Autor grkatfdavidov

OČISTEC – miesto múk alebo milosrdenstva?

Ak hovoríme o posmrtnom živote, uvedomujeme si, že je to tajomstvo, ktoré Boh iba čiastočne odkrýva, a to  skrze svoje Slovo, ale aj cez omilostené duše. Svätý Pavol  pripomína naše poznanie, ktoré je smerom k večnosti len akoby v hmle, až potom budeme vidieť z tváre do tváre. Sv.Ignác Brjančaninov hovorí: „Smrť je veľké tajomstvo. Je zrodením človeka z pozemského časného života do večnosti. Kresťanstvo nechápe smrť ako koniec, ale skôr naopak – smrť je začiatkom nového života a pozemský život je iba prípravou naň, lebo človek bol stvorený pre večnosť. Pádom do hriechu okúsil smrť, bolestne sa tak musí odlúčiť telo od duše. “ Iný svätec dodáva: „Prestáva videnie telesné, začína videnie duchovné.“ A čo sa deje ďalej?

V liste Hebrejom čítame: „A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd.“ (Hebr.9,27)  Okrem neba a pekla jestvuje aj dočasné miesto, ktoré nazývame očistec. Pomenovanie očistec súvisí s tým, že sa tam zachraňujú duše akoby cez oheń (porov.1Kor 3,15). To, že očistec je miestom očistenia sa trestom ohňa, potvrdzuje aj sv.Ambróz, sv.Gregor Veľký a iní otcovia.  Tertullián, kňaz z Kartága nazýva očistec prechodným peklom, pretože sú tam rovnaké bolesti ako v pekle, ale nie večné. Nazývaný je aj žalárom, pretože tam sú duše tak dlho, kým nesplatia svoj dlh: „Veru, hovorím ti, nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do ostatného haliera.“ (Mt 5,26)

Očistec je však možné nazvať aj miestom milostí, pretože v ňom Boh poskytuje omilosteným hriešnikom príležitosť pykať za svoje viny. Ak si niektorí položia otázku, prečo tak veľa ľudí ide do očistca a na tak dlhý čas, odpovedá Mária Anna Lindmayrová: „Mnohí ľudia žijú ako deti tohto sveta a starajú sa o spásu vlastnej duše málo…“Tie duše sú však šťastné, že Boh im dal takúto možnosť.

A pokračuje: „Urážka Boha je niečo veľmi veľké. Obrazne povedané, ak nám niekto zverí veľkú továreň, a my nedbalosťou ju poškodíme alebo zničíme, nesieme následky. Boh nám zveril zem, vzťahy, hodnoty, účasť na jeho diele. To, čo poškodíme alebo zničíme, si žiada nápravu alebo trest. Všetko, čo nebolo splatené na zemi, sa musí odpykať v očistci. Iba duše odlúčené ťažkým hriechom  od Boha, už nemajú možnosť nápravy. Očistec je miestom spravodlivosti, ale aj  miestom nekonečného Božieho milosrdenstva. Bez neho by mnohé duše nemali toľko šťastia prísť do očistca.

Svätá Katarína Janovská hovorí: „Kto v tomto živote činí pokánie za svoje hriechy tu na zemi, zaplatí niekoľkými haliermi dlh hodný mnohých tisíc dukátov. Kto však odkladá pokánie až na večnosť, splatí tisícmi dukátov za pár halierov.“ Boh spaľuje aj najnepatrnejšie nitky hriechu, aby ani stopa po hriechu nepoškvrnila svätosť jeho domu. Aj náchylnosti na hriech, t.j. nadmerné upnutie sa na stvorenie, majetok a pozemské radosti života budú vypálené z duše v bolestnom očistcovom ohni. Pre tieto duše nastala noc, o ktorej Ježiš hovorí:“ „Príde noc, keď nik nebude môcť pracovať.(Jn 9,4) Biskup dr.Pavol Keppler z Rottenburgu hovorí: „Kyvadlo hodín v očistci má stále ten istý rytmus: trpieť, čakať, trpieť, čakať…Muky v očistci sú podľa mnohých teológov omnoho horšie než akékoľvek trápenie na zemi. Sv.Augustín hovorí, že oheň očistca je horší a pálčivejší než akýkoľvek trest alebo páľava ohňa na zemi. Sv.Tomáš Akvinský dokonca hovrí: „I najmenší trest v očistci prevyšuje všetky utrpenia tohto sveta.“

Profesor Gerardo De Caro bol jedným z najbližších priateľov sv.pátra Pia. Raz večer som sa ho opýtal na spisovateľa, ktorého som rád v detstve čítal. Páter dokonale pochopil, zvážnela mu tvár, akoby cítil smútok, bolesť nad bolesťou druhého. Odpovedal: „Príliš miloval stvorenie.“ A ako dlho tam bude? Odpovedal: „Najmenej 100 rokov.“ Mimochodom, v ten večer onoho dávneho roku 1943 mi páter Pio povedal: „Treba sa modliť za duše v očistci. Je neuveriteľné, koľko toho môžu urobiť pre naše duchovné dobro prostredníctvom vďačnosti, ktorú prejavujú tým, ktorí na ne pamätajú na zemi a modlia sa za ne.“

Aj prosebné modlitby veriacich na zemi vlievajú hojivý balzam do utrpenia duší a skracujú im čas trestu. František Suaréz a iní teológovia učia, že anjeli prinášajú dušiam v očistci správu, kto sa za nich na zemi modlí. Duše v očistci nie sú zúfalé, vedia, že smerujú k nebu, sú ako mučeníci, ktorí trpezlivo a odovzdane znášajú muky a utrpenia, aby tak zjednotili svoju vôľu s Božou vôľou. Biskup Keppler píše, že aj keď očistec svojim trápením pripomína peklo, je súčasne aj rajom, a to vďaka úteche, ktorú vlieva Božia láska týmto dušiam.

spracoval Š.Kopčák

Použité zdroje: M.Stanzione:P.Pio a očistec,  I.Alfejev:Mystérium víry, F.Spirago: utrpenie a radosti očistca

Satan má v ceste ´poslednú bariéru´, brániacu zničeniu ľudstva – mužskú a ženskú dualitu

Globálna ideológia, umocňovaná „chorou“, ba „doslova pomätenou“ slobodou sa najnovšie pokúša zničiť „poslednú bariéru“, ktorá ešte chráni ľudstvo pred stratou toho, čo znamená byť ´človekom´, menovite pred stratou „sexuálnej prirodzenosti ľudskej osoby v jej mužskej a ženskej dualite.“, napísal dubia kardinál Carlo Caffarra vo svojom rukopise, prvýkrát publikovanom na LifeSiteNews. Rukopis bol pôvodne určený ako predslov ku knihe Gabriele Kuby: Globálna sexuálna revolúcia – zničenie slobody v mene slobody z roku 2015, avšak kniha sa začala tlačiť skôr, ako rukopis dorazil. Získal ho LSN.

