Autor grkatfdavidov

Chráň si svoju dušu brat, tá jediná, je tvoj majetok, všetko ostatné, nie je tvoje, všetko ostatné, tu budeš musieť zanechať, až ti z Neba príde pozvanie. Len svoju dušu, si budeš môcť vziať, priniesť ju na Boží súd, tam sa potom ukáže, aká je, či je čierna alebo biela, a aké sú jej skutky. Oper svoju dušu modlitbou, pôstom, almužnou, tak ako perieš svoju košeľu. V košeli špinavej sa na slávnosť nechodí. A ani Anjeli Boží, nám takto do Kráľovstva svetla a pokoja, vojsť nedovolia. Na cintorín bež, tam sa pozri, kde končí naša sláva, kde bohatstvo, dobré jedlá, krásne šatstvo a všetko ostatné na užívanie, pre čo sme svoju dušu a Boha stratili!

Na 3. októbra slávi cirkev sviatok sv. Terezia od Dieťaťa Ježiša a svätej Tváre, panny a učiteľky Cirkvi. Narodila sa 2. januára 1873 v Alençonu v severozápadnom Francúzsku. Vlastným menom sa volala Maria Františka Terézia Martinová. Keď mala tri a pol roka, zomrela jej matka a otec sa i s deťmi presťahoval do Lisieux. Tam v pätnástich rokoch vstúpila do kláštora bosých karmelitánok. Vynikala pokorou, evanjeliovou jednoduchosťou a predovšetkým dôverou v Boha. Týmto čnostiam učila slovom i príkladom mladé novicky. Svoj život obetovala za obrátenie hriešnikov, za kňazov a za šířenie viery. Zomrela na tuberkulózu 30. septembra 1897. V roku 1925 bola vyhlásená  za svätú a roku 1927 za patrónku misií. V roku 1997 bola vyhlásená za učiteľku Cirkvi. Patrí medzi najpopulárnejších svätých celej Cirkvi.

Nikdy nevyhľadávajme to, čo je veľké v očiach smrteľníkov… Jediné, čo nevzbudzuje závisť, je posledné miesto. Len ono je slobodné od márnosti a zármutku ducha… „Cesta človeka nie je v jeho moci“ (Jer 10,23) a niekedy sa sami pristihneme pri túžbe po sláve. Tak sa pokorne zaraďme medzi nedokonalých, pokladajme sa za malé duše, ktoré Boh musí v každom okamžiku podopierať. Len čo uvidí, že sme naozaj presvedčení o našej ničote, podá nám ruku. Keby sme sa ešte stále pokúšali o niečo veľké, hoci pod zámienkou horlivosti, Ježiš nás nechá samotných. „Len si pomyslím: Moja noha je slabá, a už ma podopiera, Pane, tvoja milosť.“ (Ž 94,18). Ozaj, stačí sa ponížiť a s láskou znášať svoje nedokonalosti. V tom spočíva pravá svätosť! Chyťme sa za ruky… a ponáhľajme sa na posledné miesto… Nikto s nami nebude súperiť…Milovať znamená dať všetko, aj seba samého.

Dážď ruží – modlitbový tridsiatok na príhovor sv. Terézie z Lisieux

 “Keď budem v nebi, vyprosím vám veľa milostí… „Bude to ako dážď ruží.“

Prosme o príhovor svätú Teréziu z Lisieux, ktorá sľúbila, že keď bude v nebi,

bude sa snažiť konať dobro na zemi.

Modlitba, ktorú sa modlíme tridsať dní, jednotlivo alebo v spoločenstve:

________________________________________

† V mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.

Bože, Otče náš, ty si vezmeš k sebe svoje deti, ktoré ti tu na Zemi verne slúžia. Sv. Teréziu bezpodmienečná dôvera a detské spoľahnutie sa na teba naplnili nádejou, že: „Ak dobrý Boh vypočuje moje želanie, tak bude môj nebeský život pokračovať na zemi až do konca sveta. Áno! Večnosť budem tráviť tým, že budem konať dobro na zemi.“

Pane, spoliehajúc sa na Terezkin príhovor, vo viere a dôverujúc jej  Ťa prosím,  vyslyš moju prosbu … (povedz svoju prosbu)

Milovaný Ježišu, Spasiteľ môj! Prišiel si na tento svet, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych, aby sme mohli spoznať Tvoju pravú tvár. Prosíme Ťa, daj nám tú milosť, aby Terezka, ktorá ti dala celý svoj život za spásu duší, aj dnes mohla konať dobro na zemi. Kráčajúc po jej úzkej ceste sa Ti chcem aj ja celkom odovzdať. Na jej príhovor ťa prosím, vypočuj moju modlitbu.

Duch Svätý Tešiteľ, Ty si zdrojom všetkej lásky. Ty si zahrnul Terezku svojimi milosťami a vlial do jej srdca dokonalú schopnosť, stať sa svätou. Na jej príhovor Ťa prosím, podnieť moje túžby, smeruj moje prosby a nauč ma modliť sa v izbietke svojho srdca, kde prebývaš.

Otče náš,… Raduj sa Bohorodička,… Sláva Otcu,…

 Svätá Terezka od Dieťaťa Ježiša a Sv. Tváre, hľaď na moju dôveru k tebe, prijmi moje prosby, a predlož ich Najsvätejšej Trojice. Pros za mňa Pannu Máriu, ktorá sa na teba v čase skúšky, usmievala ako matka. Pros najmä za tých, ktorí sú ustatí a viac trpia než ja. Zjednoť ma do bratskej jednoty so všetkými, ktorí o tvoj príhovor prosia. Nauč ma trpezlivosti, vytrvalosti a k obetovaniu svojich utrpení.

Získaj mi tieto milosti, ak je to vôľa Najsvätejšej Trojice. Vydoby pre mňa, aby som sa posilnil/a v denných modlitbách a dostal/a pomoc aj v hodine svojej smrti, aby som sa z tohto sveta dostal/a do Otcovho nekonečného pokoja a spoznal/a večné radosti Božích detí.  Amen.

Sv. Serafím Sarovský (1759 – 1833) je asi najznámejším ruským starcom 19. storočia. Patrí medzi svätých, ktorý osloví každého, kto sa pýta, čo je cieľom kresťanského života a túži žiť intenzívnejšie v Duchu Svätom. Narodil sa 19. júla l759 v meste Kursk v Rusku v rodine obchodníka a pri svojom krste dostal meno Prochor. Skôr než vstúpil do kláštora podnikal so svojím bratom rôzne obchody .Ako trojročný prežíva stratu svojho otca. V desiatich rokoch veľmi ťažko ochorie a keď sa už lekári vzdávajú akejkoľvek nádeje, prichádza k nemu vo sne Panna Mária, ktorá mu sľubuje, že príde a uzdraví ho. O niekoľko dní neskôr sa naozaj v meste koná procesia, v ktorej je nesená aj jedna zázračná ikona Matky Božej. Procesia sa odrazu pre silnú prietrž mračien musí zastaviť práve pred domom kde býva malý Prochor so svojou matkou. Ku kňazom s ikonou pristupuje Serafímova matka s dieťaťom, a Prochor dotýkajúc sa ikony, je v tej chvíli uzdravený .Uzdravenia v Cirkvi prostredníctvom ikon nie sú v jej histórií ničím neobvyklým. Už sv. Simeon Solunský spolu s otcami siedmeho ekumenického koncilu vraví, že ikona má účasť na svätosti a sláve svojho prvoobrazu: „Božie požehnanie spočíva na zobrazení, pretože svätci boli ešte za svojho života naplnení Duchom svätým a požehnanie Ducha svätého v nich i naďalej zostáva tak ako v ich telách (relikviách) rovnako aj v ich svätých ikonách. Zvláštnosť a neobyčajnosť ikony je teda rovnaká ako zvláštnosť a neobyčajnosť Evanjelií v ktorých Boh “Múdrosť múdrych ničí a rozum rozumných marí”(lkor l,19).Tak ako nás Evanjelium volá k životu v Kristovi, tak nám ikona tento oslávený život sprítomňuje. Asi 18 ročný Prochor odchádza s priateľmi na púť do Kyjeva, kde mu jeden ctihodný starec potvrdzuje mníšske povolanie. Po príchode domov sa hneď vydáva pešo do 600 km vzdialeného Sarovského kláštora , aby začal žiť toto svoje mníšske povolanie. Počas svojho noviciátu je Prochor naplňovaný veľkou radosťou, ktorou chce nakaziť aj spolubratov. Vravieval: “Keď Boží Duch zostúpi na človeka a zatieni ho svojou plnosťou, potom duša oplýva neopísateľnou radosťou, pretože svätý Duch naplňuje radosťou všetko, čoho sa dotkne. V tomto čase žije predovšetkým modlitbou srdca, ktorej asi najtradičnejšia forma znie: “Pane Ježišu Kriste Syn živého Boha zmiluj sa nado mnou hriešnym. “Táto modlitba je určitou duchovnou ikonou Krista ku ktorej sme pozvaní v každej chvíli pozdvihnúť svoj zrak, a vstúpiť do Jeho prítomnosti. Po ôsmich rokoch noviciátu príjma novic Prochor habit a nové meno, Serafim. Po krátkom čase je vysvätený na diakona, a po 7 rokoch diakonskej služby príjíma kňazské svätenie. Po 16-tich rokoch kláštorného života prijíma pustovnícke povolanie. S dovolením predstaveného odchádza asi 5 km do lesa a začína tam žiť ďalších 16 rokov ako pustovník. V tejto pustine sa Serafim necháva formovať Božím slovom, ktoré sa učí naspamäť. Každý pondelok číta evanjelium Matúša, každý utorok Marka, v stredu Lukáša, vo štvrtok Jána, v piatok Skutky apoštolov, a v sobotu apoštolské listy. Takto sa necháva úplne preniknúť Božím slovom. Jeho fyzická práca je rozdelená medzi kácanie stromov a malú zeleninovú záhradku. Podobne ako sv. František, rozpráva sa s divokými zvieratami, ktoré k nemu pokojne prichádzajú. Mnohý ľudia ho videli v spoločnosti medveďov, vlkov alebo hadov, s ktorými sa delil o svoj pokrm, a ten sa zázračne rozmnožoval.

Jedného dňa sv. Serafim pocíti v srdci povolanie, ktoré, pre nás asi zostane zahalené určitým tajomstvom. Sv. Serafím sa cíti byť povolaný stráviť v stoji tisíc nocí na jednej malej lesnej skalke a tisíc dní stráviť kľačiac na kameni ,ktorý si priniesol do svojej pustovne. Počas týchto troch rokov sv. Serafím zotrváva v ustavičnej modlitbe pokorne sa modliac Ježišovu modlitbu. Práve tento moment zachytáva ikona. Skala na ktorej kľačí Serafim, symbolizuje svätú horu Athos ,ktorá je zasvätená Presvätej Bohorodičke, a ktorou pomenoval Serafim svoju malú pustovňu, aby tak vyjadril svoj vzťah k presvätej Matke. V rukách pozdvihnutých k modlitbe drží Serafim takzv. čotky, alebo komboskíni (podobné ružencu). Pomocou farieb , foriem a línii ,pomocou symbolického realizmu sa nám odhaľuje duchovný svet človeka, ktorý sa stal chrámom Božím. Jeho vnútorný pokoj prenikajúci z jeho tváre nás poúča už nie slovami, ale osobným svedectvom ,že cieľom kresťanského života, je získanie Ducha svätého. Tento vnútorný pokoj priťahoval k svätému Serafímovi na sklonku jeho života denne zástupy ľudí. Je zaujímavé si všimnúť , že tváre ikon v každom chráme šíria rovnaké ovzdušie pokoja. Práve toto priviedlo Florentského k názoru, že cieľom askézy nie je vytvoriť osobnosť dobrú, ale krásnu, tvár, ktorá dáva svetlo svojmu okoliu. Preto jeho nimbus nie je žiadnou alegóriou , ale symbolickým vyžarovaním reálnosti. Celá postava Serafíma jeho habit, i vlasy sú preniknuté Táborským nestvoreným svetlom. Každý z nás je sv. Serafímom pozvaný tak ako niekedy mladý Motovilov, nechať sa preniknúť Božou slávou, a uvedomiť si svoju dôstojnosť v Kristovi. Šaty v ikone si zachovávajú svoje vlastnosti, ale znázorňujú sa tak, aby pred nami neskrývali oslávený stav svätca , ale práve naopak, aby ho zvýraznili. Posvätnosť ľudského tela sa tak prejavuje aj prostredníctvom odevu. Geometrické formy svetla a čiar prestávajú byť náhodné a stávajú sa prísne rytmickými, podriadené celkovej harmónii obrazu. Svätí v ikonách negestikulujú , ale stoja pred Bohom v posvätnej úcte. Každý ich pohyb ako aj poloha tela majú sakramentálnu ,hieratickú povahu. Obyčajne sú svätí obrátený priamo k divákovi, alebo ako sv. Serafim z poloprofilu. Táto zvláštnosť je charakteristická pre kresťanské umenie od jeho samého začiatku. Svätec sa nenachádza niekde v priestore, ale tu pred nami. Keď sa k nemu obraciame, musíme ho vidieť pred sebou, ako by sme sa sním stretli tvárou v tvár. To je zrejme príčinou toho ,prečo svätých nikdy nezobrazujú z profilu, iba zriedkavo v zložitých kompozíciách, kde sú obrátení do ich kompozičného i zmyslového centra. Profil akosi narušuje bezprostredný styk a naznačuje začiatok neprítomnosti. Preto sa z profilu zobrazujú obvykle len ľudia, ktorí nedosiahli svätosť, napríklad Judáš pri poslednej večeri, alebo pokušiteľ v ikone narodenie Krista. Ako sme teda mohli vidieť, svet v ikone sa nepodobá svetu v jeho každodennej podobe. Všetko je v nej preniknuté Božím svetlom a preto predmety nie sú osvetlené z jednej alebo druhej strany nejakým svetelným zdrojom. Ony nevrhajú tiene, lebo tiene nie sú v Božom Kráľovstve, kde je všetko preniknuté svetlom. Každý deň sme pozvaní sv. Serafímom vstúpiť do tohto kráľovstva svetla, a získavať tak Ducha svätého ,aby sme tak získali vnútorný pokoj a tisíce vôkol nás mohli nájsť svoju spásu.

