Kategória: Články

/ z diela: Š. Kopčák: “Obraz otca rodiny v judaisticko-kresťanskom chápaní a v súčasnosti.” /

Hlasy Svätováclavské, ročník XXIII, č. 1- 6 z roku 1923 uverejnili skrátený preklad knihy V. H. Honert, farára v Blankenheime „O budúcnosti katolíckej cirkvi a konci sveta vo svetle predpovedí Pána Ježiša a proroctvách svätých a svätíc Božích.“ Medzi týmito proroctvami nájdeme rad proroctiev, ktoré sú dnes citované ako veľmi aktuálne.

V poznámkach k textu je uverejnená aj podstatná časť pastierskeho listu, ktorý vydali nemeckí biskupi ešte o štvrť storočia skôr už na konci 19. storočia.

Tento pastiersky list stojí naozaj za prečítanie. Dnešného čitateľa prekvapí, ako dávno už sa objavuje obraz žalostného úpadku cirkvi a spoločnosti a ako bystrozraký a zodpovedný sa javí vtedajší nemecký episkopát v porovnaní so súčasným.

Náš čas je nemocný a veľmi chorý. A prečo je nemocný? Pretože odhodil chlieb spásy, pretože všetkým svojím myslením a konaním nesie sa iba k tvorom, k svetu a pretože podľa starého pyšného klamu namiesto Boha dosadil si človeka. Bez viery zvrhol Krista z nebies, bez lásky, ktorá jedine z viery sa rodí, a bez nádeje, ktorá k nadpozemskej vlasti povznáša ducha i srdce, klesol so všetkou svojou snahou a s celou svojou podstatou v pôžitkárstvo tak, že ešte nikdy, čo kresťanstvo hlbokú túžbu ľudského srdca dvíhalo z vecí dočasných do večnosti, nadvláda tela nebola tak veľkou a všeobecnou, ako za našich dní.

Komu sa zdá, že táto domnienka je príliš krutá, ten nech pozrie k životu a skutkom detí tohto sveta a pozoruje, kam smerujú ich túžby a činy, snahy a práce, obete a nadšenie, umenia i vedy a zaiste zistí, že všetko toto je ovládnuté záujmami iba pozemskými a že všetko, čo z toho pochádza, je blúznenie alebo celkom pretvárka a šialenstvo.
Preto, kto opováži sa z podobného úsilia prítomný svet vyrušovať, alebo ho upozorňovať na to, čo zhora je, ich pomste sa nevyhne. Preto búria sa proti cirkvi a vzniká strach pred rozvojom jej vplyvu. Preto toľko námietok proti mnohým zmenám a násilia k udržaniu sa v ich nízkosti. Preto tiež Cirkev nemá pokoj od sveta, iba ak by sa svojho poslania vzdala a prijala učenie, zákony a bohoslužbu v duchu terajšieho sveta.

Niekto však namieta: Ak sa však podľa starej už ľahkomyseľnej a povrchnej výčitky povie, že toto všetko už tu bolo a že všetko v živote našom sa len opakuje, ba že telo vždy sa vzpiera duchu a že zmyselnosť vždy mávala veľkú moc, nechceme toto upierať.
Ale priama výchova k zmyselnosti, oslavovanie zmyselnosti a život v mori zmyselnosti, kedy hlava človeka svoje myslenie celkom od nebies odvracia a jedine k zemi ju riadi, k tej zemi, ktorej sa má každý iba nohami dotýkať, to je dieťaťom našej doby a vlastným jej obrazom.

Nehovorte tiež, že vždy panovali bludy, nepravé, skazonosné a svetské náuky, ktoré mali svojich hlásateľov a prívržencov, lebo ani toho neupierame, ale ochrana týchto nepravých a bohaprázdnych náuk, rovnocennosť ich s pravdou a rozšírenia ich vo všetkých vrstvách ľudskej spoločnosti, to je dieťaťom našej doby a vlastným jej obrazom.

Nehovorte, že vždy boli hriechy a neprávosti, zločiny a roztopašnosti najhrubšieho zrna, lebo neupierame to , ale pohŕdanie pokáním nad hriechmi, obhajovanie hriechov, vychvaľovanie sa nimi a vyhlasovanie hriechov za cnosti, to je dieťaťom našej doby a vlastným jej obrazom.

Nehovorte konečne, že vždy boli vzbury proti Bohu, Cirkvi a zákonitej autorite, lebo ani toto neupierame, ale v civilizovaných štátoch dovoliť ohnisko vzbury, plánovité pestovanie revolúcií a všeobecné vychvaľovanie tohto padlého anjela satana, ktorý súc pyšný a drzý, rozpútavajúci tyraniu, bezbožný a zároveň fanatický a rúhajúci sa, nemôže nič dobré sám vytvoriť a tiež nič dobré dopustiť, to je tiež dieťaťom našej doby a vlastným jej obrazom…

/z ww.lumendelumine.cz/

Kardiológ Franco Serafini vykonal vedeckú analýzu všetkých piatich posledných eucharistických zázrakov a konfrontoval ich na pozadí Kristovho umučenia. Výsledok je ohromujúci: »Presná a podrobná klinická diagnóza, ktorá sa zhoduje a kryje s tým, čo čítame v Evanjeliách: Ak veriaci človek v zásade nepotrebuje laboratórnu analýzu, aby uveril, že Ježiš v Eucharistii vo svojej nekonečnej pokore sa" dáva za pokrm " , robí tak pre moderného človeka, aby mohol byť od neho milovaný, a tak daroval všetkým svoje Srdce. »Krvácajúce srdce, ktoré náleží mladému mužovi, zmučenému a odsúdenému, trýznenému ťažkým fyzicko-psychickým stresom, a ktorý sa asi po dva dni ocitá medzi životom a smrťou«. To je konkrétny opis Tela Kristovho, ktoré prijímajú katolícki i pravoslávni veriaci v okamihu, keď kňaz podáva do úst premenený Svätý Chlieb-Eucharistiu. Teda: nepopisujú mystické videnie, ktoré Boh daroval niektorým svojim svätcom. Tentokrát hovorí nevyvrátiteľným spôsobom jasne a jednoducho veda. Objavuje to doktor Franco Serafini vo svojej knihe „Kardiológ navštevuje Ježiša“, kde sú eucharistické zázraky vedecky vyšetrované.

