Nebudem hovoriť na túto tému z hľadiska lekárskeho alebo vedeckého. K tomu nie som kompetentný. Budem sa držať iných hľadísk: hľadiska vedca politických a sociálnych vied; hľadiska historika; a hľadiska filozofa dejín.
Hlad, mor a vojny v XIV. storočí boli vykladané kresťanským ľudom ako Boží trest. Tria sunt flagella quibus Dominus castigat – tri sú metly ktorými Boh trestá národy: vojna, mor a hlad, napomína sv. Bernardin Sienský (1380-1444). Tento svätec patrí do počtu svätých ako Katarína Sienská, Brigita Švédska, Vincenc Ferreri, Ľudovít Maria Grignion z Monfort, ktorí vysvetľovali, ako v dejinách vždy prírodné katastrofy doprevádzali nevernosť a odpadlíctvo národov. Bolo tomu tak na konci kresťanského stredoveku a zdá sa, že rovnako je tomu aj teraz. Svätci ako sv. Bernardin Sienský nepripisujú tieto udalosti zlým náhodám, ale ľudským hriechom, o to ťažším, ak sú to hriechy kolektívne a tie najťažšie, tým viac, ak sú tolerované vodcami národov a tými, čo vládnu cirkvi. Doterajšie úvahy nás privádzajú k tretiemu bodu, k hodnoteniu z pohľadu filozofa dejín
I.
Politické a sociálne vedy je to, čo študuje súčasný človek v kontexte sociálnom, politickom a geopolitickom. Z toho zreteľa sa nezaoberám pôvodom koronavírusov, ale sociálnymi dôsledkami, ktoré z toto plynú .Epidémia je rozšírenie nákazlivej choroby v mierke národnom alebo svetovom (v tom prípade sa nazýva pandémia), ktorá postihuje veľký počet indivíduí v priebehu veľmi krátkej doby.
Koronavírus v označení SZO ako »Covid-19« je infekčná choroba, ktorá sa rozšírila po svete z Číny. Taliansko je jedna zo západných krajín, ktorá je najviac zasiahnutá. Prečo je dnes v Taliansku karanténa? Pretože ako postrehli pozorní odborníci od prvej chvíle, problém koronavírusov nie je prezentovaný z hľadiska úmrtnosti na túto chorobu, ale vzhľadom na rýchlosť, s akou sa nákaza šíri. Všetci sú zajedno, že úmrtnosť na chorobu nie je najvyššia. Chorý, ošetrovaný špecializovaným, dobre vybaveným personálom, môže sa z choroby uzdraviť. Ale keďže z dôvodu rýchleho procesu nákazy môžu byť súčasne postihnuté milióny osôb a počet chorých vzrastá, nastáva nedostatok potrebných personálnych štruktúr. K liečbe ťažkých prípadov je potrebná terapia pre intenzívnu ventiláciu pľúc. Pokiaľ toto zariadenie nie je k dispozícii, pacienti umierajú. Keď sa počet prípadov rozmnoží, zdravotné služby nie sú schopné zabezpečiť terapiu pre všetkých a stále väčší počet pacientov chorobe podlieha.
Epidemiologické projekcie sú neúprosné a odôvodňujú prijaté opatrenia. Ak by nebol koronavírus pod kontrolou, môže zničiť celú taliansku populáciu, ale predpokladajme, že pôjde len o 30% nakazenej populácie, teda cca o 20 miliónov osôb. Ak 10% z nich sa ocitne v kríze, znamená to, že tieto osoby bez intenzívnej terapie sú odsúdené na smrť. Jednalo by sa o 2 milióny priamych úmrtí, plus všetky dôsledky kolapsu sociálneho a ekonomického systému, ktorý z toho vyplýva. Kolaps zdravotného systému totiž so sebou prináša ďalšie dôsledky. Prvá je zrútenie produkčného systému krajiny.
Nielen financie, ale aj priemysel, obchod a poľnohospodárstvo sú stĺpy ekonómie štátu a tie sa môžu zrútiť, keď sa systém výroby a distribúcie ocitne v kríze.Ale je tu ďalší bod, ktorý sa objavuje: hrozí nielen kolaps zdravotného systému, nielen možnosť ekonomického krachu, ale na rade je samotný kolaps štátu a verejné autority, jedným slovom sociálne anarchie. Revolty v talianskych väzniciach ten smer naznačujú.
