Keď sa dívame do dejín spásy ľudstva ale aj do dejín Cirkvi, nemôžu nám uniknúť skutočnosti, v ktorých prebiehal zápas či už v izraelskom národe, neskôr v Cirkvi, proti modlárstvu a pohanstvu tohto sveta, proti odpadlíkom i falošným učiteľom z vlastných radov, ktorí zrádzali pre dočasné výhody Božie veci a tak podľa Kristových slov „napĺňali mieru neprávosti“. (por.Mt 23,13-36)

Grécky mních Paisij to vyjadril slovami: „učte deti poznávať dejiny cirkvi, lebo nepriateľ ich môže ľahko zviesť a oklamať…tie časy sú tu“ pripomínal.

Ježišova cesta do Jeruzalema napĺňala učeníkov strachom. Bola to cesta ku krížu, kde Ježiš povedal slová „hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu…“ (Lk 22,31)

Bol to čas veľkej skúšky, doby, ktorú si vyžiadal diabol k veľkému útoku, čas bezbožnosti sveta ale aj blížiacej sa zrady, skutočných nepriateľov Krista a Boha, čas zapretia, opustenia Krista, odvrátenia sa národa od toho, ktorý ich chcel ukryť pod svoje krídla, ako sliepka ukrýva svoje kuriatka pod svoje krídla. (por.Lk 13,34-35) Tu boli vyslovené prorocké slová o skaze Jeruzalema a chrámu pre tých, ktorí nespoznali čas navštívenia toho, ktorý ich prišiel spasiť a zachrániť.

I dnes je možné dávať rôzne charakteristiky tomuto času, ale z pohľadu dejín spásy aj tento čas možno nazvať časom, ktorý si vyžiadal diabol. Časom zrady, zapretia i opustenia toho, ktorý prišiel kvôli nám. Ticho, ktoré je mŕtvolné vzhľadom na dejinné uzatvorenie chrámov a obmedzovanie, priam zrušenie kultu oslavy Boha, v ktorom je priestor zameraný k posväcovaniu človeka skrze Sväté Dary: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život…“(Jn 6,53)

Niektorí bezverci oponujú slovami, že do obchodu sa musí chodiť, lebo musíme jesť. Pre kresťana je duchovný pokrm dôležitejší ako telesný. Zomrieť telesne a zomrieť duchovne je nepredstaviteľný rozdiel. Telesná smrť nie je večná, ale duchovná smrť áno. Zvykáme si na to telesné i za asistencie zodpovedných v Cirkvi. O to viac je to bolestné. Ježiš povie slová, ktoré čítame pri pohrebnom obrade: „ Kto si bude chcieť život zachrániť, stratí ho. Ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, ale svojej duši by uškodil?“ (Mt 16, 25-26)

Mnohí už nemajú chuť písať listy, oponovať. Pýtajú sa, má to vôbec zmysel? Odpoveďou je, že každý kresťan je povolaný vydávať svedectvo o živom Bohu a obhajovať Božie právo, nie iba ľudské. Božím právom je, aby sme Bohu vzdávali úctu, česť a poklonu v každom čase, v každej dobe a bez prekážok a mali účasť na jeho kríži i zmŕtvychvstaní. Na Daroch, ktorými nás Boh posväcuje a posilňuje. Nie tak ako svet.

Uverejňujem aj na našej stránke list o.Mordela, ktorý adresoval našim kresťanským politikom. S bolesťou možno povedať, že je málo tých, ktorí otvorene kričia že „cisár“ je nahý. Otcovia Cirkvi preto pripomínajú -pozdvihnime slávu Boha, a on pozdvihne nás. Nie naopak.

Dr. o.Štefan Kopčák

———————————————————————————————————

Vdp. Štefan Mordel- Otvorený list pani Záborskej a poslancom v Kresťanskej únii: Prečo nie ste schopní zastať sa veriacich a presadzovať vo vláde práva veriacich? Ako je možné, že ste súhlasili s takou nehoráznosťou, že kňaz nemôže spovedať, nemôže podávať sväté prijímanie, nemôže mať dokonca ani tých 6 ľudí pri slávení sv. omše?

Vážená pani poslankyňa Anna Záborská.

Na úvod môjho otvoreného listu mi prichádzajú slová Ciceróna, jedného z najslávnejších rečníkov, ktoré predniesol v Rímskom senáte pri odhalení Katilínovho sprisahania: „Quo usque abutere Catilina patientia nostra…“ Ako dlho bude ešte zneužívať Katilína našu trpezlivosť…? Analogicky sa pýtam; ako dlho sa ešte bude zneužívať naša trpezlivosť pri potláčaní našich základných práv na slobodný prejav náboženského kultu?

Predsa je to naše základné právo garantované ústavou a aj inými zákonmi a aj Chartou ľudských práv. Nie je potrebné citovať všetky tieto zákony, pretože ako zákonodarcovia ich istotne poznáte. Vnímam skutočnosti ako podporujete v parlamente tieto obmedzovania našich práv na slobodné vykonávanie náboženského kultu a na sociálnych sieťach tieto obmedzenia dokonca vychvaľujete, akoby išlo o niečo veľmi dobré a užitočné, čo máme s veľkou vďačnosťou prijímať… S Vašou účasťou na hlasovaní v parlamente, dokonca aj s pozitívne nakazenými poslancami Kovidom19, ste zmenili našu ústavu a tak ste tejto vláde umožnili predlžovať lockdown donekonečna.

Na Silvestra minulého roku si zasadla vláda a večer (neviem, či pri pohári šampanského vína) odsúhlasili lockdown a večer zverejnili správu, že zákaz platí okamžite. A tak sme sa prebudili do lockdownu a veriaci sa na Nový Rok už nemohli zúčastniť na bohoslužbách.

Nie každý kňaz vysedáva pri rádiu, alebo pri televízore a tak vlastne bezprostredne pred bohoslužbami bol konfrontovaný s novou skutočnosťou zákazu. Tak surovo sa nechovali ani komunisti voči veriacim. Rozdeľovali, aby panovali, jedných vyhlásili za nepriateľov, druhých za priateľov budovateľov socializmu, ale nikdy nemali odvahu zakázať veriacim účasť na bohoslužbách.
Vážení poslanci KU. Keďže ste sa pred voľbami prezentovali ako tí, ktorí zdieľajú kresťanské hodnoty a podporujú ich, preto vás mnohí veriaci volili. Pýtam sa, čo zostalo z týchto vašich sľubov? Prečo nie ste schopní zastať sa veriacich a presadzovať vo vláde práva veriacich? Znova sa pýtam, ako je možné, že ste súhlasili s takou nehoráznosťou, že kňaz nemôže spovedať, nemôže podávať sväté prijímanie, nemôže mať dokonca ani tých 6 ľudí pri slávení sv. omše (okrem vysielania cez internet), takže kňaz môže slúžiť sv. omšu iba sám akoby bol trestaný väzením?

Áno, všetci sa vyhovárajú na pandémiu, hoci to slovo pandémia už dávno nie je primerané, pretože nanajvýš sa jedná o epidémiu, ale nie o pandémiu. Ale slovo pandémia je údernejšie, pretože zasahuje globálne celý svet. Takže mne je veľmi ťažko uveriť, že tu ide o tie najšľachetnejšie úmysly ochrany zdravia človeka a obrana pred vírusovou nákazou. Keby tomu tak bolo, tak by nenútili ľudí k očkovaniu problematickou látkou, ktorá nikdy nebola dostatočne otestovaná a ktorú mnohí medicínski odborníci odmietajú. Očkovacia látka dokonca obsahuje bunkové línie z plodov potratených detí a preto ju mnohí veriaci považujú za problematickú a zásadne ju odmietajú.

Včera v našej obci sa konalo testovanie, na ktorom sa zúčastnilo okolo 700 ľudí. Všetky testy boli negatívne. Keď som mal dnes (nedeľa) doobeda sv. omšu vysielanú cez internet, kostol bol úplne prázdny. Vtedy som si uvedomil, prečo nemohli prísť do kostola všetci tí, čo boli včera testovaní a boli negatívni? Ba práve naopak, počas omše obsmŕdali nejaké dve mladé ženy okolo kostola, či náhodou do kostola nevošli nejakí ďalší ľudia, aby ich potom mohli odfotiť a snaživé redaktorky si mohli týmto spôsobom vylepšovať svoje „investigatívne“ statusy. Takže sme sa dožili „pekných a dobrých“ časov.

Pani poslankyňa Záborská, blahoželali ste novému špeciálnemu prokurátorovi k zvoleniu s tým, že prispeje „zásadne k vláde práva na Slovensku“. Takže som na toto túto „vládu práva“ veľmi zvedavý. Právna zásada hovorí; „summa ius, summa iniuria“. (Najvyšie právo – najväčšia neprávosť). Takže práve teraz sa nachádzame v stave, kedy zažívame túto summa ius. Odpustite mi, ale nemám dojem, žeby sme zažívali obdobie práva počas vlády na ktorej máte účasť. Skôr mám opačný dojem; totiž, že súčasná vláda si robí čo chce, bez rešpektovania akýchkoľvek zásad. Keď jej vyhovuje, tak bičuje ľudí a vyhráža sa trestami za nedodržovanie prepisov a vyhlášok a keď jej vyhovuje tak to sama veľkoryso poruší a tak vlastne dáva najavo, že ten korona-virus nie je až taký nebezpečný, ako sa verejne proklamuje. Keby bol tento vírus tak smrteľne nebezpečný, tak by sa báli aj poslanci, že sa ním nakazia a môžu zomrieť. Ale oni spokojne šli do parlamentu, hoci boli nakazení a nebáli sa ani jedni ani druhí, ale spokojne hlasovali a zmenili ústavu. Teraz už môžu robiť, čo sa im zachce. Výnimočný stav a zákaz vychádzania môže sa rozšíriť aj na celé roky.

Takže toto je vláda práva? Naozaj nám to chcete nahovoriť? Ozaj, čo by na to povedal slávny rečník Cicero? Dokedy sa ešte bude táto vláda vysmievať drzo ľuďom a ich neustále zastrašovať? Toto je váš cieľ? Aby bolo jasné; nepopieram potrebné epidemické ochranné opatrenia a sme ochotní ich dodržiavať. Ale z tohto sa urobila ideologická zbraň na popretie základných ľudských práv a to je neprípustné. Epidémia, nech je už akákoľvek je predmetom medicíny a nie politiky; preto starostlivosť o zdravie prenechajte lekárom, ktorí zložili Hypokratovu prísahu a nie politikom, ktorí si chcú podriadiť a ovládať ľudí i svet. Termín pandémia bol zvolený preto, lebo zahrňuje celý svet. Áno, tejto viróze bol udelený hrdý titul „pandémia“, aby mala platnosť na celom svete a tak sa pomocou nej mohol naštartovať veľký svetový reset a vybudovať Nový svetový poriadok NWO o ktorom snívajú ilumináti už celé stáročia.

Takže vážení kresťanskí poslanci z Kresťanskej únie, rád by som vedieť akým spôsobom chcete prispieť v tejto vláde, ktorá zrejme zatiaľ nevie nič iné, iba obmedzovať, zakazovať, vyhrážať a pokutovať, čo veľmi naznačuje, že sa už blížime k policajnému štátu a vláda sa mení na vojenskú chuntu, ktorá už nemusí brať ohľad na dôstojnosť a práva obyvateľstva, ale si všetko čo sa jej zachce vynúti násilím. Jedna otázka ešte vo mne rezonuje; či tieto spôsoby vychádzajú iba z hláv predstaviteľov našej vlády, lebo dostávajú inšpiráciu a podnety zo zahraničia, aby tu zaviedli nové poriadky, ktoré budú v súlade s humanizmom budovaným na báze neomarxistickej kultúrnej revolúcie? Všetko to tomu nasvedčuje. A vy „kresťanskí“ poslanci z KU sa na tomto procese podieľate a pomáhate ho presadzovať do našej spoločnosti. Myslíte si, že je to normálne a predovšetkým aj morálne?

Zatiaľ ste v tejto vláde nevydobyli nič, čo by stálo za zmienku, aspoň o tom nič neviem. Nečakám, že budete so mnou súhlasiť a viem, že nebudú súhlasiť aj mnohí iní. Ale predsa považujem za povinnosť vám to dať na vedomie, aby ste vedeli, ako zmýšľajú kňazi a ľudia v teréne, ktorí musia denno-denne prežívať vaše tisíckrát nešťastné lockdowny; kňazi, ktorí sú násilne oddelení od svojich veriacich a ktorým nie je ľahostajné, že nemôžu slúžiť veriacim tak, ako je to nevyhnutné podľa Božieho i cirkevného práva.

Napokon ešte jednu otázku, na ktorú by som rád dostal vašu odpoveď. Keby som bol vyzval obecným rozhlasom po včerajšom testovaní ľudí v našej obci a oslovil všetkých tých, ktorí boli otestovaní ako negatívni, aby prišli dnes na sv. omšu, pretože im nehrozí nijaké nebezpečenstvo, keďže nie sú nakazení? Čo by sa asi stalo? Prečo štát tak hrozne podceňuje cirkev, že vlastne v našej kompetencii už nie je celkom nič, ale ocitáme sa v stave väzenia, v ktorom je vždy potrebné povolenie od nejakého bachara? Tak ako je to, vážení poslanci?

Na záver chcem iba zdôrazniť, že tento otvorený list nepíšem z rozmaru; naopak som si vedomý svojej zodpovednosti za veriacich pred Bohom. Už takmer pol druha mesiaca veriaci nemajú prístup na bohoslužby a ani ku sviatostiam… Raz sa budeme všetci zodpovedať pred Bohom za to, ako sa k týmto veciam staviame. Od Božích prikázaní nemožno dišpenzovať, od cirkevných je dišpenz možný. Tretí Boží príkaz – „pamätaj, aby si deň sviatočný svätil“ je spojený s Kristovým príkazom „Toto robte na moju pamiatku“ a preto už prví kresťania si boli vedomí tejto povinnosti a slávili prvý deň v týždni – deň Kristovho zmŕtvychvstania ako sviatočný deň eucharistickou obetou.

