Možno si všimneme, ako sa každý snaží podporiť svoj názor, či v politike, ale aj cirkvi. V cirkvi je to nebezpečnejšie o to, že postoje sa môžu odkloniť od cesty, ktorá vedie k záchrane človeka pre jeho večnú spásu a zároveň môžu poškodiť dar viery, ktorý nám otvára cestu k tejto spáse.
V dobe pandémie narastá sila a moc covidu natoľko, že Boh pomaly ustupuje jeho sile. Nielen v očiach neveriacich, u ktorých sa to dá čakať, ale aj v pohľade tých, ktorí majú povinnosť vydávať svedectvo o Bohu, o úcte voči nemu i dôvere, ktorá nebude dualisticky pristupovať k sv. Tajomstvám, a hlásať, že v Eucharistii je síce Kristus Boh, ale na druhej strane sa môžeme aj nakaziť, lebo… je tam matéria, a tá podlieha iným zákonom …lebo…a rôzne argumenty iného rázu. A prirodzene k tomu nové opatrenia. Akoby Boh sám nestanovil prírodné zákony a nemal nad nimi moc…A to už je smrteľne nebezpečné. Prečo? Buď je Boh voči tomu bezmocný, a degradujeme tak jeho Moc a Všemohúcnosť, alebo nedokáže zastaviť choroby a smrť a tak si pomôžme ako vieme, a tu už degradujeme dôveru voči nemu, o ktorej aj Job vyhlási: neprestanem Bohu dôverovať,aj keby som mal zomrieť. A na inom mieste Písmo hovorí, že tým čo veria, všetko slúži na dobré. Všetko znamená ozaj všetko ale nie iba podľa našich vlastných predstáv.
Podobný osud postihuje aj svätenú vodu, ktorá sa musela odstrániť…Voda, do ktorej zostupuje Svätý Duch, sa stáva „nebezpečnou“? Je to pravoverné? Kam to všetko speje?
Traja mládenci, ktorí boli kráľom Nabuchodonozorom vrhnutí do ohnivej pece, predtým povedali kráľovi – „Vedz kráľu, či nás Boh zachráni alebo nie, tvojej modle sa klaňať nebudeme“. To je postoj úplnej dôvery a vydania sa do Božích rúk. Slovo hygiena a opatrenia už pomaly nahradili slovo viera.
V týchto bolestných udalostiach a polemike ponúkam aj názor dôst.p.Štefana Mordela, ktorý bol uverejnený v liste ako odpoveď na nezdravé názory iného kňaza.
o.Štefan Kopčák
——————————————————————————————
Katolícky kňaz, docent teológie Štefan Mordel
Rozhodol som sa reagovať na mega-článok dp. Radoslava Šaškoviča, v ktorom autor poukazuje na domáce úlohy, ktoré mali slovenskí katolíci v tomto roku „veľkých výziev“, zvládnuť.
Odpoveď kňaza na tri nesplnené domáce úlohy
V úvode sa hovorí, že tieto veľké výzvy sa z časti dotýkajú prežívania kresťanskej viery. Tak sa pozrime bližšie na tieto „veľké výzvy“, ktorým mali slovenskí katolíci čeliť a ich zvládnuť. Už z názvu článku je zrejmé, že veriaci tieto výzvy nezvládli, lebo nesplnili tri domáce úlohy.
Prvá úloha, ktorú mali slovenskí katolíci zvládnuť je modlitba v rodine.
S týmto postulátom možno plne súhlasiť. Ak sa v rodine pestuje duch modlitby, potom v tejto rodine sa živí viera a rastie vzájomná dôvera a pestuje sa láska vo smere vertikálnom i horizontálnom, čiže inými slovami, zveľaďuje sa láska voči Bohu i vzájomne raste aj medzi rodinnými členmi. Ak by toto vyjadril autor jednoznačne vo svojom príspevku, potom by sme ho mohli prijať bez akýchkoľvek výhrad. Ale tento odstavec pod názvom „Modlitba v rodine je základ“ je preniknutý sofistikou, ktorá vlastne spochybňuje to, čo sa nachádza v jeho názve.
