Kategória: Články

Keď kazateľ Norbu Promile kázal počas bohoslužby kmeňovým obyvateľom v bhutánskych horách, napĺňala jeho srdce postupne radosť, lebo videl, že zhromaždení kresťania s otvorenými Bibliami na kolenách priamo hltajú jeho slová. Náhle však uprostred kázne vtrhla dovnútra bez ohlásenia polícia. Muži v uniformách zhodili kazateľnicu na zem a prekvapeného kazateľa zatkli a odviezli preč. Pastor Norbu sa ocitol vo väzení, kde ho vypočúvali a mučili. Dôvodom bolo, že sa odvážil kázať dedinčanom evanjelium. Keď bolo jeho telo už plné rán a podliatin a bolo jasné, že zdravie tohto muža je natrvalo podlomené, nechali ho úrady nakoniec ísť.

Pastor Norbu sa vrátil domov, kde sa nad ním jeho rodina zhrozila. O desať dní neskôr zomrel na následky vnútorných zranení. Kongregácia pastora Promileho sa však v tomto prísne hinduistickom kráľovstve odmietla vzdať misijnej činnosti svojho pastora. Krátko po jeho smrti sa spoločenstvo rozhodlo nájsť vo svojich radoch dobrovoľníkov, ktorí by pokračovali v práci umučeného duchovného správcu. Prihlásilo sa ich päť a bola medzi nimi tiež pastorova manželka. Aj ona počula  volanie pokračovať v službe svojho manžela, a to aj napriek starostlivosti o výchovu ich piatich detí. Svoju službu konala táto žena verne a spoločne s ďalšími smela po čase vidieť, ako mnohí dedinčania odovzdávajú svoj život Kristovi. Boh tiež odpovedal na jej modlitby a obstarával všetko pre ňu i jej deti. Žila v pevnej nádeji, že sa jedného dňa opäť stretne so svojím manželom a budú obaja odmenení za svoju vernosť Kristovi.

Z knihy Extrémna oddanosť, Hlas mučeníkov 2001

Moderné bláznovstvo

Blázon si v srdci hovorí: Boha niet (Žalm 14,1) V časoch žalmistu viedli ľudia prirodzený život a len osamotení blázni popierali Božiu existenciu, avšak spôsobom, ako si ju mylne predstavovali. To však už dávno nie je pravda. Moderný ateizmus je akýmsi urbanistickým fenoménom  splodeným ľuďmi, ktorí žijú v ľudnatých veľkomestách, kde chodia a jazdia po betóne a sú odtrhnutí od prírody. Obyvatelia veľkomiest znečistili vzduch i vodu. A teraz sa pýtajú, kde je Boh? Ľudia, ktorí žijú tam, kde obloha je modrá, vzduch čistý a voda krištáľovo trblietavá, to vedia. Je naozaj málo,  ak vôbec sú, ateistických poľnohospodárov. Skoré  krokusy, prví vtáčí poslovia jari, rytmus ročných období, tmavé lesy a polia zlatistého obilia, práca čiperného hmyzu, sťahovavé vtáky, spletitá štruktúra snehových vločiek  – to všetko hovorí o svojom Stvoriteľovi.

Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. (Žalm 19,3) Náčelník Seattle z indiánskeho kmeňa Susquamišov v roku 1854 vo Washingtone  vyhlásil: “Bieli ľudia vo svojej smrti zabudnú na zem svojho zrodenia, až pôjdu medzi hviezdami. Naši mŕtvi nikdy nezabudnú na túto nádhernú krajinu, ktorá je časťou každého z nás. Voňavé kvety sú naše sestry, jelene, kone, letiace orly sú našimi bratmi. Skalnaté útesy, vôňa lúčnych kvetov, aj telo poníka, i ľudia patria k tej istej rodine. “Tieto sťažnosti indiánskeho náčelníka voči belochom neboli úplne spravodlivé, teda ak sa týka nás, kresťanov. Pozeráme na zem ako na podnožku  Božieho trónu. Po tejto krajine kráčal Ježiš a bol v nej pochovaný. Jeho ľudské telo  pozostávalo z jej prvkov. Ježiš si vzal so sebou svoje telo do neba a miluje elementy krajiny, ktoré spievajú na Božiu slávu. Medzi tými, ktorí boli vychovaní uprostred neporušenej prírody, je ateizmus úplne ojedinelý. Nech aj to utvrdzuje našu vieru v Boha i túžbu srdca oslavovať Boha, ktorý je hoden všetkej chvály a úcty na veky vekov.

/z myšlienok R.Wurmbrandta, HM 1/2020/

Keď kedysi prehovoril pápež sv.Lev  na obranu a potvrdenie právd  pravej viery proti bludárom, zhromaždení biskupi vykríkli, „to bol hlas Petra, hlas Boží“. Aj tu zaznieva jeden hlas, jedného biskupa, ktorý je v týchto časoch nielen povzbudením, ale aj zamyslením nad dnešnými udalosťami.

Arcibiskup Ján Orosch: Keď sa pred obchod, v parlamente či na tlačovke natlačí 50 ľudí, nevšimol som si, že by zasahovali policajti. Ale ak ide o kostol, eštebáci sú v pohotovosti a istí novinári by vyšli aj na kostolnú vežu Bývalí eštebáci sú v plnej pohotovosti pri zisťovaní skutočností, alebo len náznakov toho, že by sa ľudia schádzali v kostoloch. Akoby išlo o tú najnebezpečnejšiu hrozbu

 Arcibiskup Ján Orosch v povzbudení okrem iného uviedol:

Je tu množstvo vírusov, ktoré sa šíria po celom svete a sú nebezpečnou nákazou ľudstva. Rozpad rodín, množstvo nevinných detí zavraždených v lone svojich matiek a upálených v spaľovniach biologického odpadu. A mohli by sme pokračovať vo vyratúvaní smrteľných vírusov dnešného sveta. Eutanázia, legalizovanie drog, vraždenie kresťanov. V Číne – zatváranie kresťanov do najprísnejších väzníc, len preto, že sú kresťanmi, že sú katolíckymi kňazmi, alebo biskupmi.

Určite, že je potrebné zachovávať všetky hygienické opatrenia, ktoré sú odborníkmi v oblasti zdravotníctva a sú vládou nariadené. No aj v tejto oblasti musíme byť citliví. Aby som povedal: takí súcitní a chápaví.

Ak sa napríklad postaví pred predajňu zo záhradkárskymi potrebami päťdesiat ľudí, alebo pri zasadaní parlamentu, či vlády, pri tlačových konferenciách, kde sa novinári tlačia jeden na druhého, hoci aj s rúškami na tvárach, čoho sme svedkami aj za pomoci televízie Markíza, nevšimol som si, že by tam stáli policajti, aby urobili príslušné opatrenia. No ak ide o kostoly, tak novinári, politici, žiaľ, prepáčte, že to musím otvorene povedať, lebo som starší človek a poznám mnohých ľudí z bývalého režimu, ktorí sa angažovali a špicľovali aj v tom období, teda niekdajší predstavitelia Komunistickej strany Československa, bývalí eštebáci, sú v plnej pohotovosti pri zisťovaní skutočností, alebo len náznakov toho, že by sa ľudia schádzali v kostoloch. Akoby išlo o tú najnebezpečnejšiu hrozbu. Nielen niektorí konkrétni novinári a ich kolegovia by vo svojej horlivosti vyliezli aj na fraštácku kostolnú vežu (v Hlohovci) , len aby si niečo privyrobili.

A ešte pritom vyhlasujú, že sú katolíci! Mnohí sa pýšia, že oni niekedy miništrovali! Nechváľte sa tým prosím vás! Či chcú naši spoloční politickí predstavitelia s košíkom v ruke, alebo do mešteka so zvončekom, vyrukovať do kostolov a vyberať od úbohých stareniek dôchodkýň pokutu 1600 eur? Nehnevajte sa, ale viem si takých horlivcov predstaviť, ktorí nemajú pre veriacich kresťanov iné pomenovanie, iba náboženskí fanatici.“

„Istý vysoký politický činiteľ sa vyjadril, na vlastné uši som to počul, bolo to ešte v tej prvej etape, keď sa objavil koronavírus, a ako prvé boli zavreté kostoly, školy a kostoly. Tak sme sa ho pýtali, ako biskupi: A čo obchody, továrne, kultúrne strediská? Deti išli na prázdniny, išli sa lyžovať, všetko bolo otvorené, krčmy, reštaurácie, aquaparky boli medzi poslednými, ktoré boli uzatvorené, ale prvé museli byť zavreté kostoly. A tento významný politický činiteľ to odôvodnil týmito slovami: „Veď továrne zatvárať, obchody zatvárať, reštaurácie zatvárať, to nie je možné, veď ide o ekonomickú prosperitu krajiny. Ale náboženstvo, Cirkev, veď to je len obyčajná tradícia.“

Týmito slovami nás odbavil a dodal k tomu ešte aj veľmi tvrdé slová: „Ak neposlúchnete, budú proti vám vyvodené prísne sankcie“. Vážení, už naši predkovia vedeli, že bez Božieho požehnania, márne sú naše, ale i vyše namáhania. Drahí bratia a sestry, áno, poslúchajme inštrukcie našich predstavených, odborníkov, hygienikov, lekárov, no nedajme sa zastrašiť natoľko, že by sme sa zo strachu úplne odlúčili od Pána Boha a od Svätej Cirkvi, ktorá je našou matkou“. /toľkoto o.biskup/

Môžeme doplniť: Je veľa otáznikov, ktoré prináša tento čas. Pre veriaceho človeka zvlášť. Kedysi sv. don Bosco povedal: „Vo svete je len jedna skutočná vojna. A to proti Bohu a Cirkvi.“ Tak začal svoju dejinnú cestu aj komunizmus, keď nenávisť voči Bohu a viere nemala obdoby. Nebudeme spomínať tie hrozné štatistiky. Niekedy sa na to už pomaly zabúda. Ale nemali by sme. Viera znamená cestu, ktorá je podopretá nielen krvou Božieho Syna pre našu spásu, čo je podstatné, ale aj krvou a svedectvom utrpenia i mučeníctva miliónov svedkov, ktorí patrili Bohu a vydávali svedectvo najvyššie. V celých dejinách ale aj dnes, každodenne v mnohých krajinách sveta. Cirkev musí prechádzať touto skúškou, ale nekráča sama. Buďme vďační, hovorí sv.Pavol, za to čo sme dostali v Kristovi, ale aj opatrní, a prosme,  aby sme o to neprišli. Lebo prísť o vieru a živý vzťah k Bohu a svedectvo o ňom, by znamenalo prísť o všetko v absolútnom zmysle.

Spracoval š.k.

V týchto dňoch rezonujú mnohé pohľady, nielen tie oficiálne, na pandémiu vo svete. Konšpiračné, odborné  i tie laické, s otáznikom, čo je pravdivé a čo je správne? V Evanjeliu nájdeme Ježišove slová, ktoré vyslovil s veľkou vážnosťou: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre Evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?! Lebo za čo človek vymení svoju dušu?!“ ( Mk 8, 35-37  ).

Keď zomrel srbský pravoslávny biskup nakazený na koronavírus, reakciou typicky  svetskou bolo, lebo cirkev nedodržiavala nariadenia. Reakciou cirkvi boli Kristove slová, ktoré neapelovali na zdravý rozum, ale na vieru. Kto stratí svoj život pre mňa, ten si ho zachráni. A tak reagovala aj srbská cirkev. Vydala toto vyhlásenie a svojich duchovných obraňovala slovami: „Je nezmyselné a mimoriadne zlomyseľné, že tí, čo nechodia do kostola a ani sa nezúčastňujú aktu prijímania, budú od cirkvi očakávať, že svojich veriacich pripraví o to, čo je pre nich najdôležitejšie.“  Podľa Srbskej pravoslávnej cirkvi je tvrdenie, že cirkev ohrozuje zdravie obyvateľstva, „čistým klamstvom“. Apeluje pre kresťanov na “to najdôležitejšie”. A tým je Kristus. Cirkev žije vo svete ale nie je zo sveta. Je prirodzené, že chápanie mnohých vecí bude odlišné. Viera sa opiera o Boha, dáva ho na prvé miesto, rozumom sa snaží pochopiť pochopiteľné, ale často stojí pred Tajomstvom, ktorý si žiada akt viery a dôvery v Boha prednostne, i napriek tomu, čo chce rozum. A dokonca i za stratu vlastného prospechu, ba dokonca života.

V talianskych novinách na tému rozličných katastróf zazneli slová svätého Augustína, ktorý  vysvetľuje, že Boh používa trest, aby obnovil poriadok stvorenia ním samým chcený, a tým pedagogicky vychováva človeka, aby si vážil dobra a utekal pred zlom. »Ak zlí užívajú svoje dobra podľa svojej skazenej vôle, Boh využije ich zlo ako prostriedok spravodlivej autority a správne použije to, čo oni spôsobili nezriadene svojimi hriechmi. Boh teda používa trest  človeka k dobrému cieľu, dopúšťa to, čo chce, a chce to, čo dopúšťa.

