“Bez ťažkostí si človek sám sebe pripadá pokojný a mierny, avšak akonáhle nastanú ťažkosti, v tom okamihu sa v ňom prebúdzajú a odhaľujú doteraz nepoznané vášne, obzvlášť hnev, zármutok, beznádej, pýcha a strata viery.”
(Sv. Ignác Brjančaninov)
Predtým, než začneme zamyslenie o Ježišovej modlitbe, obráťme sa o pomoc k milosrdnému a všemohúcemu Pánovi Ježišovi a spomeňme na slová spravodlivého Simeona o našom Pánovi: “Hľa, on je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému sa bude odporovať. “(Lk 2, 34)
Pán Ježiš bol a je znamením pravdy, znamením, o ktorom sa vedú spory, predmetom nesúhlasu medzi tými, ktorí Ho poznali a tými, ktorí Ho nepoznali. A rovnako tak aj modlitba Jeho presvätým menom, ktorá je v plnom slova zmysle veľkým a podivuhodným znamením, sa od určitej doby tiež stala predmetom nesúhlasu medzi tými, ktorí sa zaoberajú Ježišovou modlitbou a tými, ktorí sa jej nevenujú.
Jeden duchovný spisovateľ právom poznamenáva, že tento spôsob modlitby odmietajú iba tí, ktorí ho nepoznajú. Odmietajú ho na základe predsudkov a mylných poňatí, ktoré o ňom existujú. V našom zamyslení necháme bokom predsudky a neznalosť a majúc nádej v milosť Božiu a Jeho pomoc predkladáme drahým otcom a bratom túto nepatrnú štúdiu o modlitbe Ježišovej zostavenú na základe Svätého Písma, cirkevnej tradície a patristickej literatúry. Tam je vyložená náuka o tejto všesvätej a všemocnej modlitbe.
“Nech onemejú zradné pery, ktoré hovoria proti spravodlivému” a Jeho mene “tak urážlivo a spupne” svojím hlbokým nepoznaním a “s pohŕdaním” o veľkom Božom dive. (Ž 31, 19-20) Keď rozmýšľame o veľkosti Ježišovho mena a spasiteľnej sile, ktorá spočíva v modlení sa týmto menom, nemôžeme než zvolať, unášaní duchovnou radosťou a naplnení údivom: “Aká nesmierna je tvoja dobrota, ktorú si uchoval tým, ktorí sa ťa boja, a preukázal tým, ktorí sa k tebe utiekajú, pred zrakmi všetkých ľudí. “(Ž 31,20)
Ježišova modlitba sa
prednáša týmito slovami: “Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj
sa nado mnou hriešnym.” Spočiatku sa používala bez slova
“hriešnym” na konci. Ide o neskorší prídavok. Svätý Níl Sorský k tomu
poznamenáva: “Tento prídavok v sebe obsahuje uvedomenie a vyznávanie nášho
padlého stavu. Je to pre nás patričné a Bohu je to príjemné. Veď On nám
prikázal modliť sa k Nemu v uvedomení si a vyznávaní našej hriešnosti. “
Začiatočníkom otcovia dovoľujú –
vychádzajúc v ústrety ich slabosti – rozdeliť modlitbu na dve polovice a
hovoriť “Pane Ježišu Kriste zmiluj sa nado mnou hriešnym” a inokedy
zase “Syn Boží zmiluj sa nado mnou hriešnym”. Jedná sa však o ústupok
a o dočasné opatrenie a nie o príkaz a ustanovenie, ktoré vyžaduje plnenie bez
zmeny. Ďaleko lepšie je, aby sme stále používali celú modlitbu. Tým sa vyhneme
tomu, aby sa naša myseľ rozptyľovala starosťami o neustále zmeny.
Ten, kto je kvôli svojej slabosti
nútený takú zmenu praktizovať, by tak nemal robiť často. Napríklad je možné sa
prvý polovicu modliť dopoludnia a druhú popoludní. Sv. Gregor Sinajský zakazuje
časté zmeny: “Nie je možné, aby časté presádzanie rastliny zapustilo
korene.”