Jedinečná kniha, ktorá pojednáva o všetkých jednotlivých eucharistických zázrakoch na základe vedeckej analýzy: Lanciano (VIII. Storočie), Buenos Aires (1992-1994-1996), Tixtla (2006), Sokolka 2008, Legnica (2013), – ku ktorým by mohol byť pripojený šiesty zázrak v Betánii (1991), ponechaný k samostatnému pojednávaniu z dôvodov, ktoré autor vysvetľuje. Kardiológ nás uvádza do nesmierne náročnej práce, ktorú musel vykonať, keď analyzoval všetky výskumy z posledných päťdesiatich rokov v spolupráci, ak to bolo možné, s vedcami, ktorí skúmali relikvie ako prví. Výsledkom je ohromujúci obraz:
»Presná klinická diagnóza analyzovaná do najmenších podrobností, ktorá nevykazuje najmenšieho rozporu, naopak, zapadá a spája sa so všetkým tým, čo čítame v evanjeliách, a prijímame ako dar cirkevnej tradície. Ale vyjdime od počiatkov.
Lanciano: SRDCE, ktoré tlčie už trinásť storočí. Všetko začína zázrakom v Lanciano (Abruzzo, provincia Chieti). V určitom zmysle sa jedná o prvý zázrak vzhľadom ku komplexu eucharistických zázrakov, ale snáď a práve preto – je to zamilovaný zázrak doktora Serafiniho: »Je to zázrak mysteriózny, ktorý má práve ony neuveriteľné charakteristiky. Aj keď je menej oceňovaný, je to zázrak absolútne jedinečný. Nejedná sa o Eucharistiu, ktorá je trochu krvavá, ale onoho dňa sa celá časť Svätého Chleba stáva telom a celé poliate krvou. Tento zázrak predovšetkým je jediný, ktorý nepatrí medzi zázraky modernej epochy, jeho overenie spadá do VIII. storočia po Kristovi, a ďalej sa líši špecifickým spôsobom, akým k nemu došlo.

Staršie eucharistické zázraky sú totiž takmer všetky overené a v dôsledku toho sú časti eucharistického chleba nenapraviteľne poškodené. Tým, ktorým to nie je známe, pripomíname, že v týchto prípadoch kanonická procedúra spočíva v tom, že čiastočka sa ponorí do nádobky s vodou, až sa celkom rozplynie, a táto voda sa potom vylieva na posvätné miesto k tomu zvlášť určené. A práve počas tohto kroku dochádza k zázraku, pretože premenený eucharistický chlieb namiesto aby sa rozmočil, prejaví sa ako telo a krv. Tak to bolo v Buenos Aires, v Sokolci a v Legnici. V Lanciano tomu tak nebolo. Zázračný fakt nastupuje presne počas eucharistického premenenia a zahŕňa nielen Chlieb, ale aj Kalich. Okrem toho, zdôrazňuje Serafini, »je to zázrak, ktorý trvá a sprevádza nás viac ako 1300 rokov, odovzdávaný nepretržite z generácie na generáciu: a to je veľmi povzbudzujúce. Sú to totiž "dejiny v dejinách", takže ako v roku 700 mních sv. Bazil pochyboval o reálnej prítomnosti Krista v eucharistických spôsoboch – čomu vďačíme za túto zázračnú udalosť – rovnakým spôsobom františkáni minulej generácie, ktorí uchovávali ako dedičstvo túto relikviu, tiež boli mučení ťaživými neistotami. Preto v roku 1970 rehoľníci zverili profesorovi Odoardo Linolimu prevedenie vedeckých štúdií. Tak sa stalo, že z druhej pochybnosti sa v dôsledku onej analýzy uskutočnil historicky bezprecedentný zázrak: Analýza prastarého tkaniva – čítame v správe, – predstavuje charakteristiky buniek myokardu. Nie je to len mikroskopický nález, ktorý poukazuje na srdcový sval, je to úplná makroskopická štruktúra tela, ktorá pripomína celý profil srdca. « Povedané inými slovami: 11. decembra 1970 profesor Linola s odvolaním na mníchov s prvými výsledkami štúdií napísal: » Pri záverečných skúškach už nie je najmenších pochybností: Premenený chlieb – eucharistický chlieb- je živé tkanivo, a tkanivo je ľudské srdce. Rana za ranou: v Buenos Aires, v Tixtle, v Sokolci výskumy vždy potvrdzujú: stojíme pred ľudským srdcom. Ale tým to nekončí.

VEDA NEMÁ POCHYBNOSTI: Eucharistia znamená – JA ešte trpím. Je tu úplne zvláštny aspekt, ktorému môže veda dať autentickú hodnotu určenú veriacemu, ktorý pristupuje k eucharistickému tajomstvu, a v rovnakej chvíli otriasa tými, ktorí ešte neveria. Serafini to líči takto: »Analyzované tkanivo myokardu predstavuje dvojitú charakteristiku: jedna časť je fragmentácia – segmentácia tkaniva a druhá infiltrácie bielych krviniek. «Preložené: Tento lekársky opis, ako vysvetľuje kardiológ, nám dáva pochopiť, že Kristovo utrpenie nie je genericky druhotnou otázkou, tzn. Ježišovo utrpenie nie je len vágny pojem v abstraktne duchovnom zmysle. Naopak, toto je utrpenie prevedené do veľmi presných termínov antropopatologického a histopatologického typu, z ktorých je možné vyvodzovať diagnostické hypotézy. Ba čo viac: Skúmané leukocyty sú živé, takže tkanivo vzorky v okamihu, keď prechádzala analýzami, bola ešte živá!

Sme pri zdroji a výsledku z vedeckého hľadiska jednoducho nevysvetliteľného; Serafini preto vysvetľuje: Leukocyty nemôžu prežiť vo vode, bez toho, aby sa počas niekoľkých minút, maximálne za hodinu, nerozpustili, keď boli raz oddelené od živého organizmu, z ktorého pochádzajú, alebo po jeho smrti. K pochopeniu úžasu vedcov stačí pomyslieť, že v prípade relikvie v Buenos Aires bolo študované tkanivo konzervované v destilovanej vode bez výživy viac ako tri roky. Ale pokračujme. Po potvrdení, že tkanivo je živé a trpiace, nasleduje spontánna otázka: pred akým typom utrpenia sa vlastne nachádzame? Aj v tomto prípade diagnóza, ktorá bola vykonaná, je absolútne presná a koherentná s údajmi viery: »Pokiaľ ide o krv – upresňuje kardiológ – lymfocystóza a hypogammglobulinemia kontrolované v laboratóriu sú porovnateľné s klinickým obrazom silne traumatizovaného pacienta: osoby ktorá bola zmlátená, zbitá, alebo obete ťažkej nehody, vystavenej veľkému šoku, ktorý prechádza do situácie psycho-fyzického stresu intenzívneho alebo subintenzivního, pri ktorom sa môžu zdroje utrpenia hromadiť v priebehu jedného alebo dvoch dní od jeho počiatku. «Podobná diagnóza platí» nielen pre srdcové choroby či infarkt spôsobený koronárnymi defektmi , ale aj pre najväčšie a kruté poškodenie zo stresu, ktorý je spôsobený nahromadením katekolaminov … naozaj hovoríme o všetkých týchto situáciách, ktoré sa nachádzajú v biopsii alebo autopsii pacientov, ktorí prežili náhle ťažkú ​​prostráciu typu psychického, farmakologického alebo traumatického, napr. u obetí leteckej nehody alebo u odsúdencov na smrť.