Epidémie majú psychologické dôsledky vzhľadom k panike, akú môžu vyvolať. Na prelome 18. a 19. storočia sa zrodila sociálna psychológia. Jeden z jej prvých exponentov, Gustav Le Bon (1841-1931), je autorom slávnej knihy Psychológia davu.
Koronavírus nás stavia pred holú skutočnosť. Nie je koniec s hranicami, ktorý mal predznamenať pád Berlínskeho múru. Nenastupuje triumf nového svetového poriadku: je to triumf svetového zmätku. Politický a sociálny scenár sa týka spoločnosti, ktorá sa rozpadá a rozkladá. Je to všetko organizované? Je to možné. Lebo história nie je sled determinovaných udalostí. Správcom histórie je Boh. My sme správcami zmätku. A to je koniec “globálneho mesta”. Zabijakom globalizácie sa stal globálny vírus zvaný koronavírus.
V tejto veci historik vystriedal politického
pozorovateľa a snaží sa vidieť príčiny z dlhodobej perspektívy. Epidémie
sprevádzali dejiny ľudstva od počiatku až do dvadsiateho storočia a vždy sa
družili k iným ranám: vojnám a ekonomickým krízam. Posledná veľká epidémia
španielskej chrípky v dvadsiatych rokoch minulého storočia bola spojená s prvou
svetovou vojnou a veľkou depresiou v roku 1929 známou ako “the Great
Crash”, svetová ekonomická a finančná kríza na konci dvadsiatych rokov
spojená s veľkými recidívami tiež v nasledujúcom desaťročí. K týmto udalostiam
sa pripája druhá svetová vojna.
Laura Spinnay, anglická vedecká
novinárka napísala knihu s titulom: Španielska chrípka, epidémia, ktorá zmenila
svet. Táto kniha nás informuje, že medzi rokmi 1918 až 1920 si španielsky vírus
vyžiadal cca 500 miliónov obetí, vrátane niektorých obyvateľov na odľahlých
ostrovoch Pacifického oceánu a arktického Ľadového mora, kde vyvolal smrť
50-100 miliónov osôb, desaťkrát viac než prvá svetová vojna.
Prvá svetová vojna prispela k rozšíreniu vírusu na celý svet. Laura Spinnay píše: Je ťažké si predstaviť účinnejší mechanizmus nákazy pohybujúci sa v obrovských počtoch v jesenných vlnách, ktoré potom dosiahli všetkých štyroch uhlov planéty, kde prepadli ľud oslavujúci sviatky. V podstate to, čomu nás naučila španielska chrípka, je, že ďalšia vlna je nevyhnutná, ale či bude mať desať či sto miliónov obetí, závisí od toho, aký bude svet, v ktorom sa rozpúta.
Vo svete prepojenom globalizáciou je jednoduchosť nákazy určite väčšia ako pred sto rokmi, keď to tak nebolo. Kto to môže poprieť? Ale potom sa historička obracia ešte viac späť.
Dvadsiate storočie bolo najstrašnejším storočím dejín, ale bolo tu iné strašné storočie, ktoré historička Barbar Tuchmanová vo svojej knihe A distant Mirror definuje ako “The Calamitous Fourteenth Century”.Ak sa zastavíme u tohto historického obdobia, ktoré predstavovalo koniec stredoveku a začiatok modernej éry, urobím tak na podklade diel historikov nekatolíckych, ale veľmi serióznych a objektívnych vo svojom bádaní.
II
Prosebné procesie (Rogationes) boli
zavedené v Cirkvi, aby vyprosovali pomoc neba proti kalamitám. V období týchto
prosebných dní sa cirkev modlí: Od moru,
hladu, ohňa a vojny vysloboď nás, Pane.
