Ježišova modlitba je veľmi dôležitá, a preto kráľ Dávid vyzýva všetkých kresťanov k jej praktizovaniu: “Chváľte, služobníci Pánovi, chváľte meno Hospodina! Meno Hospodinovo buď požehnané odteraz až naveky. Od východu slnka až po západ chválené buď meno Pána. “(Ž 113, 1-3)
” Priznajte Pánovi slávu jeho mena, v nádhere svätyne klaňajte sa Pánovi. “(Ž 29,2
Modlite sa tak, aby sa vo vašich modlitbách prejavovala veľkosť Ježišovho mena a mohli ste pôsobením Jeho sily vojsť do rúk neutvoreného vnútorného chrámu vášho srdca a tam sa Bohu klaňať “v duchu a pravde”. Modlite sa s bázňou a neustále. Modlite sa so strachom Božím a s vedomím posvätnej veľkosti mena Ježišovho. “Nech dúfajú v Teba” vo všemohúceho a všemilostivého Ježiša “tí, ktorí poznajú Teba” na základe vlastnej skúsenosti a vedia, “že neopúšťaš tých, ktorí ťa hľadajú“. (Ž 10,11)
Iba tí, ktorí sú “chudobní duchom” a neustále sa so svojou modlitbou obracajú k Pánu Ježišovi a bez prestania si uvedomujú svoju chudobu, sú schopní odhaliť veľkosť mena Ježišovho.
Po modlitbe “nech biedni neodchádzajú s hanbou“, ale nech ju prinášajú /obetu/ celú Bohu, neporušenú od rozptyľovania: “Chudobní a biedni nech chvália meno tvoje.” (Ž 74,21)
“Blahoslavený ten človek, ktorý skladá v Pánovo meno svoju nádej, a neohliada sa na pyšných, ani na tých, ktorí sa ku lži uchyľujú.” (Ž 40,5) Takýto človek sa pri modlitbe nezaoberá omamujúcim pôsobením márnivých nádejí a vášňí, ktoré sa snažia pošpiniť a prerušiť modlitbu.
Zvlášť nočné hodiny
vďaka svojej tichosti a šere sú priaznivé k cvičeniu sa v Ježišovej modlitbe.
Tiež veľký modlitebník Dávid sa v noci zaoberal pamätaním na Boha. “V noci som pamätal na tvoje meno
Hospodine” – v noci sa snažil priviesť dušu do duchovného rozpoloženia
a potom, čo to dosiahol, sa nasledujúci deň vo všetkom svojom konaní snažil
“zachovávať Hospodinov zákon“.
(Ž 119,55)
Sv. Gregor Sinajský, odvolávajúc sa na
sv. Jána Klimaka, radí, aby sme väčšiu časť nočnej modlitby venovali Ježišovej
modlitbe a menšiu časť čítaniu žalmov. V ťažkom boji s neviditeľnými
nepriateľmi našej spásy nám na prvom mieste ako zbraň slúži Ježišovo meno.
“Všetky národy” -pronárody sa tu rozumie obťažujúci a ľstiví démoni-
“obkľúčili ma“, hovorí Dávid
a “odrazil som ich v Pánovom mene.
Obľahli ma, áno, obkľúčili; odrazil som ich v Pánovom mene. Obliehali mňa ako
osy; zhasli ako horiace tŕnia, odrazil som ich v Pánovom mene.
