Pre ľudí oddaných Bohu a ľuďom patria slová múdreho kráľa Šalamúna: „Chodníky spravodlivých sú podobné svetlu na svitaní, prichádzajú k nám a osvetľujú cestu k spáse.“ Práve tieto slová, ako žiadne iné, dokonale vystihujú životnú púť svätca, Božieho služobníka, prepodobného rehoľníka Amfilochija, pretože mnohí sa dali na cestu obrátenia a spásy iba vďaka stretnutiu s ním. Múdrosť, pokora, láska k ľuďom, pravá láska k Bohu, služba lekára ľudských tiel i duší, vždy sprevádzali otca Jozefa/neskôr Amfilochija/ po jeho neľahkej životnej ceste s Kristom a v Kristovi. (z príhovoru metropolitu Počajevského)
Amfilochij pochádzal z desiatich detí, vyrastal v idylickom prostredí ukrajinskej prírody hoci v náročnom a veľmi skromnom obydlí rodiny, ktorá sa živila poľnohospodárstvom i remeselnou výrobou ich otca Varnavu. Jeho otec bol často volaný k chorým, pretože bol vynikajúcim naprávačom kostí. Často musel ísť aj desiatky kilometrov a so sebou si bral syna Jozefa /Amfilochija/, ktorý sa tak stal svedkom ľudského utrpenia a biedy.
Jeho matka Anna, mimoriadne zbožná a tichá žena, milovala Boží chrám, modlitbu, bez ktorej nikdy nevyšla z domu. Neskôr zvereným seminaristom často hovoril:“Moja mama už býva v nebeskom kráľovstve..“
Počas prvej svetovej vojny bol zajatý. Neskôr v roku 1925, keď mal 31 rokov, vyvolil si úzku cestu spásy v rehoľnom zasvätení v Počajevskom kláštore. Vo februári 1931 pri pohrebe jedného mnícha odrazu pocítil v srdci všetku márnosť a uponáhľanosť pozemského života…Všetkých uložia do zeme…a čo za hrobom..? Večnosť plná múk…? Oveľa hlbšie od tohto okamihu videl svoj život i zápas o spásu ľudskej duše. V kláštore vykonával rozličné práce a službu. Popritom liečil chorých, ktorých bolo mnoho nielen vo dne, ale aj v noci.
Po skončení vojny pracovníci tajnej služby častokrát zameriavali svoju pozornosť na mnícha Amfilochija a usilovali aj o jeho život. Raz, keď ho niesli k poprave, povedal:“Vy ma ďaleko neponesiete.“ Tak sa aj stalo. Koniec 50-tych rokov prinieslo nové prenasledovanie Cirkvi. Po celej krajine sa masovo zatvárali chrámy. Úsilie o likvidáciu bolo nasmerované aj voči počajevskému kláštoru. Represie však nezlomili vieru mníchov, svoje utrpenie i muky znášali odovzdane, statočne a v Božom pokoji s odhodlaním i umrieť. Mnícha Amfilochija násilím previezli do liečebne, kde pri spomienke po návrate na prežité obdobie mučenia iba plakal. Svojim vyšetrovateľom povedal:“ Raz mi otec čítal z biblie, že príde čas, keď drak bude bojovať s cirkvou. Dnes môžem iba uznať, že tento drak s ňou bojuje práve teraz.“
Správy o zázračných uzdraveniach sa niesli po širokom okolí i po celej krajine. Otcovi Amfilochijovi Boh odkryl duše, srdcia i úmysly všetkých, ktorí k nemu prichádzali s prosbami. Denne slúžieval obrady svätenia vody a uzdravoval ľudí u seba vo dvore. Ako je známe zo Svätého Písma, istý druh démonov je možné vyhnať iba modlitbou a pôstom, preto otec Amfilochij odporúčal pútnikom pôst v stredu a piatok. „Keby ste vedeli, aký je pôst sladký…“ hovorieval často, majúc na zreteli oslobodzovanie duše.
Matka Božia bola podľa mnícha nebeskou vrátničkou, neustále sa na ňu obracal vo svojich modlitbách a ona mu vyprosovala všetky potrebné milosti. Veľakrát po obede všetkých vyzval zaspievať pieseň k Božej Matke.
Pri uzdravovaní chorých tvrdil, že polovica chorých sa uzdravuje, a polovica chorých nie, pretože Boh si nežiada ich uzdravenie. Vraj práve telesné uzdravenie by týmto ľuďom neprinieslo duchovný úžitok, ale večnú záhubu…
Otec Amfilochij radil liečiť neduhy dnešných čias modlitbou. V jeho dome sa konali modlitby celodenne. Smútil nad zlými ľuďmi, lebo vedel, že zlo nie je vlastné prirodzenosti človeka. Ono sa v ňom nikdy nevzbudzuje bez prítomnosti démonov. Preto zlí ľudia sa na nich tak podobajú,hovorieval: „Hocaký hriech opantáva srdce ako pavučina a zloba ako drôt skúša rozorvať ho. Veľké šťastie, že Boh si nás vybral, aby sme sa narodili v našej viere…“
Negatívne sa staval i k televíznemu vysielaniu, ktoré ako tvrdil, pustoší a okráda dušu…po pozeraní moderných programov sa človek nechce modliť, a ak sa aj prinúti k modlitbe, tak sa modlí povrchne, iba ústami, no srdce zostáva ďaleko od Boha. Taká modlitba, podľa mienky starca, je iba na zavrhnutie. Tvrdil, že okultisti usilovne pracujú na ovplyvňovaní podvedomia ľudí, vyvíjajú čoraz dokonalejší systém ich „kódovania“ cez média, a takíto ľudia budú viac pokorne plniť cudziu vôľu. Starec opakoval so všetkou vážnosťou: „Spasiť sa nie je ľahké. Ja vám spasenie na hlavu nepoložím, namáhať sa a modliť sa musíte sami! Ak sa chcete spasiť, buďte hluchí, nemí, a slepí voči svetu!
Koniec 1.časti
2. časť:
Smútok a prázdnotu duše, ktorou trpia toľkí dnešní ľudia, považoval Amfilochij za dôsledok veľavravnosti a ziskuchtivosti človeka, ktorý je zameraný na pozemské dobrá. Pri takýchto prípadoch dokázal neustále volať: „Veriaci v Krista, križujte sa.“
Stávalo sa, že v nedeľu obyvatelia dediny sa zhromaždili na obrad svätenia vody u starca vo dvore. Všetci stáli a modlili sa…..Odrazu sa otočil a napriek zjavnému tichu prísne povedal: „Nehovorte! Neprekážajte mi v modlitbe!“ Cítil totiž myšlienky ľudí zamerané na pozemské márnosti, ktoré ho pri kontakte s Pánom vyrušovali. Neustále opakoval: „Modlitba, to je slobodné odpútanie rozumu od všetkého pozemského.“
Amfilochij predvídal úmysly tých, ktorí ho chceli zahubiť. Poznal aj detaily konca svojho pozemského života. Blahorečil za dobro a odprosoval za zlo. Zomrel 1.januára 1971. Mrzlo a padal sneh. Vyprevádzal ho početný zástup ľudu, mníchov a tých, ktorým pomohol svojou modlitbou na tele či na duši. Zaznamenané sú mnohé zázraky i myšlienky na príhovor otca Amfilochija.
———–
Rodičia štvorročného hluchonemého chlapca poprosili starca o uzdravenie. Rozkázal, aby dieťaťu dali jablko, ktoré ležalo na tanieri. Rodičia povedali, že nemá rád jablká. Na údiv všetkých zjedol jablko. A keď sa starec opýtal čosi chlapca, ten mu pohotovo odpovedal. V tej chvíli začal počuť aj hovoriť.
Iní rodičia priviezli svojich dvoch hluchonemých synov k Amfilochijovi a s plačom prosili o pomoc v žiali. Ale starec povedal, aby ich dali do školy pre hluchonemých. Prekvapení odpoveďou, znovu prosili starca, a ten prísnym tónom obrátil sa sa k otcovi a povedal: „Hanil si a urážal Boha? „ Otec detí mlčky zvesil hlavu. „Práve pre tento tvoj hriech budú trpieť aj tvoje deti. To ty si trestaný… „
Raz v zime, ktorýsi večer , rozpráva spolupracovníčka otca Amfilochija, čítala som žalmy stojac oproti oknu, ale iba mechanicky, uvažujúc pritom o svojich problémoch. Veľmi prísne sa starec na mňa zadíval a po chvíli vrátiac sa do modlitebne mi povedal: „Ústami čítaš Božie Slovo, ale tvoje myšlienky sú ďaleko od Boha. Načo teda čítaš?!“
Na konci roka 1970, priviedla mladá žena k otcovi Amfilochijovi krásne päťročné dievčatko. Bolo vidieť, že má bolesti a matka začala rozprávať svoj príbeh. Starec rozkázal priniesť veľký nôž z kuchyne a podal matke so slovami: „Na, vezmi a zabi ju!“ Žena sa vyľakane pozrela na starca a pritisla dieťa k sebe. Na opätovnú výzvu začala hrozne kričať. Vtedy sa starec prísne opýtal: „Hovoríš beda? A tých, ktorých si zabila vo svojom lone, ti nie je ľúto? Bohu boli tak vzácni! Za tvoj hriech sa teraz trápi tvoje dieťa!“
Svedectvo archimandritu Georgija: Keď ma pravidelne predvolávali na milíciu na Donbas, vždy som predtým šiel po požehnanie k otcovi Amfilochijovi. Hovorieval mi: „Choď a ničoho sa neboj! Temnota nezvíťazí nad Svetlom.“ On sa ich nebál, pretože keď spolupracovníci KGB s milíciou chodili tajne po chodbách kláštora, vždy ich spoznal a kričal za nimi: „Odíď zradca! Čo tu chceš? Tu žijú mnísi!“ Vedel, akého nepriateľa má pred sebou, ale strach nepoznal, mal od Boha silu a Slovo pravdy.
Svedectvo: Toto sa stalo v roku 1966. Moja švagriná trpela vážnym ochorením čriev. Svokra ju vzala do Ilovice, nie na Ukrajinu, pretože počula o zázrakoch, ktoré sa tam dejú na príhovor otca Amfilochija. Starec si ch vypočul, pomodlil sa a nakoniec povedal, aby sa matka postila každú stredu a piatok. Matka splnila odporúčanie, a choroba švagrinej sa stratila.
——-
Sú to mnohé a mnohé príbehy, ktoré pripomínajú dar svätých pre každú dobu. Sú tými, ktorí svietia Kristovým Svetlom a vyprosujú pomoc a úľavu za života i po smrti, čo aj v tomto prípade sv.Amfilochija dokladuje nespočetné množstvo príbehov.
