neho vpísal akoby perom. “(Utrpenie svätého mučeníka Ignáca Bohonositeľa, Minea, 20. december)

Svätý Ignác bol žiakom sv. apoštola a evanjelistu Jána a mal tú česť ako dieťa uvidieť Pána Ježiša Krista osobne. On bol tým požehnaným dieťaťom, o ktorom je v evanjeliách napísané, že ho Kristus postavil medzi apoštolmi, keď sa hádali o prvenstvo a povedal im: “Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v kráľovstve nebeskom. “(Mt 18, 3-4)

Sv. Ignác sa naučil Ježišovej modlitbe u sv. evanjelistu Jána a praktizoval ju rovnako ako ostatní kresťania vtedajšej doby veľkého rozkvetu kresťanstva.
V tej dobe sa všetci kresťania učili Ježišovej modlitbe, a to z niekoľkých dôvodov. Po prvé sa ju učili pre jej veľký význam. Po druhé boli ručne opisované zvitky v tej dobe veľmi vzácne a drahé. Po tretie bola tiež vzácnym javom gramotnosť (väčšina apoštolov bola negramotná). Za štvrté bola Ježišova modlitba jednoduchá a prinášala veľkú útechu svojím úplne osobitým pôsobením a silou.
V cirkevnej histórii sa stretávame aj s nasledujúcou udalosťou: “Vojak menom Neokoros, pôvodom z Kartága slúžil v rímskom oddiele v Jeruzaleme za doby, kedy náš Pán Ježiš Kristus dobrovoľne podstúpil utrpenie a smrť pre vykúpenie ľudského rodu. Keď Neokoros uvidel zázraky, ktoré sa stali pri Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní, uveril a bol pokrstený od apoštolov. Po skončení svojej služby sa vrátil do Kartága a celej svojej rodine sa zveril s pokladom viery. Medzi tými, ktorí prijali kresťanstvo, sa nachádzal aj jeho vnuk Kallistratos. Keď dospel, vstúpil aj on do rímskeho vojska. Jednotka, v ktorej slúžil, bola tvorená z pohanov. Tí si všimli, že sa Kallistratos neklania modlám. Rozhodli sa ho preto sledovať. Zistili, že sa po nociach v osamelosti venuje dlhým modlitbám. Raz tajne počúvali, keď sa modlil a počuli, ako neustále opakuje meno Pána Ježiša Krista. Nahlásili to potom veliteľovi. Sv. Kallistratos, ktorý vyznával Krista sám pod prikrytím noci, Ho vyznal tiež otvorene na dennom svetle a zapečatil tak svoje vyznanie krvou. “(Utrpenie sv. mučeníka Kalistrata, Minea, 27. septembra)

S náukou o Ježišovej modlitbe sa stretávame u autorov 4. storočia, napríklad u sv. Jána Zlatoústeho, Abbu Izaiáša Pustovníka a iných. V 5. storočí si už sv. Hesychius Jeruzalemský sťažuje, že praktizovanie tejto modlitby medzi mníchmi veľmi upadlo. S postupom času toto upadanie bolo stále intenzívnejšie a tak sa sv. otcovia snažili svojimi spismi povzbudiť veriacich v tejto praxi. Posledný, kto o tejto modlitbe v našej dobe písal, bol sv. Serafim Sarovský. On sám ale nie je autorom zachovaných poučení o Ježišovej modlitbe podpísaných jeho menom. Na základe jeho slov ju spísal jeden z mníchov, ktorých duchovne viedol. Majú však na sebe pečať jeho požehnania. V našej dobe sa prax Ježišovej modlitby medzi mníchmi takmer vôbec nepoužíva. Sv. Hesychius vo svojej dobe uvádzal ako príčinu tohto javu duchovnú lenivosť a nedbalosť. Musíme uznať, že toto zistenie je oprávnené.