Kardinál Carlo Caffarra bol jedným zo štyroch kardinálov, ktorí poslali pápežovi Františkovi dubia otázky so žiadosťou o objasnenie jeho exhortácie Amoris Laetitia z roku 2016. Zomrel 6. septembra 2017 vo veku 79 rokov.

Kardinál v spomínanom predslove poukazuje na to, ako „klamár a podvodník“ získava prostredníctvom globálnej stratégie kontrolu nad človekom tým, že „sa spolčuje s jedným z jeho základných inštinktov“, menovite s jeho túžbou po neviazanej sexuálnej rozkoši bez akýchkoľvek pravidiel. A pokračuje:

„V čom spočíva táto stratégia? V tom, čo povie Dostojevského Veľký inkvizítor (z románu Bratia Karamazovovci) Kristovi: ´Ty im dávaš slobodu; ja im dávam chlieb. Pôjdu za mnou.´ Stratégia je jasná – ovládnutie človeka spolčením sa s jedným z jeho základných inštinktov. A Veľký inkvizítor nemení svoju stratégiu ani v dnešnej dobe. Hovorí Kristovi: ´Ty im sľubuješ radosť z múdrosti, spravodlivosti a čistého prežívania sexuality; ja im sľubujem rozkoš bez obmedzujúcich pravidiel. Uvidíš, že pôjdu za mnou.´ Inkvizítor modernej doby zotročuje ľudí prostredníctvom ilúzie sexuálnej rozkoše, absolútne zbavenej akýchkoľvek pravidiel.“

Caffarra uviedol, že táto stratégia, živená absolútne „chorými a pomätenými dôvodmi, ničí prirodzenú ľudskú sexualitu, a následne aj manželstvo a rodinu. Poslednou bariérou, ktorú táto chorá sloboda potrebuje prelomiť a zdolať, je sexuálna prirodzenosť ľudskej osoby v jej mužskej a ženskej dualite a jej racionálne vyjadrenie v monogamnom manželstve a v rodine“. Kardinál dôrazne varuje pred „extrémnou slobodou“, propagovanou hedonistami (pôžitkármi), ktorá „vedie človeka k tej najkrutejšej a najagresívnejšej tyranii.“

Kardinál prirovnáva knihu Gabriele Kuby k „poľnici, ktorá má prebrať z driemot náš mozog, ktorý nás privádza k strate slobody a následne seba samého. Pričom sám Ježiš nás varuje, že práve strata seba samého je tou najtragickejšou stratou zo všetkých, aj keby sme popritom vlastnili celý svet. Prvými obeťami tejto chorej a pomätenej slobody sú mladí ľudia. Nie je nič nezvyčajné, že aj duchovenstvo celkom pokojne uľahčuje eutanáziu skutočnej a pravej slobody, pre ktorú za nás zomrel Kristus, aby nám ju daroval.“

Caffarra sa odvolával na Dostojevského aj počas svojho prejavu na Fóre života roku 2017 v Ríme. Satan chce vytvoriť ´anti-stvorenie´, ktoré sa bude ľuďom pozdávať oveľa viac než Božie stvorenie. Povedal:

„Ide o desivú stratégiu lži a podvodu, vyplývajúcu z hlbokého opovrhovania a pohŕdania človekom. Diabol hovorí: ´Človek sa nedokáže sám povzniesť k veľkolepej Pravde; nedokáže žiť v rámci paradoxu nekonečnej túžby po šťastí a nedokáže nájsť seba samého v úprimnom darovaní sa druhému. A práve preto mu hovoríme o človeku len samé banality. Presviedčame ho, že Pravda neexistuje a že jeho túžba po nej je iba smutným a zbytočným trápením. Nahovárame mu, aby nestrácal touto túžbou čas a radšej naplno prežíval každý krátkodobý, pominuteľný okamih. Do srdca mu vkladáme tušenie, že láska je len zamaskovanou rozkošou.´

„Jednoznačnou odpoveďou na túto kolosálnu lož a podvod musí byť svedectvo o pravde a nádhere náuky Ježiša Krista a vyvrátenie tejto nehoráznej falošnosti“, zdôrazňuje Caffarra a pokračuje: „Lekár, ktorý by zaujal voči chorobe zmierlivý postoj, by bol hotovou katastrofou. Sv. Augustín píše ´Miluj hriešnika, ale hriech odsudzuj (persecute – doslova prenasleduj) .´ Tu si všimnime: latinské slovo per-sequor je intenzifikujúce sloveso a preto jeho skutočným zmyslom je: ´Uštvi hriech. Vystopuj ho v najskrytejších zákutiach jeho lži, zavrhni ho a vynes na svetlo jeho bezobsažnosť a prázdnotu.´ Začiatkom 80-tych rokov napísala Caffarrovi fatimská vizionárka sestra Lucia, že „záverečný boj medzi Pánom a kráľovstvom satana bude o manželstvo a o rodinu.“ Tieto slová sestry Lucie sa v súčasnosti napĺňajú.

*****

Úplný text nepublikovaného predslovu kardinála Caffarru ku knihe Gabriele Kuby: Globálna sexuálna revolúcia – zničenie slobody v mene slobody.