Dňa 13.mája 2002 boli neporušené ostatky sv.Amfilochija prenesené do jaskynného chrámu prep. Jova Počajevského a k liturgickej úcte bol daný deň 19.máj. Podobne ako u sv.Charbela, je to miesto mnohých vypočutých prosieb.
Spracované a upravené z knihy: dr Vicenová: Svätý Amfilochij
Slovenský kňaz v Ríme, o. Ľubomír Urbančok, kritizuje nové reštriktívne opatrenia, ktoré sa majú dotknúť aj Cirkvi, nad ktorú sa, ako mnohokrát v histórii, opäť povyšuje svetská moc. “Mnohí dnes chápu aj účasť na bohoslužbe skôr ako prostriedok osobného uspokojenia, než ako našu povinnosť vzdať Kult stvorenia svojmu stvoriteľovi.Tento vírus poukázal na horší vírus, ktorým je naturalizmus.”
1. Priatelia, podľa včerajšej tlačovej konferencie premiéra a hlavného hygienika má dôjsť od 1. októbra k zákazu verejných bohoslužieb. Po poslednom faux paus bývalého premiéra, ktorý bez konzultácie hrubo nariadil otcom biskupom zákaz bohoslužieb, sa dejiny opakujú.
2. Pripomeňme si, že z pohľadu katolíckej viery je moc, ktorú majú štátny predstavitelia mocou prepožičanou od pôvodcu každej moci, ktorou je Boh. Niektorí sa odvolávali na 5. Božie prikázanie, ochranu života, čo je však v rozpore s náuku katolíckej Cirkvi, keďže pred 5. prikázaním je prikázanie prvé. Ja som Pán Boh Tvoj. Nebudeš mať iných Bohom okrem mňa aby si sa im klaňal. Teda na prvom mieste je v živote veriaceho človeka Boží kult.
3. Podľa tohto pravidla sa vždy riadili naši predkovia, ktorí v časoch oveľa ťažších epidémií ako je tá súčasná, využívajúc poznatky vtedajšej vedy a teda chrániac svoje zdravie, nikdy nedošli tak ďaleko, žeby zakázali bohoslužby a účasť na nich. Každý, kto pozná dejiny, vie, že sa vždy vynašli, keď napríklad pri morových stĺpoch sv. Karol Boromejský slúžil sv. Omšu a následne rozdával sväté prijímanie. A to mal mor smrtnosť oveľa vyššiu, než COVID.
4. Ako som to napísal už na začiatku pandémie, tento vírus poukázal na horší vírus, ktorým je naturalizmus, na ktorý upozorňoval už Pius IX. A teda NEBEZPEČIE pozerať sa na udalosti čisto prízemným pohľadom. Je to naturalizmus, ktorému podľahli mnohí samozvaní apologéti samozrejmosti. Veriaci človek verí, že nič nie je náhoda, čo sa deje okolo nás a je jeho povinnosťou pozerať sa na svet ako na Božie stvorenie a teda tak interpretovať aj jeho udalosti, zachovávajúc Božie prikázania, z ktorých je na prvom Kult vzdávaný Bohu.
5. Žiaľ, v súčasnosti sa z Božieho kultu stalo skôr ľudské divadlo následkom tzv. antropocentrického zvratu Karla Rahnera, ako to bravúrne nazval veľký taliansky teológ Cornelio Fabro. Následkom tejto ideológie sa stredom pozornosti stal miesto Boha človek. Človek umiestnený v strede pozornosti je už príliš malou métou, aby sme riskovali hoci i náš život ako prvotní kresťania.. Mnohí dnes chápu aj účasť na svätej omši skôr ako prostriedok osobného uspokojenia, než ako našu povinnosť vzdať Kult stvorenia svojmu stvoriteľovi.
6. Problém sekularizmu, ktorý je konzekvenciu naturalizmu je predmetom reflexie pápeža Benedikta XVI., ktorý vo svojom príhovore 19. Novembra 2005 povedal nasledovné: “Dnešný svet je poznačený procesom sekularizácie, ktorý si pre zložité kultúrne a spoločenské zmeny vyžaduje spravodlivú nezávislosť vedy a organizácie spoločnosti, ale často ruší zväzky pozemských skutočností s ich Stvoriteľom. Preto sme sa dostali do bodu, keď sa zanedbáva zaručenie transcendentnej dôstojnosti ľudskej bytosti a úcta k samotnému jej životu”. Dôsledkom tohto stavu je teda aj situácia, v ktorej väčšinovo katolícke Slovensko sa na jednej strane bojí ochorenia COVID (samozrejme je potrebné sa ho vyvarovať a robiť všetko, aby sme jeho šírenie eliminovali) ale tým istým občanom nevadí, že sú reprezentovaní politikmi, zastávajúcimi potratovú politiku a že počet zabitím skrz potrat tento rok zďaleka rapídne presahuje počet úmrtí na COVID.
7. Uprostred tejto situácie premiér SR ( ktorý dlhodobo dehonestuje našu krajinu svojim vystupovaním a skrze ne už dávno stratil autoritu u svojich občanov, ktorá je prirodzeným predpokladom skutočnej moci, ktorá má slúžiť a viesť krajinu k spoločnému dobrú občanov v nej) prišiel s vyhlásením o ďalšom zákaze bohoslužieb, ktorý v súčasnej pandemickej situácii nemá obdobu v celej Európskej únii a snáď ani celom svete!!! Toto zneužitie moci vlády v krajine nad Cirkvou, je už len konzekvencia vyššie vypovedaného, na ktoré náuka Cirkvi upozorňovala už od čias Pia IX., teda od polovice 19. storočia.
8. Súčasník blahoslaveného Pia IX., kardinál Loius Pie, ktorý bol veľkým odporcom revolučného hnutia vo Francúzsku, poznamenal: “Dominujúcim omylom nášho storočia je predpoklad, chcieť oddeliť súčasnú spoločnosť od Božieho zákona a jeho vlády.” Veľký francúzsky teológ minulého storočia Reginald Garrigue Lagrange vysvetľuje na margo povedaného, že “žiadny človek nie je povolaní ostať v čisto prirodzenom poriadku, pretože všetci sú povolaní k nadprirodzenému poriadku, ktorého cieľom je nazeranie na Boha a láska ktorá z neho pramení. Toto je skutočný cieľ celého ľudstva, ku ktorému bolo stvorené od dňa stvorenia je toto nazeranie na svojho Stvoriteľa…”
9. Priatelia, zlo a neprávostí, ktoré pozorujeme, a zasahovanie do náboženskej slobody zo strany štátu sú už len ovocím liberalizmu. Ako to vysvetľuje veľký teológ Lous Billot, “liberalizmus, tak individuálny ako i sociálny je chybou viery, pretože chce emancipovať človeka a spoločnosť od Boha, bez akejkoľvek zmienky o Bohu akoby on neexistoval, kladúc svoje základy výlučne v ľudskej slobode akoby ona bola sama o sebe absolútnym a nekonečným dobrom.”
10. Čo teda robiť v súčasnej situácii ? Možno poslúchnuť slová Leva XIII., ktorý pred viac ako 100 rokmi napísal nasledovné: “Naše storočie zažilo ťažké udalosti a nevieme, kedy nás čakajú ďalšie podobné. Dejinný čas nás vyzýva hľadať všetky prostriedky, skrze ktoré prinavrátime všetkému nášmu konaniu kresťanského ducha, aby sme tak mysleli a konali vo verejnom i súkromnom živote – toto je jediný istý spôsobí ako obmedziť všetko zlo, ktoré pred nami stojí a zamedzili nebezpečiam, ktoré stoja pred nami.” (Encyklika Sapientiae Christianae, 10. Januára 1890)
Boh vyhradil rozvrátenému 20. storočiu, ovládanému skrze totalitné ideológie, protikresťanské revolúcie ľavicových marxistických síl či už v Mexiku, Španielsku, Rusku,Číne a mnohých krajinách sveta s miliónmi obetí, dve svetové vojny, rastúci úpadok viery a rýchlo stúpajúci rast nemravnosti a nemorálnosti svoje znamenia. Znamenie z Fatimy, sprevádzané videním pekla a veľkým zázrakom slnka, i posolstvami pre cirkev i svet, tiež znamením turínskeho plátna, ktoré je aj pre vedecký svet veľkým zázrakom a osobnosťou sv.pátra Pia z Pietrelciny, ktorý nosil Kristove rany na svojom tele a stal sa ďalším veľkým zázrakom i znamením pre svet.
V mnohých ohľadoch bol tento svätec protirečením nášmu vedeckému, racionálnemu veku a napriek svojej horlivosti dokázať mu podvod, skeptici stále nie sú schopní vysvetliť množstvo zázrakov, ktoré sprevádzali celý život svätého pátra Pia.
Ale zatiaľ čo sa na svätého Pia spomína ako na sprostredkovateľa nespočetných zázrakov, vo svojej dobe ho asi najviac poznali ako duchovného otca nespočetných duší. Rozdával múdre a sväté rady tým, ktorí sa zaoberali bojom o svätosť v živote na svete, a prostredníctvom svojich rád viedol mnoho duší do Kráľovstva, ktoré patrí večnému Bohu..
Tu je päť odporúčaní o ktorých svätý Páter Pio veril, že by mali praktizovať všetci kresťania. Sú zostavené na základe rád, ktoré dal svojim duchovným deťom.
1. Týždenná spoveď
Spoveď je očistenie duše. Mali by ste ísť aspoň raz týždenne. Nechcem, aby sa duše zdržiavali spovede dlhšie ako týždeň. Aj v čistej a neobývanej miestnosti sa zhromažďuje prach; po týždni sa vráť a uvidíš, že je potrebné opäť ho oprášiť!“
2. Denné prijímanie
Je to pravda, že nie sme hodní takého daru ako je prijať Ježiša. Považovať sa za nehodného je však normálne. Ale pristúpiť k Najsvätejšej sviatosti v stave smrteľného hriechu je veľmi vážne. Všetci sme nehodní, ale je to On, kto nás pozýva. Je to On, kto si to želá. Pokorme sa a prijímajme Ho s kajúcnym srdcom plným lásky.