PRAVIDLO MODLITBY SV.SERAFIMA

Mnoho z návštevníkov sa starcovi sťažovalo, že sa  málo modlia pre nedostatok času ranné a večerné modlitby. Pre takýchto ľudí sv. Serafim Sarovský ustanovil nasledujúce ľahko splniteľné pravidlo:

Keď sa ráno prebudíš vstaň, postav sa pred ikony a modli sa: „Otče náš…” 3-krát – na počesť Presvätej Trojice. Potom pozdrav Bohorodičke „ Raduj sa Bohorodička…”. Taktiež 3-krát. Nakoniec tiež Symbol Viery „ Verím v jedného Boha” l-krát.

Po takomto modlitebnom pravidle sa už s pokojom v duši môžeš venovať svojim povinnostiam, alebo úlohám, ktoré máš splniť. V práci, počas práce, alebo inej činnosti v tichosti vyslovuj Ježišovu modlitbu: „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnym)“. V prípade, že nie si sám a nemôžeš sa modliť, venuj sa svojej práci a v mysli sa modlí „  Zmiluj sa, Pane, nado mnou“. Takto sa modli do obeda. Pred obedom vykonaj znovu ranné pravidlo.
Po obede v pokoji pracuj ďalej a v tichosti sa modli „ Svätá Matka Božia, zachráň mňa hriešneho“. A tak až do večera.  

Svätý Serafím objasnil, že aj týmto malým modlitebným pravidlo je možné dosiahnúť veľkej duchovnosti. Pretože tieto tri modlitby sú základom kresťanstva.  Prvá – modlitba daná samým Pánom – je obrazom všetkých modlitieb. Druhá – je prinesená z neba Anjelom s pozdravom Bohorodičke. Symbol viery v sebe obsahuje v krátkosti všetky spasiteľné pravdy kresťanskej viery.

Sv. Serafim však obohacoval modlitebný život neprestajne. Nič väčšie z človeka nevzíde, ako je modlitba jeho srdca k Bohu.

Rodiskom bratov Konštantína a Metoda bol Solún (Thessalonike), po Konštantinopole druhé najväčšie a najvýznamnejšie mesto v Byzantskej ríši. Začiatkom 9. storočia sa v Solúne ale aj jeho okolí hovorilo nielen grécky, ale aj slovansky. Slovania sa tu usídlili už v 6. storočí. Z tohto niektorí usudzovali, že obaja bratia boli sčasti aj slovanskej národnosti. Grécky profesor Konštantín G. Bonis robil výskum ich rodokmeňa a dokázal, že obaja bratia boli Gréci. Tiež dokázal ich spríbuznenosť s rodinami významných gréckych osobností, akými boli sv. Teodor Studita, Jozef Hymnograf, cisárovna Teodora, patriarcha Fócius a ďalší. Ich matka Mária podľa spomenutého výskumu bola dcérou cisára Konštantína VI.

Solún mal na čele vojvodu (strategos) a zástupcom vojvodu bol drungarios. Otec sv. Konštantína Lev, hlboko veriaci muž zastával v solúnskej župe vysoký vojenský úrad drungária. Tento úrad bol zverovaný len spoľahlivým Grékom. Ich matka sa volala Mária. Konštantín bol najmladší zo siedmych detí. Narodil sa roku 827. Starosloviensky Život Konštantína, ne ktorého spracovaní mal zaiste podiel aj Metod, zachoval viacero zaujímavých údajov z jeho života.

Keď mal Konštantín asi štrnásť rokov, zomrel mu otec. Zodpovednosť za jeho ďalšie vzdelanie prevzal Theoktist, cisársky kancelár(logotét), ktorý bol v blízkom vzťahu k rodine. Logotét vo funkcii prvého ministra povolal nadaného mládenca v roku 842 alebo 843 na cisársku odbornú školu do Carihradu, aby sa tam vzdelával v tej istej škole, kde aj mladý cisár Michal III. (842-867).  Konštantína už v mladom veku zaujala veda. V Carihrade mladý Konštantín ešte zažil roky posledného ikonoboreckého hnutia za cisára Teofila (829-842). Manželka cisára Teodora (842-856), ktorá vládla namiesto maloletého syna Michala III., ukončila ťažké obdobie ikonoborectva hneď po Teofilovej smrti, keď dala odstrániť patriarchu Jána VII. Gramatika a za patriarchu vymenovala pravoverného biskupa Metoda (843-846/847). Pri obnove cisárstva pravou rukou cisárovnej bol práve Theoktist. Život Kontantína opisuje cestu zo Solúna do Carihradu:“ Bože našich otcov a Pán milosrdenstva, ktorý si slovom a múdrosťou učinil všetko, človeka si stvoril, aby vládol nad stvorenstvom, Tebou povolaným k jestvovaniu, daj mi múdrosť z blízkosti Tvojich prestolov, aby som porozumel, aká je Tvoja vôľa a dosiahol spasenie.“ (ŽK III) Autor staroslovienskeho životopisu zaznačil zvláštnym snom aj to, ako si mladý Konštantín vyvolil najkrajšiu, rozprávkovou nádherou opradenú devu Sofiu – Múdrosť. (ŽK III.)

Po príchode do Carihradu sa dostal Konštantín na carihradskú vyššiu školu. Naučil sa gramatiku, potom ďalej pokračoval v učení. Študoval Homéra, geometriu, dialektiku a iné filozofické náuky u veľkého byzantského vzdelanca Fócia. Okrem toho aj aritmetiku, astronómiu, muziku a ostatné grécke umenia. Stal sa veľmi obľúbeným žiakom a priateľom neskoršieho carihradského patriarchu Fócia. Vzdelávanie u najvýznamnejších profesorov svojej doby viedlo k získaniu širokého humanitno-teologického vzdelania. Konštantín však nezanedbával ani štúdium teológie a sv. Písma. Pokračoval v štúdiu svojho obľúbeného autora sv. Gregora Naziánskeho sv. Jána Zlatoústeho a iných gréckych autorov. Tiež bol zaujatý mystickým dielom Dionýza Aeropagitu. Jeho vzťah k duchovnému životu a vyhýbaniu sa svetského ruchu vyjadril aj slovami:“ Poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť k Bohu, učí človeka, že svojimi skutkami sa má stať podobným svojmu Stvoriteľovi.“ (ŽK IV) Tu prejavil aj svoju lásku k filozofii i teológii.

Konštantínova filozofia mala zjavný teologický ráz a mravné zameranie. Neskôr v dišpute s Chazarmi (861) ďalej rozvinul myšlienku o pravej múdrosti, o „sláve a bohatstve pradeda“ a poukázal na pôvodnú rajskú dôstojnosť Adamovu, čo sa mu stalo osobnou úlohou i poslaním.

Po ukončení štúdií na carihradskej vyššej škole prejavil sa Konštantín ako učenec so širokým rozhľadom i ako samostatný mysliteľ. Nadobudol cenné vedomosti z filozofie i teológie a vynikal vynikajúcimi tvorivými schopnosťami. Tu si aj vyslúžil čestný titul „filozof“, ktorý bol vzácny aj v byzantskej ríši.

Keď sa jeho skoro šesťročné štúdium v cisárskej škole chýlilo ku koncu, kancelár Theoktist v snahe získať ho pre štátnu službu, predložil Konštantínovi vábivú ponuku k sobášu s jeho nevlastnou dcérou. Konštantín bez zaváhania odvetil:“ To všetko je zaiste veľký dar, no pre tých, čo si to želajú. Pre mňa niet nič lepšie, ako učenie, s ktorým si chcem nazhromaždiť vedomosti a hľadať pradedovskú česť a bohatstvá.“ (ŽK IV).  

Vo svojej odpovedi naznačuje, že pravú múdrosť chápe výlučne nábožensky. Neskôr v dišpute s Chazarmi ( r.861) ďalej rozvinul myšlienku o pravej múdrosti a poukázal na pôvodnú rajskú dôstojnosť Adamovu. Konštantín vo svojich filozofických úvahách nadväzoval na Sv. Písmo a na cirkevných otcov ( sv. Jána Zlatoústeho, a najmä sv. Gregora Naziánskeho). Tvoril však aj nové pohľady. Pred nastúpením do služby u patriarchu Ignáca (847-858) Konštantín bol asi v roku 849 vysvätený na diakona.

Konštantín spočiatku zastával úrad chartofylaxa (bibliotekára), t.j. patriarchovho tajomníka u patriarchu Ignáca (847-858). Zároveň bol knihovníkom a archivárom. Kňazské svätenie prijal pravdepodobne roku 850. V úrade chartofylaxa však nezostal dlho.  Zriekol sa svojho vysokého úradu a odišiel do kláštora pri Bosporskej úžine. Jednou z príčin mohla byť aj jeho túžba odísť z rušného spôsobu života a venovať viac času súkromnému štúdiu. Ďalšou z príčin mohlo byť aj to, že patriarcha Ignác bol askétom, človekom vysokých morálnych kvalít, ale nežičil obnove starogréckeho klasického vzdelania, ktoré sa šírilo medzi vtedajšou byzantskou inteligenciou. A jej prívržencom bol aj Konštantín. Keď asi po šiestich mesiacoch hľadania našli Konštantína, Theofylakt mu ponúkol miesto profesora  filozofie na Vysokej dvornej škole v Carihrade. Po jeho menovaní cisárovnou Teodorou tak mohol Konštantín rozvíjať svoj veľký potenciál vedomostí priamo na jednej z najvyšších inštitúcii vzdelanosti.

Profesor Bagin sa zaoberá myšlienkou, ktorú zaznamenáva ŽK IV :“ …Konštantína uprosili prijať učiteľskú stolicu a učiť filozofiu tuzemcov i cudzincov so všetkou právomocou a zaopatrením.“ Viacerí komentátori význam týchto slov nevidia iba v možnosti vyučovať aj cudzincov v doslovnom význame, ale v Byzancii v časoch sv. Konštantína nazývali profánnu filozofiu „vonkajšou“ a kresťanskú filozofiu „vnútornou“. Život Klimenta bulharského tiež hovorí o sv. Konštantínovi:“ Cyril bol veľký vo vonkajšej filozofii, a ešte väčší vo vnútornej.“

Sv. Konštantín ako profesor filozofie na carihradskej univerzite mal teda veľký prehľad v gréckej profánnej filozofii, ale mimoriadne vynikol v kresťanskej filozofii. Jeho vynikajúca učenosť sa výrazne prejavila aj v rozličných dišputách. Tu sa ukázali aj jeho obdivuhodné schopnosti vyjadrovania a pohotovosti myslenia. Vo svojej prvej dišpute vynikajúco obhájil úctu ikon proti ikonoklastickému expatriarchovi Jánovi. (ŽK V) V dišpute s Arabmi obhajoval dogmatické otázky, týkajúce sa najmä tajomstva Svätej Trojice. Konštantínov súhlas ísť k Arabom zaznamenal životopisec takto:“ S radosťou idem pracovať za kresťanskú vieru. Veď čo mi je sladšie na tomto svete, ako žiť a umrieť za Svätú Trojicu.“ V tomto čase totiž arabský kalif Mutawakkil (847-861) so sídlom v Samare, požiadal byzantského cisára, aby vyslal k nemu posolstvo. Z Carihradu odišla misia asi v roku 851. Jej členom bol aj Konštantín. V staroslovienskom žití Konštantína (ŽK VI) je zaznamenané že Arabi usporiadali náboženskú dišputu s vyslanými členmi byzantskej misie v arabskej ríši. Cieľom tejto misie mohli byť aj záležitosti štátneho rázu, s úmyslom zmierniť prenasledovanie kresťanov v Arabskej ríši.

Život Konštatína (ŽK VI) zaznamenáva túto dišputu v dogmatickej rovine v tomto zázname:“ Náš Boh je ako hlbina morská…Vaše more je plytké…Kristus …do výšin vedie človeka. Nie div, že slabší ľudský um sa môže zapliesť v kresťanskej náuke V mohamedánskej sa nemá v čom pomýliť.“

Po ukončení misie medzi Arabmi Konštantín znova zaujal miesto profesora filozofie na Vysokej dvornej škole v Carihrade. Koncom roka 855 došlo však na cisárskom dvore k palácovému prevratu. Tieto udalosti mali iste vplyv aj na Konštantína a jeho ďalšiu činnosť. Opustil svoje profesorské miesto a uchýlil sa do samoty. Rozdal svoj majetok chudobným a venoval sa rozjímaniu a štúdiám. Po istom čase Konštantín prepustil svojho sluhu a odišiel na horu Olymp do kláštora, v ktorom žil aj jeho starší brat Metod. Podľa V. Vavřínka Konštantín nezložil rehoľné sľuby, ale žil tam iba ako oblát. Čoskoro po palácovom prevrate nastal prevrat aj na patriarchálnom stolci. Patriarchu Ignáca, Bardosovho odporcu, zosadili roku 858 na jeho miesto nastúpil Fócius. (858-867) Keďže Fócius bol iba laikom, dostal v priebehu šiestich dní svätenia a požiadal pápeža Mikuláša I. o schválenie v úrade carihradského patriarchu. Pápež Fócia nepotvrdil, čím došlo k prvej vážnej roztržke a rozkolu medzi Rímom a Carihradom. Iste aj tieto udalosti vplývali na život oboch bratov. Pobyt Konštantína a Metoda netrval na Olympe dlho. Cisár ich vysiela na misiu ku Chazarom. Táto misia mala politicko – náboženský charakter a jej cieľom bolo obnoviť priateľské vzťahy s Chazarmi v čase, keď Rusi ohrozovali Carihrad.