Ak vypestujeme vo veriacich dojem, že účasť na sv. omši nie je až tak dôležitá, tak zničíme v nich niečo veľmi podstatné. Preto by kňaz nemal byť ľahostajný voči tomu, že v nedeľu slúži sv. omšu v prázdnom kostole. Môže to byť naozaj niečo veľmi výnimočné a musia byť na to veľmi vážne dôvody. Ale aby vo farnosti prebehlo testovanie obyvateľstva a neobjavia ani jedného nakazeného, no predsa len ľudia do kostola na sv. omšu nesmú, tak to už len veľmi ťažko pochopiť. Práve toto vám milí poslanci z KU posielam na zamyslenie. Ak ste naozaj kresťania a zmýšľate ako veriaci a nielen ako prospechári…

Ostávam s úctivým pozdravom
Štefan Mordel, farár

V roku 1947 napísal profesor William Thomas Walsh knihu o Fatime, ktorá sa volala Our Lady of Fatima (Naša Pani z Fatimy). V doslove na jej konci zverejňuje rozhovor, ktorý viedol so sestrou Luciou z Fatimy rok predtým.

Sestra Lucia profesorovi Walshoví povedala: “To, čo Naša Pani chce, je, aby pápež a všetci biskupi sveta zasvätili Rusko jej Nepoškvrnenému Srdcu v jeden konkrétny deň. Ak sa to stane, On obráti Rusko a bude mier. Ak nie, omyly Ruska sa rozšíria vo všetkých krajinách sveta. ” “Znamená to,” spýtal sa vtedy Walsh, “že podľa vás každá krajina bez výnimky podľahne komunizmu?” A sestra Lucia odpovedala: “Áno“.

V Rianju v Španielsku v auguste 1931 náš Pán sestre Lucii oznámil svoju nespokojnosť s tým, že pápež a katolícki biskupi neuposlúchli Jeho príkaz zasvätiť Rusko. povedal: “Oznám to mojim služobníkom: vzhľadom na to, že nasledujú príklad kráľa Francúzska, keď odkladajú vykonanie Môjho príkazu, budú ho nasledovať v nešťastí.“ Nikdy nebude príliš neskoro obrátiť sa k Ježišovi a Márii.

Francúzsko a Najsvätejšie Srdce. Jediné presvedčivé vysvetlenie je, že Náš Pán odkazoval na osud, ktorý stretol francúzskeho kráľa, pretože neposlúchol príkaz, že má Francúzsko zasvätiť Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. 17. júna 1689 Náš Pán vyjavil svätej Margite Márii Alacoque svoj príkaz pre francúzskeho kráľa, že má zasvätiť Francúzsko Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a umiestniť obrázok Jeho Srdca na národnú vlajku. Ľudovít XIV. (1643-1715), nazývaný Kráľ Slnko, tohto príkazu nedbal, rovnako ako Ľudovít XV. (1715-1774). Sto rokov sa králi Francúzska oneskorili a neposlúchli. A tak presne na deň po sto rokoch, 17. júna 1789, bol francúzsky kráľ Ľudovít XVI. (1774-1792) zbavený svojej legislatívnej právomoci vďaka vystúpeniu tretieho stavu. O štyri roky neskôr slobodomurárski vodcovia Francúzskej revolúcie kráľa Francúzska súdili a odsúdili, akoby bol zločinec. 21. januára 1793 spáchala Francúzsko strašný zločin kráľovraždy, keď svojho kráľa poslalo pod gilotínu. Ľudovít XVI. a jeho predchodcovia neposlúchli požiadavku nášho Pána, že má byť Francúzsko zasvätené Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. A tak na kráľa, jeho rodinu, jeho krajinu a na Cirkev dopadla strašná rana osudu. Zo zla, ktoré do sveta vstúpilo skrze diabolskú Francúzsku revolúciu, sa Cirkev a svet vlastne dodnes nespamätali. Toto zlo sa ešte oveľa veľmi zhoršilo s príchodom revolučnej doby “omylov Ruska” …

Rusko a Nepoškvrnené Srdce . Dňa 13. júna 1929 bola vznesená konkrétna požiadavka na zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Ak Náš Pán dopúšťa ďalších sto rokov neposlušnosti, potom nám zostáva osem rokov, než sa okno tohto časového harmonogramu zavrie. Mnohí ľudia, ktorí ctia Fatimské posolstvo, si mysleli, že rok 2017 ako 100. výročie zjavení vo Fatime, je tým “konečným termínom”. Hoci to bolo významné výročie a mnohých kresťanom a katolíkom pripomenulo dôležitosť Fatimy, nemalo priamy vzťah ku storočnému časovému harmonogramu, ktorý sa týka zasvätenia. Naša Pani povedala, že Jej Nepoškvrnené Srdce nakoniec zvíťazí, boli sme však tiež varovaní ohľadom pohrôm – mnohé z nich už podstupujeme.

“Čas Fatimy” A tak sa teraz nachádzame v určitom druhu vyvrcholenia dejín. Keď na sviatok Zjavenia Pána [2021] píšem tento článok, jedná sa o deň významného politického otrasu v USA….. Zdá sa akoby svet pod záštitou koronavírusu zostupoval do nejakého druhu globálneho komunizmu. Ak vezmeme do úvahy hĺbku fatimského posolstva a úlohu akú v dejinách hrá Prozreteľnosť, nie je potrebné hovoriť, že sa určite nachádzame vo “fatimskom okamihu”. Arcibiskup Vigano vo svojom poslednom rozhovore so Stevom Bannonom varuje, že našu spoločnosť zasiahne svet zlých, ak Amerika podľahne tomuto komunistickému prevratu. Hovorí veľa silných vecí, …je tu aj úsilie o vytvorenie “univerzálneho náboženstva, ktoré si želá globalistická ideológia”. Nemôžem si pomôcť, aby som nepomyslel na oných krátkych osem rokov, ktoré nám zostávajú, než časový harmonogram Fatimy vyvrcholí, tzn. dve prezidentská volebné obdobia, ktorá skončia v roku 2029, čo je záverečný rok tohto časového harmonogramu….Netvrdím, že som schopný predpovedať to, čo sa stane v blízkej budúcnosti, ale som si absolútne istý nasledujúcim: Znepokojujúcim spôsobom urážame Boha. Príliš dlho nepočúvame Svoju Matku. Boje “proti kniežatám a mocnostiam, proti svetovládcom tejto temnoty, proti zlým duchom v povetrí” (Efezským 6:12) budú nejakú dobu zúriť. . A najbližších osem rokov nebude doba, na ktorú zabudneme.

Zdroj: The Fatima Center

Znovu ponúkam list kňaza k tejto dobe, a dá sa s ním len stotožniť. To, že komunisti otvorene hlásali nenávisť voči Bohu a Cirkvi, bolo „/ne/normálne“. To bol ich cieľ, ktorému žili a s ktorým odišli v prevažnej miere do večnosti, ak predtým sa niekto z nich neobrátil a nekonal pokánie za svoje zločiny. Ako hovoria otcovia Cirkvi- „žili zemi – stratili nebo“.

Ale to, čo najviac zraňovalo v tejto dobe, bola zrada alebo opustenie bojiska tými, ktorí tam mali byť, a na ktorom sa zápasilo o dušu človeka i národa. O vernosť, ktorá si žiadala obety. Aj dnes to pripomína to povestné „čakanie na Godota“, ktorý nikdy neprišiel. Čakáme na „spásu“ od ľudí, ktorí nás presviedčajú „zvládneme to!“ a zavrhujeme spásu od Boha. Už rok sa živorí, ale aké straty sú na duši človeka? Kto to vyráta? Zvykne sa hovoriť: „z pohľadu epidemiológov…z pohľadu odborníkov…Ale kde sú tí, ktorí majú povinnosť hovoriť z pohľadu VIERY…?

———————————————–

Vdp Štefan Mordel píše: To naozaj pristúpite na to, že ďalších 40 dní sa skryjeme pred ľuďmi a nedovolíme im ani účasť na sv. omši, ani návštevu kostola, pretože sa už rozširuje udavačstvo a mediálny lynč na kňazov, ktorí nemajú svedomie takto sa chovať voči veriacim?
Preposielam vyjadrenie niektorých lekárov a odborníkov ku tzv. pandémii, ktorá zastrašuje nielen Slovákov…

Keď sledujem niektorých našich horlivcov, neviem či je to z presvedčenia, alebo zo strachu, alebo ešte z niečoho iného, neviem vyjsť z údivu…

Úprimne priznávam, že televíziu, hlavne slovenské TV správy som už úplne prestal sledovať, lebo si chcem chránim duševné zdravie… tieto správy sú oveľa horšie, ako za bývalého režimu, kde sa hovorilo o veľkých budovateľských úspechoch, čo nebola vždy pravda, ale aspoň sa budovalo… Dnes sa už narába, alebo lepšie povedané, straší iba so smrťou a to denno-denne… z týchto správ ide hrôza a des… žiaľbohu sa do toho zapájajú v nemalej miere aj katolícke médiá, takže som absolútne obmedzil aj sledovanie TV Lux a niektoré relácie v Lumene.

Viem, že som už asi nepríjemný, ale kde sa mám vyžalovať? Do obchodu síce ísť môžem a tam si kúpiť chlieb, alebo rožky a čo potrebujem; dokonca sa tam môžem stretnúť aj s veriacimi a môžem sa s nimi aj rozprávať, ale v kostole sa s nimi stretnúť nesmiem, ani ich vyspovedať, ani im podať sv. prijímanie, ani mať nikoho na sv. omši, takže v akej začarovanej krajine to žijeme…

A počúvam, že nás čaká ďalších 40 dní tvrdého lockdownu. To sa tejto hrozivej tortúry už nikdy nezbavíme? To aké stanné právo to u nás zaviedli? Do lekárne si človek môže ísť vyzdvihnúť lieky, ale do kostola už nemôže vstúpiť, lebo je zákaz vychádzania? Aké sú to vytvorené podmienky pre veriacich ľudí? Ja ako farár a duchovný otec farnosti sa nesmiem stretnúť s veriacimi, aby som sa o nich postaral? To mám byť s tým spokojný? Až tak sme otupeli?

Kostoly síce vraj môžu byť otvorené, ale ľudia do nich nemôžu, lebo je zákaz vychádzania? A niektorí „horlivci“, lepšie povedané udavači sledujú, že tam v čase, keď je otvorený kostol príde niekoľko žien na poklonu, aby sa pomodlili, tak už sa vyhrážajú kňazovi, že má otvorený kostol a že je to zakázané a že zavolajú hygienu?

Čo vy na to dôstojný pán Kramara, ako by ste to skomentovali? To naozaj pristúpite na to, že ďalších 40 dní sa skryjeme pred ľuďmi a nedovolíme im ani účasť na sv. omši, ani návštevu kostola, pretože sa už rozširuje udavačstvo a mediálny lynč na kňazov, ktorí nemajú svedomie takto sa chovať voči veriacim?
Tento list, či lepšie mail, píšem s veľkou bolesťou v srdci. Tohto roku, ak ma Pán Boh doživí, oslávim 50-siate výročie kňazskej vysviacky, ale čosi podobné som ešte nezažil. Tento rok začal veľmi zle… Posledný krát som sa mohol stretnúť s veriacimi na Silvestra pri ďakovnej pobožnosti.. z večera na ráno sa všetko zmenilo a to v tej najtvrdšej podobe… A ako sa zdá, nič to neosoží, a chystá sa ďalšia dávka tvrdého lockdownu…

Mnohí veriaci veľmi trpia týmto stavom; tí, ktorí sú v tom ľahostajní a im to nevadí, čoskoro pochopia, že vlastne tá viera nie je až taká dôležitá a že sa bez toho dá žiť… Ak nebudeme brániť práva veriacich na slobodný prejav náboženského kultu, potom sa budeme veľmi čudovať ako to dopadne pri sčítaní ľudu. Pýtal som sa kňazov v Jablonke v Poľsku ako je to u nich, tak mi povedali, že tam mali počas vianočných sviatkov normálne bohoslužby.

Na Orave bol stav tiež dobrý, prečo potom táto arogancia moci? Prečo sa tak kruto zaobchádza s veriacimi? Slovenská republika pred časom uzavrela zmluvu s Vatikánom; čo hovorí táto zmluva? Že má KC na Slovensku zaručené právo na slobodné vykonávanie kultu. Je to teda iba zdrap papiera, keď si premiér vlády, alebo ešte lepšie hlavný hygienik zmyslí a z večera na ráno zakáže veriacim vstup do kostola? A nič sa pri tom nedeje?

Veriaci sú ochotní a napokon aj zachovávajú všetky hygienické nariadenia, ale prečo sa s nimi tak kruto zaobchádza, keď nie je im dovolené ani to, čo je dovolené v každej predajni? Kto má uveriť, že ide naozaj o ochranu zdravia? Ja, osobne o tom skutočne vážne pochybujem. Za totality počas komunizmu každý človek bol považovaný za nepriateľa a opak sa musel dokázať otvorenou lojalitou a spoluprácou; dnes sa každý človek považuje za chorého a opak sa ani nemôžete dokázať, pretože to od vás vyžadujú pomaly každý týždeň… Tak v akom demokratickom raji to žijeme?

A ja skutočne neviem vyjsť z údivu, ako mnohí (dokonca i kňazi) s nadšením sa do budovania tohto „raja“ zapájajú a ako sú o tom presvedčení… samozrejme, že tých, ktorí sa s tým nestotožňujú, tak sú považovaní za nepriateľov, ba ešte aj niečo horšie; za hriešnikov a bludárov a neviem za čo ešte všetko. Píšem tieto riadky skutočne s boľavým srdcom. Som si však tohto vedomý, že som len veľmi slabým hlasom, ktorý zaznieva celkom do prázdna, pretože „hlavný prúd“ je naladený na inú frekvenciu. Nuž nech je tak, ale možno aj tento môj hlas je aspoň maličkou kvapôčkou, ktorá môže ovlažiť vyprahnuté ústa.

Prajem Vám všetko dobré.
Ostávam s úctivým pozdravom.

