Deklarovaná radosť z otvorených chrámov by mala byť skôr na zamyslenie, ak si uvedomíme, že chrámy nemali byť nikdy zatvorené, že zápas nie o duševné zdravie – nový termín– ale o spásu duše a život s Kristom je tým najpodstatnejším.
Nehovoriac, že v obchodných reťazcoch asi 15m2 na osobu nefunguje od začiatku pandémie, ale chrámy a účasť na posvätnom slávení je decimované od začiatku hrubým spôsobom. Narábanie s Eucharistiou je priam barbarské. Jedny to šikovne zneužili, druhí na vlastnú hanbu a škodu dopustili.
Kontrolu testov v obchodoch som nezažil, ale pri chráme by mala byť takáto kontrola, a niektorí sa už dávajú aktívne počuť i cez médiá, ako to budú zabezpečovať. Na vojne bol známy výraz že aktívny hlupák je nebezpečnejší ako triedny nepriateľ. Buďme aktívni vo viere a vydávaní svedectva, nie v propagácii sveta, ktorí dáva svoje úlohy cirkvi, okliešťujúc pritom poslanie zverené Bohom na budovaní Božieho kráľovstva, nie toho svetského.
Tento list arcibiskupa Oroscha dáva jeden z pohľadov cirkvi na dnešné dianie, v ktorom je viacero vážnych postrehov na zamyslenie. List poteší, vždy v dejinách cirkvi bol hlas biskupa tým, ktorý otriasa mestami i národmi. Dnes poteší, keď sa ešte nájdu hlasy, ktoré hovoria jasne a pravdivo. Dva takéto hlasy, arcibiskupa Oroscha a kňaza Barusa /nižšie/, aj keď z prostredia západnej cirkvi, tu ponúkam.
Dr. o. Štefan Kopčák
————————————————————————————————
Arcibiskup Ján Orosch: Nechcite nás zavádzať tými svojimi primitívnymi dôvodmi, prečo sa kostoly musia stále zatvárať
Moji milovaní bratia v kňazskej službe, ctihodné rehoľné sestričky, milí bratia a sestry, ktorí nás sledujete a ste spojení cez internet a toto spojenie je vlastne platnou svätou omšou pre vás, a činíte tak zadosť účasti na nedeľnej svätej omši.
Žiaľ, ešte stále prežívame toto veľmi ťažké obdobie pre nás veriacich kresťanov katolíkov, že sme úplne akosi odrezaní od nášho Spasiteľa prítomného v Eucharistii, aby sme ho mohli prijímať, aby sme mohli sláviť Najsvätejšiu sviatosť oltárnu, Eucharistiu, vďakyvzdanie, svätú omšu.
Sami na sebe najlepšie poznávame, aké ťažké je zotrvať v dobrých predsavzatiach a s akými ťažkosťami často prežívame svoju kresťanskú vieru. Väčšinou zo začiatku je to veľká eufória, veľké nadšenie, keď niekto vstupuje do seminára, alebo do rehoľnej komunity a po obliečke sa pozerá, v zrkadle sa vidí ako bohoslovec, rehoľník, rehoľná sestra, už v rúchu. Zdalo by sa, že sú to také maličkosti, nepodstatné veci, ale nám všetkým to vtedy robilo veľkú radosť a nás to tak posúvalo dopredu.
Ale je pravda aj to, že postupom času sa toto nadšenie akosi strácalo, a musím povedať, že niektorí počas tých teologických štúdií si to aj rozmysleli. Vrátili reverendu ešte pred vysviackou, stretli sa s biskupom, vysvetlili mu, že to rozhodnutie nebolo také skutočné, úprimné, na celý život, a radšej by odišli a radšej by prijali sviatosť manželstva.
Samozrejme, vtedy biskup vyťahuje ešte určité také tromfy, povzbudzuje takého mladého človeka, pretože to môže byť také obdobie pochybností. Ale keď vidí jasne, že áno, tento mladý muž, skoro so slzami v očiach úprimne hovorí svojmu otcovi biskupovi, že nie, tak ten z toho nerobí tragédiu. Rozlúči sa s ním, požehná ho, dá mu aj nejaký darček, aby si spomenul na to, že niekedy ten vzťah medzi biskupom a ním bol taký, naozaj ako medzi otcom a synom.
Sú však také odchody, keď jednoducho po piatich, po šiestich rokoch teologických štúdií zrazu niekto nenastúpi do ďalšieho ročníka a stratí sa. Úplne, totálne sa stratí a žiaľ, takýchto som nevidel už niektorých aj desať, pätnásť rokov. Kde sa podeli, nevedno.
Je to smutné, pretože nebolo potrebné vykonať takýto krok. Sami cítite, že oveľa čestnejšie je povedať svojmu biskupovi, aká je realita, skutočnosť a v pokoji sa rozísť.
No ale sú aj prípady, keď už vysvätení kňazi sú vybraní z diecézy, a sú poslaní biskupom na zahraničné štúdiá, napríklad do Ríma, do Nemecka, do Spojených štátov, biblisti sú posielaní do Jeruzalema, do Svätej zeme. A to už stojí troška viac eur, než tí naši bohoslovci nás stoja v seminári. Od nich nepýtame nijakú reštitúciu, vynáhradu. Ale keď sa niekto vráti z týchto štúdií a tí jednoduchí Slováci, na Spiši, alebo na Orave sa pozbierali po centíkoch, tie babky a podporili ich skrze pána biskupa, takýchto kňazov, študentov v zahraničí a stálo to niekoľko sto tisíc, to ich štúdium. A zrazu on odskočí, ale nielen to, ale začne bojovať proti Katolíckej cirkvi.
Nazve slovenských katolíkov bigotných, nevzdelaných, a on je najväčším teológom, on je prorokom. Viete, keď sa manželia rozvádzajú, tak je tam určitá spravodlivosť, čo sa týka majetku. No tak – polovička patrí tebe, polovička mne, a nejakým spôsobom sa tieto veci musia dať do poriadku.