Blahodatná sila Ježišovej modlitby spočíva v samotnom Božom mene Bohočloveka Ježiša Krista. Na mnohých miestach v Písme sa stretávame so svedectvom o veľkosti mena Božieho, ale s osobitou jasnosťou nám význam tohto mena objasnil sv. Peter. Stalo sa tak na zhromaždení jeruzalemských predstaviteľov, na ktorom bol sv. Petr a ktorého sa opýtali “akou mocou a v akom mene” uzdravil  ochrnutého od narodenia: Tu Peter, naplnený Duchom Svätým, k nim prehovoril: “Vodcovia ľudu a starší, keď nás dnes vyšetrujete pre dobrodenie, ktoré sme preukázali chorému človeku, a pýtate sa, kto ho uzdravil, vedzte vy všetci aj celý izraelský národ: Stalo sa to v mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych. Mocou jeho mena stojí tento človek pred vami zdravý. Ježiš je ten kameň, ktorý ste vy stavitelia odmietli, ale on sa stal kameňom uholným. V nikom inom niet spásy; nie je pod nebom iného mena, ľuďom, v ktorom by sme mohli byť spasení. “(Sk 4, 7-12)
Ide o svedectvo Ducha Svätého. Apoštolove ústa, jazyk a hlas boli len nástrojom Ducha. A tiež druhý nástroj Ducha Svätého, apoštol národov sv. Pavol, vydáva podobné svedectvo a hovorí: “Každý, kto vzýva meno Pánovo, bude spasený.” (Rim 10,13) Na inom mieste hovorí o Kristovi: “… ponížil sa, v poslušnosti podstúpil i smrť, a to smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno nad každé meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno – na nebi, na zemi i pod zemou. “(Fil 2, 8-10)
Telesný praotec Krista kráľ Dávid videl budúcu veľkosť Ježišovho mena a tak toto meno oslávil a živým spôsobom zobrazil jeho pôsobenia. Dopredu ukázal ako sa bude s pomocou tohto mena bojovať proti silám hriechu. Aká bude moc tohto mena pri oslobodení modliaceho sa zo zajatia besov a vášní. Aký bude triumf tých, ktorí s pomocou Ježišovho mena dosiahnu víťazstvo. “Pane, Pane náš,” spieva Dávid. “Ako vznešené je Tvoje meno po celej zemi! Svoju velebnosť vyvýšil si nad nebesia. Ústami nemluvniat a dojčiat si vybudoval mocný val proti Svojim protivníkom a zastavil nepriateľa rozhorčeného pomstou. “(Ž 8,2-3)

Skutočne, vznešenosť Ježišovho mena prevyšuje chápanie rozumných stvorení ako na zemi tak i na nebi. Môžeme ju postihnúť iba neuchopiteľne, pomocou detskej prostoty a viery. S týmto nezištným rozpoložením je potrebné pristupovať k Ježišovej modlitbe a v nej zotrvávať. Stálosť a starostlivosť, s ktorou sa venujeme modlitbe, musí byť podobná neustálemu smerovanie dojčaťa k prsiam matky. Vtedy je možné, aby naše snaženie v Ježišovej modlitbe bola ovenčená plným úspechom. Vtedy budeme môcť poraziť neviditeľných nepriateľov. Vtedy bude možné, aby sme konečne premohli “nepriateľa rozhorčeného pomstou”. O nepriateľovi je povedané, že “planie pomstou” pretože sa snaží zvlášť tých, ktorí sa modlia len občas a nie neustále, obrať o to, čo získali skrze modlitbu. Pre rozhodné víťazstvo je nutná neustála modlitba a neustávajúca pozornosť nad sebou samým.
___________________________
Preklad z ruštiny: Святитель Игнатий Брянчанинов, Аскетические опыты II,

Drahí bratia a sestry,

Dnes sa svet ocitol pred strachom a bolesťou z epidémie. Ale tou najstrašnejšou epidémiou je hriech, ktorý ničí ľudské spoločenstvo, prírodu, ale ešte viac dušu človeka.