Písmo sväté obsahuje početné príklady božských trestov už od svojich prvých stránok a všetko to sú sekvencie ľudských hriechov, a Božích trestov na obrátenie hriešnikov. Presne podľa zásady, že Boží trest má svoju príčinu a svoj cieľ. Príčinou je hriech  človeka, cieľom je jeho obrátenie. V roku 1917 Benedikt XV. v príhovore k pôstnym kazateľom uvádza: Verejné tresty sú odpykaním vín, keď verejné autority alebo národy sa vzdialili od Božej vôle. Opäť je to jeden z pohľadov viery jednej z cirkevných autorít.  
Cisterciánsky opát Vital Lehodey v minulom storočí napísal, že kalamity sú všeobecne trestom za hriech: čím sú univerzálnejšie a strašnejšie, tým viac museli prúdy neprávosti vyprovokovať Boží hnev. Ale ako zmieriť Božie tresty s nekonečným Božím milosrdenstvom? Otázka je však položená chybne, pretože – vo svetle viery – samotné tresty sú skutkom Božieho milosrdenstva. »To, čo my nazývame rána a trest – píše Lehodey – je často veľká milosť, zrejmý dôkaz milosrdenstva. Chápanie trestu môže byť pomýlené, ak nechápeme jeho význam z pohľadu dobra a lásky, ktorá ma za cieľ priviesť človeka k záchrane zo zla, a to predovšetkým z pohľadu celej večnosti.

Po týchto slovách sa otvára pred nami opona veľkej pandémie spôsobenej Covid-19; neviditeľný vírus, ktorý poslal na kolená celé národy aj s ich snami o všemohúcnosti. Vlády počnúc talianskou usilujú o záchranu života drakonickými opatreniami, ktoré snáď nemajú v dejinách precedens. Ale rovnaké vlády podporujú a tolerujú zločiny ako potraty a eutanáziu, ktoré ako vraždy predstavujú hriechy volajúce o pomstu pred Božou tvárou. A keďže štáty sú prevažne laicistické, týmto evidentným rozporom rovnako ako aj inými zosmiešňujú sami seba, čo ani neudivuje.

Autor článku uvádza, že ak vládni činitelia si chcú predĺžiť život (aj napriek evidentnej kontradikcii) je pochopiteľné; Ale že aj cirkevné autority by nám chceli predĺžiť život, namiesto aby sa usilovali prednostne o jeho spásu, je niečo nevídaného. Na predĺženie života nepotrebujeme cirkev. Potrebujeme cirkev, aby sme kresťansky žili a kresťansky umierali. A z toho dôvodu potrebujeme, aby Cirkev hovorila o posledných veciach: smrti, súde, pekle a nebi, teda o poslednom cieli nášho života, ktorým nie je tento prirodzený život, trebárs dlhý, ale život večný. A práve tieto posledné veci sú v pandémii čímsi, čo akosi absentuje. Zdá sa, že istá časť ľudí cirkvi  sa bojí fyzickej smrti viac ako naši vladári. Ale smrť nie je to najhoršie zo všetkého zlého: horšie ako toto zlo je smrť večná, t.j. smrť v Božej nemilosti.

Všetky prosperity sveta budú najhoršími ranami, ak duše zaspia v nedbanlivosti a zabúdaní, a prebudia sa až  na dne priepasti. Naopak najstrašnejšie kalamity, aké trvali celé roky, sú len maličkosťou v porovnaní s nikdy nekončiacim zatratením duše; sú naopak prejavom veľkého Božieho milosrdenstva a pre nás skutočným šťastím, ak za túto cenu môžeme viac napraviť svoje životy, a znovu získať naše právo na nebo. Chceme preto cirkev, ktorá hovorí o nebi, nie o krajine medu a mlieka tu na zemi , o živote večnom, ktorý nikdy nekončí viac než o tomto živote, ktorý uplynie ako dych.

Celé poslanie Cirkvi je zhrnuté   v  spáse duší, a to je tiež jej prvoradý cieľ.

Preto by sme radi počuli ľudí cirkvi hovoriť o posledných veciach, o obnove v živote milosti, nie len liturgii on-line. Ak je pre vlády problémom počet mŕtvych – a tým bude vždy – pre Cirkev zostáva skutočným problémom počet zomretých bez Boha. Za ten bude skladať tie najprísnejšie účty.

Použité čiastočné citáty z   Corrispondenza Romana a tlač.agentúry , prevzaté a upravené

Spracoval š.k.

Z príhovoru  Richarda Wurmrandta / z r.1993/

“Musíte sa znova narodiť “ (Jn 3,7) Naši milovaní, Ježiš povedal, že sa človek “musí znovu narodiť”. Ale k čomu? Prečo by sme sa mali narodiť znova? Ježiš vedel, prečo prišiel na tento svet. Vyhlásil: “Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde” (Jn 18,37). Narodili ste sa z Boha za tým istým účelom, a nie aby ste si sebecky užívali skutočnosti, že ste spasení, zatiaľ čo druhí nie sú, a že na vás čaká nádherné nebo, zatiaľ čo ostatní budú horieť v pekle. Narodili sme sa znovu preto, aby sme boli Kristovými svedkami , či už v izbe alebo v súžení, a skrze našu vlastnú obeť máme dopĺňať zostávajúce utrpenia na Kristovi (Kol. 1,27).

Kto by vedel o Kristových utrpeniach, keby v každej generácii neboli veriaci, ktorí brali svoj kríž, nasledovali Ježiša a pritiahli takto druhých k spáse? Človek sa rodí znova, aby slúžil Jemu, inak sa znovu nenarodil.

Zbožná panovnica ruská cárovná Alexandra Fjodorovna, žena posledného ruského cára, bola v roku 1917 uväznená a následne zavraždená komunistami spoločne so svojím manželom  cárom Mikulášom a ich piatimi deťmi. Keď bola kráľovská rodina jednej noci odvlečená do pivnice, kde im povedali, že budú zastrelení, nikto z nich nežobral o život, ani neprejavil najmenší náznak odporu. Ruské noviny publikovali po páde komunizmu báseň, ktorú napísala vo väzení jej pätnásťročná dcéra, ktorá mala predtuchu, že bude zabitá. Vo svojej básni hovorí, že chce umierať s modlitbou na perách, v ktorej bude vyprosovať odpustenie pre svojich vrahov. Teraz bol tiež v ruských archívoch nájdený denník cárovnej Alexandry. Vykazuje neobyčajnú krásu. Pri jeho čítaní akoby sme stáli na svätej pôde. 

Alexandra napísala: “O Mesiášovi sa v Starom Zákone často hovorí ako o služobníkovi Pánovom. Služba teda nie je vec úbohá, ale božská. Keby sme len preniesli tento zákon služby do nášho rodinného života! Ako nežne láskavými by sme sa ku každému stali a boli privádzaní k nespočetným pozornostiam a službám, ktoré by zmenili naše domovy na miesta nebeskej lásky. Keby sme sa naučili slúžiť, ako slúžil Kristus, stali by sme sa tými, ktorí myslia na tých druhých okolo nás, nie ako na tých, z ktorých môžeme mať nejaký prospech alebo od nich prijať nejakú službu či podporu, ale ako na tých, ktorým my môžeme urobiť nejaké dobro alebo službu. “A na iných miestach jej denníka čítame:” Sobotný odpočinok, ktorý dáva Kristus, nie je vonkajšie pohodlie, ale odpočinutie duše. Je možné mať toto odpočinutie v celej jeho sladkosti a plnosti, a napriek tomu musieť bez prestania namáhavo pracovať a znášať nepretržité súženie a bolesť.

Niektorí z najväčších kresťanov, ktoré svet kedy poznal, boli veľkými trpiteľmi a pritom nič nemohlo prerušiť ich odpočinutie. Svoju prácu môžu činiť dobre len tí, ktorí majú toto odpočinutie vo svojich srdciach. Nepokojná myseľ je pre dobrú prácu nespôsobilá. Prorok hovorí: „V utíšení a dôvere bude vaša sila.“  Nepokoj nás oslabuje. Ochromuje ruky tak, že sa nám práca nedarí.  Znepokojuje našu myseľ natoľko, že nie sme schopní jasného myslenia. Narušuje našu vieru do tej miery, že strácame svoju závislosť na Bohu a večných veciach. Naša práca trpí nedostatkom moci, pretože nedostávame odpočinku. Náš duchovný život  stráda hĺbku, pretože sa podobá oveľa viac hlučnému a hrmotnému potoku, ktorý sa rúti zo svahu a oveľa menej sa podobá pokojnému jazeru, ktoré je nehlučné a tiché a ktorého hĺbky naplnené pokojom nemôžu rušiť žiadne búrky. Odpočinutie je božský dar , ale aj lekcia, ktorú sa musíme naučiť. Tejto lekcii sa naučíme, keď na seba vezmeme Kristovo jarmo. Jarmo je symbol podriadenia sa. “Naša misia, ktorá je inšpirovaná takýmito slovami mučeníkov, bola založená s jediným zámerom – slúžiť trpiacej cirkvi. 

Dvojnásobná mučenica cárovna Alexandra bola dvojnásobnou mučenicou: najskôr, keď bola zabitá, a potom, keď bola nehanebne ohováraná. Dokonca aj Trockij, ktorý sa snažil byť viac humánny ako jeho kolega Stalin a musel pred jeho úkladmi utiecť do exilu, cítil, že je jeho povinnosťou brániť cárovnú, na ktorej zavraždení mal tiež podiel. Vo svojej Histórii ruskej revolúcie napísal, že obvinenia, ktoré bola proti nej vznesené, sa ukázali ako falošné.

Boli však aj iné príbehy. Nasledujúce riadky sú vyňaté z listu, ktorý napísala v roku 1981 jednoduchá  žena menom Valentina Fedotovová svojmu manželovi Ivanovi. Ten bol v komunistickom väzení, kde si odpykával desaťročný trest, pretože bol odsúdený pre svoju vieru a svedectvo viery.

Môj milovaný, modlím sa za teba, kedykoľvek pokľaknem k modlitbe, a budem tak robiť, kým moje srdce bude udierať. Viem, ako veľmi strádaš. Nech ťa na tejto tvojej ťažkej ceste nezmáha únava a nech nie si skrúšený zármutkom. Naučila som sa toho v tejto škole utrpení už veľmi veľa. Moja viera, nádej i láska ku Kristovi, moja modlitba za tvoj telesný i duchovný prospech, berú svoju silu práve v týchto skúškach. Zlož všetku svoju dôveru v Boha a nech sa deje čokoľvek, nájdeš v ňom pokoj. On naplní tvoje túžby. Neplač a nebuď smutný. Prijímaj všetko ako Božiu vôľu pre svoj život. Ježiš v Getsemany povedal:, Nemám piť kalich, ktorý mi môj Otec dáva? ‘(Jn 18,11). Budeš spravodlivý, keď nebudeš nikdy prosiť o priazeň našich  utláčateľov, ale budeš ďakovať Bohu za všetko, nech to bude akokoľvek ťažké. Ďakuj Bohu aj za temnotu väzenia, bolesť odlúčenia, proste za všetko. Ten, ktorý pomáhal starozákonnému  väzňovi Jozefovi v Egypte, bude pamätať aj na teba. Nech nám táto sejba sĺz poskytne žatvu radosti. Buď dobrého ducha.  Za celých osemnásť rokov, po ktorej bol jej muž vo väzení, uzrela ho iba jedenkrát, a to cez malé sklenené okienko, keď ležal na lôžku po srdcovom záchvate. Po páde komunizmu pôsobili obaja manželia ako misionári v Rusku.

V  Rusku však boli i milióny rezignovaných duší … V archívoch KGB sa našli dokumenty, podľa ktorých na jednom predmestí Moskvy, ktoré sa nazýva Butovo, bolo zhromaždených štyridsaťštyritisíc väzňov, aby potom boli v skupinách po dvoch stovkách popravení a tajne pochovaní. (Mnohí z nich boli kresťania.) Boli medzi nimi dokonca aj cudzinci, vrátane niekoľkých Američanov. Na mieste tohto masového hrobu potom bol vysadený sad. Niektoré duše z týchto povraždených by preto mohli pri vzkriesení zasiahnuť slová Nebeského milovníka: “Pod jabloňou som ťa zobudil.” (Pieseň piesní 8,5) Aby toto vraždenie zostalo utajené, bola popravčia čata následne tiež zastrelená. Starší ľudia rozprávali, že vtedy počuli takmer nepretržitú streľbu, ktorá prezrádzala, čo sa za vysokým ostnatým drôtom deje. Claudia Vasilijevna má však odlišný príbeh. Po páde sovietskeho režimu v Rusku odhalila, čo jej svedomie zaťažovalo po päťdesiatšesť rokov. Počas spomínaného vraždenie jej ktosi zaklopal jednej noci na dvere. Keď otvorila, zbadala akúsi biednu, pološialená ženu, ktorej podoba jej navždy zostane vypálená do pamäte. Tá žena povedala, že bola odsúdená kvôli svojej viere, ale podarilo sa jej utiecť. Prosila o úkryt. Claudia zabuchla dvere, a nechala ju vonku. Tým spečatila jej osud. Cez pol storočia sa potom snažila utíšiť svedomie, že konala správne. Keby ju pozvala dovnútra, iste by polícia jej obydlia prehľadala a ženu objavila. Rovnako by ju teda nezachránila a na popravisku by nakoniec skončila aj ona s celou svojou rodinou. A teraz sa na chvíľu zamyslite a uvažujte. Čo by ste urobili na mieste Claudie? Povedzte! Svedomie nemožno utíšiť rozumom. Sama vedela, že je vinná. Hrozila sa smrti, ako chvíle, kedy sa stretne so ženou, ktorú kedysi odmietla zachrániť. A skutočnosť, že po páde komunizmu sa začali objavovať príbehy tých, ktorí sa pre záchranu druhých dokonca vedome obetovali, jej svedomie ešte viac bodalo.  

