Starec hovorieval:
Kto sa naučí milovať, ten bude tiež šťastný. Len si nemyslite, že láska je vrodený dar. Lásku sa môžeš učiť, a my sme povinní to robiť. Bez obete pre Hospodina a blížneho nič v duchovnom živote nemôže vyjsť dobre. Bez obete sa nenaučíš milovať.
Boh neprijíma prázdne slová. Boh miluje skutky. Dobré skutky – to je láska.
Ži tak, aby ťa miloval nielen Boh, ale aj ľudia – nad to nie je nič z toho, čo je.
Majte v nenávisti zlo. Človeka, ktorý zlo robí, milujte a súčasne ľutujte. Môže sa stať, že ten, kto dnes koná zlo, zajtra modlitbou, slzami, pôstom a pokáním očistí svoje vnútro a stane sa podobným anjelom, všetko je v Božej vôli.
V posledných dňoch ľudí spasí láska, pokora a dobrota. Dobrota otvorí dvere Raja, pokora je tam uvedie, a láska zjaví Boha.
+++
Svätý Gabriel (Urgebadze) Samtavrijský
(Pamiatka 20. októbra / 2. novembra)
Svätý Gabriel sa volal svojím svetským menom Goderdzi Ugrebadze a narodil sa 26. augusta 1929 v gruzínskom meste Tbilisi. Keď boli malému otcovi Gabrielovi dva roky, jeho otec bol zabitý a príbuzní potom malého Gabriela nazývali otcovským menom Vasij.
V Boha uveril už v detstve. Raz sa ich susedky hádali a pritom jedna z nich povedala: Ty si ma ukrižovala ako Krista. Chlapcovi pripadlo zaujímavé, čo to znamená ukrižovať a kto je vlastne onen Kristus. Dospelí okolo neho ho poslali do chrámu, kde mu chrámový strážca poradil, aby si prečítal Evanjelium. Malý chlapec nazbieral peniaze a kúpil si Evanjelium, a tento impulz pre neho predstavoval začiatok nového, duchovného života. Od toho dňa až do samej smrti bol svätý Gabriel preniknutý jednou jedinou myšlienkou a prianím, a síce žiť len pre Krista. Každý deň čítal svoje Evanjelium, a nič iné ho nezaujímalo. Pred tým, než zaspal, vždy odchádzal do rohu izby, kde sa modlil pred ikonami.
Vasij viedol zbožný život a vyznával Krista pred všetkými. Než aby sa hral s ostatnými deťmi, radšej bol sám v tichu. Ako dieťa mal neobyčajnú zábavu – bral do rúk dlhú vetvu a behal s ňou. Vtáky z okolia sa zlietali na vetvu a štebotali, a všetkých okolo to privádzalo do údivu. Vasij bol úprimným a osobitne dobrým dieťaťom, ani za nič napríklad nedovoľoval, aby bola v dome pasca na myši. On sám lovil živé myši do testovacích úľov a potom ich vždy púšťal mimo domáci dvor na slobodu.
Mal tiež vo veľkej úcte ikony a chrámy. V čase veľkej vlasteneckej vojny, aj keď nebol ešte dospelý, obracali sa k nemu ľudia za duchovnou útechou a prosili o modlitbu za svojich blízkych na fronte. Už v tej dobe začal byť jurodivý pre Krista. Bol na duchovných jarmokoch v monastieroch Betánii a Martkopi. V roku 1949 bol povolaný do armády. Počas vojenskej služby v pohraničí v meste Batumi (20 km od tureckých hraníc) tajne dodržiaval pôst a navštevoval bohoslužby v chráme svätého Mikuláša. Z armády sa vrátil v 50 rokoch 20. stor. a bol uznaný psychicky chorým, najmä kvôli videniam, ktorého bol svedkom ešte ako mladík. Vasijovi vymerali invalidný dôchodok a spolu s tým mu zakázali celý rad pracovných zručností, ktoré nesmel vykonávať. Na dvore domu svojej rodiny začal Vasij stavať kaplnku s mnohými kupolami. Ikony pre kaplnku hľadal na mestských skládkach, kam v tom čase zvážali aj s odpadom mnohé svätyne. Niekedy takto chodil celé dni po skládke, mal svoju malú dielničku, kde potom ikony čistil a vyrábal k nim rámy z rôznych materiálov. Steny kaplnky boli celé pokryté obrazmi a ikonami.