Nebojte sa ničoho. Môže byť ešte horšie, ak sa nebudeme kajať. Dnes je potrebné modliť sa, postiť sa, chodiť do chrámu, prijímať Eucharistiu, zvlášť je dôležité prijímanie malých detí. Či je to staršie, či je to mladšie pokolenie, všetci sa ponáhľajme do chrámu. Čítajte žalmy, čítajte Evanjelium, nerobte žiadne zlo jeden voči druhému, lebo za to sú vážne následky.

Problémom dnešného dňa je hriech. Pretože hriechom vstúpila do tohto sveta smrť. A smrť si dnes berie to, čo jej prináleží. Človek sa stáva prachom (prach si a v prach sa obrátiš, hovorí Boh človeku po hriechu, ako je v knihe Genezis ) ale zároveň človek očakáva zmŕtvychvstanie, ktoré mu pripravil Kristus. My sa dnes bojíme, my dnes skupujeme rôzne produkty, potraviny, vitamíny, v Nemecku vykúpili mnohé lekárne, u nás sú niektoré regály už poloprázdne, robíme si zásoby, a my si myslíme, že tým si spasíme svoju dušu od smrti. V niektorých krajinách sú už príkazy, aby sa nechodilo do chrámu. Predstavení národa umocňujú strach, ale málokedy sa hovorí, koľko ľudí umiera pri iných živelných pohromách, koľkí na alkoholizmus, drogy, samovraždy, omnoho viac ako pri koronavíruse. V Konštantinopole boli v 10. storočí  mnohé vírusy i veľká epidémia, rovnako v našich krajinách bola viackrát. A čo pomohlo človeku? Modlitba, prijímanie Eucharistie, pokánie, spôsob života, aby sme nežili životom v hriechu.

Biblia hovorí o mestách Sodome a Gomore, ktoré nepočuli hlas prorokov, až zostúpil oheň z neba. V roku 1918 bola veľká globálna epidémia, ľudstvo sa stretáva so smrťou. Čítajme Evanjelium, čítajme Apokalypsu, hovorí nám, aby sme sa nebáli. Nebáli vo viere.

Ak žijeme slobodne, slobodne vyznávajme i svoju vieru. Prichádzajme k tomu, ktorý nás volá k sebe. Vidíme že fungujú metrá, rovnako doprava. Naše lavra bude naplnená modlitbou, za našu krajinu, za ľudí, budeme prichádzať tam, kde je to potrebné, my potrebujeme vidieť seba v cirkvi i cirkev v sebe, ktorá napráva človeka na ceste k spáse, i napráva človeka samého. Bez Boha je duša mŕtva. Ježiš hovorí: „Bezo mňa nič neurobíte“. I v prípade koronavírusu, ak budeme žiť v zlobe, nepravde, a sa zachováme tak, že nakúpime chleba, vody, ale čo ak budeme mať ducha, ktorý nás zabíja. „Kajajte sa, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo!“, hovorí Kristus, Spasiteľ sveta. A hovorí aj o tom, ak neprinesieme ovocie pokánia, bude ešte horšie. Čo nám z toľkých zásob, ak Kristus vezme moju dušu ešte tejto noci. Je to iba sila modlitby, ktorá narúša každú zlú a diabolskú silu. V roku 1986 došlo k havárii jadrových reaktorov v Černobyle, odborníci nedávali šancu mnohým, radiácia bola všade, tu v lavre však nebola. No modlitba môže všetko. Veľkí svätci tejto pustovne priniesli veľké milosti svojimi modlitbami. My sme stvorení na Boží obraz, a Božiu podobu. Sme božím ľudom, preto sa nebojme. Obávajme sa toho, čo zabíja nielen telo ale aj dušu. Nebojte sa, lebo s nami Boh, rozumejte národy, a kajajte sa, lebo s nami Boh!