Na konci druhej svetovej vojny vstúpila do Rumunska sovietska armáda. Dovtedy sme žili pod nemeckou nadvládou. Všetci nemeckí vojaci aj mnoho nemeckých civilistov bolo chytených a uväznených. Nad tým, kto by im pomáhal alebo ich ukrýval, visel rozsudok smrti. V tej dobe som spravoval v Bukurešti zbor pozostávajúci najmä zo židovských kresťanov. Jedného večera hľadali útočisko v našom chráme dvaja Nemci, ktorí utiekli počas eskorty do sovietskeho väzenia. Na sebe mali stále ešte nemeckú uniformu a ak by boli chytení, takmer iste by boli okamžite zastrelení.
 Niektorí členovia môjho zboru, hoci ich rodiny za nacizmu nesmierne trpeli, porozumeli, že nemajú druhých súdiť, ale pomáhať tým, ktorí sa ocitli v smrteľnom nebezpečenstve. Títo ľudia boli uväznení len kvôli tomu, že boli nemeckými vojakmi, bez toho aby sa akokoľvek skúmala ich osobná vina. Dostali sa do podobného postavenia, v akom boli ešte pred niekoľkými dňami v Rumunsku Židia. Navzdory riskovaniu vlastného života sa títo židovskí kresťania rozhodli nemeckých vojakov ukryť a zachrániť. Popri tom pomáhali tiež niekoľkým  nemeckým deťom.

Osobne som v tom nevidel nič mimoriadne. Norma rokovania pre všetkých kresťanov spočíva v tom, čo by za danej situácii urobil Kristus … V samotnom hitlerovskom Nemecku boli  mnohí  kresťania, ktorí podobne pomáhali Židom. Mnoho kresťanov v Sovietskom zväze si osvojilo ten istý postoj. Ale boli aj nespočetné zástupy tých, ktorí vedia, že sa previnili. Niektorí mučili alebo zabíjali, iní odsudzovali či zatracovali, ďalší zatvárali oči a niektorí  chválili vražedný komunistický režim a mnohí sa previnili len tým, že mlčali alebo zabuchli dvere pred prenasledovanými. Bolo mnoho Claudií. Len Ježiš môže zachrániť.

Po páde komunistického režimu bola celá rada takých nešťastných duší. Je však onen Jediný, ktorý môže naplniť svojim pokojom aj takto preťažené srdcia. Ježiš sa stotožnil s hriešnikmi.   “On sám vzal na seba ich trest a zomrel na kríži za hriešnikov. Keď sa stal kvôli nám hriechom, naše hriechy, aj keby boli červené ako purpur, zbeleli vďaka nemu ako sneh.

Pripomíname si tiež výročie  od mučeníckej smrti Jána de Britto, bojovníka na misijnom poli. V dnešnej dobe žije v Indii cez dvadsať miliónov kresťanov. Boli získaní nezmerným úsilím a obetí mnohých ľudí aj krvou mučeníkov, medzi ktoré patrí aj Jan de Britto. Ako syn mocnej portugalskej aristokratickej rodiny odmietol ponuku sľubnej kariéry v kráľovskom paláci a namiesto toho sa stal jezuitským misionárom. Vydal sa do Indie, na cestu, ktorá v tom čase trvala šesť mesiacov a znamenala množstvo najrôznejšieho nebezpečenstvo, od plavby za prudkých búrok až po ochorenie smrtiacou nákazou. Z dvadsiatich piatich misionárov, ktorí vyplávali spoločne s ním, ich päť zomrelo ešte po ceste. Ďalších sedem ich doplávalo do cieľa v tak zúboženom stave, že krátko na to zomreli. Z prístavu však misionára čakala ešte viac ako päťsto kilometrová vysiľujúca cesta pod horúcim indickým slnkom, ktorou museli ísť pešo. To bolo príliš aj pre tie najviac zapálené srdcia. Jan de Britto si ale napísal do svojho denníka: “Prišiel som do tejto krajiny, aby som zápasil s ťažkosťami a žil v odriekaní a nie kvôli pohodlnému životu.” Pretože indické obyvateľstvo bolo rozdelené kastovým systémom, dostali misionári príkaz, že nesmú kázať medzi príslušníkmi najnižšej kasty. Jan de Britto však na to nedbal, hovoril k chudobnejším a chodil z miesta na miesto bosý ako hinduistickí mnísi. V jednej svojej správe predstaveným  napísal: “Pobýval som desať dní vo Varugapati. Pokrstil som tam na štyristo ľudí. Začínajú sa stavať rady chrámov. “

V Indii pôsobil od roku 1674 až do roku 1693, kedy bol uväznený. Dôvodom bola závisť  jednej z vysoko urodzených manželiek na vieru obráteného miestneho vládcu, ktorý ako kresťan opustil na príkaz misionára polygamiu. Strýko tejto ženy bol vládcom Ramnadu, jedného územia Indie, ktorý si tento prípad vzal za zámienku k všeobecnému prenasledovaniu kresťanov.  Jan de Britto bol sťatý na brehu mora 4. februára 1493. Keď k nemu pristúpili jeho kati, Ján im povedal: “Drahí bratia, čiňte so mnou, čo si prajete.” Nato bol rozsekaný na kusy mečmi a sekerami. Pripomínať si kresťanov, ako bol Ján de Britto, by malo byť cťou v akejkoľvek dobe. Modlime sa za všetky národy a usilujme, aby sa nad všetkými rozprestrela Božia sláva.

 (Richard Wurmbrand  (1909-2001)   bol pre svoju vieru väznený 14 rokov v komunistickom žalári. Po odchode na Západ založil so svojou manželkou Sabinou v roku 1967 medzinárodnú misijnú organizáciu, ktorej cieľom je pomáhať prenasledovaným kresťanom. Tento článok bol publikovaný v bulletine misijnej organizácie Hlasu mučeníkov).

Jedna z najpozoruhodnejších kníh Biblie je zbierka 150 modlitieb – kniha Žalmov. Je to súbor modlitieb, na spôsob básní a spevov, ktorých veľká časť pochádza priamo od kráľa Dávida, z ktorého potomstva podľa prisľúbenia sa narodil Kristus v meste Betlehem, odkiaľ pochádzal Dávid.

Ako naznačuje grécky názov Psalmoi, spievali sa s hudobným sprievodom (psallein zn. hrať na hudobnom nástroji). Mali hlboký súvis s históriou židovského národa, jeho dejinami, v ktorých Boh svoj ľud sprevádzal, i s bohoslužbami v jeruzalemskom chráme.

Sv. Augustín o žalmoch napísal: “Keď sa žalm modlí, modlite sa i vy, keď plače, plačte i vy, keď sa raduje, radujte sa i vy. Žalmy – to je naše zrkadlo.

Kresťanský učiteľ Origenes upozorňoval, že žalmy treba dať do súvislosti s ľudskou dušou, s osudmi sveta, s cestou Cirkvi, s vesmírom, s ľudskými túžbami, bojmi i zápasmi. Žalm ukazuje, čo sa odohráva vo vnútri človeka, ale tiež vo svete, ale aj v božom ľude.

V duchovnom a obraznom zmysle dostávajú žalmy svoj význam napriek historickým a starozákonným vyjadreniam. Ak niektoré žalmy napríklad preklínajú nepriateľov, sv.Dorotej hovorí, že našimi nepriateľmi dnes nie sú Babylončania, Amončania ap., ale zlé myšlienky a vášne, tie chcú dobyť naše srdce, Boží Jeruzalem v nás. Proti nim zvolávame na pomoc Božiu silu a túžime ich „ubiť“, kým sú malé. Obraz krvavých vojen a bojov je potrebné preniesť na duchovné bojisko v našom vnútri.

Starí mnísi odriekavali všetkých 150 žalmov denne. Taktiež i pri zomrelých v našich podmienkach bol kedysi zvyk pomodliť sa cez noc pri mŕtvom 150 žalmov, ako najúčinnejšiu modlitbu pre dušu zomrelého. Jeden z opátov mal videnie, pri ktorom videl čierne vojsko, a on stál oproti nemu s recitáciou žalmov. A sám poznamenal: „Verte mi, deti moje, nič tak nepopletie, nepodráždi, nerozčúli, nezraní, nezahubí a nezarmúti zlých duchov a satana, ktorý proti nám povstane, ako stála modlitba žalmov. Celé Sväté Písmo je ako hovorí apoštol Pavol, nám na poučenie, budovanie, a mnohé iné ciele, ale nič tak netrápi démonov, ako modlitba žalmov.

Skúsme si viac priblížiť a vysvetliť 3 žalm. Dávid uteká so šesťsto  vernými vojakmi do pustatiny pred synom Absolónom, ktorý sa vzbúril proti nemu. Prichádza správa, že ľudia (srdce Izraelitov) sa obrátili priaznivo k Absolónovi. Z toho vzíde bolestná modlitba: „Pane, ako mnoho je tých, čo ma sužujú! Mnohí povstávajú proti mne. Mnohí o mne hovoria: „Boh mu nepomáha.“

Keď pôjdeme o niekoľko storočí dopredu, tak zachytíme, že ľud (srdce Izraela) sa odvrátil od svojho Spasiteľa. Pod Kristovým krížom zaznievajú skoro tie isté slová: „Spoliehal sa na Boha, nech ho vyslobodí, ak ho má rád!“

Kristus však žije na ceste Cirkvi. Ak sa pozeráme na žalm ekleziologicky, čítame tam minulé i súčasné dejiny. Koľko je v dejinách tých, čo chceli a chcú zničiť kresťanstvo, a už dopredu strojili pohreb počnúc rímskymi cisármi, pokračujúc výrokmi vodcov komunizmu a iných totalít. Žalmista hovorí o ich zmýšľaní:“ Poďme a už ich nebude. Zhoďme ich jarmo zo seba (Božie prikázania) atď. Aj keď sa situácia zdá vážna a ťažká, bolestná, žalmista vyznáva: „Nebudem sa báť tisícov ľudí, čo ma obkľučujú. Povstaň, Pane, zachráň ma, Bože môj. Veď ty si udrel mojich nepriateľov po tvári a hriešnikom si zuby vylámal.“ (Žalm 3,7-8) Ak sa niekedy cítime sklamaní, opustení, žalm hovorí do nášho vnútra: „Ty však, Pane, si môj štít, moje útočište, ty mi dvíhaš hlavu.“

Modlitby žalmov majú mnohé námety. Boh Stvoriteľ a jeho diela: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a hviezdy, ktoré si ty stvoril. Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“(Žalm 8,4-6)

Chvália sa tí, čo zachovávajú Božie príkazy: „Blažení tí, čo idú cestou bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho:“ (Žalm 118,1)

Žalmy sú nesmierne bohaté, sú posvätným textom, inšpirované Svätým Duchom a zostávajú pre nás veľkým sprievodcom modliaceho sa na  ceste spásy.

Taliansko: Biskup pripisuje vírus nemorálnosti spoločnosti

Aspoň jeden biskup v epicentre epidémie si robí starosti nielen zo zdravia jemu zverených duší, ale ešte viac je ustarostený o ich večnú spásu:

Biskup zdôrazňuje perspektívu večnosti pre ľudstvo a píše:
„Zjavenie nás učí, že stvorenie je zverené starostlivosti človeka a jeho vláde kvôli konečnému cieľu a tým je Boh.
Prijmeme túto skúsenosť s koronavírusom na prehĺbenie a rozšírenie myšlienky starosti o spoločné dobro? Ako bojujeme o záchranu života toľkých ľudí a nezastavujú sa potraty, predaj antikoncepcie, prax eutanázie, ani obetovanie ľudských embryí a nekončia sa ani mnohé iné praktiky namierené proti životu a rodine?

Objavovanie spoločného dobra a potreby spoločnej a sústredenej účasti na boji proti epidémii si vyžaduje intelektuálnu odvahu a vôľu rozšíriť túto koncepciu dobra života tak, ako je to prirodzene potrebné.“

„Človek má vládnuť prírode a nové panteistické postmoderné ideológie sú nehumánne. Nie je to človek, kto sa musí naturalizovať, ale príroda, ktorá sa musí humanizovať.“

Biskup Crepaldi ponúka aj hlboké myšlienky o národnej suverenite, ktorú národy potrebujú, aby mohli čeliť krízam ako je tá súčasná a o odmietaní globalizačného „princípu subsidiarity“, čo vyžaduje rozhodnutia na miestnej úrovni, do takej miery ako je len možné a vzťah štátu a aj Cirkvi v čase, keď je Cirkev na svete prinútená rušiť bohoslužby pre veriacich. „Politická autorita oslabuje boj proti Zlému a tak je to aj v prípade súčasnej epidémie, keď dáva na jednu úroveň sväté Liturgie a omše s rekreačnými aktivitami, ktoré majú byť zrušené.“

Na káve po atentáte u pápeža Jána Pavla II. 