Modliť sa Ježišovu modlitbu je
ustanovené Bohom. Pritom nejde o ustanovenie ani skrze proroka ani skrze
apoštola, ale skrze samého Boha, Syna Božieho. Medzi ostatnými veľkými a
záverečnými ustanoveniami a prikázaniami, ktoré Pán Ježiš Kristus dal svojim
učeníkom pri Poslednej Večeri, ustanovil tiež prax modlenia sa Jeho menom.
Tento spôsob modlitby nám odovzdal ako
neobyčajný dar nesmiernej hodnoty. V tom čase apoštoli už čiastočne poznali
silu Ježišovho mena. Liečili pomocou neho nevyliečiteľné choroby, podriaďovali
si démonov, premáhali ich, zväzovali a vyháňali. Pri Poslednej Večeri im Pán
Ježiš Kristus prikázal, aby toto Jeho najmocnejšie a podivuhodnejšie meno
používali tiež k modlitbe. Sľúbil im, že táto modlitba bude mať na základe Jeho
mena zvláštne pôsobenie:
“A
o čo budete prosiť v mojom mene, urobím to, aby bol Otec oslávený v Synovi. Ak
budete mňa o niečo prosiť v mojom mene, ja to urobím. “(Ján
14,13-14)” Veru, veru, hovorím vám,
ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Až doteraz ste o nič
neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná. “(Ján
16, 23-24)
Aký to výnimočný
dar! Aký to závdavok nekonečných, bezmedzných dobrodení! Tento dar vyšiel z úst
neohraničiteľného Boha, ktorý sa obliekol do ohraničenej ľudskosti a prijal
ľudské meno Spasiteľ (v hebrejčine meno “Ježiš” má význam
“Spasiteľ” viď. Mt 1, 21). Vo svojej vonkajšej forme má toto meno svoje
hranice, ale ako také zastupuje nekonečného Boha a z Neho prijíma nekonečnú
Božiu hodnotu, Božie vlastnosti a silu.
Ach Bože, aké neporušiteľné dary
nevyčísliteľnej hodnoty poskytuješ nám, ničotným smrteľným hriešnikom. Ako ťa
však máme prijať? Veď k tomu nie sú prispôsobené ani naše ruky, ani náš um, ani
naše srdce. Pomôž nám – ako sme len schopní – spoznať veľkosť tohto daru, jeho
význam a spôsob jeho prijatia a praktizovania. Pomôž nám, aby sme k nemu
nepristupovali hriešnym spôsobom, aby sme neboli potrestaní za nesúdnosť a
trúfalosť. Daj, aby sme skrze pravdivé poznanie a používanie tohto daru prijali
od Teba i ostatné dary, ktoré si nám prisľúbil a o ktorých vieš iba Ty.
V Evanjeliách, Skutkoch apoštolov a v
Listoch apoštolov sa stretávame s bezhraničnou vierou v meno Pána Ježiša a tiež
s obrovskou úctou, ktorou sa apoštoli správali k tomuto menu. V mene Ježišovom
uskutočňovali tie najväčšie divy.
Hoci nemáme zaznamenané svedectvo o
tom, ako sa modlili menom Ježišovým, môžeme si byť istí, že tak bezpochyby
konali. Ako by vôbec bolo možné, aby sa nemodlili menom Ježišovým? Veď to bolo
prikázané a ustanovené samotným Pánom Ježišom. Veď tento príkaz bol potvrdený
dokonca dvojnásobným zopakovaním. Pokiaľ o tom Písmo mlčí, je to len z toho
dôvodu, že táto modlitba bola všeobecne používaná. Nebolo preto potrebné, aby
ako všeobecne známa a praktizovaná činnosť bola spomínaná v Písme.
Rovnako tak v literatúre prvých storočí
sa nestretávame so špeciálnym pojednaním o modlitbe Ježišovým menom. Stretávame
sa s ňou len v súvislosti s výkladom o iných témach. V životopise sv. Ignáca
Bohonositeľa, biskupa antiochijského, ktorý dosiahol v Ríme za cisára Trajána
mučenícku korunu, je zaznamenané nasledovne svedectvo: “Keď ho viedli, aby
ho predhodili levom, mal vo svojich ústach neustále prítomné meno Ježiša
Krista. Pohania sa ho opýtali, prečo neustále opakuje toto meno. Na to im sv.
Ignác odpovedal, že iba vyznáva ústami toho, ktorého nosí neustále vo svojom
srdci, a že tam má meno Ježiša Krista napísané. Potom, čo bol svätec roztrhaný
divokými zvieratami, z jeho ostatkov sa predurčením Božím zachovalo jeho srdce.