«KRVNÁ SKUPINA – medzi početné aspekty, na ktoré sa výskumy sústredili, je jeden úplne zvláštny, pre ktorý veda nemá odpovede. Ide o objav krvnej skupiny, kde boli vykonané všetky vyšetrenia – hovoríme predovšetkým o Lanciano, Tixtle a o troch hlavných plátnach – svedkoch Umučenia: Turínskom plátne – Sindone, sudáriu v Oviede a tunike v Argenteuil. Pri všetkých piatich zázrakoch päťkrát bola zistená rovnaká krvná skupina: AB. »Tento výsledok – vysvetľuje Sarafini s číslami v rukách – nás privádza k dôkazu o autenticite týchto tkanív na 99,9996875%. Povedané niekoľkými slovami, stojíme pred zázrakom v zázraku, ktorý podľa Serafiniho »je málo známy a absolútne podcenení« . Na záver: Ak štúdium tohto objektu mohlo podať vedeckú analýzu najvyššej úrovne, potom kniha doktora Serafiniho zasluhuje to najvyššie ocenenie. Vyjdime z obyčajnej teoretickej otázky, ktorá však má zásadný význam: »Má človek viery naozaj potrebu vedeckého dôkazu, aby veril v eucharistický zázrak? – Autor pripája osvetľujúcu záverečnú odpoveď: Eucharistický zázrak sa "dáva za pokrm" modernému človeku, daruje sa a obetuje pre neho bez výhrad, aby podporil jeho kolísavú vieru práve ako nalámaný Chlieb. «Robí to s nekonečnou pokorou a jemnosťou Ježiša Krista:» Svetlo , ktoré vyžaruje z týchto zázrakov, nie je nikdy oslepujúce. Ak niektoré vedecké výsledky sú ohromujúce, je zrejmé, že eucharistický zázrak sa tlmí, obmedzuje sa a nechce rozdrviť svojou silou krehký poklad našej viery. «Ostatne, keby Boh chcel, jeho Všemohúcnosť by nás mohla priviesť k akejkoľvek vedeckej istote, dostačujúcej na to, aby kohokoľvek presvedčila o Svojej Pravde. Ale je zrejmé, že to nie je vôľa nášho Pána. Hovorí nám to viera a opakuje nám to i veda: Eucharistický Ježiš chce, aby sa mu verilo, aby bol milovaný, aby sa slobodný človek klaňal Tomu, ktorý po ňom túži s takou vášňou. To je živé spojenie s Tým, ktorý nás miluje ako prvý: dar Jeho srdca, ktoré stále trpí – a to pre nás každého zvlášť.

Constanza Signorelli, Nuova Bussola Quotidiana

Starec povedal: Najdôležitejšou povinnosťou človeka je milovať Boha, a potom svojho blížneho, každého človeka, a najviac zo všetkého – svojho nepriateľa. Keby sme milovali Boha tak, ako je potrebné, zachovávali by sme aj všetky Jeho prikázania. Kto sa ale dnes zaujíma o druhého človeka? Všetci sa zaujímajú len o seba, a nie o druhých, a z toho sa budeme zodpovedať. Boh, ktorý je Láska, nám neodpustí túto ľahostajnosť vo vzťahu k blížnym. Dobrý kresťan miluje predovšetkým Boha, a potom človeka. Nadmiera jeho lásky sa rozlieva aj na zvieratá a na prírodu. Keď my, súčasní ľudia, ničíme okolité prostredie, poukazujeme na to, že nemáme hojnosť lásky. Alebo snáď máme lásku – a to iba k Bohu? Bohužiaľ nie. To ukazuje samotný náš život. Kto z čistej lásky pracuje pre blížneho, tomu aj sama únava prináša odpočinok. Ten, kto miluje len seba samého a je lenivý, je unavený aj od svojej nečinnosti. Musíme však venovať pozornosť aj tomu, aké sú motívy skutkov lásky. Pracujem pre druhého z čistej lásky a nič iné nemám na mysli. Niektorí prejavujú lásku vo vzťahu k druhým ľuďom kvôli tomu, aby si ich podriadili. V láske k blížnemu je obsiahnutá naša veľká láska ku Kristovi. V našej úcte k Presvätej Bohorodičke a ku svätým je opäť skrytá naša veľká úcta ku Kristovi. Tak sa zachováva kresťanská láska a jej hodnota sa líši od lásky svetských ľudí.

Almužna – to je prejav lásky. Súčasní kresťania takmer zabudli na túto čnosť. Duchovnú premenu, ku ktorej dochádza v duši, a radosť v srdci z jednej takej almužny alebo dobrodenia blížnemu, nemôže dať ani najlepší lekár, aj keby si mu dal hromadu dolárov. Dôchodcovia nech obetujú svoj čas a peniaze, treba aby zachránili bezbranné deti z nejakej rozpadnutej rodiny. Keby človek dobre vnímal duševný úžitok a vnútornú radosť, ktorú pocíti už v tomto živote za jediné malé dobrodenia preukázané blížnemu, potom by blížneho priamo prosil prijať toto dobrodenie a dokonca by mu bol vďačný za to, že si od neho niečo vezme. Pretože premenu, ku ktorej dochádza v duši, a radosť, ktorú cíti srdce milosrdného človeka aj za obyčajný kúsoček chleba podaný sirote, nemôže udeliť ani ten najlepší lekár. Keď som musel dopraviť veci na Svätú Horu Athos, celú som obišiel túto záhradu Bohorodičky, ako to zvyčajne robia všetci novo prichádzajúci, aby našli voňajúce kvety Matky Božej, teda svätých starcov, a prijali od nich trochu duchovného medu. Oslavujme Boha za to, že aj dnes mnohí kresťania hľadajú duchovný nektár. Sú samozrejme aj takí veriaci, ktorí ho nehľadajú, pretože ich ideálom je iba vonkajšie kresťanstvo, a nie skutočná zbožnosť; títo ľudia chcú rozvíjať myseľ, a nie srdce. Cnosť neskryješ, aj keby si sa snažil akokoľvek, tak ako žiaru Slnka nezakryješ sitom, pretože cez otvory preniká mnoho lúčov. Z rozhovoru otca Paisija so seminaristami: Otče, dnes sa všetko nachádza v kríze, náš život je zo všetkých strán pod tlakom, poraď nám, ako duchovne zápasiť proti hriechu a za duchovnú dokonalosť? Starec odvetil: Počúvajte, ľudia, ktorí dnes duchovne pracujú, teda duchovní ľudia, celkom iste získajú veľkú odmenu. V dnešnej dobe, keď je všade rozšírený hriech, je vychvaľovaný ako niečo dobré a všetkými ponúkaný, musíme pochopiť, že duchovné zápasy a úsilie sú ešte chvályhodnejšie, než v akejkoľvek inej dobe. A vedzte, deti, dobrý a spravodlivý človek, zápasiaci s hriechom a snažiaci sa ísť po Božej ceste, je nakoniec považovaný za najlepšieho a všetkými žiadaného. Všetkým je príjemný a nikto k nemu necíti odpor, všetci s ním túžia žiť v priateľstve. Existuje iba jeden rozdiel medzi kresťanmi a tými, ktorí neveria v Krista. Pre kresťanov je zákonom Božia spravodlivosť, pre neveriacich je to ľudské právo. Spravodlivosť ľudská je v porovnaní so spravodlivosťou Božou ničotná. Náš Pán ako prvý uplatnil túto Božiu spravodlivosť. Keď Ho súdili, neobhajoval sa, keď na Neho pľuli, nesťažoval si, keď trpel, nevyhrážal, ale všetko vytrvalo a mlčanlivo znášal bez najmenšieho odporu. Pripustil dokonca, aby mu vzali aj jeho odev, a tak bol Boh ponížený pred svojím stvorením. Najdôležitejšie zo všetkého však bolo, že nielenže nežiadal pomoc od ľudských zákonov, ale naopak, ospravedlňoval svojich mučiteľov pred svojím Otcom a modlil sa za nich, aby im bolo odpustené: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.