Ale takíto hrdinovia, teológovia, „vatikanisti“, ktorí vyštudovali za peniaze tohto chudobného, podľa nich primitívneho slovenského zbožného ľudu, tak ti nevrátia ani jeden cent z toho, čo bolo do nich investované. Ani ich to nenapadne! No keby on to všetko mal zrátané, a vrátil by to späť diecéze, Cirkvi, tak s Pánom Bohom, choď. Toto nikoho nikdy nenapadlo, že aká je to nespravodlivosť? Aká je to podlosť? Vyštudovať na to, aby potom bojoval proti Katolíckej cirkvi, proti učeniu Magistéria Katolíckej cirkvi a považoval sa za jedného z najväčších teológov. Máme takých teológov, vatikanistov, dosť veľa na Slovensku.
Bratia a sestry, teda dostávame sa aj my kňazi, aj laici, do situácií, v ktorých sa správame podobne, ako Tomáš apoštol v dnešnom evanjeliu. Veď aj doňho Pán Ježiš investoval. Tie tri roky, ktoré mu venoval, investoval doňho, sa mu ukázal ako Boží Syn, zázraky, vzkriesil z mŕtvych, spoločné modlitby, to spoločenstvo, ktoré vytvorili, to ho muselo ubezpečiť o tom, že je to Spasiteľ sveta, je to Mesiáš.
A vidíte, čo sa stalo. Tá investícia sa zdala byť zbytočná, preto, že keď mu povedali jeho bratia apoštoli, že sa stretli s Ježišom, že ho videli na vlastné oči, rozprávali sa s ním, bolo tu jeho typické sebaisté a suverénne chovanie, ktoré sa často ani v nás nezmenilo, ani po dvoj tisícročnom časovom odstupe. Jeho srdce bolo uzavreté pred Kristom, pred vierou v zmŕtvychvstalého Ježiša. Bol si istý len sám sebou. A dnes máme veľa, veľa, veľa takých veriacich katolíkov, ktorí tvrdia, že veď oni vzišli z nejakého hnutia, ja neviem, z hnutia fokoláre, alebo z hnutia Spoločenstva pri Dóme svätého Martina, alebo ja neviem, kde všade na tých excelentných miestach, viete, a zrazu skutek utek.
Aj Tomáš si bol istý sám sebou. Pokiaľ ja neuvidím, neuverím. Pokiaľ ja nevložím prsty do jeho rán, a svojou rukou sa nedotknem jeho boku, neuverím!
Aj človek dneška takto podmieňuje svoju vieru v Boha, v Ježiša Krista a vo večný život. Chceme my klásť Bohu podmienky, za ktorých sme my ochotní ako tak akceptovať Boha vo svojom živote.
Mám taký zážitok, ktorý si často pripomínam, lebo to bolo čosi mimoriadne. Bol som farárom v Štúrove. Viete, tam je ten most Márie Valérie, ktorý bol od druhej svetovej vojny rozbitý. Nedalo sa prejsť, zo Štúrova do Ostrihomu a naopak, pretože zostali z neho len dva piliere na konci, na nábreží jednej strany a druhej. Chodila tam kompa, dlhé, dlhé roky, až sa to opravilo spoločnými silami, Slováci s Maďarmi. A došlo k tomu dňu, keď bol most požehnaný (11. októbra 2011). Viete, to je úžasné, ja som tam bol vtedy farárom, no a ja som s otvorenými ústami pozeral na to dojímavé stretnutie sa predstaviteľov, či už politických, alebo cirkevných, ktorý z obidvoch strán prichádzali do stredu mosta.
Bol tam vtedajší predseda Maďarskej biskupskej konferencie, bol tam otec arcibiskup Ján Sokol, viacerí kňazi, politici. V tom čase bol predsedom vlády Mikuláš Dzurinda a predsedom vlády, zaujímavé, v prvej svojej vláde bol aj predseda Viktor Orbán. Aj oni sa prihovorili k tomu davu ľudí, ktorí sa stretli na moste.
A Viktor Orbán predniesol svoju reč, mnohí to nerozumeli, pravda, hovoril po maďarsky, ale ja vám poviem, že ten jeho príhovor bol taký, ako keby to povedal kardinál Mindzenty, alebo niekto z cirkevných predstavených. To bola katechéza na vysokej úrovni. On je kalvínskeho náboženstva, manželku má katolíčku, ale to vám bolo niečo úžasné. Ako ďakoval Pánu Bohu, za ten moment. Ako pripodobnil tých sedem pilierov mostu k siedmim darom Ducha Svätého. A pretože tam bol aj zo Židovskej náboženskej obce, budapeštiansky hlavný rabín, tak spomenul aj sedemramenný svietnik, ktorý symbolizuje plnosť Božej milosti, jeho moci. Tam bolo všetko. Nádherné.
A potom pristúpil k mikrofónu náš slovenský pán premiér Dzurinda, no nechcem to kritizovať, ale to bol taký príhovor, že keby to povedal Gustáv Husák, tak, asi na tej úrovni to bolo. Tak sa ho potom pýtam, pán premiér, že viete, tu váš proťajšok, maďarský pán premiér, tam sa modlil, ďakoval Pánu Bohu, a Vy ako kresťanský demokrat, niečo ste mohli povedať viac… „My si to nemôžme dovoliť, lebo opozícia by nás začala kritizovať, že my sme klérofašisti, to nemôžme v súčasnej situácii!“ – takto sa bránil.
V ktorej situácii? Tá súčasná situácia už, už je odvtedy dvadsať rokov a stále, stále, stále nevidíme výsledok tých našich katolíkov v politike, že by mali odvahu aspoň spomenúť Božie meno a poďakovať sa Pánu Bohu a keď to niekto urobí, tak tí ostatní si z neho robia srandu a katolíci sú ticho. Proste toto je ten problém.