Štefan Mordel
(Autor je katolícky kňaz, docent teológie)

Preposielam, aby sme sa nenechali vystrašiť a nemali strach tam a z toho, z čoho by sme strach nemali mať… Vyjadrenie českých odborníkov z jednotlivých nemocníc v Čechách a porovnajte napr. s hystériou slovenskej vlády Igora Matoviča:
Doc. MUDr. Martin Balík, PhD (vedoucí lékař z Kliniky anesteziologie, resuscitace a intenzivní medicíny VFN a 1. LF v Praze)
„Společnost jsme šíleně vystrašili…Testujeme tisíce lidí denně, stojí to tři čtvrtě miliardy měsíčně a výsledkem je 71 pacientů v těžkém stavu. U nás je jich šest, mají spoustu rizikových faktorů, říkám tomu intenzivní obezitologie… Chřipka dokáže být destruktivnější než coronavirus“.
Prof. MUDr. Jiří Beneš, CSc. (přednosta Kliniky infekčních nemocí 3. LF v Nemocnici Na Bulovce):
Podle našich dosavadních epidemiologických údajů se coronavirus chová v podstatě stejně jako chřipka, dokonce možná mírněji“.

Prof. MUDr. Jan Pirk, DrSc. (přednosta kardiocentra IKEM):
Na otázku, že někteří lidé promořování odmítají s tím, že po prodělání coronaviru protilátky nezůstanou dlouho v těle, takže by nám promořování nepomohlo, odpověděl: „To může říci jen nezasvěcený hlupák. Protilátky samozřejmě nezůstanou, když už člověk nemá infekci. Máme ale imunitu krátkodobou látkovou a buněčnou, která je dlouhodobá. Látková se objeví v okamžiku, kdy proděláváte infekci, nějakou dobu přetrvává, a pak vymizí.
Proč by ji člověk dál produkoval, když mu nic není? T-lymfocyty už ale mají obtisknutou RNA viru či bakterie a když se znovu objeví, opět zprostředkují výrobu protilátek. Nechápu, proč tohle nikdo neřekne (?!)“

JUDr. Ing. Miloslav Ludvík, MBA (ředitel Fakultní nemocnice Motol):

„V pátek večer jsem se zúčastnil videokonference všech ředitelů velkých nemocnic. Bylo nás tam asi šestnáct z celé ČR a probírali jsme naši připravenost na příští dny. V rámci debaty se také mluvilo o kapacitách volných lůžek. Skoro každý z nás hlásil počet pacientů s Covidem-19. Bylo jich okolo 20 hospitalizovaných. Počet těch ve vážném stavu se pohyboval okolo 5. Přitom těchto 16 velkých nemocnic disponuje tisíci lůžky a všechny jsou připraveny brát covidové pacienty.
Proč to píšu? Asi proto, že musí zaznívat také reálná čísla a ne jenom katastrofické dojmy, kterých je všude okolo nás plno. Znovu opakuji, a řekl bych, že mezi řediteli nemocnic je na tom shoda, české zdravotnictví je opravdu robustní, dobré a připravené…Nikdo z nás se Covidu nebojí, ale všichni před ním máme respekt…Nebojme se, ale chovejme se rozumně, užívejme si dnešních krásných slunečných dnů, vitamín D je dobrým pomocníkem v boji proti viru a hlavně věřme, že to zvládneme. Za české nemocnice Vám to mohu slíbit.“

MUDr. Hana Roháčová, PhD (Klinika infekčních, parazitárních a tropických nemocí z Bulovky):
„Obtíže pociťuje asi 10% nakažených. Úmrtnost je stále stejně nízká (max 1%, v reálu asi i méně). To má k nemoci, která údajně ohrožuje existenci lidstva, daleko…“

Prof. MUDr. Jan Žaloudík (lékař, senátor a místopředseda Výboru pro zdravotnictví a sociální politiku Senátu PČR):
“Myslím ,že musíme odlišit zrno od plev. Zjistit kdo, jak, co a proč hlásá a nastavit si normální medicínská kritéria na to, proč testujeme pozitivitu u zdravých lidí?! Co testujeme? Přítomnost aktivního viru, neaktivního viru, kusu RNA? A všude stejně? PCR kvantitativně s hodnocením i nálože viru? Neboť košík jablek a vagón jablek jsou významně různá množství jablek, byť stejných.“

Prof. RNDr. Ladislav Dušek, Ph.D.,(ředitel Ústavu zdravotnických informací a statistiky (ÚZIS) a vedoucí Institutu biostatistiky a analýz na Masarykově univerzitě v Brně):
„Nechci to bagatelizovat, ale je vlastně jedno, jestli máme každý den pozitivně diagnostikovaných 200, 500, nebo 600 lidí. A to proto, že drtivá většina nyní nově diagnostikovaných jsou lidé, kteří nemají žádné příznaky nebo mají jen velmi lehký průběh nemoci. Vlastně se o nich dá říct, že nejsou nemocní.“

Prof. MUDr. Tomáš Zima (rektor Karlovy univerzity v Praze):
“Vadí mi neustálé coronavirové strašení… Hlavně nepanikařit a vrátit život do normálních kolejí. Vir tu zkrátka je a my se s ním musíme naučit žít. Veřejnost by se měla zklidnit, nikoli být vystavena strašení… Určitě si řekněme, že přijdou onemocnění, jež budou mít stejné příznaky jako infekce SARS-CoV-2 nebo nemoc covid-19. Budete smrkat, kýchat, budete mít mírnou teplotu. To s podzimními měsíci prostě nastává a většinou se na tom také podílejí coronaviry, i když jiného typu. Vypukne panika?!

MUDr. Hana Zelená, Ph.D. (viroložka, vedoucí oddělení mikrobiologie národní ref. laboratoře pro arboviry):
„Údaje o vyléčených jsou chybné, čísla nehrají… Když je někdo vyléčený, tak předpokládáme, že byl nemocný… Většina pozitivně testovaných ale žádnou nemoc neměla. Pozitivní test navíc neznamená, že jste nakažený nebo infekční.
Coronavirus se teď chová jako kterýkoliv jiný respirační virus…
Očkovat bych se nenechala, nejsem přesvědčená o bezpečnosti vakcíny, je vyvíjena pod velkým tlakem!!!

prevzaté z : alianciazanedelu.sk/archiv/8001

Slovo poslušnosť v duchovnom význame neznamená pasívne podrobenie sa niekomu, ale je slobodným priľnutím k Božiemu zámeru, ktorý sa predkladá skrze vieru a dovoľuje človeku urobiť zo svojho života službu Bohu a vojsť tak do jeho radosti. O poslušnosti viere hovorí aj apoštol Pavol často vo svojich listoch.

Poslušnosť Bohu, poslušnosť pravde, poslušnosť autorite – rodičovskej, duchovnej či svetskej zahŕňa mnohoraký spôsob vychádzajúci z viery, ktorá chce poslušnosťou Bohu napĺňať jeho zámery a jeho vôľu, ktoré sú vždy pre človeka dobrom a spásou. Ale aj tu sú úskalia. Slepá poslušnosť alebo racionálna poslušnosť môže byť prekážkou skutočnej poslušnosti, ktorá stráca zo zreteľa pravdu, spravodlivosť a v konečnom dôsledku samotného Boha.

Všetci dobre vieme, aká dôležitá je poslušnosť v duchovnom živote, a aká nebezpečná je svojvôľa a dúfanie v seba. Jeden zo starých pustovníkov to vysvetľuje na príklade listu zo stromu, ktorý je na začiatku pekný a zelený, ale ak odpadne, postupne usychá, padá a nakoniec je pošliapaný. Poslušnosť však môže byť pravá, ale aj telesná, vypočítavá, daná k obdivu ľuďom. Pravá poslušnosť je poslušnosťou Bohu. O tej sa v Božom slove hovorí najčastejšie. Ak počúvame cirkevné či občianske autority, musíme sledovať, či nie sú v rozpore s božími zákonmi a ustanoveniami, s pravidlami našej viery.

Ak človek, ktorého poslúchame, má skazený náhľad na duchovné veci, je ovládaný pýchou či samoľúbosťou, svetským duchom či neprávosťou, nám môže uškodiť, hovorí sv. Ignác.

Otcovia cirkvi dávajú takéto pravidlo k poslušnosti: „Všetkých poslúchaj v každom dobrom skutku, nenasleduj ziskuchtivých, alebo nečestných, takých, ktorí si zamilovali tento svet, aby sa tvoja poslušnosť nestala dielom diablovým (sv.Izák Sýrsky).

Vo všetkom sa podriaďujeme Bohu, ako Boží služobníci, pripomína sv. Pavol. Sv. apoštol Peter nám pripomína vo svojom liste: Podriaďujte sa jedny druhým v bázni ako Kristovi. ..Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni, či už kráľovi ako najvyššiemu, alebo miestodržiteľom…(1Pt 2,13)

Každá totalitná vláda či skazená duchovná autorita v cirkvi však môže zneužívať poslušnosť na svoje nekalé ciele. Tu jestvuje kritérium, ktoré hovorí, že ak ide o osobnú krivdu, máme právo sa brániť, odporúča sa však aj zniesť krivdu pre Kristovo meno, pamätať na slovo o odpúšťaní a modlitbe voči nepriateľom, a v konečnom dôsledku odovzdať súd Bohu, ktorý jediný odpláca spravodlivo dobrým za dobré a je odplatiteľom aj zlých skutkov tu na zemi ale iste aj vo večnosti. Je známe úslovie Božie mlyny melú pomaly ale isto.

Vo vzťahu k Pravde, Spravodlivosti všeobecne nemôžeme byť ľahostajní, ale musíme využiť všetko, čo napomôže odhaliť zlo, chrániť spoločenstvo pred „vlkmi“, brániť právo, spravodlivosť a pravdu.

Každú autoritu či svetskú či duchovnú Boh ustanovuje k službe Bohu a človeku. Sv. Petrovi Ježiš povie, že ak sa raz obráti, aby utvrdzoval svojich bratov vo viere. Je to služba viere a pravde, Bohom zjavenej. „Ak toto chýba autorite, a je poškvrnená nejakou nečistotou a klamom, prepadá výsmechu démonov,“ hovorí sv.Ignác.

Kresťanstvo je celé zamerané k uzdraveniu duše človeka. A dar viery zohráva podstatnú úlohu na tejto ceste. Písmo často pripomína boje viery, zápasy viery, pokúšania proti viere, útoky voči viere ap. Chrániť a budovať vieru je základnou službou a úlohou cirkvi. Jedným z pilierov viery je sviatostný život. Kristus v Jánovom evanjeliu hovorí: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6,53-54)

Cirkev odporúčala stále čo najčastejšie pristupovať k prijatiu tajomstiev pokánia a najsv.Eucharistie. Liek, ktorý je božského charakteru, a ktorý ak ho prijímame očistení od hriechu, vo viere a v bázni, buduje našu vieru, našu večnosť i našu spásu. Ortodoxný hierarcha metropolita Nikolas nazýva Eucharistiu tým najposvätnejším, čo má Cirkev a vôbec ľudia na tomto svete. Ide o najväčší liek pre našu dušu i telo. O čo viac bolestne vnímame postoje v súvislosti s pandémiou, ktorá priamo zasahuje nielen posvätné podávanie ale aj samotnú účasť na tele a krvi Kristovej.

Všimnime si aj postoje ľudí cirkvi, ktorí začali strácať to božské a úplne ho prekryli tým ľudským, za ktorým sa môže ukrývať to, čo Ježiš Petrovi aj povie: „Choď mi z cesty satan, na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16,23)

V Druhej knihe kroník je napísané: „Ak doľahne na nás nešťastie, trestajúci meč, mor, alebo hlad, postavíme sa pred tento dom a pred tvoju tvár – veď v tomto dome je tvoje meno, budeme vo svojej úzkosti volať k tebe a ty nás vypočuješ a zachrániš. (2Krn 20,9 ) To je volanie a výzva viery.

Zachytil som správu, uverejnenom na portáli christianitas.sk: Napriek zákazu sláviť verejné sv. Liturgie zo strany gréckej vlády, slávila grécka ortodoxná cirkev sviatok Zjavenia Pána podľa tradície. Arcibiskup Hieronym II., grécky patriarcha, požehnal veriacich v aténskej katedrále vetvičkou bazalky ponorenou predtým do svätenej vody. Veriaci sa potom vzájomne objímali a dávali si znamenie kríža. Denník ARD Tagesschau, ktorý o bohoslužbe informoval, popisoval, že sa obradov zúčastnili aj starí ľudia. Cituje slová 82-ročného veriaceho, ktorý uviedol: „Vôbec sa nebojím. Mám 82 rokov a ničoho sa nebojím“. V deň, keď vláda nariadila zatvorenie kostolov, hovorca cirkvi oznámil, že kostoly zostanú otvorené pre sv. Liturgie na Zjavenie Pána – v súlade s hygienickými a dištančnými štandardami. Toto rozhodnutie prinieslo gréckej ortodoxnej cirkvi priame napomenutie od gréckej vlády a výzvu, aby spolupracovala s vládnymi nariadeniami, čo nakoniec ignorovala… Paradoxné je, že napriek svojej previazanosti so štátom sa dokázala ortodoxná cirkev vzoprieť štátu vo veci týkajúcej sa viery a ignorovať jeho nenáležité požiadavky. https://www.christianitas.sk/pravoslavni-greci-slavili-verejne-zjavenie-pana-a-ignorovali-zakaz-vlady/

Bolo by potrebných mnoho strán k rozboru výrokov a nariadení, i postojov ľudí cirkvi, ktoré majú priamy či nepriamy súvis s vierou a sú v nemalej miere v protiklade k tajomstvu viery, jej budovaniu i ochrane. Často sa zneužíva slovo poslušnosť tam, kde ide o slobodu veriť a pre vieru aj trpieť i odmietnuť nespravodlivé požiadavky akýchkoľvek autorít. Sankciami sa snažia o poslušnosť, ktorá sa protiví viere a vieru poškodzuje.

Ježiš raz dal otázku farizejom a zákonníkom, keď sa pýtal, čo je viac, či oltár, ktorý posväcuje alebo zlato, ktoré je posväcované na oltári. Či nie oltár?, pýta sa Kristus farizejov a nazve ich pokrytcami.