Ďalšiu dišputu s Chazarmi zachytil sv. Konštantín aj písomne. Predmetom dišputy boli otázky týkajúce sa židovstva a kresťanstva, Mojžišovho zákona a Nového zákona. Konštantín mal hájiť kresťanskú vieru proti židovstvu, ktoré sa medzi Chazarmi šírilo už od 8. storočia. Metodova úloha bola skôr diplomatická. Aj v tejto dišpute poukázal sv. Konštantín na vznešenosť kresťanskej morálky. Vo všetkých dišputách sa ukázala zároveň veľká znalosť sv. Písma. Okrem štúdií sa Konštantín začal zaujímať aj o pozostatky sv. Klimenta, po sv. Petrovi tretieho rímskeho biskupa, ktorý bol umučený v Chersone okolo roku 100. Po dlhšom hľadaní sa 30. januára 861 za prítomnosti miestneho biskupa a množstva duchovenstva našlo miesto s jeho pozostatkami ako aj s kotvou, s ktorou bol pri umučení hodený do mora. V tom istom roku  sa byzantské posolstvo vydalo na ďalšiu cestu ku chazarskému chánovi do mesta Semender. Pri dišpute bol chán uchvátený učením kresťanskej viery a asi dvesto popredných mužov sa dalo pokrstiť. Dišputu s Chazarmi napísal Konštantín po grécky. Metod ju preložil do staroslovienskeho jazyka. Zachovali sa z nej však iba zlomky.

Po návrate z namáhavej misie u Chazarov koncom roku 861 sa Konštantín v utiahnutosti venoval modlitbe a odpočinku pri chráme sv. apoštolov v Carihrade. Za úspešné ukončenie chazarskej misie patriarcha Fócius ponúkol Metodovi arcibiskupskú hodnosť, čo Metod zamietol. Tento návrh vzišiel zrejme aj zo stavu po zosadení patriarchu Ignáca ako aj ďalších jeho prívržencov v úrade biskupa. Dosiahli však, že sa Metod stal igumenom kláštora v Polychrone na ázijskom brehu Marmarského mora.

V roku 862 zavítalo do Carihradu posolstvo z Veľkej Moravy, vyslané veľkomoravským kniežaťom Rastislavom. Veľkomoravskí vyslanci žiadali od cisára Michala III učiteľa a znalca zákona. Cisár vypočul poslov, zvolal synodu a pozval na ňu sv. Konštantína. Povedal mu:“ Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti tam ísť.“ Sv. Konštantín odvetil:“ I ustatý som i chorý telom, ale s radosťou tam pôjdem, ak majú písmena pre svoj jazyk…Kto môže na vodu reč napísať? A potom nechcem byť nazvaný heretikom“ (ŽK XIV) Konštantín už tvoril plán misijnej cesty k Slovanom a prvoradým cieľom bolo vytvorenie slovanského písma. Zostavil slovanské písmo (hlaholiku) a na carihradskej synode si vyžiadal povolenie, aby mohol slovanskú reč povýšiť na liturgickú reč. Z uvedených citátov vyplýva, že Konštantín pripisoval veľkú dôležitosť písmu, ktoré Slovania zatiaľ nemali. Pravdepodobne nemyslel len na písmo ako grafický systém, ale aj Sväté Písmo, na náboženské knihy, ktoré Slovanom tiež chýbali. Ďalšiu časť Konštantínovej výpovede si preto možno vysvetliť i tak, že vyslovil obavy, či v prípade zostavenia slovanského písma a slovanskej reči nebude obvinený z heretizmu, a či to nebude práca márna, zbytočná, „ako keď sa píšu slová na vodu“. Cisár sa poradil a odobril zostavenie písma pre Slovanov i používanie slovanskej reči pri kristianizácii, čo znamenalo aj schválenie slovanskej liturgie. Cisárovi záležalo na misijnej činnosti medzi Slovanmi mimo územia byzantskej ríše a o posilnenie spojenectva so Slovanmi i nezávislosti na Franskej ríši.

Svätý Konštantín patrí nepochybne, ako to zaznamenáva aj profesor Bagin, k najvýznamnejším filológom nielen 9. storočia, ale prinajmenšom aj celého stredoveku. Už ako mladík sa vhĺbil do zmyslu mnohých rečí. Na carihradskej vyššej škole sa hneď od počiatku naučil gramatiku. Zvládnutie gréckej abecedy bolo nevyhnutným predpokladom pre štúdium ďalších rečí. Ovládal gréčtinu, staroslovienčinu a latinčinu. Na svojich misijných cestách si osvojil arabčinu, staroturečtinu, hebrejčinu a sýrčinu. Absolútna väčšina slavistov, ako zdôrazňuje profesor Bagin, je si vedomá, že Konštantín je pôvodcom prvého slovanského písma – hlaholiky. Dokazuje to celý rad historických svedectiev. Hlaholskou abecedou zostavil Konštantín aj novú číselnú sústavu, nezávislú od gréckej sústavy.

Sv. Konštantín má nepochybne najväčší podiel na uzákonení prvého spisovného jazyka Slovanov – staroslovienčiny a jeho povýšení na liturgický jazyk. Staroslovienčina sa čoskoro stala medzislovanským spisovným jazykom Slovanov. Vysokú úroveň dosiahla už  pri prvých literárnych pokusoch ( preklad evanjelií, žaltára a samostatná báseň Proglas). Sv. Konštantín nezabúdal na budúcnosť misijného diela so svojim bratom Metodom a vybral adeptov z domáceho prostredia pre kňazský stav. Vyučovaniu kandidátov sa venoval prevažne  Konštantín. Mladíkov naučil najsamprv staroslovienskemu jazyku a potom ich postupne pripravoval na úlohu budúceho domáceho duchovenstva. V Živote Metoda čítame:“ Naučil ich raňajšej službe božej, hodinkám, večierni, povečeriu, i tajnej službe (sv.Liturgii) a tam ich nechal učiť aj iné náuky, gramatiku i muziku. (ŽK XV) Solúnski bratia mohli takto pripravení odísť na Veľkú Moravu. Ešte predtým ich prijal cisár Michal III, dal dary pre Rastislava, ale za najcennejší dar považoval práve týchto mužov a ich dielo. Nazval ich cennejšími ako striebro a zlato. Sprievod prišiel na Moravu okolo roku 863. So sebou priniesli aj ostatky sv. Klimenta. So sebou vzali tiež byzantské zákonníky „Zákon sudnyj ľudem“ a „Nomokanon“, ktoré neskôr Metod preložil do staroslovienskej reči. Ako poznamenáva profesor Bagin, dielo oboch bratov je vysoko hodnotené odbornými kruhmi po stránke jazykovej, textovokritickej a štylistickej. Na záver poznamenáva myšlienku M.Weingarta, že preklad sa javí ako dielo geniálne, aké sa v živote národov vyskytne iba raz za niekoľko storočí. O ich príchode na Veľkú Moravu sa v Živote Konštantína  v krátkosti píše: Keď Konštantín došiel na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav…“ (ŽK XV) V „Žití Italskom“ je o príchode byzantskej misie zapísané:“ Keď s pomocou Božou prišli do tých krajov, dozvediac sa o ich príchode, veľmi sa zaradovali, hlavne, keď počuli, že nesú so sebou ostatky sv. Klimenta a evanjelium, preložené do ich reči spomenutým Filozofom. Vyšli im teda z mesta v ústrety a prijali ich s najväčšími poctami a preveľkou radosťou.“ (ŽI VII)

Okrem základnej misijnej činnosti a neúnavného odstraňovania zvyškov pohanských povier a obyčají, venovali zvýšenú pozornosť mládeži. Na nižších školách okrem čítania a písania ich vyučovali aj kresťanskému náboženstvu a iným užitočným náukám. Medzi veľké misijné úspechy môžeme zaradiť aj založenie prvej slovanskej vysokej školy na Veľkej Morave. Sv. Konštantín tu zrejme uplatnil svoje bohaté skúsenosti z carihradskej vyššej školy. Jedným z významných krokov bolo aj zavedenie slovanskej liturgie v staroslovienskom jazyku. Po ukončení prvej etapy misie Konštantín i s bratom Metodom opúšťajú po štyridsaťmesačnej práci Veľkú Moravu v roku 867. Ich cesta mala okrem iného doriešiť vysviacky miestnych kandidátov na kňažstvo ale aj ustanovenie niektorých za biskupov i následné  ustanovenie miestnej cirkevnej hierarchie. Otázkou je, aký bol spočiatku cieľ ich cesty. Tu sa mienky rozchádzajú. Príchod Konštantína a Metoda do Benátok je známy aj ich slávnou dišputou s trojjazyčníkmi, kde obhajujú slovanskú reč a jej zavedenie do liturgickej praxe. Na tomto mieste vyvstáva otázka o cieli ich cesty do Carihradu alebo do Ríma. Obe mienky majú svojich zástancov aj odporcov, ale pohybujú sa iba na úrovni hypotéz. Pravdepodobne počas zastávky v Benátkach, kde sa Konštantín preslávil teologickou dišputou, ktorou zdôvodnil oprávnenosť slovanského bohoslužobného jazyka, sa o ich činnosti a zámeroch dozvedel aj pápež Mikuláš I. a pozval si ich do Ríma.

Cesta oboch bratov mohla smerovať podľa jednej mienky do Carihradu. Život Metoda zaznamenáva:“ Vrátili sa z Moravy, vyučiac žiakov.“ (ŽM V), Vrátiť sa mohli iba tam, odkiaľ prišli, teda z Byzancie. Ale pohnuté pomery na cisárskom dvore, zavraždenie cisára Michal III. a zosadenie patriarchu Fócia, ich verného priateľa, spôsobili zmenu v ich plánoch a prijali pozvanie pápeža na cestu do Ríma.

Podľa mienky druhej obaja bratia sa vybrali priamo do Ríma, nakoľko časť územia Veľkej Moravy teritoriálne spadala do jurisdikcie západného patriarchátu, teda pod Rím. A iba autorita Ríma mohla Veľkej Morave zabezpečiť nezávislosť od franských biskupstiev latinského obradu, ktoré si na jej území robili nárok. Cestou sa solúnski bratia so sprievodom zastavili u panónsko-slovanského kniežaťa Koceľa, syna bývalého nitrianskeho kniežaťa Pribinu. Podľa Života Konštantína :“ Prijal ho cestou panónsky knieža Koceľ a veľmi si obľúbiac slovienske knihy, naučil sa ich a dal mu do päťdesiat učeníkov, aby sa ich tiež naučili.“(ŽK XV)

Život Metoda konštatuje, že pápež oboch bratov pozval do Ríma,“ túžiac vidieť ich ako anjelov Božích…“ (ŽM VI)

Do Ríma prichádza Konštantín so svojim bratom Metodom najskôr začiatkom roku 868. Po zosnulom pápežovi Mikulášovi I. ich očakáva nový pápež Hadrián II, ktorý bol zvolený 14. decembra 867. Pápež Hadrián sa dozvedel, že bratia majú so sebou ostatky mučeníka sv. Klimenta, a vyšiel im v ústrety s početným sprievodom kňažstva a ľudu a prijal ich s veľkou slávou. Hadrián II. starostlivo preskúmal misijnú činnosť slovanských apoštolov. Presvedčil sa o ich pravovernosti a schválil ich misijné metódy. V roku 868 schválil slovanské bohoslužobné knihy a osobne vysvätil Metoda za kňaza. (ŽM VI) Potom poveril biskupa Formóza a Gaudericha vysvätením žiakov sv. Konštantína a Metoda. Po vysviacke“… spievali liturgiu v chráme sv. Petronily. A ďalší deň spievali v chráme sv. Andreja a potom zase v chráme veľkého učiteľa národov apoštola Pavla. A celú noc spievali chválospevy sloviensky. (ŽK XVII)

Poslednou radostnou udalosťou pre Konštantína bola v Ríme slávnostná bohoslužba nad hrobom sv. apoštola Pavla (ŽK XVII), ku ktorému sa obaja bratia dívali s veľkou úctou ako k svojmu misionárskemu vzoru. Tak to aj vyjadril po Konštantínovej smrti jeden z jeho učeníkov v staroslovienskom liturgickom kánone na počesť zosnulého učiteľa, kde sa v 9. piesni spieva:“ Pavlu blaženomu učenik, bysť, jegože dětělem poslěduja, proide do kraji zapadnych, slovo raševaja v jazycěch v Kaoně, i Rimě duch svoj Bogu svojemu v rucě prědasť.“ „Bol si učeníkom blaženého Pavla, ktorého si v činnosti nasledoval, prichádzajúc až do krajov západných, rozsievajúc Slovo (Božie) medzi pohanmi v Panónii, a v Ríme ducha svojho Bohu svojmu do rúk odovzdal.“

Koncom roku 868 sa zhoršil zdravotný stav Konštantína. Namáhavé misijné cesty, útrapy a zápasy, ako to zaznamenáva aj Život Konštantína „ zakúsil mnoho strádania“ (ŽK XVIII), vedú k rozhodnutiu vstúpiť do gréckeho kláštora ( sv.Ondreja a lebo Praxedy). Tu Konštantín skladá rehoľné sľuby a prijíma meno Cyril. Po päťdesiatich dňoch 14. februára 869 sa so všetkými rozlúčil a naliehavo prosil svojho brata Metoda, aby sa vrátil na Veľkú Moravu a pokračoval v misijnom diele:“ Hľa, brat, boli sme oba záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na oranici padám, deň svoj som skončil. Ale ty miluješ veľmi horu (kláštor na Olympe), jednako neopúšťaj pre horu svoje učiteľstvo, lebo čím môžeš byť skôr spasený?“ (ŽM VII) Misijná a učiteľská činnosť medzi Slovanmi bola Konštantínovi tak blízka, že aj svojho brata Metoda, o ktorého túžbe po samote vie, prosí o pokračovanie misie na Veľkej Morave.