Nehnevajte sa, že vám to otvorene poviem, že to je taký slovenský syndróm, slovenská mentalita. Ale bola tu sviečková manifestácia, na ktorú nás upozorňuje aj otec kardinál Duka, v Bratislave, že sa Slováci zomkli, a dokázali veľké veci. Ale dnes, každý len myká plecami a nič.
Sme ako Tomáš, síce v osobnom živote, alebo v tom politickom živote vyzeráme ako suveréni, často aj v náboženskom, sebaistí, vzdelaní, intelektuáli, ako som už povedal, teológovia, vatikanisti a neviem, čo všetko, alebo v politickom živote magistri, a ja neviem, a potom sa zistí, že no nie je to celkom s kostolným poriadkom. Ale tá suverenita, viete. Byť suverénnym katolíkom, ktorý sa dokáže zastať katolíkov a ostatných denominácií aj v tej záležitosti, že môžeme vstúpiť konečne do našich chrámov.
Jeden pán arcibiskup mi hovorí, z Košíc, gréckokatolícky, že on sa musí pretláčať cez námestie do svojej katedrály, kde ľudia jedia zmrzlinu, deti behajú bez rúšok, a keď sa dostane do katedrály, tak tam musí slúžiť v prázdnom kostole. Tak to nikto nevidí?
Alebo som počul jeden taký prípad, že aby bolo otvorené kaderníctvo, neviem, či pani Bitó Cigánikovej, alebo niekde tam u týchto predstaviteľov, a im to povolili, otvoriť si kaderníctvo, dvom mužom, ktorí majú kaderníctvo, lebo keby im to nedovolili, tak by to vyznelo, že je to diskriminácia inak orientovaných pánov. Vidíte, toto je situácia u nás, na Slovensku!
Keď som niečo povedal nepresne, prepáčte, ja nechcem útočiť, ale to Božie Milosrdenstvo je milosrdenstvo iného druhu, než si to myslia mnohí! Že vy, veriaci musíte byť milosrdní, odpúšťať, odpúšťať, odpúšťať…
Svätý Otec, pred piatimi rokmi, keď otváral Bránu milosrdenstva, s kladivom ju otváral, František, a potom v nasledujúcom roku v novembri ju zatváral. A vtedy povedal tie slová, že treba Bránu milosrdenstva otvárať ako Kristus svoje srdce, ale pred hriechom a zlom a amorálnosťami treba bránu zavrieť! Teda my, aj keď milujeme blížneho ako seba samého, chceme realizovať to naše milosrdenstvo voči nim, tak to tak naďalej aj je. Ale voči tým hriechom sme nemilosrdnými! Voči tomu, čo robia, sme nemilosrdní. Pretože ničia tento národ.
Bratia a sestry, vidíte ako tu suverénny Tomáš, odtrhnutý od spoločenstva Cirkvi a predovšetkým od jej hierarchického usporiadania, opustil apoštolov, nevieme, kde sa táral, keď sa Pán Ježiš zjavil po svojom zmŕtvychvstaní apoštolom, no a on išiel svojou cestou. Mnohí chcú byť príliš vedeckými, teologickými, hoci aj z kuchyne ateistov a liberálov čerpajú svoje názory.
Takto sa postupne dostávame do situácie, keď sa nám stávajú náboženské evanjeliové hodnoty archaickými, bigotnými, starodávnymi, primitívnymi symbolmi, ktoré treba vedecky rozlúštiť a vysvetliť tak, ako treba. Preto mnohí poukazujú aj naši bratia, otec kardinál Duka nás tak vyzdvihol, ale sú tam niektorí páni profesori, ktorí vždy naporúdzi majú to, že tí Slováci, to jsou takoví bigotní katolíci. No tak sme, vidíte a robíme sa sami seba takými, pretože zatvárame kostoly, napriek tomu, že všade okolo sú v určitom zmysle otvorené.
My sme doteraz zachovali všetky predpisy, ktoré nám boli dané. Mali sme namiesto jednej svätej omše v mestách dvadsať svätých omší, aby sme zachovali ten počet veriacich, ktorí mohli byť prítomní na svätej omši. To všetko sme zachovali! A oni nás šrófujú, šrófujú a na námestí, keď sa predáva zmrzlina, tak tam je okolo toho sto ľudí. Nikto nič si to nevšimne. No a to im prišlo vlastne do rany, aby bol dôkaz, aby bol dôvod toho, že prečo sa tak koná, koronavírus.
Áno, ja nepodceňujem, nie, niekto napísal, že ja podceňujem. Nepodceňujem, ale nechcite nás zavádzať tými svojimi, by som povedal až primitívnymi dôvodmi, prečo sa kostoly musia stále zatvárať.
Veriť neznamená vedieť. Veriť neznamená vidieť na vlastné oči. Veriť znamená nechať sa viesť v plnej dôvere Bohom. A toto nás aj v tejto ťažkej situácii posilňuje. Viete, my nevidíme častokrát nejakú zmenu. Niekto povedal, už sa rok modlíte k Trnavskej Panne Márii, každú polnoc, a čo máte z toho. My nevieme, nevidíme dopredu, čo pre koho to má pomoc, koho Pán uzdravil, komu dal tú silu, ale my sa necháme viesť v plnej dôvere Bohom skrze našu Trnavskú Pannu Máriu.
V takejto oddanej viere a dôvere nám chce Boh vo svojom veľkom milosrdenstve otvoriť mysle i srdcia, aby sme už konečne dokázali vnímať jeho prítomnosť a lásku medzi nami.
V mystickom dialógu s pánom Ježišom dostala od neho úlohu Matilda, alebo ju volajú aj Mechtilda, vyhľadať v evanjeliu slová Ježiša, ktoré najviac vyjadrujú Kristovu identitu, jeho Božstvo. A ona, zaujímavé, odpovedá: „Pane, keď si povedal Nikodémovi: Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho uverí nezahynul, ale aby mal život večný. To bola správna odpoveď.“
Drahí moji a čo Tomáš? Vidíte, ten si to všetko uvedomil. Teda aj to, čo som spomenul, tie negatívne príklady, to je preto, sú tak zdôraznené a trošinka nadsadené, aby každý videl, že má stále takú šancu sa vrátiť ku Kristovi ako Tomáš.
