Slovo poslušnosť v duchovnom význame neznamená pasívne podrobenie sa niekomu, ale je slobodným priľnutím k Božiemu zámeru, ktorý sa predkladá skrze vieru a dovoľuje človeku urobiť zo svojho života službu Bohu a vojsť tak do jeho radosti. O poslušnosti viere hovorí aj apoštol Pavol často vo svojich listoch.
Poslušnosť Bohu, poslušnosť pravde, poslušnosť autorite – rodičovskej, duchovnej či svetskej zahŕňa mnohoraký spôsob vychádzajúci z viery, ktorá chce poslušnosťou Bohu napĺňať jeho zámery a jeho vôľu, ktoré sú vždy pre človeka dobrom a spásou. Ale aj tu sú úskalia. Slepá poslušnosť alebo racionálna poslušnosť môže byť prekážkou skutočnej poslušnosti, ktorá stráca zo zreteľa pravdu, spravodlivosť a v konečnom dôsledku samotného Boha.
Všetci dobre vieme, aká dôležitá je poslušnosť v duchovnom živote, a aká nebezpečná je svojvôľa a dúfanie v seba. Jeden zo starých pustovníkov to vysvetľuje na príklade listu zo stromu, ktorý je na začiatku pekný a zelený, ale ak odpadne, postupne usychá, padá a nakoniec je pošliapaný. Poslušnosť však môže byť pravá, ale aj telesná, vypočítavá, daná k obdivu ľuďom. Pravá poslušnosť je poslušnosťou Bohu. O tej sa v Božom slove hovorí najčastejšie. Ak počúvame cirkevné či občianske autority, musíme sledovať, či nie sú v rozpore s božími zákonmi a ustanoveniami, s pravidlami našej viery.
Ak človek, ktorého poslúchame, má skazený náhľad na duchovné veci, je ovládaný pýchou či samoľúbosťou, svetským duchom či neprávosťou, nám môže uškodiť, hovorí sv. Ignác.
Otcovia cirkvi dávajú takéto pravidlo k poslušnosti: „Všetkých poslúchaj v každom dobrom skutku, nenasleduj ziskuchtivých, alebo nečestných, takých, ktorí si zamilovali tento svet, aby sa tvoja poslušnosť nestala dielom diablovým (sv.Izák Sýrsky).
Vo všetkom sa podriaďujeme Bohu, ako Boží služobníci, pripomína sv. Pavol. Sv. apoštol Peter nám pripomína vo svojom liste: Podriaďujte sa jedny druhým v bázni ako Kristovi. ..Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni, či už kráľovi ako najvyššiemu, alebo miestodržiteľom…(1Pt 2,13)
Každá totalitná vláda či skazená duchovná autorita v cirkvi však môže zneužívať poslušnosť na svoje nekalé ciele. Tu jestvuje kritérium, ktoré hovorí, že ak ide o osobnú krivdu, máme právo sa brániť, odporúča sa však aj zniesť krivdu pre Kristovo meno, pamätať na slovo o odpúšťaní a modlitbe voči nepriateľom, a v konečnom dôsledku odovzdať súd Bohu, ktorý jediný odpláca spravodlivo dobrým za dobré a je odplatiteľom aj zlých skutkov tu na zemi ale iste aj vo večnosti. Je známe úslovie Božie mlyny melú pomaly ale isto.
Vo vzťahu k Pravde, Spravodlivosti všeobecne nemôžeme byť ľahostajní, ale musíme využiť všetko, čo napomôže odhaliť zlo, chrániť spoločenstvo pred „vlkmi“, brániť právo, spravodlivosť a pravdu.
Každú autoritu či svetskú či duchovnú Boh ustanovuje k službe Bohu a človeku. Sv. Petrovi Ježiš povie, že ak sa raz obráti, aby utvrdzoval svojich bratov vo viere. Je to služba viere a pravde, Bohom zjavenej. „Ak toto chýba autorite, a je poškvrnená nejakou nečistotou a klamom, prepadá výsmechu démonov,“ hovorí sv.Ignác.
