- I. Osipov, prof. Moskovskej duchovnej akadémie
V čom tkvie podstata kresťanstva
Kresťanstvo úplne zodpovedá jednému slovu – Kristus. Čo to však znamená? Je to obeť, ktorú Kristus uskutočnil kvôli ľudskému rodu. Je to Jeho prijatie celej ľudskej prirodzenosti, celého nášho poranenia, všetkej porušenosti, ktorá postihla Adama a potom všetkých jeho potomkov kvôli odpadnutia od Boha.
Kristus sa za nás stal obeťou za hriech (pozri 2 Kor 5,21). V tom tkvie to najpodstatnejšie, čo odlišuje kresťanstvo od všetkých ostatných náboženstiev.
V iných náboženstvách nie je zakladateľ nikým iným, než ohlasovateľom nového alebo starého a dávno zabudnutého učenia. Preto nemá vo všetkých ostatných náboženstvách zakladateľ ten výnimočný význam, ako má Pán Ježiš Kristus v kresťanstve. Zakladateľ je v iných náboženstvách učiteľom, hlásateľom Boha, zvestujúcim cestu záchrany, a nič viac. Učiteľ je len prenášačom tzv. božieho učenia, hlavné je však učenie, ktoré od boha tlmočí. Preto je vo všetkých ostatných náboženstvách zakladateľ vzhľadom k učeniu, ktoré hlásal a voči náboženstvu, ktoré založil, vždy druhoradý. Podstata náboženstva na ňom nezávisí, je prakticky nahraditeľný. Náboženstvo by nijako neutrpelo, keby ich vybudoval iný učiteľ alebo prorok. Napríklad budhizmus by mohol pokojne existovať, keby bolo dokázané, že Buddha nikdy neexistoval a jeho zakladateľom je niekto iný. Islam by mohol pokojne existovať, keby sa namiesto Mohameda ocitol ktosi iný. To sa týka všetkých náboženstiev, pretože funkcia ich zakladateľov spočívala v ich učení, ktoré predkladali ľuďom. Učenie bolo podstatou ich služby.
Mohol by však kresťanstvo založiť napríklad svätý Ján Krstiteľ? Mohol by hovoriť o mravnom učení, o niektorých pravdách viery, ale nebolo by to hlavné – Obeť! Bez obete Bohočloveka Ježiša Krista na Kríži nie je kresťanstvo. Teraz je možné pochopiť, prečo bol všetok oheň odmietavej kritiky namierený na odstránenie Krista ako skutočne existujúcej Osoby! Keby Jeho nebolo, keby nebolo Toho, kto za nás trpel, kto prijal smrť na Kríži, kresťanstvo by sa okamžite rozpadlo. Ateistické ideológie to veľmi dobre chápali.
Keď teda nechceme vyjadriť podstatu kresťanstva jednoducho jedným slovom – Kristus, povieme: kresťanstvo spočíva v Kristovom Kríži a Jeho Vzkriesení, skrze ktoré ľudstvo konečne dostalo možnosť nového narodenia, možnosť obrodenia, obnovenia padlého Božieho obrazu, ktorého nositeľmi sme. Pretože podľa svojej takzvanej “prirodzenej” podstaty nie sme schopní zjednotenia s Bohom, lebo nič porušeného nemôže byť účastné Boha, je k uskutočneniu bohoľudstva nutné zodpovedajúce znovustvorenie ľudskej prirodzenosti. Kristus ju obnovil v sebe samom a poskytol možnosť každému z ľudí urobiť podobne.
Druhým najdôležitejším aspektom tvoriacim podstatu kresťanstva je správne duchovné usporiadanie človeka. Tu kresťanstvo predkladá to, čo ho principiálne odlišuje od všetkých ostatných náboženstiev. Po prvé učenie o Bohu, za druhé chápanie podstaty a ciele duchovného života človeka, ďalej učenie o Vzkriesení a mnohé ďalšie.