Hlad, mor a vojny pokladali kresťania vždy za tresty Božie. Liturgická invokácia
v obradoch prosebných dní, ako píše historik Roberto Lopez, “obsahuje v
troch storočiach celú svoju dramatickú aktualizáciu”. Medzi storočiami X.
a XII. konštatuje Lopez, žiadna z rán, ktoré postihli ľudstvo, nemala taký
veľký rozmer; ani mor, o ktorom v tomto storočí ani nepočujeme, ani hlad, ani
vojna, ktorá mala veľmi malý počet obetí. Navyše horizonty pre
poľnohospodárstvo sa rozšírili ľahkým klimatickým ochladením. Nemáme tu doklady
o ľadovcoch na horách ani v Severnom mori, dochádza k rozšíreniu terénov pre
pestovania na územiach, kde dnes nie je mysliteľné, bola hojnosť vody aj v
oblasti Sahary, ktorá sa potom stala púšťou. Úplne odlišný bol obraz XIV.
storočia, ktoré bolo svedkom veľkých zvratov náboženských a politických.
XIV. storočie bolo obdobím hlbokej
náboženskej krízy: otvorilo sa úderom v Agnagni, jedným z najväčšieho poníženia
pápežstva v dejinách; ďalej videlo prenesenie pápežstva na sedemdesiat rokov do
francúzskeho Avignonu (1308-1378), a potom sa uzavrelo medzi 1378 a 1417 štyridsaťročnou
západnou schizmou, kedy sa katolícka Európa rozdelila medzi dvoch, potom troch
protichodných pápežov. Rok nato protestantská revolúcia zranila jednotu
kresťanskej viery.
Ak XIII. storočie bolo storočím pokoja
v Európe, XIV. storočie bolo obdobím trvalej vojny. Stačí pripomenúť
“storočnú vojnu” medzi Francúzskom a Anglickom, vpád Turkov do
byzantskej ríše a dobytie Carihradu.Európa zažila v tomto storočí ekonomickú
krízu, spôsobenú klimatickými zmenami, vyvolanými nie človekom, ale zaľadnením.
Stredoveké klíma bolo mierne a príjemné, rovnako ako mravy. XII. storočie
poznalo naopak prudké ochladenie klimatických podmienok.
Dažde a záplavy na jar 1315 mali za
následok všeobecný hlad v celej Európe, predovšetkým v severných oblastiach
spôsobili smrť milióna osôb. Hlad sa rozmohol všade. Starí ľudia odmietali
dobrovoľne chlieb v nádeji, že ho
zachovajú pre mladých, aby prežili, a historici píšu o mnohých prípadoch
kanibalismu.
Jedným z hlavných dôsledkov hladu bola prestavba poľnohospodárstva. V tomto období nastúpili veľké hnutia vedúce k úpadku poľnohospodárstva, útek od pôdy a z dedín; dôsledkom bolo opúšťanie vidieka a veľký pokles produktivity pôdy a ochudobnenie živočíšneho dedičstva.
Zlé časy spôsobili hlad, ten spôsobil fyzické oslabenie populácie a otvoril brány chorobám. Historici Ruggero Romano a Alberto Tenenti ukazujú, ako v období XIV. storočia zosilnel cyklus hladomorov a epidémií. Veľká morová rana 1347-1350 sa znovu objavila po šiestich rokoch a opakovala sa štyrikrát s odstupom desiatich rokov.
Mor prišiel z Východu a zasiahol na jeseň Konštantinopol. V priebehu nasledujúcich troch rokov nakazil celú Európu až po Škandináviu a Poľsko. Bol to čierny mor, ktorý opisuje Bocaccio v Dekameron. Taliansko stratila polovicu obyvateľov. Angolo di Tura, kronikár zo Sieny, narieka, že nemohol nájsť nikoho, kto by pochovával mŕtvych, a musel vlastnými rukami pochovať svojich päť synov. Giovanni Villani z Florencie bol zasiahnutý morom tak rýchlo, že jeho kronika končí v polovici vety. Európska populácia na začiatku r. 1300 dosiahla a prekročila počet 70 miliónov obyvateľov; po jednom storočí vojen, epidémií a hladu poklesla na štyridsať miliónov, teda o viac ako tretinu.
