Sv. M a t r ó n a Moskovská
Kto bola táto žena, ku ktorej sa s vierou obracajú nespočetné zástupy akokoľvek zmorených, ktorí v nej nachádzajú rýchlu pomocnicu a zástankyňu pred Bohom? Blažená Matróna (Matróna Dimitrijevna Nikonova) sa narodila v r. 1885 v dedine Sebino, vo vtedajšej Tulskej gubernii v Rusku. Jej rodičia, Dimitrij a Natália, boli roľníkmi . Matka mala prorocký sen – videla svoju ešte nenarodenú dcérku, ktorá ako biely vták s ľudskou tvárou a zatvorenými očami sadla na jej pravú ruku. Sen prijala ako znamenie. Aj keď sa dievčatko narodilo slepé, matka milovala svoje „nešťastné dieťa“. Sv. Písmo hovorí, že Boh si vyberá Svojich služobníkov ešte pred ich narodením. „Skôr, ako Som ťa utvoril v živote matky, poznal Som ťa, – hovorí Jeremiášovi. – Skôr, ako si vyšiel z lona matky, posvätil Som ťa“ (Jer 1,5). Tak aj Matrónu Boh vybral k výnimočnej službe hneď na počiatku, naložiac kríž na jej plecia, ktorý s pokorou niesla celý svoj život. Keďže ich dom stál neďaleko chrámu a bohabojní Matrónini rodičia milovali chrám, môžeme rovno povedať, že Matróna vyrastala v chráme. Od detstva mala Matróna dar modlitby a vo veku sedem-osem rokov sa u nej objavil aj dar predpovedania a uzdravovania chorých Je zaujímavé spomenúť stretnutie ešte len 14-ročnej Matróny so sv. Jánom Kronštadtským. Keď zbadal Matrónu v chráme, poprosil národ, aby sa rozostúpil a zavolal ju k sebe so slovami: „Hľa, ide moja zmena – ôsmy stĺp Ruska“. Otec Ján tak predpovedal výnimočnú službu matušky Matróny ruskému národu v čase krutého prenasledovania Cirkvi. Väčšiu časť svojho života prežila blažená Matróna v čase krutej boľševickej tyranie, masového odpadnutia národa od Cirkvi, otvorenej vojny proti Bohu, v čase narastajúceho zla medzi ľuďmi, odvrhnutia viery a hriešneho života bez pokánia. Raz sa Zinajda V. Ždanova, v rodine, ktorej Matróna istý čas žila, spýtala matušky: „Prečo Boh dopustil zatvoriť a zničiť toľko chrámov?“ /pozn. po boľševickej revolúcii v sovietskom Rusku/. – „TO JE VÔĽA BOŽIA, – odpovedala matuška. – BOH DOVOLIL ZNÍŽIŤ POČET CHRÁMOV PRETO, LEBO VERIACICH BUDE MÁLO, NEBUDE KOMU SLÚŽIŤ“. – Ale prečo sa nikto nebráni, nepostaví? – pýtala sa Zinajda. – „NÁROD JE ZHYPNOTIZOVANÝ, – odpovedala. – STRAŠNÁ SILA HO OVLÁDLA… TÁTO SILA PRENIKÁ VŠETKO. SKÔR MIESTOM PREBÝVANIA TEJTO SILY BOLI PUSTÉ MIESTA, BLATISTÉ A CHMÚRNE HORY, LEBO ĽUDIA ŽILI S BOHOM, CHODILI DO CHRÁMOV, NOSILI KRÍŽE A ICH DOMY BOLI OCHRAŇOVANÉ IKONAMI, LAMPADAMI, MILOSŤOU POSVÄTENIA. BESY OBCHÁDZALI TIETO DOMY, A TERAZ SA V NICH USÍDĽUJÚ. SAMI ĽUDIA ICH SVOJIM ODPADNUTÍM OD BOHA A NEVIEROU POZÝVAJÚ“. V r. 1925 sa Matróna presťahovala do Moskvy, kde ostala do konca svojich dní. A tak začala nová etapa jej pustovníckeho života – cesta putovania po domoch, bytoch, povalách príbuzných a známych… Všade žila na týchto miestach Matróna bez prihlásenia a niekoľko krát iba zázrakom ušla uväzneniu. Stala sa „tuláčkou“, neraz z nutnosti ukrývajúcou sa u ľudí, nie príliš priateľsky k nej nastavených, aj s obživou v tom čase nebolo najľahšie. Navonok jej život plynul monotónne: cez deň prijímala ľudí, v noci – modlitby. Pripodobňujúc sa starovekým pustovníkom, nikdy sa neukladala k spánku, akurát, keď si na boku, či opretá o lakeť, zdriemla. Tak plynuli celé roky. Neraz Matróna prijímala počas dňa aj štyridsať ľudí. Nikomu neodmietla pomoc, okrem tých, ktorí prichádzali so zlými úmyslami. Niektorí za ňou prichádzali ako k ľudovej liečiteľke, ktorá má moc sňať porobu, urieknutie, ale po stretnutí s ňou pochopili, že pred nimi stojí Boží človek, ktorý ich vedie k Cirkvi a jej spásonosným darom sviatostí. Modlitby matuška čítala stále nahlas. Boli to známe modlitby – „Otčenáš“, „Nech povstane Boh…“, 90. žalm „Kto pod ochranou najvyššieho prebýva…“. Veľmi zdôrazňovala, že nie ona sama pomáha ľuďom, ale sám Boh. KEĎ LIEČILA CHORÝCH, VYŽADOVALA OD NICH VIERU V BOHA A NÁPRAVU HRIEŠNEHO ŽIVOTA. Jednému nakazuje nevynechať ani jednu nedeľnú liturgiu, pri každej sa vyspovedať a prijať Sv. Dary. Záväzne žiadala zosobášiť sa v chráme a každému nakazovala nosiť na tele krížik. Nikdy sa nesťažovala na svoje bolesti a životné ťažkosti. Nikdy „nekázala“, nepoučovala, akurát dávala konkrétnu radu, modlila sa a žehnala. VŠETKÝCH VYZÝVALA K NEUSTÁLEJ MODLITBE. Hovorila: „Nepriateľ veľmi ľstivo zvádza – je preto nutné neustále sa modliť. Žiť bez modlitby prináša nečakanú smrť. Náš nepriateľ sedí na našom ľavom pleci a na pravom anjel, i každý má svoju knihu, kde sa píšu naše dobré a zlé skutky. ČASTO SA PREŽEHNÁVAJTE! – VRAVELA. – KRÍŽ JE BEZPEČNÝM ZÁMKOM, KTORÝ NÁS CHRÁNI“. Napomínala o potrebe prežehnávania jedla, a vôbec, o blahej potrebe ohradzovania krížom seba, každú svoju činnosť, všetko, s čím prichádzame do styku. „Silou čestného a životodarného kríža nás spas a ochraňuj !“ Prorocky hovorila o budúcom čase: „Ako vás ľutujem, dožijete sa posledných časov. Život bude čoraz ťažší. Príde čas, keď pred vás položia kríž a chlieb, a povedia – vyberajte! Koľkí si vyberú kríž?“ STÁLE VŠAK POVZBUDZOVALA, ŽE HOC BY AKO ŤAŽKO BOLO, NIKDY A NIČOHO SA NETREBA BÁŤ. „BOH SÁM SA O VŠETKO POSTARÁ!“ (upravené z čl.o.Nikodýma)