A ja hovorím, že čím sme stáli bližšie k Ježišovi, či už kňazi, biskupi, alebo aj veriaci, ktorí boli aktívni v rozličných kresťanských katolíckych spoločenstvách, tak tým tá cesta k nemu je náročnejšia. K Emauzským učeníkom sa pridal Ježiš, keď išli do Emauz, ale u Tomáša tak neurobil!
Tomáš sám sa musel rozhodnúť vrátiť sa do kolégia apoštolov a tam sa mu zjavil Pán Ježiš. Musíme urobiť ten návrat, tú metanoiu, tú vynáhradu za to, čo bolo investované, a čo som prehajdákal, to teraz zmeniť, napraviť a vrátiť sa ku Kristovi. A padnúť pred ním na tvár a povedať: Pán môj a Boh môj.
Nechajme sa aj my preniknúť Božím milosrdenstvom – Ježišu, dôverujem ti. Vnímajme jeho milosrdenstvo ako nezaslúžený dar pre všetkých, ktorí sa aspoň v poslednej sekunde svojho života obracajú k nemu s prosbou o jeho odpustenie a milosrdenstvo. Staňme sa rodinou Pánovho milosrdenstva a zvestujme jeho evanjelium lásky, radosti, pokoja, milosrdenstva všetkým ľuďom. Ale nikdy nezabúdajme, že milosrdenstvo je skutočne Božia milosť, to je jeho dar, nezaslúžený dar, ale zostáva naďalej platiť: „Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho ja vyznám pred Otcom, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 10,32) Amen.
/spracované na základ záznamu/
Kňaz Ivan Barus: Otvorený list veriacim na Slovensku
Milí spolubratia a spolusestry!
Prihováram sa vám ako váš spolubrat, ale aj ako kňaz, ako ten, ktorý má milosť nosiť na sebe nevýslovný a nezaslúžený dar sviatosti služobného kňazstva.
Nachádzame sa v predvečer nedele Božieho milosrdenstva roku 2021. Zvykli sme si na Božie milosrdenstvo, na modlitbu korunky Božieho milosrdenstva, automatickú prosbu o Božie milosrdenstvo, na krásny obraz Pána Ježiša milosrdného. Ale v tomto roku je situácia úplne iná. Tieto riadky píšem po mnohých modlitbách a rozjímaniach.
Slovensko sa dnes ako krajina a ako národ nachádza vo veľmi vážnej a ťažkej duchovnej situácii. V duši mi znejú slová z evanjelia, ktoré hovorí Pán Ježiš o apoštoloch: Ak vy budete mlčať, kamene budú kričať (porov. Lk 19, 40). Áno, vo veľmi vážnej duchovnej situácii a mechanická prosba k Božiemu milosrdenstvu, ktorú zvyknem označovať „na baterky“, neobstojí.
Na našom Slovensku sa totiž stalo, že v mysliach a srdciach pomaly a nebadane opúšťame Boha. Keď v dôsledku súčasnej situácie, ktorú mnohí označujú ako pandemickú, nebolo dovolené verejné slúženie bohoslužieb, stalo sa, že veriaci postupne začali upúšťať od svojej viery. Mnohým prišla táto situácia aj vhod, že nemusia ísť „na omšu“. Vlna otrlosti a otupenosti zasiahla aj nás, pastierov Cirkvi.
Aj keď bola možnosť, aby chrámy zostali otvorené pre modlitbu, v mnohých farnostiach zostali brány kostolov zatvorené. Aj keď je možnosť individuálnej pastorácie, v mnohých prípadoch sa nekoná. Aj nás kňazov zasiahla vlna pohodlia, že aspoň nemusíme toľko slúžiť. Akási čudná otupenosť sa nás zmocňuje čoraz viac a viac. Čakáme, čakáme, že pandémia prestane a vrátime sa do normálneho života, ale ono sa to nedeje. Práve naopak: mnohé rodiny začínajú trieť biedu, mnohé podniky začínajú krachovať, stále viac a viac ľudí má depresie, je osamotených a mnohí zomierajú sami a veľmi náhle. Pýtame sa, čo sa to deje, kedy to skončí a ako z toho von?
Pamätáte si, keď svätý Ján Pavol II. napísal encykliku Ecclesia de Eucharistia – Cirkev žije z Eucharistie? V nej hovorí, že Eucharistia je prameňom a vrcholom života Cirkvi. Čudujeme sa, že strácame duchovnú silu, keď stále menej a menej z nás prijíma najsvätejšiu Eucharistiu? Veď súčasný stav presne odzrkadľuje hriech proti prvému Božiemu prikázaniu s ozvenou „budete ako Boh…“, ktorú adresoval diabol Adamovi a Eve. Myslíme si, že zo seba samých budeme mať silu, aby sme prekonávali každodenné ťažkosti? A ako potom chápať slová: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (porov. Jn 6, 53)? A na inom mieste Pán Ježiš hovorí: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.
Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to (porov. Jn 15, 4-7). Teraz sa pýtam: uvedomujeme si, že sami zo seba silu na prekonanie súčasnej situácie nebudeme mať? Koľko veriacich ľudí na Slovensku skutočne úprimne túži po Pánovi v Eucharistii a duchovne i podľa svojich občianskych možností bojuje za to, aby sme svoj život postavili na najsvätejšej Eucharistii a mohli ju prijímať? Prečo je to tak?