Potomkovia majú svätú povinnosť zaznamenávať úspechy svätých otcov svojej doby a ich úprimný duchovný zápas, ktorý uskutočňovali, aby sa priblížili k Bohu. Je prirodzené, že keď píšeme o našich svätých, prináša nám to veľký úžitok, lebo tým na nich myslíme. Oni sú potom ešte viac dojatí a pomáhajú nám, aby sme sa aj my dostali do ich blízkosti. Nájdite si dobrého duchovného, ​​ktorý má lásku, a ten nech vám radí. Na diaľku nie je možné uskutočniť uzdravenie, pretože lekár musí byť nablízku. Na diaľku proste len o modlitbu. Stále musíme dávať pozor a neustále musíme pochybovať o tom, či sú veci také, ako o nich premýšľame. Lebo keď sa niekto neustále zaoberá svojimi myšlienkami a dôveruje im, diabol začína činiť človeka ľstivým napriek tomu, že človek je vo svojej prirodzenosti dobrý. Dnes okolo seba pozorujem, že keď sa niekto spýta na zložitejšie problémy, ešte predtým, než stihne položiť otázku, už ho prerušujeme a prichádzame so svojimi závermi. To znamená, že nielenže nežiadame Božie osvietenie, ale nepočúvame ani rozum, ktorý nám Boh daroval. Naopak, hneď a bez váhania dôverujeme a súhlasíme so všetkým, čo nám prináša naša myšlienka, a často má takéto naše správanie zhubné následky. Myšlienky sú ako lietadlá, ktoré lietajú vo vzduchu. Pokiaľ o ne neprejavíš záujem, problém neexistuje. Musíme dávať veľký pozor na to, aby sme vo svojom vnútri nevytvárali pristávaciu plochu – letisko, kde by myšlienky mohli pristávať. Život človeka, ktorý sa neustále živí dobrými myšlienkami, je nepretržitým sviatkom. Od toho, aký má každý z nás stroj, závisí, aký výrobok vyrába. Materiál, ktorý do stroja vložíš, a miesto, na ktorom sa stroj nachádza, nemajú veľký význam. Raz prišiel za starcom jeden novinár, v ktorého mysli sa nemohla usídliť dobrá myšlienka. Všetko videl v zlom svetle. Začal sa vypytovať starca na rôzne veci, ktorými ho len zarmucoval. Potom sa ho zrazu spýtal: Otče, prečo si tu tak bezstarostne a pokojne sedíte a neodídete von (za hranice Svätej Hory), aby ste pomohol ľuďom, ktorí majú ťažké problémy? Vtedy mu starec povedal: Tvoj, stroj je pokazený a neustále produkuje zlé myšlienky. Nech ti poviem čokoľvek, nech čokoľvek uvidíš, všetko chápeš mylne. Teraz ma vidíš na Svätej Hore a hovoríš, prečo neodídem za jej brány, aby som pomohol ľuďom. Keď pôjdem von, povieš, prečo sa túlam po svete a nesedím pokojne na jednom mieste, keď som mních. Z toho dôvodu tí nepoviem nič, až na jedno: Naprav svoju pokazenú myseľ a vedz, že inak je vidieť semafor na husto frekventovaných uliciach Atén, a inak maják na skalách. Dnes všade vládne svetský duch. Boh nám dáva bohatstvo, aby nás prinútil dávať almužny. Avšak my kupujeme väčšie chladničky, aby sa nám potraviny nekazili, alebo zväčšujeme naše špajze, aby sa do nich viac vošlo. Všade vládne chamtivosť. Mágovia nemajú žiadnu moc a ich magickou démonickou energiou sa na kresťanov nechytajú. Prichytia sa na ne len vtedy, keď nemajú čistú spoveď alebo niekomu krivdia. V týchto prípadoch totiž sami dávajú moc diablovi.

Vo väčšine prípadov považujeme svoje rozmary za Božiu vôľu. Malé pokrstené deti vidia rôzne Božie tajomstvo. Pretože sú čisté, prijímajú ich do svojho spoločenstva svätí anjeli, ktorí neustále vidia Božiu tvár. Zosnulí čakajú na naše modlitby, ako uväznení na návštevu svojich blízkych.“ Keď bdieme, prosme Boha, aby daroval spánok našim bratom, ktorí nemôžu zaspať a berú lieky. Keď diabol ničí nejakého človeka alebo rodinu, musíme napraviť svoje myšlienky. Otče, nájdem si nejaké dobré dievča, aby som sa s ním oženil? Keď všetci hľadajú dobré dievčatá, potom čo si počneme s tými ostatnými? Naložíme ich do suda? Keď niekomu gratulujeme k sviatku, hovorte mu: Prajem ti veľa rokov príjemných Bohu! Boh po nás žiada jedinú vec – pokoru. A nič iné. Nepotrebuje od nás nič, chce len, aby sme sa pokorili a stali sa účastnými jeho Božskej blahodate – milosti. Modlitba tých, ktorí sa modlia za svet, pomáha kresťanom, ktorým sa nahromadili vážne problémy, lebo jedni aj druhí vysielajú na tej istej frekvencii. Keď si chcem oddýchnuť, modlím sa. Zistil som, že iba modlitba poskytuje človeku správny odpočinok.

Preto sa modlite a študujte.

(Upravené z prekladu br. Michala Dvořáčka)

/ z diela: Š. Kopčák: “Obraz otca rodiny v judaisticko-kresťanskom chápaní a v súčasnosti.” /

/ z diela: Š. Kopčák: “Obraz otca rodiny v judaisticko-kresťanskom chápaní a v súčasnosti.” /

/ z diela: Š. Kopčák: “Obraz otca rodiny v judaisticko-kresťanskom chápaní a v súčasnosti.” /

Hovorí sa, že najväčším trikom, ktorý sa diablovi kedy podaril, je to, že presvedčil svet o tom, že neexistuje. Podobne najväčším trikom Antikrista bude to, že presvedčí ľudí, že nie je ničiteľom, ale spasiteľom sveta, ako povedal ctihodný Boží služobník arcibiskup Fulton J. Sheen už v roku 1947 v pôsobivom rozhlasovom kázaní, ktoré bolo nedávno objavené v archívoch a zverejnené aj na YouTube.