Prvé, čo je vlastné len kresťanstvu a nie ostatným náboženstvám, je tvrdenie, že Boh je láska. V iných náboženstvách je tým najvyšším, čoho dosiahlo náboženské vedomie na svojom prirodzenom stupni, predstava o Bohu ako o spravodlivom sudcovi; spravodlivom, ale nič viac. Kresťanstvo hlása čosi zvláštneho: že Boh je láska a iba láska. Bohužiaľ si toto kresťanské chápanie Boha nachádza cestu k ľudskému vedomiu a srdcu ťažko. Boh – láska nie je “starým” ľudským vedomím nijako chápaný, tým skôr, že s obrazom Boha-sudcu sa stretávame aj v Evanjeliu, v apoštolských listoch a svätootcovských dielach. Aké je však špecifikum použitia tohto obrazu? Má výhradne poučno-pastiersky charakter a podľa slov svätého Jána Zlatoústeho to tak “chápu ľudia hrubšie”. Ako náhle sa však otázka týka výkladu podstaty chápania Boha, vidíme úplne iný obrázok. Hlása sa úplne jednoznačne: Boh je láska a iba láska. Nepodlieha žiadnym emóciám: hnevu, utrpeniu, trestu, pomste a pod. Táto myšlienka je vlastná celej Tradícii našej Cirkvi.
Hľa, aspoň tri autoritatívne výroky – ctihodný Anton Veľký: “Boh je dobrý, bezvášnivý a nemenný…. že Boh sa neraduje a nehnevá, lebo radosť a hnev sú vášne. Je nerozumné sa domnievať, že by Božstvo bolo dobré alebo zlé kvôli ľudským skutkom. Boh je dobrý a robí len dobré. Nikomu neškodí, zostáva stále rovnaký. A my, keď sme dobrí, vstupujeme do spoločenstva s Bohom, pretože sa Mu stávame podobnými, a keď sa stávame zlými, potom sa od Boha oddeľujeme kvôli odlišnosti od Neho. Keď žijeme cnostne, sme Božími, ale ak robíme zlo, stávame sa zavrhnutými od Neho. To však neznamená, že sa Boh na nás hneval, ale to, že naše hriechy Bohu nedovoľujú nás osvietiť, ale spájajú nás s mučiteľmi a démonmi. Keď potom modlitbami a dobrými skutkami dosahujeme odpustenie hriechov, neznamená to, že sme Boha potešili alebo zmenili, ale že prostredníctvom takýchto skutkov a naším obrátením k Bohu sa hojí zlo, ktoré je v nás a opäť sa stávame schopnými zakúšať Božiu dobrotu. Takže hovoriť: Boh sa odvracia od zlých, je to isté, ako povedať – slnko sa skrýva pred slepými.
Svätý Gregor Nysský: “Hoci sa hovorí, že Boh sa raduje zo svojich služobníkov a hnevá sa na padlý ľud, pretože miluje (pozri Exodus 33,19), domnievam sa, že v každom z takých výrokov nás všeobecne uznávané slovo hlasno učí, že prostredníctvom našich vlastností sa Božia prozreteľnosť prispôsobuje našej nemohúcnosti, aby sa tí, ktorí sú naklonení k hriechu, zdržiavali zla pre strach z trestu a tí, ktorí boli predtým zaujatí hriechom, nezúfali nad návratom skrze pokánie, hľadiac na Jeho milosť. ”
Svätý Ján Zlatoústy: “Keď počuješ slová o hneve vo vzťahu k Bohu, nerozumej pod nimi nič ľudského: sú to slová, ktorými sa Božia láskavosť skláňa k človeku. Božstvo je cudzie všetkému podobnému. Hovorí sa tak však preto, aby bol predmet priblížený chápaniu ľudí menej chápajúcich duchovné pravdy. ”
Takých citátov je možné uviesť nespočetne veľa. Všetky hovoria o tom istom, ako apoštol Jakub: “Kto prechádza skúškou, nech nehovorí, že ho pokúša Pán. Boha nemožno pokúšať na zlé a on sám nikoho nepokúša. Každého pokúša a zvádza jeho vlastná žiadostivosť “(Jakub 1,13-14).