3. Spytovanie svedomia každý večer
Niekto kedysi povedal Pátrovi Piovi, že si myslí, že kontrola svedomia každý večer je zbytočná, pretože ľudia poznajú hriechy, ktorých sa dopúšťajú. Na to Páter Pio odpovedal: „To je veľká pravda. Ale každý skúsený obchodník na tomto svete nielenže celý deň sleduje, či pri každom predaji zarobil alebo stratil zisk, ale večer si robí denné účtovníctvo, aby určil, čo má robiť zajtra. Z toho vyplýva, že je nevyhnutné každý večer dôsledne a čestne skúmať si svedomie.“
4.Denné čítanie svätého písma
Mám zimomriavky, keď premýšľam o škodách, ktoré boli spôsobené dušiam, keď nečítali Sväté Písmo. Duchovná sila, ktorá pochádza z čítania Písma má takú moc, že nás vedie k zmene kurzu a k tomu, aby aj svetskí ľudia vstúpili na cestu dokonalosti.“
5. Modlitba aspoň dvakrát denne
Ak sa nedokážeš dobre modliť, neprestávaj konať svoju povinnosť. Ak ťa veľa vecí rozptyľuje, nenechaj sa odradiť. Rozhodni sa, ako dlho sa chceš modliť a nehýb sa z miesta, kým modlitbu nedokončíš. Prečo by si sa mal obávať, že sa nedokážeš modliť tak ako by si chcel? Modlitba je spôsob ako sa dostať k Bohu, samotná modlitba nie je cieľom. modlitba sa zameriava na lásku k Bohu a k blížnemu. Milujte Boha z celej svojej duše, milujte blížneho ako seba samého. Toto je jediný spôsob, ako skutočne povedať, že si sa modlil.
K 52. výročiu úmrtia sv. Otca Pia z Pietrelciny môžeme prijať túto modlitbu, ktorú odporúčal svojim duchovným synom a dcéram. (+23.9.1968)
1. Ježišu, ty si povedal: »A Ja vám hovorím: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ Hľa, ja klopem, hľadám, ja prosím o túto milosť … (povedz…
Otče náš, Raduj sa, Sláva Otcu — Srdce Ježišovo, dôverujem a dúfam v Teba!
2. Ježišu, ty si povedal: »Veru hovorím vám, o čokoľvek budete prosiť môjho Otca v mojom mene, On vám to dá! «, Hľa ja prosím od Tvojho Otca v Tvojom mene o túto milosť… (vyslov prosbu…)
Otče náš, Raduj sa, Sláva Otcu — Srdce Ježišovo, dôverujem a dúfam v Teba!
3. Ježišu, ty si povedal: »Veru,veru, hovorím vám, nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú«, s odvolaním sa na neomylnosť Tvojich svätých slov Ťa prosím o túto milosť …. (vyslov prosbu…)
Otče náš, Raduj sa, Sláva Otcu — Srdce Ježišovo, dôverujem a dúfam v Teba! Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ty nemôžeš nemať súcit s nešťastnými, zmiluj sa nad úbohými hriešnikmi, a preukáž nám milosti, o ktoré ťa prosíme prostredníctvom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, Tvojej a našej Matky. Svätý Jozef, pozemský otec Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, pros Boha za nás.
Pod tvoju ochranu utiekame sa, svätá Božia Rodička, prosbami našimi nepohŕdaj v potrebách našich, ale z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty jediná čistá slávna a požehnaná, preslávna vždycky Panna Bohorodička Mária, Matka Krista nášho Boha, prijmi naše modlitby a predlož ich svojmu Synovi a nášmu Bohu, nech spasí a osvieti tvojim prostredníctvom naše duše. Amen
List, ktorý doc. ThDr. ICLic. Štefan Mordel, PhD. adresoval vdp. Jurajovi Vittekovi v reakcii na jeho vyjadrenie povinnosti prijímať Eucharistiu na ruku je veľmi dôležitý.
Podávanie najsv.Eucharistie je závažnou chvíľou pre prijatie najväčšieho tajomstva Cirkvi, v ktorej Kristus – živý Boh vstupuje do duše človeka prostredníctvom kňazstva v Svätých Daroch – Tela a Krvi, obetujúcej sa za spásu sveta a posvätenie človeka. Stáročia Cirkev v celých dejinách podáva Eucharistiu spôsobom, ktorý si vyžaduje veľkú úctu a bázeň spojenú s vierou a dobrým svedomím, spôsobom podávania do úst. A je potrebné to obhájiť zvlášť v týchto časoch.
Drahý pán doktor, milý spolubrat v kňazstve!
Pozorne sledujem Vaše aktivity na TV Lux a tiež aj na webových stránkach. Včera (23.6.) ma veľmi prekvapilo, keď ste vo vysielaní uviedli, že veriaci majú povinnosť prijímať na ruku, lebo je to nariadenie biskupov a neposlušnosť voči biskupom je hriech, preto kňaz môže odmietnuť sv. prijímanie do úst, aby tak neposlušného veriaceho priviedol ku poslušnosti. Naozaj zvláštna logika. Z tohto Vášho postoja je zrejmé, že veriacich donucujete prijímať na ruku a pritom nerešpektujete výhradu vo svedomí, ktorú si veriaci môže uplatniť a preto môžu žiadať sv. prijímanie do úst. Okrem toho výslovne nariaďujete to, čo zrejme protirečí všeobecným predpisom. Vnímam celú túto záležitosť okolo podávania sv. prijímania ako propagandistickú ideológiu, ktorá núti veriacich na Slovensku, aby prijímali na ruku a tak sa prispôsobili ostatným krajinám. V západných krajinách tento spôsob podávania sv. prijímania bol spočiatku vynútený. (Odporúčam Vám prečítať si knižku od prof. G. Maya, „Mund- oder Handkommunion?“ Mainz 1969) K tomu, aby sa mohlo dávať sv. prijímanie na ruku je potrebné pápežské povolenie, tzv. Indult. V západných krajinách to zaviedli bezprostredne po II. VK a vo východných krajinách, okrem malých výnimiek, začiatkom 90-tych rokov.
Pýtajme sa však, kde doviedol tento úzus cirkevné spoločenstvá? K rozkvetu duchovného života? Práve naopak, ukázalo sa, že vo veľkej miere sa stratila voči Najsvätejšej Sviatosti úcta a u ľudu zbožnosť. Následne sa oslabila aj viera. Kresťania katolíci začali sa prispôsobovať protestantom a protestanti vplyvom šíriaceho sa liberalizmu sa stali avantgardou v riedení evanjelia a vôbec kresťanskej viery a mravov. Preniká to veľmi hlboko aj do katolíckej cirkvi. Posledné štádium tohto procesu, ako to evidentne možno vnímať v súčasnosti na Západe, je skutočnosť, že sa zatvárajú kostoly a pretvárajú sa na rôzne sekulárne účely a v neposlednej miere sa aj búrajú. Vieme si predstaviť koľko kostolov bolo zbúraných za posledné desaťročia? Vrátim sa k Vášmu tvrdeniu, že žiadať sv. prijímanie do úst je hriechom, pretože sa tu prejavuje neposlušnosť a preto kňaz môže odmietnuť takémuto veriacemu podať sv. prijímanie. Toto tvrdenie skutočne považujem za nehorázne. Moja vlastná sestra mi povedala; „nikdy som neprijímala na ruku, od malička som prijímala do úst a keď som počula teraz na TV Lux, že keď nechcem prijímať na ruku, že hreším, tak potom naozaj neviem, čo mám robiť. Na ruku prijímať nemôžem a nechcem ani hrešiť.“ Uvedomujete si, dôstojný pán, do akého zmätku a bolestivého duševného rozpoloženia uvádzate veriacich? Nič Vám nehovorí, že prekračujete dovolené hranice?Naozaj bolo také prísne nariadenia biskupov? Nehovorí sa v tomto nariadení, že ide o „dovolenie“ prijímať na ruku? Dovolenie predsa neznamená nariadenie. Nedokážete to rozlíšiť? Je to skutočne smutné. Okrem toho, čo hovoria všeobecné smernice o spôsobe podávania sv. prijímania?
Pápež Ján Pavol II. v dokumente Redemptionis sacramentum v úvodnej časti hovorí, že mu ide v tejto inštrukcii o to, aby sa posilnila väčšia úcta k liturgickým normám o osvojenie si pravidiel, ktoré už boli vyhlásené a ustanovené pričom zostávajú v platnosti. V bode 4 hovorí, že napriek pozitívnej liturgickej reforme po II. VK, sa objavujú negatívne prejavy; doslovne hovorí: „Nemožno mlčať o svojvoľnostiach, aj veľmi vážnych, proti podstate liturgie a sviatostí, ako i proti tradícii a cirkevnej autorite, ktoré v dnešných časoch nezriedka poškodzujú liturgické slávenia v tom či onom cirkevnom prostredí. Na niektorých miestach sa svojvoľnosti v liturgii stali akýmsi zvykom, čo nemožno pripustiť a čomu treba zamedziť.“ Dôkazov o tom, ku akému zneužívaniu dochádzalo pri sláveniu liturgie nájdete na internete veľmi veľa. Spomeniem len napr. tzv. fašiangové omše, alebo beatove omše, alebo keď dievčatá – školáčky z plastových pohárov rozdávali sv. prijímanie, atď, atď. Ďalej je tu obrovský problém, že v západných krajinách všetci veriaci pristupujú ku sv. prijímaniu, no pritom celé roky nepristúpili ku spovedi. Na prijímanie chodia aj takí, ktorí žijú spolu bez sobáša, alebo žijú v neplatnom manželstve a pod. Ten istý pápež v encyklike Ecclesia de Eucharistia v bode 36 hovorí: „Integritou neviditeľných vnútorných zväzkov sa myslí morálny stav pre kresťanov, ktorí chcú mať plnú účasť na Eucharistii a prijímať Kristovo telo a krv. Túto povinnosť im pripomína ten istý apoštol Pavol upozornením: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28). Svätý Ján Zlatoústy silou svojej výrečnosti povzbudzuje veriacich: „Aj ja povznášam môj hlas, nalieham, prosím a zaprisahávam, aby sme sa nepribližovali k tomuto posvätnému stolu s nečistým a so skazeným svedomím. Takéto prijímanie nikdy nemožno považovať za pravé prijímanie (communio), aj keď sa tisíckrát dotkneme Kristovho tela, ale znamená odsúdenie, muky a vzrast trestov.”
Ďalej v bode 52 sa hovorí: „Je potrebné vyjadriť žiaľ nad tým, že najmä počnúc rokmi pokoncilovej liturgickej reformy, pre zle pochopený zmysel kreativity a prispôsobenia nechýbali vybočenia, ktoré mnohým spôsobili utrpenie. Istá reakcia na „formalizmus“ viedla niektorých, zvlášť v istých oblastiach, považovať „formy“, ktoré si osvojila veľká liturgická tradícia Cirkvi a jej Magistérium, za nezáväzné, a zavádzať inovácie, ktoré neboli autorizované a často boli úplne nevyhovujúce.“ Pápež potom uvádza, že cíti zodpovednosť a povinnosť požadovať, aby sa dôsledne zachovávali liturgické predpisy. Tiež pripomína, že liturgia nie je súkromným vlastníctvom celebranta, alebo komunity, preto si nemôžu počínať svojvoľne.
