Keď sme na farskej púti v októbri 2018 navštívili pôvodný chrám v San Giovanni Rotondo, hneď vpravo bola kaplnka s telom brata Daniela. V júli 2012 bol v San Giovanni Rotondo zahájený jeho beatifikačný proces.
Michele – také meno mu vybrali rodičia pri krste – sa narodil 11. marca 1919 v San Giovanni Rotondo ako štvrté dieťa zo siedmich súrodencov. Ukončil sotva tri triedy základnej školy. Ako dieťa pomáhal rodičom v práci na poli.
Na slávnosť Svätého Ducha 4. júna 1933 sa vydal do kláštora, aby sa tam zúčastnil na bohoslužbe, poprial k sviatku tamojšiemu predstavenému kláštora a dostal od neho požehnanie pred vstupom do nižšieho seminára bratov kapucínov.
V sakristii stretol Otca Pia. Jeho prekvapenie a radosť nemali konca, lebo Otec Pio už dva roky nebol v kontakte s veriacimi. Dostal vtedy od neho osobitné požehnanie na cestu do života v ráde.
Keď sa dostal do Vica del Gargano, ukázalo sa, že tam už žiadni seminaristi nie sú. Strávil teda v kláštore viac ako deväť mesiacov ako postulant, potom ho poslali do Foggia.
Otec provinciál chcel mladého postulanta vyskúšať a dal mu na čítanie život sv. Konráda z Parzhamu. Pätnásťročný chlapec knižku prečítal jedným dychom a potom stál pred provinciálom, ktorý sa ho na ňu vypytoval. Otec Bernardo d’Apicella bol zaskočený chlapcovou bystrosťou a ponúkol mu, aby sa nachystal k odchodu, keď sa uvoľnilo miesto v seminári.
Na to počul odpoveď: “Nie, otče, chcem byť obyčajným bratom! Prišiel som do kláštora, aby som sa stal svätým, a keď som čítal život svätého Konráda, porozumel som, že nie je nevyhnutne potrebné byť kňazom, aby som mohol byť svätým. “
“Ocitol som sa pred trónom Božím. Videl som Boha,…
V roku 1935 vstúpil do noviciátu a dostal meno Daniel. O rok neskôr zložil dočasné sľuby a v roku 1940 sľuby večné. Počas druhej svetovej vojny pracoval v provinčnej kúrii bratov kapucínov vo Foggii ako kvestor a kuchár.
V roku 1943 počas bombardovania pomáhal raneným, pochovával mŕtvych, zachraňoval sakrálne predmety. Po vojne pomáhal potulujúcim sa vojakom.
V roku 1952 sa na klinike Regina Elena stala nezvyklá udalosť, ktorá mala značný vplyv na ďalší život brata Daniela.
Čo sa stalo na klinike Regina Elena? Brat Daniel už dlhšiu dobu pociťoval bolesti brucha. Išiel teda k lekárovi a nechal sa prehliadnuť. Stanovená diagnóza bola najhoršia možnosť: mal rakovinu sleziny, čo v tej dobe znamenalo rozsudok smrti. S tou smutnou správou prišiel k Otcovi Piovi, ktorý mu povedal: “Nechaj sa operovať.”
Odpovedal: “To nemá zmysel. Lekár mi nedal žiadnu nádej. Viem, že umriem.”
Na to Otec Pio: “To čo ti povedal lekár, nie je dôležité.”
Poslal ho na konkrétnu kliniku ku konkrétnemu lekárovi a povedal mu: “Neboj sa, budem stále s tebou.” Predniesol to s takou silou a presvedčením, že sa brat Daniel okamžite vybral do Ríma a našiel odporúčaného profesora Riccarda Morettiho.
Lekár spočiatku s operáciou nesúhlasil, pretože si bol istý, že ju pacient neprežije, nakoniec sa však pod vplyvom nejakého vnútorného impulzu rozhodol, že to skúsi.
Operácia prebehla ďalší deň ráno. Brat Daniel aj napriek podaniu narkózy zostal pri vedomí. Pociťoval veľkú bolesť, ale nedával to najavo, bol priam spokojný, že svoje utrpenie môže obetovať Ježišovi. Zároveň mal dojem, že bolesť, ktorú zakúša, stále viac očisťuje jeho dušu od hriechov. Jednu chvíľu vnímal, že zaspáva…
Lekári potvrdili, že po prežití ťažkej operácie pacient upadol do hlbokého spánku. Zotrval v ňom cez tri dni. Bohužiaľ, po troch dňoch zomrel. Bol vypísaný úmrtný list. Zhromaždila sa rodina, aby sa modlila za zosnulého… Ale po niekoľkých hodinách sa na prekvapenie zhromaždených mŕtvy náhle vrátil do života.