Tesne pred smrťou modlil sa Konštantín – Cyril túto modlitbu:“ Pane Bože môj, ktorý si stvoril všetky zbory anjelov a beztelesných síl, nebo natiahol a zem založil a všetko čo je, z nebytia do bytia priviedol, ktorý si vždy (a) všade načúval tým, ktorí vykonávali tvoju vôľu, ktorí sa ťa báli a ktorí zachovávali tvoje prikázania, vypočuj moju modlitbu a ochraňuj verných svojho stáda, ktorému si postavil do čela mňa, neužitočného a nehodného služobníka svojho. Zbav všetkých od rôznej bezbožnej a pohanskej špatnosti i od rôzneho  veľavravného a utŕhačského kacírskeho jazyka, ktorý proti tebe vyslovuje rúhanie, zahub trojjazyčné kacírstvo a daj svojej cirkvi vyrásť množstvu a zo všetkých – zjednotiac ich v svornosti- učiň riadnych ľudí, ktorí budú jednomyseľne a v pravej tvojej viere a v správnom vyznaní. Vdýchni tak do ich srdca slovo svojho učenia. Veď tvoj je to dar, ak si k hlásaniu evanjelia Krista tvojho prijal nás nehodných, pripravujúcich sa k dobrým skutkom a konajúc to, čo je ti milé. Ty, čo si dal mne, vraciam zasa tebe ako tvoje. Riaď ich svojou silnou pravicou, zakry  ich ochranou svojich krídel, nech všetci chvália a oslavujú tvoje meno, Otca a Syna i Svätého Ducha na veky, amen.“ (ŽK XVIII)

Sv. Konštantína – Cyrila pochovali na Metodovu prosbu v bazilike sv. Klimenta s pápežskými poctami. Ako zaznamenáva Život Konštantína, pri jeho hrobe „sa začali diať mnohé zázraky. Keď to videli Rimania, ešte väčšmi prirástli k jeho svätosti a úcte. I namaľovali obraz nad jeho hrobom a začali nad ním svietiť deň a noc.“ (ŽK XVIII)

Je vhodné vložiť charakteristiku profesora Bagina vo vzťahu k tejto mimoriadnej osobnosti dejín slovanských národov i cirkvi, jeho pohľadu a vyznaniu k osobe sv. Konštantína: „bol vo veľkorysej apoštolskej práci inšpirovaný hlbokým presvedčením o jednote ľudstva v kresťanstve a rovnoprávnosti všetkých národov pred Bohom. Bol preniknutý priam živelnou túžbou ohlasovať evanjelium všetkým národom. Ochotne poskytol služby byzantskému cisárskemu dvoru vo vážnych štátnych a cirkevných záležitostiach. Bol členom posolstiev, ktoré cisársky dvor vyslal k Arabom a Chazarom. Usilovne sa učil cudzie reči, aby sa mohol dostať bližšie k srdciam cudzích národov. Do misijnej práce vnášal nové prvky. Obdivuhodné výsledky dosiahol najmä medzi Slovanmi geniálnym vytvorením písma a slovanskej liturgie. Mimoriadne úspechy vynikajúceho filozofa a teológa, apoštola a učiteľa sv. Konštantína-Cyrila ktorý sa dožil pomerne krátkeho veku (42 rokov), boli nielen ovocím veľkého nadania, nevšednej učenosti, úžasnej húževnatosti a vytrvalosti, ale aj opravdivej svätosti života. U sv. Konštantína snúbila sa vynikajúca bystrosť ducha s hlbokou skromnosťou, takmer vášnivá túžba po vedomostiach sa spájala s veľkou umiernenosťou. Mladý Konštantín víťazne prekonal boje mladosti v obzvlášť nebezpečnom prostredí cisárskeho dvora. Konštantín –Cyril bol jemnej povahy, priamo nežného srdca. Často chorľavel, mal chatrné telesné zdravie a predsa sa nedal zviesť k zatrpknutiu. Stálym úsilím o vedu, cnosť a kresťanskú dokonalosť, nevýslovnou horlivosťou o slávu Božiu a spásu duší zocelil svoju povahu, takže vedel krotiť a ovládať aj city svojho srdca. Len vo výnimočných prípadoch, keď so zvláštnym zanietením rozprával o Bohu, prejavil aj svoje city.

Jednou z mnoho diskutovaných otázok, ktorá zaujímala mnohých odborníkov, bola aj otázka hodnosti, v akej prišli Konštantín a Metod na Veľkú Moravu. V ruskej historickej vede spochybnil pozitivistický historik E. Golubinskij názor, že Konštantín bol v dobe, keď odchádzal na Moravu, biskupom. Pravoslávna cirkev spomína pamiatku sv. Konštantína ako biskupa. O svätom Metodovi je známe, že po návrate z misie u Chazarov odmietol arcibiskupskú hodnosť. Pri odchode na Moravu konštatuje o ňom Život Metoda, že „začal znovu Filozofovi slúžiť, podriaďuje sa v pokore…(ŽM V), čo by znamenalo aj vzťah podriadenosti v duchovnej službe. Metod bol totiž v tom čase  pravdepodobne diakonom. Aké svätenie mal však vedúci veľkomoravskej misie? Prof. Dvorník poukázal, že Konštantín bol pôvodne chartofylaxom – knihovníkom v úrade carihradského patriarchu. S touto funkciou bolo spojené svätenie diakonské. Aj keď tento diakon mal významné postavenie a zvláštne liturgické výsady.

Kedy sa stal Konštantín kňazom, je možné predpokladať rok 850. Mohlo to však byť pred chazarskou misiou a s najväčšou pravdepodobnosťou ho svätil patriarcha Fócius. Pre diakonát bol smerodajný kanonický vek 25 rokov. (podľa kánonov snemu kartagenského 16, trullského 14 a Nomokánonu). Pre kňazstvo bola hranice 30 rokov. (kánony snemu neocézarejského 11, trullského 14, Nomokánon 28 ). Pokiaľ ide o svätenie na biskupa, ten sa postupne znižoval. Apoštolské konštitúcie udávali vek 50 rokov. Postupne sa znižoval až na kanonický vek 35 rokov. (Novella 123,1) Nie je teda vylúčené, že Konštantín bol vysvätený na biskupa.  Po návrate z chazarskej misie neodišiel Konštantín do kláštora, ale žije v tichosti na modlitbách, mlčaní a „pri chráme Svätých apoštolov usadený“ (ŽK XIII) Podľa mienky niektorých bol Konštantín vysvätený za vakantného (misijného) biskupa a mal svoj chrám v spojení so svätením práve v chráme Sv. apoštolov v Carihrade.

Keď Rastislav žiada misiu pre svoju krajinu, cisár posiela Konštantína :“ Viem , Filozof, že je to pre teba ťažké kvôli tvojej nemoci, ale je potrebné, aby si tam išiel…lebo túto záležitosť nikto iný nemôže vybaviť tak ako ty…“(ŽK XIV) Je otázkou, prečo by cisár neposlal ako vedúceho výpravy biskupa. Táto téma rezonovala u mnohých znalcov cyrilometodskej tradície. Prof. M.Lacko v súvislosti s biskupskou hodnosťou sa priklonil k historikom, ktorí zastávali biskupské svätenie sv. Konštantína. Zdôrazňuje pritom najmä váhu ikonografických tradícií tak v oblasti východnej ako aj západnej cirkvi. Táto otázka presbyterátu, o ktorej nik nepochybuje, vo vzťahu k episkopátu sv. Konštantína – Cyrila však nemá úplne jasnú a celkom jednoznačnú odpoveď, aj keď názory viacerých sa prikláňajú na základe výskumov k jeho biskupskému sväteniu.

Dielo sv. Konštantína – Cyrila, ktorý so svojim bratom Metodom uviedol slovanský jazyk do bohoslužby, bolo iste hlbokým počinom viery a misijného zápalu, čo Druhý vatikánsky koncil po vyše tisícročí potvrdzuje už pre celú Cirkev a dekrétom povoľuje 4. decembra 1963 používanie rodného jazyka v liturgii.

/Upravené z práce Š.Kopčák: “Cyrilometodská tradícia a jej význam  v diele Antona Bagina/

Aj keď výskumov o živote a diele sv. Konštantína – Cyrila a Metoda je viac a majú historicky spoľahlivý základ, nie je jednoduché vystihnúť   ich priekopnícky čin na diele evanjelizácie, osobnostnú veľkosť, i misijný vklad na poli histórie slovanských národov.

Jeden z popredných slovenských básnikov Milan Rúfus vykreslil svoj zážitok zo stretnutia sa s touto epochou dejín týmto vyznaním:“ Neďaleko Santa Maria Maggiore a San Pietro e Vincoli, celkom iste v ich tieni je jeden kostolík, o ktorom mi povedali, že sú tam veľmi pekné fresky. Tak som tam šiel a dozvedel som sa, že do tohto chrámu, alebo do toho, čo tam bolo pred tisícročím, uchýlil sa jeden zo solúnskych bratov, keď prišiel do Ríma obhajovať starosloviensky preklad písma. Bol som dojatý týmto nečakaným stretnutím. Snažil som sa predstaviť si toho muža. Na čo asi myslel, či videl všetky dôsledky svojho obrovského činu, či vedel, čo vlastne skrýva v širokom rukáve svojho pútnického plášťa? Základy jednej veľkej kultúry, ktorú prišiel predstaviť pred najvyšší trón cirkevnej a svetskej moci, a ktorá sa takto cez neho uchádzala o javisko dejín. Neviem, či si to uvedomoval. Napriek svojej zdanlivej prostote sa mi  tento čin zdal taký obrovský, že vlastne nezáležalo na tom, či si to tento muž uvedomoval, alebo nie. Ohlasovala sa tu nová kultúra, kultúra taká autenticky silná, že napríklad na našom území sa napriek takmer tisícročnej absencii moci udržala. A to je už čo povedať…“

Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Slavorum apostoli tento ich vklad a misijný prínos v oblasti viery ale aj kultúry  zvlášť zvýraznil:“ Solúnski bratia boli nielen dedičmi viery, ale aj dedičmi kultúry starého Grécka, na ktoré nadväzovala Byzancia…Dielo evanjelizácie, ktoré uskutočnili ako priekopníci na území obývanom Slovanskými národmi, slúži za prototyp toho, čo dnes nazývame inkulturácia, totiž vštepenie evanjelia do autochtónnej kultúry a tak zároveň začlenenia tejto kultúry do života Cirkvi…Vskutku všetky kultúry slovanských národov ďakujú za svoj „začiatok“ i za svoj rozvoj dielu solúnskych bratov…“ [1]

Nachádza sa tu  však aj misijné dielo Cirkvi, ktorá je poslaná do celého sveta ohlasovať zjavenú Pravdu národom. Ako hovorí aj Druhý vatikánsky koncil v dekréte Ad gentes, „misijná činnosť nie je nič iné, a nič menšie, ako prejavenie, čiže epifánia  zámeru božieho, a jeho uskutočňovania vo svete a v jeho dejinách, v ktorých Boh prostredníctvom misií zjavne realizuje históriu spasenia.“ [2]

Misijnou činnosťou oboch solúnskych bratov sa realizoval plán spásy v ich progresívnom snažení aj pre slovanské národy. Koncepciu realizácie tohto plánu si priniesli obaja bratia so sebou. Do časti priestoru s vplyvom západného kresťanstva prinášajú byzantskú duchovnosť a vyspelú kultúru, ktoré však transformujú do slovanského priestoru s výzvou prekonať rozdiely, a v intenciách cirkvi konať dielo služby a ohlasovania.

