Z príhovoru Richarda Wurmrandta / z r.1993/
“Musíte sa znova narodiť “ (Jn 3,7) Naši milovaní, Ježiš povedal, že sa človek “musí znovu narodiť”. Ale k čomu? Prečo by sme sa mali narodiť znova? Ježiš vedel, prečo prišiel na tento svet. Vyhlásil: “Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde” (Jn 18,37). Narodili ste sa z Boha za tým istým účelom, a nie aby ste si sebecky užívali skutočnosti, že ste spasení, zatiaľ čo druhí nie sú, a že na vás čaká nádherné nebo, zatiaľ čo ostatní budú horieť v pekle. Narodili sme sa znovu preto, aby sme boli Kristovými svedkami , či už v izbe alebo v súžení, a skrze našu vlastnú obeť máme dopĺňať zostávajúce utrpenia na Kristovi (Kol. 1,27).
Kto by vedel o Kristových utrpeniach, keby v každej generácii neboli veriaci, ktorí brali svoj kríž, nasledovali Ježiša a pritiahli takto druhých k spáse? Človek sa rodí znova, aby slúžil Jemu, inak sa znovu nenarodil.
Zbožná panovnica ruská cárovná Alexandra Fjodorovna, žena posledného ruského cára, bola v roku 1917 uväznená a následne zavraždená komunistami spoločne so svojím manželom cárom Mikulášom a ich piatimi deťmi. Keď bola kráľovská rodina jednej noci odvlečená do pivnice, kde im povedali, že budú zastrelení, nikto z nich nežobral o život, ani neprejavil najmenší náznak odporu. Ruské noviny publikovali po páde komunizmu báseň, ktorú napísala vo väzení jej pätnásťročná dcéra, ktorá mala predtuchu, že bude zabitá. Vo svojej básni hovorí, že chce umierať s modlitbou na perách, v ktorej bude vyprosovať odpustenie pre svojich vrahov. Teraz bol tiež v ruských archívoch nájdený denník cárovnej Alexandry. Vykazuje neobyčajnú krásu. Pri jeho čítaní akoby sme stáli na svätej pôde.
Alexandra napísala: “O Mesiášovi sa v Starom Zákone často hovorí ako o služobníkovi Pánovom. Služba teda nie je vec úbohá, ale božská. Keby sme len preniesli tento zákon služby do nášho rodinného života! Ako nežne láskavými by sme sa ku každému stali a boli privádzaní k nespočetným pozornostiam a službám, ktoré by zmenili naše domovy na miesta nebeskej lásky. Keby sme sa naučili slúžiť, ako slúžil Kristus, stali by sme sa tými, ktorí myslia na tých druhých okolo nás, nie ako na tých, z ktorých môžeme mať nejaký prospech alebo od nich prijať nejakú službu či podporu, ale ako na tých, ktorým my môžeme urobiť nejaké dobro alebo službu. “A na iných miestach jej denníka čítame:” Sobotný odpočinok, ktorý dáva Kristus, nie je vonkajšie pohodlie, ale odpočinutie duše. Je možné mať toto odpočinutie v celej jeho sladkosti a plnosti, a napriek tomu musieť bez prestania namáhavo pracovať a znášať nepretržité súženie a bolesť.