 Nech vás žehná Všemohúci Boh Otec, i Syn i Svätý Duch. Amen

Tým, ktorí vstúpili do manželstva a začínajú rodinný život, otec Amvrosij dáva nasledujúce poučenie: „Stále musíme pamätať a nezabúdať, že náš život bude plynúť pokojne len vtedy, keď nebudeme zabúdať na Boha, nášho Stvoriteľa a Spasiteľa, ktorý je darcom pozemských i večných bláh. Nezabúdať na Neho, znamená usilovať sa žiť podľa Jeho prikázaní a pri ich narušení pre našu bezmocnosť sa úprimne kajať a snažiť sa o nápravu svojich chýb a odstúpenia od Božích prikázaní.

Ak sa vám podarí do sŕdc vašich detí zasadiť Božiu bázeň, potom rôzne ľudské vplyvy na nich nemôžu tak škodlivo pôsobiť.

Jednej matke, ktorá sa trápila chorobou svojej dcéry, starec napísal: „Počujem, že sa nadmerne trápite, keď vidíte utrpenia nemocnej dcéry. Skutočne, z ľudskej strany nie je možné, aby sa matka netrápila, keď svoju malú dcéru vidí takto trpieť deň a noc. Nepozerajúc na to, musíte pamätať, že ste kresťankou, veriacou v budúci život a budúcu blaženú odmenu nielen za námahu, ale aj za utrpenia. Nemôžete preto nerozumne klesať na duchu a nadmerne sa trápiť, podobne ako pohania alebo neveriaci, ktorí neveria v budúcu večnú blaženosť, ani v budúce večné muky. Akékoľvek by boli trápenia vašej malej dcéry, aj tak sa nemôžu porovnávať s obrovskými utrpeniami mučeníkov, ale ak sa s nimi môžu porovnať, istotne s nimi dostane večnú blaženosť v nebeskom kráľovstve.

Ďalej netreba zabúdať na súčasnosť, kedy aj malým deťom môže poškodiť to, čo vidia alebo čo počujú a preto sa vyžaduje očistenie, ktoré nie je bez utrpení. Duševné očistenie väčšinou prebieha cez telesné utrpenia. Pripusťme, že nebolo nijaké duševné poškvrnenie. Aj tak je potrebné vedieť, že rajská blaženosť sa nikomu nedáva bez utrpení. Pozrite: či aj tí najmenší chlapci bez bolestí a utrpení prechádzajú do večného života? Píšem tak nie preto, aby som želal smrť malej dcérenke, ale vlastne všetko toto píšem preto, aby som vás potešil a skutočne utvrdil, aby ste sa nerozumne a nadmerne netrápili. Akokoľvek by ste milovali svoju dcéru, musíte vedieť, že omnoho viac ju miluje náš Boh, ktorý rôznymi spôsobmi Prozreteľnosti sa stará o našu spásu. O svojej láske ku každému veriacemu v Neho svedčí vo Svätom Písme: „Aj keď žena zabudne na svoje dieťa, ja na teba nezabudnem.“

Usilujte sa preto zmierniť vaše trápenie o nemocnú dcéru a všetku starostlivosť zložte na Boha. Radím vám, aby ste ju poslali na spoveď. Poproste duchovníka, aby sa jej rozumnejšie pýtal pri spovedi.

Starec písal jednej duchovnej dcére: „Storočiami potvrdená skúsenosť ukazuje, že znamenie kríža má obrovskú silu na všetky skutky človeka, na celý jeho život. Je preto nevyhnutné vštepiť deťom do sŕdc, aby sa častejšie žehnali, zvlášť pred jedením, pred spaním, pri vstávaní, pred odchodom niekam, aby sa deti žehnali znamením kríža nie ľahkovážne, ale dôstojným krížom, začínajúc z čela na prsia i na obidva plecia, aby kríž bol správny… Žehnanie sa znamením kríža mnohých zachraňovalo od veľkého nebezpečenstva.