Autor konštatuje, že „mnoho katolíkov má hlboko zakorenené presvedčenie, že sa v nedeľu musia zúčastniť na sv. omši, inak majú ťažký hriech“. Z ďalšieho vyplýva, že to vlastne nie je správne, pretože „zmysel cirkevného prikázania o povinnej účasti na svätej omši v nedeľu a prikázaný sviatok je v udržiavaní vzťahu s Bohom a spoločenstvom ostatných veriacich. Ak by to katolík bez rozumného dôvodu zanedbával, šlo by o konanie nerozumné a vystavujúce jeho duchovný život nebezpečenstvu.“
Tu autor veľmi nebezpečne podsúva veriacim názor, že vlastne tá povinná účasť na nedeľnej sv. omši, nie je až taká vážna. Pripomína, že prikázanie je iba cirkevné, takže ho možno spokojne aj zrušiť a nič také vážne sa nestane. Pripomína, že tohto roku „sme si vyskúšali, že konkrétny spôsob svätenia sviatočného dňa sa môže zmeniť bez toho, aby to bolo porušením Božieho príkazu.“ Je evidentné ako autor tu očividne relativizuje povinnú účasť na sv. omši a vyvoláva dojem, že tá sv. omša nie je až taká dôležitá, pretože on sám má „pocit, že mnohí z nás prežívanie kresťanskej viery zredukovali na účasť na svätej omši“. Pýtam sa: nie je pravdou to, že sv. omša je najvyššou a najdokonalejšou formou bohopocty?
Katechizmus o sv. omši hovorí toto: „Ustavičným sprítomňovaním obety kríža svätou omšou je Boh ‚vždy a všade‘ (semper et ubique) dokonale oslavovaný ‚vždy a všade‘ sa mu dostáva dôstojného poďakovania za dary, ktoré ľuďom preukazuje, ‚vždy a všade‘ ho môžu ľudia, zjednotení s Ježišom Kristom, účinne p r o s i ť o ďalšie dobrodenia, ‚vždy a všade‘ ho môžu zmierovať, t. j. odprosovať za urážky, ktorými proti sebe popudil jeho spravodlivý hnev. Lebo ako každá obeta, aj obeta svätej omše sa koná so štvorakým úmyslom:
zjednotení s Ježišom Kristom oslavujeme Boha:
1) svojou poklonou,
2) svojou vďakou,
3) svojimi prosbami,
4) svojím zmierovaním.“
Z toho vyplýva, že účasť na sv. omši veriaceho človeka nijako neprivádza k zvykovému formalizmu a neodvádza od pravej úcty voči Bohu, ale práve naopak prehlbuje tento vzťah a dá sa štatisticky dokázať, že tí veriaci, čo sa pravidelne zúčastňujú na sv. omši, pestujú v rodine aj ducha modlitby a snažia sa aj o kresťanský spôsob života. Naopak, tí, čo sa chvália, že nachádzajú Boha aj v prírode a že kostol nepotrebujú, veľmi často zastávajú názory nezlučiteľné s katolíckou vierou a morálkou. Preto musím vytknúť autorovi tejto úvahy jeho povrchný názor na hodnotu sv. omše ako novozákonnej obety a jej relativizovanie.
Taktiež tvrdenie, že povinnosť účastniť sa na sv. omši je iba cirkevného príkazu, ktorý Cirkev môže zmeniť, je zavádzajúce. Či nepovedal Ježiš apoštolom „toto robte na moju pamiatku“? Čo hovorí o tom sv. apoštol Pavol? Nesvedčí o účasti na sv. omši aj sv. Justín, starokresťanský apologéta? Veď máme množstvo svedectiev od starokresťanských autorov, ktorí si nesmierne vážili sv. omšu a považovali za výsadu, že sa mohli na nej zúčastniť. Preto tvrdenie, že keď biskupi dišpenzovali od povinnej účasti na sv. omši, že je všetko v poriadku, tiež nie je pravdivé.
Katechizmus uvádza dôvody, ktoré oslobodzujú veriaceho od povinnej účasti na sv. omši, takže autor tu neuvádza nič nové, keď spomína biskupský dišpenz. Dôvodom je pandémia a ochrana ľudského zdravia. V poriadku. Kladiem však otázku; vo všetkých prípadoch zákazu účasti veriacich na sv. omši v kostoloch išlo o spravodlivý dôvod? Neboli tam aj iné príčiny? Otázok v tejto oblasti je určite viac, ako odpovedí. Ale čas raz ukáže čo všetko na tomto vírení bolo pravdivé a čo iba lživá propaganda.