Niektorí z najväčších kresťanov, ktoré svet kedy poznal, boli veľkými trpiteľmi a pritom nič nemohlo prerušiť ich odpočinutie. Svoju prácu môžu činiť dobre len tí, ktorí majú toto odpočinutie vo svojich srdciach. Nepokojná myseľ je pre dobrú prácu nespôsobilá. Prorok hovorí: „V utíšení a dôvere bude vaša sila.“ Nepokoj nás oslabuje. Ochromuje ruky tak, že sa nám práca nedarí. Znepokojuje našu myseľ natoľko, že nie sme schopní jasného myslenia. Narušuje našu vieru do tej miery, že strácame svoju závislosť na Bohu a večných veciach. Naša práca trpí nedostatkom moci, pretože nedostávame odpočinku. Náš duchovný život stráda hĺbku, pretože sa podobá oveľa viac hlučnému a hrmotnému potoku, ktorý sa rúti zo svahu a oveľa menej sa podobá pokojnému jazeru, ktoré je nehlučné a tiché a ktorého hĺbky naplnené pokojom nemôžu rušiť žiadne búrky. Odpočinutie je božský dar , ale aj lekcia, ktorú sa musíme naučiť. Tejto lekcii sa naučíme, keď na seba vezmeme Kristovo jarmo. Jarmo je symbol podriadenia sa. “Naša misia, ktorá je inšpirovaná takýmito slovami mučeníkov, bola založená s jediným zámerom – slúžiť trpiacej cirkvi.
Dvojnásobná mučenica cárovna Alexandra bola dvojnásobnou mučenicou: najskôr, keď bola zabitá, a potom, keď bola nehanebne ohováraná. Dokonca aj Trockij, ktorý sa snažil byť viac humánny ako jeho kolega Stalin a musel pred jeho úkladmi utiecť do exilu, cítil, že je jeho povinnosťou brániť cárovnú, na ktorej zavraždení mal tiež podiel. Vo svojej Histórii ruskej revolúcie napísal, že obvinenia, ktoré bola proti nej vznesené, sa ukázali ako falošné.
Boli však aj iné príbehy. Nasledujúce riadky sú vyňaté z listu, ktorý napísala v roku 1981 jednoduchá žena menom Valentina Fedotovová svojmu manželovi Ivanovi. Ten bol v komunistickom väzení, kde si odpykával desaťročný trest, pretože bol odsúdený pre svoju vieru a svedectvo viery.
Môj milovaný, modlím sa za teba, kedykoľvek pokľaknem k modlitbe, a budem tak robiť, kým moje srdce bude udierať. Viem, ako veľmi strádaš. Nech ťa na tejto tvojej ťažkej ceste nezmáha únava a nech nie si skrúšený zármutkom. Naučila som sa toho v tejto škole utrpení už veľmi veľa. Moja viera, nádej i láska ku Kristovi, moja modlitba za tvoj telesný i duchovný prospech, berú svoju silu práve v týchto skúškach. Zlož všetku svoju dôveru v Boha a nech sa deje čokoľvek, nájdeš v ňom pokoj. On naplní tvoje túžby. Neplač a nebuď smutný. Prijímaj všetko ako Božiu vôľu pre svoj život. Ježiš v Getsemany povedal:, Nemám piť kalich, ktorý mi môj Otec dáva? ‘(Jn 18,11). Budeš spravodlivý, keď nebudeš nikdy prosiť o priazeň našich utláčateľov, ale budeš ďakovať Bohu za všetko, nech to bude akokoľvek ťažké. Ďakuj Bohu aj za temnotu väzenia, bolesť odlúčenia, proste za všetko. Ten, ktorý pomáhal starozákonnému väzňovi Jozefovi v Egypte, bude pamätať aj na teba. Nech nám táto sejba sĺz poskytne žatvu radosti. Buď dobrého ducha. Za celých osemnásť rokov, po ktorej bol jej muž vo väzení, uzrela ho iba jedenkrát, a to cez malé sklenené okienko, keď ležal na lôžku po srdcovom záchvate. Po páde komunizmu pôsobili obaja manželia ako misionári v Rusku.