Starosloviensky Život Konštantína prirovnáva solúnskeho veľmoža Leva, otca siedmych detí, z ktorých najstarším bol pravdepodobne Metod a najmladším Konštantín, čo do pravovernosti a zbožnosti k biblickému Jóbovi. Zatiaľ čo o Konštantínovi vieme pomerne dosť, aj čas narodenia a úmrtia, o Metodovi môžeme predpokladať, že sa narodil okolo roku 815. Nevieme jeho pôvodné meno (pravdepodobne Michal alebo Manuel), pretože meno Metod je jeho mníšskym menom. Oproti svojmu bratovi Konštantínovi mal dobré zdravie i telesne silnú konštrukciu. (ŽM II) Vyštudoval právo vo svojom rodisku i v Carihrade a čoskoro dosiahol významný úrad miestodržiteľa (archonta) v jednej z byzantských provincií. Išlo o slovanskú oblasť, pravdepodobne na okolí Solúna v Macedónsku pri rieke Strymón. (Struma). Táto oblasť susedila s Bulharskou ríšou a zo strany Bulharov jej hrozilo vážne nebezpečenstvo. Preto dostala v štátnej správe osobitné postavenie. Život Metoda poznamenáva, že: „cisár dal Metodovi do správy slovanské kniežatstvo, ako by predvídal, že ho pošle k Slovanom ako učiteľa a prvého arcibiskupa, aby sa tak naučil všetkým slovanským obyčajom a postupne si ich osvojil.“ (ŽM II)

Tento úrad zastával Metod v rokoch 843-856. V Živote Metoda sa o tomto období jeho života píše: „Keď Metod strávil v tom kniežatstve mnoho rokov a videl mnoho búrlivých rozbrojov v tomto živote, zamenil vôľu pozemských temnôt nebeskými myšlienkami. Lebo nechcel svoju šľachetnú dušu znepokojovať vecami netrvajúcimi naveky. A nájduc vhodnú príležitosť, zriekol sa kniežatstva a odišiel na Olymp, kde žijú svätí otcovia. Keď tu prijal mníšsky postrih, obliekol sa do čierneho (mníšskeho) rúcha cvičil sa v pokore v poníženosti, zachovával úplne všetky mníšske pravidlá a venoval sa knihám.“, (ŽM III)

V tomto období si Metod dokonale osvojil znalosť macedónsko – bulharského nárečia a oboznámil sa aj so slovanskými zvyklosťami. Jeho postoj odísť do kláštora mohol byť zapríčinený aj pomermi a rušnými politickými udalosťami na cisárskom dvore. Podľa Fr. Dvorníka, ako to zachytáva aj profesor Bagin, bolo to však aj jeho osobné rozhodnutie pre kláštorný život.   Metod sa stal mníchom na hore Olymp (v severozápadnej časti Malej Ázie, neďaleko Brusy). V 9. storočí bolo na úbočiach Olympu asi tridsať veľkých kláštorov a v osamelých skalnatých útesoch bolo množstvo pustovní. Život Metoda poznamenáva o Metodovom kláštornom živote, že: „v pokore sa podroboval a zachovával celú mníšsku regulu a venoval sa knihám.“ (ŽM III)  Metodov životopisec je o niečo stručnejší, ako Konštantínov. Zrejme svoje dielo písal ako obranu nedávno zosnulého učiteľa, ktorého skvelé vlastnosti mali jeho priatelia i nepriatelia ešte v živej pamäti. Nebolo nutné zdôrazňovať, že získal vynikajúce vzdelanie v najvyšších kruhoch slávneho Konštantinopolu a keď mal predpoklady stať sa významným vojensko – administratívnym činiteľom byzantského štátu v macedónskej oblasti, obývanej predovšetkým Slovanmi, odišiel do kláštora. Tam prežil niekoľko rokov, a ako o ňom napísal jeho žiak biskup Kliment Ochridský, autor Pochvalného slova, pamiatky písanej v staroslovienskom jazyku tesne po Metodovej smrti asi v roku 886, slovami: „rozkvital ako ľubovonný kvet, bol milovaný od všetkých veľmožov, prejavoval sa v rozhovoroch ako Šalamún, vynášajúc z úkrytu srdca podivuhodné podobenstvá, poučenia a problémy. I v službe – u všetkých obľúbený – podobal sa starozákonným bojovníkom Samsonovi, Gedeonovi a Jozuovi Navinovi.“

Autor Života Metoda charakterizuje jeho život ako človeka, ktorý žil hlboko zbožným životom v Božej bázni, zachovával prikázania, čistotu srdca a bol vytrvalý v modlitbe i posvätných úkonoch. To sú vlastnosti, ktoré sa vyskytujú u svätcov. Jedným z jeho ľudských bezprostredných prejavov bolo i používanie slov, keď “ vládol slovom prudkým i miernym- prudkým na protivníkov a miernym na tých, ktorí prijímali poučenie – prísnosťou, pokorou, milosrdenstvom, láskou, zaujatím a trpezlivosťou.“ (ŽM II)

Zaiste mal otvorenú povahu a živý temperament. Vedel horlivo zastávať postoje a názory, ktoré vychádzali z hĺbky jeho presvedčenia a služby, ktorú prijímal so všetkou zodpovednosťou. Jeho jednanie s kráľmi, cisármi a pápežmi, svetskými i cirkevnými hodnostármi, bolo úprimné a otvorené. Dokázal obhájiť tie pravdy, pre ktoré žil a ktorým zasvätil svoj život. Dokazujú to okrem iného aj jeho cesty do Ríma, kde obhajoval viackrát svoju misiu na Veľkej Morave. Počas obdobia asi desiatich rokov, ktorými sa venoval svetskej činnosti, môžeme sa domnievať, mu s veľkou pravdepodobnosťou pomohli vidieť problémy Slovanov. Ich pohanské náboženstvo, rozdiely oproti vyspelej kultúre Grékov, alebo jazykové bariéry boli veľkou prekážkou ich kultúrnemu vzostupu. Väčšina prameňov o tomto období Metoda však mlčí.

Skoro všetky pramene hovoria o Metodovom rozhodnutí odísť do ústrania. Životopisec i tu okrem iného poznamenáva:“ že sa upol k večným veciam“.(ŽM III)

Čoskoro do kláštora na hore Olymp prišiel za sv. Metodom najmladší brat Konštantín. Príčinou odchodu Konštantína Filozofa z Carihradu môže byť viacero dôvodov. Profesor Bagin menuje viacero názorov. Podľa Fr. Grivca mohli už tam prekladať Písmo do slovanskej reči, mohli to byť aj politické pomery na cisárskom dvore v Carihrade, kde bol zavraždený ich priateľ Teoktist, vyhnaná cisárovna Teodora, rezignácia patriarchu Ignáca. Faktom zostáva, že obaja bratia zostali na Olympe pravdepodobne do roku 860. Konštantín však rehoľné sľuby v tomto období nezložil. Podľa Fr. Grivca bol Metod vysvätený na diakona práve v kláštore na Olympe.

Mienka o tom, že vytvorenie slovanského písma sa viaže na toto obdobie, keď Metod odchádza do kláštora, má svojich zástancov. Ako píše žiak oboch svätých učiteľov – Naum – „slovanské písmo bolo vytvorené sv. Cyrilom roku od stvorenia sveta šesťtisíctristošesťdesiattri“, čo by znamenalo rok 855, alebo rok 863.

Univerzitný profesor Bernštejn na základe prameňov i bohatej literatúry dôkladne skúma životné deje bratov zo Solúna a ich rozsiahle dielo na poli slovanského písomníctva. Osobitnú pozornosť venoval slovanskému učiteľovi Metodovi. V stati o veľkomoravskom arcibiskupovi píše:“ Výskumy posledných desaťročí ukázali, že Metodova úloha v najstarších dejinách slovanského písomníctva je významnejšia, ako sa to zdalo vedcom slavistom v 19 alebo aj na začiatku 20. storočia…Podľa všetkého Metod lepšie ako brat (Konštantín) ovládal slovanský jazyk.“  

Profesor Bagin zaznamenáva myšlienku profesora Bernštejna, ktorý považuje Metoda za nielen výborného znalca gréckeho a slovanského jazyka, ale aj vynikajúceho prekladateľa, ktorý neprekladá otrocky, ale dielo je vždy presné originálu a výborne zároveň vystihuje zvláštnosti slovanskej reči.

Kláštory v tomto období boli strediskom vzdelanosti, vedy a kultúry. Prístup k týmto hodnotám viedol iba celoživotným zasvätením sa mníšskemu životu, v ktorom sa človek síce oddelil „od svetskej márnivosti“, ale zároveň sústredil svoje schopnosti a sily k službe ľuďom vo svete. Mníšske zameranie vrcholí v byzantskej cirkvi v tradíciach tzv. hesychazmu v 13. a 14. storočí. U slávneho askétu Jana Klimaka, ktorý zomrel v období rokov 670-680, znamená „hesychia“ mlčanie, pokoj, zvláštny kontemplatívny vnútorný život. Ako je v knihe Prísloví:“ spím, ale moje srdce bdie,“ (Prísl 5,2) Keď neskôr prišiel Konštantín za svojím bratom na Olymp, i on začal, ako upozorňuje jeho životopisec na viacerých miestach“ žiť a bez ustania vysielať modlitby k Bohu a zaoberať sa iba knihami.“ (ŽK VII, VIII)

Vedecké štúdie obohatili poznanie o Metodovom duchovnom zázemí. Meno Methodios bolo pravdepodobne spojené s vnútorným putom, ktoré trvale viazalo Metoda k maloázijskej mníšskej hore na Olympe. Táto hora je stáročnou tradíciou spätá s osobnosťou plodného a populárneho spisovateľa z konca 3. a počiatku 4. storočia, svätého Metoda Olympského. Olympský Metod bol biskupom v macedónskych Filipách, a tiež sa zdržiaval na hore Olymp, kde pestoval duchovný život v kláštoroch, ktoré tam už vtedy jestvovali. Na Olympe boli napísané významné diela „O vzkriesení“, a dielo „Hostina“. Filipy, rovnako ako Solún, boli poznačené misijnou prácou apoštola národov sv. Pavla. Zapadali do slovanskej oblasti, ktorú Metod ako byzantský anachoret spravoval. Vplyv Metoda Olympského, ktorý zomrel ako mučeník v roku 311 v Chalkide, bol iste vzorom aj pre Metoda, ktorý prijal jeho meno. Ruský slavista Lamanskij poznamenáva, že až sem do Malej Ázie prenikali Slovania a usadzovali sa na tom mieste.  

Metod, ako to zaznamenáva Kliment Ochridský, je pripodobnený trom veľkým svätcom – sv. Arseniovi, sv. Antonovi Veľkému a sv. Atanázovi Alexandrijskému. Sv. Arsenius, ochranca učiteľov a vychovávateľov, bol pôvodom vznešený a vzdelaný Riman, ktorý však prevažnú časť života strávil v oblastiach kresťanského Východu, kde sa pod vedením egyptských askétov stal strhujúcim vzorom pokory a kajúcnosti. Svätého Arsenia videli jeho žiaci ako „hólos ós pyr“  (celého ako oheň), plného Božského svetla. Druhým vzorom sa stal „otec mníchov“ sv. Anton Veľký. Bol nielen príkladom veľkej askézy, modlitby, ale aj neohrozeným zástancom pravovernosti a dobrodincom núdznych. Osobnosť sv. Sávu je známa po stosiedmych rokoch lásky voči Bohu i blížnym vstupom do vieroučných zápasov i proti mocným tohto sveta. V jeho kláštore sa tvoril pevný bohoslužobný poriadok, ktorý mal iste vplyv aj na budúceho arcibiskupa Veľkej Moravy.

V roku 861 sa Metod s bratom Konštantínom vyberá na misijnú cestu ku Chazarom. Chazari, turko-tatarský kmeň, žijúci v južnom Rusku na sever od Kaukazu medzi Čiernym a Kaspickým morom, tvorili v 9. storočí veľkú ríšu. Profesor Bagin cituje Fr. Griveca, ktorý poznamenáva, že Konštantín by nedosiahol také úspechy u Chazarov bez Metodovej pomoci. Solúnski bratia sa jedinečne dopĺňali. Dišputu s Chazarmi napísal Konštantín po grécky. Metod ju preložil do staroslovienčiny a rozdelil do ôsmych kapitol. Zachovali sa z nej len zlomky v Živote Konštantína. Za úspešné ukončenie misie patriarcha Fócius hodnotiac nezištnú Metodovu činnosť, ponúkol mu arcibiskupskú hodnosť, ktorú Metod zamietol. Prinútili ho teda, aby sa stal igumenom kláštora v Polychrone na ázijskom brehu Marmarského mora.

Život Konštantína veľmi rozsiahlym spôsobom približuje túto misiu, ktorá hĺbkou právd pri vysvetľovaní náuky Chazarom slúžila na mnohých miestach ako učebnica filozofie a teológie. Život Metoda svedčí taktiež o vysokom hodnotení Metodovej účasti na misii k Chazarom od cisára Michala III ako aj patriarchu Fócia:“ Videli jeho úsilie na božej ceste, a preto ho presvedčovali, aby ho smeli vysvätiť za arcibiskupa na významné miesto, kde je takého muža potreba.“ (ŽM IV) Pobyt Metoda v kláštore v okolí bythynského Olympu, ktorý bol v tej dobe významným strediskom mníchov, zachytáva aj jeho menovanie za predstaveného kláštora.