Pohania ho našli a spomenuli si na to, čo im svätý Ignác hovoril. Pretože sa
chceli dozvedieť, či im hovoril pravdu, rozrezali jeho srdce. Vo vnútri uvideli
zlatými písmenami na oboch poloviciach srdca napísané meno Ježiš Kristus. Týmto
spôsobom bol sv. Ignác Bohonositeľ ako menom, tak aj v skutočnosti. Neustále vo
svojom srdci nosil Krista Boha, ktorého meno tam svojim neustálym myslením na Neho
vpísal akoby perom. “(Utrpenie svätého mučeníka Ignáca Bohonositeľa,
Minea, 20. december)
Svätý Ignác bol žiakom sv. apoštola a
evanjelistu Jána a mal tú česť ako dieťa uvidieť Pána Ježiša Krista osobne. On
bol tým požehnaným dieťaťom, o ktorom je v evanjeliách napísané, že ho Kristus
postavil medzi apoštolmi, keď sa hádali o prvenstvo a povedal im: “Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a
nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako
toto dieťa, ten je najväčší v kráľovstve nebeskom. “(Mt 18, 3-4)
Sv. Ignác sa naučil
Ježišovej modlitbe u sv. evanjelistu Jána a praktizoval ju rovnako ako ostatní
kresťania vtedajšej doby veľkého rozkvetu kresťanstva.
V tej dobe sa všetci kresťania učili
Ježišovej modlitbe, a to z niekoľkých dôvodov. Po prvé sa ju učili pre jej
veľký význam. Po druhé boli ručne opisované zvitky v tej dobe veľmi vzácne a
drahé. Po tretie bola tiež vzácnym javom gramotnosť (väčšina apoštolov bola
negramotná). Za štvrté bola Ježišova modlitba jednoduchá a prinášala veľkú
útechu svojím úplne osobitým pôsobením a silou.
V cirkevnej histórii sa stretávame aj s
nasledujúcou udalosťou: “Vojak menom Neokoros, pôvodom z Kartága slúžil v
rímskom oddiele v Jeruzaleme za doby, kedy náš Pán Ježiš Kristus dobrovoľne
podstúpil utrpenie a smrť pre vykúpenie ľudského rodu. Keď Neokoros uvidel
zázraky, ktoré sa stali pri Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní, uveril a bol
pokrstený od apoštolov. Po skončení svojej služby sa vrátil do Kartága a celej
svojej rodine sa zveril s pokladom viery. Medzi tými, ktorí prijali
kresťanstvo, sa nachádzal aj jeho vnuk Kallistratos. Keď dospel, vstúpil aj on
do rímskeho vojska. Jednotka, v ktorej slúžil, bola tvorená z pohanov. Tí si
všimli, že sa Kallistratos neklania modlám. Rozhodli sa ho preto sledovať.
Zistili, že sa po nociach v osamelosti venuje dlhým modlitbám. Raz tajne
počúvali, keď sa modlil a počuli, ako neustále opakuje meno Pána Ježiša Krista.
Nahlásili to potom veliteľovi. Sv. Kallistratos, ktorý vyznával Krista sám pod
prikrytím noci, Ho vyznal tiež otvorene na dennom svetle a zapečatil tak svoje
vyznanie krvou. “(Utrpenie sv. mučeníka Kalistrata, Minea, 27. septembra)
S náukou o Ježišovej
modlitbe sa stretávame u autorov 4. storočia, napríklad u sv. Jána Zlatoústeho,
Abbu Izaiáša Pustovníka a iných. V 5. storočí si už sv. Hesychius Jeruzalemský
sťažuje, že praktizovanie tejto modlitby medzi mníchmi veľmi upadlo. S postupom
času toto upadanie bolo stále intenzívnejšie a tak sa sv. otcovia snažili
svojimi spismi povzbudiť veriacich v tejto praxi. Posledný, kto o tejto
modlitbe v našej dobe písal, bol sv. Serafim Sarovský. On sám ale nie je
autorom zachovaných poučení o Ježišovej modlitbe podpísaných jeho menom. Na
základe jeho slov ju spísal jeden z mníchov, ktorých duchovne viedol. Majú však
na sebe pečať jeho požehnania. V našej dobe sa prax Ježišovej modlitby medzi
mníchmi takmer vôbec nepoužíva. Sv. Hesychius vo svojej dobe uvádzal ako
príčinu tohto javu duchovnú lenivosť a nedbalosť. Musíme uznať, že toto
zistenie je oprávnené.