Dôvod je jednoduchý. Svoj život sme začali stavať na sebe samých. Začali sme dôverovať svojim schopnostiam, svojej firme, svojmu autu, zabehnutému spôsobu života. A tým, že sme dosť vecí mali zabezpečených, zvykli sme si, že Boha nepotrebujeme. Začali sme byť tými bohmi my, naše EGO, naša peňaženka, naše jedlo na stole a náš televízor, možno ďalšie veci. Ale veď prvé Božie prikázanie hovorí: „Ja som Pán tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov, ktorým by si sa klaňal.“ Otázka je, v koľkých srdciach na Slovensku je skutočne pánom Boh, Pán – Adonai? Nemyslím tým zaškrtnutie kolónky pri sčítaní, nemyslím tým rutinnú účasť na svätých omšiach v nedeľu alebo svätú spoveď na veľké cirkevné sviatky. Ale v koľkých srdciach je pánom skutočne Pán takým spôsobom, že svoj život si zariaďujú podľa neho, že si ctia jeho príkazy, že majú pred ním bázeň ako pred všemohúcim Pánom neba i zeme?
Istá osoba sa ma spýtala: „Pán farár, kedy spovedáte?“ „Vtedy a vtedy, príďte spokojne.“ A ona: „Ale viete čo, teraz mi nie je až tak zle, tak teraz netreba.“ Chápete – na našom Slovensku sme začali v Pána veriť iba vtedy, keď je zle, keď potrebujeme zdravie, keď potrebujeme peniaze, keď majú deti a vnúčatá problémy, ale my ho NEMILUJEME, MY HO NEMILUJEME!!!
Ďalší príklad: „Pán farár, ja pôjdem do kostola, keď tam bude televízor…“ (smiech dotyčnej osoby). Chápete – jej bohom bol televízor. V bohostánku, vo svätých hostiách je Pán neba i zeme, Prvý a Posledný, Alfa i Omega a taký červíček voči všemohúcemu Bohu povie takúto vetu. Záver – čo sa týka siedmeho daru Ducha Svätého, bázne pred Pánom, na našom Slovensku je jeho úroveň takmer nulová. Stratili sme bázeň pred Pánom.
Dôvodom je aj hriešnosť. Ona je ako smrtiaci plyn, ktorý uniká a spočiatku ho nie je cítiť. Ale príde moment, keď jednoducho zrazí k zemi. Problémom je srdce Slovákov, ktoré sa začalo topiť v hriešnosti. Zaspali sme na vavrínoch, že sme katolícka krajina, katolícky národ, ale v skutočnosti sa naše mysle a srdcia stále viac a viac odkláňajú od Boha a jeho zákona. Mnoho ľudí hovorí: „Pán farár všetci tak žijú“, že žijú bez sviatosti manželstva iba ako druh a družka. Rozmýšľal som, či som niekde počul v Cirkvou uznanom súkromnom zjavení dnešných čias, či niekde nebeský Otec, Pán Ježiš alebo Panna Mária hovoria o tom, že Najsvätejšia Trojica zrušila alebo zmenila Desatoro Božích prikázaní darovaných na hore Sinaj. Nepočul som o tom, že by nebo prehovorilo k niekomu tým spôsobom, že je zmenené Desatoro, to som ešte nepočul. Niekoľko tisícročí a Desatoro stále platí.
Najväčším dôkazom je židovský národ a tí z neho, ktorí si ctia Pánov zákon. Oni sú veľkým svedectvom, že Boh Izraela nie je Bohom mŕtvych, ale živých, a že Desatoro stále platí, aj keď by ho mnohí chceli ohnúť doprava či doľava. Nemýľme sa, hovorí svätý apoštol Pavol, „Boh sa vysmievať nedá“ (porov. Gal 6, 7). Hriešnosť je teda ako stúpajúci smrtiaci dym a veľké množstvo ľudí, ktorí v tejto krajine žijú, sú ním už príliš omámení, zastretí, už ani nevnímajú, takú intenzitu dosiahol. Najhoršie a najnebezpečnejšie na tom všetkom je, že si to človek vôbec neuvedomuje, že to vôbec nevníma. Ako rozvíjajúca sa rakovina s mnohými metastázami a ja o nej neviem a ani nechcem vedieť, pretože mi to je nepríjemné. Dokonca v mnohých prípadoch sa mi s ňou aj dobre žije.
Ovocím hriechu je prekliatie, uvádza Sväté písmo. Prekliatie v zmysle zablokovania Božieho požehnania a v zmysle prirodzeného dôsledku hriechu v duchovnej i materiálnej rovine. Ak chytím nôž, viem, že sa môžem porezať. Ak sa porežem, viem, že mi môže tiecť krv. Ak mi bude tiecť krv, viem, že jej môžem stratiť aj veľa a mať ďalšie problémy… Tak je to aj s hriechom. Kto ho pácha, musí počítať aj s jeho dôsledkami. Ak je otec rodiny alkoholik, denne kričí, preklína, bije svoju manželku, rozbíja domácnosť, myslíte, že to bude mať vplyv iba na jeho dušu a telo? Nie, aj na manželku, aj na deti, ktoré budú ustráchané, doráňané na duši i tele. A čo potom ich deti, keď to budú deti veľmi zranených rodičov?
Ak pácham hriech, ničím vlastnú dušu, duše v svojom okolí i budúce generácie kvôli dôsledkom, ktoré po mojom hriechu zostávajú. A čo je ešte horšie, otváram svoju dušu i telo, svoje manželstvo, svoju rodinu pôsobeniu zlých duchov. Svojou slobodnou vôľou, ktorá si volí pokušiteľský systém a súhlasí s ním, hovorím: Áno, pokušiteľskí duchovia sveta temnoty, dávam vám zelenú, aby ste pôsobili na mňa i moju rodinu, farnosť i krajinu. Uvedomujeme si, že hriechom si vlastne duchovne zamorujeme prostredie, v ktorom žijeme, ako o tom hovoril prorok Ezechiel Izraelitom, keď poškvrňovali svoju krajinu uctievaním modiel (porov. Ez 36, 18)?