Čo sa dialo s bratom Danielom v priebehu tých niekoľkých hodín? Kde sa zdržiavala jeho duša? Tu je jeho vlastná odpoveď: “Ocitol som sa pred trónom Božím. Videl som Boha, ale nie ako prísneho sudcu, ale ako Otca, milosrdného a plného lásky. Vtedy som pochopil, že sa Pán o mňa staral od prvej, až do poslednej chvíle môjho života a miloval ma tak, ako keby som bol jediným existujúcim stvorením na zemi. Uvedomil som si však, že som tú nekonečnú Božiu lásku nikomu neodplácal…
Bol som odsúdený na dve až tri hodiny očistca.
Ako to? – pýtal som sa sám seba – len dve tri hodiny? A potom budem môcť zostať navždy u Boha – večnej lásky? Poskočil som radosťou a cítil som sa vyvoleným. (…)
Pociťoval som ukrutnú a intenzívnu bolesť, bez toho, aby som vedel, odkiaľ pochádza.
Zmysly, ktoré najviac urážali Boha na tomto svete: oči, jazyk … pociťovali najväčšie trápenie, a boli to neuveriteľné trápenia, pretože v očistci duša vníma tak, ako by mala telo …
Neubehlo ani pár chvíľ tohto utrpenia, a mne sa zdalo, že už ubehla večnosť. (…)
Napadlo ma, že pôjdem k jednému svojmu spolubratovi, poviem mu, že som v očistci, a poprosím ho, aby sa za mňa modlil. Ten spolubrat bol udivený, lebo počul môj hlas, ale nevidel ma. Spýtal sa: »Kde si? Prečo ťa nevidím?«(…)
Až potom som si uvedomil, že nemám telo. Uspokojil som sa aspoň s tým, že som dôrazne opakoval, aby sa za mňa modlil, a odišiel som.
Ako to? – hovoril som si sám pre seba – nemali to byť len dve až tri hodiny očistca? Uplynulo už prinajmenšom tristo rokov! Tak sa mi aspoň zdalo.
V jednej chvíli sa mi ukázala Panna Mária, ktorú som úpenlivo prosil a žiadal: »Ó, najsvätejšia Panna Mária, Matka Božia, vypros mi u Boha milosť, aby som sa mohol vrátiť na zem, aby som tam mohol žiť a pracovať už len z lásky k Nemu !«
Všimol som si, že je prítomný aj Otec Pio, a prosil som ho tiež: »Pre tvoje strašné utrpenie, pre tvoje blahoslavené rany, Otče Pio, prihovor sa za mňa u Boha, aby ma zbavil tých plameňov a daroval mi milosť odbiť si očistec na zemi.«
Potom už som nič nevidel, ale uvedomoval som si, že Otec Pio hovoril s Pannou Máriou. Za nejaký čas sa mi Panna Mária ukázala znova… Sklonila hlavu a usmiala sa na mňa. Presne v tú chvíľu som sa vrátil do svojho tela. Prudkým pohybom som strhol prestieradlo, ktorým som bol prikrytý. Tí, ktorí u mňa bdeli a modlili sa, vystrašene vbehli do dverí, hľadali ošetrovateľky a lekára. Za chvíľu bola na nohách celá klinika. Všetci si mysleli, že som nejaké zjavenie.”
Ďalší deň ráno brat Daniel sám vstal z lôžka a usadil sa do kresla. Bolo sedem hodín. Lekári zvyčajne prichádzali okolo deviatej. Avšak toho dňa doktor Riccardo Moretti, ten, ktorý vlastnoručne vypísal úmrtný list brata Daniela, prišiel do nemocnice skôr.
Zastavil sa pred bratom Danielom a so slzami v očiach povedal: “Áno, teraz už verím; verím v Boha, verím v cirkev …”
Doktor Moretti bol predtým neveriaci. Nie je presne známe, čo sa v jeho živote stalo práve tej noci. Vie sa len to, že nezažmúril ani oka a že to pre neho bola hrozná noc, počas ktorej začala jeho úplná vnútorná premena. Podobne ako Tomáš, z neveriaceho, či pochybujúceho stal veriacim človekom.