„Hlupáci a slepci! Čo je viac, zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje? (Mt 23,17)

Čo je viac, zdravie tela či zdravie duše, ktorá je večná? Na túto otázku si musí vo viere každý odpovedať sám.

Dr o.Štefan Kopčák

Dnes prichádza k Jordánu Tvorca neba i zeme.- Najsvätejší prosí o krst, aby svet zbavil nepriateľských úkladov. – Sluha krstí Vládcu vesmíru, aby daroval krstnú vodu ľudskému pokoleniu. – Preto mu vrúcne spievajme: „Bože, buď ti sláva, že si sa nám zjavil.“ (stichira sviatku)

Zo všetkých svätením má voda, posvätená k sviatkom Bohozjavenia mimoriadnu duchovnú silu požehnania a jej užívanie počas celého liturgického roka je sprevádzané mnohými posvätnými úkonmi. Čo znamená posvätená jordánska voda?

K vysvetleniu použijeme bežnú logiku, ako ju poznáme a uplatňujeme v každodennom živote. Pri vzájomnom dotyku dvoch matérii, čistejšia očisťuje tú menej čistú. Čistú vodu užívame pre umývanie špinavých rúk. Čo sa však stane, keď sa čistá voda stretne s niečím, čo je ešte čistejšie? Potom – logicky – nie voda očisťuje, ale sama voda je očisťovaná. To je v princípe to, čo sa stalo, keď do vody zostúpil Ježiš a prejavil sa v nej nielen ako človek, ale ako Boh – Stvoriteľ vody. Vtedy sa voda pri dotyku jeho bohoľudskej Osoby očisťuje od poškvrny hriechom, ktorým človek duchovne znečistil všetko materiálne stvorenie.

Preto sa čítajú v predvečer sviatku state z knihy Genezis , knihy o stvorení sveta a človeka na prvej stránke, kde sa opisuje stvorenie nášho sveta. Voda sa pri kontakte s Pánom Ježišom stáva takou, akou bola pred pádom sveta. (Ba ešte ďalej – niektorí hovoria, že sa duchovne stáva tou “prvotnou matériou”, ktorá bola na samom počiatku, kedy “Duch Boží sa vznášal nad vodami“; Gen 1,2). Cez ňu sa môžeme dotknúť najstaršieho sveta, sveta pred pádom. Stáva sa pôvodne čistou, duchovne akoby práve stvorenou. (To je zrejme dôvod, prečo sa svätená voda nekazí, aj keď je skladovaná v bežnom pohári pri izbovej teplote po celý rok.) Táto voda má aj ďalšie vlastnosti, aké mala voda pri stvorení sveta: je liečivá, zmýva nielen telesnú nečistotu ale aj duchovné škvrny, je to voda živá, má duchovnú silu stvorenia, odpudzuje zlo, nie je uzavretá v tomto svete smrti, ale plynie z toho času a sveta do života večného (ako sa to hovorí v modlitbách svätenia vody). Svojou duchovnou čistotou – teda tým, že nie je vnútorne infikovaná zlom – má moc zlo zaháňať; je to ostrá zbraň v duchovnom boji a má silu pôsobiť k návratu nášho poškvrneného sveta do stavu nepoškvrnenosti.

Vnímame, že voda svätená na sviatok Bohozjavenia je nielen vodou prvotného sveta, matériou prichádzajúcou k nám z najstaršej minulosti sveta, ale zároveň niečím, čo je nám podávané z budúcnosti, navštívením Božieho kráľovstva. Je to dar prenášaný do nášho času z čias, ktoré v našom čase ešte len prídu, ale vo večnosti je všetko prítomné. Je to kúsok budúceho sveta, o ktorom sa hovorí, že po zničení tohto nášho hriechom tlejúceho sveta Boh “stvorí nové nebo a novú zem” (Zj 21,1 a 5) „kam nevojde už nič nečistého” (Zjav 21,27) . Je to “voda živá”,ktorá v nebeskom Jeruzaleme bude tiecť z trónu Božieho a Baránka (Zj 22,1).

Duchovná sila sviatku a moc Cirkvi sa prejavujú tým, že pri svätení vody sa voda pod rukami kňaza mení na vodu duchovne identickú s tou vodou, ktorá sa dotýkala Ježiša

Krista, keď stál v Jordáne, a zhora znel Otcov hlas a vznášal sa Duch Svätý. Je to voda, ktorej sa práve z moci stvoriteľskej dotkla celá Najsvätejšia Trojica Božia.
—————————–
Pri krste Pána bolo zjavené ľuďom pravé náboženstvo, čiže zjavená bola trojičnosť Božia, ktorá bola do tých čias ľuďom neznáma; zjavilo sa tajomstvo o Bohu jedinom v troch Osobách, ukázané bolo uctievanie presvätej Trojice, ako o tom hovoria aj najstaršie tropáre či stichiry sviatku.

    Pri tvojom krste v Jordáne zjavila sa, Pane, poklony hodná Trojica. Otcov hlas ti vydal svedectvo. Nazval ťa svojím milovaným Synom. Aj Svätý Duch v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov. Svojím zjavením si osvietil celý svet. Kriste Bože, sláva tebe.    (tropár sviatku Bohozjavenia)

Prítomnosťou Božskej sily v matérii vody je (pri krste) naša rozložená a smrteľná prirodzenosť premenená na nesmrteľnú. Krst poskytuje mocné pôsobenie milosti na celú dvojitú ľudskú prirodzenosť: na telo i na dušu človeka.

“Duchom znovu tvoríš – Osvecuješ naše duše, vodou posväcuješ telo, … aby sme v sebe mali život večný”
Podobne ako svätením získavame znovustvorenú vodu, tak je pri krste človeka v posvätenej vode znovustvorená ľudská duša. Tu vidíme Pána ako Zakladateľa nového, večného Kráľovstva, do ktorého nemožno vstúpiť bez krstu, ako nás učí v evanjeliu (Jn 3,5). Je to znovuzrodenie pre večné božie kráľovstvo, ako povie v noci sám Kristus učiteľovi Zákona Nikodémovi, že sa musí znovu narodiť z vody a Ducha. (Jn 3,5)

Možno si všimneme, ako sa každý snaží podporiť svoj názor, či v politike, ale aj cirkvi. V cirkvi je to nebezpečnejšie o to, že postoje sa môžu odkloniť od cesty, ktorá vedie k záchrane človeka pre jeho večnú spásu a zároveň môžu poškodiť dar viery, ktorý nám otvára cestu k tejto spáse.

V dobe pandémie narastá sila a moc covidu natoľko, že Boh pomaly ustupuje jeho sile. Nielen v očiach neveriacich, u ktorých sa to dá čakať, ale aj v pohľade tých, ktorí majú povinnosť vydávať svedectvo o Bohu, o úcte voči nemu i dôvere, ktorá nebude dualisticky pristupovať k sv. Tajomstvám, a hlásať, že v Eucharistii je síce Kristus Boh, ale na druhej strane sa môžeme aj nakaziť, lebo… je tam matéria, a tá podlieha iným zákonom …lebo…a rôzne argumenty iného rázu. A prirodzene k tomu nové opatrenia. Akoby Boh sám nestanovil prírodné zákony a nemal nad nimi moc…A to už je smrteľne nebezpečné. Prečo? Buď je Boh voči tomu bezmocný, a degradujeme tak jeho Moc a Všemohúcnosť, alebo nedokáže zastaviť choroby a smrť a tak si pomôžme ako vieme, a tu už degradujeme dôveru voči nemu, o ktorej aj Job vyhlási: neprestanem Bohu dôverovať,aj keby som mal zomrieť. A na inom mieste Písmo hovorí, že tým čo veria, všetko slúži na dobré. Všetko znamená ozaj všetko ale nie iba podľa našich vlastných predstáv.

Podobný osud postihuje aj svätenú vodu, ktorá sa musela odstrániť…Voda, do ktorej zostupuje Svätý Duch, sa stáva „nebezpečnou“? Je to pravoverné? Kam to všetko speje?

Traja mládenci, ktorí boli kráľom Nabuchodonozorom vrhnutí do ohnivej pece, predtým povedali kráľovi – „Vedz kráľu, či nás Boh zachráni alebo nie, tvojej modle sa klaňať nebudeme“. To je postoj úplnej dôvery a vydania sa do Božích rúk. Slovo hygiena a opatrenia už pomaly nahradili slovo viera.

V týchto bolestných udalostiach a polemike ponúkam aj názor dôst.p.Štefana Mordela, ktorý bol uverejnený v liste ako odpoveď na nezdravé názory iného kňaza.

o.Štefan Kopčák

——————————————————————————————

Katolícky kňaz, docent teológie Štefan Mordel
Rozhodol som sa reagovať na mega-článok dp. Radoslava Šaškoviča, v ktorom autor poukazuje na domáce úlohy, ktoré mali slovenskí katolíci v tomto roku „veľkých výziev“, zvládnuť.

Odpoveď kňaza na tri nesplnené domáce úlohy
V úvode sa hovorí, že tieto veľké výzvy sa z časti dotýkajú prežívania kresťanskej viery. Tak sa pozrime bližšie na tieto „veľké výzvy“, ktorým mali slovenskí katolíci čeliť a ich zvládnuť. Už z názvu článku je zrejmé, že veriaci tieto výzvy nezvládli, lebo nesplnili tri domáce úlohy.

Prvá úloha, ktorú mali slovenskí katolíci zvládnuť je modlitba v rodine.
S týmto postulátom možno plne súhlasiť. Ak sa v rodine pestuje duch modlitby, potom v tejto rodine sa živí viera a rastie vzájomná dôvera a pestuje sa láska vo smere vertikálnom i horizontálnom, čiže inými slovami, zveľaďuje sa láska voči Bohu i vzájomne raste aj medzi rodinnými členmi. Ak by toto vyjadril autor jednoznačne vo svojom príspevku, potom by sme ho mohli prijať bez akýchkoľvek výhrad. Ale tento odstavec pod názvom „Modlitba v rodine je základ“ je preniknutý sofistikou, ktorá vlastne spochybňuje to, čo sa nachádza v jeho názve.

Autor konštatuje, že „mnoho katolíkov má hlboko zakorenené presvedčenie, že sa v nedeľu musia zúčastniť na sv. omši, inak majú ťažký hriech“. Z ďalšieho vyplýva, že to vlastne nie je správne, pretože „zmysel cirkevného prikázania o povinnej účasti na svätej omši v nedeľu a prikázaný sviatok je v udržiavaní vzťahu s Bohom a spoločenstvom ostatných veriacich. Ak by to katolík bez rozumného dôvodu zanedbával, šlo by o konanie nerozumné a vystavujúce jeho duchovný život nebezpečenstvu.“

Tu autor veľmi nebezpečne podsúva veriacim názor, že vlastne tá povinná účasť na nedeľnej sv. omši, nie je až taká vážna. Pripomína, že prikázanie je iba cirkevné, takže ho možno spokojne aj zrušiť a nič také vážne sa nestane. Pripomína, že tohto roku „sme si vyskúšali, že konkrétny spôsob svätenia sviatočného dňa sa môže zmeniť bez toho, aby to bolo porušením Božieho príkazu.“ Je evidentné ako autor tu očividne relativizuje povinnú účasť na sv. omši a vyvoláva dojem, že tá sv. omša nie je až taká dôležitá, pretože on sám má „pocit, že mnohí z nás prežívanie kresťanskej viery zredukovali na účasť na svätej omši“. Pýtam sa: nie je pravdou to, že sv. omša je najvyššou a najdokonalejšou formou bohopocty?

Katechizmus o sv. omši hovorí toto: „Ustavičným sprítomňovaním obety kríža svätou omšou je Boh ‚vždy a všade‘ (semper et ubique) dokonale oslavovaný ‚vždy a všade‘ sa mu dostáva dôstojného poďakovania za dary, ktoré ľuďom preukazuje, ‚vždy a všade‘ ho môžu ľudia, zjednotení s Ježišom Kristom, účinne p r o s i ť o ďalšie dobrodenia, ‚vždy a všade‘ ho môžu zmierovať, t. j. odprosovať za urážky, ktorými proti sebe popudil jeho spravodlivý hnev. Lebo ako každá obeta, aj obeta svätej omše sa koná so štvorakým úmyslom:

zjednotení s Ježišom Kristom oslavujeme Boha:
1) svojou poklonou,
2) svojou vďakou,
3) svojimi prosbami,
4) svojím zmierovaním.“

Z toho vyplýva, že účasť na sv. omši veriaceho človeka nijako neprivádza k zvykovému formalizmu a neodvádza od pravej úcty voči Bohu, ale práve naopak prehlbuje tento vzťah a dá sa štatisticky dokázať, že tí veriaci, čo sa pravidelne zúčastňujú na sv. omši, pestujú v rodine aj ducha modlitby a snažia sa aj o kresťanský spôsob života. Naopak, tí, čo sa chvália, že nachádzajú Boha aj v prírode a že kostol nepotrebujú, veľmi často zastávajú názory nezlučiteľné s katolíckou vierou a morálkou. Preto musím vytknúť autorovi tejto úvahy jeho povrchný názor na hodnotu sv. omše ako novozákonnej obety a jej relativizovanie.

Taktiež tvrdenie, že povinnosť účastniť sa na sv. omši je iba cirkevného príkazu, ktorý Cirkev môže zmeniť, je zavádzajúce. Či nepovedal Ježiš apoštolom „toto robte na moju pamiatku“? Čo hovorí o tom sv. apoštol Pavol? Nesvedčí o účasti na sv. omši aj sv. Justín, starokresťanský apologéta? Veď máme množstvo svedectiev od starokresťanských autorov, ktorí si nesmierne vážili sv. omšu a považovali za výsadu, že sa mohli na nej zúčastniť. Preto tvrdenie, že keď biskupi dišpenzovali od povinnej účasti na sv. omši, že je všetko v poriadku, tiež nie je pravdivé.

Katechizmus uvádza dôvody, ktoré oslobodzujú veriaceho od povinnej účasti na sv. omši, takže autor tu neuvádza nič nové, keď spomína biskupský dišpenz. Dôvodom je pandémia a ochrana ľudského zdravia. V poriadku. Kladiem však otázku; vo všetkých prípadoch zákazu účasti veriacich na sv. omši v kostoloch išlo o spravodlivý dôvod? Neboli tam aj iné príčiny? Otázok v tejto oblasti je určite viac, ako odpovedí. Ale čas raz ukáže čo všetko na tomto vírení bolo pravdivé a čo iba lživá propaganda.