„Prieskumná práca Gabriele Kuby v tejto knihe je poľnicou, ktorá má prebrať z driemot náš mozog, ktorý nás privádza k strate slobody a následne k strate svojho ´ja´. Pričom sám Ježiš nás varuje, že práve strata nášho ´ja´ je tou najtragickejšou stratou zo všetkých, aj keby sme popritom vlastnili celý svet. Pri čítaní vo mne neustále rezonovali slová najväčšieho luhára a podvodníka „…budete ako Boh; budete poznať dobro a zlo“ (Gn 3, 5). Človek povyšuje sám seba do pozície suverénnej morálnej autority, v ktorej iba moje ´JA´ rozhoduje o tom, čo je dobré a čo zlé. To je však sloboda, ktorá je doslova pomätená a chorá; sloboda bez logos (to jest bez zmyslu, bez princípu usporiadanosti).

Ak je však toto teoretickým kontextom celej knihy (dovolím si ísť na to týmto spôsobom), potom toto dielo svojím spôsobom „overuje“ deštrukciu poslednej reálnej skutočnosti, ktorá tejto ´slobode´ stojí v ceste. Ako vysvetlím, kniha tiež poukazuje na to, ako sloboda, ktorá sa neriadi zdravým rozumom, postupne podnecuje a zapríčiňuje vznik tej najničivejšej zo všetkých tyranií.

David Hume raz napísal, že fakty sa vyznačujú tvrdošijnosťou; predstavujú nekompromisnú výzvu pre každú ideológiu. Autorka tvrdí, a ja si myslím že správne, že poslednou bariérou, ktorú táto chorá sloboda potrebuje prelomiť a zdolať, je sexuálna prirodzenosť ľudskej osoby v jej mužskej a ženskej dualite a jej racionálne vyjadrenie v monogamnom manželstve a v rodine. Dnes je týmto chorým dôvodom zničenie prirodzenej ľudskej sexuality a následne manželstva a rodiny. Stránky tejto knihy, venovanej „overovaniu“ tejto deštrukcie, oplývajú zriedkavou hĺbkou a dôkladnosťou.

Na stránkach tejto knihy sa však odvíja aj ďalšia téma: sloboda, ktorá sa vyznačuje chorosťou a pomätenosťou, má svoju vlastnú precíznu stratégiu, pretože je riadená a usmerňovaná na celosvetovej úrovni. V čom spočíva táto stratégia? V tom, čo povie Dostojevského Veľký inkvizítor (z románu Bratia Karamazovovci) Kristovi: ´Ty im dávaš slobodu; ja im dávam chlieb. Pôjdu za mnou.´ Stratégia je jasná – ovládnutie človeka spolčením sa s jedným z jeho základných inštinktov. A Veľký inkvizítor nemení svoju stratégiu ani v dnešnej dobe. Hovorí Kristovi: ´Ty im sľubuješ radosť z múdrosti, spravodlivosti a čistého prežívania sexuality; ja im sľubujem rozkoš bez obmedzujúcich pravidiel. Uvidíš, že pôjdu za mnou.´ Inkvizítor modernej doby zotročuje ľudí prostredníctvom ilúzie sexuálnej rozkoše, absolútne zbavenej akýchkoľvek pravidiel.

Som presvedčený, že táto analýza Gabriele Kuby je jediná svojho druhu. Ak je to naozaj tak, potom existuje iba jeden záver. To, čo predvídal Platón, sa práve deje: extrémna sloboda vedie k najkrutejšej a najagresívnejšej tyranii. Túto reflexiu na podtext prvej kapitoly nezvolila autorka náhodou; je totiž kľúčová pre interpretáciu celej knihy. Nie je nič nezvyčajné, že aj duchovenstvo celkom pokojne uľahčuje eutanáziu skutočnej a pravej slobody, pre ktorú, ako hovorí sv. Pavol, za nás zomrel Kristus, aby nám ju daroval.

Dúfam a pevne verím, že túto knihu si prečítajú najmä tí, čo majú zodpovednosť za verejné záležitosti, zodpovednosť za vzdelanie a výchovu, ako aj mladí, ktorí sú prvými obeťami moderného Veľkého inkvizítora.“

Carlo, kardinál Caffarra
Emeritný arcibiskup Bologne

/prevzaté z : http://www.lifenews.sk/14079/satan-ma-v-ceste-poslednu-barieru-braniacu-zniceniu-ludstva-muzsku-zensku-dualitu/

/ Výťah z diela od Franz Spiraga: Zázrak svätej spovede/

Svätí otcovia nazývajú sviatosť pokánia druhým krstom, alebo plávajúcim brvnom, ktorého sa po stroskotaní vieme zachytiť a tak sa zachrániť. Krstom sme vstúpili na loď, ktorá nás vovedie do prístavu spásy. Keď spáchame ťažký hriech, loď stroskotá. V takom prípade sa vieme zachrániť už len tým, že sa chopíme brvna z rozbitej lode. Týmto brvnom je sviatosť pokánia (sv. Hieronym).

Pýchou sa, naopak, hriešnik len vzďaľuje od Boha. Preto len vďaka pokore sa vie prinavrátiť k Bohu (sv. Gregor Veľký). Ak niekto spáchal ťažký hriech, mal by čo najrýchlejšie pristúpiť k sviatosti pokánia. Čím dlhšie otáľame s obrátením, tým je to pre nás ťažšie. Keď si vytkneme končatinu, treba ju ihneď napraviť, lebo nám navrie a napuchne a potom sa nám už oveľa ťažšie zahojí. Podobne je to aj so sviatosťou pokánia. Keď nám do deravej lode tečie voda, musíme ju ihneď vypumpovať, lebo sa loď začne potápať. A rovnako keď dom zachváti požiar, musí sa hneď začať s hasením, lebo inak celý dom zhorí (sv. Hieronym).

Alebo keď niekto vypil jed, hneď ho treba vydáviť von, inak je ten človek stratený (sv. Atanáz). Podobne je to aj so smrteľným hriechom. Oko nestrpí ani tú najmenšiu smietku, ale hneď, len čo nám padne do oka, začneme plakať a chceme sa jej zbaviť. Podobne to platí aj o hriechu. Preto Cirkev nestanovuje nejaký pevný čas  alebo termín, keď by sme sa mali po hriechu vyspovedať. Lebo hriešnik sa môže navrátiť k Bohu v ktorúkoľvek hodinu.