Musím žasnúť nad tým s akou povrchnosťou a dešpektom sa autor vyjadruje o nedeľných zhromaždeniach pri sv. omši. Doslovne uvádza: „Na Slovensku sme zvyknutí, že naše kostoly sú v nedeľu plné, nachádzame v tom akési divné uspokojenie.“ Čo chcel dôstojný pán tým vyjadriť? Nie je snáď dobré, že naše kostoly sú ešte plné? A čo znamená pre neho výraz „divné uspokojenie“? Čiže nie je podľa neho dobré, že veriaci pri sv. omši nájde pokoj duše, ktorý mu odovzdáva každý kňaz pozdravom „Pokoj Pánov nech je vždy s vami“?
Len s ťažkým srdcom uvádzam ďalší citát z jeho dlhej úvahy: „Ak vidíme, že kostol je zrazu prázdny, začneme bedákať o obmedzovaní náboženskej slobody a napadnú nám úvahy, či sa tí ľudia do kostola znova vrátia.“ Naozaj lepšie by to nevyjadril nijaký totalitný propagandista. Čiže kňaz by sa nemal trápiť nad tým, že má prázdny kostol a keď štátna moc zakáže ľuďom vstup do kostola, tak to nie je obmedzovanie náboženskej slobody? Pritom ústavný súd vo Švajčiarsku dal vyhlásenie, že štát nemôže zakázať ľuďom vstup do kostola, pretože je to ich ústavné právo.
A pán kaplán, ktorý je zároveň aj cirkevným právnikom perlí ďalej: „Našou úlohou však nie je naplniť kostoly či košíky. Našou úlohou je naplniť ľudí Božím Slovom.“ Skutočne geniálna logika, ktorá však nemá s logikou nič spoločného. Je to dialektika, ktorá s pravdou nemá veľa spoločného. Je však veľmi dobrým prostriedkom na šírenie propagandy. A že sa dôstojný pán Šaškovič znížil na úroveň propagandistu sa môžem iba čudovať.
Reagovať na všetky jeho podnety, je dosť obtiažne, pretože jeho príspevok má až šesť strán. Ale chcem sa aspoň letmo dotknúť týchto jeho podnetov.
Spomína, že „sme vynašli online bohoslužby“, ale udivuje ho práve to, čo by ho malo povzbudiť, že celá rodina si kľakne pred obrazovku ako v kostole pri sv. omši. Toto mu však pripadá veľmi divné. Zaujímavé, kde to dôstojný pán posunul. Veď tí ľudia sa neklaňajú televízoru, ale tomu, čo sa cez televízor sprítomňuje, čiže obetu sv. omše a premenenie. Duchovne sa takto spájajú s miestom, kde sa sv. omša slávi.
Z druhej strany zas poukazuje na to, že „kresťanská rodina je prvým miestom k výchove k modlitbe…“ čo je v poriadku. Ale nerozumiem tomu, prečo tieto veci stavať do protikladu? Odporúča namiesto eucharistického slávenia venovať rovnaký čas modlitbe, čítaniu Svätého písma, recitovane Liturgie hodín a iné modlitby.
S tým možno súhlasiť, ale prečo to stavať do protikladu s eucharistickým slávením? Či sa máme už celkom prispôsobiť protestantom a eucharistické slávenie odsunúť do úzadia, alebo dokonca celkom odstrániť? Navodzuje dojem, že mu záleží na prehĺbení ducha modlitby v rodine, ale mu nedá, aby nepichol do sv. omše. Hovorí, že je ľahšie vybrať sa do kostola, stať sa súčasťou modlitbových spoločenstiev, putovať na sväté miesta, vykonať si duchovné cvičenia a dodáva „len modlitba vo vlastnej rodine nám akosi nejde“.
Pre mňa je úplne nepochopiteľné ako rozvíja ďalej tieto svoje úvahy, keď tu zrazu tvrdí; „ že sme nemali pred Vianocami odvahy povedať veriacim, že bude v poriadku, ak prežijú doma, bez priamej účasti na svätej omši vo svojom kostole. Miesto toho sme sa hnevali na regionálnych hygienikov, ktorí nám zatvárali kostoly. To máme tak málo lásky k blížnemu, tak málo citlivosti pre spoločné dobro?“
Pýtam sa znovu; čo toto má znamenať? Treba ľuďom vymyť mozgy a zavrieť ich do domov a bytov, lebo to „vyžaduje spoločné dobro“? To pán kaplán vôbec nevie, že človek je spoločenským tvorom a že potrebuje aj spoločenstvo? Ale zrejme to je tu zbytočné zdôrazňovať. Spoločenská objednávka je taká, že človek nech sedí doma, lebo si to vyžaduje „spoločné dobro“. A pritom dobro osobné, dobro jednotlivca zrejme už také dôležité nie je. Je mi to ľúto, ale článok sa mi javí ako neúnosná demagógia, ktorá hlboko uráža a zraňuje úprimne veriacich ľudí.