Vasij chodil na bohoslužby do Sionu katedrálneho chrámu. S požehnaním katolikosa – patriarchu Melchisedeka III. ho prijali do katedrály, najskôr ako chrámového strážcu a potom ako žalmistu.
Túžba po mníšstve sa u neho zrodila ešte v mladosti. Neskôr starec hovoril: Väčšieho hrdinstva než mníšstva nie je. Jeho matka bola dlhú dobu proti smerovaniu svojho syna k mníšstvu, ale ku koncu života sa zmierila s jeho voľbou a nakoniec i ona sama prijala mníšske postrihnutie s menom Anna; svojho syna potom prežila, zomrela 26. apríla roku 2000 a pochovaná bola v monastieri Samtavro.
V januári 1955 bol Vasij rukopoložený na diakona a toho istého roku, vo svojich 26 rokoch, prijal 23. januára v monastieri Mocameta mníšske postrihnutie. Mníšske meno získal na pamiatku ctihodného starca Gabriela Athoského. Dňa 26. januára 1955 bol v chráme sv. apoštolov Petra a Pavla rukopoložený biskupom Gabrielom (Čačanidze) na jeremonacha. Od roku 1955 do roku 1960 slúžil v Sione v katedrálnom chráme a od roku 1960 do roku 1962 v monastieri Betánia. Potom, čo bol monastier zatvorený, vrátil sa do Tbilisi. Od roku 1962 do roku 1965 slúžil v chráme Presvätej Trojice. V tom čase zakončil tiež stavbu kaplnky vo dvore svojho rodného domu. Štátne orgány niekoľkokrát stavbu narušili a zničili, on ale stavbu kaplnky vždy a znovu obnovil. Táto kaplnka stojí v Tbilisi dodnes, na ulici Tetrickaro číslo 11.
1. mája roku 1965, počas demonštrácií ku sviatku práce, spálil jeromonach Gabriel dvanásťmetrový portrét Lenina, ktorý bol vyvesený na budove Najvyššieho Sovietu Gruzínskej SSR, a začal ľuďom, ktorí sa tam zhromaždili, kázať Krista. Za tento čin bol zbitý a vsadený do izolácie KGB v Gruzínsku.
Na výsluchu od neho vynucovali priznania, že jeho čin bol ako by uskutočnený z príkazu cirkevných predstavených, to ale otec Gabriel rázne odmietol, a neustále opakoval, že úcty je dôstojný len Boh. Otec Gabriel vtedy povedal: Urobil som to preto, lebo nie je možné takto zbožšťovať človeka. Tam, na miesto portrétu Lenina, má byť Ukrižovanie Krista. Namiesto “Sláva Lenin” má byť uvedené “Sláva Pánu Ježišovi Kristovi”, lebo sláva človeku nie je potrebná. V auguste tohto roku bol umiestnený do psychiatrickej liečebne na vyšetrenie. Bol uznaný psychicky chorým. Psychiatri stanovili otcovi nasledujúcu diagnózu: psychopatická osobnosť, viera v Boha a v anjelov. Následne na to cirkevná hierarchia, aby vyšla v ústrety štátnej moci, nedovoľovala otcovi chodiť do chrámu, nevpúšťali ho na bohoslužby, a nakoniec ho aj vyháňali. Nemal možnosť prijímať sväté Prijímanie, po ktorom túžil celou svojou dušou. Mohol byť niekoľko dní bez jedla, mohol byť bez spánku, ale ťažko niesol nemožnosť chodiť do chrámu a vzdialenosť od cirkvi. Vtedy často od bezmocnosti padal na kolená a plakal.