Nespoliehaj sa na Božiu zhovievavosť! Čím dlhšie nechávaš Boha čakať, tým prísnejšie ťa bude súdiť( sv. Augustín).  Čím dlhšie hriešnik odkladá pokánie, tým väčší počet trestov môže očakávať (sv. Anton). Tým, čo pokánie odkladajú až na smrteľné lôžko, Boh zvyčajne nedáva možnosť, aby sa s ním naozaj zmierili. Je to spravodlivý trest za hriech pre hriešnika, ktorý nič dobrého robiť nechcel, keď mohol, a teraz už nič robiť nemôže, aj keď chce (sv. Augustín).

Kristus hovorí: “Budete ma hľadať a nenájdete ma.“ (Jn 7,34). Lebo čas milosti už pominul. A smutné je, že niekto chce nakupovať až potom, čo jarmok skončil. (sv.Gregor Naziánsky). Kristus síce odpustil lotrovi, ktorý visel po pravej strane jeho kríža, aby si kvôli svojim hriechom sám nezúfal. Ale odpustil len jemu jedinému. To preto, aby si sa ani ty príliš nespoliehal a pokánie neodkladal na záver života (sv.Augustín). Obrátenie v hodine smrti – to nie je bežný prípad, skôr je to zázrak (sv.Bernard). Tým, čo svoje pokánie posúvajú na koniec života, môže sa prihodiť niečo podobné, ako figovníku, na ktorom Kristus nenašiel žiadne ovocie. Našiel len lístie, a preto ho hneď zatratil. Kto odkladá svoje pokánie, tomu hrozí, že zomrie v hriechoch.

Nespoliehaj sa na zajtrajší deň, ak nevieš, či ti vôbec zostáva nejaká hodina života (sv.Augustín). Boh síce prisľúbil kajúcnikom odpustenie, ale neprisľúbil im zajtrajší deň (sv.Augustín). pokánie ani nemá cenu v čase, keď už sa viac nedá hrešiť.

Vtedy neopúšťaš hriechy ty, ale hriech opúšťa teba (sv.Ambróz). Hriešnik na smrteľnej posteli stráca duchaprítomnosť, lebo ho prepadla smrteľná úzkosť. Čoraz viac trúchli a býva zmätený. Asi tak, ako pocestný, ktorý si po zotmení uvedomí, že šiel nesprávnou cestou. Okrem toho hriešnik už kvôli svojim mnohoročným návykom nemá síl, aby konal pravé pokánie. Asi tak ako človek, ktorý spal príliš dlho, a potom sa už nevie odhodlať vstať. A tak naďalej leží v posteli (sv. Augustín).

Pokánie chorého človeka je vždy choré. Pokánie umierajúceho s veľkou pravdepodobnosťou tiež umiera (sv. Augustín). V dome, ktorý pomaličky chátra, sa nik neodváži prespať. Pritom vo svojom krehkom tele si trúfaš nažívať v smrteľnom hriechu celé týždne, mesiace, ba aj roky ( sv. Vincent Ferrerský). Nehanbime sa vyznať svoje hriechy. Lebo kňaz nemôže za žiadnych okolností prezradiť niečo  zo svätej spovede. Láskavo prijíma každého hriešnika. Kto sa však teraz hanbí kňazovi vyznať svoje hriechy, bude raz zahanbený pred celým svetom, a trvale nešťastný. Kňaz nesmie zo svätej spovede prezradiť nič. Ani keby mu hrozili smrťou. Pomyslime na mučenícku smrť sv. Jána Nepomuckého.

Každého hriešnika kňaz láskavo prijíma. Veď aj kňaz je len človek a dobre pozná ľudské slabosti a náklonnosti. Kristus totiž nedaroval kňazskú hodnosť ani anjelovi ani archanjelovi. Ale daroval ju človeku (sv.Ján Chrysostom). Akýsi človek sa raz spovedal z veľmi ťažkých hriechov biskupovi sv. Františkovi Saleskému. Po spovedi sa ho opýtal: „Čo si o mne pomyslíte teraz, keď som sa vám vyspovedal z takých ťažkých hriechov?“ Svätec len krátko odvetil: „Myslím, že si svätý, lebo len svätí vedia takto úprimne vyznať svoje  hriechy…“

„Hľa, som proti tebe, hovorí Pán zástupov, vyhrniem ti vlečky na tvár, ukážem národom tvoju nahotu a kráľovstvám tvoju hanbu.“ (Nah 3,5) Veď lepšie je vyznať svoje chyby pred jedným božím sluhom, ktorý s hriešnikom má trpezlivosť, ako sa po celú večnosť hanbiť pred celým svetom (sv. Augustín). Kto sa teraz hanbí vyznať svoje hriechy, v súdny deň vyjde na posmech, nie pred jedným alebo dvoma ľuďmi, ale pred celým svetom (sv. Ján Zlatoústy).

Lebo keď človek niečo tají, Boh to odhaľuje. Keď človek niečo odhaľuje, Boh to práve zakrýva (sv. Augustín). Lepšie je teda vyznať, ako večne horieť. Je to často diabol, kto nás pred spoveďou napĺňa strachom a zahanbením. Keď hrešíme, strach od nás odníma. No len čo máme vyznať svoje hriechy, vracia ho do nás a privádza nás do rozpakov (sv. Ján Zlatoústy).

Kto pri spovedi zamlčí ťažký hriech, lebo sa ho hanbí vyznať, pácha svätokrádež a nedosiahne odpustenie. Aj všetky jeho nasledujúce spovede sú neplatné, kým sa nevyspovedá zo všetkých hriechov, ktoré od poslednej platnej spovede spáchal. Taký človek si komplikuje život a hrozí mu nebezpečenstvo, že zomrie nepripravený. Diabol v tomto prípade koná ako vlk: Vlk chytá ovce za hrdlo, aby nemohli kričať. Podobne to robí aj diabol, keď zapcháva hriešnikom ústa, aby pri spovedi nevedeli vyznať svoje hriechy. So sv. spoveďou je to ako s počítaním. Ak niečo počítame, a už pri prvých číslach preskočíme nejakú cifru, potom je celý výsledok nesprávny a môžeme začať počítať odznova.