My vlastne milujeme svoj hriech a ničíme tak svoju krajinu na mnohých úrovniach. Kto sa nezaoberá tým, ako fungujú duchovné princípy, kto aspoň trochu neštuduje Božie cesty, tak zostáva otupený a čuduje sa, čo sa to vlastne s nami deje. A pritom to máme vo Svätom písme stáročia zachytené. Toľko múdrosti máme v Písme! Ale dajme si otázku: koho to skutočne zaujíma a komu na tom skutočne záleží?
Keď vidíme predstaviteľov vlády, ako sa hádajú a prekrikujú jeden cez druhého, keď vidíme ich úroveň komunikácie a duchovnú, spoločenskú i profesionálnu úroveň, tak vidíme iba obraz duše Slovenska, ktorá vo svojom najhlbšom vnútri opustila Boha, svojho Stvoriteľa.
Najväčšou tragédiou slovenského národa v súčasnosti je degradácia ľudských duší, degradácia nášho vnútra. Čudujeme sa, čo sa deje, ale položme si otázku: koľko naše deti strávia pri hrách, filmoch, videách, aplikáciách? Sú toho plní, to stvárňuje ich životy, ich úroveň, ich myslenie, ich prejav, ich prežívanie. Keďže sa nenapĺňajú Bohom, jeho zákonom, logikou, solídnymi vedomosťami, tak majú duše „vymyté“ splaškami, ktoré sa im ponúkajú. V porovnaní s čírou Božou pravdou, jeho zákonmi, jeho princípmi, ktoré dal do stvorenia, obdivom voči jeho stvoriteľskej moci a múdrosti, sú veci, ktoré sa im cez hry, filmy, primitívne videá a zábavu, zábavu, zábavu ponúkajú, skutočne iba „splaškami“. Čo sa čudujeme, keď sme duše našich detí a vnúčat nechali rozdriapať a zamoriť touto špinou?
Ešte jedna poznámka. Tak sa mi zdá, že bohom na Slovensku sa stali niektoré médiá. Boží dar logiky a sedliacky zdravý rozum je v nás absolútne degradovaný pasívnym spôsobom pozerania a počúvania všetkého možného. Zdá sa mi, že ľudia na Slovensku začali iba pozerať a prestali logicky uvažovať, hlbšie sa zamýšľať. Za pravdu sa považuje to, čo som videl alebo počul v médiách. Ale keby si videl a počul, že Boh neexistuje, uveríš tomu? Keby si počul, že zákonom v krajine je schválené niečo proti Božiemu zákonu, budeš to považovať za správne? To je tvoj základ, podľa ktorého sa orientuješ? Na čom vlastne staviaš svoj život? Čo je vlastne pravda? Ježiš Kristus Nazaretský je Cesta, Pravda i Život (porov. Jn 14, 6). Ale veríš tomu? Skutočne berieš denne do rúk jeho slová a rozmýšľaš nad nimi?
Dovolím si tvrdiť, že na Slovensku sme vo väčšine prípadov prestali skutočne milovať Pána Ježiša. Lebo keby sme ho skutočne milovali, milovali by sme jeho slovo, jeho život a cesty, ktoré nás naučil. Ale my ho nemilujeme, nemilujeme ho skutočne!!! Možno máme v ústach jeho meno, ale v srdci má kde-tu priestor len také malé percento. Myslím tým skutočný priestor, že ho uznávam za Pána a vládcu nad svojím životom a riadim sa jeho vôľou a jeho slovom.
Slovenský národ je nerozlučne spätý so Sedembolestnou Pannou Máriou. Po bolestiach spôsobených najmä tatárskym plienením sa rozšírilo najviac chrámov zasvätených Panne Márii a jej bolestiam. Šaštínsky chrám bol roku 1964 povýšený na národnú baziliku. Na žiadosť slovenských veriacich a biskupov ustanovil pápež Pavol VI. v roku 1966 Sedembolestnú Pannu Máriu za hlavnú patrónku Slovenska a slovenského národa. Uvedomujeme si vôbec, aká to je milosť pre slovenský národ? Titul Sedembolestná znamená v biblickom ponímaní plnosť bolestí, teda utrpenia, ktoré prijala podľa Simeonovho proroctva a ktorým sa pripojila k jedinej vykupiteľskej obeti svojho Syna. Preto ju svätý Bernard nazýva coredemtrix, teda spoluvykupiteľka v zmysle jedinečne pridruženej obety k jedinému Vykupiteľovi, Pánovi Ježišovi Kristovi. Ona trpela za nás.
Ako Matka, ktorá sa úplne vydá rozdrveniu so svojím Synom za nás. Spievame síce: „Ó Mária bolestivá, naša ochrana…“, spievame to však perami, ale skutočne si to v svojom vnútri nevážime. Väčšina ľudí žijúcich na Slovensku si neváži druhú najväčšiu obetu po Pánovi Ježišovi Kristovi za naše vykúpenie. A to je naša tragédia. Matka vytrpela najväčšie bolesti so svojím Synom, aby sme mohli mať odpustenie hriechov, očistenie duší, Telo Kristovo, a my si to nevážime, nemáme to v srdci. Poznáme katechizmové poučky, ale nemáme to v srdci, NEMÁME!!! Keby sme ju skutočne milovali, zanechali by sme hriech. Lebo naše hriechy boli tými mečmi v jej srdci. Na jednej strane pozeráme na sochu Sedembolestnej, na druhej strane nevnímame, že na mečoch sú napísané naše hriechy a nevernosti. A nechceme si to priznať, nechceme sa takto priamo pozrieť pravde do očí. Cúvame pred ňou, snažíme sa vykľučkovať, rozprávame diplomaticky, ale nechceme sa duchovne pozrieť pravde priamo do očí. A táto Božia pravda by nás oslobodila (porov. Jn 8, 32).