Jedinečnou príležitosťou k rozsiahlej misijnej činnosti medzi veľkomoravskými Slovanmi sa stalo po príchode poslov veľkomoravského kniežaťa Rastislava do Carihradu pozvanie k misijnému účinkovaniu na území Veľkomoravskej ríše. Cisár Michal III. po zvolaní synody poveruje Konštantína vedením byzantskej misie na Veľkú Moravu. Konštantín túto misiu prijíma slovami: „vtedy si nedovolili odriecť ani cisárovi ani Bohu podľa slov svätého apoštola Petra: Boha sa bojte, kráľa ctite…“ (ŽK XIV), a vyzýva k misijnej úlohe aj brata Metoda a viacerých spolupracovníkov slovanského pôvodu. V byzantskej misii boli aj vysokí cisárski úradníci, ktorí zodpovedali za bezpečnosť jej členov. V literárnych pamiatkach staroslovienskych z 9. storočia sa užívajú slová „česť“ spravidla tam, kde sa jedná o vyjadrenie úcty k cirkevnému úradu nositeľa, alebo k svätcom. Italská legenda to ilustruje, keď hovorí, že Moravania „vyjdúc im v ústrety, prijali ich úctivo a s nesmiernou radosťou.“ (kap. II)

Po príchode na Moravu rozvinula cyrilometodská misia prácu, ku ktorej sa pripravila už v Carihrade, kde boli preložené prvé biblické a liturgické texty, aby bolo možné začať súčasne bohoslužobný každodenný a celoročný cyklus. Misia prišla na Veľkú Moravu niekedy v roku 863. Presný dátum nie je známy. Podľa toho, že už v Carihrade bratia preložili z Písma najskôr počiatočný text Jánovho evanjelia: “Iskoni bě Slovo… Na počiatku bolo Slovo“, text, ktorý sa číta vo východnej Cirkvi počas veľkonočnej nedeľnej Liturgie, ktorá začína ročný bohoslužobný poriadok lekcií, zdalo by sa, že si naplánovali príchod k veľkonočným sviatkom, ktoré v roku 863 pripadli na 11 apríla. Iné pohľady hovoria o lete alebo jeseni roku 863. Starosloviensky Život Metoda v súvislosti s tým zaznamenáva, že :“(Metod) začal znovu pokorne poslušný slúžiť Filozofovi (na Veľkej Morave) a učiť s ním.“

Staroslovienske literárne pramene konštatujú, že stav na Veľkej Morave v súvislosti s predchádzajúcou misiou bol na pomerne nízkej úrovni, prevažovali povery, morálne laxný prístup franského duchovenstva k závažným otázkam manželstva a iné, ktoré neskôr obaja bratia napadajú. Preto okrem základnej činnosti a neúnavného odstraňovania zvyškov pohanských povier a obyčají venovali úsilie výchove mládeže. Ako tieto skutočnosti zaznamenáva vo výskume a diele aj profesor Bagin, synoda v Cachách (r.802) nariadila, aby každý kňaz vo sviatky a nedele kázal, učil ľud modlitbu Pána a symbol viery, a poučoval ľud o odovzdávaní desiatkov. Synoda v Mohuči zasa nariadila preskúmať u kandidátov kňazstva ich vzdelanie pred vysviackou. Za Karola Veľkého bolo badať istú renesanciu na poli školstva, boli zriadené pisárske školy, ale vyššieho vzdelania sa dostalo iba malému počtu duchovenstva. V periférnych oblastiach bola celková úroveň tak nízka, že niektorí nevedeli poriadne ani čítať a konať bohoslužby. Preto aj stav prevažne u jednoduchého ľudu pred príchodom byzantskej misie bol na nízkej úrovni. Ako zaznamenáva Život Klimenta, bratov roztrpčovalo to, že ich predchodcovia v misii:“ nebránili (Moravanom) v konaní obetí podľa predošlého (pohanského) obyčaja, ani v uzatváraní nemravných manželstiev.“ (ŽK XV)  Pokojná a nerušená práca trvala asi rok. V roku 864 je po vpáde nemeckého vojska Rastislav zajatý a donútený k rokovaniam. Aj keď tieto rokovania nespôsobujú vážnu ujmu veľkomoravským záujmom, v konečnom dôsledku znovu otvárajú možnosť príchodu franského duchovenstva na Veľkú Moravu. Tu začína zápas o slovanskú liturgiu, ktorá tvorí dôležitý medzník zápasov o etablovanie sa novej koncepcie misijného pôsobenia medzi Slovanmi v ich rodnom jazyku. Tieto zápasy proti podvratnej činnosti franského kléru, ktorý strácal svoj vplyv, vyčerpávali mnoho síl pri obrane zámeru, ktorý Metod a Konštantín mali pri budovaní misijného územia s cieľom vytvorenia samostatnej veľkomoravskej cirkevnej provincie.

V zásadnom stanovisku k otázke slovanskej bohoslužby a perspektívy moravskej cirkvi sa Metod so svojim bratom Konštantínom plne stotožňoval. S Konštantínom rozhodne odsúdili pseudoteologickú teóriu o troch liturgických jazykoch, zdôvodňovanú Pilátovým nápisom na Kristovom kríži. Bratia spracovali obhajobu práva Slovanov na vlastný bohoslužobný jazyk v traktáte, ktorý je v Živote Konštantína v XVI. kapitole podaný v súvislosti s ich slávnou dišputou v Benátkach.

Keď bratia po vyše štyridsaťmesačnom pôsobení odchádzajú z Veľkej Moravy, majú pred sebou ďalšie ciele ohľadom zriadenia samostatnej cirkevnej provincie na Veľkej Morave. V Benátkach na pozvanie pápeža Mikuláša I. sa bratia vyberajú do Ríma, kam prichádzajú začiatkom roku 868. V Ríme ich víta už nový pápež Hadrián II. Po slávnom a nadšenom privítaní pápežom i Rimanmi došlo k riešeniu otázok v spojení so slovanským bohoslužobným jazykom a ustanovením cirkevnej provincie. K týmto otázkam iste spadala aj požiadavka vysvätenia učeníkov z Veľkej Moravy.

Hadrián II. preskúmal činnosť oboch bratov a odobril ich misijné pôsobenie na Veľkej Morave. Život Konštantína zaznamenáva, že v tom istom roku pápež schvaľuje sloviensky jazyk a preklady kníh do slovienčiny a položil ich na oltár Panny Márie, zvanej Fatné a tu spievali liturgiu, isteže v slovienskom jazyku. Metodov životopisec zaznamenáva, že pápež „svjeti  učenije jeju“ (posvätil ich učenie) položením kníh na oltár svätého apoštola Petra, t.j. v katedrálnom chráme. Život Metoda v VI. kapitole uvádza, že pápež po uznaní slovanských kníh svätí Metoda na kňaza. V priebehu roka zomiera vedúca osobnosť veľkomoravskej misie – sv. Konštantín, ktorý po zložení mníšskych sľubov prijíma rehoľné meno Cyril.

Vedúcim misie sa tak stáva Metod. Ťarcha celej misie a jej naplnenia sa presúva na plecia druhého z dvojice bratov, čo aj zaznamenáva Život Metoda. Odovzdávanie tejto štafety zachytáva profesor Bagin ako veľkosť obety človeka, ktorý túžil po kláštornom živote, zostáva v zápase osamotený a predsa s jednoduchosťou mnícha, ale zároveň jedinečnými vlastnosťami rozhľadeného právnika a diplomata pokračuje dôstojne a cieľavedome k zavŕšeniu ich spoločného úsilia.

Metod zostáva načas v Ríme. Očakáva, ako sa vyvinie situácia v Carihrade, kam mal aj namierené s ostatkami svojho brata a pravdepodobne predtým aj z Benátok. Je to však aj čakanie rozhodnutia z Ríma v otázke zriadenia slovanskej cirkevnej provincie. V tom čase panónsky knieža Koceľ žiada pápeža Hadriána II :“ aby mu odstúpil  Metoda, blahoslaveného učiteľa.“ (ŽM VIII)  Po čase neistoty Pápež Hadrián napokon definitívne rieši otázku novej samostatnej misijnej cirkevnej provincie, moravsko – panónskej, podriadenej priamo Rímu. Metoda vysvätil za biskupa a vymenoval ho za arcibiskupa panónskeho a veľkomoravského, za nástupcu sv. Andronika na sirmijskom stolci a za pápežského legáta s právomocou medzi veľkomoravskými a panónskymi Slovanmi. Potom posiela bulu adresovanú Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi, ktorá začína slovami „Sláva na výsostiach Bohu…“ V tejto bule pápež pochválil vieru kniežat, ktorá žiadala „učiteľa nielen u tohto veľkňazského stolca, ale i u zbožného cisára Michala, takže vám poslal blaženého Konštantína s bratom, zatiaľ čo my sme nestačili. Tí dvaja potom, keď sa dozvedeli, že vaše zeme prislúchajú (pod právomoc) apoštolského stolca, neučinili nič mimo kánon, ale prišli k nám, nesúc ostatky svätého Klimenta. My sme tak pocítili trojnásobnú radosť (a) rozhodli sme sa, že pošleme Metoda, keď sme ho vyskúšali (a) s učeníkmi vysvätili – syna nášho, do vašich krajín, ako muža zvrchovane múdreho a pravoverného, aby vás učil, ako ste žiadali, vykladajúc knihy vo vašom jazyku v rozsahu úplne celého cirkevného poriadku i so svätou omšou, to jest službou, a s krstom, ako (to už) filozof Konštantín začal s Božou milosťou a s modlitbami svätého Klimenta.“

Pápež ďalej dodáva, že dovoľuje i iným schopným ľuďom učiť, vyhradzuje si však ,“aby bol zachovaný jediný zvyk, aby sa na omši čítal apoštol a evanjelium najprv latinsky, potom sloviensky.“ Biblické zdôvodnenie pripomína argument sv. Cyrila:“ Keby sa niekto zo zhromaždených u vás učiteľov a tých, ktorí lahodia dušiam a odvracajú sa (tak) od pravdy k bludom, opovážil a začal  vás rozoštvávať, tým že by hanil knihy vášho jazyka, nech je vyobcovaný nielen od prijímania, ale i z cirkvi, dokiaľ sa nepolepší. Lebo sú to vlci, a nie ovce, a tie sa patrí podľa ich ovocia poznávať a varovať sa ich.“   Záverom list nabáda, aby kniežatá boli poslušní Božiemu zákonu a neodmietali cirkevnú náuku.

Potvrdenie Metodovej právomoci bolo veľkým prísľubom k pokračovaniu misie a pre budúcnosť Veľkej Moravy. Panónsky a veľkomoravský arcibiskup a pápežský legát Metod sa zastavil po odchode z Ríma najprv v Blatnohrade u Koceľa. Na dvore kniežaťa Koceľa ho prijali s „veľkou poctou“. (ŽM VIII)  Metod sa potom ujal cirkevnej správy v Panónii. Tragické udalosti na Veľkej Morave (Svätoplukova zrada, zajatie Rastislava, pustošenie Veľkej Moravy) povzbudili bavorských biskupov, aby zasiahli proti arcibiskupovi Metodovi. Pravdepodobne pri jeho návrate na Veľkú Moravu ho zajali vojaci pasovského biskupa Hermanricha. To sa dozvedáme z IX. kapitoly Života Metoda. Podľa historika J. Děkana  bol Metod súdený na Morave za účasti Svätopluka, ktorý mal voči Metodovi vyhranený postoj a jeho príklon k franskému duchovenstvu a latinskej bohoslužbe bol známy. Podľa profesora Bagina bol arcibiskup Metod súdený pravdepodobne v Rezne, kde sa zhromaždil ríšsky snem. Tu ho odsúdili aj uväznili. V snahe odstrániť ho, previezli ho až do Švábska, kde strávil vo väzení vyše dvoch rokov.    Pramene o útrapách, ktoré musel panónsko – moravský arcibiskup a pápežov legát prežiť, sú trojakého druhu. Sú to dokumenty pápežskej kancelárie: listy Hadriánovho nástupcu na pápežskom stolci Jána VIII. (873-883) nemeckým biskupom a vladárom vo veci uväzneného arcibiskupa Metoda. Druhým dokumentom je traktát Conversio Bagoariorum et Carantanorum (Obrátenie Bavorov a Korutáncov), a tretím prameňom je písomný protest, vypracovaný nemeckým klérom a predložený pápežovi, v ktorom sa konštatuje, že po Metodovom príchode do Panónie musel toto územie opustiť Riphald, náčelník nemeckej cirkevnej organizácie. Tu sa háji územie v Panónii. Latinská bohoslužba po zavádzaní „nového učenia filozofa Metoda stratila sčasti vážnosť pre všetok ľud“. Sťažnosť bola podporená kráľom Ľudovítom Nemcom a bavorským vladárom Karolmanom.

V Živote Metoda máme významný prameň v IX. kapitole, kde je zachytená obrana arcibiskupa Metoda: „Keby som vedel, že je (tá oblasť) vaša, bol by som chodil mimo nej. Lenže ona je svätého Petra.“ Nielenže arcibiskup nepripúšťa diskusiu o kanonicite rímskeho rozhodnutia o obnovení bývalej prefektúry Illyrika pod rímskou cirkevnou správou, ale súčasne vytýka nemeckému kléru ich zištnosť: „V pravde povedané, ak vy z nátlaku a lakomstva uchvacujete proti zneniu kánonov a kladiete tak prekážky Božiemu učeniu, strážte sa, aby ste v snahe preraziť železnú horu kostnatým temenom (hlavy) nevyliali svoj mozog.“ Nahnevane mu odpovedali: „Dopadneš zle!“ Odpovedal im:“ Hovorím pravdu i pred cisárom a nehanbím sa. Zato vy sa na mne dopúšťate neprávosti. Nie som predsa lepší než tí, ktorí v mnohých mukách prišli i o tento život, pretože hovorili pravdu.“ (ŽM IX)

Aj tieto záznamy svedčia o silnej povahe, pevnom charaktere, úcte k pravde, za ktorú je ochotný obetovať aj svoj život. Zlé zaobchádzanie voči Metodovi vytýka pápež biskupovi Hermanrichovi, ako zaobchádzanie kruté, hrozné a zvieracie.

Podľa profesora Bagina bol informátorom pápeža o väznení Metoda a zlom zaobchádzaní s ním mních Lazár. Pápežovo zakročenie bolo rázne. Nariadil biskupovi Pavlovi z Ankony, legátovi pre Východofranskú ríšu a Panóniu, aby pred kráľom Ľudovítom Nemcom bránil práva panónskej diecézy. Mal tiež usvedčiť salzburského arcibiskupa Adalvína i pasovského biskupa Hermanricha z násilia proti Metodovi a s Metodom mal ísť k veľkomoravskému vladárovi Svätoplukovi. V liste kráľovi Ľudovítovi pápež Ján VIII vysvetlil, že panónska diecéza oddávna patrí k pápežskej stolici. Pasovského biskupa Hermanricha, ale aj frizinského biskupa Annona povolal Ján VIII. do Ríma, aby sa zodpovedali z prečinov proti Metodovi. Pápežský legát odovzdal od pápeža list aj Metodovi, v ktorom mu odporúčal, aby neslúžil omše v slovienskom jazyku a vymenoval ho za panónskeho arcibiskupa.