Je to úplne nové, v ľudských dejinách jedinečné chápanie Boha. Vskutku, iba Božie Zjavenie mohlo dať také učenie o Bohu, lebo nikde v prirodzených náboženstvách také nenachádzame. V prirodzených náboženstvách to bolo nemysliteľné. A hoci kresťanstvo existuje dvetisíc rokov, je to málo prijateľné dokonca aj medzi kresťanmi. Starý, vášnivý človek, vládnuci v našej duši, hľadá pozemskú spravodlivosť, ktorá trestá zločincov a odmeňuje spravodlivých; a preto najväčšie Božie zjavenie toho, že Boh je láska a len láska, nie je ľudským vedomím nijako prijímané. Z lásky, a iba z lásky, a nie kvôli “zadosťučineniu” takzvanej Spravodlivosti Božej, Boh poslal svojho jednorodeného Syna.
Druhá zvláštnosť kresťanstva sa týka podstaty duchovného života človeka. Kresťanstvo je úplne zamerané na uzdravenie duše, a nie na odmenu blaženosťou a rajom.
Ctihodný Simeon Nový Teológ ukazuje: “Starostlivé plnenie Kristových prikázaní učí človeka (tj. odhaľuje človeku) jeho choroby.” Obráťme pozornosť na to, čo ctihodný Simeon zdôrazňuje: plnenie prikázaní nerobí človeka vykonávateľom zázrakov, prorokom, učiteľom, nerobí ho hodným všelijakých odmien, darov a nadprirodzených síl, čo je najdôležitejším následkom “splnenia” stanovených príkazov vo všetkých ostatných náboženstvách a dokonca je to cieľom. Nie. Kresťanská cesta vedie človeka k niečomu úplne inému – k tomu, aby človek videl najhlbšie „poškodenie“ ľudskej bytosti, pre uzdravenie ktorej sa Boh Slovo vtelil a bez ktorej poznania je človek v princípe neschopný správneho duchovného života a prijatia Krista Spasiteľa.
Ako sa kresťanstvo líši od ostatných náboženstiev! Ako krátkozrakí sú tí, ktorí hovoria o spoločnom náboženskom vedomí, o tom, že všetky náboženstvá vedú k rovnakému cieľu, že všetky majú rovnakú podstatu. Ako naivne to znie! Iba človek, ktorý vôbec nechápe kresťanstvo, to môže hovoriť.
V kresťanstve odhaľujú “činy” človeka jeho skutočný stav – stav najhlbšieho poškodenie a pádu: nech sa ma dotkneš z akejkoľvek strany, všade som chorý. Len pri priznaní tejto choroby v človeku vzniká správna duchovná sila. Vtedy sa stáva človek silným – keď do neho vstupuje Boh. Ako silný sa cítil apoštol Peter? Čo o sebe píše apoštol Pavol? “Trikrát prosil Boha.” Výsledok: “V slabosti ľudskej je ukrytá Božia sila – stačí ti moja Milosť.” Aký v skutočnosti som, sa ukazuje iba skrze sebapoznanie, ak do človeka vchádza Pán a vtedy človek skutočne dostáva silu: “Aj keby sa na mňa zrútila obloha, mojou dušou to neotrasie, “hovorí abba Agathon. Čo je však človeku zasľúbené?
Svätý Ján Zlatoústy hovorí: “Boh neprisľúbil uviesť nás do raja, ale do samého neba, a nezvestuje nám kráľovstva rajské, ale Kráľovstvo Nebeské.”