Po pobyte na Klinike Gemelli v Ríme, sotva sa Ján Pavol II zotavil z útoku, ktorý ho takmer stál život v r. 1981, sa pápež  už odvážil pozvať si najbližších priateľov na obed. Bola to hŕstka biskupov vrátane nášho biskupa Pavla Hnilicu, ktorý potom rozprával túto príhodu:
Konverzácia sa dobre rozbehla a potom sa začalo hovoriť o atentáte. „Kto je za týmto útokom?“ A každý začal vyjadrovať svoj názor od KGB až po CIA atď. … Ján Pavol II. ticho sedel, popíjal svoju kávu a počúval tieto analýzy. Po tom, čo sa spomenuli všetky možné príčiny, všetci boli zvedaví a chceli počuť odpoveď Svätého Otca. Ján Pavol II. vtedy povedal:
„Je to satan!“ Zarazení biskupi zostali ticho a pápež dodal:
„Ale zapamätajte si, že aj satan je nástrojom v Božích plánoch!“

 Viedeň, 15.3.2020 (kath.net)  – Otvorený list farára z Viedne:

Vážení zodpovední za zákaz bohoslužieb v chrámoch Rakúska, ako synovi lekára mi bola do kolísky vložená aj veľká úcta k medicíne. Ako právnik som vždy bránil nenahraditeľný význam demokratického právneho štátu. Ako Rakúšan som rád, že smiem žiť v krajine, ktorého vláda sa kompetentne a empaticky stará o blaho v ťažkých obdobiach obyvateľstva.
Ako katolík sa teším, že Cirkev má tú veľkosť revidovať rozhodnutia, ktoré sa ukázali ako nepriaznivé. Ako katolícky kňaz poznám už 20 rokov duševnú biedu ľudí v milovanom Rakúsku.
Vieme, že nikto nemusí ísť na bohoslužbu, lebo biskupi veriacich zmysluplne dišpenzovali od nedeľnej bohoslužby. Mne však ide o státisíce ľudí v našej krajine, ktorí vo svätej Obeti hľadajú silu, útechu a nádej a ktorým sa to bez extrémneho rizika ako už 2000 rokov dá umožniť. Preto sa dnes obraciam na vás v mene mnohých veriacich, ktorí sú v súčasnosti zúfalí a zdvorilo sa vás chcem opýtať:

1. Prečo sa výnos o najviac 100 osobách na podujatiach vo vnútri 12. marca zmenil tak, že to už nemá platiť pre cirkev?
2. Je pravdou, že od 16. marca prvý raz v histórii Rakúska ľudia nesmú chodiť na slávenie Eucharistie? Dokonca aj počas morovej epidémie a vojen, za hrôzovlády nacistov a obsadenia Sovietov nikdy neplatilo také nariadenie.
3. Prečo ste rozhodli, že 100 ľudí sa môže modliť v kostole, ale ani jediný veriaci nesmie byť fyzicky na bohoslužbe – prameni a vrchole celého kresťanského života? Aké riziko nákazy navyše by malo vychádzať z  bohoslužby?
4. Je naozaj v zmysle vynálezcu bohoslužby Ježiša Krista, že farár sa musí priam zakrádať do farského kostola, aby ho len nejaký veriaci neprichytil pri slávení Eucharistie, ktorú má predsa denne sláviť práve pre svojich veriacich, ktorí sa na nej nesmú zúčastniť?
5. Je vážne zakázaná bohoslužba na 4. pôstnu nedeľu „Laetare“ – a stať sa najmarkantnejšou nedeľou v histórii Rakúska, keď je zakázaná nedeľná bohoslužba? Má byť naozaj do Kvetnej nedele Boží ľud vylúčený z liturgie v nádherných kostoloch Rakúska, ktoré naši predkovia často stavali ako pripomienku záchrany na hlad, mor a vojny?
6. Naozaj nebudú smieť 19. marca 2020 všetci Korutánci, Štýrčania, Tirolčania a veriaci vo Vorarlbergu sláviť sviatok svojho patróna sv. Jozefa, Ježišovho pestúna v ich milovaných chrámoch?
7. Je žiaľ nevyhnutné, aby aj v týchto týždňoch státisíce ľudí každý deň trávili veľa času v supermarketoch, verejnej doprave a verejných budovách a vystavovali sa neporovnateľne vyššiemu riziku. Je teda nepochopiteľné, že by to v obrovských chrámoch na jedinú hodinu v týždni nebolo možné. Myslíte si naozaj, že nedeľná liturgia predstavuje riziko, ktorému sa všetci musia nevyhnutne vyhnúť?
8. Ako možno prehliadať, že nám katolíkom je svätá liturgia taká vzácna, že sme po stáročia vyvinuli dobré idey, aby sa mohla konať aj za ťažkých okolností v každom prípade v kostole? Aj v tomto ťažkom čase sme na to ochotní.
Vidím ľudí, ktorí v nedeľu skoro ráno kostol dezinfikujú. Vidím pri vchode možnosť dezinfekcie ako to tisíce ľudí ako napr. lekári denne robia. Vidím strážcov brány ranej cirkvi, ktorí pri vchode prosia 96. osobu, aby išla na liturgiu inde. Vidím miesta na sedenie rozdelené ako je to teraz v našom parlamente, aby veriaci mali odstup.
9. Ako často Rakúsko v pohnutej histórii zakúsilo, že núdza učí modliť sa, ale vo veľkej pandémii ľudia nesmú byť Ježišovi nablízku pri slávení Eucharistie?
10. Ako to mohlo dôjsť tak ďaleko, že najvyšší predstavitelia už nepripisujú svätým tajomstvám nášho náboženstva viac významu ako futbalovému zápasu alebo debate pri káve, či behaniu po obchodoch.
Ja som v mojej farnosti Penzing St. Jakob okamžite po Popolcovej strede realizoval opatrenia, ktoré biskupi odporúčali až o niekoľko dní. Aj úpravu maximálne 100 veriacich dokážem pochopiť a okamžite som ju splnil.
Úplný zákaz svätej liturgie však v nijakom prípade nedokážem pochopiť!
Posledný podnet pre tento otvorený list dal môj známy. Zavolal na Viedenskú arcidiecézu a informovali ho, že slávenie bohoslužby  v súkromných priestoroch je povolené do 100 veriacich. Podmienkou je, že prevezme zodpovednosť. Odkedy sú však organizátori zodpovední za prenos vírusu a prečo to v našich obrovských chrámoch nie je možné?
Mnohí svätci dali svoj život za svätú liturgiu, lebo Božia sláva a spása duší bola a je pre kresťanov najvyšším cieľom.
Citujem aj z príhovoru pápeža Benedikta XVI. na záver 24. národného eucharistického kongresu Talianska v r. 2015:

„Tento Eucharistický kongres chcel nedeľu ako každo-týždennú Veľkú noc prezentovať ako výraz identity kresťanského spoločenstva a centrum jeho života a poslania. Téma »Bez nedele nedokážeme žiť« nás uvádza naspäť do r. 304, keď cisár Dioklecián kresťanom pod trestom smrti zakázal v nedeľu sláviť a pripravovať na to priestory.
V Abitene, dedinke v dnešnom Tunise, v jednu nedeľu prekvapili 49 kresťanov, ktorí v dome Oktávia Felixa slávili Eucharistiu. Predviedli ich pred prokonzula Anulinusa do Kartága na výsluch. Pozoruhodná bola odpoveď staršieho muža na otázku, prečo konali proti prísnemu príkazu cisára: »Sine dominico non possumus!« To znamená asi toľko:
Bez toho, že by sme sa zišli v nedeľu na slávenie Eucharistie nedokážeme žiť. Chýbali by nám sily zvládať každodenné ťažkosti a nepodľahnúť!
Po krutom mučení bolo 49 mučeníkov usmrtených. Preliatím krvi dosvedčili svoju vieru. Zomreli, ale zvíťazili: v sláve vzkrieseného Krista.“

Mne sa v piatok na konci svätej liturgie takmer zlomilo srdce, keď som pomyslel, že by to mala byť na neurčitý čas posledná bohoslužba.
Krása a útecha liturgie s krásnymi obradmi, modlitbami a piesňami je najlepším pokrmom pre dušu – nevyhnutným a nenahraditeľným. Akú silu nám len dáva Pán vo svojej bohoslužbe, ktorú naliehavo potrebujeme práve v ťažkých časoch! Nechcem vôbec myslieť na bohoslužby na obrazovke, ktoré na mňa pôsobia ako karikatúra toho, čo možno zažiť iba osobne.
V predvečer patróna Viedne, sv. Klementa Mária Hofbauera, prosím preto v mene nespočetných zúfalých katolíkov o odvolanie nerovného prístupu k náboženským akciám v Rakúsku. Keď sme v dynamike dramatických udalostí pokročili prirýchlo o dva kroky vpred, teraz treba znova krok naspäť, aby sme boli v dobrom strede.
Všetkých, čo list čítajú chcem povzbudiť, aby napísali našim váženým biskupom a politikom a zdvorilo im pripomenuli, že osobné slávenie svätej liturgie je pre nás katolíkov nenahraditeľným. Nežalujeme, ale prosíme o nevyhnutné k životu.
Ak by som sa v niečom mýlil, prosím už teraz o odpustenie.
Pozývam všetkých na modlitbu za Rakúsko na www.ora-pro-austria.at.
Dôverujme v tejto situácii o to viac nebu a prosme plní nádeje:
Svätá Panna Mária, oroduj za nás. Svätý Jozef, patrón Cirkvi, oroduj za nás. Všetci svätí, orodujte za nás. Všetci svätí anjeli, orodujte za nás.
Milosť nášho Pána Ježiša Krista, láska Boha Otca a spoločenstvo Božieho Ducha  , nech je s vami všetkými!

Farár Christian Sieberer
Fara Penzing St. Jakob, Viedenská arcidiecéza

Prevzaté a spracované z kresťanských agentúr

Nebudem hovoriť na túto tému z hľadiska lekárskeho alebo vedeckého. K tomu nie som kompetentný. Budem sa držať iných hľadísk: hľadiska vedca politických a sociálnych vied; hľadiska historika; a hľadiska filozofa dejín.

Hlad, mor a vojny v  XIV. storočí boli vykladané kresťanským ľudom ako Boží trest. Tria sunt flagella quibus Dominus castigat – tri sú metly ktorými Boh trestá národy: vojna, mor a hlad, napomína sv. Bernardin Sienský (1380-1444). Tento svätec patrí do počtu svätých ako Katarína Sienská, Brigita Švédska, Vincenc Ferreri, Ľudovít Maria Grignion z Monfort, ktorí vysvetľovali, ako v dejinách vždy prírodné katastrofy doprevádzali nevernosť a odpadlíctvo národov. Bolo tomu tak na konci kresťanského stredoveku a zdá sa, že rovnako je tomu aj teraz. Svätci ako sv. Bernardin Sienský nepripisujú tieto udalosti zlým náhodám, ale ľudským hriechom, o to ťažším, ak sú to hriechy kolektívne a tie najťažšie, tým viac, ak sú tolerované vodcami národov a tými, čo vládnu cirkvi. Doterajšie úvahy nás privádzajú k tretiemu bodu, k hodnoteniu z pohľadu filozofa dejín

                                                                       I.

Politické a sociálne vedy je to, čo študuje súčasný človek v kontexte sociálnom, politickom a geopolitickom. Z toho zreteľa sa nezaoberám pôvodom koronavírusov, ale sociálnymi dôsledkami, ktoré z toto plynú .Epidémia je rozšírenie nákazlivej choroby v mierke národnom alebo svetovom (v tom prípade sa nazýva pandémia), ktorá postihuje veľký počet indivíduí v priebehu veľmi krátkej doby.
Koronavírus v označení SZO ako »Covid-19« je infekčná choroba, ktorá sa rozšírila po svete z Číny. Taliansko je jedna zo západných krajín, ktorá je najviac zasiahnutá. Prečo je dnes v Taliansku karanténa? Pretože ako postrehli pozorní odborníci od prvej chvíle, problém koronavírusov nie je prezentovaný z hľadiska úmrtnosti na túto chorobu, ale vzhľadom na rýchlosť, s akou sa nákaza šíri. Všetci sú zajedno, že úmrtnosť na chorobu nie je najvyššia. Chorý, ošetrovaný špecializovaným, dobre vybaveným personálom, môže sa z choroby uzdraviť. Ale keďže z dôvodu rýchleho procesu nákazy môžu byť súčasne postihnuté milióny osôb a počet chorých vzrastá, nastáva nedostatok potrebných personálnych štruktúr. K liečbe ťažkých prípadov je potrebná terapia pre intenzívnu ventiláciu pľúc. Pokiaľ toto zariadenie nie je k dispozícii, pacienti umierajú. Keď sa počet prípadov rozmnoží, zdravotné služby nie sú schopné zabezpečiť terapiu pre všetkých a stále väčší počet pacientov chorobe podlieha.
Epidemiologické projekcie sú neúprosné a odôvodňujú prijaté opatrenia. Ak by nebol koronavírus pod kontrolou, môže zničiť celú taliansku populáciu, ale predpokladajme, že pôjde len o 30% nakazenej populácie, teda cca o 20 miliónov osôb. Ak 10% z nich sa ocitne v kríze, znamená to, že tieto osoby bez intenzívnej terapie sú odsúdené na smrť. Jednalo by sa o 2 milióny priamych úmrtí, plus všetky dôsledky kolapsu sociálneho a ekonomického systému, ktorý z toho vyplýva. Kolaps zdravotného systému totiž so sebou prináša ďalšie dôsledky. Prvá je zrútenie produkčného systému krajiny.