Musím žasnúť nad tým s akou povrchnosťou a dešpektom sa autor vyjadruje o nedeľných zhromaždeniach pri sv. omši. Doslovne uvádza: „Na Slovensku sme zvyknutí, že naše kostoly sú v nedeľu plné, nachádzame v tom akési divné uspokojenie.“ Čo chcel dôstojný pán tým vyjadriť? Nie je snáď dobré, že naše kostoly sú ešte plné? A čo znamená pre neho výraz „divné uspokojenie“? Čiže nie je podľa neho dobré, že veriaci pri sv. omši nájde pokoj duše, ktorý mu odovzdáva každý kňaz pozdravom „Pokoj Pánov nech je vždy s vami“?

Len s ťažkým srdcom uvádzam ďalší citát z jeho dlhej úvahy: „Ak vidíme, že kostol je zrazu prázdny, začneme bedákať o obmedzovaní náboženskej slobody a napadnú nám úvahy, či sa tí ľudia do kostola znova vrátia.“ Naozaj lepšie by to nevyjadril nijaký totalitný propagandista. Čiže kňaz by sa nemal trápiť nad tým, že má prázdny kostol a keď štátna moc zakáže ľuďom vstup do kostola, tak to nie je obmedzovanie náboženskej slobody? Pritom ústavný súd vo Švajčiarsku dal vyhlásenie, že štát nemôže zakázať ľuďom vstup do kostola, pretože je to ich ústavné právo.

A pán kaplán, ktorý je zároveň aj cirkevným právnikom perlí ďalej: „Našou úlohou však nie je naplniť kostoly či košíky. Našou úlohou je naplniť ľudí Božím Slovom.“ Skutočne geniálna logika, ktorá však nemá s logikou nič spoločného. Je to dialektika, ktorá s pravdou nemá veľa spoločného. Je však veľmi dobrým prostriedkom na šírenie propagandy. A že sa dôstojný pán Šaškovič znížil na úroveň propagandistu sa môžem iba čudovať.

Reagovať na všetky jeho podnety, je dosť obtiažne, pretože jeho príspevok má až šesť strán. Ale chcem sa aspoň letmo dotknúť týchto jeho podnetov.

Spomína, že „sme vynašli online bohoslužby“, ale udivuje ho práve to, čo by ho malo povzbudiť, že celá rodina si kľakne pred obrazovku ako v kostole pri sv. omši. Toto mu však pripadá veľmi divné. Zaujímavé, kde to dôstojný pán posunul. Veď tí ľudia sa neklaňajú televízoru, ale tomu, čo sa cez televízor sprítomňuje, čiže obetu sv. omše a premenenie. Duchovne sa takto spájajú s miestom, kde sa sv. omša slávi.

Z druhej strany zas poukazuje na to, že „kresťanská rodina je prvým miestom k výchove k modlitbe…“ čo je v poriadku. Ale nerozumiem tomu, prečo tieto veci stavať do protikladu? Odporúča namiesto eucharistického slávenia venovať rovnaký čas modlitbe, čítaniu Svätého písma, recitovane Liturgie hodín a iné modlitby.

S tým možno súhlasiť, ale prečo to stavať do protikladu s eucharistickým slávením? Či sa máme už celkom prispôsobiť protestantom a eucharistické slávenie odsunúť do úzadia, alebo dokonca celkom odstrániť? Navodzuje dojem, že mu záleží na prehĺbení ducha modlitby v rodine, ale mu nedá, aby nepichol do sv. omše. Hovorí, že je ľahšie vybrať sa do kostola, stať sa súčasťou modlitbových spoločenstiev, putovať na sväté miesta, vykonať si duchovné cvičenia a dodáva „len modlitba vo vlastnej rodine nám akosi nejde“.

Pre mňa je úplne nepochopiteľné ako rozvíja ďalej tieto svoje úvahy, keď tu zrazu tvrdí; „ že sme nemali pred Vianocami odvahy povedať veriacim, že bude v poriadku, ak prežijú doma, bez priamej účasti na svätej omši vo svojom kostole. Miesto toho sme sa hnevali na regionálnych hygienikov, ktorí nám zatvárali kostoly. To máme tak málo lásky k blížnemu, tak málo citlivosti pre spoločné dobro?“

Pýtam sa znovu; čo toto má znamenať? Treba ľuďom vymyť mozgy a zavrieť ich do domov a bytov, lebo to „vyžaduje spoločné dobro“? To pán kaplán vôbec nevie, že človek je spoločenským tvorom a že potrebuje aj spoločenstvo? Ale zrejme to je tu zbytočné zdôrazňovať. Spoločenská objednávka je taká, že človek nech sedí doma, lebo si to vyžaduje „spoločné dobro“. A pritom dobro osobné, dobro jednotlivca zrejme už také dôležité nie je. Je mi to ľúto, ale článok sa mi javí ako neúnosná demagógia, ktorá hlboko uráža a zraňuje úprimne veriacich ľudí.

V ďalšej časti listu sa autor vžil do roly cenzora, aby odsúdil „nesprávne“ názory a tak všetko uviedol na „správnu“ mieru. V pravom rade zaútočil na tzv. husličkové ornáty, ktoré vraj vniesli zmätok medzi katolíkov. Naozaj zaujímavý postreh: V samotnom dóme sv. Martina sa nachádzajú veľmi vzácne barokové ornáty, ktoré sú zrejme aj zapísané v zozname kultúrnych pamiatok. V týchto ornátoch mnohí kňazi slúžili sv. omše až do začiatku sedemdesiatych rokov. Potom sa ujala nová forma, ktorá vychádzala z gotickej formy a napokon sa predĺžila šírka na ramenách a tiež aj do dĺžky, takže ornát siaha až na ruky a k chodidlám kňaza. V Rakúsku sa napr. barokové ornáty aj zachovali po celú dobu a zvlášť na slávnostné príležitosti mnohí kňazi si obliekajú práve tieto ornáty.

Okrem toho treba zdôrazniť, že umelecká výzdoba týchto ornátov ďalekosiahle predstihuje tieto nové ornáty a vyrábajú sa aj v súčasnosti v Taliansku aj v Poľsku a cenove sú drahšie, ako tie nové obyčajné. Od ornátov prechádza autor ku tradičnej liturgii, o ktorej síce hovorí že je sama o sebe dobrá, ale „podsúvané dezinformácie“ cez webové stránky prinášajú vraj pre veriacich škodu. Reagovať na všetky tieto invektívy autora v predmetnom článku by zabralo veľa miesta, preto sa obmedzím len na to najpodstatnejšie.

Autor výslovne spomína webové stránky, ktoré dáva na index; medzi inými spomína aj Christianitas a Aliancia za nedeľu, ktoré poznám a nemám dojem, žeby šírili hoaxy, manipulácie a dezinformácie. Ak by ich tam nejakú našiel, potom nech na ňu konkrétne upozorní. Sú aj nemecké stránky napr. kath.net, kde sa tiež objavia aj kritické články. Predseda nemeckej biskupskej konferencie (DBK) presadzuje napr. diakonát a kňazstvo pre ženy, iný biskup zasa horlí za požehnávanie homosexuálnych partnerov v kostoloch a na tieto podnety sa objavujú kritické ohlasy, čo považujem nielen za správne, ale priam nevyhnutné, pretože sme povinní sa pridržiavať Božieho zákona a Kristovej náuky.

Preto si nemôžeme meniť čo sa nám zachce a prispôsobiť sa svetu podľa jeho zvrátených predstáv, aby sme sa mu páčili. Táto kritika je preto nevyhnutná aj v Cirkvi, ktorú však pán cirkevný sudca neznáša, on kritizuje všetko a všetkých, len jeho zrejme nemôže kritizovať nikto. Čo by na to asi povedal náš veľký básnik Hviezdoslav? „No svevoľ boha, boha prostopaš…“

Tretia nesplnená úloha je podávanie sv. prijímania na ruku…
Pokiaľ sa nemýlim, sv. prijímanie na ruku nebolo u nás zavedené preto, že ide o nejaký pekný nábožný zvyk, ktorý je hodno zaviesť na prehĺbenie zbožnosti, ale bolo hneď na začiatku vyhlásené, že sa zavádza sv. prijímanie na ruku len na čas kvôli pandémii. Čiže iba potiaľ, pokiaľ bude trvať pandémia. Keďže sa podľa tvrdenia jednalo o veľmi nebezpečný a nákazlivý vírus, malo sa týmto spôsobom predísť prenášaniu tohto vírusu. Čo sa však týka tej infekčnosti, tak marci bola táto infekčnosť údajne okolo 3% , ale v jeseni sa znížila na 0,23 %, resp. 0,3% čo bolo vyhlásené aj oficiálne. Jednoznačne možno povedať, že len kvôli tejto pandémii sa zo dňa na deň zaviedlo sv. prijímanie na ruku.

Mám v živej pamäti, ako mnohí kňazi nieže len necitlivo, ale surovo a bezohľadne postupovali voči veriacim, ktorí z bázne voči Bohu nechceli brať Eucharistiu do rúk, ale žiadali ďalej sv. prijímanie do úst. Aké opatrenia sa pritom vymýšľali. Keď už do úst, tak až na konci a kňaz po podaní sv. prijímania do úst musí prerušiť podávanie sv. prijímania a dezinfikovať si ruky… a až potom môže pokračovať. Nikdy nikto sa s niečím podobným nestretol. Hneď sa začalo s obhajobou tejto novej praxe. Tvrdenie, že sa dávalo v kresťanskom staroveku sv. prijímanie na ruku, je len z časti pravdivé. Aj keď veriaci dostal sv. prijímanie na ruku, nechytal Eucharistiu druhou rukou, ale ju priamo z dlane prijal ústami. Ženy mali dokonca aj hodvábny ručník na dlani a z tohto ručníka prijímali Sviatosť Oltárnu.

Keď autor článku narieka, že ani táto domáca úloha nebola splnená, tak tomu už naozaj nerozumiem; veď po celom Slovensku, až na malé výnimky, sa vynútilo u veriacich sv. prijímanie na ruku. Čo by ešte chcel viac dosiahnuť? Že sa to ešte viac zliberalizuje? Že dáme hostie na tácku a potom pôjdeme s táckou, aby si každý zobral a tak sa sám obslúžil?

Už je toho príliš veľa a nemám ani síl reagovať na všetky tieto jeho podnety. Z jednej strany sa odvolávať na nariadenia biskupov a poslušnosť, a z druhej strany nerešpektovať zásadné ustanovenia pápežských dokumentov s tvrdením, že ide o mimoriadny prípad pandémie, mi pripadá nelogické.

Keďže sa však na začiatku tvrdilo, že tieto dovolenia boli len dočasné, preto dúfam, že mi Boh ešte dopraje života, aby som sa dočkal chvíle, že spôsob podávania sv. prijímania sa vráti do pôvodnej formy a podoby, tak, ako je to uvedené v dokumente sv. Jána Pavla II. Redemptionis sacramentum, kde sa hovorí: sv. prijímanie sa dáva po kľačiačky a do úst, alebo po stojačky, kde to dovolí biskupská konferencia. Prijímanie na ruku je indult, ktorý môže udeliť iba Svätá stolica, čiže Kongregácia pre posv. kult.

Na záver môžem dodať iba toľko, že autor si dal veľmi veľa námahy s týmto článkom, v ktorom sa však vyjadruje veľmi konfúznym spôsobom bez jasnej koncepcie. Charakterizuje problémy cirkevných spoločenstiev na Slovensku veľmi zmätočne. Horlí z jednej strany za prehĺbenie duchovného života a ducha modlitby v rodinách, ale z druhej strany odmieta tradičné prejavy nábožnosti. Chce vytvoriť čosi nové moderné, ale odmieta fundament na ktorom je ukotvená kresťansko-katolícka viera.
Môžem konštatovať, že týmto svojim článkom len prispel k prehĺbeniu duchovného zmätku a dezorientácie kresťanov katolíkov.

Na koniec svoje tvrdenia zaštiťuje výzvou k poslušnosti voči biskupom a Svätému Otcovi, čím zrejme chce naznačiť, že to čo prezentuje vo svojom článku nie je nič iné ako náuka Cirkvi, ktorú podporujú biskupi i sám Svätý Otec.

Ale vieme veľmi dobre, že cirkevná náuka nie je niečo s čím môžeme ľubovoľne narábať tak ako nám to momentálne vyhovuje, ale musíme ju prijímať ako Božie posolstvo a Boží zákon, ktorý musíme zachovať ak chceme obstáť ako verní služobníci Boží. Ježiš Kristus v Jánovej Apokalypse vyzýva každého svojho služobníka: „Buď verný až do konca a dám ti veniec života“. ,

Štefan Mordel
Katolícky kňaz, docent teológie.
alianciazanedelu.sk/archiv/7865

Ako kedysi sv. Augustín opísal vo svojom diele „O Božom štáte“ zápas medzi Svetlom a tmou, ktorý bude prebiehať v celých dejinách až do úplného konca, zápas, ktorý bude akoby medzi dvomi reáliami, v jednom je človek obrátený srdcom k Bohu, k Jeho svätej vôli, a ľuďmi oslavovaný v druhom je vláda tmy, bezbožnosti ľudí a rúhania, odvrátená od Boha a Jeho svätej vôle oslavujúca a adorujúca samu seba. Je to obraz sveta, ktorý sa vzoprel Bohu.