Dodatok: Sviatosť zmierenia, alebo sviatosť spovede je znakom prítomnosti Boha, ktorý odpúšťa človeku jeho hriech, zmieruje ho so sebou a uzdravuje dušu, ktorú Boh tak nesmierne miluje. Boh chce vidieť v človekovi život, v jeho duši spásu a byť mu pomocníkom a spoločníkom na životnej ceste. Ako hovorí Písmo: Boh ukazuje cestu hriešnikovi. A na inom mieste: Ty mi ukazuješ cestu života…poučíš ma o ceste po ktorej pôjdem … dáš mi radosť zo spásy….

/ z diela: Š. Kopčák: “Obraz otca rodiny v judaisticko-kresťanskom chápaní a v súčasnosti.” /

Túto kapitolu nepochopia všetci.  Je vhodná iba pre tých, čo vedia, že ľudská bytosť je telo a duch, že máme dušu a rozum. Nehmatateľný rozmer, ktorý nedokážu pochopiť tí, čo veria výhradne v matériu.Verím tomu, že človek bol stvorený na Boží obraz, na Božiu podobu nášho Stvoriteľa a nášho Otca.

Sme jeho deti. A ako dobré deti sa s ním chceme rozprávať a stretávať sa s ním v modlitbe. Delíme sa s ním o svoj smútok, a o svoje radosti, o to, čo nám robí starosti a nedá nám spať. Koniec koncov, nie je to len náš Otec, ale aj náš Priateľ, ktorý nás dokáže utešiť. Je vždy pripravený pomôcť, počúva nás a je stále pri nás, keď to potrebujeme. Jednoducho, je to náš najlepší Priateľ, a preto sa s ním stretávame v modlitbe každý deň. Modlitba je niečo, čo tvorí súčasť nášho každodenného života. Modliť sa nie je u nás  doma povinné, lebo si vážime slobodu našich detí, ale vysvetľujeme im, že modlitba nám pomáha byť lepšími, ľudskejšími a láskavejšími. Učí nás, aby sme pomáhali jeden druhému, a nehádali sa pre hlúposti.

Keď sa už od skorého rána, počas raňajok, začnú deti hádať, poviem im: „Deti, modlili ste sa dnes?“ A začneme spievať modlitbu, prostredníctvom ktorej obetujeme deň Panne Márii a prosíme ju o pomoc. Takto vyženieme „diablika“ , ktorého máme v sebe všetci. Kamarátky sa ma často pýtajú: ,,Rosa, aké je tvoje tajomstvo? Lebo to nie je normálne, ty určite niečo berieš. S tým všetkým, čo máš na starosti, čo o tebe vieme, a čo sa ti v živote prihodilo, je neuveriteľné, že máš vždy dobrú náladu.“ Moji priatelia vedia, že mám osemnásť detí (tri už zomreli, jedna dcéra sotva pred rokom, keď mala 22 rokov), že pracujem na polovičný úväzok, že sa zaujímam o tisíc záležitosti, že som poradkyňou viacerých firiem, a že mám veľa kamarátov, na ktorých mi záleží.

„Rosa, môžeš nám povedať, ako to robíš? Pre každého má deň iba 24 hodín, ale vyzerá to, že tie tvoje sú dlhšie. Máš čas robiť viac vecí, snažíš sa nechýbať na žiadnom rodičovskom združení, vidíme ťa, keď je nejaká zaujímavá konferencia, zúčastňuješ sa na sobotňajších športových zápasoch svojich detí. Boli sme svedkami toho, ako si obhajovala práva rodičov pri výchove a vzdelávaní detí voči štátu. Ako to robíš?“

Chcete vedieť, aké je moje tajomstvo? Chcete vedieť, „aké prášky beriem?“ Nuž, musím vám prezradiť, že moje tajomstvo nie je nič drahé. Môžu si ho dovoliť všetky peňaženky na svete a každá domácnosť, pretože – je zadarmo. Ako inak, veď pre Katalánca, ktorý šetrí euro na každom kroku, je dôležité, aby to bolo zadarmo. Moje tajomstvo je jednoduché: privstať si a ísť každý deň na bohoslužbu. Potom sa snažím zostať polhodinku pred vyloženou sviatosťou Eucharistie. Práve tam naberiem sily, tam nachádzam možné riešenie problémov, s ktorými sa v ten deň stretnem.

Menovite  myslím na každé jedno z mojich detí, a vidím, aký pokrok môžem s nimi v ten deň urobiť; takisto myslím na svojho manžela i priateľov. Rovnako rozjímam nad povinnosťami, ktoré ma v ten deň čakajú. Pracovné stretnutia, klientov, ktorých treba navštíviť, e-maily, ktoré treba poslať. Potom si spomeniem na svojich kamarátov – na konkrétnu kamarátku, ktorá práve prežíva ťažké obdobie, na svojich príbuzných, už starších, ktorí potrebujú našu lásku a vďaku. Tam mi Pán, môj Otec, dáva silu. Vysvetlím mu svoje problémy, On ma uteší a dá mi múdrosť, aby som vedela, ako sa mám počas dňa správať.

Akýkoľvek deň je v tomto veľkom svete búrlivý. Treba si vedieť poradiť s toľkými vecami naraz; preto je dobré zastaviť sa hneď zrána, uvažovať a premýšľať, aby sme vedeli, čo máme robiť, keď nastane tá konkrétna chvíľa. Napríklad, keď prebaľujem a masírujem bábätko, priblíži sa dcéra so slovami, že nerozumie domácej úlohe z matematiky, ja sa na ňu usmejem a tak jej pripomeniem, že jej zlepšenie je  – usmievať sa…. hádka medzi oboma synmi…Do toho zazvoní telefón: ocko sa zdrží, lebo je na jednom stretnutí a odkazuje, aby sme začali večerať bez neho. V priebehu piatich minút sa odohrá sled toľkých udalostí. Buď sme sa na to pripravili už ráno, alebo nie, ale inak je nemožné zvládnuť toľko vecí, ktoré sa stávajú vo chvíľach „vysokého napätia“ v dome.