Milí Slováci a milé Slovenky, veď my ani nevieme, že titul našej patrónky je klenotom medzi titulmi Panny Márie. Je to jej najvznešenejší titul, pretože tento titul jej priniesol najväčšie zásluhy a nám vykúpenie. Tento titul ju stál život, ktorý obetovala za nás. A my si to nevážime, je nám to jedno. Chodíme okolo sôch Sedembolestnej už ako naspamäť a vôbec to s nami nezatrasie, vôbec nás to nedojíma, pretože žijeme pre svoje telá, pre svoje pohodlie, pre svoje ego a pre svoje peniaze. Nám na tomto najdôležitejšom a najdrahocennejšom, ktoré v slovenskom národe máme, ani tak veľmi nezáleží. Tak ako nám má Boh dávať milosť, keď si nedokážeme vážiť milosť, ktorá nám bola daná prostredníctvom pápeža Pavla VI.? Ako sa na nás majú pozerať naši predkovia, ktorí po pretrpení toľkých bolestí stavali chrámy a zasväcovali ich bolestiam Panny Márie? Poliaci vrúcne spievajú Madona, čierna Madona, ale my sme od našej Sedembolestnej v srdciach veľmi vzdialení.
V roku 2017 sa na národnej púti v Nitre konala slávnostná svätá omša, pri ktorej sa biskupi Slovenska spolu s veriacimi modlili modlitbu zasvätenia Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Myslíme si, že stačí sa iba pomodliť takúto modlitbu? Vôbec nie. To je naša tragédia, že sme sa naučili modliť iba perami. Prorok Izaiáš hovorí: „Tento ľud si ma uctieva iba perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa“ (porov. Mt 15, 8). Zasvätiť sa znamená aj patriť. Zasvätiť sa je veľmi silný termín, znamená patriť úplne, totálne sa odovzdať. Ale koľko nášho srdca skutočne patrí Bohu prostredníctvom Matky Božej? Koľko percent nášho manželstva, nášho domu, nášho denného programu, nášho života?
V súčasnosti veľké percento ľudí na Slovensku dôveruje a verí vo vakcíny, ktoré majú vyriešiť pandemickú situáciu. Vakcíny vidíme v televízii, počujeme o nich, myslíme si, že ony nás spasia, že ony vyriešia celú túto situáciu. Pritom mnohí lekári opakujú, že ani vakcína vám nezaručuje, že ochorenie covid nedostanete. Navyše vôbec nevieme, aké dôsledky budú tieto vakcíny mať v blízkej i ďalekej budúcnosti. Množia sa upozornenia z prostredia pro-life organizácií o morálne neprípustných a veľmi drastických spôsoboch získavania genetického materiálu z potratených detí.
Viacerí lekári hovoria o možnostiach ďalších spôsobov liečenia a prevencie ochorenia covid mimo súčasných vakcín alebo o vyvinutí spoľahlivejších vakcín a morálne čistých spôsoboch ich vývoja i obsahu bez bunkových línií potratených detí. Toto sú veľmi závažné skutočnosti, veľmi závažné skutočnosti. Toto je veľmi veľká zodpovednosť. Áno, vieme, že veľké farmaceutické spoločnosti dostávajú za tieto vakcíny nie malé finančné prostriedky. Predsa však treba zachovať slobodu výberu a vyhnúť sa núteniu do vakcinácie. A hlavne – ide o človeka, ktorý vyšiel z rúk Boha Stvoriteľa, preto je nutné prihliadať na jeho dušu a najmä na to, aby pri výrobe akéhokoľvek liečiva boli zachované postupy, ktoré by neporušovali Boží zákon, ak sú takéto postupy možné a ony skutočne možné sú. Existuje veľmi veľa svedectiev, že ochorenie covid bolo vyliečené a dá sa vyliečiť.
Uvádzať teda vakcináciu ako jedinú možnú cestu a jedinú možnú spásu sa javí ako nepravdivé. Navyše existuje veľmi veľký počet ľudí, ktorí vo svojom svedomí cítia, že sa nechcú dať očkovať. Nútiť ich do toho a rozdeľovať takto spoločnosť bude znamenať ďalšiu polarizáciu, ďalšie odsúvanie ľudí na vedľajšiu koľaj, hoci situácia by sa dala vyriešiť iným spôsobom. Navyše si kladiem otázku, čo ak je niekto, kto nemôže pre svoju predispozíciu alebo ochorenia prijať vakcínu? Čo ak by bol vládou vydaný príkaz, že zúčastniť sa na bohoslužbách môžu iba očkovaní ľudia? Tak potom ten, ktorý nie je očkovaný, nebude mať prístup k sviatostiam? Nemôže sa vyspovedať? Nemôže dostať sväté prijímanie? Skutočne toto hovorí evanjelium? Ak niekto vo svedomí cíti, že sa nechce dať očkovať, mal by mať zaručenú slobodu takto konať, nestratiť kvôli tomu zamestnanie a ďalšie možnosti života. Rozmýšľajme dopredu, kam až toto môže zájsť.
Rád by som zakončil tento otvorený list pozitívnym návrhom. Čo by sme mohli robiť?
1. V láske Božej vás všetkých prosím, NEVZDÁVAJTE SA VIERY V BOHA ZA ŽIADNU CENU.
2. Nepoľavujme v horlivosti.
3. Naše milované Slovensko potrebuje modlitby oslobodenia a exorcizmy. Pán Ježiš Kristus dal Cirkvi najväčšiu duchovnú moc a autoritu. Biskupom, nástupcom apoštolov, zveril úžasnú duchovnú moc a autoritu nad svojou diecézou. Pán arcibiskup Ján Orosch už začal s modlitbou sväteniny exorcizmu proti rozdeleniu, hádkam v spoločnosti, proti ožobračovaniu a ochudobňovaniu, proti všetkému, čo sa prieči Božiemu zákonu, Božej cirkvi a náboženskej slobode. Slovo satan znamená protivník, znamená ten, ktorý odporuje.