Nielen financie, ale aj priemysel, obchod a poľnohospodárstvo sú stĺpy ekonómie štátu a tie sa môžu  zrútiť, keď sa systém výroby a distribúcie ocitne v kríze.Ale je tu ďalší bod, ktorý sa objavuje: hrozí nielen kolaps zdravotného systému, nielen možnosť ekonomického krachu, ale na rade je samotný kolaps štátu a verejné autority, jedným slovom sociálne anarchie. Revolty v talianskych väzniciach ten smer naznačujú.
Epidémie majú psychologické dôsledky vzhľadom k panike, akú môžu vyvolať. Na prelome 18. a 19. storočia sa zrodila sociálna psychológia. Jeden z jej prvých exponentov, Gustav Le Bon (1841-1931), je autorom slávnej knihy Psychológia davu.
  Koronavírus nás stavia pred holú skutočnosť. Nie je koniec s hranicami, ktorý mal predznamenať pád Berlínskeho múru. Nenastupuje triumf nového svetového poriadku: je to triumf svetového zmätku. Politický a sociálny scenár sa týka spoločnosti, ktorá sa rozpadá a rozkladá. Je to všetko organizované? Je to možné. Lebo história nie je sled determinovaných udalostí. Správcom histórie je Boh. My sme správcami zmätku. A to je koniec “globálneho mesta”. Zabijakom globalizácie sa stal globálny vírus zvaný koronavírus.

V tejto veci historik vystriedal politického pozorovateľa a snaží sa vidieť príčiny z dlhodobej perspektívy. Epidémie sprevádzali dejiny ľudstva od počiatku až do dvadsiateho storočia a vždy sa družili k iným ranám: vojnám a ekonomickým krízam. Posledná veľká epidémia španielskej chrípky v dvadsiatych rokoch minulého storočia bola spojená s prvou svetovou vojnou a veľkou depresiou v roku 1929 známou ako “the Great Crash”, svetová ekonomická a finančná kríza na konci dvadsiatych rokov spojená s veľkými recidívami tiež v nasledujúcom desaťročí. K týmto udalostiam sa pripája druhá svetová vojna.
Laura Spinnay, anglická vedecká novinárka napísala knihu s titulom: Španielska chrípka, epidémia, ktorá zmenila svet. Táto kniha nás informuje, že medzi rokmi 1918 až 1920 si španielsky vírus vyžiadal cca 500 miliónov obetí, vrátane niektorých obyvateľov na odľahlých ostrovoch Pacifického oceánu a arktického Ľadového mora, kde vyvolal smrť 50-100 miliónov osôb, desaťkrát viac než prvá svetová vojna.

Prvá svetová vojna prispela k rozšíreniu vírusu na celý svet. Laura  Spinnay píše: Je ťažké si predstaviť účinnejší mechanizmus nákazy pohybujúci sa v obrovských počtoch v jesenných vlnách, ktoré potom dosiahli všetkých štyroch uhlov planéty, kde prepadli ľud oslavujúci sviatky. V podstate to, čomu nás naučila španielska chrípka, je, že ďalšia vlna je nevyhnutná, ale či bude mať desať či sto miliónov obetí, závisí od toho, aký bude svet, v ktorom sa rozpúta.
Vo svete prepojenom globalizáciou je jednoduchosť nákazy určite väčšia ako pred sto rokmi, keď to tak nebolo. Kto to môže poprieť? Ale potom sa historička obracia ešte viac späť.
Dvadsiate storočie bolo najstrašnejším storočím dejín, ale bolo tu iné strašné storočie, ktoré historička Barbar Tuchmanová vo svojej knihe A distant Mirror definuje ako “The Calamitous Fourteenth Century”.Ak sa zastavíme u tohto historického obdobia, ktoré predstavovalo koniec stredoveku a začiatok modernej éry, urobím tak na podklade diel historikov nekatolíckych, ale veľmi serióznych a objektívnych vo svojom bádaní.

                                                               II

Prosebné procesie (Rogationes) boli zavedené v Cirkvi, aby vyprosovali pomoc neba proti kalamitám. V období týchto prosebných dní sa cirkev modlí: Od moru, hladu, ohňa  a vojny vysloboď nás, Pane. Hlad, mor a vojny pokladali kresťania vždy za tresty Božie. Liturgická invokácia v obradoch prosebných dní, ako píše historik Roberto Lopez, “obsahuje v troch storočiach celú svoju dramatickú aktualizáciu”. Medzi storočiami X. a XII. konštatuje Lopez, žiadna z rán, ktoré postihli ľudstvo, nemala taký veľký rozmer; ani mor, o ktorom v tomto storočí ani nepočujeme, ani hlad, ani vojna, ktorá mala veľmi malý počet obetí. Navyše horizonty pre poľnohospodárstvo sa rozšírili ľahkým klimatickým ochladením. Nemáme tu doklady o ľadovcoch na horách ani v Severnom mori, dochádza k rozšíreniu terénov pre pestovania na územiach, kde dnes nie je mysliteľné, bola hojnosť vody aj v oblasti Sahary, ktorá sa potom stala púšťou. Úplne odlišný bol obraz XIV. storočia, ktoré bolo svedkom veľkých zvratov náboženských a politických.
XIV. storočie bolo obdobím hlbokej náboženskej krízy: otvorilo sa úderom v Agnagni, jedným z najväčšieho poníženia pápežstva v dejinách; ďalej videlo prenesenie pápežstva na sedemdesiat rokov do francúzskeho Avignonu (1308-1378), a potom sa uzavrelo medzi 1378 a 1417 štyridsaťročnou západnou schizmou, kedy sa katolícka Európa rozdelila medzi dvoch, potom troch protichodných pápežov. Rok nato protestantská revolúcia zranila jednotu kresťanskej viery.
Ak XIII. storočie bolo storočím pokoja v Európe, XIV. storočie bolo obdobím trvalej vojny. Stačí pripomenúť “storočnú vojnu” medzi Francúzskom a Anglickom, vpád Turkov do byzantskej ríše a dobytie Carihradu.Európa zažila v tomto storočí ekonomickú krízu, spôsobenú klimatickými zmenami, vyvolanými nie človekom, ale zaľadnením. Stredoveké klíma bolo mierne a príjemné, rovnako ako mravy. XII. storočie poznalo naopak prudké ochladenie klimatických podmienok.
Dažde a záplavy na jar 1315 mali za následok všeobecný hlad v celej Európe, predovšetkým v severných oblastiach spôsobili smrť milióna osôb. Hlad sa rozmohol všade. Starí ľudia odmietali dobrovoľne chlieb v nádeji, že ho zachovajú pre mladých, aby prežili, a historici píšu o mnohých prípadoch kanibalismu.

Jedným z hlavných dôsledkov hladu bola prestavba poľnohospodárstva. V tomto období nastúpili veľké hnutia vedúce k úpadku poľnohospodárstva, útek od pôdy a z dedín; dôsledkom bolo opúšťanie vidieka a veľký pokles produktivity pôdy a ochudobnenie živočíšneho dedičstva.
Zlé časy spôsobili hlad, ten spôsobil fyzické oslabenie populácie a otvoril brány chorobám. Historici Ruggero Romano a Alberto Tenenti ukazujú, ako v období XIV. storočia zosilnel cyklus hladomorov a epidémií. Veľká morová rana 1347-1350 sa znovu objavila po šiestich rokoch a opakovala sa štyrikrát s odstupom desiatich rokov.
Mor prišiel z Východu a zasiahol na jeseň Konštantinopol. V priebehu nasledujúcich troch rokov nakazil celú Európu až po Škandináviu a Poľsko. Bol to čierny mor, ktorý opisuje Bocaccio v Dekameron. Taliansko stratila polovicu obyvateľov. Angolo di Tura, kronikár zo Sieny, narieka, že nemohol nájsť nikoho, kto by pochovával mŕtvych, a musel vlastnými rukami  pochovať svojich päť synov. Giovanni Villani z Florencie bol zasiahnutý morom tak rýchlo, že jeho kronika končí v polovici vety. Európska populácia na začiatku r. 1300 dosiahla a prekročila počet 70 miliónov obyvateľov; po jednom storočí vojen, epidémií a hladu poklesla na štyridsať miliónov, teda o viac ako tretinu.

Hlad, mor a vojny v  XIV. storočí boli vykladané kresťanským ľudom ako Boží trest. Tria sunt flagella quibus Dominus castigat – tri sú metly ktorými Boh trestá národy: vojna, mor a hlad, napomína sv. Bernardin Sienský (1380-1444). Tento svätec patrí do počtu svätých ako Katarína Sienská, Brigita Švédska, Vincenc Ferreri, Ľudovít Maria Grignion z Monfort, ktorí vysvetľovali, ako v dejinách vždy prírodné katastrofy doprevádzali nevernosť a odpadlíctvo národov. Bolo tomu tak na konci kresťanského stredoveku a zdá sa, že rovnako je tomu aj teraz. Svätci ako sv. Bernardin Sienský nepripisujú tieto udalosti zlým náhodám, ale ľudským hriechom, o to ťažším, ak sú to hriechy kolektívne a tie najťažšie, tým viac, ak sú tolerované vodcami národov a tými, čo vládnu církvi. Doterajšie úvahy nás privádzajú k tretiemu bodu, k hodnoteniu z pohľadu filozofa dejín.
Teológia a filozofia dejín sú polia intelektuálnych úvah o historických udalostiach a princípoch teológie a filozofie. Teológ dejín je ako orol, ktorý z výšky pozoruje ľudské udalosti. Existujú veľkí teológovia dejín ako sv. Augustin (354-430), Jacques Bénigner Bossuet (1627-1704), nazývaný orol z Meaux podľa diecézy, kde bol biskupom, gróf Joseph de Maistre (1753-1821), markíz Juan Donoso Cortéz (1809-1853), opát zo Solesmes Dom Guéranger (1805-1875), profesor Plinio Correa de Oliveira (1908-1995) a mnohí další.Existuje biblický výrok, ktorý hovorí: Judicia Dei Abyssus Multi, Žalm 35,7): Božie súdy sú morské hlbiny. Teológ dejín sa podrobuje týmto súdom a snaží sa pochopiť ich zmysel.
Svätý Gregor Veľký nás pozýva, aby sme uvažovali o dôvodoch Božích skutkov: Kto v Božích skutkoch neodhaľuje dôvody, pre ktoré ich Boh koná, nenájde vo svojej úbohosti a nízkosti dostatočnú príčinu na vysvetlenie, prečo sú všetky jeho dohady márne.
 

História je v skutočnosti Božie stvorenie, tak ako príroda a ako všetko, čo existuje, pretože neexistuje nič, čo by nebolo podriadené Bohu. Všetko, čo sa v dejinách deje, je po celú večnosť Bohom predpokladané, riadené a spravované. Filozof dejín vo svojej úvahe môže začínať jedine od Boha a u Boha tiež končiť. Boh nielen existuje, ale zaoberá sa svojimi tvormi, odmeňuje ich a trestá ich skutky podľa zásluh a previnenia jedného každého. Katechizmus Pia X. učí: Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá, pretože je nekonečná spravodlivosť.

Spravodlivosť, ako vysvetľujú teológovia, je jedna z nekonečných Božích dokonalostí. Nekonečné Božie milosrdenstvo predpokladá jeho nekonečnú spravodlivosť. Idea spravodlivosti ako Božieho súdu sa medzi katolíkmi často zabúda. Avšak katolícka náuka učí o existencii špeciálneho súdu, ktorý nasleduje po smrti jedného každého, s okamžitou odplatou, a súdu všeobecného, ​​na ktorom budeme všetci súdení za myšlienky, slová, skutky a opomenutia dobrého.
Teológia dejín potvrdzuje, že Boh odmeňuje a trestá nielen ľudí, ale aj kolektívy a sociálne skupiny: rodiny, národy, civilizácie. Ale zatiaľ čo ľudia majú svoju odmenu alebo trest niekedy na zemi, ale predovšetkým na večnosti, národy, ktoré nemajú večný život, sú trestané a odmeňované len tu na zemi. Boh je spravodlivý a dáva každému, čo jeho je: nielenže trestá jednotlivé osoby, ale súdi tiež rodiny, mestá a národy za hriechy, ktorých sa dopúšťajú.

Zemetrasenie, hlad, epidémie, vojny, revolúcie boli vždy posudzované ako Božie tresty. Ako píše otec Pedro de Ribadaneira (1527-1611), vojny a mor, sucha a hlad, požiare a všetky ďalšie katastrofy sú tresty za hriechy národov.