V dokumente Redeptionis sacramentum v bode 8 poukazuje na to, že napriek tomu, že ekumenické iniciatívy sú dôležité, predsa nie je dovolené konať to, čo protirečí disciplíne vyjadrujúcej katolícku vieru. Hovorí, že dar Eucharistie „je priveľký, než aby sa mohli pripustiť nejasnosti a zužovanie jej významu“. V bode 12 potom hovorí, katolícki veriaci majú právo, aby obeta svätej omše bola pre nich slávená integrálnym spôsobom podľa úplného učenia Učiteľského úradu Cirkvi. Napokon katolícke spoločenstvo má právo na také slávenie najsvätejšej Eucharistie, aby sa naozaj javilo ako sviatosť jednoty a aby sa vylúčili všetky chyby a gestá, ktoré by mohli spôsobiť rozdelenie a rozbroje v Cirkvi.
V ďalšom (bod 27) pápež pripomína, že Apoštolská stolica už v roku 1970 oznámila a opäť v roku 1988 pripomenula potrebu ukončiť všetky experimenty, čo sa týka slávenia svätej omše. A teda jednotliví biskupi, ani ich konferencie nemajú nijakú moc dovoliť pokusy týkajúce sa liturgických textov a iných záležitostí predpísaných v liturgických knihách. Aby sa takéto pokusy mohli vykonávať v budúcnosti, vyžaduje sa povolenie Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktoré sa dáva písomne a o ktoré majú požiadať konferencie biskupov. Také povolenie sa udeľuje len z veľmi vážneho dôvodu. Potom Svätý Otec hovorí o spôsobe podávania Eucharistie. V bode 90 hovorí jasne a jednoznačne: „Veriaci prijímajú pokľačiačky alebo postojačky, ako to ustanovila konferencia biskupov“ a potvrdila Apoštolská stolica. Ale keď prijímajú postojačky, odporúča sa, aby pred prijatím sviatosti prejavili patričnú úctu, podľa tých istých stanovených noriem.“ Čiže chápeme tento text tak, že sa sv. prijímanie podáva po kľačiačky a keď to biskupi dovolia, môže sa prijímať aj po stojačky, ale žiada sa, aby vtedy veriaci urobil úkon poklony. Vieme, že sa od toho upustilo. Z toho je zrejmé, že prijímanie po stojačky nebolo nariadené, ale povolené, tzn. že prijímanie po kľačiačky je základná norma a po stojačky je uvoľnenie z tejto normy. Nikde sa však nehovorí, že keď biskupi dovolili prijímanie po stojačky, tým automaticky zakázali prijímanie po kľačiačky. Z ďalšieho textu je to úplne evidentné. Preto keď veriaci prijíma po kľačiačky je to úplne legitímne a kňaz mu v žiadnom prípade nesmie odoprieť Eucharistiu. Aká je však prax? Majte oči otvorené a zbadáte, ako sa mnohí kňazi previňujú voči veriacim, keď im odopierajú sv. prijímanie len preto, že si kľakli, alebo preto, že nevytŕčajú ruku, ale chcú prijať do úst. Všimnime si však, čo hovorí sv. Ján Pavol II. ďalej; v bode 91 sa uvádza: „Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali“. Každý pokrstený katolík, ktorému podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky. V bode 92 pokračuje: „Hoci každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst, ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.“ Bod 93 dodáva; „Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem.“
Myslím si, že tieto pápežské dokumenty hovoria veľmi jasne, ako si treba počínať pri rozdávaní sv. prijímania. Neviem, akého dokumentu ste sa držali Vy pri Vašom tvrdení, ktoré bolo vysielané cez TV Lux veriacim na celé Slovensko. Je mi ľúto, že Vám musím písať tieto riadky. Keď ste sa vrátili z Ríma a mali ste prednášku o vývoji liturgie po II.VK na TV Lux, Vaše slová ma zaujali. Hovorili ste uvážené a objektívne. Keď Vás potom prerušili v polovici programu, pýtal som sa redakcie TV Lux, prečo sa tak stalo. Z tohto dôvodu preto teraz absolútne nerozumiem Vášmu postoju, že nútite veriacich prijímať na ruku a ešte sa im aj vyhrážate, že keď nebudú prijímať na ruku, tak hrešia. Mohli by ste mi odpovedať na otázku, prečo anjel fatimským deťom nepodal sv. prijímanie na ruku, ale do úst? Prečo sv. Ján Pavol II. počas choroby neprijímal na ruku, ale do úst? Prečo pápež Benedikt XVI. dával počas svojho pontifikátu sv. prijímanie iba do úst a po kľačiačky?
Bude Vaša odpoveď v tom zmysle, že ide o K-virus? Moja odpoveď na to je, že nezvaľujme všetko na K-virus. Epidemiológ v televíznom vysielaní povedal, že sv. prijímanie do úst nie je rizikovejšie ako na ruku… Nebolo treba ísť touto cestou a inštruovať kňazov, aby boli pozorní a rozvážní pri podávaní sv. prijímania? Kňazi kvôli bezpečnosti si môžu navlhčiť manutergium (ručníček) dezinfekčným roztokom a keby sa dotkol pery, tak si ihneď utrie prsty a pokojne môže pokračovať ďalej? Prečo tá strašidelná dramatizácia, že kňaz síce podal sv. prijímanie do úst, ale potom musel prerušiť sv. prijímanie, aby si dezinfikoval ruky a až tak mohol pokračovať ďalej… Neviem, odkiaľ je táto strašidelná logika, ale budiž. Biskupi dovolili, preto tí, ktorí tak chcú prijímať berú si na vlastnú zodpovednosť prípadné znesvätenie Eucharistie tým, že odrobinky ostanú na dlani a padnú na zem. Ale nútiť veriacich prijímať na ruky a keď to nechcú, tak ich verejne kriminalizovať, to už presahuje všetky hranice. Viem že mnohým, ktorí chceli prijať do úst, to bolo odmietnuté. A to je zrejme všetko v poriadku. Pýtam sa však, čo by bolo, keby kňaz, ktorý nemá svedomie podávať Eucharistiu na ruku, by odmietol podať tomu, kto vytrčí ruku. Aké tresty by sa mu namerali? Čo by nasledovalo pre takéhoto „neposlušného“ kňaza?
Vnímam, že sme sa dožili veľmi ťažkých časov a to nielen kvôli korona-virusu. Korona-virus umožnil ústupok v eucharistickej úcte. Myslím si však, že to tým neskončí. Prídu celkom iste iné témy, ktoré sa budú vyžadovať pod poslušnosťou. Myslím na západné krajiny, napr. Nemecko, kde sa už biskupi rozhodli ísť vlastnou cestou tzv. synodálnou. Zaznievali výzvy, že cirkev sa musí odhodlať zmeniť svoju paradigmu. Čo všetko sa za týmto slovom skrýva? Môžeme to už tušiť, ale nebudem to v tejto chvíli konkretizovať.
Preto sa v tejto chvíli obraciam na Vás, aby ste svoje postoje prehodnotili a dobre uvážili, čím znova „počastujete“ tých našich jednoduchých veriacich, ktorí patria medzi tých maličkých a chudobných v duchu, ktorí ešte nechápu to, čo chápu „múdri a obozretní“.
Ostávam s pozdravom a úctou Štefan Mordel
Doc. ThDr. ICLic. Štefan Mordel PhD, farár vo farnosti Klin, juraj.vittek@gmail.com
Veľadôstojný pán PhDr. Juraj Vitek, PhD Farár farnosti Sv. Rodiny Petržalka
Na vedomie: ABU Trnava Mons. Ján Orosch, aribiskup ABU Bratislava Mons. Stanislava Zvolenský, arcibiskup
Táto kríza odhalila, že naše spoločnosti bez toho, aby o tom vedeli, sú ťažko postihnuté duchovným zlom: nevedia, ako dať zmysel utrpeniu, konečnosti a smrti.
Má Cirkev vo svete ešte stále svoje miesto v čase globálnej krízy v 21. storočí?
Na rozdiel od minulých storočí, väčšinu zdravotníckej starostlivosti v súčasnosti poskytuje štát a zdravotnícky personál. Modernosť má vlastných obdivuhodných svetských hrdinov v bielych plášťoch. Už nepotrebuje charitatívne prápory kresťanov, aby sa starali o chorých a pochovávali mŕtvych.
Stala sa Cirkev pre spoločnosť nadbytočnou?
Choroba privádza kresťanov späť k základom. Skutočnosť je taká, že Cirkev je už dávno v naštrbenom vzťahu so svetom. Kresťania v konfrontácií so spoločnosťou, ktorá sa tvári, že ich už nepotrebuje, sa jej prostredníctvom pedagogiky snažili dať najavo, že pre ňu môžu byť užitoční. Cirkev sa ukázala ako vychovávateľka, matka chudobných, „odborníčka na ľudstvo“, ako to o nej povedal Pavol VI. A to oprávnene. Kresťania však postupom času začali zabúdať na príčinu tejto odbornosti.
Nakoniec zabudli, že ak Cirkev môže ľuďom pomôcť stať sa ľudskejšími, je to v konečnom dôsledku preto, lebo od Boha dostala slová večného života. Cirkev sa zaviazala bojovať za lepší svet. Správne podporovala ekológiu, mier, dialóg, solidaritu a spravodlivé prerozdelenie bohatstva. Všetky tieto zápasy sú spravodlivé. Mohli by sme však pre nich zabudnúť na Ježišove slová: ,,Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“Cirkev má posolstvá pre tento svet, ale len preto, lebo vlastní kľúče k tomu budúcemu a večnému.
Kresťania niekedy považovali Cirkev za pomoc danú od Boha, ktorá im mala zlepšiť kvalitu života na zemi. A nechýbali im k tomu dôvody, takže je pravda, že viera vo večný život vrhá svetlo na správny spôsob života v tomto storočí. Zomrieť v zúfalstve a osamote. Toto nešťastie prinieslo zákernú chorobu, ktorá Cirkev stravuje: myslela si, že je „z tohto sveta“. Chcela sa cítiť legitímne vo svojich očiach a podľa vlastných kritérií. Objavila sa však radikálne nová realita.
Víťazná modernosť sa zrútila, keď mala čeliť smrti.Táto choroba odhalila, že napriek svojim ubezpečeniam a bezpečnosti, je tento pozemský svet stále paralyzovaný strachom zo smrti. Svet dokáže vyriešiť zdravotné krízy. Určite vyrieši aj ekonomickú krízu. Nikdy však nevyrieši záhadu smrti. Jedine viera má na ňu odpoveď. Uveďme si názorný príklad. Vo Francúzsku, ako aj v Taliansku, tvoril problém domovov dôchodcov, tzv. „EHPADov“, kľúčový bod. Prečo je to tak? Pretože bezprostredne nastoľoval otázku smrti.
