Aj keď výskumov o živote a diele sv. Konštantína – Cyrila a Metoda je viac a majú historicky spoľahlivý základ, nie je jednoduché vystihnúť ich priekopnícky čin na diele evanjelizácie, osobnostnú veľkosť, i misijný vklad na poli histórie slovanských národov.
Jeden z popredných slovenských básnikov Milan Rúfus vykreslil svoj zážitok zo stretnutia sa s touto epochou dejín týmto vyznaním:“ Neďaleko Santa Maria Maggiore a San Pietro e Vincoli, celkom iste v ich tieni je jeden kostolík, o ktorom mi povedali, že sú tam veľmi pekné fresky. Tak som tam šiel a dozvedel som sa, že do tohto chrámu, alebo do toho, čo tam bolo pred tisícročím, uchýlil sa jeden zo solúnskych bratov, keď prišiel do Ríma obhajovať starosloviensky preklad písma. Bol som dojatý týmto nečakaným stretnutím. Snažil som sa predstaviť si toho muža. Na čo asi myslel, či videl všetky dôsledky svojho obrovského činu, či vedel, čo vlastne skrýva v širokom rukáve svojho pútnického plášťa? Základy jednej veľkej kultúry, ktorú prišiel predstaviť pred najvyšší trón cirkevnej a svetskej moci, a ktorá sa takto cez neho uchádzala o javisko dejín. Neviem, či si to uvedomoval. Napriek svojej zdanlivej prostote sa mi tento čin zdal taký obrovský, že vlastne nezáležalo na tom, či si to tento muž uvedomoval, alebo nie. Ohlasovala sa tu nová kultúra, kultúra taká autenticky silná, že napríklad na našom území sa napriek takmer tisícročnej absencii moci udržala. A to je už čo povedať…“
Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Slavorum apostoli tento ich vklad a misijný prínos v oblasti viery ale aj kultúry zvlášť zvýraznil:“ Solúnski bratia boli nielen dedičmi viery, ale aj dedičmi kultúry starého Grécka, na ktoré nadväzovala Byzancia…Dielo evanjelizácie, ktoré uskutočnili ako priekopníci na území obývanom Slovanskými národmi, slúži za prototyp toho, čo dnes nazývame inkulturácia, totiž vštepenie evanjelia do autochtónnej kultúry a tak zároveň začlenenia tejto kultúry do života Cirkvi…Vskutku všetky kultúry slovanských národov ďakujú za svoj „začiatok“ i za svoj rozvoj dielu solúnskych bratov…“ [1]
Nachádza sa tu však aj misijné dielo Cirkvi, ktorá je poslaná do celého sveta ohlasovať zjavenú Pravdu národom. Ako hovorí aj Druhý vatikánsky koncil v dekréte Ad gentes, „misijná činnosť nie je nič iné, a nič menšie, ako prejavenie, čiže epifánia zámeru božieho, a jeho uskutočňovania vo svete a v jeho dejinách, v ktorých Boh prostredníctvom misií zjavne realizuje históriu spasenia.“ [2]
Misijnou činnosťou oboch solúnskych bratov sa realizoval plán spásy v ich progresívnom snažení aj pre slovanské národy. Koncepciu realizácie tohto plánu si priniesli obaja bratia so sebou. Do časti priestoru s vplyvom západného kresťanstva prinášajú byzantskú duchovnosť a vyspelú kultúru, ktoré však transformujú do slovanského priestoru s výzvou prekonať rozdiely, a v intenciách cirkvi konať dielo služby a ohlasovania.