Na otázku zla starec odpovedal: Zlo je už zničené, zničené nie ľudskými silami, ale samotným Bohom a našim Spasiteľom., Božím Synom, Ježišom Kristom, ktorý kvôli tomu zostúpil z neba na zem, vtelil sa, trpel v tele, svojimi utrpeniami na kríži a zmŕtvychvstaním zničil moc zla a vodcu zla – diabla, ktorý panoval nad ľudským rodom. Oslobodil nás z otroctva hriechu, z otroctva diabla, keď sám Spasiteľ povedal: „Dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch, aj moc nad všetkou silou nepriateľa.“/Lk 10,19/

Teraz sa všetkým veriacim kresťanom v tajomstve Krstu dáva moc pošliapať zlo a konať dobro, pričom je potrebné plniť Božie prikázania. Nikto už nie je držaný zlom násilne, okrem tých, ktorí nedbajú na plnenie Božích prikázaní, vlastne tých, ktorí sa dobrovoľne oddávajú hriechom. Chcieť svojimi vlastnými silami zvíťaziť nad zlom, ktoré už bolo zničené príchodom Spasiteľa, ukazuje na nesprávne chápanie kresťanských tajomstiev a naberá príznak pyšnej ľudskej namyslenosti, ktorá všetko chce konať svojimi silami, neobracajúc sa na Božiu pomoc, keď sám Spasiteľ jasne hovorí: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“

Pred koncom sveta sa umenší viera, /lk 18,8/, pretože neprávosť vyvrcholí a vychladne láska mnohých./Mt 24,12/

A apoštol Pavol hovorí, že pred druhým príchodom Spasiteľa „sa zjaví človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa bude protiviť a povyšovať nad všetko, čo sa menuje Boh./2Sol 2,3-7/

Toho však Pán Ježiš zahubí dychom svojich úst, ako sa píše v 8.verši. Vo všeobecnosti každé víťazstvo zla nad dobrom je len časové.

/z knihy Veľkí starci optinskej pustovne/

Mnohí sa radi modlia ústne a podľa knihy, je to dobré a Pán túto modlitbu prijíma  a miluje. Keď sa však niekto modlí k Bohu a myslí pritom na niečo iné, takú modlitbu Boh nepočuje. Kto sa modlí zo zvyku, u toho nedochádza k premene, ale kto sa modlí usilovne, deje sa s ním v modlitbe veľa premien: Prežíva boj s nepriateľom, boj so sebou samým, s vášňami, konflikty s ľuďmi.

A je potrebné byť v tom statočný. Pýtaj sa na radu skúsených, nájdeš  ju, a pokorne pros Boha, a Boh ti za pokoru dá dar rozumu. Keď sa modlitba páči Bohu, Duch vydáva v duši svedectvo; je príjemný a tichý. Predtým som nevedel, či Pán modlitbu prijal alebo nie a ako to možno zistiť. Mnohí ľudia sa naučili  modliť vďaka trápeniam a prežitému nebezpečenstvu.

Zašiel za mnou do obchodíku jeden vojak; chystal sa do Solúna. Mojej duši sa zapáčil a hovorím mu: „Modli sa k Bohu, aby bolo menej utrpenia.“ A on hovorí: „Ja sa modliť viem, naučil som sa tomu vo vojne. Úpenlivo som prosil Boha,  aby ma nechal nažive. Lietali okolo mňa guľky a vybuchovali granáty a len málokto prežil. Bol som v mnohých bitkách, ale Boh ma ochránil.“ Pritom mi ukázal, ako sa modlí, a podľa pohybu tela bolo poznať, že sa celý pohrúžil do Boha. Ustavičná modlitba vychádza z lásky. Možno o ňu prísť odsudzovaním, prázdnymi slovami a nezdržanlivosťou. Kto Boha miluje, ten na neho môže myslieť dňom i nocou, pretože žiadne veci ani činnosti nemôžu človeku v milovaní Boha zabrániť.

Apoštoli predsa milovali Pána a svet im v tom nebol prekážkou, aj keď na svet museli myslieť, modlili sa za neho a hlásali v ňom Evanjelium. Arséniovi Veľkému síce bolo povedané: “Utekaj pred ľuďmi.“ Ale aj v samote nás Duch Boží učí modliť sa za ľudí a celý svet.

