Zažili sme už všeličo, spomínajú generácie tých, ktorí prežili nacizmus, komunizmus, gulagy, bezprecedentné obmedzenie a poškodzovanie ľudských práv a slobôd, a zvyčajne aj dodajú, či možno žijú s presvedčením, že UŽ NÁS NIČ NEPREKVAPÍ. Ale zisťujú, že sa tak trochu či viac mýlili. To sme ešte nezažili, povedia mnohí dnes.
Vstup covidu-19 do globálneho sveta otriasol „bežným životom“, aj keď toho zla sme si tiež zažívali neskromne – korupcia, pseudohodnoty, rozkrádanie štátu, príliv západnej nemorálnej stoky v zábavnom priemysle, nezamestnanosť, rozbitie rodín, nárast rozvodov i problémových detí, demografická kríza, politický suterén klamu a zavádzania,…na to sú mnohé štúdie, a kto zmapuje koľko sĺz a plaču bolo preliatych od roku 1989 dodnes. Ale v človeku je túžba žiť a bojovať a aj napriek vysťahovalectvu za prácou a mnohým iným „výhodám“ sa svet točil ďalej. Mal svoje obete a má, ale mal aj tých trochu šťastnejších, ktorí to prežili a idú ďalej.
To, čo sa odohráva dnes, však stráca nielen logiku, ale sme svedkami diania, ktoré nemá ďaleko od maskovanej totality. Boj proti triednemu nepriateľovi v bývalom režime mal milióny nevinných obetí. Boj proti covidu-19 a iným variáciám či mutáciám zrejme zahanbený nebude. Obraz opatrení, ktorými sme poslušne vedení už vyše roka, nás nútia zamyslieť sa nad tým, o čo tu vlastne ide. Poraziť „hnusobu“ je iste „veľká vec.“ Problém je v tom, že tu sa poráža nielen hnusoba, ale aj duchovná, duševná či mentálna, fyzická či ekonomická sila národa. Negatívnych dôsledkov je viac ako dosť. Ako hovorí Sv. Písmo: „Nevieme, dokedy to bude trvať, ale aj dokedy ešte?!“ Je riešením prúd liberálneho tábora, ktorý vo svojej otrávenej duchovnej podstate môže priniesť národu len väčšie poníženie a škodu, aj keď slová sú tak ako vždy sofistikované a príťažlivé? Aj had v raji bol príťažlivý, len dôsledky boli neblahé. A koľkí kresťania dvíhajú ruky za liberálnych politikov.
To, čo by malo byť riešením, je v konečnom dôsledku ukryté v starej múdrosti – v hľadaní všeobecného dobra. A to sa opiera o slobodu, pre kresťana v súlade s vierou, láskou a pravdou, pre neveriacich či blúdiacich aspoň podľa elementárnych etických princípov. Rozmenené na drobné: ekonomická sféra potrebuje slobodu fungovať a zabezpečovať tak dobro prirodzené pre starostlivosť o seba, o rodiny, o bežné životné potreby ap. Je to dobro aj vo fyzickom i duševnom meradle, aby človek nezničil a nepoškodil svoj ľudský potenciál, aby zdravotnícka a iná sféra nezažili preťaženosť z kolapsu zdravia fyzického či psychického následkom „neobmedzených obmedzení“ pod heslom kým nebude „porazená hnusoba“.
A duchovná sféra aj keď ju nechávam na konci, je na prvom mieste. Človek potrebuje slobodu klaňať sa Bohu vždy a za každých okolností. Náš život nie je iba jedlo a pitie, obliekanie a zábava. Pre veriaceho človeka je život duše, ktorá je nesmrteľná a večná, aby neutrpela škodu. Cirkev má milióny mučeníkov, a ani za najväčšieho prenasledovania, či morových nákaz, vo svojej histórii nikdy nedopustila zákaz zhromažďovania a prijímania tých darov, ktoré sú božského pôvodu. To bolo nemysliteľné. Dávajte cisárovi čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie. „Cisárovi“ sme mali dať dôsledné plnenie hygienických predpisov, nič viac. Nie odovzdať im chrámy, udeľovanie sviatostí, spôsoby ich vysluhovania tak, že utrpela viera, úcta a dôvera voči Bohu, a človek so svojou duchovnou podstatou bol zbavený toho, čo ponúka nie Cirkev, ale Boh sám cez svoju Cirkev. To ponižovanie a zosmiešňovanie cirkvi v porovnávaní s kúpaliskami a inými zariadeniami je len ovocím rezignácie pred svetským „cisárom“. Oplzlosti bezbožných nestoja za zmienku, veď podľa ovocia ich poznáte.
Bolestne vyzerajú kresťanskí politici, ktorí v jednej diskusnej relácii o nádeji a viere naprieč politickým spektrom vyhlásia napríklad k otázke či sa máme modliť „sme veriaci, ale predsa žijeme v 21. storočí…“ Nepotrebuje to komentár. Títo kresťania 21. storočia zrejme už dávno prijali rozvod so živou vierou a zostala iba atrapa kresťanstva, ktoré už nič nehovorí. Porovnávať silu viery kresťanov iných storočí s týmito z 21. storočia by bolo porovnávať neporovnateľné. Žiaľ, aj to je realita, ktorú máme pred očami už roky.
Môžeme sa diviť tomuto marazmu? Hľadáme svetlo na konci tunela. Ale bojím sa, že ho hľadajú slepí, a ani ho nemôžu uvidieť, a tak pôjdeme vždy hlbšie do tohto tunela. Slepí vonku vo svete, a žiaľ i vnútri cirkvi. Potrebujeme spásu. Spása v preklade znamená záchranu. Pre kresťanov záchranu od každého zla, kde najväčším zlom je strata večného života po smrti s Bohom. Ale sme povinní hľadať spásu vo všetkom, a skrze toho, ktorý jediný má moc nás spasiť a zachrániť – a to je KRISTUS. Aj v 21. storočí. Preto by mala byť výzva i voči nášmu národu, ktorý ešte stále má percentuálne, nevieme ako v realite, dostatočnú silu obrátiť sa k Bohu a začať zápasiť najprv duchovne, modlitbou, odvrátením od každého zla, ale aj otázkou: „Čo Pane, máme robiť a konať, aby sme zastavili rozličné bláznivé experimenty, ktoré nás na svojom konci určite nepotešia? Boh nám pomáhaj.
Dr. o.Štefan Kopčák