Boli sme stvorení milovať. Naša ľudská prirodzenosť hľadá šťastie, a nájde ho iba v láske k ostatným. Najprv k tým najbližším: k manželovi, k deťom, k rodine, k priateľom, ku kolegom z práce, ku každému človeku, ktorý nám príde do cesty. Manžel mi raz prezradil, čo mu povedal syn: „Mama sa rozpráva so všetkými na ulici. Je to preto, že sa chce stať kamarátkou všetkých?“ Nuž áno, zaujímam sa o každého človeka, ktorého stretnem. Rada sa porozprávam s mladou mamičkou, ktorá je na prechádzke so svojim bábätkom, zastavím ju, zagratulujem jej a spýtam sa, ako sa volá jej dieťa. V tomto neosobnom svete, v ktorom žijeme, je veľmi pekné zaujímať sa o druhých, spýtať sa na ich radosti, túžby, problémy, plakať spolu s nimi v ich trápeniach, a tešiť sa z ich úspechov.

Cez prázdniny mi moje dospievajúce deti hovoria: „Nie je povinné ísť na bohoslužbu,“ ale práve cez prázdniny máme viac času, aby sme milovali Boha, ktorý je našim Otcom. Ja im poviem, že je to pravda, že je treba byť slobodný na to, aby sme milovali. Ale poviem im aj to, že diabol je veľmi aktívny a ony to vidia: na ulici je násilie, sex a drogy… nie je veľmi ďaleko od nás. Diabla nenecháme vojsť do nášho života tak, že si vytvoríme opevnenie z každodennej rodinnej modlitby ruženca a tým, že budeme denne všetci spolu, od najmenšieho až po najväčšieho, chodiť ráno na bohoslužbu.  Ráno je najlepšie, lebo potom už deti majú množstvo plánov s priateľmi a ísť na bohoslužbu je komplikovanejšie. Veď ruženec trvá len dvadsať minút a bohoslužba síce o niečo viac. Ak nie sme schopní vychovať naše deti v Láske, naučiť ich milovať tú Najvyššiu bytosť, ktorá im dala život, ako ich potom budeme môcť naučiť milovať blížneho?

Deň má predsa 24 hodín a tým, že sú prázdniny, myslím, že od nich zas až toľko nevyžadujeme. Učíme tak deti milovať a priblížiť sa k tomu, ktorý neprestáva rozdávať more milostí, potrebných na život v pokoji a radosti.

/Spracované z knihy od Rosa Pich-Aguilera Roca :“Ako byť šťastná s 1,2,3,…deťmi.“ vyd.Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2014)

1. I. Osipov, prof. Moskovskej duchovnej akadémie
                                       V čom tkvie podstata kresťanstva
   

   Kresťanstvo úplne zodpovedá jednému slovu – Kristus. Čo to však znamená? Je to obeť, ktorú Kristus uskutočnil kvôli ľudskému rodu. Je to Jeho prijatie celej ľudskej prirodzenosti, celého nášho poranenia, všetkej porušenosti, ktorá postihla Adama a potom všetkých jeho potomkov kvôli odpadnutia od Boha.

Kristus sa za nás stal obeťou za hriech (pozri 2 Kor 5,21). V tom tkvie to najpodstatnejšie, čo odlišuje kresťanstvo od všetkých ostatných náboženstiev.
V iných náboženstvách nie je zakladateľ nikým iným, než ohlasovateľom nového alebo starého a dávno zabudnutého učenia. Preto nemá vo všetkých ostatných náboženstvách zakladateľ ten výnimočný význam, ako má Pán Ježiš Kristus v kresťanstve. Zakladateľ je v iných náboženstvách učiteľom, hlásateľom Boha, zvestujúcim cestu záchrany, a nič viac. Učiteľ je len prenášačom tzv. božieho učenia, hlavné je však učenie, ktoré od boha tlmočí. Preto je vo všetkých ostatných náboženstvách zakladateľ vzhľadom k učeniu, ktoré hlásal a voči náboženstvu, ktoré založil, vždy druhoradý. Podstata náboženstva na ňom nezávisí, je prakticky nahraditeľný. Náboženstvo by nijako neutrpelo, keby ich vybudoval iný učiteľ alebo prorok. Napríklad budhizmus by mohol pokojne existovať, keby bolo dokázané, že Buddha nikdy neexistoval a jeho zakladateľom je niekto iný. Islam by mohol pokojne existovať, keby sa namiesto Mohameda ocitol ktosi iný. To sa týka všetkých náboženstiev, pretože funkcia ich zakladateľov spočívala v ich učení, ktoré predkladali ľuďom. Učenie bolo podstatou ich služby.

Mohol by však kresťanstvo založiť napríklad svätý Ján Krstiteľ? Mohol by hovoriť o mravnom učení, o niektorých pravdách viery, ale nebolo by to hlavné – Obeť! Bez obete Bohočloveka Ježiša Krista na Kríži nie je kresťanstvo. Teraz je možné pochopiť, prečo bol všetok oheň odmietavej kritiky namierený na odstránenie Krista ako skutočne existujúcej Osoby! Keby Jeho nebolo, keby nebolo Toho, kto za nás trpel, kto prijal smrť na Kríži, kresťanstvo by sa okamžite rozpadlo. Ateistické ideológie to veľmi dobre chápali.