Hlad, mor a vojny v XIV. storočí boli vykladané kresťanským ľudom
ako Boží trest. Tria sunt flagella quibus Dominus castigat – tri sú metly
ktorými Boh trestá národy: vojna, mor a hlad, napomína sv. Bernardin Sienský
(1380-1444). Tento svätec patrí do počtu svätých ako Katarína Sienská, Brigita Švédska,
Vincenc Ferreri, Ľudovít Maria Grignion z Monfort, ktorí vysvetľovali, ako v
dejinách vždy prírodné katastrofy doprevádzali nevernosť a odpadlíctvo národov.
Bolo tomu tak na konci kresťanského stredoveku a zdá sa, že rovnako je tomu aj
teraz. Svätci ako sv. Bernardin Sienský nepripisujú tieto udalosti zlým náhodám,
ale ľudským hriechom, o to ťažším, ak sú to hriechy kolektívne a tie najťažšie,
tým viac, ak sú tolerované vodcami národov a tými, čo vládnu církvi. Doterajšie
úvahy nás privádzajú k tretiemu bodu, k hodnoteniu z pohľadu filozofa dejín.
Teológia a filozofia dejín sú polia
intelektuálnych úvah o historických udalostiach a princípoch teológie a
filozofie. Teológ dejín je ako orol, ktorý z výšky pozoruje ľudské udalosti.
Existujú veľkí teológovia dejín ako sv. Augustin (354-430), Jacques Bénigner
Bossuet (1627-1704), nazývaný orol z Meaux podľa diecézy, kde bol biskupom,
gróf Joseph de Maistre (1753-1821), markíz Juan Donoso Cortéz (1809-1853), opát
zo Solesmes Dom Guéranger (1805-1875), profesor Plinio Correa de Oliveira
(1908-1995) a mnohí další.Existuje biblický výrok, ktorý hovorí: Judicia Dei
Abyssus Multi, Žalm 35,7): Božie súdy sú morské hlbiny. Teológ dejín sa
podrobuje týmto súdom a snaží sa pochopiť ich zmysel.
Svätý Gregor Veľký nás pozýva, aby sme
uvažovali o dôvodoch Božích skutkov: Kto v Božích skutkoch neodhaľuje dôvody,
pre ktoré ich Boh koná, nenájde vo svojej úbohosti a nízkosti dostatočnú
príčinu na vysvetlenie, prečo sú všetky jeho dohady márne.
História je v skutočnosti Božie stvorenie, tak ako príroda a ako všetko, čo existuje, pretože neexistuje nič, čo by nebolo podriadené Bohu. Všetko, čo sa v dejinách deje, je po celú večnosť Bohom predpokladané, riadené a spravované. Filozof dejín vo svojej úvahe môže začínať jedine od Boha a u Boha tiež končiť. Boh nielen existuje, ale zaoberá sa svojimi tvormi, odmeňuje ich a trestá ich skutky podľa zásluh a previnenia jedného každého. Katechizmus Pia X. učí: Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá, pretože je nekonečná spravodlivosť.
Spravodlivosť, ako vysvetľujú teológovia, je jedna z nekonečných Božích dokonalostí. Nekonečné Božie milosrdenstvo predpokladá jeho nekonečnú spravodlivosť. Idea spravodlivosti ako Božieho súdu sa medzi katolíkmi často zabúda. Avšak katolícka náuka učí o existencii špeciálneho súdu, ktorý nasleduje po smrti jedného každého, s okamžitou odplatou, a súdu všeobecného, na ktorom budeme všetci súdení za myšlienky, slová, skutky a opomenutia dobrého.
Teológia dejín potvrdzuje, že Boh odmeňuje a trestá nielen ľudí, ale aj kolektívy a sociálne skupiny: rodiny, národy, civilizácie. Ale zatiaľ čo ľudia majú svoju odmenu alebo trest niekedy na zemi, ale predovšetkým na večnosti, národy, ktoré nemajú večný život, sú trestané a odmeňované len tu na zemi. Boh je spravodlivý a dáva každému, čo jeho je: nielenže trestá jednotlivé osoby, ale súdi tiež rodiny, mestá a národy za hriechy, ktorých sa dopúšťajú.