Kresťanstvo je celé zamerané k uzdraveniu duše človeka. A dar viery zohráva podstatnú úlohu na tejto ceste. Písmo často pripomína boje viery, zápasy viery, pokúšania proti viere, útoky voči viere ap. Chrániť a budovať vieru je základnou službou a úlohou cirkvi. Jedným z pilierov viery je sviatostný život. Kristus v Jánovom evanjeliu hovorí: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6,53-54)
Cirkev odporúčala stále čo najčastejšie pristupovať k prijatiu tajomstiev pokánia a najsv.Eucharistie. Liek, ktorý je božského charakteru, a ktorý ak ho prijímame očistení od hriechu, vo viere a v bázni, buduje našu vieru, našu večnosť i našu spásu. Ortodoxný hierarcha metropolita Nikolas nazýva Eucharistiu tým najposvätnejším, čo má Cirkev a vôbec ľudia na tomto svete. Ide o najväčší liek pre našu dušu i telo. O čo viac bolestne vnímame postoje v súvislosti s pandémiou, ktorá priamo zasahuje nielen posvätné podávanie ale aj samotnú účasť na tele a krvi Kristovej.
Všimnime si aj postoje ľudí cirkvi, ktorí začali strácať to božské a úplne ho prekryli tým ľudským, za ktorým sa môže ukrývať to, čo Ježiš Petrovi aj povie: „Choď mi z cesty satan, na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16,23)
V Druhej knihe kroník je napísané: „Ak doľahne na nás nešťastie, trestajúci meč, mor, alebo hlad, postavíme sa pred tento dom a pred tvoju tvár – veď v tomto dome je tvoje meno, budeme vo svojej úzkosti volať k tebe a ty nás vypočuješ a zachrániš. (2Krn 20,9 ) To je volanie a výzva viery.
Zachytil som správu, uverejnenom na portáli christianitas.sk: Napriek zákazu sláviť verejné sv. Liturgie zo strany gréckej vlády, slávila grécka ortodoxná cirkev sviatok Zjavenia Pána podľa tradície. Arcibiskup Hieronym II., grécky patriarcha, požehnal veriacich v aténskej katedrále vetvičkou bazalky ponorenou predtým do svätenej vody. Veriaci sa potom vzájomne objímali a dávali si znamenie kríža. Denník ARD Tagesschau, ktorý o bohoslužbe informoval, popisoval, že sa obradov zúčastnili aj starí ľudia. Cituje slová 82-ročného veriaceho, ktorý uviedol: „Vôbec sa nebojím. Mám 82 rokov a ničoho sa nebojím“. V deň, keď vláda nariadila zatvorenie kostolov, hovorca cirkvi oznámil, že kostoly zostanú otvorené pre sv. Liturgie na Zjavenie Pána – v súlade s hygienickými a dištančnými štandardami. Toto rozhodnutie prinieslo gréckej ortodoxnej cirkvi priame napomenutie od gréckej vlády a výzvu, aby spolupracovala s vládnymi nariadeniami, čo nakoniec ignorovala… Paradoxné je, že napriek svojej previazanosti so štátom sa dokázala ortodoxná cirkev vzoprieť štátu vo veci týkajúcej sa viery a ignorovať jeho nenáležité požiadavky. https://www.christianitas.sk/pravoslavni-greci-slavili-verejne-zjavenie-pana-a-ignorovali-zakaz-vlady/
Bolo by potrebných mnoho strán k rozboru výrokov a nariadení, i postojov ľudí cirkvi, ktoré majú priamy či nepriamy súvis s vierou a sú v nemalej miere v protiklade k tajomstvu viery, jej budovaniu i ochrane. Často sa zneužíva slovo poslušnosť tam, kde ide o slobodu veriť a pre vieru aj trpieť i odmietnuť nespravodlivé požiadavky akýchkoľvek autorít. Sankciami sa snažia o poslušnosť, ktorá sa protiví viere a vieru poškodzuje.
Ježiš raz dal otázku farizejom a zákonníkom, keď sa pýtal, čo je viac, či oltár, ktorý posväcuje alebo zlato, ktoré je posväcované na oltári. Či nie oltár?, pýta sa Kristus farizejov a nazve ich pokrytcami.
„Hlupáci a slepci! Čo je viac, zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje? (Mt 23,17)
Čo je viac, zdravie tela či zdravie duše, ktorá je večná? Na túto otázku si musí vo viere každý odpovedať sám.
Dr o.Štefan Kopčák