Rovnako ako diabol, ktorého typickým znakom je prekrúcanie pravdy, aby predal hriech, aj Antikrist bude podľa Sheena miasť myslenie ľudí, aby ich presvedčil, že je “Veľkým humanista”, a hovoriť o “mieri, prosperite a hojnosti”.

Aj keď Sheenov opis Antikrista vznikol takmer pred 70 rokmi, sú jeho slová v našej dobe ešte priliehavejšie než v tej jeho. Jeho prorocké posolstvo je absolútne kľúčové pre každého úprimného kresťana, ktorý sa snaží o vernosť Kristovi až do konca. Arcibiskup Sheen hovorí:

“Antikrist sa tak nebude nazývať, inak by nemal žiadnych nasledovníkov. Nebude nosiť červené čižmy, chŕliť síru,  hádzať vidly ani mávať špicatým chvostom ako Mefisto vo Faustovi. Nikde vo Svätom Písme nenachádzame opodstatnenie pre ľudový mýtus o diablovi ako Kašparovi oblečenom podľa rozprávok. Opisuje sa tam ako padlý anjel, ako, pán tohto sveta ‘, ktorého úlohou je nás presvedčiť, že žiadny iný svet neexistuje. Jeho logika je prostá: ak nie je nebo, potom nie je peklo; ak nie je peklo, neexistuje hriech; ak neexistuje hriech, potom nie je žiadny sudca; a ak nie je súd, potom zlo je dobrom a dobro zlom. Okrem všetkých týchto popisov nám však náš Pán hovorí aj to, že Antikrist sa mu bude tak podobať, že by mohol zviesť aj vyvolených – a žiadny diabol, ktorého sme kedy videli v obrázkovej knižke, by vyvolených určite nezviedol. Ako sa mu v tomto novom veku podarí získať priaznivcov svojho náboženstva?

Známky Antikrista:

Bude sa maskovať ako Veľký Humanista a bude hovoriť o mieri, prosperite a hojnosti, a to nie ako o prostriedkoch, ktoré nás vedú k Bohu, ale ako o cieľoch samotných o sebe.

Bude písať knihu o novom poňatí Boha, ktoré budú vyhovovať tomu, ako ľudia žijú.

Bude propagovať vieru v astrológiu, aby za naše hriechy nezodpovedala naša vôľa, ale hviezdy.

Vinu bude psychologicky ospravedlňovať ako potlačený sex a prinúti ľudí, aby sa hanbili, ak budú o nich iní hovoriť, že nie sú dosť tolerantní a liberálni.

Toleranciu bude zamieňať za ľahostajnosť a dobro za zlo.

Bude podporovať rozvody pod zámienkou, že mať ďalšieho partnera je “nutnosť”.

Bude zveličovať lásku k láske a znižovať lásku k ľuďom.

Bude vzývať náboženstvo, aby náboženstvo zničil.

Bude dokonca hovoriť o Kristovi a hovoriť, že to bol najväčší človek, ktorý kedy žil.

Bude tvrdiť, že jeho poslaním je oslobodiť ľudí od otroctva povier a neslobody, ktoré nikdy nedefinuje.

Pri svojej zdanlivej láske k ľudstvu a uhladených rečiach o slobode a rovnosti bude mať jedno veľké tajomstvo, ktoré nikomu nezverí: nebude veriť v Boha. /veriť vo význame žiť Bohu a Bohu dôverovať/ A pretože jeho náboženstvom bude bratstvo bez Božieho Otcovstva, dokáže zviesť aj vyvolených.

Zriadi anticirkev, ktorá bude napodobeninou Cirkvi, ako je diabol opicou Božou. Bude to mystické telo Antikrista, ktoré so všetkými vonkajšími znakmi bude podobať Cirkvi, mystickému telu Kristovmu. Moderného človeka, vo svojej osamelosti a frustrácii zúfalo potrebujúceho Boha, zvedie k tomu, aby stále viac hladoval po členstve v jeho komunite, ktorá človeku poskytne zmysel života bez nutnosti osobného obrátenia – pokánia a priznania osobnej viny. V našej dobe bol diablovi ponechaný obzvlášť dlhý reťaz.

Sheen konštatuje, že sa Antikrista neobáva kvôli strachu o prežitie Katolíckej cirkvi, ale kvôli ničivému vplyvu, ktorý Antikrist bude mať na tých, ktorí žiadnu vieru nemajú /alebo sú vlažní/. “Nerobíme si starosť o neomylnosť, ale o to, že svet zaplavia omyly; netraste sa, že bude Boh zosadený z trónu, ale že bude vládnuť barbarstvo; zničená nebude transsubstanciácia – tajomstvo, ale rodina; nevytratia sa sviatosti, ale mravný zákon. “

Sheen verí, že “Cirkev bude žiť a zaspieva pohrebnú pieseň všetkým zlám súčasnosti,” ako počas svojej dvetisícročnej existencie prežila iné veľké krízy. “Cirkev možno má svoje Veľké piatky, ale tie sú len prelúdiom k nedeli Vzkriesenia, lebo nikdy nebudú zrušené Božie zasľúbenia:,. . . a brány pekelné ju nepremôžu. Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta ‘(Mt 28,20). , Každý, kto padne na ten kameň, doláme sa; a na koho on padne, toho rozdlávi“ (Lk 20,18). “ Aspoň sto hlasov v každom storočí od jej zrodu vyzváňalo na jej pohreb, ale mŕtvola sa nikdy neobjavila. Stále pre ňu kupujú truhly, ale tie sú práve pre nich…Stále jej kopú hrob, avšak do toho hrobu padnú oni.

“Nikdy v dejinách neexistovali také silné argumenty v prospech existencie kresťanstva, lebo ľudia zisťujú, že ich utrpenia a bieda, vojny a revolúcie vzrastajú priamo úmerne k jeho odmietaniu. Zlo je odsúdené na neúspech; len dobro samo seba zachováva. “

Sheen svojich poslucháčov naliehavo vyzýval, aby robili konkrétne kroky proti zlým veciam doby a čerpali z duchovných zdrojov, ktoré im pre tento boj dáva Boh.

Ako kresťania si musíme uvedomiť, že okamih krízy nie je dobou zúfalstva, ale príležitosti. Zrodili sme sa v kríze, v porážke – pri Ukrižovaní. Akonáhle uznáme, že sa na nás vzťahuje Boží hnev, začína sa na nás vzťahovať Božie milosrdenstvo. Aj Božie tresty vytvárajú nádej: zlodej po pravici prišiel k Bohu prostredníctvom ukrižovania.