Zemetrasenie, hlad, epidémie, vojny, revolúcie boli vždy posudzované ako Božie tresty. Ako píše otec Pedro de Ribadaneira (1527-1611), vojny a mor, sucha a hlad, požiare a všetky ďalšie katastrofy sú tresty za hriechy národov.
Vírus je pre svetského človeka bez duchovného poznania len efekt prírody. Kto ale stvoril, riadi a spravuje prírodu? Autorom prírody je Boh sám, so všetkými jej silami a zákonmi a má moc disponovať mechanizmami, silami a zákonmi prírody a vyvolávať fenomény podľa požiadaviek svojej spravodlivosti a svojho milosrdenstva. Boh, ktorý je prvou príčinou všetkého, čo existuje, posluhuje si druhotnými príčinami, aby uskutočnil svoje plány. Kto má nadprirodzeného ducha, nezastavuje sa na povrchu vecí, ale snaží sa pochopiť zámery Boha skrytého za zdanlivo slepú silu prírody.
Veľkým súčasným hriechom je strata viery u ľudí aj v cirkvi: nie u toho či onoho človeka Cirkvi, ale u ľudí cirkvi v ich spoločenstve, až na určité výnimky, vďaka ktorým Cirkev stráca svoju viditeľnosť. Táto nevernosť plodí zaslepenie mysle a tvrdosť srdca, ľahostajnosť k porušovaniu poriadku Božieho a poriadku prírody. Je to ľahostajnosť, v ktorej sa skrýva nenávisť voči Bohu. Ako sa prejavuje? Nepriamo. Títo ľudia sú veľmi prefíkaní, než aby Bohu vzdorovali priamo. Dávajú prednosť vyjadrovať svoju nenávisť voči tým, ktorí sa odvážia o Bohu hovoriť. Kto sa odváži hovoriť o Božom treste, je kameňovaný: obráti sa proti nemu rieka nenávisti.
Títo ľudia v cirkvi, aj keď slovami vyjadrujú, že v Boha veria, de facto žijú ponorení do praktického ateizmu. Zbavujú Boha všetkých jeho atribútov a redukujú ho na obyčajnú “bytosť”, tj. Na nulu. Všetko, čo sa deje, je plodom prírody emancipované od svojho autora a len veda, nie cirkev je schopná tieto zákony dešifrovať. A predsa nielen zdravá teológie, ale sám sensus fidei učí, že všetky fyzické a materiálne zla nepochádzajú z ľudskej vôle, ale závisia na vôli Božej. /Boh nikdy nechce zlo, ale dopúšťa aj zlé veci, ktoré sa rodia zo zneužitia slobody, ale hľadajúc pritom budúce dobro, a najmä večné/
Všetko to, čo sa deje proti našej vôli, píše sv. Alfons z Liguori, vedz, že prichádza jedine z vôle Božej, ako hovorí sv. Augustin. Cirkev si pripomína aj sv. Lupa, biskupa v Trésor (383-478). Je bratom sv. Vincenta Lerinského, príbuzným sv. Hilaria z Aerles, príslušníkom vznešenej senátorskej rodiny, ale predovšetkým veľký svätec.
Počas jeho dlhého episkopátu (52 rokov) do Galie vpadli Huni. Attila na čele vojska sa 4000 mužmi prekročil Rýn a pustošili všetko, čo im prišlo do cesty. Keď dorazili k mestu Troyes, biskup Lupo odetý do biskupského rúcha a nasledovaný v procesii svojím klérom, postavil sa proti Attilovi a spýtal sa ho: Kto si, že ohrozuješ toto mesto? Odpoveď znela: Nevieš, kto som? Som Attila, kráľ Hunov, nazývaný bič Boží “. “Buď teda vítaný, bič Boží, pretože zasluhujeme Božie tresty z dôvodu našich hriechov. Ale ak je možné, obráť všetky svoje údery len proti mojej osobe, a nie proti mestu “.