Áno, je to on, ktorý sa snaží blokovať náboženský život podľa Božieho poriadku a čnosť rozvážnosti na Slovensku. Je to on, ktorý sa snaží blokovať duchovný život modlitby. Je to on, ktorý sa snaží oslabiť horlivosť kňazov. Je to on, ktorý sa snaží otupovať, rozdeľovať, panovať a získavať nadvládu. Mnohí z biskupov po celom svete začali konať túto sväteninu lásky, pretože exorcizmus je svätenina lásky, aby pomohli jednoduchému ľudu proti Božiemu nepriateľovi, ktorý prišiel aby ničil, demoloval a usmrcoval. Prišiel, aby ničil Božiu Cirkev.
4. Kňazi i veriaci sa môžu súkromne modliť modlitby oslobodenia, ktoré majú cirkevné schválenie. Za seba, svoje manželstvo, rodinu, farnosť a za celú krajinu. Nad tými, ktorí nás spravujú, nad oblasťami, nad konkrétnymi oblasťami života. Je takto výborné konať aj preventívne. Sú úžasné svedectvá, ako sa ľudia uvoľnili z nevysvetliteľných tlakov, hádok, rozdelení, nevysvetliteľnej a rozumu sa vymykajúcej chudobe, ako sa uvoľnil po týchto modlitbách náboženský život vo farnostiach, ako sa začali meniť politické pomery a rozhodnutia tých, ktorí nás spravujú, voči jednoduchým ľuďom, voči rodinám, voči každodennému životu. Je to 2000- ročná prax Cirkvi. Dokonca poznáme osobitné modlitby (pre veriacich) a exorcizmy (pre biskupov a nimi poverených kňazov), ktoré sa modlievali počas morových epidémií. Jednou z nich je aj modlitba ochranný kríž KARAVAKA, ktorá vyšla s cirkevným schválením vo vydavateľstve Zachej.
5. Veľmi vrúcne ľutujme svoje hriechy. Veľmi vrúcne, na kolenách vo svojej duši. S opravdivou ľútosťou, s opravdivou pokorou a láskou voči Bohu. Máme veľmi veľký dlh voči Otcovi nebeskému. Slovenský národ má voči nebeskému Otcovi veľmi veľký dlh nevďačnosti, neváženia si milostí a hriešnosti, ktorá tu bola páchaná. Svätý apoštol Pavol hovorí o napĺňaní miery hriechov a priblížení sa Božieho hnevu (porov. 1 Sol 2, 16). Aj takáto skutočnosť existuje, ako vidíme zo Svätého písma.
6. Musíme prosiť o zmenu zmýšľania a srdca. V súčasnosti máme srdce z kameňa. Srdce zadupané hriešnosťou. Srdce otupené, nevďačné, preniknuté telesnou žiadostivosťou a degradované na veľmi primitívnu úroveň. Cez proroka Ezechiela hovorí Pán, že dá ľuďom srdce z mäsa, aby sme kráčali podľa jeho príkazov (porov. Ez 11, 19). Najprv svoje srdcia i mysle potrebujeme oslobodiť, rozviazať z temných pút, ktorými sú pozväzované, a potom prosiť Pána, aby z nás vybral srdce z kameňa a dal nám srdce z mäsa, v ktorom bude mať priestor Duch Svätý. Do špiku kostí sa nechať zmeniť Božou mocou a spoluprácou slobodnej vôle, aj keby sme mali 80 rokov a väčšinu života za sebou. „Lebo Bohu nič nie je nemožné“, hovorí svätý evanjelista Lukáš (porov. Lk 1, 37).
7. Potrebujeme začať zachovávať prvé Božie prikázanie: „Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal. Milovať budeš Pána svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou A tieto slová, ktoré ti ja dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť“ (porov. Dt 6, 5-7).
8. Potrebujeme učiť seba, svoje deti i vnúčatá bázni pred Pánom. Mať úctu, rešpekt, uznávať, že Boh je všemohúci, že si pred ním nemôžem dovoliť len tak niečo ako s kamarátom s mokrej štvrte. Bázeň pred Pánom je počiatok múdrosti, hovoria múdroslovné knihy Svätého písma. Ak chceme ako národ získať Božiu múdrosť, musíme sa začať koriť pred Bohom, naším Pánom, a byť poddajní Duchu Svätému a bázni, ktorú nás chce vyučovať. Prízemné, tupé, hlúpe spôsoby sa protivia Duchu Svätému a druhému Božiemu príkazu, ktorý vyžaduje zachovávať svätosť Pánovho mena a neznesväcovať ho.
9. Konečne veľmi začať milovať Sedembolestnú. Ale nemilovať ju len piesňou alebo rutinnou púťou. Milovať ju celým srdcom a začať si vážiť jej bolesti. Začať ju hlbšie poznávať, pretože ju poznáme veľmi málo a povrchne. Začať ju milovať znamená veľmi si ju začať ctiť ako najmilovanejšiu Matku a už jej nikdy nevrážať meče do srdca.
10. Zvlášť my kňazi jej potrebujeme otvoriť srdcia, pretože máme problém milovať ju pre našu mužskú samoľúbosť a myšlienky, že lepšie ovládame teológiu ako ona. Opak je pravdou. Ona je Sídlo múdrosti, Matka kňazov, Nevesta Ducha Svätého, ktorý do nej zasial takú hĺbku múdrosti, že svätý Tomáš Akvinský i blahoslavený Duns Scotus sa pri nej skláňajú v hlbokej úcte. Keď jej my kňazi pokorne otvoríme myseľ i srdce, ona v nás začne konať zázraky, pretože je magnetom Ducha Svätého, ktorý v nej prebýva, je živou monštranciou, ktorá nosila Božieho Syna pod svojím srdcom. Ona je záchranou slovenského národa, ak pochopíme, čo si praje, vykonáme to a oslobodíme sa z tejto poroby tuposti, čudnosti a degradácie ducha.
Všetkým, ktorí budú s úprimným srdcom čítať tieto riadky posielam kňazské požehnanie pre osvietenie a zmenu nášho srdca i mysle
+
Ivan Barus