Starosloviensky Život Konštantína prirovnáva solúnskeho veľmoža Leva, otca siedmych detí, z ktorých najstarším bol pravdepodobne Metod a najmladším Konštantín, čo do pravovernosti a zbožnosti k biblickému Jóbovi. Zatiaľ čo o Konštantínovi vieme pomerne dosť, aj čas narodenia a úmrtia, o Metodovi môžeme predpokladať, že sa narodil okolo roku 815. Nevieme jeho pôvodné meno (pravdepodobne Michal alebo Manuel), pretože meno Metod je jeho mníšskym menom. Oproti svojmu bratovi Konštantínovi mal dobré zdravie i telesne silnú konštrukciu. (ŽM II) Vyštudoval právo vo svojom rodisku i v Carihrade a čoskoro dosiahol významný úrad miestodržiteľa (archonta) v jednej z byzantských provincií. Išlo o slovanskú oblasť, pravdepodobne na okolí Solúna v Macedónsku pri rieke Strymón. (Struma). Táto oblasť susedila s Bulharskou ríšou a zo strany Bulharov jej hrozilo vážne nebezpečenstvo. Preto dostala v štátnej správe osobitné postavenie. Život Metoda poznamenáva, že: „cisár dal Metodovi do správy slovanské kniežatstvo, ako by predvídal, že ho pošle k Slovanom ako učiteľa a prvého arcibiskupa, aby sa tak naučil všetkým slovanským obyčajom a postupne si ich osvojil.“ (ŽM II)
Tento úrad zastával Metod v rokoch 843-856. V Živote Metoda sa o tomto období jeho života píše: „Keď Metod strávil v tom kniežatstve mnoho rokov a videl mnoho búrlivých rozbrojov v tomto živote, zamenil vôľu pozemských temnôt nebeskými myšlienkami. Lebo nechcel svoju šľachetnú dušu znepokojovať vecami netrvajúcimi naveky. A nájduc vhodnú príležitosť, zriekol sa kniežatstva a odišiel na Olymp, kde žijú svätí otcovia. Keď tu prijal mníšsky postrih, obliekol sa do čierneho (mníšskeho) rúcha cvičil sa v pokore v poníženosti, zachovával úplne všetky mníšske pravidlá a venoval sa knihám.“, (ŽM III)
V tomto období si Metod dokonale osvojil znalosť macedónsko – bulharského nárečia a oboznámil sa aj so slovanskými zvyklosťami. Jeho postoj odísť do kláštora mohol byť zapríčinený aj pomermi a rušnými politickými udalosťami na cisárskom dvore. Podľa Fr. Dvorníka, ako to zachytáva aj profesor Bagin, bolo to však aj jeho osobné rozhodnutie pre kláštorný život. Metod sa stal mníchom na hore Olymp (v severozápadnej časti Malej Ázie, neďaleko Brusy). V 9. storočí bolo na úbočiach Olympu asi tridsať veľkých kláštorov a v osamelých skalnatých útesoch bolo množstvo pustovní. Život Metoda poznamenáva o Metodovom kláštornom živote, že: „v pokore sa podroboval a zachovával celú mníšsku regulu a venoval sa knihám.“ (ŽM III) Metodov životopisec je o niečo stručnejší, ako Konštantínov. Zrejme svoje dielo písal ako obranu nedávno zosnulého učiteľa, ktorého skvelé vlastnosti mali jeho priatelia i nepriatelia ešte v živej pamäti. Nebolo nutné zdôrazňovať, že získal vynikajúce vzdelanie v najvyšších kruhoch slávneho Konštantinopolu a keď mal predpoklady stať sa významným vojensko – administratívnym činiteľom byzantského štátu v macedónskej oblasti, obývanej predovšetkým Slovanmi, odišiel do kláštora. Tam prežil niekoľko rokov, a ako o ňom napísal jeho žiak biskup Kliment Ochridský, autor Pochvalného slova, pamiatky písanej v staroslovienskom jazyku tesne po Metodovej smrti asi v roku 886, slovami: „rozkvital ako ľubovonný kvet, bol milovaný od všetkých veľmožov, prejavoval sa v rozhovoroch ako Šalamún, vynášajúc z úkrytu srdca podivuhodné podobenstvá, poučenia a problémy. I v službe – u všetkých obľúbený – podobal sa starozákonným bojovníkom Samsonovi, Gedeonovi a Jozuovi Navinovi.“