Huni vstúpili do mesta Troyes, ale z Božej vôle boli prijatí a prešli cezeň, bez toho aby si ho všímali a nikomu nespôsobili nič zlého. Dnes mnohí nielenže nehovoria o Božích trestoch, ale nemajú dokonca ani odvahu vyzývať veriacich k modlitbe, aby nás Boh oslobodil od epidémie. Je tu jedna súvislosť. Kto sa modlí, žiada od Boha, aby intervenoval v jeho vlastnom živote, aby ho ochránil od zlého, aby obdržal duchovné i materiálne dobrá.
Ak naopak Boh môže svojimi zázraky meniť prírodné zákony, vylúčiť utrpenie a smrť človeka alebo skazu mesta, môže tiež rozhodnúť o potrestaní mesta alebo národa, pretože kolektívne hriechy volajú po kolektívnom treste. Svätý Karel Boromejský hovorí: Kvôli hriechom dopustil Boh, že požiar moru zachvátil všetky štvrte Milána. A Tomáš Akvinský vysvetľuje: “Keď hreší všetok ľud, pomsta dopadne na celý ľud, tak ako utopili v Červenom mori Egypťanov, ktorí prenasledovali synov izraelských, tak ako boli hromadne postihnutí obyvatelia Sodomy; alebo je postihnutý trestom určitý počet, pretože sa klaňal zlatému teľaťu.
V predvečer druhého zasadnutia 1. vatikánskeho koncilu mal sv. Ján Bosco videnie, v ktorom mu bolo oznámené, že vojna, hlad a mor sú tresty, ktorými je postihnutá ľudská pýcha a zloba. Pán sa vyjadril takto: Vy kňazi, prečo nebežíte a neplačete medzi vchodom a oltárom a nevzývate za zastavenie trestov? Prečo nevezmete štít viery a nevystúpite na strechy, do domov, do ulíc, na všetky i neprístupné miesta a nenesiete so sebou moje slovo? Neviete, že tento strašný meč má dve ostria a napáda mojich nepriateľov a láme hnev Boha i ľudí?
Blížime sa k Svätému týždňu a Svätej Veľkej noci. Nuž, prvýkrát snáď po mnohých storočiach sú v Taliansku chrámy zatvorené, bohoslužby potlačené, dokonca aj bazilika Svätého Petra je zatvorená. Boh nás trestá odňatím, hovorí sv. Bernardin Sienský, a dnes Matka všetkých chrámov aj chrám najvyššieho Pastiera sú zatvorené. Musíme byť presvedčení, že to, čo sa deje, nie je znamením úspechu synov temna, ale ich porážka, pretože ako vysvetľuje sv. Karol Ambrož Cattaneo zo Spoločnosti Ježišovej (1645-1705), počet hriechov človeka alebo národa je odhadnutý: Prišiel deň dovŕšenej neprávosti hriechu, ktorý Boh neznáša a ktorý vyvoláva jeho hnev.
Navyše podľa princípu teológie kresťanských dejín, centrom dejín nie sú nepriatelia Cirkvi, ale jej svätí. Všetko znášam pre vyvolených, hovorí sv.Pavol (2Tim 2,10). Dejiny sa točia okolo vyvolených.
Dejiny závisia od nepreniknuteľnej Božej Prozreteľnosti. Scenár, ktorý máme pred sebou, je apokalyptický, ale Pius XII. nám pripomína, že v Apokalypse sv. Ján “nehľadel len na spúšť spôsobenú hriechom, na vojny, hlad a smrť. Videl tiež prvé miesto víťazstva Kristovho.
A naozaj, cesta Cirkvi skrze stáročia je síce cestou kríža, ale aj cestou triumfálneho pochodu. Kristova cirkev, ľudia viery a kresťanskej lásky sú vždy tí, ktorí ľudstvu bez nádeje prinášajú svetlo, vykúpenie a mier. Ježiš Kristus včera, dnes a naveky (Hebr 13,8). Kristus je váš Vodca, Víťazstvo vo víťazstve. Nasledujte ho.
Madona vo Fatime nám predstavila scenár našej doby a uistila nás o svojom triumfe. S pokorou a vedomím, že svojimi silami nič nezmôžeme, ale aj s dôverou toho, kto vie, že všetko môže s Božou pomocou. Neustupujte a zverme Márii tragickú hodinu udalostí, predpovedaných vo fatimských posolstvách.
Článok z Corrispondenza Romana