V roku 1971 sa otec Gabriel stal z rozhodnutia katolikosa – patriarchu Efréma II a metropolitu Ilii duchovníkom ženského monastiera v Samtavro. V tej dobe žil vo veži kráľa Miriana okolo chrámu Premenenia Samtavro. V roku 1987 sa otec Gabriel presťahoval z veže do starého usadlosti. V roku 1990, keď hľadal miesto, kde by bola ešte väčšia samota, odišiel do monastiera Šio Mgvime, prežil ale videnie, v ktorom mu Boh prikázal vrátiť sa do Samtavro a slúžiť ľuďom.
V strastnom týždni bolo počuť jeho neustály plač. Niektorí videli, ako sa v čase modlitby zdvíhal nad úroveň zeme, a ako z neho vychádzalo svetlo. V posledných rokoch svojho života, bol archimandrita Gabriel veľmi ctený a milovaný duchovný starec v Gruzínsku a mnoho ľudí za ním prichádzalo pre duchovnú útechu a uzdravenie.
Pred svojou smrťou starec Gabriel ťažko ochorel, navyše si zlomil nohu. Od toho okamihu až do samej smrti bol mních Gabriel pripútaný na lôžko a nechodil. Len veľmi zriedka a za neustálych múk a silných bolesti vstával a nakrátko sadal okolo chrámu.
Hovoril: Váš život – to je môj život. Ak sa neobetuješ pre svojho blížneho, nič nevyjde. Nezabudnuteľná bola blahodať pohostinnosti otca Gabriela. Do tej chvíle, než ochorel a zlomil si nohu, všetkých hostil jedlom, ktoré sám pripravil. Neustále sa staral, ako to len bolo možné, priviesť človeka čo najbližšie k Bohu. Do všetkých sŕdc prenikali jeho slová, ktorá mali milosť a silu. Jeho kázne, pri ktorých vždy prelieval more sĺz, nezostávali bez plodov. Ľudia sa obracali ku Kristovi. Počas mnohých rokov otec Gabriel hovoril a kázal ľuďom, ktorí k nemu prišli, prevažne o láske k Bohu a blížnemu, o pokání, pokore a dobru.
V posledných dňoch života už hovoril len a len o láske a so slzami v očiach všetkým hovoril: Pamätajte, že Boh je láska. Robte, ako len to je čo najviac možné, dobro, aby vás vaša dobrota zachránila, spasila. Buďte pokorní, lebo Boh žehná pokorným. Urobte dnes pokánie z hriechov a získate odpustenie hriechov, pretože zajtra, to je len pasca diabla. Milujte druh druha, pretože bez lásky sa človek nedostane do Raja.
Otec Gabriel zomrel 2. októbra 1995, a podľa závetu starca bolo jeho telo uložené do rohože a takto bez rakvy vložené do hrobu, na dvore monastieri Samtavro. Na pohrebe obklopovali starca ľudia, ktorí ho milovali, nikto si neprial a nechcel hádzať na hrob hlinu. A tak bola hlina hádzaná na okraj hrobu, až sa hlina sama zosunula na starca a celého ho pokryla. Pán daroval po smrti otcovi Gabrielovi dar uzdravovania trpiacich a chorých. Mnohí ľudia prichádzali na jeho hrob, modlili sa a boli pomazaní olejom z LAMPADY, ktorá tam neustále horela
24. decembra 2012 bol starec Gabriel z rozhodnutia Posvätnej synody Gruzínskej Cirkvi svätorečený ako ctihodný. To sa udialo 17 rokov po jeho zosnutí. 22. februára 2014 boli starcove ostatky vyzdvihnuté z hrobu, a ľudia sa presvedčili, že sú úplne neporušené. Pri tejto udalosti sa ostatkom ctihodného starca prišlo pokloniť viac ako 700 000 ľudí. V rovnakej dobe boli z krajiny vyzdvihnuté tiež ostatky ctihodných Georgia a Jána Betanských, duchovných otcov starca Gabriela. Ostatky ctih. Gabriela boli uložené v katedrále Sveticchoveli a potom boli prenesené do katedrálneho chrámu Svätej Trojice v meste Tbilisi.
Prevzaté a upravené z https://gloria.tv/photo/8NzYCHQKsEdQBKkvyajj1EeyNpozretie669