Blahodatná sila
Ježišovej modlitby spočíva v samotnom Božom mene Bohočloveka Ježiša Krista. Na
mnohých miestach v Písme sa stretávame so svedectvom o veľkosti mena Božieho,
ale s osobitou jasnosťou nám význam tohto mena objasnil sv. Peter. Stalo sa tak
na zhromaždení jeruzalemských predstaviteľov, na ktorom bol sv. Petr
a ktorého sa opýtali “akou mocou a v akom mene” uzdravil ochrnutého od narodenia: Tu Peter, naplnený
Duchom Svätým, k nim prehovoril:
“Vodcovia ľudu a starší, keď nás dnes vyšetrujete pre dobrodenie, ktoré
sme preukázali chorému človeku, a pýtate sa, kto ho uzdravil, vedzte vy všetci
aj celý izraelský národ: Stalo sa to v mene Ježiša Krista Nazaretského, ktorého
ste vy ukrižovali, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych. Mocou jeho mena stojí tento
človek pred vami zdravý. Ježiš je ten kameň, ktorý ste vy stavitelia odmietli,
ale on sa stal kameňom uholným. V nikom inom niet spásy; nie je pod nebom iného
mena, ľuďom, v ktorom by sme mohli byť spasení. “(Sk 4, 7-12)
Ide o svedectvo Ducha Svätého.
Apoštolove ústa, jazyk a hlas boli len nástrojom Ducha. A tiež druhý nástroj
Ducha Svätého, apoštol národov sv. Pavol, vydáva podobné svedectvo a hovorí:
“Každý, kto vzýva meno Pánovo, bude
spasený.” (Rim 10,13) Na inom mieste hovorí o Kristovi: “… ponížil
sa, v poslušnosti podstúpil i smrť, a to smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko
povýšil a dal mu meno nad každé meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno –
na nebi, na zemi i pod zemou. “(Fil 2, 8-10)
Telesný praotec Krista kráľ Dávid videl
budúcu veľkosť Ježišovho mena a tak toto meno oslávil a živým spôsobom zobrazil
jeho pôsobenia. Dopredu ukázal ako sa bude s pomocou tohto mena bojovať proti
silám hriechu. Aká bude moc tohto mena pri oslobodení modliaceho sa zo zajatia
besov a vášní. Aký bude triumf tých, ktorí s pomocou Ježišovho mena dosiahnu
víťazstvo. “Pane, Pane náš,” spieva Dávid. “Ako vznešené je Tvoje meno po celej zemi! Svoju velebnosť vyvýšil si
nad nebesia. Ústami nemluvniat a dojčiat si vybudoval mocný val proti Svojim
protivníkom a zastavil nepriateľa rozhorčeného pomstou. “(Ž 8,2-3)
Skutočne, vznešenosť
Ježišovho mena prevyšuje chápanie rozumných stvorení ako na zemi tak i na nebi.
Môžeme ju postihnúť iba neuchopiteľne, pomocou detskej prostoty a viery. S
týmto nezištným rozpoložením je potrebné pristupovať k Ježišovej modlitbe a v
nej zotrvávať. Stálosť a starostlivosť, s ktorou sa venujeme modlitbe, musí byť
podobná neustálemu smerovanie dojčaťa k prsiam matky. Vtedy je možné, aby naše
snaženie v Ježišovej modlitbe bola ovenčená plným úspechom. Vtedy budeme môcť
poraziť neviditeľných nepriateľov. Vtedy bude možné, aby sme konečne premohli
“nepriateľa rozhorčeného pomstou”. O nepriateľovi je povedané, že
“planie pomstou” pretože sa snaží zvlášť tých, ktorí sa modlia len
občas a nie neustále, obrať o to, čo získali skrze modlitbu. Pre rozhodné
víťazstvo je nutná neustála modlitba a neustávajúca pozornosť nad sebou samým.
___________________________
Preklad z ruštiny: Святитель Игнатий
Брянчанинов, Аскетические опыты II,