V tomto svete má každý svoje povolanie:“ Niekto je cár, niekto patriarcha, niekto kuchár, niekto kováč alebo učiteľ. Ale Pán miluje všetkých rovnako, a veľkú odmenu dostane ten, kto miluje Boha viac. Máme prikázanie milovať Boha celým srdcom, celou mysľou a celou dušou. Ale ako je možné milovať bez modlitby? Preto myseľ i srdce človeka musí byť vždy slobodné pre modlitbu. Koho miluješ, na toho sa ti chce myslieť, o tom sa ti chce hovoriť, s tým sa ti chce byť. A Pána miluje duša ako Otca a Tvorcu a stojí pred ním v bázni a láske: v bázni, pretože je to Pán a Sudca; a v láske, pretože ho pozná ako Otca; On je nekonečne milosrdný a jeho milosť je sladká nadovšetko.

Spoznal som, že modliť sa je jednoduché, pretože nám pomáha milosť Božia. Pán nás dobrotivo miluje a v modlitbe nám umožňuje hovoriť s ním, robiť pokánie i vzdávať vďaky. Nemožno slovami vypovedať, ako veľmi nás Pán miluje! Len v Duchu Svätom je možné túto lásku spoznať. A duša modliaceho sa pozná Svätého Ducha.

/spracované z diela o ctih.Silvánovi Atoskom/

Majte pred sebou Boha

Nech by robil človek čokoľvek, mal by to robiť kvôli Bohu. Zabúdame na Boha, a potom k nám prichádza myšlienka, že robíme niečo dôležité. Ďalej sa k nám pridruží aj myšlienka páčiť sa ľuďom, a preto sa usilujeme nepadnúť v očiach ľudí. Ak niekto koná s myšlienkou, že Boh ho vidí, že dozerá na neho, tak sa mu podarí všetko, nech by robil čokoľvek. V opačnom prípade, keď robí niečo preto, aby sa ukázal ľuďom lepší, stráca všetko.

Je potrebné, aby sa človek pýtal samého seba, keď ide niečo urobiť: „Dobre, hoci sa mi páči to, čo robím, ale páči sa to aj Bohu?“ Treba skúmať, či je to Bohu milé. Keď to zabúdame robiť, zabúdame potom aj na Boha. Preto sa v minulosti hovorilo: „Robím to kvôli Bohu“, alebo „och, ten bezbožník, že sa Boha nebojí!“ Alebo rozprávali: „Ak Boh chce“, alebo „keď Boh dá“. Starí ľudia cítili Božiu prítomnosť všade a boli vnímaví. Prežívali ten stav, o ktorom sa hovorí v žalme: „Pána mám vždy pred očami …aby som sa nevyvyšoval“. Preto aj neupadali, ale boli pevní, neochvejní.

A dnes potichu vchádza do módy európsky „model“, a mnohí sa správajú dobre len kvôli svetskej výchove. Nech by robil človek čokoľvek, je potrebné, aby to robil čisto pre Krista, uvedomujúc si, že Kristus ho vidí a stará sa o neho. Vo vnútri netreba byť ľudského pôvodu. Hybnou silou každého človeka by mal byť Kristus. Ak robíme niečo s cieľom zapáčiť sa ľuďom, tak nám to neprináša nijaký úžitok, /iste nie našej duši/. Nevyhnutná je veľká pozornosť. Je potrebné neustále skúšať, čo za príčiny nás vedú k činnosti.

Ak zistíme, že sa ženieme za niečím, čo sa páči ľuďom, tak to treba rýchlo zo seba dostať preč. Pretože ak chceme niečo dobré urobiť, a do toho sa mi mieša myšlienka páčiť sa ľuďom, vtedy naberám vodu zo studne deravým vedrom. Treba sa nám vždy včas odhaliť a snažiť sa vyplniť Božiu vôľu. Keď plníme Božiu vôľu, vtedy je človek v príbuzenstve s Bohom, a vtedy, hoc neprosí Boha, dostáva, neprestajne naberá vodu z prameňa.

/z knihy Raj v duši, z myšlienok sv.Paisija/