Mali by byť starí ľudia zatvorení vo svojich izbách za cenu rizika, že zomrú zo zúfalstva a samoty? Alebo by mali zostať v kontakte so svojimi rodinami, riskujúc tak že ochorejú a zomrú? Nevieme, ako na to odpovedať.
Štát, zajatý v sekularizme, ktorý sa z princípu rozhodol ignorovať nádej, a kulty vytesnil do súkromnej sféry, bol odsúdený mlčať.
Pre štát bolo jediným riešením sa za každú cenu vyhnúť fyzickej smrti, aj keď to znamenalo odsúdiť morálnu smrť. Odpoveď na to má jedine viera: sprevádzať starých k predpokladanej smrti, v dôstojnosti a predovšetkým v nádeji na večný život. Kríza zasiahla západné spoločnosti v ich najzraniteľnejšom mieste. Boli organizované, aby popierali smrť, skrývali ju, nevšímali si ju. Preto prišla hlavným vchodom! Kto nevidel tie obrovské márnice v Bergame alebo Madride? Toto je obraz spoločnosti, ktorá ešte nedávno sľubovala nesmrteľného nadčloveka. Zabudnutie na strach. Sľubné technológie nám na chvíľu umožnili zabudnúť na strach, ale napokon, keď smrť začala kosiť, sa ukázali ako iluzórne. Dokonca aj filozofia len z časti navráti dôstojnosť ľudskému rozumu, keď je ohromená absurditou smrti. Nedokáže však poskytnúť ľudskému srdcu útechu, a dať zmysel niečomu, čo zdanlivo žiadny zmysel nemá. Tvárou v tvár neobstojí žiadna odpoveď človeka.
Jedine nádej na večný život dokáže prekonať škandál smrti. Ale ktorý človek nájde v sebe odvahu kázať nádej? Je k tomu potrebné zjavené Božie Slovo, aby sa odvážil veriť v život bez konca. Je potrebné slovo viery, aby sa človek odvážil dúfať za seba a svoju rodinu. Preto je Katolícka cirkev povolaná späť k svojej primárnej zodpovednosti. Svet od nej očakáva slovo viery, ktoré mu umožní prekonať traumu osobného stretnutia so smrťou, ktoré práve zažil.
Bez jasného slova viery a nádeje, svet môže upadnúť do chorobnej viny, alebo bezmocného hnevu pri absurdite svojho stavu. Jedine Cirkev môže dať smrti milovaných zmysel, ktorí zomreli opustení a narýchlo boli pochovaní. Ale ak je to tak, potom sa Cirkev musí zmeniť. Musí sa prestať báť vyvolania šoku a plávania proti prúdu. Musí prestať o sebe zmýšľať ako o svetskej inštitúcií. Musí sa vrátiť k pôvodnej príčine svojej existencie: k viere. Cirkev je tu na to, aby hlásala, že Ježiš premohol smrť svojim zmŕtvychvstaním. Toto je jadrom jej posolstva: Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera…sme najúbohejší zo všetkých ľudí (1. Korinťanom 15;14-19)
Všetko ostatné je len toho dôsledkom. Naše spoločnosti z tejto krízy vyjdú oslabené. Budú potrebovať psychológov, aby prekonali traumu, že nedokázali sprevádzať starých a umierajúcich až po hrob, ale ešte viac budú potrebovať kňazov, aby ich naučili modliť sa a dúfať. Táto kríza odhalila, že naše spoločnosti bez toho, aby o tom vedeli, sú ťažko postihnuté duchovným zlom: nevedia, ako dať zmysel utrpeniu, konečnosti a smrti.
Sv.Tichon Zadonský (1724-1783) je veľkou postavou východnej
duchovnosti. Svet je plný stôp vedúcich k poznaniu Boha, poznanie Boha je
však duchovný poklad, ktorý máme so všetkým úsilím ustavične zhromažďovať, hovorí.
Pochádzal zo šiestich
detí, jeho otec bol cerkovníkom. Neskôr vstupuje do seminára, po štúdiách je
vyvätený za kňaza a iba v 37 rokoch sa stáva biskupom. Po rokoch
biskupskej služby sa utiahne do kláštora, a mnohí vyhľadávajú jeho duchovné
vedenie. Rozvíja metódu tzv. prírodnej kontemplácie, v ktorej celé
stvorenie rozpráva ľuďom o Božej láske.
Malý stromček sa ľahko nakláňa na rôzne strany, rastie tam, kam sa nakloní. Rovnako je to i s dieťaťom, čomu sa učí, tomu privyká, a k čomu privykne, to bude robiť i v budúcnosti. Keď sa človek v mladosti naučí dobru, bude dobrý po celý život. Keď sa naučí zlu, bude po celý život ľahko naklonený na zlo. Z malého chlapca sa rovnako môže stať „anjel“ ale aj „diablik“. Bude taký, akú bude mať výchovu, rovnako ako plody závisia od kvality semena.
Preto Božie slovo nabáda rodičov: „Vychovávajte ich prísne a v napomenutiach nášho Pána. A v Šalamúnových
podobenstvách je napísané: „Kto šetrí
palicou, nenávidí svojho syna, ale kto ich miluje, trestá ho včas.“ (Prísl.
13,24)
Mnohí svoje deti učia svetskej etikete, mnohí ich učia
cudzím jazykom, a obetujú nemalé peniaze k výučbe. Iní zas
obchodovaniu alebo inému záujmu. Málokto však učí deti kresťansky žiť.
A bez toho je každé poznanie márne a každá múdrosť k ničomu.
Aký úžitok má kresťan z toho, že hovorí taliansky či
francúzsky, pritom však žije bezbožne? Aký úžitok je z toho, že sa vyzná
v obchode, remeslách a umeniu, ale nežije v bázni Božej? Takí
umelci a vzdelanci bývajú horší, ako tí, čo nič nevedia. Mladé srdce je
náchylné ku zlu a tiahne ku každej špatnosti, pokiaľ ho nebrzdí bázeň pred
Bohom a obava z trestu. A tým skôr to platí o takých, ktorí
poznaním a umením ostria svoj um, svoju vôľu však nenaprávajú, majú sklon
k zlým skutkom a ostatným dávajú zlý príklad.
Preto sa, kresťanský rodič snaž o to, aby tvojou prvou
starosťou bolo deti naučiť kresťansky žiť. Všetko poučovanie a vzdelávanie
by bez toho nemalo zmysel. Boh nebude skúmať, či si svoje deti učil svetskej
etikete a cudzím jazykom, ale spýta sa, či si ich učil kresťansky žiť
a viedol ich k zbožnosti.
Beda deťom, ktoré majú zlých otcov! Čomu sa od nich môžu
naučiť okrem zla? Lebo ako by mohol zlý človek naučiť dobru? Stáva sa, že zlý
otec trestá svoje deti za všelijaké prehrešky, ale zároveň ich učí nerestiam.
Mladí sa učia skôr príkladom než slovami a trestom. Pokiaľ sú otcovia zlí,
bývajú deti ešte horšie a vnuci potom najhorší.
Zlo pochádza nielen zo sveta, z prostredia hriechu, ale
aj zo zlej výchovy. Beda deťom! Avšak ešte väčšie beda otcom a matkám, ktorí
nielen že neučia deti dobru, ale svojimi neresťami a zanedbávaním dobrej
výchovy dávajú podnet k rozličnému zlu. Takíto rodičia nezabíjajú telo,
ale kresťanské duše, za ktoré zomrel Kristus a nepripravujú ich
o život časný, ale o život večný. Svoje nešťastie spoznajú až tam,
kde vyjde všetko najavo a kde každému vyvstanú pred očami jeho skutky.
Preto najmä otcovia, v ktorých je aspoň iskrička zbožnosti, musia sa
všemožne snažiť učiť svoje deti kresťanskému spôsobu života a vlievať do
ich mladých sŕdc mlieko zbožnosti, aby im deti rástli ku spáse. (por.1Pt
2,2)
Blažený je rodič, ktorý priviedol deti na svet k životu
časnému, ale i k večnému. Beda však rodičom, ktorí priviedli na svet
dieťa k časnému životu, ale k večnému životu im zavreli dvere – buď
tým, že nedbali o ich dobrú výchovu, alebo svojim zlým príkladom. Je
lepšie, aby sa človek nenarodil, ako keby sa mal narodiť, a žiť vo večnej
skaze.
Tu sa začína jedna z etáp na ceste k životu, ktorý
má svoje vyvrcholenie vo večnosti. Vo svete panuje nesprávny dojem, že
nasledovanie Pána znamená vzdať sa tohto sveta, zanechať priateľov, vzdať sa
majetku a stratiť všetko, čo je v živote cenné. Ak sa bojíme, že s Kristom
nebudeme mať pri sebe nič iné, tak sa veľmi mýlime a nezačali sme chápať
Krista.
Naozaj to tak nie je.
Posväcovanie spojené s nasledovaním Krista nie je iba otázkou
toho, aby sme sa zriekali, zanechali alebo vzdali sa niečoho pre Krista, je to predovšetkým
otázka výmeny. Náš Pán povedal: „lebo
čo dá človek výmenou za svoju dušu? ( )
Zamýšľame sa nad tým niekedy? Výmena sa zakladá na skutočnosti, že existujú dve
skupiny vecí: tie, bez ktorých sa dá žiť, a tie, bez ktorých život nie je
možný.
Môžem žiť veľmi dobre bez mincí, ale nemôžem žiť bez chleba,
ktorý si za ne môžem kúpiť. Vymieňam teda jedno za druhé. Podobne je to aj v duchovnom
svete. Čoskoro zistím, že je mnoho vecí, bez ktorých môžem žiť, a keď rastiem
v poznaní Krista, zisťujem, že môžem žiť bez hriechu, ale nemôžem žiť bez
pokoja svedomia, takže vymieňam jedno za druhé. Neskôr, keď ho lepšie
spoznávam, zisťujem, že môžem žiť bez nevinného potešenia, ale nemôžem žiť bez
potešenia z každodenného prijímania Eucharistie, teda vymieňam jedno za
druhé. Keď ešte lepšie spoznávam Krista, zisťujem, že sa môžem zaobísť bez svetského
bohatstva, ale nie bez bohatstva Kristovej milosti, teda vymieňam jedno za
druhé. Toto je cesta k blaženosti chudobných srdcom.
Zisťujem, že sa môžem zaobísť bez potešení tela, ale
nezaobídem sa bez potešení Kristovho Ducha, vymieňam teda jedno za druhé. To je
cesta k čistote srdca, bez ktorej nik neuvidí Boha. Zisťujem, že sa môžem
zaobísť bez mojej vlastnej vôle, ale nezaobídem sa bez jeho vôle, ktorá sleduje
dobro a spásu mojej duše. Vymieňam teda jedno za druhé. A to je cesta
k hľadaniu Božieho kráľovstva a jeho spravodlivosti- najprv.