“(Ž118,10-12)
“V mene Ježišovom pobi svojich nepriateľov. Lebo nie sú ani na zemi ani na nebi silnejšie zbrane ako je toto meno. “(Sv. Ján Klimak, Rebrík, kap. XXI)
” S tebou “Pane Ježišu” sme nabrali na rohy svojich
protivníkov, útočníkov podupali sme v tvojom mene. Preto na svoj luk sa
nespolieham, ani meč ma nezachráni; pred protivníkmi len ty si nás spasil, a
tých, čo nás nenávideli, si zahanbil. Po všetky dni bol Boh našou chválou,
tvojmu menu chceme vzdávať chválu večne. “(Ž 44,6-9)
Rozum, ktorý zvíťazil a rozohnal
svojich nepriateľov Ježišovým menom zostupuje do chrámu srdca, ktorý bol do tej
doby pre neho uzavretý. Zostupuje tam, aby priniesol pravú Bohoslužbu a spieval
novú duchovnú pieseň: “Celým svojím
srdcom ti vzdávam chválu, priamo pred bohmi ti spievam žalmy, klaniam sa ti
pred tvojím svätým chrámom, tvojmu menu vzdávam chválu za tvoje milosrdenstvo a
za tvoju vernosť; svoju reč si povýšil nad každé iné meno. Odpovedal si mi v
deň, keď som ťa volal, dodal si mojej duši silu. “(Ž 138, 1-3)
Kráľ Dávid nám predstavuje podivuhodné
pôsobenie “svätého a bázeň budiaceho”
(Ž 111,9) mena Ježišovho. Toto meno pôsobí podobne ako liek, ktorého pôsobeniu
chorý nerozumie a je mu skryté. Napriek tomu je však toto pôsobenie úplne
zreteľné na základe uzdravenia, ktoré liek prináša. Skrze Ježišovo meno, ktoré
v modlitbe používame, prijímame Božiu pomoc a odpustenie hriechov. Z tohto
dôvodu Dávid potom, čo Bohu predložil spustošený a biedny duševný stav všetkých
ľudí spôsobený hriešnym životom, prosí v ich mene o zmilovanie: “Bože, naša spása, pomôž nám pre slávu svojho
mena, osloboď nás, zbav nás hriechov pre
svoje meno!” (Ž 79,9)
Kvôli Ježišovmu menu je naša modlitba vypočutá a je nám darovaná spása. Na základe tohto presvedčenia sa Dávid takto modlí: “Bože, pre svoje meno ma spasíš, pomáhaj mojej ceste svojou mocnou silou. Počuj moju modlitbu, Bože, načúvaj slovám mojich úst. “(Ž 54,3-4)
Silou Ježišovho mená sa naša myseľ oslobodzuje od pochybností. Vôľa sa posilňuje a horlivosť a ostatné prejavy nášho duchovného života dostávajú správne nasmerovanie. V duši potom môžu prebývať len bohumilé myšlienky a také pocity, ktoré sú vlastné neskazenej ľudskej prirodzenosti a pre iné, cudzie myšlienky a pocity tam nie je miesto. “Lebo Boh zachráni Sion a vybuduje judské mestá; budú tam sídliť a ich mať vo vlastníctve. Potomstvo jeho služobníkov ich bude dedične držať; budú v nich bývať tí, čo milujú jeho meno. “(Ž 69,36-37)
Duša umŕtvená hriechom sa Ježišovým menom oživuje. Pán Ježiš Kristus je život (J 11,25) a Jeho meno je živé: oživuje tých, ktorí ich vyslovujú v slzách obrácajuc sa k prameňu života, k Pánovi Ježišovi Kristovi: “Pre svoje meno mi zachovaj, Pane, život, vo svojej spravodlivosti ma vyveď zo súženia. “(Ž 143,11)” Už neodstúpime od Teba a Ty nás zachováš pri živote, a budeme vzývať tvoje meno.”(Ž 80,19)
Keď silou a pôsobením Ježišovho mena je vypočutá naša modlitba, keď k nám zostupuje Božia pomoc, keď sú odrazení a odstupujú od nás naši nepriatelia, keď náš duch je uzdravený a znova dosahuje svojho pôvodného, neporušeného, prirodzeného stavu a obnovuje svoju vládu: vtedy v mene Božom nasleduje udelenie duchovných darov, duchovného imania a pokladu, ktorý je závdavkom blaženej večnosti. “Ty si, Bože, počul moje sľuby. Do vlastníctva dal si mi tých, ktorí sa boja tvojho mena. Pridávaj dni kráľovi, nech sú jeho roky ako celé pokolenia, nech pred Bohom tróni večne. “(Ž 60,6-8)