Nepriatelia Cirkvi počas dvoch tisícročí prišli na to, že zabíjanie kresťanov kresťanstvo ani vieru v Krista Boha nezničí – naopak, pribúda vždy viac tých, ktorí v Krista uveria, ako hovorí apoštol Pavol, ktorí sú povolaní k večnej spáse. A tak sa zrodila idea premeny kresťanstva, v ktorom Duch a Pravda zjavené i darované Kristom sa nahradia duchom sveta a lživým a ľstivým odvrátením sa od Pravdy, ktorá má moc zmeniť naše životy a odovzdať ich Bohu. A na to sú potrební ľudia, mimo Cirkvi ale najmä v Cirkvi. Ľudia, ktorí opustia cestu Pravdy. Apoštol Pavol nás upozorňuje aj dnes vo svojom slove, keď hovorí – vy milovaní, neverte každému duchu, lebo do sveta vyšlo mnoho zvodných duchov…. Aj posvätné sviatky Vianoc – narodenia Božieho dieťaťa, prinášajúceho Pokoj a Dobro celému ľudstvu, neunikajú týmto snahám.

Odporúčam prečítať si článok z kresťanského portálu www.christianitas.sk

Revolúcia proti Vianociam. O Bielych Vianociach bez Krista

Občas nás čosi upúta, aspoň na istý čas vzbudí potešenie, záujem, či je to obraz, hudba, osoba, doba je presýtená podnetmi, ktoré vstupujú do nášho života, ale všetko sa viaže na čas a pominuteľnosť.

Kresťanstvo pripomínalo človeku večnosť, lebo ako píšu evanjelisti, Kristus nás prišiel zachrániť nie pre túto zem, ale pre večnosť. A otázka večnosti hlboko je spätá s otázkou : Aká bude večnosť?

A tá nás stavia pred veľký zápas, zápas duše, ktorá bude patriť Bohu alebo podsvetiu temna. Deti z Fatimy mali videnie pekla, ktoré nezaškodí trochu priblížiť, lebo sa dotýka každej ľudskej bytosti.

——————————————————————————————————————–

Niekoľko rokov pred svojou smrťou 13. februára sestra Lucia napísala ´Vo svete je veľké množstvo neveriacich, popierajúcich tieto pravdy; ony však pre to nestrácajú nič zo svojej pravdivosti. Táto neviera nezachráni neveriacich od hrôz pekla, ak ich doň privedie ich hriešny život.´

… Boh nám vo Fatime poslal svoje posolstvo ako dôkaz o týchto pravdách. Toto posolstvo nám ich pripomína, aby sme sa ani my sami nedali zviesť falošnými teóriami neveriacich, ktorí ich popierajú alebo podvodníkmi, ktorí ich prekrucujú a deformujú. Posolstvo nás ubezpečuje, že peklo je reálna skutočnosť, a že v ňom končia, ako hovorí, duše úbohých hriešnikov. Presvätá Panna prikázala deťom, aby toto videnie udržali v tajnosti. Lucii ho dovolila odhaliť až v roku 1941.

Zo všetkých troch detí vízia pekla najviac ovplyvnila malú šesťročnú Jacintu. Tu sú niektoré jej vyjadrenia o pekle: Ach, peklo! Ach, peklo! Matka Božia, zľutuj sa nad tými, ktorí nemenia svoj život. Keby len ľudia vedeli čo ich čaká vo večnosti, zo všetkých síl by sa usilovali zmeniť svoj život…Peklo!Peklo! Ako mi je ľúto duší, ktoré prídu do pekla! A ľudia tam horia za živa, ako drevo v ohni!

Občas sa Jacinta spýtala Lucie: „Prečo Panna Mária neukáže peklo hriešnikom? Keby ho uvideli, nikdy viac by sa už nedopustili hriechu.“

Svojmu bratovi zvykla často hovorievať: „František, pomodlíš sa so mnou? Musíme sa veľmi veľa modliť, aby sme zachránili duše pred peklom; tak veľa ich tam ide. Tak veľa!“

Napokon povedala: „Ja už čoskoro odídem do neba, ale vy tu ostávate. Ak vám Panna Mária dovolí, povedzte každému aké je peklo, aby ľudia už viac nehrešili a nedostali sa tam.“
Vo Fatime Panna Mária povedala: „Prichádzam, aby som varovala veriacich, nech zmenia svoj život a nech odprosujú za svoje hriechy. Nesmú už viac urážať nášho Pána, pretože hriechy ľudí ho nesmierne bolestivo a hrozne urážajú. Ľudia sa musia modliť ruženec. Nech sa ho modlia každý deň.“ Panna Mária s veľkou vážnosťou povedala deťom: „Obetujte sa za hriešnikov a často pri tom opakujte ´Ó, Ježišu môj, toto je z lásky k Tebe, za obrátenie hriešnikov a na odčinenie urážok, ktorými ľudia znevažujú Nepoškvrnené Srdce Panny Márie.´“

Podobne bola zjavená modlitba po ruženci: Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo.

13. júla 1917 odhalila Presvätá Panna Mária pred očami troch detí desivú skutočnosť. Rozpráva Lucia: „Naša Pani nám ukázala obrovské ohnivé more, ktoré akoby bolo pod zemou. V tomto ohni boli ponorení démoni a duše, v ľudskej podobe; boli ako priehľadné žeravé uhlíky – sčerneté alebo rozpálené do bronzova, vznášali sa v oblakoch dymu, z ich tiel vychádzali plamene. Dvíhali sa a padali na všetky strany ako iskry z blčiacej vatry, boli akoby v stave beztiaže a nekontrolovali svoje pohyby; príšerne vrešťali, stonali a nariekali od bolesti a zúfalstva. Toto všetko nás tak vydesilo, že sme sa začali triasť od strachu. Démoni vyzerali ako hrozne odpudzujúce a odporné, neznáme zvery, čierne a priehľadné ako žeravé uhlíky. Toto videnie trvalo iba chvíľu, a to vďaka našej láskavej Nebeskej Matke, ktorá nás vopred upozornila na to, čo uvidíme, a sľúbila, že nás vezme do neba. Inak by sme zrejme zomreli od strachu a hrôzy. Potom sme pozdvihli oči k Našej Pani, ktorá nám láskavo, ale i so smútkom povedala: „Videli ste peklo, kam idú duše úbohých hriešnikov. Boh si želá, aby sa na ich záchranu začalo vo svete uctievať moje Nepoškvrnené Srdce. Ak ľudia urobia čo vám teraz poviem, veľa duší bude zachránených, a bude pokoj a mier.“

Panna Mária ďalej povedala: „Modlite sa, veľa sa modlite a obetujte, pretože množstvo duší ide do pekla len preto, lebo sa za ne nikto nemodlí a neobetuje.“

Vízia pekla, ktoré mali tieto tri deti privilégium vidieť, v žiadnom prípade nezveličuje realitu, ktorú predstavuje. Peklo videli deti v takej podobe, v akej ho dokáže pochopiť ľudská myseľ. Lucia, ktorá bola od roku 1948 karmelitánkou v portugalskej Coimbre, povedala v roku 1992 kardinálovi, ktorý ju chodil navštevovať: „Peklo je realita … Kážte stále o pekle, pretože aj náš Pán o ňom hovoril; je to vo Svätom Písme. Boh nikoho neodsudzuje do pekla. Človek sa odsúdi do pekla sám. Boh dáva človeku slobodu v rozhodovaní a túto slobodu človeka rešpektuje.´

Panna Mária sa od decembra 1919 až do februára 1920 zjavila Jacinte ešte niekoľkokrát. Medzi iným jej povedala aj toto:

„Hriechy sveta sú veľmi veľké a ťažké … Keby ľudia vedeli čo znamená večnosť, robili by všetko čo je v ich silách, aby zmenili svoj život.“

„Unikaj pred bohatstvom a luxusom; miluj chudobu, ticho a pokoj; prejavuj milosrdenstvo aj voči zlým ľuďom.“

„Viac duší príde do pekla pre hriechy tela, než z akéhokoľvek iného dôvodu.“

„Určité módne trendy veľmi urážajú nášho Pána. Beda ženám, ktoré nie sú cudné a zdržanlivé.“„Božia Matka si želá viac panenských duší, ktoré sa zaviažu sľubom čistoty.“

Marino Restrepo z Kolumbieopisuje skúsenosť, ktorú dostal vo svojom videní.

V posolstve Pán hovorí: „Obrovská časť ľudstva je viac produktom smilstva ako lásky. Milióny ľudí sa počnú uprostred hriechu. Veľká časť ľudí je odmietnutých už v matkinom lone a milióny sú zavraždené pred narodením. Tí, čo sa narodia do sveta bez lásky, ťahajú na seba nielen ťarchu dedičného hriechu, ale aj ošklivosť hriechu svojich rodičov.“ Marino hovorí. Svet je stále temnejší, zalievajú nás vlny odporu, nenávisti, v srdciach, ktoré sú opustené a pošliapané skôr, ako vyjdú z lona svojich matiek. Pán mi so smútkom ukázal ľudstvo, ktoré sa priblížilo k večnej priepasti vlastnej deštrukcie. Každá duša však má možnosť zrieknuť sa hriechu a uznať Boha, čím sa zachráni. Je skutočne dôležité identifikovať, na území koho stojíme, či sme v Božom kráľovstve alebo diablovom.

Pán vidí svet, v ktorom dnes žijeme, ako vesmír oddelený od milosti a topiaci sa vo vlastnej duchovnej hanbe. Posledný útok zlého proti ľudstvu sa začal v 50. rokoch 20.storočia…Pohanstvo sa začalo pomaly potichu presúvať do pozície, z ktorej začalo inváziu do sŕdc západného kresťanstva. Nastalo obdobie modiel tohto sveta.

Amputácia kresťanstva od našej duše začala cez krádež zbraní, ktoré nám Boh dal aby sme obstáli voči svetu, diablovi i vlastným slabostiam. V pokore prijímať Pánovo Slovo, mať účasť na jeho svätých daroch v spovedi i Eucharistii, konať skutky svetla, milosrdenstva a nie sebectva a tmy.

„Svätá spoveď je sviatosťou milosrdenstva a my musíme vyznávať svoje hriechy s radosťou a s dôverou, že Pán sa nad nami zmiloval a prijíma nás i uzdravuje svojou láskou.“ Žijeme v pominuteľnom svete a Pán mi ukázal, že tento svet je len ako malý záblesk v rámci večnosti. V tomto záblesku boli tisíce duší zničených, oslepených a túlajúcich sa vo svojej istote, že bojujú o čosi veľké a trvalé.

Stáť pred Pánovým svätým súdom v smrteľnom hriechu je najdesivejšou skúsenosťou. Veľmi málo duší obsiahne spásu hneď, veľká časť ľudí je po smrti odsunutá do hrozného očistca, a istá značná časť ľudí ide do pekla, do večného zatratenia.

Namiesto oslavy Boha, človek oslavuje sám seba, a stvorené veci alebo osoby. Dekadencia zasiahla aj oblasť sexuality, ktorá je ešte zvrhlejšia ako za čias Babylonu, Sodomy a Gomory. Potrebujeme posilniť duchovný základ, aby sme boli vytrhnutí z moci zla a zakúsili oslobodzujúcu moc Krista, ktorý sa obetoval za každého človeka, za každú dušu, ktorá je od večnosti povolaná žiť s Bohom.

Keď sa prenesieme k spomienkam Jacinty z Fatimy, Matka Božia jej dáva tieto slová:

„Panna Mária už viac nemôže zadržiavať ruku svojho Božského Syna, ktorá dopadne na svet. Ak sa ľudia polepšia a zmenia svoj život, náš Pán ešte aj teraz zachráni svet; ak sa však nezmenia, príde trest.“ „Ľudia sa musia zriecť hriechu a nezotrvávať v ňom, ako to robili doteraz. Je nevyhnutné všetko úprimne oľutovať.“

„Povedz všetkým, že Boh rozdáva milosti skrze Nepoškvrnené Srdce Panny Márie. Povedz im, aby si od Nej vyprosovali milosti a že Ježiš si želá, aby sa Jeho Božské Srdce uctievalo spolu s Nepoškvrneným Srdcom Panny Márie. Nech si od jej Nepoškvrneného Srdca vyprosujú pokoj a mier, pretože Pán zveril pokoj a mier vo svete do rúk Panny Márie.“

Panna Mária povedala deťom vo Fatime počas svojich šiestich zjavení, že sa musia modliť, najmä ruženec. Tri deti veľmi ochotne a veľkoryso odpovedali na žiadosť Matky Spasiteľa..

A je tu ešte otázka Jacinty, ktorý druh hriechu najviac napomáha zatrateniu. Iste každý hriech, najmä ťažký, ale zvláštnu pozornosť nasmerovala k jednému hriechu. Hriechu smilstva a nečistoty.

Sestra Lucia, posledná žijúca fatimská vizionárka povedala, že toto sa týka predovšetkým hriechov proti čistote, tiež nazývaných aj hriechy nečistoty. Dôvodom tohto tvrdenia nie je to, žeby hriechy proti čistote boli najzávažnejšími hriechmi, ale preto, lebo sú najbežnejšími, a, ako aj sestra Lucia konštatuje, „kvôli svedomiu“, pretože je menej pravdepodobné, že ich ľudia budú ľutovať tak ako ostatné hriechy. Pretože vedomie neprávosti, ktoré je prvotným stimulom k ľútosti človeka nad svojimi hriechmi, nie je v tejto oblasti tak silné; s výnimkou cudzoložstva; Po spáchaní určitých nečistých skutkov má človek väčší pocit hanby a preto sa mu tieto hriechy len veľmi ťažko vyznávajú vo svätej spovedi, či dokonca ľutujú aj vo vlastnom srdci; Naša ne-kresťanská, či lepšie povedané, anti-kresťanská kultúra prezentuje sexuálnu aktivitu všemožného druhu ako prirodzenú a zdravú, a sexuálnu abstinenciu označuje za nezdravú. Šieste prikázanie, súvisiace s čistotou, sa vždy nazývalo „ťažké prikázanie“. A dnes, s pornografiou na každom rohu, so ženami a dievčatami, ktoré sa obliekajú neporovnateľne necudnejšie a nezdržanlivejšie než kedykoľvek predtým, ho môžeme pokojne nazvať takmer „ťažko a najčastejšie porušovaným prikázaním“. Nehovoriac, že z tohto hriechu sa rodí množstvo ďalších a závažných, smilstvo slobodných, voľné zväzky, zabraňovanie počatiu, potraty, rozpady manželstiev, opustené deti, závislostí i hriech pýchy, ktorý sa obracia voči Bohu ako aj otupenosť svedomia a iné. Ježiš nás však uisťuje stále rovnako: „Čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu“ (Lk 18, 27). A k tomu pridávame, že každý, kto pri ohrození hriechom nečistoty vzýva Presvätú Pannu Máriu o pomoc, chráni sa silou kríža a duchovných milostí, dostane milosť vyhnúť sa mu, ako Ona sama zjavila mnohým svätým. A tí, čo zápasia o život v čistote, vedia z vlastnej skúsenosti, že ak svoj hriech nečistoty pokorne vyznajú vo svätej spovedi, svedomie sa im očistí od veľkého bremena, a prežijú taký pokoj duše, aký im svet nemôže nikdy dať.