Vírus je pre svetského človeka bez duchovného poznania  len efekt prírody. Kto ale stvoril, riadi a spravuje prírodu? Autorom prírody je Boh sám, so všetkými jej silami a zákonmi a má moc disponovať mechanizmami, silami a zákonmi prírody a vyvolávať fenomény podľa požiadaviek svojej spravodlivosti a svojho milosrdenstva. Boh, ktorý je prvou príčinou všetkého, čo existuje, posluhuje si druhotnými príčinami, aby uskutočnil svoje plány. Kto má nadprirodzeného ducha, nezastavuje sa na povrchu vecí, ale snaží sa pochopiť zámery Boha skrytého za zdanlivo slepú silu prírody.
Veľkým súčasným hriechom je strata viery u ľudí aj v cirkvi: nie u toho či onoho človeka Cirkvi, ale u ľudí cirkvi v ich spoločenstve, až na určité výnimky, vďaka ktorým Cirkev stráca svoju viditeľnosť. Táto nevernosť plodí zaslepenie mysle a tvrdosť srdca, ľahostajnosť k porušovaniu poriadku Božieho a poriadku prírody. Je to ľahostajnosť, v ktorej sa skrýva nenávisť voči Bohu. Ako sa prejavuje? Nepriamo. Títo ľudia sú veľmi prefíkaní, než aby Bohu vzdorovali priamo. Dávajú prednosť vyjadrovať svoju nenávisť voči tým, ktorí sa odvážia o Bohu hovoriť. Kto sa odváži hovoriť o Božom treste, je kameňovaný: obráti sa proti nemu rieka nenávisti.
Títo ľudia v cirkvi, aj keď slovami vyjadrujú, že v Boha veria, de facto žijú ponorení do praktického ateizmu. Zbavujú Boha všetkých jeho atribútov a redukujú ho na obyčajnú “bytosť”, tj. Na nulu. Všetko, čo sa deje, je plodom prírody emancipované od svojho autora a len veda, nie cirkev je schopná tieto zákony dešifrovať. A predsa nielen zdravá teológie, ale sám sensus fidei učí, že všetky fyzické a materiálne zla nepochádzajú z ľudskej vôle, ale závisia na vôli Božej. /Boh nikdy nechce zlo, ale dopúšťa aj zlé veci, ktoré sa rodia zo zneužitia slobody, ale hľadajúc pritom budúce dobro, a najmä večné/

Všetko to, čo sa deje proti našej vôli, píše sv. Alfons z Liguori, vedz, že prichádza jedine z vôle Božej, ako hovorí sv. Augustin.   Cirkev si pripomína aj sv. Lupa, biskupa v Trésor (383-478). Je bratom sv. Vincenta Lerinského, príbuzným sv. Hilaria z Aerles, príslušníkom vznešenej senátorskej rodiny, ale predovšetkým veľký svätec.
Počas jeho dlhého episkopátu (52 rokov) do Galie vpadli Huni. Attila na čele vojska sa 4000 mužmi prekročil Rýn a pustošili všetko, čo im prišlo do cesty. Keď dorazili k mestu Troyes, biskup Lupo odetý do biskupského rúcha a nasledovaný v procesii svojím klérom, postavil sa proti Attilovi a spýtal sa ho: Kto si, že ohrozuješ toto mesto? Odpoveď znela: Nevieš, kto som? Som Attila, kráľ Hunov, nazývaný bič Boží “. “Buď teda vítaný, bič  Boží, pretože zasluhujeme Božie tresty z dôvodu našich hriechov. Ale ak je možné, obráť všetky svoje údery len proti mojej osobe, a nie proti mestu “.
Huni vstúpili do mesta Troyes, ale z Božej vôle boli prijatí a prešli cezeň, bez toho aby si ho všímali a nikomu nespôsobili nič zlého. Dnes mnohí nielenže nehovoria o Božích trestoch, ale nemajú dokonca ani odvahu vyzývať veriacich k modlitbe, aby nás Boh oslobodil od epidémie. Je tu jedna súvislosť. Kto sa modlí, žiada od Boha, aby intervenoval v jeho vlastnom živote, aby ho ochránil od zlého, aby obdržal duchovné i materiálne dobrá.  

Ak naopak Boh môže svojimi zázraky meniť prírodné zákony, vylúčiť utrpenie a smrť človeka alebo skazu mesta, môže tiež rozhodnúť o potrestaní mesta alebo národa, pretože kolektívne hriechy volajú po kolektívnom treste. Svätý Karel Boromejský hovorí: Kvôli hriechom dopustil Boh, že požiar moru zachvátil všetky štvrte Milána. A Tomáš Akvinský vysvetľuje: “Keď hreší všetok ľud, pomsta dopadne na celý ľud, tak ako utopili v Červenom mori Egypťanov, ktorí prenasledovali synov izraelských, tak ako boli hromadne postihnutí obyvatelia Sodomy; alebo je postihnutý trestom určitý počet, pretože sa klaňal zlatému teľaťu.

V predvečer druhého zasadnutia 1. vatikánskeho koncilu mal sv. Ján Bosco videnie, v ktorom mu bolo oznámené, že vojna, hlad a mor sú tresty, ktorými je postihnutá ľudská pýcha a zloba. Pán sa vyjadril takto: Vy kňazi, prečo nebežíte a neplačete medzi vchodom a oltárom a nevzývate za zastavenie trestov? Prečo nevezmete štít viery a nevystúpite na strechy, do domov, do ulíc, na všetky i neprístupné miesta a nenesiete so sebou moje slovo? Neviete, že tento strašný meč má dve ostria a napáda mojich nepriateľov a láme hnev Boha i ľudí?

 Blížime sa k Svätému týždňu a Svätej Veľkej noci. Nuž, prvýkrát snáď po mnohých storočiach sú v Taliansku chrámy zatvorené, bohoslužby potlačené, dokonca aj bazilika Svätého Petra je zatvorená.  Boh nás trestá odňatím, hovorí sv. Bernardin Sienský, a dnes Matka všetkých chrámov aj chrám najvyššieho Pastiera sú zatvorené. Musíme byť presvedčení, že to, čo sa deje, nie je znamením úspechu synov temna, ale ich porážka, pretože ako vysvetľuje sv. Karol Ambrož Cattaneo zo Spoločnosti Ježišovej (1645-1705), počet hriechov človeka alebo národa je odhadnutý: Prišiel deň dovŕšenej neprávosti hriechu, ktorý Boh neznáša a ktorý vyvoláva jeho hnev.
Navyše podľa princípu teológie kresťanských dejín, centrom dejín nie sú nepriatelia Cirkvi, ale jej svätí. Všetko znášam pre vyvolených, hovorí sv.Pavol (2Tim 2,10). Dejiny sa točia okolo vyvolených.

Dejiny závisia od nepreniknuteľnej Božej Prozreteľnosti. Scenár, ktorý máme pred sebou, je apokalyptický, ale Pius XII. nám pripomína, že v Apokalypse sv. Ján “nehľadel len na spúšť spôsobenú hriechom, na vojny, hlad a smrť. Videl tiež prvé miesto víťazstva Kristovho.

A naozaj, cesta Cirkvi skrze stáročia je síce cestou kríža, ale aj cestou triumfálneho pochodu. Kristova cirkev, ľudia viery a kresťanskej lásky sú vždy tí, ktorí ľudstvu bez nádeje prinášajú svetlo, vykúpenie a mier. Ježiš Kristus včera, dnes a naveky (Hebr 13,8). Kristus je váš Vodca, Víťazstvo vo víťazstve. Nasledujte ho.
Madona vo Fatime nám predstavila scenár našej doby a uistila nás o svojom triumfe. S pokorou a vedomím, že svojimi silami nič nezmôžeme, ale aj s dôverou toho, kto vie, že všetko môže s Božou pomocou. Neustupujte a zverme Márii tragickú hodinu udalostí, predpovedaných vo fatimských posolstvách.

Článok z Corrispondenza Romana

Ježišova modlitba je veľmi dôležitá, a preto kráľ Dávid vyzýva všetkých kresťanov k jej praktizovaniu: “Chváľte, služobníci Pánovi, chváľte meno Hospodina! Meno Hospodinovo buď požehnané odteraz až naveky. Od východu slnka až po západ chválené buď meno Pána. “(Ž 113, 1-3)

” Priznajte Pánovi slávu jeho mena, v nádhere svätyne klaňajte sa Pánovi. “(Ž 29,2

Modlite sa tak, aby sa vo vašich modlitbách prejavovala veľkosť Ježišovho mena a mohli ste pôsobením Jeho sily vojsť do rúk neutvoreného vnútorného chrámu vášho srdca a tam sa Bohu klaňať “v duchu a pravde”. Modlite sa s bázňou a neustále. Modlite sa so strachom Božím a s vedomím posvätnej veľkosti mena Ježišovho. “Nech dúfajú v Teba” vo všemohúceho a všemilostivého Ježiša “tí, ktorí poznajú Teba” na základe vlastnej skúsenosti a vedia, “že neopúšťaš tých, ktorí ťa hľadajú“. (Ž 10,11)
Iba tí, ktorí sú “chudobní duchom” a neustále sa so svojou modlitbou obracajú k Pánu Ježišovi a bez prestania si uvedomujú svoju chudobu, sú schopní odhaliť veľkosť mena Ježišovho.
Po modlitbe “nech biedni neodchádzajú s hanbou“, ale nech ju prinášajú /obetu/ celú Bohu, neporušenú od rozptyľovania: “Chudobní a biedni nech chvália meno tvoje.” (Ž 74,21)
“Blahoslavený ten človek, ktorý skladá v Pánovo meno svoju nádej, a neohliada sa na pyšných, ani na tých, ktorí sa ku lži uchyľujú.” (Ž 40,5) Takýto človek sa pri modlitbe nezaoberá omamujúcim pôsobením márnivých nádejí a vášňí, ktoré sa snažia pošpiniť a prerušiť modlitbu.

Zvlášť nočné hodiny vďaka svojej tichosti a šere sú priaznivé k cvičeniu sa v Ježišovej modlitbe. Tiež veľký modlitebník Dávid sa v noci zaoberal pamätaním na Boha. “V noci som pamätal na tvoje meno Hospodine” – v noci sa snažil priviesť dušu do duchovného rozpoloženia a potom, čo to dosiahol, sa nasledujúci deň vo všetkom svojom konaní snažil “zachovávať Hospodinov zákon“. (Ž 119,55)
Sv. Gregor Sinajský, odvolávajúc sa na sv. Jána Klimaka, radí, aby sme väčšiu časť nočnej modlitby venovali Ježišovej modlitbe a menšiu časť čítaniu žalmov. V ťažkom boji s neviditeľnými nepriateľmi našej spásy nám na prvom mieste ako zbraň slúži Ježišovo meno. “Všetky národy” -pronárody sa tu rozumie obťažujúci a ľstiví démoni- “obkľúčili ma“, hovorí Dávid a “odrazil som ich v Pánovom mene. Obľahli ma, áno, obkľúčili; odrazil som ich v Pánovom mene. Obliehali mňa ako osy; zhasli ako horiace tŕnia, odrazil som ich v Pánovom mene. “(Ž118,10-12)

“V mene Ježišovom pobi svojich nepriateľov. Lebo nie sú ani na zemi ani na nebi silnejšie zbrane ako je toto meno. “(Sv. Ján Klimak, Rebrík, kap. XXI)

” S tebou “Pane Ježišu” sme nabrali na rohy svojich protivníkov, útočníkov podupali sme v tvojom mene. Preto na svoj luk sa nespolieham, ani meč ma nezachráni; pred protivníkmi len ty si nás spasil, a tých, čo nás nenávideli, si zahanbil. Po všetky dni bol Boh našou chválou, tvojmu menu chceme vzdávať chválu večne. “(Ž 44,6-9)
Rozum, ktorý zvíťazil a rozohnal svojich nepriateľov Ježišovým menom zostupuje do chrámu srdca, ktorý bol do tej doby pre neho uzavretý. Zostupuje tam, aby priniesol pravú Bohoslužbu a spieval novú duchovnú pieseň: “Celým svojím srdcom ti vzdávam chválu, priamo pred bohmi ti spievam žalmy, klaniam sa ti pred tvojím svätým chrámom, tvojmu menu vzdávam chválu za tvoje milosrdenstvo a za tvoju vernosť; svoju reč si povýšil nad každé iné meno. Odpovedal si mi v deň, keď som ťa volal, dodal si mojej duši silu. “(Ž 138, 1-3)
Kráľ Dávid nám predstavuje podivuhodné pôsobenie “svätého a bázeň budiaceho” (Ž 111,9) mena Ježišovho. Toto meno pôsobí podobne ako liek, ktorého pôsobeniu chorý nerozumie a je mu skryté. Napriek tomu je však toto pôsobenie úplne zreteľné na základe uzdravenia, ktoré liek prináša. Skrze Ježišovo meno, ktoré v modlitbe používame, prijímame Božiu pomoc a odpustenie hriechov. Z tohto dôvodu Dávid potom, čo Bohu predložil spustošený a biedny duševný stav všetkých ľudí spôsobený hriešnym životom, prosí v ich mene o zmilovanie: “Bože, naša spása, pomôž nám pre slávu svojho mena, osloboď nás, zbav  nás hriechov pre svoje meno!” (Ž 79,9)