Keď teda nechceme vyjadriť podstatu kresťanstva jednoducho jedným slovom – Kristus, povieme: kresťanstvo spočíva v Kristovom Kríži a Jeho Vzkriesení, skrze ktoré ľudstvo konečne dostalo možnosť nového narodenia, možnosť obrodenia, obnovenia padlého Božieho obrazu, ktorého nositeľmi sme. Pretože podľa svojej takzvanej “prirodzenej” podstaty nie sme schopní zjednotenia s Bohom, lebo nič porušeného nemôže byť účastné Boha, je k uskutočneniu bohoľudstva nutné zodpovedajúce znovustvorenie ľudskej prirodzenosti. Kristus ju obnovil v sebe samom a poskytol možnosť každému z ľudí urobiť podobne.
Druhým najdôležitejším aspektom tvoriacim podstatu kresťanstva je správne duchovné usporiadanie človeka. Tu kresťanstvo predkladá to, čo ho principiálne odlišuje od všetkých ostatných náboženstiev. Po prvé učenie o Bohu, za druhé chápanie podstaty a ciele duchovného života človeka, ďalej učenie o Vzkriesení  a mnohé ďalšie.

Prvé, čo je vlastné len kresťanstvu a nie ostatným náboženstvám, je tvrdenie, že Boh je láska. V iných náboženstvách je tým najvyšším, čoho dosiahlo náboženské vedomie na svojom prirodzenom stupni, predstava o Bohu ako o spravodlivom sudcovi; spravodlivom, ale nič viac. Kresťanstvo hlása čosi zvláštneho: že Boh je láska a iba láska. Bohužiaľ si toto kresťanské chápanie Boha nachádza cestu k ľudskému vedomiu a srdcu ťažko. Boh – láska nie je “starým” ľudským vedomím nijako chápaný, tým skôr, že s obrazom Boha-sudcu sa stretávame aj v Evanjeliu, v apoštolských listoch a svätootcovských dielach. Aké je však špecifikum použitia tohto obrazu? Má výhradne poučno-pastiersky charakter a podľa slov svätého Jána Zlatoústeho to tak “chápu ľudia hrubšie”. Ako náhle sa však otázka týka výkladu podstaty chápania Boha, vidíme úplne iný obrázok. Hlása sa úplne jednoznačne: Boh je láska a iba láska. Nepodlieha žiadnym emóciám: hnevu, utrpeniu, trestu, pomste a pod. Táto myšlienka je vlastná celej Tradícii našej Cirkvi.

Hľa, aspoň tri autoritatívne výroky – ctihodný Anton  Veľký: “Boh je dobrý, bezvášnivý a nemenný…. že Boh sa neraduje a nehnevá, lebo radosť a hnev sú vášne. Je nerozumné sa domnievať, že by Božstvo bolo dobré alebo zlé kvôli ľudským skutkom. Boh je dobrý a robí len dobré. Nikomu neškodí, zostáva stále rovnaký. A my, keď sme dobrí, vstupujeme do spoločenstva s Bohom, pretože sa Mu stávame podobnými, a keď sa stávame zlými, potom sa od Boha oddeľujeme kvôli odlišnosti od Neho. Keď žijeme cnostne, sme Božími, ale ak robíme zlo, stávame sa zavrhnutými od Neho. To však neznamená, že sa Boh na nás hneval, ale to, že naše hriechy Bohu nedovoľujú nás osvietiť, ale spájajú nás s mučiteľmi a démonmi. Keď potom modlitbami a dobrými skutkami dosahujeme odpustenie hriechov, neznamená to, že sme Boha potešili alebo zmenili, ale že prostredníctvom takýchto skutkov a naším obrátením k Bohu sa hojí zlo, ktoré je v nás a opäť sa stávame schopnými zakúšať Božiu dobrotu. Takže hovoriť: Boh sa odvracia od zlých, je to isté, ako povedať – slnko sa skrýva pred slepými.
Svätý Gregor Nysský: “Hoci sa hovorí, že Boh sa raduje zo svojich služobníkov a hnevá sa na padlý ľud, pretože miluje (pozri Exodus 33,19), domnievam sa, že v každom z takých výrokov nás všeobecne uznávané slovo hlasno učí, že prostredníctvom našich vlastností sa Božia prozreteľnosť prispôsobuje našej nemohúcnosti, aby sa tí, ktorí sú naklonení k hriechu, zdržiavali zla pre strach z trestu a tí, ktorí boli predtým zaujatí hriechom, nezúfali nad návratom skrze pokánie, hľadiac na Jeho milosť. ”
Svätý Ján Zlatoústy: “Keď počuješ slová o hneve vo vzťahu k Bohu, nerozumej  pod nimi nič ľudského: sú to slová, ktorými sa Božia láskavosť skláňa k človeku. Božstvo je cudzie všetkému podobnému. Hovorí sa tak však preto, aby bol predmet priblížený chápaniu ľudí menej chápajúcich duchovné pravdy. ”
Takých citátov je možné uviesť nespočetne veľa. Všetky hovoria o tom istom, ako apoštol Jakub: “Kto prechádza skúškou, nech nehovorí, že ho pokúša Pán. Boha nemožno pokúšať na zlé a on sám nikoho nepokúša. Každého pokúša a  zvádza jeho vlastná žiadostivosť “(Jakub 1,13-14).
Je to úplne nové, v ľudských dejinách jedinečné chápanie Boha. Vskutku, iba Božie Zjavenie mohlo dať také učenie o Bohu, lebo nikde v prirodzených náboženstvách také nenachádzame. V prirodzených náboženstvách to bolo nemysliteľné. A hoci kresťanstvo existuje dvetisíc rokov, je to málo prijateľné dokonca aj medzi kresťanmi. Starý, vášnivý človek, vládnuci v našej duši, hľadá pozemskú spravodlivosť, ktorá trestá zločincov a odmeňuje spravodlivých; a preto najväčšie Božie zjavenie toho, že Boh je láska a len láska, nie je ľudským vedomím nijako prijímané. Z lásky, a iba z lásky, a nie kvôli “zadosťučineniu” takzvanej Spravodlivosti Božej, Boh poslal svojho jednorodeného Syna.

Druhá zvláštnosť kresťanstva sa týka podstaty duchovného života človeka. Kresťanstvo je úplne zamerané na uzdravenie duše, a nie na odmenu blaženosťou a rajom.