Predtým, ako Jacinta zomrela, ešte povedala, čo jej hovorila Panna Mária o obliekaní – ako určité módne trendy, ktoré sa zavádzajú, vo veľkej miere urážajú nášho Pána. Svätý Ján Zlatoústy dal ženám všetkých čias priam nadčasové inštrukcie o obliekaní, keď vo 4. storočí povedal:

„Svoje osídla nosíte všade so sebou a svoje siete rozhadzujete všade kam prídete. Tvrdíte, že nikoho nezvádzate na hriech. Svojimi slovami nie, ale robíte to tým, ako sa obliekate, držaním tela … Keď spôsobíte, že druhý človek v srdci zhreší, ako môžete byť nevinné? Povedzte mi, koho tento svet odsudzuje? Koho sudcovia trestajú? Toho kto jed vypil, alebo toho, kto ho pripravil a druhému spôsobil smrť? Pripravujete čašu plnú ohavností, smrteľný nápoj, a ste oveľa väčšími zločincami, ako tí, čo otrávia jedom telo; vy totiž nevraždíte telo, ale dušu. A nerobíte to nepriateľom, ani z nevyhnutnosti, ani ako následok zranenia; robíte to z bláznivej márnivosti a pýchy.“

Páter Bernard A. Kunkel, veľký zástanca zdržanlivosti a slušnosti, v súvislosti so slovami Matky Božej z Fatimy nadávno povedal: „Ona vedela, že … túto módu navrhujú sily zla, spolu aj s nečistou literatúrou … filmami a televíznymi skazenými produktmi … všetko ako súčasť programu týchto síl zla, ktorým je zničiť morálku, najmä u mladých ľudí. Panna Mária tento plán síl zla len odhalila a upozornila nás naň.“

Smrť, súd a večnosť. Tri slová, tri skutočnosti, na ktoré človek musí pamätať už za života a pripraviť sa ne ne. Inak nielen premárnil svoju existenciu, ale môže vstúpiť do večného nešťastia, ktoré bolo pripravené diablovi a jeho anjelom, nie človeku. A Boh nám k tomu vo svojej láske a dobrote dáva svoju milosť i prostriedky, kým žijeme na tomto svete.

Jestvuje proroctvo Panny Márie, ktorého vierohodnosť sa radí k cirkevne uznaným zjaveniam, a ktoré sa priamo prihovára k našim časom. V 17. storočí v Quite, v hlavnom meste Ekvádoru, zverila Panna Mária matke Mariane Františke de Jesús Torres y Berriochoa (1563 – 1635) vízie, týkajúce sa dvadsiateho storočia.

Podľa tohto proroctva dnes zbierame otrávené plody vtedy predpovedaného úplného morálneho rozkladu, za ktorého ukrátenie sa matka Mariana obetovala. Ako kedysi prorocky predpovedal páter Pio, keď poukázal na generácie ľavicových politikov, ktorých deti budú lamentovať nad počínaním ich otcov, ktorých konanie bude mať ťažké následky pre budúce generácie, a strom ich skutkov bude bez ovocia a korene tohto stromu budú úplne zhnité.

Podivuhodná je už samotná história, ako bolo svedectvo matky Mariany objavené. Matka Mariana vo svojej pokore prosila Matku Božiu, aby jej meno zostalo v utajení. Matka Božia jej sľúbila, že až po troch storočiach mlčania bude odhalené a s ním i jej posolstvo. Tak sa aj skutočne stalo. Po smrti matky Mariany jej spovedník a duchovný otec P. Michael Romero OFM spísal jej životopis. Tento životopis je spolu s životopismi všetkých spoluzakladatelek kláštora sestier Nepoškvrneného počatia v Quite zachovaný vo veľkých matrikách pod titulom El Cuadernon. Na základe týchto údajov napísal v roku 1790 P. Manuel Souza Pereira, provinciál otcov františkánov v Quite, knihu o jej zázračnom živote, ktorá bola oveľa neskôr, až v roku 1988, preložená do anglického jazyka pod názvom Naša Pani Dobrého diela – proroctvo pre našu dobu.

Nadprirodzenú povahu opísaných udalostí a svätosť matky Mariany navyše dosvedčil neskoršie zázrak: v roku 1906 bola v priebehu opráv kláštora otvorená rakva s jej telom, ktoré po uplynutí takmer troch storočí zostalo neporušené. Matka Božia sa matke Mariane zjavila viackrát. Počas doby, kedy matka Mariana čelila ohováraniu jednej rehoľnej sestry, ktorá chcela dosiahnuť uvoľnenie rádových regulí, prehovorila k nej prvýkrát, aby ju utešila. Satan, ktorý skúša zničiť Božie dielo, neuspeje, pretože ona je Matkou Dobrého diela. K jej pocte bolo následne zhotovené dielo s týmto titulom, ako Matka Božia žiadala.

20. januára 1610 predpovedala Matka Božia, že koncom devätnásteho, a najmä dvadsiateho storočia, dôjde k úplnému zničeniu morálky a k znesväteniu sviatostí. Za príčinu tohto stavu uviedla slobodomurárske sekty, hoci slobodomurárstvo v tú dobu ešte nebolo známe a oficiálne založené!

“Vedz, že koniec devätnásteho, a zvlášť potom storočia dvadsiateho, bude v znamení explózie náruživosti a dôjde k úplnému zničeniu morálky. Pretože satan vtedy bude celkovo panovať skrze slobodomurárske sekty. Aby k tomu mohlo dôjsť, sústredí sa najmä na deti. Beda deťom v týchto časoch! Bude ťažké prijať sviatosť krstu i Daru Svätého Ducha. “Ďalej hovorí o úsilí zničiť sviatosť pokánia, o zneuctenie Najsvätejšej Eucharistie alebo útoku na sviatosť manželstva. Vlády riadené slobodomurármi ustanovia nespravodlivé zákony s cieľom zničiť túto sviatosť, čo umožní neviazaný život v ťažkom hriechu a tým tiež nárast počtu narodených detí v nelegálnych zväzkoch mimo Cirkev. To sa samozrejme odrazí aj na stave Cirkvi.

“Kresťanský duch rýchlo upadne, drahocenné svetlo viery pohasne do tej miery, že nastane takmer úplná skaza mravov. Následky nemorálnej výchovy sa onedlho prejavia a spôsobia nedostatok kňazských aj rehoľných povolaní. “Rovnako ako v iných proroctvách hovorí Matka Božia o pohoršeniach, ktoré budú prichádzať skrze kňazský stav. A konečne ako neporovnateľný vzor čistoty upozorňuje, že “v onom nešťastnom čase prepukne nezastaviteľná záplava nečistoty, ktorá vženie zvyšok ľudí do hriechu a následne stiahne nespočetné ľahkomyseľné duše do večného zatratenia. Nebude možné nájsť nevinnosť u detí, ostýchavosť u dievčat. V týchto chvíľach najväčších potrieb Cirkvi tí, ktorí majú hovoriť, budú mlčať.

K najzávažnejšiemu zjavenie došlo zrána 2. februára 1634. Matka Mariana prebývalo na modlitbách pred svätostánkom a náhle zhaslo večné svetlo pred oltárom. Keď chcela svetlo opäť zapáliť, zjavila sa Matka Božia a vyložila jej päť symbolických významov tohto úkazu. Po prvé, vyjadruje rozšírenie heréz na konci devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, ktoré spôsobia, že v temnote nemravnosti pohasne v dušiach cenné svetlo viery.

Po druhé, zhasnutie svetla poukazuje na úpadok rehoľných spoločenstiev, ktoré sa budú v tom čase topiť v zmätku. Mnoho povolaní bude zmarených zlou formáciou. “

Tretím dôvodom, prečo zhaslo svetlo,” hovorí Matka Božia, “je atmosféra týchto časov presýtená duchom nečistoty, ktorá ako ohavná povodeň zaplaví všetky verejné miesta do tej miery, že ťažko bude ešte nájsť panenskú dušu.

Štvrtou príčinou sú slobodomurárske sekty, ktoré sa infiltrujú do všetkých spoločenských vrstiev a s diabolskou prefíkanosťou rozšíria svoje bludy v rodinách, aby zničili predovšetkým morálku detí. V týchto nešťastných časoch zlo udrie nebývalou silou na detskú nevinnosť. Následkom toho budú nové kňazské povolania stratené. “

A konečne piatym dôvodom, prečo zhasla lampa v kláštore, je ľahostajnosť vplyvných osôb Cirkvi, ktoré budú nečinne prizerať jej rozkladu. “Nepoužijú v zhode s Božou vôľou svoju moc k vojne so zlom či k obnove viery. A tak ľudia postupne zľahostajnejú v prosbách k Bohu, prijmú ducha zla a poddajú sa dychtivo všetkým spôsobom hriechu. “

To, že tento postoj cirkevnej hierarchie bude zdrojom trestov, ktoré zošle Božia spravodlivosť, je obsahom neskoršieho zjavenia Najsvätejšieho Srdca Ježišovho matke Mariane. Stalo sa tak v ich posledných rokoch života, kedy často trpela chorobami a všetko svoje utrpenie obetovala za Cirkev, predovšetkým Cirkev dvadsiateho storočia. Podobne sa trápil aj sv. páter Pio, keď hovoril o budúcich časoch a odpade od viery. Akokoľvek sa tieto vízie dnešných čias môžu javiť beznádejnými, nie je tomu tak.

Matka Božia tiež predpovedala, že malý počet veriacich uchová poklad viery a že isté rehoľné spoločenstvo podoprú Cirkev počas tejto hlbokej krízy. Nebeský Otec potom zošle Cirkvi osobu, ktorý obnoví kňazského ducha. Matka Božia dokonca otvorene hovorí o svojom víťazstve nad satanom, ako ho Boh od večnosti ustanovil: “zvrhnem pyšného, prekliateho satana, rozdrvím ho svojimi nohami a vhodím do pekelnej priepasti. Následkom toho bude Cirkev i zem zbavená jeho ukrutnej tyranie. “

Deti sú tiež vtiahnuté do duchovnej vojny. Avšak nie sú len len pasívnym terčom útoku, od istého veku už majú povedomie o dobre a zle aj slobodnú vôľu. Jednako je potrebné ich ochraňovať a jednako tiež duchovne formovať, lebo sú samy aktívnymi účastníkmi boja. Pred nepriazňou počasia najlepšie obstojí strom s hlbokými koreňmi.

Ak katolícki rodičia duchovne povedú svoje deti tak, že v nich vypestujú silného pravého kresťanského ducha, zmenšuje sa pravdepodobnosť, že ich dnešný svet strhne so sebou do záhuby. Hovoríme zámerne o kresťanskom duchu, pretože obyčajné čítanie katechizmu nestačí. Deti asi nebudú tak často obhajovať články viery, ako skôr budú vystavené najrôznejším pokušeniam. Okrem dôležitého a podstatného posilňovania vo sviatostiach pokánia a Eucharistie nám však bola do rúk zverená jedna mocná zbraň pre tieto časy, a to priamo z rúk Matky Božej – modlitba. A v týchto dobách zvlášť modlitba ruženca. Matka Božia vo svojom zjavení vo Fatime nás na neho upomína.

Kristus zachránil Dušu pred Telom. Kto ale zachráni Telo pred Dušou? Touto otázkou vstúpil materializmus do nemeckej literatúry. Nedá sa to povedať jasnejšie ani výstižnejšie. Aby niekto mohol prijať najvnútornejšie učenie materializmu, musí sa vzoprieť kresťanstvu. Kresťanstvo je náboženstvo Duše. Náuka o večnom Božstve a nesmrteľnej ľudskej duši je najvnútornejším predpokladom tejto Viery. Oslobodenie ľudskej duše od prirodzených pút zmyslového sveta a jej pozdvihnutie k nadprirodzenému vzťahu s Božským Pánom je podstatným, ba jediným cieľom kresťanstva. A kvôli tomu oslobodil Kristus Dušu od Tela. Kto však oslobodí Telo od Duše? O to usiluje materializmus. Popiera existenciu večného Boha a považuje hmotu, premenlivú a nestálu vec za podstatu všetkého. Popiera nesmrteľnú dušu nezávislú na ľudskom tele. Materializmus vyháňa svedomie z výšin nábožného života a ruší hranice, ktorými sa človek odlišuje od zvierat, rastlín a kamenia. Oslobodzuje pudy, prízemné a telesné od zákonov Poznania a Náboženstva. Žiada pre ľudstvo slobodu stať sa zvieraťom.

Kresťanstvo a materializmus sú v absolútnom rozpore. Čo je pre jedného vykúpenie, je pre druhého otroctvo. Preto v našich časoch apoštoli kresťanstva a materializmu vedú boj o vládu nad ľudstvom. Apoštoli materializmu sa v univerzitných kontroverziách nevenujú filozofickým, či vedeckým otázkam. Zaoberajú sa výhradne vecou kresťanstva, ktorá sa pre ľudskú rasu stáva vecou najvyššieho významu. Vždy, keď sa šíritelia materializmu dostanú k moci, sa stane niečo podobné, ako keď sa na oblohe, neviditeľné sily, spútavajúc slnko a planéty na ich dráhach, náhle vyparia. Nielenže sa víťazstvom materializmu oslabuje a zatieňuje svetlo kresťanstva, ale aj civilizácia, ktorú vytvorila Katolícka Cirkev a s ňou celý svet zažívajú všeobecnú revolúciu – politickú, spoločenskú a morálnu.