Brat Daniel potom skutočne až do konca života prežíval svoj očistec na zemi. To si predsa sám vybral. Svojej sestre Felicii na sklonku života povedal: “Sestra moja, už štyridsať rokov neviem, čo znamená cítiť sa dobre.“
Tento rehoľník, kapucín, si vybral mnoho rokov utrpenia na zemi miesto niekoľkých hodín očistca po smrti. Túto zámenu nikdy neľutoval, dokonca sa cítil ocenený, že to v jeho prípade bolo možné. Berme do úvahy, že brat Daniel nemal ťažké hriechy, pretože takéto hriechy prerušujú kontakt s Bohom a znemožňujú cestu k spáse. Pykal za hriechy ľahké, predovšetkým za drobné porušenia sľubu chudoby.
Z toho vyplýva prvý záver: utrpenie očistca sú značné, a dokonca za ľahké hriechy treba dávať zadosťučinenie – buď na zemi, alebo v neporovnateľných bolestiach po smrti.
Nemáme teda bagatelizovať ľahké hriechy, ale snažiť sa ich nedopúšťať, spovedať sa z nich a prinášať za ne pokánie.
Často symbolické pokánie, ktoré kňaz udeľuje po vykonanej spovedi je viac menej pozvaním k ďalšiemu pokániu. Zo životných ťažkostí a trápení môžeme urobiť poklad, ak ich prijímame a obetujeme Bohu ako zadosťučinenie za hriechy svoje a svojich blížnych.
Každé utrpenie obetované Bohu s vynahradzujúcim zámerom činí očistec znesiteľnejším – náš v budúcnosti, alebo niekoho zosnulého teraz, záleží na zámere.
Brat Daniel potvrdil ešte jednu dôležitú vec: “To, čo pôsobí najväčšiu bolesť v očistci, to nie je iba oheň, aj keď je intenzívny, ale pocit vzdialenosti od Boha a vedomie toho, že na zemi bolo dosť prostriedkov na to, ako sa nedostať do očistca, ale neboli využité.”
Duša sa vždy, keď hreší, vzďaľuje od Boha. Ten pocit vzdialenia potom, keď hneď po smrti duša zakúsila jeho dobrotu, lásku a túžbu spôsobuje, že duša trpí nevysloviteľnou clivotou po Bohu, ktorý je Láska. Ale nemôže sa k Nemu priblížiť, ak sa neočistí.
Boh nám dáva všetky prostriedky na to, aby sme boli svätí, to znamená, aby sme žili v blízkosti Krista, v zjednotení s Ním. Ide predovšetkým o modlitbu a sviatosti, prijímanie Božieho slova a učenie Cirkvi, o hľadaní Božej vôle a jej uskutočňovanie v živote.
Hriechy, to nie je len zlo, ktoré sme spôsobili, ale aj dobro, ktoré sme zanedbali, predovšetkým dobro, ktoré sa týka spásy našej duše. Po smrti budeme súdení aj preto, že sme nevyužili pomoc, ktorú nám Boh ponúkal, a skúsenosť brata Daniela hovorí, že to bude pre nás príčinou obrovskej ľútosti nad sebou, že sme na zemi žili tak nerozumne. Brat Daniel, keď prebýval v očistci, hľadal pomoc u žijúceho spolubrata. Tento fakt nám pripomína skutočnosť, že duše v očistci potrebujú našu pomoc.
Náuka cirkvi týkajúca sa tejto témy je nasledovná: “Cirkev už od prvých čias uctievala pamiatku zosnulých, prihovárala sa za nich a prinášala zvlášť eucharistickú obetu, aby – očistení – mohli dosiahnuť blažené videnie Boha. Cirkev tiež odporúča almužny, odpustky a kajúce skutky za zomrelých: »Poďme im na pomoc a spomínajme na ne …«” (KKC 1032)
Musíme pamätať na duše našich zomrelých a vôbec na duše trpiace v očistci. Ponechávať ich, tak hrozne trpiacich, bez pomoci? Obetujme im našu pomoc v takej podobe a tak horlivo, ako by sme chceli, aby nám bolo pomáhané po našej smrti.
vložil: SiMa
/Prevzaté z: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2017/11/bolo-mu-dane-poznat-ocistec.html