Pre ľudí oddaných Bohu a ľuďom patria slová múdreho kráľa Šalamúna: „Chodníky spravodlivých sú podobné svetlu na svitaní, prichádzajú k nám a osvetľujú cestu k spáse.“ Práve tieto slová, ako žiadne iné, dokonale vystihujú životnú púť svätca, Božieho služobníka, prepodobného rehoľníka Amfilochija, pretože mnohí sa dali na cestu obrátenia a spásy iba vďaka stretnutiu s ním. Múdrosť, pokora, láska k ľuďom, pravá láska k Bohu, služba lekára ľudských tiel i duší, vždy sprevádzali otca Jozefa/neskôr Amfilochija/ po jeho neľahkej životnej ceste s Kristom a v Kristovi. (z príhovoru metropolitu Počajevského)
Amfilochij pochádzal z desiatich detí, vyrastal v idylickom prostredí ukrajinskej prírody hoci v náročnom a veľmi skromnom obydlí rodiny, ktorá sa živila poľnohospodárstvom i remeselnou výrobou ich otca Varnavu. Jeho otec bol často volaný k chorým, pretože bol vynikajúcim naprávačom kostí. Často musel ísť aj desiatky kilometrov a so sebou si bral syna Jozefa /Amfilochija/, ktorý sa tak stal svedkom ľudského utrpenia a biedy.
Jeho matka Anna, mimoriadne zbožná a tichá žena, milovala Boží chrám, modlitbu, bez ktorej nikdy nevyšla z domu. Neskôr zvereným seminaristom často hovoril:“Moja mama už býva v nebeskom kráľovstve..“
Počas prvej svetovej vojny bol zajatý. Neskôr v roku 1925, keď mal 31 rokov, vyvolil si úzku cestu spásy v rehoľnom zasvätení v Počajevskom kláštore. Vo februári 1931 pri pohrebe jedného mnícha odrazu pocítil v srdci všetku márnosť a uponáhľanosť pozemského života…Všetkých uložia do zeme…a čo za hrobom..? Večnosť plná múk…? Oveľa hlbšie od tohto okamihu videl svoj život i zápas o spásu ľudskej duše. V kláštore vykonával rozličné práce a službu. Popritom liečil chorých, ktorých bolo mnoho nielen vo dne, ale aj v noci.
Po skončení vojny pracovníci tajnej služby častokrát zameriavali svoju pozornosť na mnícha Amfilochija a usilovali aj o jeho život. Raz, keď ho niesli k poprave, povedal:“Vy ma ďaleko neponesiete.“ Tak sa aj stalo. Koniec 50-tych rokov prinieslo nové prenasledovanie Cirkvi. Po celej krajine sa masovo zatvárali chrámy. Úsilie o likvidáciu bolo nasmerované aj voči počajevskému kláštoru. Represie však nezlomili vieru mníchov, svoje utrpenie i muky znášali odovzdane, statočne a v Božom pokoji s odhodlaním i umrieť. Mnícha Amfilochija násilím previezli do liečebne, kde pri spomienke po návrate na prežité obdobie mučenia iba plakal. Svojim vyšetrovateľom povedal:“ Raz mi otec čítal z biblie, že príde čas, keď drak bude bojovať s cirkvou. Dnes môžem iba uznať, že tento drak s ňou bojuje práve teraz.“
Správy o zázračných uzdraveniach sa niesli po širokom okolí i po celej krajine. Otcovi Amfilochijovi Boh odkryl duše, srdcia i úmysly všetkých, ktorí k nemu prichádzali s prosbami. Denne slúžieval obrady svätenia vody a uzdravoval ľudí u seba vo dvore. Ako je známe zo Svätého Písma, istý druh démonov je možné vyhnať iba modlitbou a pôstom, preto otec Amfilochij odporúčal pútnikom pôst v stredu a piatok. „Keby ste vedeli, aký je pôst sladký…“ hovorieval často, majúc na zreteli oslobodzovanie duše.
Matka Božia bola podľa mnícha nebeskou vrátničkou, neustále sa na ňu obracal vo svojich modlitbách a ona mu vyprosovala všetky potrebné milosti. Veľakrát po obede všetkých vyzval zaspievať pieseň k Božej Matke.
Pri uzdravovaní chorých tvrdil, že polovica chorých sa uzdravuje, a polovica chorých nie, pretože Boh si nežiada ich uzdravenie. Vraj práve telesné uzdravenie by týmto ľuďom neprinieslo duchovný úžitok, ale večnú záhubu…
Otec Amfilochij radil liečiť neduhy dnešných čias modlitbou. V jeho dome sa konali modlitby celodenne. Smútil nad zlými ľuďmi, lebo vedel, že zlo nie je vlastné prirodzenosti človeka. Ono sa v ňom nikdy nevzbudzuje bez prítomnosti démonov. Preto zlí ľudia sa na nich tak podobajú,hovorieval: „Hocaký hriech opantáva srdce ako pavučina a zloba ako drôt skúša rozorvať ho. Veľké šťastie, že Boh si nás vybral, aby sme sa narodili v našej viere…“
Negatívne sa staval i k televíznemu vysielaniu, ktoré ako tvrdil, pustoší a okráda dušu…po pozeraní moderných programov sa človek nechce modliť, a ak sa aj prinúti k modlitbe, tak sa modlí povrchne, iba ústami, no srdce zostáva ďaleko od Boha. Taká modlitba, podľa mienky starca, je iba na zavrhnutie. Tvrdil, že okultisti usilovne pracujú na ovplyvňovaní podvedomia ľudí, vyvíjajú čoraz dokonalejší systém ich „kódovania“ cez média, a takíto ľudia budú viac pokorne plniť cudziu vôľu. Starec opakoval so všetkou vážnosťou: „Spasiť sa nie je ľahké. Ja vám spasenie na hlavu nepoložím, namáhať sa a modliť sa musíte sami! Ak sa chcete spasiť, buďte hluchí, nemí, a slepí voči svetu!