Takýmto spôsobom sa človek idúci za Kristom stáva tým, ktorý
zanecháva to staré, a nachádza to nové. Ako hovorí apoštol Pavol, staré sa
pominulo, nastáva nové, zanechali sme starého človeka, odsúdeného k smrti,
aby sme sa stali novým človekom, ktorý skrze Krista premáha svet a víťazí nad smrťou.
Zemská gravitácia sa oslabuje, gravitácia hviezd zosilnieva,
až napokon zostane to, čo hovorí Pavol v liste Filipanom: „Veď pre mňa žiť
je Kristus, a zomrieť zisk“ (Flp 1,21), lebo touto poslednou výmenou jeho
ziskom je Kristus vo večnom živote. Pekne je to kdesi napísané takto:
vy ste mi dali svoju ľudskosť, ja vám dávam svoju
božskosť
vy ste mi dali svoj čas, ja vám dávam svoju večnosť
vy ste mi dali svoje putá a otroctvá, ja vám dávam
slobodu Božích detí
vy ste mi dali svoju smrť, ja vám dávam svoje
Vzkriesenie
vy ste mi dali svoju ničotu, ja vám dávam svoje Všetko
A potešujúca myšlienka v tom všetkom je, že si to nevyžaduje tak veľa, len ochotné srdce, dôveru v Pána a aspoň trochu lásky.
Filokalia má približný
význam ako láska k pravde a dobru. Sú to výroky otcov púšte a svätých
askétov, ktorí prežili svoj život vo veľkom duchovnom zápase, zvíťazili podľa
slov Evanjelia, a zanechali tieto výroky ako hlbokú studnicu múdrosti v duchovnom
boji a zápase.
Ak túžiš sa modliť, ako by si
mal, nikoho nezarmucuj. Inak bežíš nadarmo. Ako hovorí evanjelista Matúš,
najprv sa choď zmieriť so svojim bratom., a potom sa vráť k modlitbe.Veď zloba zatemňuje intelekt
toho, kto sa modlí a uhasína svetlo jeho modlitieb.
Nemodli sa iba vonkajšími
úkonmi a gestami, ale s úctou a bázňou sa snaž učiniť svoj rozum
vnímavým voči duchovnej modlitbe.
Predovšetkým sa modli za
očistenie od zlých vášní, ďalej za oslobodenie od nedbalosti
a zábudlivosti a nakoniec za oslobodenie od každého pokušenia,
trápenia a zanedbávania povinností.
Kontroluj, či stojíš pred
Bohom, lebo prirodzeným sklonom rozumu je nechať sa unášať spomienkami, alebo
pred tvár ti stavia človeka ktorý ťa niečím rozčúlil.Ak sa modlíme, diabol nám
veľmi nepraje, a tak využíva každého úskoku, aby zmaril náš zámer, aby nám
zabránil vystúpiť k Bohu.
Podľa cirkevných otcov
východná tradícia v teológii sa zaoberá za prvé Božou trojicou, za druhé
skúsenosťou s Božou trojicou, a za tretie uctievaním Božej trojice.
Za štvrté Bibliou a za piate rozjímaním o Bohu.
♦Modlitba je veľkým
požehnaním, ktorá zahŕňa všetky požehnania, lebo očisťuje srdce, v ktorom
veriaci spoznáva Boha.
♦Nepretržitá modlitba nás
najprv privádza k fáze očistenia, po ktorej prichádza druhá fáza
osvietenia. Isychos varuje, že nedostatok pokory by toto osvietenie znemožnil.
♦Otcovia definujú modlitbu
ako duchovnú zbraň. Pokiaľ nie sme ozbrojení, nemúžeme sa brániť a sme ako
zajatci odvedení do zeme nepriateľa. Čistej modlitby nemôžeme dosiahnúť, pokiaľ
s úprimným srdcom nepriľneme k Bohu. Veď je to Boh, kto dáva modlitbu
tomu , kto sa modlí, a kto vyučuje človeka duchovnému poznaniu. (Sám Duch
vás vyučí všetkej pravde, hovorí Kristus apoštolom a cirkvi.)
♦Modli sa vo dne
i v noci. Modli sa s bázňou a chvením a s bdelou
a pozornou mysľou, aby Pán mohol prijať modlitbu. Ako hovorí žalmista: „Oči
Pána , Hospodina sú obrátené k spravodlivým a jeho uši k ich
modlitbe.“
♦Ak si skľúčený, modli sa,
ako hovorí apoštol Jakub. Modli sa s bázňou, chvením a vypätím,
s vnútornou bdelosťou a ostražitosťou. Modliť sa týmto spôsobom je
celkom nevyhnutné, pretože nepriatelia sú veľmi zákerní. Veď práve vtedy
prichádzajú, keď nás vidia sa modliť, prichádzajú a stavajú sa vedľa nás,
pripravení zaútočiť a našepkávajú nášmu intelektu práve tie veci, na ktoré
by sme pri modlitbe nemali myslieť. Takto sa snažia zaujať náš rozum
a urobiť naše modlitby a prosby márnymi a zbytočnými. Modlitba ,
ktorá nie je vykonávaná s bázňou, chvením a vnútornou bdelosťou
a ostražitosťou, je naozaj márna.
Filokalia o srdci
Snažme ťa prosím, aby si
nenechával svoje srdce nestrážené, dokiaľ si v tele. Rovnako ako hospodár
nemôže mať istotu ohľadom úrody rastúcej na poli, nevie, čo sa s ňou
stane, kým bude uskladnená v sýpke, tak človek by nemal nechávať svoje
srdce nestrážené, dokiaľ je dych v jeho tele.
Až do posledného dychu nemôže
človek vedieť, aká vášeň na neho zaútočí, dokiaľ dýcha, nesmie nechať svoje
srdce nestrážené, ale mal by prosiť Boha o pomoc a zľutovanie.
Skúsenosť nás naučila, že pre
toho, kto si praje očistiť srdce, je skutočne veľkým požehnaním neustále
vzývanie mena Pána Ježiša, proti jeho neviditeľným nepriateľom.
U proroka Amosa je
napísané: “Priprav sa Izrael na vzývanie Pánovho mena, mena tvojho Boha.
Apoštol Pavol hovorí:“ Bez prestania sa modlite!“ Modlitba je veľkým požehnaním
, ktorá zahrňuje všetky požehnania, lebo očisťuje srdce, v ktorom veriaci
vidí Boha.
V Božskej Liturgii sú
blahoslavenstvá spievané každú nedeľu a sviatok ako neustála pripomienka
toho, že ony charakterizujú život, ku ktorému sú kresťania povolaní.
V našom vnútri prebieha
na duchovnej rovine boj, ktorý je ťažší, než ten, ktorý prebieha
v zmyslovej , alebo materiálnej rovine. Duchovný zápas sa musí prebojovať
so svojim intelektom k cieľu a dokonale zachovávať spomienku na Boha
vo svojom srdci, ako nejaký drahokam alebo perlu.
Modlitba
Ak si skľúčený, modli sa, ako
hovorí apoštol Jakub. Modli sa s bázňou, chvením a vypätím,
s vnútornou bdelosťou a ostražitosťou. Modliť sa týmto spôsobom je
celkom nevyhnutné, pretože nepriatelia sú veľmi zákerní. Veď práve vtedy
prichádzajú, keď nás vidia sa modliť, prichádzajú a stavajú sa vedľa nás,
pripravení zaútočiť a našepkávajú nášmu intelektu práve tie veci, na ktoré
by sme pri modlitbe nemali myslieť. Takto sa snažia zaujať náš rozum
a urobiť naše modlitby a prosby márnymi a zbytočnými. Modlitba ,
ktorá nie je vykonávaná s bázňou, chvením a vnútornou bdelosťou
a ostražitosťou, je naozaj márna.
Je vzácne započúvať sa
do kázne nedele Paschy spred skoro tisícšesťsto rokov od jedného z najväčších
kazateľov cirkvi, nášho konštantinopolského arcibiskupa sv.Jána Chryzostoma,
ktorá má hlboko apologetický ráz najmä voči pohanom ale i židom, popierajúcich
božstvo Krista a po tejto kázni môžeme sa práve tak zamyslieť nad vedeckým
výskumom turínskeho plátna, ktorý je nemým svedkom tajomstva bolesti, hrozného utrpenia,
ale i slávneho Zmŕtvychvstania Ježiša Krista, nášho Pána, Boha a Spasiteľa.
Klamstvo a blud stále podlieha sebazničeniu a napriek tomu,
že to nechce vo všetkom, podporuje pravdu. Pozri: Bolo potrebné dokázať, že
Kristus zomrel, bol pochovaný a vstal zmŕtvych. Hľa, všetko toto
zabezpečili samotní nepriatelia! Keďže zatarasili prístup k hrobu veľkým
kameňom, zapečatili ho a zabezpečili strážou, nebolo možné, aby došlo k nejakej
krádeži. Keď však nedošlo ku krádeži a hrob bol napriek tomu nájdený
prázdny, je úplne jasné a nepochybné, že vstal zmŕtvych. Všimol si si ako
nechtiac podporujú pravdu?
Ale kedy by ho aj mohli ukradnúť Jeho učeníci? V sobotu?
Veď podľa zákona nebolo dovolené, aby niekam šli. Ak predsa budeme
predpokladať, že mohli porušiť Boží zákon, ako by sa odvážili títo, tak
bojazliví, vyjsť mimo domu? A akou odvahou by riskovali svoj život pre
jedného mŕtveho? Očakávajúc akú odmenu? Akú odplatu? A naozaj o čo sa
opierali? O schopnosť svojej reči? Veď boli najnevzdelanejší zo všetkých.
O svoje bohatstvo? Veď nemali ani palicu a topánky. Snáď o svoj vznešený
pôvod? Veď boli najbezvýznamnejší na svete. Alebo o množstvo? Veď ich
nebolo viac ako jedenásť a aj tí sa rozutekali.
Ak sa jeden z najschopnejších zľakol akejsi ženy
vrátničky a všetci ostatní, keď videli svojho Učiteľa zviazaného, sa
rozutekali, ako by im mohlo zísť na um chodiť po všetkých končinách zeme a hlásať
falošnú zvesť vzkriesenia? Keď sa zľakli ženskej hrozby a len z pohľadu
na putá, ako by sa mohli odhodlať postaviť sa proti kráľom, vladárom a národom,
keď každý deň hrozili meče, mučenia a nespočetné zabíjania, ak by
nevychutnali a nepocítili silu a príťažlivosť Vzkriesenia?
K tomu sa však musíme vrátiť. Znovu sa teraz opýtajme Židov:
Ako ukradli Kristovo telo jeho učeníci? Keďže pravda je žiarivá a úplne jasná,
židovská lož proti nej nemôže stáť ani ako tieň. Povedz mi, ako by ho ukradli?