Bavorskí biskupi prepustili Metoda, ale Koceľovi, ktorý sa za neho prihováral, odkázali:“ Ak toho budeš mať u seba, nezbavíš sa nás tak ľahko.“ (ŽM X) Starosloviensky Život Metoda zaznačil túto zaujímavú správu:“ Moravania, keď poznali nemeckých kňazov, čo žili u nich, že im neprajú, ale pletichy stroja proti nim, všetkých vyhnali a s posolstvom sa obrátili na apoštolského: Ako už naši otcovia prijali predtým krst od sv. Petra, tak daj nám Metoda za arcibiskupa a učiteľa.“ (ŽM X)

V roku 871 bol Svätopluk neprávom obžalovaný zo zrady na Karolmanovi a dostal sa do väzenia. Správcami Veľkej Moravy sa stali franskí markgrófi Wilhelm a Engelschalk. Slovania sa však vzbúrili. Franských kňazov vyhnali z Veľkej Moravy a prinútili Slavomíra, kňaza slovanského pôvodu a zrejme aj príbuzného Svätopluka, aby viedol boj proti Karolmanovi. Svätopluk pod zámienkou, že privedie povstalcov ku kapitulácii, prešiel na stranu Moravanov, dohodol sa s nimi a úplne zničil franské vojsko. Po týchto udalostiach ( v rokoch 872-873) Svätopluk s Moravanmi požiadal pápeža Jána VIII., aby im poslal Metoda za arcibiskupa, ktorý v rozpätí rokov 873-874 prichádza na Veľkú Moravu. Tu sa dá predpokladať, že Svätopluk mal svoje záujmy nie ohľadne Metoda, ale boli to zjavne jeho ambície vstúpiť do európskej politiky s podporou pápeža. Moravania mali iste iný vzťah k Metodovi, čo sa neskôr aj prejavilo pri vyhnaní franského duchovenstva a žiadosti o návrat Metoda.  Silné pozície Veľkomoravskej ríše,  ambície Svätopluka, ale v nemalej miere túžba ľudu po arcibiskupovi Metodovi, napomohli spolu so zásahom pápeža umožniť Metodov návrat na Veľkú Moravu. V Živote Metoda sa píše, že ho prijal Svätopluk ale aj Moravania. Potom Svätopluk odovzdal sv. Metodovi všetky chrámy a duchovných vo všetkých mestách. Toto rozhodnutie bolo podľa životopisca príčinou rozkvetu Veľkej Moravy po stránke mocenskej i cirkevnej. Veľkomoravský arcibiskup rozvinul horlivú apoštolskú a učiteľskú prácu. Osobitnú pozornosť venoval výchove kňazského dorastu, takže počet duchovných stále rástol.

Nezlomnosť a dôslednosť spojená s cieľavedomým zámerom pozdvihnutia veľkomoravskej provincie prinášali ovocie rozvoja cyrilometodskej tradície na báze používania slovienskeho jazyka. Tieto úspechy priniesli novú vlnu nevôle až nenávisti starých nepriateľov slovienskeho jazyka i samotného Metoda. Svätopluk v roku 874 uzatvára vo Forchheime s Východofranskou ríšou mier, čím umožňuje franskému duchovenstvu návrat na Veľkú Moravu. Ich trvalá opozícia voči Metodovi sa prejavila novými útokmi a obvineniami. Tieto protivenstvá prerástli do otvoreného útoku v otázkach slovienskej bohoslužby, učeniu o Svätom Duchu (Filioque). Tieto útoky prerastajú až do obžaloby, ku ktorej sa pripája aj knieža Svätopluk. Tu je potrebné pripomenúť, že obviňovanie z užívania slovienského jazyka v bohoslužobnej praxi vychádzalo okrem iného aj z takzvanej formulácie listu pápeža Jána VIII z roku 873. Viacerí znalci tejto problematiky sú toho názoru, že Metod chápal tento zákaz pápeža ohľadne používania sovienského jazyka iba ako odporúčanie a držal sa schválenia, ktoré bolo dané pápežom Hadriánom II. Iné výskumy poukazujú na to, že z korešpondencie medzi pápežom Jánom VIII a bavorskými biskupmi niet zmienky o užívaní slovienského jazyka, ale jedná sa výlučne o užívaní arcipastierskych práv, daných Metodovi. Zaujímavou otázkou je aj to, prečo franské duchovenstvo, ak bol daný zákaz pápežom Jánom VIII k užívaniu slovienského jazyka, celých šesť rokov neprotestovalo. Vysvetlením je iba sústavný tlak proti misijnej činnosti Metoda a slovienskej reči, ktorá tak pacifikovala franské pôsobenie medi ľudom a nakoniec prerástla až do otvoreného konfliktu proti Metodovi. Pokiaľ šlo riešenie problému „filioque“, tento spor nebol ešte v tomto čase tak vyhranený, ako v neskoršej dobe a neskôr aj pápež potvrdzuje pravovernosť byzantského misionára Metoda i v tejto záležitosti. Predsa však na základe obvinení, ktoré boli vznesené voči arcibiskupovi Metodovi, si pápež Ján VIII v roku 879 dáva predvolať Metoda do Ríma. Postoj Svätopluka k obžalobe sa ukazuje aj v celom jeho postoji voči Metodovi, keď začiatkom roku 879 posiela svojho frankofilsky zameraného dvorného kňaza Jána z Benátok do Ríma, aby tam predniesol obžaloby voči Metodovi. Svätopluk sám nebol zástancom slovienskej liturgie, ale viac inklinoval k liturgii latinskej.

Panovník Svätopluk si viac obľúbil i benediktínskeho mnícha Vichinga, odchovanca kláštora v Reichenau. Viching bol exponentom dvorných kruhov Východofranského kráľovstva. Vyvstáva otázka, akým spôsobom si latinské duchovenstvo získalo sympatie vládnucej veľkomoravskej triedy i samotného panovníka. Ako to zaznamenáva profesor Bagin zo svojich výskumov, bol to predovšetkým benevolentnejší prístup bavorského kléru najmä v manželských otázkach. Arcibiskup Metod totiž nástojil, aby veľmoži pri uzavieraní manželstva svedomite zachovávali cirkevné nariadenia. Dosvedčuje to nielen Metodova adhortácia (homília) „Napomenutie k vladárom“, ale aj „Život Metoda“, kde čítame: „Jeden veľmož, bohatý veľmi a radca (Svätoplukov), oženil sa so svojou príbuznou, t.j. kmotrou. A Metod, hoci ich mnoho prehováral, poučoval a napomínal, nemohol ich rozdeliť.“ (ŽM XI)

Za zmienku stoja aj iné dôvody, ktoré hovoria o sociálnom cítení arcibiskupa Metoda okrem jeho úsilia aj o mravné povznesenie človeka. „Legenda Italská“ v V. kapitole obžalúva z rozkošníckeho života priamo Svätopluka, o čom svedčí aj jeho homília „Napomenutie vladárom“, ktorá má veľmi jasný a zreteľný obsah:“ Nech si dôkladne rozváži, čo sa stalo prvému židovskému kráľovi Saulovi- a nie za veľké opomenutie- od proroka Samuela. Preto nech s bázňou a strachom zachováva boží zákon…“    

Nekompromisný postup oboch bratov od počiatku budil nevôľu u istej vyššej vrstvy veľkomoravských veľmožov. Tento postup zasahoval i hospodárske korene, t. j. sociálne vymoženosti privilegovanej vrstvy, čo už samo osebe stačilo k tomu, aby sa byzantská misia v porovnaní s príliš blahovoľným postupom franských duchovných stala u tejto triedy neobľúbenou. Zdá sa však, že Konštantín a Metod sa vo svojej reformátorskej horlivosti neuspokojili iba morálnym napomínaním, ale že chceli prispôsobiť zásadám kresťanstva aj sociálnu a hospodársku štruktúru nimi pokrstenej zeme, lebo keď v roku 867 odchádzali z Moravy, Konštantín neprijal za svoju činnosť nijakú peňažitú odmenu. Ale „vyprosiac len od oboch (t.j. Rastislava a Koceľa) deväťsto zajatcov, prepustil ich.“ (ŽK XI) Konštantín tak priamo manifestačne dokumentoval svoj nesúhlas so súvekým moravsko-slovienskym spoločenským zriadením.

Pápež Ján VIII reagoval na správy zo Svätoplukovej dŕžavy. 14 júna 879 posiela na Veľkú Moravu dva listy. Jeden je adresovaný panovníkovi Svätoplukovi, ktorému pripomína, aby sa veľkomoravský vladár nedal zviesť od pravej viery a aby poslal arcibiskupa Metoda do Ríma aby sa zodpovedal z vážnych obvinení. Metodov životopisec mlčí o tejto ceste. Pre Metoda bola táto cesta iste neľahká i pokorujúca, odchádza však s pevným presvedčením v spravodlivosť veci, ktorej zasvätil s bratom Konštantínom svoj život.

V druhom štvrťroku 880 prichádza veľkomoravský sprievod do Ríma, v ktorom je aj arcibiskup Metod, veľmož Zemežizeň a mních Viching, ktorého posiela do Ríma Svätopluk ako kandidáta na biskupa a zrejme aj ako hlavného žalobcu proti Metodovi. Je viac ako isté, že aj proti vôli veľkomoravského ľudu.  Posolstvo malo riešiť obvinenia voči Metodovi ako aj otázky cirkevnoprávne.

Pápež Ján VIII vypočul najmä „žiarivú reč“ Svätoplukovho vyslanca Zemežizňa. Na rímskej synode starostlivo preskúmal účinkovanie a učenie arcibiskupa Metoda. Slovanský arcibiskup pred zhromaždenými biskupmi a teológmi vysvetlil, čomu verí, a čo učí on i jeho učeníci. Metodovo vystúpenie nedopadlo tak, ako si to predstavovali jeho protivníci. Metod nebol zosadený, naopak. Metod dosiahol v Ríme dôležité víťazstvo. Pápež ho potvrdil v hodnosti arcibiskupa a potvrdil mu aj iné privilégiá, iste aj hodnosť pápežského legáta v slovanských oblastiach.

Známa bula pápeža Jána VIII. „Industriae tuae“ začína slovami: „Milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu vladárovi…“ Dokument má svoj závažný historický význam. Ukazuje znovupotvrdenie arcibiskupa Metoda v hodnosti arcibiskupa Veľkej Moravy, zapodievajúc sa jednotlivými bodmi obžaloby, vznesenej voči Metodovi, riešila ich bez výhrady v Metodov prospech, a to jednak na základe buly predchádzajúcej, vydanej pápežom Hadriánom II., jednak aj na základe politických pohnútok. Pápež zároveň potvrdil aj Svätoplukovo rozhodnutie dať svoju ríšu pod ochranu stolca sv. Petra a jeho želaniu tak vyhovel. Zároveň upovedomil Svätopluka, že kňaza Vichinga vysvätil za biskupa pre Nitriansku cirkev a veľkomoravské knieža má poslať ďalšieho vhodného kandidáta na biskupské svätenie do Ríma. Zároveň potvrdzuje, že všetko duchovenstvo na Veľkej Morave má byť podriadené arcibiskupovi Metodovi a teda aj nitriansky biskup Viching. O slovienskej bohoslužbe poznamenal pápež Ján VIII, že to nie je ani proti viere ani proti učeniu cirkvi spievať omše (služby) v slovienskom jazyku, ale evanjelium treba najskôr prečítať po latinsky. Pre veľkomoravského panovníka a jeho veľmožov sa však majú slúžiť omše po latinsky podľa ich priania. Ján VIII potom poslal pre Svätopluka po Metodovi zbierku kánonického práva , ktoré mali platiť na území slovanskej metropoly.

Korešpondencia medzi pápežom Jánom VIII a slovanským arcibiskupom Metodom dosvedčuje, že obaja cirkevní predstavitelia išli dôsledne za pravdou a spravodlivosťou. Ján VIII sa nedal ovplyvniť jednostrannými informáciami.

Význam pápežskej buly pre dobudovanie veľkomoravskej metropoly a ďalších úloh mal iste svoj veľký význam, ale všimnúť si treba aj ďalšie faktory, ktoré ďalej vážne ohrozovali cyrilometodskú misiu. Svätoplukov odpor voči Metodovi, jeho príklon k franskému duchovenstvu a latinskej reči, získanie cirkevnej hodnosti pre Vichinga, to všetko dvíhalo sebavedomie franského kléru a pôsobilo náporom , ktorý dokonca vyústil aj do falšovania pápežskej buly Industriae tuae. Mohlo to nastať pravdepodobne vynechaním odsekov, ktoré sa vzťahovali na Metoda a sloviensku liturgiu. (2-3, 7-10)

Prispôsobovanie textu a prečítanie ľudu vyznievali tak, akoby moc bola daná do rúk Vichingovi, spomína sa aj vyhnanie Metodových prívržencov z Moravy. Metod, ktorý podľa všetkého nepredpokladal, že sa protivníci znížia až k falšovaniu (tzv. Vichingovo falzum), obracia sa listom o vysvetlenie na Rím. List Jána VIII z 23. marca 881 tieto obavy zo zmeny buly „Industriae tuae“ rozptýlil: „A v našom apoštolskom liste slávnemu kniežaťu Svätoplukovi, o ktorom si bol istil, že mu ho oddáš, to isté sme zvestovali, a ani náš list sme mu neposlali, ani biskupovi tomu (Vichingovi) zjavne ani tajne, iné aby robil, sme neprikázali, a neustanovili sme, aby si ty iné vykonal.“

V závere listu arcibiskupovi Metodovi píše: „Jednako však, keď sa s Božou pomocou vrátiš, čokoľvek sa proti tebe nehorázne spáchalo, čokoľvek sa už spomínaný biskup napriek svojmu duchovnému úradu voči tebe dopustil, vypočúvanie oboch pred nami skončené privedieme k spravodlivému koncu a jeho svojvôľu nezabudneme pokarhať podľa nášho súdneho výroku.“ (ŽM XII)

Je zrejmé, že arcibiskup Metod, ako to vyplýva aj zo záveru listu Jána VIII, mal pred sebou cestu do Carihradu. Profesor Bagin v súvislosti s tým kladie otázku: Aký bol zámer tejto  cesty? Bola to iba túžba navštíviť svoju vlasť? Alebo z popudu pápeža sa zaujímať o obnovu bývalej provincie Illyrika? Alebo to mala byť cesta na pozvanie byzantského cisára Bazila I.? Motivácie môžu byť rôzne. Profesor Bagin tu zachytáva názor Fr. Dvorníka, ktorý túto cestu považuje za naplnenie pozvania byzantského cisára i carihradského patriarchu Fócia.