Čo majú kresťania katolíci robiť, aby prežili zlé časy:   musia povzbudzovať svoju vieru, zavesiť si doma krucifix, ktorý im má pripomínať, že treba niesť svoj kríž. Nech sa  rodina každý deň zhromažďuje k modlitbe ruženca. Choďte denne na bohoslužbu. Denne sa modlite pred svätostánkom, najmä vo farnostiach, kde si kňazi uvedomujú potreby sveta, a preto konajú kajúce pobožnosti. […] Tí, ktorí majú vieru, nech dbajú na to, aby boli stále v stave milosti, a tí, ktorí ju nemajú, by mali začať zisťovať, čo viera znamená, pretože v nadchádzajúcej dobe bude len jeden spôsob, ako dosiahnuť, aby sa nám prestali triasť kolená: kľaknúť na ne a modliť sa. […] Modlite sa ku sv. Michalovi, ktorý zvíťazil nad Luciferom a zvrhol z neba pyšných anjelov, aby svet očistil od všetkého rozkladu a nepokoja. Modlite sa k Panne Márii, aby tá, ktorá dostala moc rozdrviť hlavu hada, ktorý ľuďom naklamal, že môžu byť ako bohovia, pomohla svetu znovu nájsť Krista. Človeka však nemožno prinútiť k duchovnému vzťahu, vyžaduje si to súhlas a osobné rozhodnutie. Toto druhé narodenie skrze Krista a pre Krista je väčšou explóziou ako to prvé, lebo človek vstupuje nie iba do pozemského svetla, ale do večného Svetla a na cestu Vzkriesenia.

((prevzaté z int.zdr. a spracované z knihy F.Sheen:”V plnosti času”))

Medzi tých, ktorým bolo dané poznať očistec, patrí tiež brat Daniel Natale, kapucín, ktorý zomrel v roku 1994.

Keď sme na farskej púti v októbri 2018 navštívili pôvodný chrám v San Giovanni Rotondo, hneď vpravo bola kaplnka s telom brata Daniela. V júli 2012 bol v San Giovanni Rotondo zahájený jeho beatifikačný proces.

Michele – také meno mu vybrali rodičia pri krste – sa narodil 11. marca 1919 v San Giovanni Rotondo ako štvrté dieťa zo siedmich súrodencov. Ukončil sotva tri triedy základnej školy. Ako dieťa pomáhal rodičom v práci na poli.
Na slávnosť Svätého Ducha 4. júna 1933 sa vydal do kláštora, aby sa tam zúčastnil na bohoslužbe, poprial k sviatku tamojšiemu predstavenému kláštora a dostal od neho požehnanie pred vstupom do nižšieho seminára bratov kapucínov.
V sakristii stretol Otca Pia. Jeho prekvapenie a radosť nemali konca, lebo Otec Pio už dva roky nebol v kontakte s veriacimi. Dostal vtedy od neho osobitné požehnanie na cestu do života v ráde.

Keď sa dostal do Vica del Gargano, ukázalo sa, že tam už žiadni seminaristi nie sú. Strávil teda v kláštore viac ako deväť mesiacov ako postulant, potom ho poslali do Foggia.
Otec provinciál chcel mladého postulanta vyskúšať a dal mu na čítanie život sv. Konráda z Parzhamu. Pätnásťročný chlapec knižku prečítal jedným dychom a potom stál pred provinciálom, ktorý sa ho na ňu vypytoval. Otec Bernardo d’Apicella bol zaskočený chlapcovou bystrosťou a ponúkol mu, aby sa nachystal k odchodu, keď sa uvoľnilo miesto v seminári.
Na to počul odpoveď: “Nie, otče, chcem byť obyčajným bratom! Prišiel som do kláštora, aby som sa stal svätým, a keď som čítal život svätého Konráda, porozumel som, že nie je nevyhnutne potrebné byť kňazom, aby som mohol byť svätým. “

“Ocitol som sa pred trónom Božím. Videl som Boha,…

V roku 1935 vstúpil do noviciátu a dostal meno Daniel. O rok neskôr zložil dočasné sľuby a v roku 1940 sľuby večné. Počas druhej svetovej vojny pracoval v provinčnej kúrii bratov kapucínov vo Foggii ako kvestor a kuchár.
V roku 1943 počas bombardovania pomáhal raneným, pochovával mŕtvych, zachraňoval sakrálne predmety. Po vojne pomáhal potulujúcim sa vojakom.
V roku 1952 sa na klinike Regina Elena stala nezvyklá udalosť, ktorá mala značný vplyv na ďalší život brata Daniela.

Čo sa stalo na klinike Regina Elena? Brat Daniel už dlhšiu dobu pociťoval bolesti brucha. Išiel teda k lekárovi a nechal sa prehliadnuť. Stanovená diagnóza bola najhoršia možnosť: mal rakovinu sleziny, čo v tej dobe znamenalo rozsudok smrti. S tou smutnou správou prišiel k Otcovi Piovi, ktorý mu povedal: “Nechaj sa operovať.”
Odpovedal: “To nemá zmysel. Lekár mi nedal žiadnu nádej. Viem, že umriem.”
Na to Otec Pio: “To čo ti povedal lekár, nie je dôležité.”
Poslal ho na konkrétnu kliniku ku konkrétnemu lekárovi a povedal mu: “Neboj sa, budem stále s tebou.” Predniesol to s takou silou a presvedčením, že sa brat Daniel okamžite vybral do Ríma a našiel odporúčaného profesora Riccarda Morettiho.

Lekár spočiatku s operáciou nesúhlasil, pretože si bol istý, že ju pacient neprežije, nakoniec sa však pod vplyvom nejakého vnútorného impulzu rozhodol, že to skúsi.
Operácia prebehla ďalší deň ráno. Brat Daniel aj napriek podaniu narkózy zostal pri vedomí. Pociťoval veľkú bolesť, ale nedával to najavo, bol priam spokojný, že svoje utrpenie môže obetovať Ježišovi. Zároveň mal dojem, že bolesť, ktorú zakúša, stále viac očisťuje jeho dušu od hriechov. Jednu chvíľu vnímal, že zaspáva…

Lekári potvrdili, že po prežití ťažkej operácie pacient upadol do hlbokého spánku. Zotrval v ňom cez tri dni. Bohužiaľ, po troch dňoch zomrel. Bol vypísaný úmrtný list. Zhromaždila sa rodina, aby sa modlila za zosnulého… Ale po niekoľkých hodinách sa na prekvapenie zhromaždených mŕtvy náhle vrátil do života.

Čo sa dialo s bratom Danielom v priebehu tých niekoľkých hodín? Kde sa zdržiavala jeho duša? Tu je jeho vlastná odpoveď: “Ocitol som sa pred trónom Božím. Videl som Boha, ale nie ako prísneho sudcu, ale ako Otca, milosrdného a plného lásky. Vtedy som pochopil, že sa Pán o mňa staral od prvej, až do poslednej chvíle môjho života a miloval ma tak, ako keby som bol jediným existujúcim stvorením na zemi. Uvedomil som si však, že som tú nekonečnú Božiu lásku nikomu neodplácal…
Bol som odsúdený na dve až tri hodiny očistca.
Ako to? – pýtal som sa sám seba – len dve tri hodiny? A potom budem môcť zostať navždy u Boha – večnej lásky? Poskočil som radosťou a cítil som sa vyvoleným. (…)

Pociťoval som ukrutnú a intenzívnu bolesť, bez toho, aby som vedel, odkiaľ pochádza.
Zmysly, ktoré najviac urážali Boha na tomto svete: oči, jazyk … pociťovali najväčšie trápenie, a boli to neuveriteľné trápenia, pretože v očistci duša vníma tak, ako by mala telo …
Neubehlo ani pár chvíľ tohto utrpenia, a mne sa zdalo, že už ubehla večnosť. (…)

Napadlo ma, že pôjdem k jednému svojmu spolubratovi, poviem mu, že som v očistci, a poprosím ho, aby sa za mňa modlil. Ten spolubrat bol udivený, lebo počul môj hlas, ale nevidel ma. Spýtal sa: »Kde si? Prečo ťa nevidím?«(…)
Až potom som si uvedomil, že nemám telo. Uspokojil som sa aspoň s tým, že som dôrazne opakoval, aby sa za mňa modlil, a odišiel som.