V ďalšej časti listu sa autor vžil do roly cenzora, aby odsúdil „nesprávne“ názory a tak všetko uviedol na „správnu“ mieru. V pravom rade zaútočil na tzv. husličkové ornáty, ktoré vraj vniesli zmätok medzi katolíkov. Naozaj zaujímavý postreh: V samotnom dóme sv. Martina sa nachádzajú veľmi vzácne barokové ornáty, ktoré sú zrejme aj zapísané v zozname kultúrnych pamiatok. V týchto ornátoch mnohí kňazi slúžili sv. omše až do začiatku sedemdesiatych rokov. Potom sa ujala nová forma, ktorá vychádzala z gotickej formy a napokon sa predĺžila šírka na ramenách a tiež aj do dĺžky, takže ornát siaha až na ruky a k chodidlám kňaza. V Rakúsku sa napr. barokové ornáty aj zachovali po celú dobu a zvlášť na slávnostné príležitosti mnohí kňazi si obliekajú práve tieto ornáty.
Okrem toho treba zdôrazniť, že umelecká výzdoba týchto ornátov ďalekosiahle predstihuje tieto nové ornáty a vyrábajú sa aj v súčasnosti v Taliansku aj v Poľsku a cenove sú drahšie, ako tie nové obyčajné. Od ornátov prechádza autor ku tradičnej liturgii, o ktorej síce hovorí že je sama o sebe dobrá, ale „podsúvané dezinformácie“ cez webové stránky prinášajú vraj pre veriacich škodu. Reagovať na všetky tieto invektívy autora v predmetnom článku by zabralo veľa miesta, preto sa obmedzím len na to najpodstatnejšie.
Autor výslovne spomína webové stránky, ktoré dáva na index; medzi inými spomína aj Christianitas a Aliancia za nedeľu, ktoré poznám a nemám dojem, žeby šírili hoaxy, manipulácie a dezinformácie. Ak by ich tam nejakú našiel, potom nech na ňu konkrétne upozorní. Sú aj nemecké stránky napr. kath.net, kde sa tiež objavia aj kritické články. Predseda nemeckej biskupskej konferencie (DBK) presadzuje napr. diakonát a kňazstvo pre ženy, iný biskup zasa horlí za požehnávanie homosexuálnych partnerov v kostoloch a na tieto podnety sa objavujú kritické ohlasy, čo považujem nielen za správne, ale priam nevyhnutné, pretože sme povinní sa pridržiavať Božieho zákona a Kristovej náuky.
Preto si nemôžeme meniť čo sa nám zachce a prispôsobiť sa svetu podľa jeho zvrátených predstáv, aby sme sa mu páčili. Táto kritika je preto nevyhnutná aj v Cirkvi, ktorú však pán cirkevný sudca neznáša, on kritizuje všetko a všetkých, len jeho zrejme nemôže kritizovať nikto. Čo by na to asi povedal náš veľký básnik Hviezdoslav? „No svevoľ boha, boha prostopaš…“
Tretia nesplnená úloha je podávanie sv. prijímania na ruku…
Pokiaľ sa nemýlim, sv. prijímanie na ruku nebolo u nás zavedené preto, že ide o nejaký pekný nábožný zvyk, ktorý je hodno zaviesť na prehĺbenie zbožnosti, ale bolo hneď na začiatku vyhlásené, že sa zavádza sv. prijímanie na ruku len na čas kvôli pandémii. Čiže iba potiaľ, pokiaľ bude trvať pandémia. Keďže sa podľa tvrdenia jednalo o veľmi nebezpečný a nákazlivý vírus, malo sa týmto spôsobom predísť prenášaniu tohto vírusu. Čo sa však týka tej infekčnosti, tak marci bola táto infekčnosť údajne okolo 3% , ale v jeseni sa znížila na 0,23 %, resp. 0,3% čo bolo vyhlásené aj oficiálne. Jednoznačne možno povedať, že len kvôli tejto pandémii sa zo dňa na deň zaviedlo sv. prijímanie na ruku.