Koniec 1.časti
2. časť:
Smútok a prázdnotu duše, ktorou trpia toľkí dnešní ľudia, považoval Amfilochij za dôsledok veľavravnosti a ziskuchtivosti človeka, ktorý je zameraný na pozemské dobrá. Pri takýchto prípadoch dokázal neustále volať: „Veriaci v Krista, križujte sa.“
Stávalo sa, že v nedeľu obyvatelia dediny sa zhromaždili na obrad svätenia vody u starca vo dvore. Všetci stáli a modlili sa…..Odrazu sa otočil a napriek zjavnému tichu prísne povedal: „Nehovorte! Neprekážajte mi v modlitbe!“ Cítil totiž myšlienky ľudí zamerané na pozemské márnosti, ktoré ho pri kontakte s Pánom vyrušovali. Neustále opakoval: „Modlitba, to je slobodné odpútanie rozumu od všetkého pozemského.“
Amfilochij predvídal úmysly tých, ktorí ho chceli zahubiť. Poznal aj detaily konca svojho pozemského života. Blahorečil za dobro a odprosoval za zlo. Zomrel 1.januára 1971. Mrzlo a padal sneh. Vyprevádzal ho početný zástup ľudu, mníchov a tých, ktorým pomohol svojou modlitbou na tele či na duši. Zaznamenané sú mnohé zázraky i myšlienky na príhovor otca Amfilochija.
———–
Rodičia štvorročného hluchonemého chlapca poprosili starca o uzdravenie. Rozkázal, aby dieťaťu dali jablko, ktoré ležalo na tanieri. Rodičia povedali, že nemá rád jablká. Na údiv všetkých zjedol jablko. A keď sa starec opýtal čosi chlapca, ten mu pohotovo odpovedal. V tej chvíli začal počuť aj hovoriť.
Iní rodičia priviezli svojich dvoch hluchonemých synov k Amfilochijovi a s plačom prosili o pomoc v žiali. Ale starec povedal, aby ich dali do školy pre hluchonemých. Prekvapení odpoveďou, znovu prosili starca, a ten prísnym tónom obrátil sa sa k otcovi a povedal: „Hanil si a urážal Boha? „ Otec detí mlčky zvesil hlavu. „Práve pre tento tvoj hriech budú trpieť aj tvoje deti. To ty si trestaný… „
Raz v zime, ktorýsi večer , rozpráva spolupracovníčka otca Amfilochija, čítala som žalmy stojac oproti oknu, ale iba mechanicky, uvažujúc pritom o svojich problémoch. Veľmi prísne sa starec na mňa zadíval a po chvíli vrátiac sa do modlitebne mi povedal: „Ústami čítaš Božie Slovo, ale tvoje myšlienky sú ďaleko od Boha. Načo teda čítaš?!“
Na konci roka 1970, priviedla mladá žena k otcovi Amfilochijovi krásne päťročné dievčatko. Bolo vidieť, že má bolesti a matka začala rozprávať svoj príbeh. Starec rozkázal priniesť veľký nôž z kuchyne a podal matke so slovami: „Na, vezmi a zabi ju!“ Žena sa vyľakane pozrela na starca a pritisla dieťa k sebe. Na opätovnú výzvu začala hrozne kričať. Vtedy sa starec prísne opýtal: „Hovoríš beda? A tých, ktorých si zabila vo svojom lone, ti nie je ľúto? Bohu boli tak vzácni! Za tvoj hriech sa teraz trápi tvoje dieťa!“
Svedectvo archimandritu Georgija: Keď ma pravidelne predvolávali na milíciu na Donbas, vždy som predtým šiel po požehnanie k otcovi Amfilochijovi. Hovorieval mi: „Choď a ničoho sa neboj! Temnota nezvíťazí nad Svetlom.“ On sa ich nebál, pretože keď spolupracovníci KGB s milíciou chodili tajne po chodbách kláštora, vždy ich spoznal a kričal za nimi: „Odíď zradca! Čo tu chceš? Tu žijú mnísi!“ Vedel, akého nepriateľa má pred sebou, ale strach nepoznal, mal od Boha silu a Slovo pravdy.
Svedectvo: Toto sa stalo v roku 1966. Moja švagriná trpela vážnym ochorením čriev. Svokra ju vzala do Ilovice, nie na Ukrajinu, pretože počula o zázrakoch, ktoré sa tam dejú na príhovor otca Amfilochija. Starec si ch vypočul, pomodlil sa a nakoniec povedal, aby sa matka postila každú stredu a piatok. Matka splnila odporúčanie, a choroba švagrinej sa stratila.
——-
Sú to mnohé a mnohé príbehy, ktoré pripomínajú dar svätých pre každú dobu. Sú tými, ktorí svietia Kristovým Svetlom a vyprosujú pomoc a úľavu za života i po smrti, čo aj v tomto prípade sv.Amfilochija dokladuje nespočetné množstvo príbehov.
Dňa 13.mája 2002 boli neporušené ostatky sv.Amfilochija prenesené do jaskynného chrámu prep. Jova Počajevského a k liturgickej úcte bol daný deň 19.máj. Podobne ako u sv.Charbela, je to miesto mnohých vypočutých prosieb.
Spracované a upravené z knihy: dr Vicenová: Svätý Amfilochij