V Rusku však boli i milióny rezignovaných duší … V archívoch KGB sa našli dokumenty, podľa ktorých na jednom predmestí Moskvy, ktoré sa nazýva Butovo, bolo zhromaždených štyridsaťštyritisíc väzňov, aby potom boli v skupinách po dvoch stovkách popravení a tajne pochovaní. (Mnohí z nich boli kresťania.) Boli medzi nimi dokonca aj cudzinci, vrátane niekoľkých Američanov. Na mieste tohto masového hrobu potom bol vysadený sad. Niektoré duše z týchto povraždených by preto mohli pri vzkriesení zasiahnuť slová Nebeského milovníka: “Pod jabloňou som ťa zobudil.” (Pieseň piesní 8,5) Aby toto vraždenie zostalo utajené, bola popravčia čata následne tiež zastrelená. Starší ľudia rozprávali, že vtedy počuli takmer nepretržitú streľbu, ktorá prezrádzala, čo sa za vysokým ostnatým drôtom deje. Claudia Vasilijevna má však odlišný príbeh. Po páde sovietskeho režimu v Rusku odhalila, čo jej svedomie zaťažovalo po päťdesiatšesť rokov. Počas spomínaného vraždenie jej ktosi zaklopal jednej noci na dvere. Keď otvorila, zbadala akúsi biednu, pološialená ženu, ktorej podoba jej navždy zostane vypálená do pamäte. Tá žena povedala, že bola odsúdená kvôli svojej viere, ale podarilo sa jej utiecť. Prosila o úkryt. Claudia zabuchla dvere, a nechala ju vonku. Tým spečatila jej osud. Cez pol storočia sa potom snažila utíšiť svedomie, že konala správne. Keby ju pozvala dovnútra, iste by polícia jej obydlia prehľadala a ženu objavila. Rovnako by ju teda nezachránila a na popravisku by nakoniec skončila aj ona s celou svojou rodinou. A teraz sa na chvíľu zamyslite a uvažujte. Čo by ste urobili na mieste Claudie? Povedzte! Svedomie nemožno utíšiť rozumom. Sama vedela, že je vinná. Hrozila sa smrti, ako chvíle, kedy sa stretne so ženou, ktorú kedysi odmietla zachrániť. A skutočnosť, že po páde komunizmu sa začali objavovať príbehy tých, ktorí sa pre záchranu druhých dokonca vedome obetovali, jej svedomie ešte viac bodalo.
Na konci druhej
svetovej vojny vstúpila do Rumunska sovietska armáda. Dovtedy sme žili pod
nemeckou nadvládou. Všetci nemeckí vojaci aj mnoho nemeckých civilistov bolo
chytených a uväznených. Nad tým, kto by im pomáhal alebo ich ukrýval, visel
rozsudok smrti. V tej dobe som spravoval v Bukurešti zbor pozostávajúci najmä
zo židovských kresťanov. Jedného večera hľadali útočisko v našom chráme dvaja
Nemci, ktorí utiekli počas eskorty do sovietskeho väzenia. Na sebe mali stále
ešte nemeckú uniformu a ak by boli chytení, takmer iste by boli okamžite zastrelení.
Niektorí
členovia môjho zboru, hoci ich rodiny za nacizmu nesmierne trpeli, porozumeli,
že nemajú druhých súdiť, ale pomáhať tým, ktorí sa ocitli v smrteľnom
nebezpečenstve. Títo ľudia boli uväznení len kvôli tomu, že boli nemeckými
vojakmi, bez toho aby sa akokoľvek skúmala ich osobná vina. Dostali sa do
podobného postavenia, v akom boli ešte pred niekoľkými dňami v Rumunsku Židia. Navzdory
riskovaniu vlastného života sa títo židovskí kresťania rozhodli nemeckých
vojakov ukryť a zachrániť. Popri tom pomáhali tiež niekoľkým nemeckým deťom.
Osobne som v tom nevidel nič mimoriadne. Norma rokovania pre všetkých kresťanov spočíva v tom, čo by za danej situácii urobil Kristus … V samotnom hitlerovskom Nemecku boli mnohí kresťania, ktorí podobne pomáhali Židom. Mnoho kresťanov v Sovietskom zväze si osvojilo ten istý postoj. Ale boli aj nespočetné zástupy tých, ktorí vedia, že sa previnili. Niektorí mučili alebo zabíjali, iní odsudzovali či zatracovali, ďalší zatvárali oči a niektorí chválili vražedný komunistický režim a mnohí sa previnili len tým, že mlčali alebo zabuchli dvere pred prenasledovanými. Bolo mnoho Claudií. Len Ježiš môže zachrániť.