Ako to? – hovoril som si sám pre seba – nemali to byť len dve až tri hodiny očistca? Uplynulo už prinajmenšom tristo rokov! Tak sa mi aspoň zdalo.
V jednej chvíli sa mi ukázala Panna Mária, ktorú som úpenlivo prosil a žiadal: »Ó, najsvätejšia Panna Mária, Matka Božia, vypros mi u Boha milosť, aby som sa mohol vrátiť na zem, aby som tam mohol žiť a pracovať už len z lásky k Nemu !«
Všimol som si, že je prítomný aj Otec Pio, a prosil som ho tiež: »Pre tvoje strašné utrpenie, pre tvoje blahoslavené rany, Otče Pio, prihovor sa za mňa u Boha, aby ma zbavil tých plameňov a daroval mi milosť odbiť si očistec na zemi.«
Potom už som nič nevidel, ale uvedomoval som si, že Otec Pio hovoril s Pannou Máriou. Za nejaký čas sa mi Panna Mária ukázala znova… Sklonila hlavu a usmiala sa na mňa. Presne v tú chvíľu som sa vrátil do svojho tela. Prudkým pohybom som strhol prestieradlo, ktorým som bol prikrytý. Tí, ktorí u mňa bdeli a modlili sa, vystrašene vbehli do dverí, hľadali ošetrovateľky a lekára. Za chvíľu bola na nohách celá klinika. Všetci si mysleli, že som nejaké zjavenie.”

Ďalší deň ráno brat Daniel sám vstal z lôžka a usadil sa do kresla. Bolo sedem hodín. Lekári zvyčajne prichádzali okolo deviatej. Avšak toho dňa doktor Riccardo Moretti, ten, ktorý vlastnoručne vypísal úmrtný list brata Daniela, prišiel do nemocnice skôr.
Zastavil sa pred bratom Danielom a so slzami v očiach povedal: “Áno, teraz už verím; verím v Boha, verím v cirkev …”
Doktor Moretti bol predtým neveriaci. Nie je presne známe, čo sa v jeho živote stalo práve tej noci. Vie sa len to, že nezažmúril ani oka a že to pre neho bola hrozná noc, počas ktorej začala jeho úplná vnútorná premena. Podobne ako  Tomáš, z neveriaceho, či pochybujúceho stal veriacim človekom.

Brat Daniel potom skutočne až do konca života prežíval svoj očistec na zemi. To si predsa sám vybral. Svojej sestre Felicii na sklonku života povedal: “Sestra moja, už štyridsať rokov neviem, čo znamená cítiť sa dobre.“

Tento rehoľník, kapucín, si vybral mnoho rokov utrpenia na zemi miesto niekoľkých hodín očistca po smrti. Túto zámenu nikdy neľutoval, dokonca sa cítil ocenený, že to v jeho prípade bolo možné. Berme do úvahy, že brat Daniel nemal ťažké hriechy, pretože takéto hriechy prerušujú kontakt s Bohom a znemožňujú cestu k spáse. Pykal za hriechy ľahké, predovšetkým za drobné porušenia sľubu chudoby.

Z toho vyplýva prvý záver: utrpenie očistca sú značné, a dokonca za ľahké hriechy treba dávať zadosťučinenie – buď na zemi, alebo v neporovnateľných bolestiach po smrti.
Nemáme teda bagatelizovať ľahké hriechy, ale snažiť sa ich nedopúšťať, spovedať sa z nich a prinášať za ne pokánie.
Často symbolické pokánie, ktoré kňaz udeľuje po vykonanej spovedi je viac menej pozvaním k ďalšiemu pokániu. Zo životných ťažkostí a trápení môžeme urobiť poklad, ak ich prijímame a obetujeme Bohu ako zadosťučinenie za hriechy svoje a svojich blížnych.
Každé utrpenie obetované Bohu s vynahradzujúcim zámerom činí očistec znesiteľnejším – náš v budúcnosti, alebo niekoho zosnulého teraz, záleží na zámere.

Brat Daniel potvrdil ešte jednu dôležitú vec: “To, čo pôsobí najväčšiu bolesť v očistci, to nie je iba oheň, aj keď je intenzívny, ale pocit vzdialenosti od Boha a vedomie toho, že na zemi bolo dosť prostriedkov na to, ako sa nedostať do očistca, ale neboli využité.”

Duša sa vždy, keď hreší, vzďaľuje od Boha. Ten pocit vzdialenia potom, keď hneď po smrti duša zakúsila jeho dobrotu, lásku a túžbu spôsobuje, že duša trpí nevysloviteľnou clivotou po Bohu, ktorý je Láska. Ale nemôže sa k Nemu priblížiť, ak sa neočistí.
Boh nám dáva všetky prostriedky na to, aby sme boli svätí, to znamená, aby sme žili v blízkosti Krista, v zjednotení s Ním. Ide predovšetkým o modlitbu a sviatosti, prijímanie Božieho slova a učenie Cirkvi, o hľadaní Božej vôle a jej uskutočňovanie v živote.
Hriechy, to nie je len zlo, ktoré sme spôsobili, ale aj dobro, ktoré sme zanedbali, predovšetkým dobro, ktoré sa týka spásy našej duše. Po smrti budeme súdení aj preto, že sme nevyužili pomoc, ktorú nám Boh ponúkal, a skúsenosť brata Daniela hovorí, že to bude pre nás príčinou obrovskej ľútosti nad sebou, že sme na zemi žili tak nerozumne. Brat Daniel, keď prebýval v očistci, hľadal pomoc u žijúceho spolubrata. Tento fakt nám pripomína skutočnosť, že duše v očistci potrebujú našu pomoc.
Náuka cirkvi týkajúca sa tejto témy je nasledovná: “Cirkev už od prvých čias uctievala pamiatku zosnulých, prihovárala sa za nich a prinášala zvlášť eucharistickú obetu, aby – očistení – mohli dosiahnuť blažené videnie Boha. Cirkev tiež odporúča almužny, odpustky a kajúce skutky za zomrelých: »Poďme im na pomoc a spomínajme na ne …«” (KKC 1032)
Musíme pamätať na duše našich zomrelých a vôbec na duše trpiace v očistci. Ponechávať ich, tak hrozne trpiacich, bez pomoci? Obetujme im našu pomoc v takej podobe a tak horlivo, ako by sme chceli, aby nám bolo pomáhané po našej smrti.
vložil: SiMa