Mám v živej pamäti, ako mnohí kňazi nieže len necitlivo, ale surovo a bezohľadne postupovali voči veriacim, ktorí z bázne voči Bohu nechceli brať Eucharistiu do rúk, ale žiadali ďalej sv. prijímanie do úst. Aké opatrenia sa pritom vymýšľali. Keď už do úst, tak až na konci a kňaz po podaní sv. prijímania do úst musí prerušiť podávanie sv. prijímania a dezinfikovať si ruky… a až potom môže pokračovať. Nikdy nikto sa s niečím podobným nestretol. Hneď sa začalo s obhajobou tejto novej praxe. Tvrdenie, že sa dávalo v kresťanskom staroveku sv. prijímanie na ruku, je len z časti pravdivé. Aj keď veriaci dostal sv. prijímanie na ruku, nechytal Eucharistiu druhou rukou, ale ju priamo z dlane prijal ústami. Ženy mali dokonca aj hodvábny ručník na dlani a z tohto ručníka prijímali Sviatosť Oltárnu.
Keď autor článku narieka, že ani táto domáca úloha nebola splnená, tak tomu už naozaj nerozumiem; veď po celom Slovensku, až na malé výnimky, sa vynútilo u veriacich sv. prijímanie na ruku. Čo by ešte chcel viac dosiahnuť? Že sa to ešte viac zliberalizuje? Že dáme hostie na tácku a potom pôjdeme s táckou, aby si každý zobral a tak sa sám obslúžil?
Už je toho príliš veľa a nemám ani síl reagovať na všetky tieto jeho podnety. Z jednej strany sa odvolávať na nariadenia biskupov a poslušnosť, a z druhej strany nerešpektovať zásadné ustanovenia pápežských dokumentov s tvrdením, že ide o mimoriadny prípad pandémie, mi pripadá nelogické.
Keďže sa však na začiatku tvrdilo, že tieto dovolenia boli len dočasné, preto dúfam, že mi Boh ešte dopraje života, aby som sa dočkal chvíle, že spôsob podávania sv. prijímania sa vráti do pôvodnej formy a podoby, tak, ako je to uvedené v dokumente sv. Jána Pavla II. Redemptionis sacramentum, kde sa hovorí: sv. prijímanie sa dáva po kľačiačky a do úst, alebo po stojačky, kde to dovolí biskupská konferencia. Prijímanie na ruku je indult, ktorý môže udeliť iba Svätá stolica, čiže Kongregácia pre posv. kult.
Na záver môžem dodať iba toľko, že autor si dal veľmi veľa námahy s týmto článkom, v ktorom sa však vyjadruje veľmi konfúznym spôsobom bez jasnej koncepcie. Charakterizuje problémy cirkevných spoločenstiev na Slovensku veľmi zmätočne. Horlí z jednej strany za prehĺbenie duchovného života a ducha modlitby v rodinách, ale z druhej strany odmieta tradičné prejavy nábožnosti. Chce vytvoriť čosi nové moderné, ale odmieta fundament na ktorom je ukotvená kresťansko-katolícka viera.
Môžem konštatovať, že týmto svojim článkom len prispel k prehĺbeniu duchovného zmätku a dezorientácie kresťanov katolíkov.
Na koniec svoje tvrdenia zaštiťuje výzvou k poslušnosti voči biskupom a Svätému Otcovi, čím zrejme chce naznačiť, že to čo prezentuje vo svojom článku nie je nič iné ako náuka Cirkvi, ktorú podporujú biskupi i sám Svätý Otec.
Ale vieme veľmi dobre, že cirkevná náuka nie je niečo s čím môžeme ľubovoľne narábať tak ako nám to momentálne vyhovuje, ale musíme ju prijímať ako Božie posolstvo a Boží zákon, ktorý musíme zachovať ak chceme obstáť ako verní služobníci Boží. Ježiš Kristus v Jánovej Apokalypse vyzýva každého svojho služobníka: „Buď verný až do konca a dám ti veniec života“. ,
Štefan Mordel
Katolícky kňaz, docent teológie.
alianciazanedelu.sk/archiv/7865