Aby sa z vedomia ľudskej spoločnosti odstránila viera v Boha, musí sa odstrániť náuka o morálke, ponímanie práva a idea spoločenského rádu. Stiahne nás to späť na úroveň zvierat a telesným pudom sa prenechá voľná vláda. Vášne zbavené pút povedú k pudovým orgiám, ktoré vládnu v ríši zvierat. Tak sa zdá, že posledné dve storočia znepokojivým spôsobom prahnú po dosiahnutí tejto méty a stále zúrivejšie hlásajú evanjelium oslobodenia od Boha.

Dnes to nie je hriech ojedinelých filozofov, duše intelektuálov sú s rozkošou zvierané orgastickými kŕčmi pochybností, žiadny výsmech, prosby ani naliehanie nedokáže zmenšiť ich nehanebnosť v rúhaní proti viere v Boha. Popieranie Božej existencie, výstrelok excentrických vyvrheľov, sa rozšíril z najvyšších univerzitných postov v nespočetných pamfletoch, spisoch, románoch a učebniciach dolu až k najnižším vrstvám ľudu. Dokonca aj kuchárske knihy sa stali príručkami materializmu. Ba aj na pohreboch počúvame reči proti nesmrteľnosti ľudskej duše.

Čo dalo materializmu takú moc nad národmi, ktoré žili viac ako tisíc rokov v kresťanstve a kto prišiel, aby sa mu vzoprel a aby prinavrátil slávu duchovnosti? Nebolo ich veľa a tragicky zlyhali, pretože podcenili skutočnú podstatu moderného materializmu. Materialistické teórie by nikdy nezískali moc, akú majú, ak by sa nezahalili do žiarivých šiat, ktoré skrývajú ich pravú tvár. Moderní materialisti veľmi dobre vedia, aký kostým si obliecť. Svoje doktríny prezentujú ako výsledky vedeckého pokroku. Vedia, že dnešní vyznávači pokroku si ctia svoju modlu a ľahko sa im dá zalichotiť slovom veda. My to vieme tiež. Pod názvom pokrok sa zozbierali tie najperfídnejšie a najúskočnejšie ideológie od 19. storočia a zhromaždili sa v bažine, z ktorej sa už dvesto rokov vylievajú v mene vedy. Podľa tejto dvojhlavej modly si vieme urobiť o materializme lepší obraz a ľahko zbadáme, že tieto náuky nie sú výsledkom vedeckého pokroku.

Pri pátraní po prameňoch moderného materializmu musíme zostúpiť až k počiatkom ľudského zla. Čím viac človek študuje najstarších dejepiscov, tým viac je presvedčený, že najstaršie národy vždy praktizovali kult Nesmrteľných bytostí. Dnes sa tento fakt často nesprávne vysvetľuje, ale je nespochybniteľne zdokumentovaný v najstarších náboženstvách. Sväté hinduistické knihy, perzské spisy, či najstaršie dokumenty egyptskej mytológie zduchovňujú ešte aj prirodzené sily a uznávajú stopy a prejavy Božstva dokonca aj v hmote.

Prvé tisícročia po potope boli hlboko prežiarené svetlom všemohúceho Boha, ktorý sa zjavil prvým ľuďom a vedomím, že túžby a očakávania, ktoré duša má nesmierne prekračujú človeka, ktorý si ich odniesol z Raja. Aby sme uverili, že evolúcia je skutočný počiatok všetkého bytia, a že kôpka atómov je dostatočný dôvod, aby človek žil, museli byť ľudské bytosti olúpené o silu zdravého rozumu.

Predchodcu materializmu teda musíme hľadať v predkresťanskej dobe a s istotou ho nachádzame v Indii, u budhistov 6. storočia pred Kristom. Tu po prvýkrát nachádzame deprimujúcu a zúfalú predstavu, že nič nie je absolútne a večné, že nie je nič, čo by malo moc stvoriť každú vec a každú osobu, a že každá osoba a všetky stvorenia smerujú k zániku a rozplynutiu v ničote, a že ničota je počiatok i koniec všetkého. V dvadsiatom storočí sa táto myšlienka, vzdialenejšia kresťanstvu, ale aj západnému mysleniu viac ako čokoľvek iné, stala na Západe veľmi obľúbenou, ba nájdu sa hlupáci, neraz i medzi duchovnými osobami, ktorí spájajú Krista a Budhu. Vari má niečo spoločné Boh a Satan? Inštalácia budhizmu na Západe je súčasťou veľkého triumfu materializmu v 20. storočí.

Opusťme ďaleký Východ a obráťme sa ku Grékom. Dnešní materialisti sú vďační, ak ich pôvod nachádzame v Arkádii a ich otcom menujeme slávneho filozofa. Nie sú však radi, ak ich gréckym predkom lichotíme až priveľmi. Originálny a svieži grécky génius nepoznal materializmus. Starovekým Grékom nestačilo uctievanie Boha ako duchovnej bytosti a aby svojej duši poistili nesmrteľnosť, zduchovnili a zaľudnili duchovnými bytosťami, nymfami, dryádami celý svet, dokonca aj potoky a stromy. Ani najstarší filozofi nepoznali materializmus. Hoci pravdepodobný pôvod všetkých vecí nachádzali vo vode, celý svet zaplnili bohmi a duchmi. A ani tá voda, nebola voda, ktorú nachádzame v prírode, bolo to z nedostatku lepšieho pomenovania pokus o označenie prvého princípu.

Pythagoras a Parmenides, intelektuálni velikáni klasického obdobia, sa usilovali zdvihnúť pohľad nad pevnú hmotu. Najmúdrejší grécky fyzik, ctihodný Anaxagoras, skúmal a porovnával všetky fyzikálne teórie svojej doby a úprimne veril, že svet nemožno vysvetliť bez duchovna a duchovnej ríše, ktorá je prameňom poriadku a života. Platón a Aristoteles neomylne prichádzali k počiatku a pôvodu všetkého, ktorý sa vyznačoval vlastnosťami, aké dnes kresťania pripisujú Stvoriteľovi. Jeden, transcendentný, večný, Prvá príčina. Otcom gréckeho materializmu bol Demokritos z Abdéry, posmeškársky a dekadentný filozof. Našťastie sa väčšina zo stoviek kníh, ktorými zaplavil svoj svet, stratila. V čom spočívala múdrosť filozofa z Abdéry?

Hoci sa javila viac ako vtip, než ako seriózna teória, sformoval dogmu, ktorá s malými zmenami zostala dogmou všetkých materialistov. Demokritos učil o nevyčísliteľnej kvantite, o neviditeľných, homogénnych a priestorovo rozšírených atómov, z ktorých pozostávajú všetky veci. Tieto atómy sú zložené z ničoty, sú nestvorené, nezničiteľné a večne sa pohybujú. Tieto atómy nemajú žiadny usporiadaný účel, žiadny zmysel. Náhoda ich mieša a formuje, a podľa nevypočítateľnej náhody raz vytvoria vola, inde kamenný kváder, inde perlu, inde ropuchu. Nie je možné tu teraz vymenovať armádu protivníkov, ktorí protirečili a vyvracali tieto tvrdenia.

Prijatie Demokritových atómov ako adekvátnych základných prvkov prírody je samo o sebe neudržateľné. Jeho atómová téoria je absurdná a protirečí serióznej filozofii. Oveľa absurdnejšia je však prezentácia prázdnoty, ktorá mala obklopovať atómy. A najabsurdnejšie je presvedčenie, že náhoda zorganizovala svet! Náhoda! Na vzdelaného človeka to pôsobí ako úder kladivom do hlavy. Takéto údery kladivom sú však najväčšou silou materialistickej filozofie. Demokritos nás priviedol k presvedčeniu, pomocou takýchto rán kladivom, že to strach evokoval existenciu Boha, a že ľudské telo je ríšou svojich vlastných atómov.

Gréci 5. storočia pred Kristom, v ktorom sa ozval Demokritos, boli stále priveľmi zbožní na to, aby im takéto nezmysly neboli protivné od samotného začiatku. Demokritovi však na pomoc pribehla armáda mudrlantov, takzvaných sofistov, skrachovaných filozofov, ktorí zmenili filozofiu v certifikovanú a akreditovanú vedu, niečo ako sú dnes genderové štúdia, feminizmus, alebo dejiny homosexuality. Namiesto pravdy vyhľadávali prázdne mudrovanie a namiesto pochopenia, sa snažili len o povrchné konštrukcie a úskočnú argumentáciu. Na rozdiel od vtedajších filozofov si za svoje rozumy dávali platiť. A to im zostalo.

Sofisti v aureole vonkajšej slávy, ktorá obklopovala grécku moc v Periklovej dobe, začali ničiť grécku osobitosť a podstatu gréckeho ducha, popierali pravdu ako cnosť a žiadostivosť každého jednotlivca ustanovili za mieru všetkých vecí. Sofisti sú dôsledkom materializmu. Spojenectvo, ktoré uzavreli sofisti v Grécku s materializmom, sa teraz potvrdzuje nanovo a vidíme to dnes pred našimi očami nielen v Európe, ale na celom svete, ktorý je už desaťročia v smrteľnom zovretí prázdnej, okázalej rétoriky.

Kresťania si spomenú, že to boli politické orgány v Grécku, ktoré chránili úctu bohov pred ľahkovážnosťou sofistov. Musíme spomenúť tú vznešenú vážnosť, ktorou grécke kňazstvo predstavovalo pravdu duchovného a grécke kniežatá morálneho zákona. V Ríme to bolo inak. Pragmatický rímsky duch nemal pochopenie pre duchovno. V hrách starovekého Ríma nachádzame vynikajúcu expozíciu všetkých doktrín materializmu.

Tam, kde rímsky ľud rozohral tragédiu svojho historického života, môžeme po prvýkrát v dejinách študovať túto otázku: Čo sa stane so svetom, keď sa k moci dostane materializmus?

Krvavá žiadostivosť uchvátila všetky vrstvy a všetky vekové kategórie, od jemných matrón po ušľachtilé panny, vážnych filozofov i úbohých prepustencov. Všetci jasali nad smrťou pokrstených, nad tým strašným šialenstvom, pri ktorom sa gladiátori navzájom trhali na kusy a keď sa šelmy kŕmili mäsom odsúdených. Všetci sa opájali ľudskou krvou. Najlepšiu ilustráciu praktickej stránky materializmu preto možno nájsť v hrách v amfiteátri. V arénach sa zrkadlil vnútorný stav rímskeho ľudu. Napriek viditeľnému luxusu a jemným mravom rímskej nobility bola každá vila plná bezprávnych otrokov. Všetci, vrátane vlastných detí, boli vydaní na milosť rozmaru pána domu a priekopy popri Apiovej ceste bývali plné mŕtvol. Celý cisársky Rím si dychtivo osvojil teóriu materializmu vo všetkých zónach verejného a súkromného života a ignoroval duchovnosť a vieru vo večný život. Stoicizmus, ako čisto ľudská etika, nezaložená na Bohu a jeho zákone, musela nutne prepustiť miesto ničím nekontrolovanej vláde najnižších pudov. A pritom svojich perverzných cisárov vyhlasovali za bohov a na oltároch im pálili kadidlo. Všetko, v čo starí Rimania verili, ich viedlo k presvedčeniu o neexistencii Boha.

Každý pokus materializmu prevziať moc nad svetom viedol nutne k prelievaniu potokov nevinnej krvi. Kresťania, mladí a plní sily, potajomky tristo rokov nahlodávali ateistický kolos rímskeho sveta a zvnútra ho prekvasili a zmenili. Keď sa potom Rím zrútil a moc nad ním prevzali pohanskí barbari, to čo z Ríma zostalo, bolo kresťanské a tak životaschopné, že spravilo kresťanov aj z barbarských dobyvateľov a z trosiek amfiteátrov sa vynorili vysoké veže katedrál. Materializmus však nezomrel, zakuklil sa. A v ohavnú nočnú moru sa zmenil vďaka reformácií 16. storočia a francúzskym a anglickým filozofom 17. a 18. storočia. Krvou oblieval Európu v 19. a ešte viac v 20. storočí, keď sa materializmus, tentokrát marxisticko socialistický a národno socialistický, prehnal svetom a utopil ho v krvi. Ale tento pokus bol predčasný, kresťanské korene ešte neboli úplne pretrhnuté a krvavé jatky boli pre západných ľudí odpudivé. Ak niekedy mohol materializmus dúfať, že ovládne svet, a že vyženie povery „duchovnosti“, tak to bolo v dobe, keď vládol Nero a keď Domitianus sedel na cisárskom tróne. Vtedy neuspel, ale dnes tá nádej znova ožila. Nie preto, že by materializmus nabral väčšiu silu, ale preto, že už niet kresťanov. Mravný zákon bol odstránený a človek a jeho pudy sa stali mierou dobra a zla.

Čo sa stane, keď prevezme vládu dnešný materializmus, zahalený do kostýmu slobody a ľudských práv, poučený z neúspechov minulosti, zahalený do oslnivého šatu pokročilej vedy, mávajúc zástavou pokroku a vývoja.

Začne sa prelievať krv.

Krv miliónov povraždených nenarodených zaplavila svet. Uhladené dámy v senátoch a parlamentoch bojujú s titánskym nasadením za právo vraždiť svoje potomstvo. Sťa Kronos, titán gréckej mytológie, ktorý požieral svoje deti, pretože sa ich bál. To isté činia jemné, vzdelané a civilizované ženy dnešnej doby, ako skutok najvyššej slobody a práva. K tomuto potoku krvi sa prilieva krv starých a chorých, ktorých v mene milosrdenstva nemilosrdne zabíjajú tí, ktorým oni dali život, živili ich, a vychovávali. Pretože sú im odporní a na obtiaž. A k tomu sa onedlho pripojí potok krvi tých, čo zdvíhajú prst a kričia, že na toto vraždenie nikto nemá ani slobodu, ani právo. Už teraz sú tí, ktorí si dovolia protirečiť amorálnej zvrátenosti liberálneho materializmu, ktorý plodí nenávisť k prirodzenosti a vyzdvihuje a oslavuje každú prirodzenosti sa priečiacu zvrhlosť, ostrakizovaní, utláčaní, šikanovaní úradmi a vládami. Niekde aj zatváraní. A čoskoro budú zabíjaní.

Jozef Duháček