Ctihodný Simeon Nový Teológ ukazuje: “Starostlivé plnenie Kristových prikázaní učí človeka (tj. odhaľuje človeku) jeho choroby.” Obráťme pozornosť na to, čo ctihodný Simeon zdôrazňuje: plnenie prikázaní nerobí človeka vykonávateľom zázrakov, prorokom, učiteľom, nerobí ho hodným všelijakých odmien, darov a nadprirodzených síl, čo je najdôležitejším následkom “splnenia” stanovených príkazov vo všetkých ostatných náboženstvách a dokonca je to cieľom. Nie. Kresťanská cesta vedie človeka k niečomu úplne inému – k tomu, aby človek videl najhlbšie „poškodenie“ ľudskej bytosti, pre uzdravenie ktorej  sa Boh Slovo vtelil a bez ktorej poznania je človek v princípe neschopný správneho duchovného života a prijatia Krista Spasiteľa.

Ako sa kresťanstvo líši od ostatných náboženstiev! Ako krátkozrakí sú tí, ktorí hovoria o spoločnom náboženskom vedomí, o tom, že všetky náboženstvá vedú k rovnakému cieľu, že všetky majú rovnakú podstatu. Ako naivne to znie! Iba človek, ktorý vôbec nechápe kresťanstvo, to môže hovoriť.
V kresťanstve odhaľujú “činy” človeka jeho skutočný stav – stav najhlbšieho poškodenie a pádu: nech sa ma dotkneš z akejkoľvek strany, všade som chorý. Len pri priznaní tejto choroby v človeku vzniká správna duchovná sila. Vtedy sa stáva človek silným – keď do neho vstupuje Boh. Ako silný sa cítil apoštol Peter? Čo o sebe píše apoštol Pavol? “Trikrát prosil Boha.” Výsledok: “V slabosti ľudskej je ukrytá Božia sila – stačí ti moja Milosť.” Aký v skutočnosti som, sa ukazuje iba skrze sebapoznanie, ak do človeka vchádza Pán a vtedy človek skutočne dostáva silu: “Aj keby sa na mňa zrútila obloha, mojou dušou to neotrasie, “hovorí abba Agathon. Čo je však človeku zasľúbené?

Svätý Ján Zlatoústy hovorí: “Boh neprisľúbil uviesť nás do raja, ale do samého neba, a nezvestuje nám kráľovstva rajské, ale Kráľovstvo Nebeské.”

Ctihodný Makárij Egyptský píše: “Koruny a diadémy, ktoré dostávajú kresťania, nie sú stvorené.” Obnovený človek nedostáva nič stvoreného, ​​dostáva samotného Boha! Zbožštenie – tak sa nazýva náš ideál. Je najtesnejším zjednotením človeka s Bohom, je plnosťou rozvinutia ľudskej osoby, je stavom, kedy sa človek stáva vskutku synom Božím, Bohom podľa blahodate božej milosti. Aký kolosálny rozdiel medzi kresťanstvom a inými náboženstvami!

Tým možno najdôležitejším, o čom hovorí kresťanstvo a čo ho odlišuje od ostatných náboženstiev, bez čoho nemôže byť, je jeho najväčšou dogma, vyjadrená v najdôležitejšom kresťanskom sviatku – Pasche. Je do dogma o Vzkriesení. Kresťanstvo nehovorí jednoducho o tom, že kresťanská duša sa zjednocuje s Bohom, že duša bude zakúšať tie či oné stavy. Nie, tvrdí, že človek je duša a telo, jediná duchovno-telesná bytosť a zbožštenie nie je vlastné len duši, ale duši i telu. V obnovenom človeku sa všetko mení, nielen duša, myseľ a city, ale aj samo telo.
Kresťanstvo hovorí o vzkriesení ako o skutočnosti, ktorá nasleduje za Vzkriesením Kristovým. Každý, kto je Kristov, nemôže nebyť vzkriesený! Spomeňte, ako provokatívne znela reč apoštola Pavla o Vzkriesená na aeropágu. Mudrci ju prijali ako rozprávku, fantáziu. Kresťanstvo však Vzkriesenie hlása ako jedno zo svojich ústredných dogiem. Zvesť o Vzkriesení prelína celé kresťanské vedomie v priebehu celých dvoch tisícov rokov.

Najväčší svätí, ktorí dosiahli Božieho ožiarenia a osvietenia rozumu, hlásali túto pravdu so všetkou silou a rozhodnosťou. Je v dejinách náboženského vedomia ľudstva jedinečná.
Kresťanstvo nie je náboženstvo, ktoré by bolo mimo nás a v ktorom by sme mohli vidieť akýsi predmet špekulácií, skúmajúc podobnosť a odlišnosti medzi ním a inými objektmi. Kresťanstvo je svojou prirodzenosťou vlastné človeku. Kresťanom sa však človek stáva iba vtedy, keď zbadá, že sa nemôže zbaviť vášní a hriechov, ktoré ho trápia. Spomeňte na Dantovo “Peklo”: “Moja krv tak planula závisťou, že ak bolo druhému dobre, videl by si, ako hyniem.” Hľa, to sú muky. Akákoľvek vášeň prináša človeku utrpenie. Človek začína vidieť, čo je hriech, čo je vášeň, aká je to hrôza, len keď pristúpi ku kresťanskému životu. Vtedy začína vidieť potrebu Boha, Spasiteľa.
V ľudskom vedomí sa neustále odohráva zápas medzi starým a novým človekom. Akého Boha si človek vyberie: Boha Krista alebo boha antikrista? Len Boh ma spasí a zachráni, dá možnosť stať sa skutočným synom Božím v jednote so Synom, vteleným Slovom. Ten druhý mi lživo sľubuje všetky pozemská blaha na okamih. Čo si vyberieš, človeče?
V každom prípade pamätaj, že ťa zo sveta vášní  žijúcich v duši, nezachránia ružové okuliare alebo múdrosť pštrosa schovávajúceho hlavu do piesku pri nevyhnutnom nebezpečenstvo, ale statočný a čestný pohľad na seba samého, na svoje takzvané sily a vedomie svojej hlbokej duchovnej biedy. To ti otvorí skutočnú záchranu a skutočného Spasiteľa – Krista, v ktorom spočíva všetko tvoje blaho večného života.