Kvôli Ježišovmu menu je naša modlitba vypočutá a je nám darovaná spása. Na základe tohto presvedčenia sa Dávid takto modlí: “Bože, pre svoje meno ma spasíš, pomáhaj mojej ceste svojou mocnou silou. Počuj moju modlitbu, Bože, načúvaj slovám mojich úst. “(Ž 54,3-4)
Silou Ježišovho mená sa naša myseľ oslobodzuje od pochybností. Vôľa sa posilňuje a horlivosť a ostatné prejavy nášho duchovného života dostávajú správne nasmerovanie. V duši potom môžu prebývať len bohumilé myšlienky a také pocity, ktoré sú vlastné neskazenej ľudskej prirodzenosti a pre iné, cudzie myšlienky a pocity tam nie je miesto. “Lebo Boh zachráni Sion a vybuduje judské mestá; budú tam sídliť a ich mať vo vlastníctve. Potomstvo jeho služobníkov ich bude dedične držať; budú v nich bývať tí, čo milujú jeho meno. “(Ž 69,36-37)
Duša umŕtvená hriechom sa Ježišovým menom oživuje. Pán Ježiš Kristus je život (J 11,25) a Jeho meno je živé: oživuje tých, ktorí ich vyslovujú v slzách obrácajuc sa k prameňu života, k Pánovi Ježišovi Kristovi: “Pre svoje meno mi zachovaj, Pane, život, vo svojej spravodlivosti ma vyveď zo súženia. “(Ž 143,11)” Už neodstúpime od Teba a Ty nás zachováš pri živote, a budeme vzývať tvoje meno.”(Ž 80,19)
Keď silou a pôsobením Ježišovho mena je vypočutá naša modlitba, keď k nám zostupuje Božia pomoc, keď sú odrazení a odstupujú od nás naši nepriatelia, keď náš duch je uzdravený a znova dosahuje svojho pôvodného, ​​neporušeného, ​​prirodzeného stavu a obnovuje svoju vládu: vtedy v mene Božom nasleduje udelenie duchovných darov, duchovného imania a pokladu, ktorý je závdavkom blaženej večnosti. “Ty si, Bože, počul moje sľuby. Do vlastníctva dal si mi tých, ktorí sa boja tvojho mena. Pridávaj dni kráľovi, nech sú jeho roky ako celé pokolenia, nech pred Bohom tróni večne. “(Ž 60,6-8)

Vtedy sa človek stáva schopným “spievať Pánovi novú pieseň“. Oddeľuje sa od ľudí telesných a duševných a pripája sa k ľuďom duchovným a chváli Pána v “zhromaždení svätých“. Duch Svätý, ktorý ho do tej doby vyzýval iba k plaču, k pokániu, ho teraz pozýva k nasledujúcemu: “Nech sa teší Izrael zo svojho Stvoriteľa, nech oslavujú Jeho meno tancom, nech mu hrajú na bubne a citare. “(Ž 149, 2-3)
Lebo potom, čo bola obnovená naša duša spolu so svojimi mohutnosťami, sme schopní s pomocou Božej milosti vydávať duchovné tóny a hlasy, ktoré vystupujú až na nebo, pred oltár Boží a ktoré sú Bohu veľmi príjemné. “Sústreď moju myseľ na bázeň tvojho mena. Celým srdcom, Pane, Bože môj, ti budem vzdávať chválu, tvoje meno večne oslavovať, veď tvoje veľké milosrdenstvo je so mnou; z najhlbšieho podsvetia si vytrhol moju dušu. “(Ž 86,11-13)” Áno, spravodliví vzdajú tvojmu menu chválu, úprimní budú bývať pred tvojou tvárou! “(Ž 140,14)
Lebo potom, čo boli vyhnaní nepriatelia snažiaci sa do duše priniesť roztržitosť a rozptýlenosť a tak oslabiť a pošpiniť modlitbu, um vstupuje do temnoty, kde nič nevidí a pred Bohom tak stojí bez akéhokoľvek sprostredkovania. Táto noetická temnota je závesom, pokrývkou, ktorým je zakrytá tvár Božia. Tento záves označuje skutočnosť, že pre všetky stvorenia súcna je Boh nepostihnuteľný.
Pohnutie a dojatie srdce je tak intenzívne, že vstáva chválením a vzývaním Boha. Požehnané pôsobenie Ježišovej modlitby opisuje kráľ Dávid týmito slovami: “Dobroreč, moja duša, Hospodinovi, celé moje vnútro, jeho svätému menu!” (Ž 103,1) Je to presné vystihnutie. Intenzívne pôsobenie Ježišovej modlitby spôsobuje, že ako všetky duševné mohutnosti, tak i samotné telo sa podieľa na modlitbe.
Dávid, alebo lepšie povedané Duch Svätý ústami Dávida, vyzýva všetkých kresťanov bez výnimky k cvičeniu sa v Ježišovej modlitbe: “Králi zeme a všetky národy, vladári a všetci sudcovia zeme, mládenci i panny, starci i mladí. Nech chvália meno Pánovo, iba jeho meno je vyvýšené … “(Ž 148, 11-13)

Doslovná interpretácia uvedených spoločenských vrstiev je úplne na mieste. Avšak vo svojej podstate ide o duchovný význam. Pojem “národy” označuje všetkých kresťanov. Pojem “králi zeme” odkazuje ku kresťanom dosahujúcim dokonalosti. Označenie “vladárovi” je použité pre tých, ktorí dosiahli v duchovnom živote značného úspechu. “Sudcovia” označujú tých kresťanov, ktorí ešte nedosiahli vlády nad sebou samými. Poznajú však Zákon Boží a môžu tak rozlišovať medzi dobrom a zlom a s pomocou prikázania Zákona sú schopní prebývať v dobrom a odmietať zlo. Meno “panny” označuje celý ženský rod a od vášní oslobodené srdcia, ktoré sú tak vhodné pre modlitbu. “Starci a mladí” predstavujú stupne telesného vzrastu a úspechu v askéze, ktorý sa zásadne odlišuje od postúpenia udelené milosťou, aj keď tiež postup v askéze má svoju dôležitú hodnotu. Ten, ktorý dosiahol dokonalosti v zbožnom aktívnom živote, je nazvaný “starcom“, zatiaľ čo ten, ktorý bol milosťou vyzdvihnutý do stavu dokonalosti podľa milosti, je nazvaný “kráľom“.

Preklad z ruštiny: Святитель Игнатий Брянчанинов, Аскетические опыты II,

“Bez ťažkostí si človek sám sebe pripadá pokojný a mierny, avšak akonáhle nastanú ťažkosti, v tom okamihu sa v ňom prebúdzajú a odhaľujú doteraz nepoznané vášne, obzvlášť hnev, zármutok, beznádej, pýcha a strata viery.”
(Sv. Ignác Brjančaninov)

Predtým, než začneme zamyslenie o Ježišovej modlitbe, obráťme sa o pomoc k milosrdnému  a všemohúcemu Pánovi Ježišovi a spomeňme na slová spravodlivého Simeona o našom Pánovi: “Hľa, on je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému sa bude odporovať. “(Lk 2, 34)
Pán Ježiš bol a je znamením pravdy, znamením, o ktorom sa vedú spory, predmetom nesúhlasu medzi tými, ktorí Ho poznali a tými, ktorí Ho nepoznali. A rovnako tak aj modlitba Jeho presvätým menom, ktorá je v plnom slova zmysle veľkým a podivuhodným znamením, sa od určitej doby tiež stala predmetom nesúhlasu medzi tými, ktorí sa zaoberajú Ježišovou modlitbou a tými, ktorí sa jej nevenujú.
Jeden duchovný spisovateľ právom poznamenáva, že tento spôsob modlitby odmietajú iba tí, ktorí ho nepoznajú. Odmietajú ho na základe predsudkov a mylných poňatí, ktoré o ňom existujú. V našom zamyslení necháme bokom predsudky a neznalosť a majúc nádej v milosť Božiu a Jeho pomoc predkladáme drahým otcom a bratom túto nepatrnú štúdiu o modlitbe Ježišovej zostavenú na základe Svätého Písma, cirkevnej tradície a patristickej literatúry. Tam je vyložená náuka o tejto všesvätej a všemocnej modlitbe.
“Nech onemejú zradné pery, ktoré hovoria proti spravodlivému” a Jeho mene “tak urážlivo a spupne” svojím hlbokým nepoznaním a “s pohŕdaním” o veľkom Božom dive. (Ž 31, 19-20) Keď rozmýšľame o veľkosti Ježišovho mena a spasiteľnej sile, ktorá spočíva v modlení sa týmto menom, nemôžeme než zvolať, unášaní duchovnou radosťou a naplnení údivom: “Aká nesmierna je tvoja dobrota, ktorú si uchoval tým, ktorí sa ťa boja, a preukázal tým, ktorí sa k tebe utiekajú, pred zrakmi všetkých ľudí. “(Ž 31,20)

Ježišova modlitba sa prednáša týmito slovami: “Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.” Spočiatku sa používala bez slova “hriešnym” na konci. Ide o neskorší prídavok. Svätý Níl Sorský k tomu poznamenáva: “Tento prídavok v sebe obsahuje uvedomenie a vyznávanie nášho padlého stavu. Je to pre nás patričné ​​a Bohu je to príjemné. Veď On nám prikázal modliť sa k Nemu v uvedomení si a vyznávaní našej hriešnosti. “
Začiatočníkom otcovia dovoľujú – vychádzajúc v ústrety ich slabosti – rozdeliť modlitbu na dve polovice a hovoriť “Pane Ježišu Kriste zmiluj sa nado mnou hriešnym” a inokedy zase “Syn Boží zmiluj sa nado mnou hriešnym”. Jedná sa však o ústupok a o dočasné opatrenie a nie o príkaz a ustanovenie, ktoré vyžaduje plnenie bez zmeny. Ďaleko lepšie je, aby sme stále používali celú modlitbu. Tým sa vyhneme tomu, aby sa naša myseľ rozptyľovala starosťami o neustále zmeny.
Ten, kto je kvôli svojej slabosti nútený takú zmenu praktizovať, by tak nemal robiť často. Napríklad je možné sa prvý polovicu modliť dopoludnia a druhú popoludní. Sv. Gregor Sinajský zakazuje časté zmeny: “Nie je možné, aby časté presádzanie rastliny zapustilo korene.”
Modliť sa Ježišovu modlitbu je ustanovené Bohom. Pritom nejde o ustanovenie ani skrze proroka ani skrze apoštola, ale skrze samého Boha, Syna Božieho. Medzi ostatnými veľkými a záverečnými ustanoveniami a prikázaniami, ktoré Pán Ježiš Kristus dal svojim učeníkom pri Poslednej Večeri, ustanovil tiež prax  modlenia sa Jeho menom.
Tento spôsob modlitby nám odovzdal ako neobyčajný dar nesmiernej hodnoty. V tom čase apoštoli už čiastočne poznali silu Ježišovho mena. Liečili pomocou neho nevyliečiteľné choroby, podriaďovali si démonov, premáhali ich, zväzovali a vyháňali. Pri Poslednej Večeri im Pán Ježiš Kristus prikázal, aby toto Jeho najmocnejšie a podivuhodnejšie meno používali tiež k modlitbe. Sľúbil im, že táto modlitba bude mať na základe Jeho mena zvláštne pôsobenie:
“A o čo budete prosiť v mojom mene, urobím to, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak budete mňa o niečo prosiť v mojom mene, ja to urobím. “(Ján 14,13-14)” Veru, veru, hovorím vám, ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Až doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná. “(Ján 16, 23-24)

Aký to výnimočný dar! Aký to závdavok nekonečných, bezmedzných dobrodení! Tento dar vyšiel z úst neohraničiteľného Boha, ktorý sa obliekol do ohraničenej ľudskosti a prijal ľudské meno Spasiteľ (v hebrejčine meno “Ježiš” má význam “Spasiteľ” viď. Mt 1, 21). Vo svojej vonkajšej forme má toto meno svoje hranice, ale ako také zastupuje nekonečného Boha a z Neho prijíma nekonečnú Božiu hodnotu, Božie vlastnosti a silu.
Ach Bože, aké neporušiteľné dary nevyčísliteľnej hodnoty poskytuješ nám, ničotným smrteľným hriešnikom. Ako ťa však máme prijať? Veď k tomu nie sú prispôsobené ani naše ruky, ani náš um, ani naše srdce. Pomôž nám – ako sme len schopní – spoznať veľkosť tohto daru, jeho význam a spôsob jeho prijatia a praktizovania. Pomôž nám, aby sme k nemu nepristupovali hriešnym spôsobom, aby sme neboli potrestaní za nesúdnosť a trúfalosť. Daj, aby sme skrze pravdivé poznanie a používanie tohto daru prijali od Teba i ostatné dary, ktoré si nám prisľúbil a o ktorých vieš iba Ty.
V Evanjeliách, Skutkoch apoštolov a v Listoch apoštolov sa stretávame s bezhraničnou vierou v meno Pána Ježiša a tiež s obrovskou úctou, ktorou sa apoštoli správali k tomuto menu. V mene Ježišovom uskutočňovali tie najväčšie divy.
Hoci nemáme zaznamenané svedectvo o tom, ako sa modlili menom Ježišovým, môžeme si byť istí, že tak bezpochyby konali. Ako by vôbec bolo možné, aby sa nemodlili menom Ježišovým? Veď to bolo prikázané a ustanovené samotným Pánom Ježišom. Veď tento príkaz bol potvrdený dokonca dvojnásobným zopakovaním. Pokiaľ o tom Písmo mlčí, je to len z toho dôvodu, že táto modlitba bola všeobecne používaná. Nebolo preto potrebné, aby ako všeobecne známa a praktizovaná činnosť bola spomínaná v Písme.

