Sv.Tichon Zadonský (1724-1783) je veľkou postavou východnej duchovnosti. Svet je plný stôp vedúcich k poznaniu Boha, poznanie Boha je však duchovný poklad, ktorý máme so všetkým úsilím ustavične zhromažďovať, hovorí.
Pochádzal zo šiestich detí, jeho otec bol cerkovníkom. Neskôr vstupuje do seminára, po štúdiách je vyvätený za kňaza a iba v 37 rokoch sa stáva biskupom. Po rokoch biskupskej služby sa utiahne do kláštora, a mnohí vyhľadávajú jeho duchovné vedenie. Rozvíja metódu tzv. prírodnej kontemplácie, v ktorej celé stvorenie rozpráva ľuďom o Božej láske.
Malý stromček sa ľahko nakláňa na rôzne strany, rastie tam, kam sa nakloní. Rovnako je to i s dieťaťom, čomu sa učí, tomu privyká, a k čomu privykne, to bude robiť i v budúcnosti. Keď sa človek v mladosti naučí dobru, bude dobrý po celý život. Keď sa naučí zlu, bude po celý život ľahko naklonený na zlo. Z malého chlapca sa rovnako môže stať „anjel“ ale aj „diablik“. Bude taký, akú bude mať výchovu, rovnako ako plody závisia od kvality semena.
Preto Božie slovo nabáda rodičov: „Vychovávajte ich prísne a v napomenutiach nášho Pána. A v Šalamúnových podobenstvách je napísané: „Kto šetrí palicou, nenávidí svojho syna, ale kto ich miluje, trestá ho včas.“ (Prísl. 13,24)
Mnohí svoje deti učia svetskej etikete, mnohí ich učia cudzím jazykom, a obetujú nemalé peniaze k výučbe. Iní zas obchodovaniu alebo inému záujmu. Málokto však učí deti kresťansky žiť. A bez toho je každé poznanie márne a každá múdrosť k ničomu.
Aký úžitok má kresťan z toho, že hovorí taliansky či francúzsky, pritom však žije bezbožne? Aký úžitok je z toho, že sa vyzná v obchode, remeslách a umeniu, ale nežije v bázni Božej? Takí umelci a vzdelanci bývajú horší, ako tí, čo nič nevedia. Mladé srdce je náchylné ku zlu a tiahne ku každej špatnosti, pokiaľ ho nebrzdí bázeň pred Bohom a obava z trestu. A tým skôr to platí o takých, ktorí poznaním a umením ostria svoj um, svoju vôľu však nenaprávajú, majú sklon k zlým skutkom a ostatným dávajú zlý príklad.
Preto sa, kresťanský rodič snaž o to, aby tvojou prvou starosťou bolo deti naučiť kresťansky žiť. Všetko poučovanie a vzdelávanie by bez toho nemalo zmysel. Boh nebude skúmať, či si svoje deti učil svetskej etikete a cudzím jazykom, ale spýta sa, či si ich učil kresťansky žiť a viedol ich k zbožnosti.
Beda deťom, ktoré majú zlých otcov! Čomu sa od nich môžu naučiť okrem zla? Lebo ako by mohol zlý človek naučiť dobru? Stáva sa, že zlý otec trestá svoje deti za všelijaké prehrešky, ale zároveň ich učí nerestiam. Mladí sa učia skôr príkladom než slovami a trestom. Pokiaľ sú otcovia zlí, bývajú deti ešte horšie a vnuci potom najhorší.
Zlo pochádza nielen zo sveta, z prostredia hriechu, ale aj zo zlej výchovy. Beda deťom! Avšak ešte väčšie beda otcom a matkám, ktorí nielen že neučia deti dobru, ale svojimi neresťami a zanedbávaním dobrej výchovy dávajú podnet k rozličnému zlu. Takíto rodičia nezabíjajú telo, ale kresťanské duše, za ktoré zomrel Kristus a nepripravujú ich o život časný, ale o život večný. Svoje nešťastie spoznajú až tam, kde vyjde všetko najavo a kde každému vyvstanú pred očami jeho skutky. Preto najmä otcovia, v ktorých je aspoň iskrička zbožnosti, musia sa všemožne snažiť učiť svoje deti kresťanskému spôsobu života a vlievať do ich mladých sŕdc mlieko zbožnosti, aby im deti rástli ku spáse. (por.1Pt 2,2)
Blažený je rodič, ktorý priviedol deti na svet k životu časnému, ale i k večnému. Beda však rodičom, ktorí priviedli na svet dieťa k časnému životu, ale k večnému životu im zavreli dvere – buď tým, že nedbali o ich dobrú výchovu, alebo svojim zlým príkladom. Je lepšie, aby sa človek nenarodil, ako keby sa mal narodiť, a žiť vo večnej skaze.