Vtedy sa človek
stáva schopným “spievať Pánovi novú
pieseň“. Oddeľuje sa od ľudí telesných a duševných a pripája sa k ľuďom
duchovným a chváli Pána v “zhromaždení
svätých“. Duch Svätý, ktorý ho do tej doby vyzýval iba k plaču, k
pokániu, ho teraz pozýva k nasledujúcemu: “Nech sa teší Izrael zo svojho Stvoriteľa, nech oslavujú Jeho meno
tancom, nech mu hrajú na bubne a citare. “(Ž 149, 2-3)
Lebo potom, čo bola obnovená naša duša
spolu so svojimi mohutnosťami, sme schopní s pomocou Božej milosti vydávať
duchovné tóny a hlasy, ktoré vystupujú až na nebo, pred oltár Boží a ktoré sú
Bohu veľmi príjemné. “Sústreď moju
myseľ na bázeň tvojho mena. Celým srdcom, Pane, Bože môj, ti budem vzdávať
chválu, tvoje meno večne oslavovať, veď tvoje veľké milosrdenstvo je so mnou; z
najhlbšieho podsvetia si vytrhol moju dušu. “(Ž 86,11-13)” Áno, spravodliví vzdajú tvojmu menu chválu, úprimní
budú bývať pred tvojou tvárou! “(Ž 140,14)
Lebo potom, čo boli vyhnaní nepriatelia
snažiaci sa do duše priniesť roztržitosť a rozptýlenosť a tak oslabiť a
pošpiniť modlitbu, um vstupuje do temnoty, kde nič nevidí a pred Bohom tak stojí
bez akéhokoľvek sprostredkovania. Táto noetická temnota je závesom, pokrývkou,
ktorým je zakrytá tvár Božia. Tento záves označuje skutočnosť, že pre všetky
stvorenia súcna je Boh nepostihnuteľný.
Pohnutie a dojatie srdce je tak
intenzívne, že vstáva chválením a vzývaním Boha. Požehnané pôsobenie Ježišovej
modlitby opisuje kráľ Dávid týmito slovami:
“Dobroreč, moja duša, Hospodinovi, celé moje vnútro, jeho svätému
menu!” (Ž 103,1) Je to presné vystihnutie. Intenzívne pôsobenie
Ježišovej modlitby spôsobuje, že ako všetky duševné mohutnosti, tak i samotné
telo sa podieľa na modlitbe.
Dávid, alebo lepšie povedané Duch Svätý
ústami Dávida, vyzýva všetkých kresťanov bez výnimky k cvičeniu sa v Ježišovej
modlitbe: “Králi zeme a všetky
národy, vladári a všetci sudcovia zeme, mládenci i panny, starci i mladí. Nech
chvália meno Pánovo, iba jeho meno je vyvýšené … “(Ž 148, 11-13)
Doslovná interpretácia uvedených spoločenských vrstiev je úplne na mieste. Avšak vo svojej podstate ide o duchovný význam. Pojem “národy” označuje všetkých kresťanov. Pojem “králi zeme” odkazuje ku kresťanom dosahujúcim dokonalosti. Označenie “vladárovi” je použité pre tých, ktorí dosiahli v duchovnom živote značného úspechu. “Sudcovia” označujú tých kresťanov, ktorí ešte nedosiahli vlády nad sebou samými. Poznajú však Zákon Boží a môžu tak rozlišovať medzi dobrom a zlom a s pomocou prikázania Zákona sú schopní prebývať v dobrom a odmietať zlo. Meno “panny” označuje celý ženský rod a od vášní oslobodené srdcia, ktoré sú tak vhodné pre modlitbu. “Starci a mladí” predstavujú stupne telesného vzrastu a úspechu v askéze, ktorý sa zásadne odlišuje od postúpenia udelené milosťou, aj keď tiež postup v askéze má svoju dôležitú hodnotu. Ten, ktorý dosiahol dokonalosti v zbožnom aktívnom živote, je nazvaný “starcom“, zatiaľ čo ten, ktorý bol milosťou vyzdvihnutý do stavu dokonalosti podľa milosti, je nazvaný “kráľom“.
Preklad z ruštiny: Святитель Игнатий Брянчанинов, Аскетические опыты II,