Rovnako tak v literatúre prvých storočí sa nestretávame so špeciálnym pojednaním o modlitbe Ježišovým menom. Stretávame sa s ňou len v súvislosti s výkladom o iných témach. V životopise sv. Ignáca Bohonositeľa, biskupa antiochijského, ktorý dosiahol v Ríme za cisára Trajána mučenícku korunu, je zaznamenané nasledovne svedectvo: “Keď ho viedli, aby ho predhodili levom, mal vo svojich ústach neustále prítomné meno Ježiša Krista. Pohania sa ho opýtali, prečo neustále opakuje toto meno. Na to im sv. Ignác odpovedal, že iba vyznáva ústami toho, ktorého nosí neustále vo svojom srdci, a že tam má meno Ježiša Krista napísané. Potom, čo bol svätec roztrhaný divokými zvieratami, z jeho ostatkov sa predurčením Božím zachovalo jeho srdce. Pohania ho našli a spomenuli si na to, čo im svätý Ignác hovoril. Pretože sa chceli dozvedieť, či im hovoril pravdu, rozrezali jeho srdce. Vo vnútri uvideli zlatými písmenami na oboch poloviciach srdca napísané meno Ježiš Kristus. Týmto spôsobom bol sv. Ignác Bohonositeľ ako menom, tak aj v skutočnosti. Neustále vo svojom srdci nosil Krista Boha, ktorého meno tam svojim neustálym myslením na Neho vpísal akoby perom. “(Utrpenie svätého mučeníka Ignáca Bohonositeľa, Minea, 20. december)

Svätý Ignác bol žiakom sv. apoštola a evanjelistu Jána a mal tú česť ako dieťa uvidieť Pána Ježiša Krista osobne. On bol tým požehnaným dieťaťom, o ktorom je v evanjeliách napísané, že ho Kristus postavil medzi apoštolmi, keď sa hádali o prvenstvo a povedal im: “Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v kráľovstve nebeskom. “(Mt 18, 3-4)

Sv. Ignác sa naučil Ježišovej modlitbe u sv. evanjelistu Jána a praktizoval ju rovnako ako ostatní kresťania vtedajšej doby veľkého rozkvetu kresťanstva.
V tej dobe sa všetci kresťania učili Ježišovej modlitbe, a to z niekoľkých dôvodov. Po prvé sa ju učili pre jej veľký význam. Po druhé boli ručne opisované zvitky v tej dobe veľmi vzácne a drahé. Po tretie bola tiež vzácnym javom gramotnosť (väčšina apoštolov bola negramotná). Za štvrté bola Ježišova modlitba jednoduchá a prinášala veľkú útechu svojím úplne osobitým pôsobením a silou.
V cirkevnej histórii sa stretávame aj s nasledujúcou udalosťou: “Vojak menom Neokoros, pôvodom z Kartága slúžil v rímskom oddiele v Jeruzaleme za doby, kedy náš Pán Ježiš Kristus dobrovoľne podstúpil utrpenie a smrť pre vykúpenie ľudského rodu. Keď Neokoros uvidel zázraky, ktoré sa stali pri Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní, uveril a bol pokrstený od apoštolov. Po skončení svojej služby sa vrátil do Kartága a celej svojej rodine sa zveril s pokladom viery. Medzi tými, ktorí prijali kresťanstvo, sa nachádzal aj jeho vnuk Kallistratos. Keď dospel, vstúpil aj on do rímskeho vojska. Jednotka, v ktorej slúžil, bola tvorená z pohanov. Tí si všimli, že sa Kallistratos neklania modlám. Rozhodli sa ho preto sledovať. Zistili, že sa po nociach v osamelosti venuje dlhým modlitbám. Raz tajne počúvali, keď sa modlil a počuli, ako neustále opakuje meno Pána Ježiša Krista. Nahlásili to potom veliteľovi. Sv. Kallistratos, ktorý vyznával Krista sám pod prikrytím noci, Ho vyznal tiež otvorene na dennom svetle a zapečatil tak svoje vyznanie krvou. “(Utrpenie sv. mučeníka Kalistrata, Minea, 27. septembra)

S náukou o Ježišovej modlitbe sa stretávame u autorov 4. storočia, napríklad u sv. Jána Zlatoústeho, Abbu Izaiáša Pustovníka a iných. V 5. storočí si už sv. Hesychius Jeruzalemský sťažuje, že praktizovanie tejto modlitby medzi mníchmi veľmi upadlo. S postupom času toto upadanie bolo stále intenzívnejšie a tak sa sv. otcovia snažili svojimi spismi povzbudiť veriacich v tejto praxi. Posledný, kto o tejto modlitbe v našej dobe písal, bol sv. Serafim Sarovský. On sám ale nie je autorom zachovaných poučení o Ježišovej modlitbe podpísaných jeho menom. Na základe jeho slov ju spísal jeden z mníchov, ktorých duchovne viedol. Majú však na sebe pečať jeho požehnania. V našej dobe sa prax Ježišovej modlitby medzi mníchmi takmer vôbec nepoužíva. Sv. Hesychius vo svojej dobe uvádzal ako príčinu tohto javu duchovnú lenivosť a nedbalosť. Musíme uznať, že toto zistenie je oprávnené.

Blahodatná sila Ježišovej modlitby spočíva v samotnom Božom mene Bohočloveka Ježiša Krista. Na mnohých miestach v Písme sa stretávame so svedectvom o veľkosti mena Božieho, ale s osobitou jasnosťou nám význam tohto mena objasnil sv. Peter. Stalo sa tak na zhromaždení jeruzalemských predstaviteľov, na ktorom bol sv. Petr a ktorého sa opýtali “akou mocou a v akom mene” uzdravil  ochrnutého od narodenia: Tu Peter, naplnený Duchom Svätým, k nim prehovoril: “Vodcovia ľudu a starší, keď nás dnes vyšetrujete pre dobrodenie, ktoré sme preukázali chorému človeku, a pýtate sa, kto ho uzdravil, vedzte vy všetci aj celý izraelský národ: Stalo sa to v mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych. Mocou jeho mena stojí tento človek pred vami zdravý. Ježiš je ten kameň, ktorý ste vy stavitelia odmietli, ale on sa stal kameňom uholným. V nikom inom niet spásy; nie je pod nebom iného mena, ľuďom, v ktorom by sme mohli byť spasení. “(Sk 4, 7-12)
Ide o svedectvo Ducha Svätého. Apoštolove ústa, jazyk a hlas boli len nástrojom Ducha. A tiež druhý nástroj Ducha Svätého, apoštol národov sv. Pavol, vydáva podobné svedectvo a hovorí: “Každý, kto vzýva meno Pánovo, bude spasený.” (Rim 10,13) Na inom mieste hovorí o Kristovi: “… ponížil sa, v poslušnosti podstúpil i smrť, a to smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno nad každé meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno – na nebi, na zemi i pod zemou. “(Fil 2, 8-10)
Telesný praotec Krista kráľ Dávid videl budúcu veľkosť Ježišovho mena a tak toto meno oslávil a živým spôsobom zobrazil jeho pôsobenia. Dopredu ukázal ako sa bude s pomocou tohto mena bojovať proti silám hriechu. Aká bude moc tohto mena pri oslobodení modliaceho sa zo zajatia besov a vášní. Aký bude triumf tých, ktorí s pomocou Ježišovho mena dosiahnu víťazstvo. “Pane, Pane náš,” spieva Dávid. “Ako vznešené je Tvoje meno po celej zemi! Svoju velebnosť vyvýšil si nad nebesia. Ústami nemluvniat a dojčiat si vybudoval mocný val proti Svojim protivníkom a zastavil nepriateľa rozhorčeného pomstou. “(Ž 8,2-3)

Skutočne, vznešenosť Ježišovho mena prevyšuje chápanie rozumných stvorení ako na zemi tak i na nebi. Môžeme ju postihnúť iba neuchopiteľne, pomocou detskej prostoty a viery. S týmto nezištným rozpoložením je potrebné pristupovať k Ježišovej modlitbe a v nej zotrvávať. Stálosť a starostlivosť, s ktorou sa venujeme modlitbe, musí byť podobná neustálemu smerovanie dojčaťa k prsiam matky. Vtedy je možné, aby naše snaženie v Ježišovej modlitbe bola ovenčená plným úspechom. Vtedy budeme môcť poraziť neviditeľných nepriateľov. Vtedy bude možné, aby sme konečne premohli “nepriateľa rozhorčeného pomstou”. O nepriateľovi je povedané, že “planie pomstou” pretože sa snaží zvlášť tých, ktorí sa modlia len občas a nie neustále, obrať o to, čo získali skrze modlitbu. Pre rozhodné víťazstvo je nutná neustála modlitba a neustávajúca pozornosť nad sebou samým.
___________________________
Preklad z ruštiny: Святитель Игнатий Брянчанинов, Аскетические опыты II,

Drahí bratia a sestry,

Dnes sa svet ocitol pred strachom a bolesťou z epidémie. Ale tou najstrašnejšou epidémiou je hriech, ktorý ničí ľudské spoločenstvo, prírodu, ale ešte viac dušu človeka.

Nebojte sa ničoho. Môže byť ešte horšie, ak sa nebudeme kajať. Dnes je potrebné modliť sa, postiť sa, chodiť do chrámu, prijímať Eucharistiu, zvlášť je dôležité prijímanie malých detí. Či je to staršie, či je to mladšie pokolenie, všetci sa ponáhľajme do chrámu. Čítajte žalmy, čítajte Evanjelium, nerobte žiadne zlo jeden voči druhému, lebo za to sú vážne následky.

Problémom dnešného dňa je hriech. Pretože hriechom vstúpila do tohto sveta smrť. A smrť si dnes berie to, čo jej prináleží. Človek sa stáva prachom (prach si a v prach sa obrátiš, hovorí Boh človeku po hriechu, ako je v knihe Genezis ) ale zároveň človek očakáva zmŕtvychvstanie, ktoré mu pripravil Kristus. My sa dnes bojíme, my dnes skupujeme rôzne produkty, potraviny, vitamíny, v Nemecku vykúpili mnohé lekárne, u nás sú niektoré regály už poloprázdne, robíme si zásoby, a my si myslíme, že tým si spasíme svoju dušu od smrti. V niektorých krajinách sú už príkazy, aby sa nechodilo do chrámu. Predstavení národa umocňujú strach, ale málokedy sa hovorí, koľko ľudí umiera pri iných živelných pohromách, koľkí na alkoholizmus, drogy, samovraždy, omnoho viac ako pri koronavíruse. V Konštantinopole boli v 10. storočí  mnohé vírusy i veľká epidémia, rovnako v našich krajinách bola viackrát. A čo pomohlo človeku? Modlitba, prijímanie Eucharistie, pokánie, spôsob života, aby sme nežili životom v hriechu.

Biblia hovorí o mestách Sodome a Gomore, ktoré nepočuli hlas prorokov, až zostúpil oheň z neba. V roku 1918 bola veľká globálna epidémia, ľudstvo sa stretáva so smrťou. Čítajme Evanjelium, čítajme Apokalypsu, hovorí nám, aby sme sa nebáli. Nebáli vo viere.

Ak žijeme slobodne, slobodne vyznávajme i svoju vieru. Prichádzajme k tomu, ktorý nás volá k sebe. Vidíme že fungujú metrá, rovnako doprava. Naše lavra bude naplnená modlitbou, za našu krajinu, za ľudí, budeme prichádzať tam, kde je to potrebné, my potrebujeme vidieť seba v cirkvi i cirkev v sebe, ktorá napráva človeka na ceste k spáse, i napráva človeka samého. Bez Boha je duša mŕtva. Ježiš hovorí: „Bezo mňa nič neurobíte“. I v prípade koronavírusu, ak budeme žiť v zlobe, nepravde, a sa zachováme tak, že nakúpime chleba, vody, ale čo ak budeme mať ducha, ktorý nás zabíja. „Kajajte sa, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo!“, hovorí Kristus, Spasiteľ sveta. A hovorí aj o tom, ak neprinesieme ovocie pokánia, bude ešte horšie. Čo nám z toľkých zásob, ak Kristus vezme moju dušu ešte tejto noci. Je to iba sila modlitby, ktorá narúša každú zlú a diabolskú silu. V roku 1986 došlo k havárii jadrových reaktorov v Černobyle, odborníci nedávali šancu mnohým, radiácia bola všade, tu v lavre však nebola. No modlitba môže všetko. Veľkí svätci tejto pustovne priniesli veľké milosti svojimi modlitbami. My sme stvorení na Boží obraz, a Božiu podobu. Sme božím ľudom, preto sa nebojme. Obávajme sa toho, čo zabíja nielen telo ale aj dušu. Nebojte sa, lebo s nami Boh, rozumejte národy, a kajajte sa, lebo s nami Boh!

 Nech vás žehná Všemohúci Boh Otec, i Syn i Svätý Duch. Amen