Nebol snáď hrob zapečatený? Nestrážili ho toľkí židovskí strážcovia a vojaci,
ktorí nespali ale dávali pozor? A navyše, k čomu by ho kradli? Aby si
vymysleli dogmu o vzkriesení? Ako by im, tak bojazlivým, zišlo na um
vytvoriť niečo také? A ako odvalili obrovský kameň? Ako unikli toľkým
ostražitým a brutálnym strážcom?
Všimni si, ako sa Židia svojim konaním chytajú do vlastných
sietí. Ak by nešli za Pilátom a nežiadali vojenskú stráž, ľahšie by mohli bezostyšne rozprávať takúto
lož. Ale teraz nie. Bola vojenská stráž. Nikto nemohol uniknúť ostražitej
pozornosti vojakov a ich mečom. A okrem
iného, prečo telo neukradli skôr? Určite, ak by zamýšľali urobiť niečo také,
vykonali by to vo chvíli, keď hrob nebol strážený. Vykonali by to vtedy, keď
nehrozilo nebezpečenstvo, teda v prvú noc, pretože v sobotu prišli Židia
k Pilátovi a žiadali ho o vojenskú stráž, zatiaľ čo prvú noc tam
nikto nebol. A čo hľadajú na zemi plachty, ktoré našli dokonca zabalené
Peter a apoštoli? Prvá tam prišla Mária Magdaléna a keď sa vrátila a oznámila
obdivuhodné udalosti apoštolom, tí okamžite bežali k hrobu a vidia na
zemi plachty. Toto bolo znamenie vzkriesenia, pretože ak by ho niektorí chceli
ukradnúť, iste by ho neukradli nahého. Bolo by to nielen ponižujúce, ale aj
nerozumné. Určite by sa nesnažili rozbaliť plachty a potom ich zasa
dôkladne zabaliť a pekne uložiť na jedno miesto. Čo by však urobili?
Rýchlo by uchopili telo a čím skôr by sa snažili utiecť.
Preto na inom mieste Ján evanjelista hovorí, že Kristovo
telo pochovali s veľkým množstvom myrhy, ktorá lepí plachty na telo tak,
ako lepí olovo kovy a vôbec nebolo ľahké ich odlepiť. Preto keď počuješ,
že plachty boli nájdené bez tela, never tým, ktorí hovoria, že bolo ukradnuté.
Zlodej by musel byť veľmi hlúpy, ak by plytval čas a námahu kvôli takej
zbytočnej veci. Kvôli čomu by nechával plachty? A ako bolo možné, aby
unikol vo chvíli, keď vykonával túto prácu? Bezpochyby by stratil veľa času a bolo
by prirodzené, aby kvôli oneskoreniu bol prichytený pri čine. Prečo sa plachty
nachádzali na jednom mieste a šatka, ktorú mal Ježiš na hlave, na inom a dokonca
osobitne zvinutá? Aby si sa presvedčil, že to nebolo dielo ponáhľajúcich sa a nespokojných
zlodejov. Na základe toho sa teda jasne dosvedčuje nepravdepodobnosť krádeže.
Okrem toho, samotní židia si to veľmi dobre uvedomovali a preto dali
peniaze strážcom hovoriac: „Povedzte, že ho ukradli a my sa s vladárom
dohodneme.“/uchlácholíme ho/
Tvrdiac, že ho ukradli jeho učeníci, sami opäť potvrdzujú
vzkriesenie, pretože takýmto spôsobom vyznávajú, že tam telo nebolo. Keď však
sami potvrdzujú, že tam telo nebolo, zatiaľ čo na druhej strane sa krádež
dosvedčuje ako nepravdivá a nepravdepodobná kvôli dokonalej stráži, kvôli
zapečateniu hrobu, kvôli plachtám a šatke, ale ak kvôli bojazlivosti
učeníkov, bezpochyby aj na základe ich slov sa potvrdzuje vzkriesenie.
Záver I. časti kázne
Turínske plátno – nemý svedok smrti i Zmŕtvychvstania.
Turínske
plátno patrí medzi najvýznamnejšie relikvie kresťanstva. Dodnes fascinuje
milióny alebo aj miliardy ľudí. Výskum v tejto oblasti sa rozvinul do
samostatnej vedeckej oblasti – sindológie. Neznamená to, že sa obmedzuje iba na
nejakú úzku špeciálnu oblasť. Naopak! Plátno už analyzovali fyzici, botanici,
hematológovia, historici a nielen oni. Stále vychádzajú najavo nové a
čoraz ohromujúcejšie fakty
Turínske
plátno
Spočiatku bolo plátno uchovávané v Jeruzaleme, potom v Byzancii. V 14.
storočí bolo vo Francúzsku vystavené na verejnosti. V 17. storočí ho
preniesli do Talianska. V kaplnke kráľovskej katedrály v Turíne sa dodnes
nachádza tajomné plátno o dĺžke 4,36 metra a šírke 1,1 metra. Viditeľný je
na ňom odtlačok vysokého, fyzicky dobre staveného muža.
Nepredstaviteľné
utrpenie
Traja renomovaní vedci: Liberato De Caro, Cinzia Giannini a Giulio
Fanti v roku 2017 predstavili najnovšie a zároveň najdôkladnejšie
zistenia týkajúce sa Turínskeho plátna. Nejde v ňom o nájdenie stôp
po umučení na kríži. Veď už predtým bolo známe, že muž, ktorého obraz je
na plátne, zomrel na kríži. Svedčia o tom bodavé rany a rany po
klincoch, ako aj stopy po bičovaní a krvi. Výsledky nového skúmania však
mimoriadne jasne ukazujú obrovské utrpenie, ktoré Kristus podstúpil počas
svojho umučenia.
Nový výskum to potvrdzuje ešte jasnejšie. „Muž, ktorého postava sa odráža na
plátne, pretrpel ťažké muky predtým, ako nakoniec vykrvácal na smrť,“
zdôrazňujú vedci v prestížnom časopise Plos One. Na analýzu plátna sa použili
skenovacie röntgenové techniky a inovatívne metódy elektrónovej mikroskopie,
čiže najlepšie moderné technológie.
Analýzou fragmentov plátna nachádzajúcich sa ďaleko od krvných škvŕn vedci
dospeli k záveru, že sú pokryté kreatinínom a feritínom. V ľudskom organizme je
to možné iba v prípade traumy, ktorá zasiahne súčasne viacero orgánov. Stručne
povedané, Kristus na celom tele podstúpil neuveriteľné muky.
„Na vláknach plátna je na nanoskopickej úrovni zaznamenaný extrémne brutálny
scenár obete ovinutej pohrebným plátnom,“ poznamenávajú autori textu „Štúdie
atómového rozlíšenia prinášajú nové biologické dôkazy o Turínskom plátne“
(30.06.2017 journal.plos.org). Zdôrazňujú, že plátno „rozpráva hrozný príbeh“.
Vedci okrem toho poznamenávajú, že muž, ktorého odtlačok sa nachádza na
plátne „bol mučený mimoriadne beštiálnym spôsobom“, a plátno „rozpráva
hrozný príbeh“. Dodávajú, že „túto istotu sme získali iba vďaka najnovším
metódam v oblasti elektrónovej mikroskopie s atómovým rozlíšením“
(preklad: Joanna Bątkiewicz-Brożek – aleteia.org).
Ohromený fotograf
Vedci sa o plátno začali zaujímať ešte v roku 1898. Vtedy amatérsky
fotograf Secundo Pia si všimol, že obraz zvečnený na plátne vyzerá ako
normálny obraz – napriek tomu, že bol snímaný v negatíve.
Ďalšie objavy sa ukázali byť ešte ohromujúcejšie. Ukázalo sa, že svetelný
odraz (neviditeľný voľným okom) na plátne bol v … 3D. Táto trojrozmernosť
sa nikdy predtým neobjavila na nijakej maľbe ani na fotografii. Zároveň je
obraz charakterizovaný neobvyklými detailmi.Taliansky fyzik Paolo Di
Lazzaro a jeho kolegovia z Talianskej národnej agentúry pre
nové technológie, energiu a trvalo udržateľný rozvoj venovali štúdiu tohto
fenoménu päť rokov. Výsledky experimentov zverejnili v roku 2011.
Ako zdôraznil Paolo Di Lazzaro, ultrafialové žiarenie potrebné na
vytvorenie obrazu „prekračuje maximálny výkon všetkých dnes dostupných
zdrojov UV žiarenia“.To znamená, že ani v staroveku, ani dnes by
vedci nedokázali vytvoriť podobne precízny obraz. Tím Paola Di Lazzara sa
ho bezvýsledne pokúšal skopírovať vyše päť
rokov (news.nationalgeographic.com 15. apríla 2015). Plátno teda zostáva
záhadou, ktorú nie je možné vedecky vysvetliť.
Palestínske kvetenstvo a Kristovo umučenie
Aj biológovia majú veľa čo povedať o tajomnom plátne. Jeden z
nich, Avinoam Danin, odborník svetovej triedy na palestínsku flóru z
Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, potvrdil, že kombinácia rastlín,
ktorých stopy sa našli na plátne, sa vyskytuje „iba v jedinej oblasti
sveta“. Dodal, že „dôkazy jasne poukazujú na skupinu kvetov z oblasti
okolo Jeruzalema.“
Analýza Avinoama Dallena tiež poukazuje na prítomnosť peľových
zrniečok Gundelia
tourneforti. Je zaujímavé, že tieto zrniečka sa našli aj na inej
relikvii – tzv. šatke z Ovieda považovanej za Kristovu pohrebnú šatku. Je
známe, že od ôsmeho storočia je uložená v španielskej katedrále v Oviede.
Obe relikvie majú taktiež spoločné podobné vzory sfarbenia krvi a
pravdepodobne tú istú krvnú skupinu (najvzácnejšiu AB). Podľa Avinoama Danina
to znamená, že Turínske plátno aj šatka z Ovieda prikrývali to isté telo.
Plátno i šatka pochádzajú z Jeruzalema alebo z jeho okolia od prvého
storočia po Kristovi (sciencedaily.com 2. augusta 1999).
Muž a
pravdepodobne Žid
Hematológovia taktiež vykonali kus práce, aby vysvetlili záhady Turínskeho
plátna. Profesor Baim-Bollone z Fakulty kriminálneho lekárstva na Turínskej
univerzite dokázal, že na plášti sa nachádzajú stopy krvi skupiny AB. Tá prúdi
v žilách troch percent ľudí. U sefardských Židov však až v osemnástich
percentách. Podobné tvrdili iní vedci. Veľa vecí poukazuje na to, že muž,
ktorého odraz je na plátne, bol Žid. Áno, muž, pretože jeho pohlavie bolo
potvrdené testami DNA, ktoré uskutočnil profesor Victor Tryon z Centra pre
genetický výskum na Štátnej univerzite v Texase (07.04.2007 polskieradio.pl).