Ctihodný Makárij Egyptský píše: “Koruny a diadémy, ktoré dostávajú kresťania, nie sú stvorené.” Obnovený človek nedostáva nič stvoreného, dostáva samotného Boha! Zbožštenie – tak sa nazýva náš ideál. Je najtesnejším zjednotením človeka s Bohom, je plnosťou rozvinutia ľudskej osoby, je stavom, kedy sa človek stáva vskutku synom Božím, Bohom podľa blahodate božej milosti. Aký kolosálny rozdiel medzi kresťanstvom a inými náboženstvami!
Tým možno najdôležitejším, o čom hovorí kresťanstvo a čo ho odlišuje od ostatných náboženstiev, bez čoho nemôže byť, je jeho najväčšou dogma, vyjadrená v najdôležitejšom kresťanskom sviatku – Pasche. Je do dogma o Vzkriesení. Kresťanstvo nehovorí jednoducho o tom, že kresťanská duša sa zjednocuje s Bohom, že duša bude zakúšať tie či oné stavy. Nie, tvrdí, že človek je duša a telo, jediná duchovno-telesná bytosť a zbožštenie nie je vlastné len duši, ale duši i telu. V obnovenom človeku sa všetko mení, nielen duša, myseľ a city, ale aj samo telo.
Kresťanstvo hovorí o vzkriesení ako o skutočnosti, ktorá nasleduje za Vzkriesením Kristovým. Každý, kto je Kristov, nemôže nebyť vzkriesený! Spomeňte, ako provokatívne znela reč apoštola Pavla o Vzkriesená na aeropágu. Mudrci ju prijali ako rozprávku, fantáziu. Kresťanstvo však Vzkriesenie hlása ako jedno zo svojich ústredných dogiem. Zvesť o Vzkriesení prelína celé kresťanské vedomie v priebehu celých dvoch tisícov rokov.
Najväčší svätí, ktorí dosiahli Božieho ožiarenia a osvietenia rozumu, hlásali túto pravdu so všetkou silou a rozhodnosťou. Je v dejinách náboženského vedomia ľudstva jedinečná.
Kresťanstvo nie je náboženstvo, ktoré by bolo mimo nás a v ktorom by sme mohli vidieť akýsi predmet špekulácií, skúmajúc podobnosť a odlišnosti medzi ním a inými objektmi. Kresťanstvo je svojou prirodzenosťou vlastné človeku. Kresťanom sa však človek stáva iba vtedy, keď zbadá, že sa nemôže zbaviť vášní a hriechov, ktoré ho trápia. Spomeňte na Dantovo “Peklo”: “Moja krv tak planula závisťou, že ak bolo druhému dobre, videl by si, ako hyniem.” Hľa, to sú muky. Akákoľvek vášeň prináša človeku utrpenie. Človek začína vidieť, čo je hriech, čo je vášeň, aká je to hrôza, len keď pristúpi ku kresťanskému životu. Vtedy začína vidieť potrebu Boha, Spasiteľa.
V ľudskom vedomí sa neustále odohráva zápas medzi starým a novým človekom. Akého Boha si človek vyberie: Boha Krista alebo boha antikrista? Len Boh ma spasí a zachráni, dá možnosť stať sa skutočným synom Božím v jednote so Synom, vteleným Slovom. Ten druhý mi lživo sľubuje všetky pozemská blaha na okamih. Čo si vyberieš, človeče?
V každom prípade pamätaj, že ťa zo sveta vášní žijúcich v duši, nezachránia ružové okuliare alebo múdrosť pštrosa schovávajúceho hlavu do piesku pri nevyhnutnom nebezpečenstvo, ale statočný a čestný pohľad na seba samého, na svoje takzvané sily a vedomie svojej hlbokej duchovnej biedy. To ti otvorí skutočnú záchranu a skutočného Spasiteľa – Krista, v ktorom spočíva všetko tvoje blaho večného života.