Po páde komunistického režimu bola celá rada takých nešťastných duší. Je však onen Jediný, ktorý môže naplniť svojim pokojom aj takto preťažené srdcia. Ježiš sa stotožnil s hriešnikmi. “On sám vzal na seba ich trest a zomrel na kríži za hriešnikov. Keď sa stal kvôli nám hriechom, naše hriechy, aj keby boli červené ako purpur, zbeleli vďaka nemu ako sneh.
Pripomíname si tiež výročie od mučeníckej smrti Jána de Britto, bojovníka na misijnom poli. V dnešnej dobe žije v Indii cez dvadsať miliónov kresťanov. Boli získaní nezmerným úsilím a obetí mnohých ľudí aj krvou mučeníkov, medzi ktoré patrí aj Jan de Britto. Ako syn mocnej portugalskej aristokratickej rodiny odmietol ponuku sľubnej kariéry v kráľovskom paláci a namiesto toho sa stal jezuitským misionárom. Vydal sa do Indie, na cestu, ktorá v tom čase trvala šesť mesiacov a znamenala množstvo najrôznejšieho nebezpečenstvo, od plavby za prudkých búrok až po ochorenie smrtiacou nákazou. Z dvadsiatich piatich misionárov, ktorí vyplávali spoločne s ním, ich päť zomrelo ešte po ceste. Ďalších sedem ich doplávalo do cieľa v tak zúboženom stave, že krátko na to zomreli. Z prístavu však misionára čakala ešte viac ako päťsto kilometrová vysiľujúca cesta pod horúcim indickým slnkom, ktorou museli ísť pešo. To bolo príliš aj pre tie najviac zapálené srdcia. Jan de Britto si ale napísal do svojho denníka: “Prišiel som do tejto krajiny, aby som zápasil s ťažkosťami a žil v odriekaní a nie kvôli pohodlnému životu.” Pretože indické obyvateľstvo bolo rozdelené kastovým systémom, dostali misionári príkaz, že nesmú kázať medzi príslušníkmi najnižšej kasty. Jan de Britto však na to nedbal, hovoril k chudobnejším a chodil z miesta na miesto bosý ako hinduistickí mnísi. V jednej svojej správe predstaveným napísal: “Pobýval som desať dní vo Varugapati. Pokrstil som tam na štyristo ľudí. Začínajú sa stavať rady chrámov. “
V Indii pôsobil od roku 1674 až do roku 1693, kedy bol uväznený. Dôvodom bola závisť jednej z vysoko urodzených manželiek na vieru obráteného miestneho vládcu, ktorý ako kresťan opustil na príkaz misionára polygamiu. Strýko tejto ženy bol vládcom Ramnadu, jedného územia Indie, ktorý si tento prípad vzal za zámienku k všeobecnému prenasledovaniu kresťanov. Jan de Britto bol sťatý na brehu mora 4. februára 1493. Keď k nemu pristúpili jeho kati, Ján im povedal: “Drahí bratia, čiňte so mnou, čo si prajete.” Nato bol rozsekaný na kusy mečmi a sekerami. Pripomínať si kresťanov, ako bol Ján de Britto, by malo byť cťou v akejkoľvek dobe. Modlime sa za všetky národy a usilujme, aby sa nad všetkými rozprestrela Božia sláva.
(Richard Wurmbrand (1909-2001) bol pre svoju vieru väznený 14 rokov v komunistickom žalári. Po odchode na Západ založil so svojou manželkou Sabinou v roku 1967 medzinárodnú misijnú organizáciu, ktorej cieľom je pomáhať prenasledovaným kresťanom. Tento článok bol publikovaný v bulletine misijnej organizácie Hlasu mučeníkov).