Je zaujímavé, že ďalší vedec, Ubi Baruch, preukázal, že kombinácia
kvetinového peľu prítomného na plátne sa vyskytuje iba v Jeruzaleme v
marci a apríli. A práve s týmto obdobím kresťania spájajú ukrižovanie a
zmŕtvychvstanie (sciusalaily.com 2. augusta 1999).Zistenia izraelských
vedcov vyvracajú niekdajšiu tézu popularizovanú na základe metódy datovania
pomocou rádioaktívneho uhlíka-14, podľa ktorej plátno pochádza zo stredoveku.
Platí to však iba pre kúsok odstrihnutý z rohu plátna, ktorý bol došitý
mníškami po jednom požiari.
Zistenia forenzných patológov sú však fascinujúce. Dospeli k záveru, že telo
sa nerozpadlo – na rozdiel od iných starovekých plátien – poznamenáva Filip
Wyrozumski (polskieradio.pl, 07.04.2007). Nie je tiež známe, akým spôsobom
vznikol obraz v takejto podobe. Vedci tu hovoria o infračervenom žiarení či o
odparovaní.
Okrem toho forenzní experti z oblasti medicíny nenašli na Turínskom
plátne nijaké dôkazy o odtrhnutí materiálov z tela mŕtveho. Pritom, ak by bolo
mŕtve telo vyňaté z plátna, došlo by k poškodeniu materiálu alebo krvných stôp
– poznamenáva autor článku „Analýza Turínskeho plátna“ ( 02.01.2016). Z
vedeckého hľadiska hovoríme o nevysvetlenom a úplne jedinečnom fenoméne. Viera
zas našepkáva najrozumnejšie vysvetlenie – Zmŕtvychvstanie.
Článok o turínskom plátne pôvodne vyšiel na portáli christianitas.sk
Pokračovanie: 2.časť
Mnohí sa však pýtajú: Prečo sa Kristus hneď po vzkriesení neukázal Židom? Táto otázka je zbytočná. Ak by existovala nádej, že ich priláka k viere, nemeškal by sa zjaviť všetkým. Ale že neexistovala takáto nádej, to potvrdzuje vzkriesenie Lazara. Hoci bol už štyri dni mŕtvy a začal zapáchať a rozkladať sa, vzkriesil ho pred očami všetkých. Napriek tomu nielen že neboli prilákaní k viere, ale sa vzbúrili proti Kristovi, a dokonca chceli zabiť aj Jeho aj Lazara.
Keď teda iného vzkriesil a nielen že neuverili, ale sa
proti Nemu dokonca vzbúrili, ak by sa im po svojom vzkriesení sám ukázal,
nevzbúrili by sa viac, zaslepení nenávisťou a neverou?
Aby však odzbrojil neveriaceho od každej pochybnosti, nielen
že sa zjavoval celých štyridsať dní svojím učeníkom a jedol s nimi,
ale zjavil sa viac ako päťsto bratom, teda celému zástupu. Pravdaže Tomášovi,
ktorý neveril, ukázal stopy od klincov a ranu od kópie.
A prečo, hovoria, po vzkriesení nerobil veľké
a dojímavé zázraky, ale len jedol a pil? Pretože samotné vzkriesenie
bolo najväčším zázrakom a najsilnejším dôkazom vzkriesenia bol fakt, že
jedol a pil.
Ale uváž, ak by apoštoli nevideli zmŕtvychvstalého Krista,
ako by im zišlo na um, že ovládnu celý svet? Snáď sa zbláznili, keď si mysleli,
že dosiahnu niečo také? Ak však boli normálni, ako ukázali okolnosti, ako bez
spoľahlivých dôkazov nebies, bez Božej pomoci, povedz mi, ako by sa odhodlali
vyjsť do toľkých vojen, znepriateliť si pevninu aj moria a len dvanásti aby
bojovali s takou statočnosťou za premenu celého sveta a všetkých
národov, ktoré boli toľké roky mŕtve kvôli hriechu?
Keby boli dokonca slávni a bohatí, mocní
a vzdelaní, ani vtedy nebolo logické, aby sa odhodlali k takým
grandióznym plánom. Ale v konečnom dôsledku ich očakávanie by malo nejaký
dôvod. Oni však prežili svoj život jedni na jazerách, niektorí zhotovujúc stany
a iní na colniciach. Apoštoli nemali čo ukázať z ich minulosti,
pretože ich povolania sa nemohli rovnať zo žiadnym vzdelaním.
Mnohí sa pokúsili vniesť nové učenia, ale neúspešne. A nie
s dvanástimi ľuďmi, ale s obrovskou masou. Theudas a Judáš,
napríklad, majúc za sebou celé zástupy sa stratili a spolu s nimi aj
ich prívrženci.
Tento strach bol dostačujúci, aby sa poučili. Ale
predpokladajme, že očakávali ovládnutie. S akými nádejami by sa vydávali
takýmto nebezpečenstvám, ak by nedúfali v budúce blahá? Akú odmenu by
očakávali následkom toho, že by všetkých priviedli k nevzkriesenému, ako
tvrdia nepriatelia? Ak teraz ľudia,
ktorí uverili v Nebeské Kráľovstvo a v nespočetné blahá, ťažko
prijímajú nebezpečenstvo, ako mohli oni márne znášať nesmierne strasti
a škodiť sebe samým? Ak nebolo vzkriesenie, ktoré sa uskutočnilo, a Kristus
nevystúpil do nebies, potom usilujúc sa vytvoriť všetko toto a presvedčiť
iných, určite by vyvolali Boží hnev a mohli by očakávať nespočetné rany
z nebies.
Alebo ak by dokonca mali veľkú ochotu, keď žil Kristus, tá
by zhasla hneď po Jeho smrti. Ak by Ho nevideli vzkrieseného, čo by ich mohlo
viesť do tohto boja? Ak nebol vzkriesený, nielen že by neriskovali svoje životy
kvôli Nemu, ale by Ho považovali za podvodníka. Povedal im predsa: ,, Po troch
dňoch vstanem z mŕtvych“. Prisľúbil im tiež Nebeské Kráľovstvo. Riekol im,
že keď príjmu Svätého Ducha, ovládnu celú zem. Ak by sa nič z toho
neuskutočnilo, hoci by mu živému aj verili, mŕtveho by Ho prirodzene
neposlúchali, ak by Ho nevideli vzkrieseného.
A mali by pravdu, pretože by hovorili:,, Po troch
dňoch“ , vravel nám, ,,vstanem z mŕtvych“ , a nevstal. Prisľúbil, že
nám pošle Svätého Ducha a neposlal. Ako mu teda uveríme o budúcich veciach,
keď nám klame o terajších?
Ale povedz mi, prosím ťa, kvôli čomu by hlásali, že vstal
z mŕtvych, ak by nevstal? Preto, hovoria, lebo Ho milovali. Však logické
by bolo, aby Ho teraz nenávideli, pretože ich podviedol a zradil. Zatiaľ
čo ich pobláznil tisícmi sľubmi a odlákal od ich domovov i od
rodičov, jedným slovom od všetkého a vyburcoval proti nim celý izraelský
národ, nakoniec ich zradil. Ak by sa to však stalo z bezmocnosti,
odpustili by mu. Teraz však by to bol zločin: Mal im predsa povedať pravdu
a nesľubovať im nebesá, keď bol smrteľný.
Bolo teda celkom prirodzené, aby robili úplne opačne: aby
hlásali podvod a nazývali Ho podvodníkom a mágom. Takto by sa
zachránili aj pred nebezpečenstvami a prenasledovaním zo strany
nepriateľov. Všetci vedia, že Židia boli prinútení podplatiť vojakov, aby
povedali, že telo ukradli. Ak by teda samotní Kristovi učeníci tvrdili: „My sme
ho ukradli, nevstal z mŕtvych“ , akou slávou by boli obdarení? Bolo teda
v ich rukách, aby boli poctení a korunovaní! Nepýtaš sa teda, prečo
by toto všetko zamieňali za ponižovanie a nebezpečenstvá, ak by Božia moc,
ktorá ich ubezpečila nebola silnejšia ako všetky pozemské blahá?
A ak sme ťa tým všetkým nepresvedčili, zamysli sa aj
nad týmto: Dajme tomu, že vzkriesenie sa neuskutočnilo. A ak aj apoštoli
boli rozhodnutí učiť svet, v žiadnom prípade by nehlásali Jeho meno,
pretože je známe, že každý z nás nechce ani počuť mená tých, ktorí nás
podviedli. Nakoniec, prečo by šírili Jeho meno? Dúfajúc, že s jeho pomocou
zavládnu? Ale museli by čakať opak, pretože ak by sa usilovali ovládnuť celý
svet, nedarilo by sa im to s pomocou mena nejakého podvodníka.
Okrem iného si spomeňme, že láska učeníkov k ich
Učiteľovi ešte počas Jeho života upadala postupne zo strachu pred blížiacim sa
utrpením. Keď im predpovedal utrpenie a smrť na kríži, meraveli zo
strachu. Jeden z nich Ho dokonca vôbec nechcel nasledovať do Judska,
pretože počul o nebezpečenstvách a smrti. Keď sa vedľa Krista bál
smrti, ako by sa teda sám, bez Neho a bez ostatných učeníkov odvážil?
Verili, že zomrie a bude vzkriesený a napriek tomu
tak trpeli. Ak by Ho nevideli vzkrieseného, určite by sa vytratili
a prosili by zem, aby sa otvorila a pohltila ich z toľkej
zúfalosti pre podvod a hrôzu budúcich vecí. Boli by teraz pobúrení kvôli
svojej bezostyšnosti. Čo by mohli povedať? O smrti vedel celý svet:
Ukrižovali Ho na viditeľnom mieste v hlavnom meste na najväčší sviatok,
kedy nebolo možné aby niekto chýbal. Okrem toho bol deň.
Vzkriesenie však nevidel nikto, preto to bola nemalá
prekážka k tomu, aby presvedčili ostatných. Ako by teda mohli presvedčiť
pevninu i moria o vzkriesení? Povedz mi, prečo hneď neopustili Judsko
a neodišli do iných krajov? Neobdivuješ skutočnosť, že presvedčili aj
mnohých v Judsku?
Mali odvahu predložiť dôkazy o vzkriesení samotným vrahom, tým, ktorí Ho ukrižovali a pochovali, samotnému mestu, v ktorom sa odvážili k takému hroznému zločinu. Keď tí, ktorí Ho ukrižovali, neskôr uverili, potvrdzuje sa potom bezprávie ukrižovania a žiari dôkaz vzkriesenia.