/Prevzaté z: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2017/11/bolo-mu-dane-poznat-ocistec.html

Všetkým kresťanom, duchovným a svetským, mužom a ženám, všetkým, čo žijú vo svete – zasiela brat František, ich služobník, srdečný pozdrav. Praje im pravý nebeský pokoj a vrúcnu lásku k Pánu Bohu. Ako sluha všetkých som povinný slúžiť všetkým a všetkým hlásať ľúbezné slová svojho Pána. Pretože, ako vidím – pre chorobu a slabosť svojho tela nemôžem navštíviť osobitne všetkých ľudí, rozhodol som sa týmto „listom“ zvestovať vám slová Pána nášho Ježiša Krista. Dajte pozor, bratia, aby ste sa pre hriech či zlý príklad iných neznervóznili ani nehnevali, lebo diabol hriechom jedného chce pokaziť mnohých.

Ale nakoľko len môžete, duchovne napomáhajte takého, ktorý zhrešil, lebo nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí. (Mt 9,12) Nech nik nerobí zlo inému, ale skôr nech v duchu lásky ochotne slúžia sebe a vzájomne nech si pomáhajú. Všetci nech sa usilujú vždy konať dobrú prácu, lebo je napísané: “Vždy konaj nejakú dobrú vec, aby ťa diabol našiel, ako pracuješ. (sv.Hieronym) A opäť: “Lenivosť je nepriateľom duše.“ Preto služobníci Boží majú vždy byť zahĺbení alebo do modlitby, alebo nejakej dobrej práce. Všetko, čo ľudia nechajú na zemi, obsiahnu odmenu od Pána. Chorého brata prosím, aby za všetko ďakoval Tvorcovi, a túžil byť takým, akého si ho praje Pán, či zdravého alebo chorého.

Všetci bratia nech hľadia, aby nikomu neškodili na cti, „ani aby sa nedohadovali o slová.“ (2 Tim 2,14) Nech sa nehádajú, ale nech sa starajú odpovedať pokorne. Nech sa nehnevajú, lebo: “každý, čo by sa bez príčiny hneval na svojho brata, zaslúži si súd.“ (Mt 5,21). Lásku prejavujte skutkami, ako vraví apoštol:“Dietky moje , nemilujte slovom, ani jazykom, ale skutkom a pravdou! (1Jn 3,18). Nikoho nepreklínajte, ani neohovárajte blížnych, lebo je napísané: “Osočovateľov Boh nenávidí.“ (Porov.Rim 1,29) „Buďte láskaví a veľmi prívetiví voči všetkým ľuďom!“ (Tit 3,2) nehľaďte na hriechy iných, ale myslíte na svoje hriechy! Preto v láske, ktorú je Boh, prosím všetkých, aby sa usilovali byť pokornými, nepýšili sa, neboli egoistami, ani sa nepovyšovali v duchu pre dobré skutky či slová, by ani pre nijaké dobro, aké Boh niekedy v nich alebo skrze nich povedal, či urobil. „Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je Láska.“ (1Jn 4,8)

Buďme presvedčení, že nič nie je naše, jedine naše chyby a hriechy. Preto sa bratia, vyhýbajme každej pýchy a márnej slávy. Všetky dobrá privlastňujme Pánu Bohu, Najvyššiemu, Najlepšiemu. Priznajme, že všetky dobrá sú od Neho, a za všetko jemu ďakujme. A keby sme počuli alebo videli niekoho zlé hovoriť alebo robiť, alebo preklínať Boha, my dobrorečme, ďakujme a zvelebujme Pána, lebo On je blahoslavený na veky. Blahoslavení tí, čo umierajú v pokání, lebo vojdú do nebeského kráľovstva. Beda tým, čo neumrú v pokání. Zdržujte sa každého zla, a vytrvajte v dobrom až do konca. Veľmi sa vyhýbajme zlobe a falošnosti. Satan nechce, aby ľudia dvíhali svoje srdcia a duše k Pánu Bohu. On obchádza srdce človeka, hľadí pod rúškom nejakého zisku zviesť ho, udusiť slová a prikázania Pánove v jeho mysli, zaslepiť jeho city a zmysly. Preto, bratia, veľmi sa starajme, aby sme pod rúškom nejakého pozemského zisku nestratili svoju myseľ a srdce pred Pánom.

Taktiež prinášajme „dobré ovocie pokánia“ (Lk 3,8). Blížnych milujme ako seba samých. Ak ich aj niekto nechce, ba nemôže milovať, ako seba, teda aspoň nech im nezapríčiňuje zlo, ale radšej nech im preukazuje dobro. Rozdávajme almužnu, lebo tá umýva dušu od nečistoty hriechov. Lebo ľudia raz všetko stratia a zanechajú na tomto svete. So sebou vezmú len to, čo urobili dobrého, len odmenu za lásku a milosrdenstvo i almužnu, ktoré rozdávali a dostanú za ne hodnú odmenu od Pána. A nad všetkými, čo tak robia a vytrvajú až do konca, „spočinie Duch Pánov“ (Iz 11,2), a učiní si u nich príbytok (Jn 14,23), a budú deťmi nebeského Otca (Mt 5,45), ktorého skutky konajú. Blahoslavený ten, čo tak miluje a cení svojho blížneho, keď je od neho ďaleko, ako keby bol s ním a nepovie na neho za jeho chrbtom nič, čo by nemohol s láskou povedať i v jeho prítomnosti. „Boh s vami zachádza ako so synmi“(Hebr 12,7).

Preto vás prosím s vrúcnou láskou, aby ste vzdávali všetku možnú úctu a česť presvätému Telu a Krvi Pána nášho Ježiša Krista, ktorý vrátil pokoj všetkým a „zmieril so sebou všetkých, čo sú na zemi i čo sú na nebi.“ (Kol 1,20) A všetci tí, čo nečinia pokánie a neprijímajú Telo a Krv Pána nášho Ježiša Krista, ktorí hrešia, ktorí telom slúžia svetu a myšlienkami diablovi, všetci tí sú slepí, lebo nevidia pravdivé svetlo Pána nášho Ježiša Krista. Nič dobrého nebudú mať na tomto svete ani v budúcom. Lebo nie dlho budú užívať márnosti tohto sveta, keďže príde deň a hodina, na ktorú ani nemyslia a o ktorej nevedia. A nešťastník umrie smutnou smrťou. Všetkých, čo prečítate tento „List“, ja, brat František váš služobník, prosím, aby ste tie slová prijali s láskou a vyhýbali sa týmto výstrahám. Všetkých tých, čo ich dobrotivo a s láskou prijmú, porozumejú a budú dávať dobrý príklad iným, ak v tom vytrvajú až do konca, nech požehná Otec, Syn a Svätý Duch.

Amen.