Iný názor hovorí o ďalšom pokuse Metodových neprajníkov, ktorí po neúspechu s falšovaním pápežskej buly, obviňovali Metoda zo straty dôvery byzantského panovníka Basileia I. Makedónskeho. Cieľ týchto rečí mal byť nasmerovaný k vzťahom medzi Rímom a Carihradom. Ak tieto vzťahy boli dobré, negatívny postoj Carihradu k Metodovi tak v budúcnosti mohol ovplyvniť aj postoj Ríma voči Metodovi.

V „Živote Metoda“ čítame, že toto zmýšľanie Metodových nepriateľov a odporcov k tomu smerovalo, keď si vraveli: „Cisár sa na neho hnevá, a ak ho dopadne, určite si život nezachová.“ (ŽM XIII) Postoj byzantského cisára je však zachytený v liste, v ktorom pozýva Metoda do Carihradu:“ Ctihodný otče, veľmi si ťa žiadam vidieť. Preukáž mi tú láskavosť, obťažuj sa k nám, nech ťa uvidíme, dokiaľ si ešte na tomto svete, a prijmeme tvoju prosbu( modlitbu).“ Už v tomto liste je preukázaný vrelý vzťah cisára k Metodovi a jeho uistenie, že akákoľvek prosba bude vypočutá.

Veľkomoravského metropolitu prijíma cisár s veľkou úctou a radosťou a keď jeho učenie pochválil, necháva si u seba z Metodových učeníkov kňaza a diakona s knihami. V Byzancii prejavili živý záujem o sloviensku liturgiu a písomníctvo. Ako zaznamenáva profesor Bagin, v Carihrade vzniká malé, ale veľmi významné stredisko slovienskej liturgie a písomníctva. Odtiaľ sa šírila slovienska bohoslužba medzi byzantských Slovanov. Tu našli neskôr oporu Metodovi žiaci po vyhnaní z Veľkej Moravy.

Čestný sprievod byzantského dvora a carihradského kléru nezostal bez povšimnutia na Veľkej Morave. Metod po návrate z Carihradu sa tešil pomernému pokoju. Využíva priaznivejšiu situáciu k dokončeniu svojho literárneho diela, v ktorom zanecháva svojim učeníkom i doplnený preklad Sv. Písma Starého zákona okrem kníh Makabejcov, ďalšie preklady liturgických kníh, Nomokánon, knihy Otcov a ďalšie diela. Prekladové dielo sv. Metoda z diela bratovho je čiastočne zachované vo veľkej skladbe Život Konštantína – Cyrila Filozofa, životopisu, určeného ako kanonizačný dokument a súčasne pamätník tvorby zosnulého brata. Pri jeho zostavovaní sa určite uplatnili Metodove spomienky a hodnotenia. Preto je toto dielo vierohodným historickým dokumentom, obsahujúcim priame biografické údaje, ktorých spoľahlivosť historická i filologická kritika s istotou preukázali za spoľahlivé.  Starosloviensky „Život Metoda“ zaznamenáva činnosť Metoda aj mimo hraníc Veľkej Moravy. Zachytáva správu o pokrstení kniežaťa Vislanov. (ŽM X) Ako poznamenáva profesor Bagin, je predpoklad možnosti účinkovania Metodových žiakov na Krakovsku. Pri vykopávkach vo Vislici (v roku 1960) objavili poľskí archeológovia základy kostola, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou možno datovať do 10. storočia. Zároveň odkryli aj krstnú studňu, vybudovanú z vápenca. Zachovala sa tiež tradícia, že Metod pokrstil české knieža Bořivoja a jeho manželku sv. Ľudmilu. Starosloviensky „Život Metoda“ nič nehovorí o tejto udalosti, ale v neskorších prameňoch sa to vyslovene uvádza. Zaujímavú správu čítame v XVI. kapitole „Života Metoda“: „A keď prišiel do krajov dunajských, kráľ uhorský chcel ho vidieť…(Metod) išiel k nemu. On však…prijal ho úctivo a slávnostne a s radosťou…a povedal mu: Spomeň si na mňa, ctihodný otče zavše vo svojich modlitbách.“ Viacerí  sa zhodujú v mienke, že sa Metod naozaj stretol s vojenskou družinou a náčelníkom starých Maďarov v Zátisí.  

Maďarskí bádatelia G. Moravcsik, Imre Tóth a iní skúmali sporné miesto a prišli k záveru, že v originále bolo miesto „korol“ pravdepodobne slovo „kende“ alebo „gyula“, ktorým sa označovali vodcovia Maďarov. Partnerom však pravdepodobne nemohol byť vodca nejakej maďarskej hordy, ale skutočný panovník, najskôr vodca Maďarov – Arpád. K stretnutiu mohlo dôjsť v oblasti stredného Dunaja, nie príliš ďaleko od arcibiskupovej rezidencie. Ak je tento názor správny, potom napomáha ďalšiemu poznaniu  osudu slovienskej bohoslužby a východnej cirkvi medzi Maďarmi po zániku veľkomoravskej ríše. Maďari sa dostávali do kontaktu s byzantským kresťanstvom už v Čiernomorí a potom pri presídľovaní do strednej Európy. Zo slovienčiny po svojom usadení prijímali viaceré cirkevné termíny a udržiavali styky s Byzanciou a z carihradského patriarchátu prijímali kresťanstvo východného obradu, čo sa neskôr prejavilo aj pri vládnutí rodu Arpádovcov.

Posledná kapitola „Života Metoda“ začína sa slovami: „Takto všetky obvinenia odvrátil na všetkých stranách a ústa mnohovravných zavrel…“  (ŽM XVIII) Útoky Vichinga a jeho stúpencov boli namierené zrejme znovu proti bohoslužobnej praxi a užívaniu slovienského jazyka. Podľa mienky väčšiny odborníkov a historikov Metod použil svoje právo a uvalil cirkevnú kliatbu – exkomunikáciu na svojich protivníkov a biskupa Vichinga suspendoval (zbavil úradu). Ako zaznamenáva profesor Bagin, z Moravskej legendy vyplývalo, že exkomunikovaný bol aj Svätopluk. Fr. Dvorník, významný byzantinológ, zdôrazňuje skutočnosť, že Byzantínci mali vo veľkej úcte panovníkov, preto úplne vylučuje možnosť, že Metod, ako Byzantínec by bol vylúčil Svätopluka z cirkvi. V poslednej kapitole „Života Metoda“ je reč o Metodovom požehnaní „cisárovi i kniežaťu, duchovenstvu i všetkému ľudu.“

Ďalšou závažnou starosťou sv. Metoda bolo nástupníctvo po jeho smrti. Život Metoda nám o tom podáva správu:“ Začal sa približovať čas, aby prijal pokoj od (pozemských) strastí a odplatu za mnohé svoje námahy.“ Na otázku, koho pokladá zo svojich učeníkov za hodného, aby bol verným nástupcom na katedre učiteľa a pastiera veľkomoravskej provincie, Metod ukázal na známeho učeníka, zvaného Gorazd, a povedal: „Je to muž vašej zeme, slobodný, dobre znalý v latinských knihách, pravoverný. To budiž Božia vôľa i vaša láska, ako i moja.“ (ŽM XVII)

Gorazd bol známy svojou učenosťou, zbožnosťou. Pochádzal zo vznešeného veľkomoravského rodu, čo malo na tamojšie pomery iste veľký význam. Podľa profesora Bagina bol Gorazd pravdepodobne z okolia Nitry, kde sa v jej okolí nachádzajú miesta s týmto menom. Všeobecne sa predpokladá, že Gorazd bol už vysväteným biskupom (pravdepodobne sv. Metodom) a bol už iba označený za svojho nástupcu. To vysvitá i z inštrukcií, ktoré dal pápež Štefan V. legátom na cestu k Slovanom:“ Z našej apoštolskej moci zakážte, aby ten, koho sa Metod odvážil proti ustanoveniam všetkých svätých otcov určiť za svojho nástupcu, vykonával svoj úrad, dokiaľ sa nám osobne nepredstaví a svoju vec živým slovom nevyloží.“

Arcibiskup sv. Metod nenariaďoval, že sa musí stať jeho vôľa, ale odvoláva sa na Božiu vôľu. Slobodná voľba bola v súlade s cirkevnými zásadami.

Keď sa zhromaždili všetci ľudia na Kvetnú nedeľu, vošiel (Metod) do chrámu, a už nespôsobilý pohybu, kázal žehnať cisára i knieža, duchovenstvo i celý ľud. A povedal: „Strážte ma moje deti, do tretieho dňa.“ Na tretí deň ešte povedal: „Do tvojich rúk, Pane, odovzdávam svoju dušu.“ Zomrel na rukách kňaza 6. apríla 885, týždeň pred sviatkami Veľkej Noci – Paschy. (ŽM XVII) Veľkomoravskému arcibiskupovi Metodovi vzdali dôstojné pocty. Pohrebné obrady vykonali po latinsky, grécky i sloviensky… „ľudia však, nesčíselný národ, čo sa zhromaždil, doprevádzali ho so sviecami, oplakávajúc dobrého učiteľa a pastiera…“ (ŽM XVII) Pochovaný bol „vo veľkom chráme moravskom na ľavej strane, v stene za oltárom presvätej Bohorodičky“. Otázka hrobu sv. Metoda napriek mnohým archeologickým pokusom nemá dosiaľ odpoveď.

Profesor Bagin takto charakterizuje osobnosť sv. Metoda: „ Metod nebol mužom hĺbavým, nebol filozofom ako jeho najmladší brat Konštantín. Bol skôr mužom činu. Osvedčil sa ako praktický správca a organizátor. Preto si ho zvolili mnísi v kláštore Polychron na Olympe za predstaveného. Pre rehoľný život sa rozhodol dobrovoľne a len kvôli misijnému dielu medzi Slovanmi opustil kláštor. Obdivuhodná bola Metodova poníženosť. Napriek tomu, že bol starší než Konštantín a nadobudol si veľké skúsenosti ako archont provincie a igumen veľkého kláštora, predsa skromne prenechal iniciatívu mladšiemu bratovi pri významných podujatiach. Metod vynikal ako rozhľadený právnik a talentovaný diplomat. Najvýraznejšou črtou osobnosti sv. Metoda bol jeho hlboký nábožensko – mravný záujem, ktorý dôsledne sledoval vo všetkých akciách rozsiahleho misijného diela medzi Slovanmi. Metropolita sv. Metod bol nezlomným charakterom. Dôsledne išiel za pravdou a spravodlivosťou, vedel za svoje presvedčenie aj trpieť a znášať protivenstvá, bol neochvejným obrancom slovanskej liturgie. Sv. Metod bol konečne aj obetavým a starostlivým duchovným pastierom veľkomoravského ľudu. Prvý slovanský arcibiskup, metropolita a pápežský legát. Získal si zásluhy svojim sprostredkovateľským poslaním medzi Západom a Východom. Brázdu, ktorú vyoral spolu so svojim bratom sv. Konštantínom – Cyrilom na kultúrnom poli Slovanstva, nezaviali ani stáročia.“

Môžeme tak povedať, že osobnosť sv. Metoda nezanikla ani nebola v tieni jeho mladšieho brata Konštantína – Cyrila. Životopisec Metodov ho charakterizuje ako otca Slovanov, patriarchu slovanského písomníctva, proroka i apoštola, tiež mučeníka, pretože bránil právo Slovanov na vlastné písomníctvo, kultúru a cirkev s vyznávačskou opravdivosťou, ktorá sa nevyhýbala ani mučeniu. Iný veľkomoravský žiak Konštantín o ňom povedal:“ V tebe, otče, má zem moravská pevnú ochranu…“

Blahej pamäti pápež  Ján Pavol II. celkom oprávnene apoštolským listom „Egregiae Virtutis“ (z 31. decembra 1980) vyhlásil svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy, pričom poukázal nielen na veľkosť ich diela, ale aj na ich význam pre duchovné formovanie nášho kontinentu v minulosti, ale aj na vysokú hodnotu ich duchovného odkazu pre budúcnosť.  Pri oslavách 1100. výročia smrti sv. Metoda sa v Salzburgu konalo sympózium „Salzburg a slovanská misia“. Pri slávnostnej bohoslužbe z tejto príležitosti salzburský arcibiskup Dr. Karl Berg vyslovil hlboké poľutovanie nad nešťastnou udalosťou a utrpením, ktoré v 9.storočí spôsobil slovanskému apoštolovi Metodovi vtedajší salzburský arcibiskup Adalvin. Podrobnejšiu správu uverejnila nemecká verzia Osservatore Romano zo dňa 29.11.1985/č.48 pod nadpisom:“ Salzburský arcibiskup prosí cirkvi východnej Európy o odpustenie…“ Aj týmto gestom sa poukázalo nielen na krivdu voči arcibiskupovi Metodovi a misii solúnskych bratov, ale aj na nápravu a zadosťučinenie voči jednej z veľkých postáv Cirkvi a slovanských národov.

/Upravené z práce Š.Kopčák: “Cyrilometodská tradícia a jej význam  v diele Antona Bagina/