Autor Života Metoda charakterizuje jeho život ako človeka, ktorý žil hlboko zbožným životom v Božej bázni, zachovával prikázania, čistotu srdca a bol vytrvalý v modlitbe i posvätných úkonoch. To sú vlastnosti, ktoré sa vyskytujú u svätcov. Jedným z jeho ľudských bezprostredných prejavov bolo i používanie slov, keď “ vládol slovom prudkým i miernym- prudkým na protivníkov a miernym na tých, ktorí prijímali poučenie – prísnosťou, pokorou, milosrdenstvom, láskou, zaujatím a trpezlivosťou.“ (ŽM II)
Zaiste mal otvorenú povahu a živý temperament. Vedel horlivo zastávať postoje a názory, ktoré vychádzali z hĺbky jeho presvedčenia a služby, ktorú prijímal so všetkou zodpovednosťou. Jeho jednanie s kráľmi, cisármi a pápežmi, svetskými i cirkevnými hodnostármi, bolo úprimné a otvorené. Dokázal obhájiť tie pravdy, pre ktoré žil a ktorým zasvätil svoj život. Dokazujú to okrem iného aj jeho cesty do Ríma, kde obhajoval viackrát svoju misiu na Veľkej Morave. Počas obdobia asi desiatich rokov, ktorými sa venoval svetskej činnosti, môžeme sa domnievať, mu s veľkou pravdepodobnosťou pomohli vidieť problémy Slovanov. Ich pohanské náboženstvo, rozdiely oproti vyspelej kultúre Grékov, alebo jazykové bariéry boli veľkou prekážkou ich kultúrnemu vzostupu. Väčšina prameňov o tomto období Metoda však mlčí.
Skoro všetky pramene hovoria o Metodovom rozhodnutí odísť do ústrania. Životopisec i tu okrem iného poznamenáva:“ že sa upol k večným veciam“.(ŽM III)
Čoskoro do kláštora na hore Olymp prišiel za sv. Metodom najmladší brat Konštantín. Príčinou odchodu Konštantína Filozofa z Carihradu môže byť viacero dôvodov. Profesor Bagin menuje viacero názorov. Podľa Fr. Grivca mohli už tam prekladať Písmo do slovanskej reči, mohli to byť aj politické pomery na cisárskom dvore v Carihrade, kde bol zavraždený ich priateľ Teoktist, vyhnaná cisárovna Teodora, rezignácia patriarchu Ignáca. Faktom zostáva, že obaja bratia zostali na Olympe pravdepodobne do roku 860. Konštantín však rehoľné sľuby v tomto období nezložil. Podľa Fr. Grivca bol Metod vysvätený na diakona práve v kláštore na Olympe.
Mienka o tom, že vytvorenie slovanského písma sa viaže na toto obdobie, keď Metod odchádza do kláštora, má svojich zástancov. Ako píše žiak oboch svätých učiteľov – Naum – „slovanské písmo bolo vytvorené sv. Cyrilom roku od stvorenia sveta šesťtisíctristošesťdesiattri“, čo by znamenalo rok 855, alebo rok 863.
Univerzitný profesor Bernštejn na základe prameňov i bohatej literatúry dôkladne skúma životné deje bratov zo Solúna a ich rozsiahle dielo na poli slovanského písomníctva. Osobitnú pozornosť venoval slovanskému učiteľovi Metodovi. V stati o veľkomoravskom arcibiskupovi píše:“ Výskumy posledných desaťročí ukázali, že Metodova úloha v najstarších dejinách slovanského písomníctva je významnejšia, ako sa to zdalo vedcom slavistom v 19 alebo aj na začiatku 20. storočia…Podľa všetkého Metod lepšie ako brat (Konštantín) ovládal slovanský jazyk.“
Profesor Bagin zaznamenáva myšlienku profesora Bernštejna, ktorý považuje Metoda za nielen výborného znalca gréckeho a slovanského jazyka, ale aj vynikajúceho prekladateľa, ktorý neprekladá otrocky, ale dielo je vždy presné originálu a výborne zároveň vystihuje zvláštnosti slovanskej reči.
Kláštory v tomto období boli strediskom vzdelanosti, vedy a kultúry. Prístup k týmto hodnotám viedol iba celoživotným zasvätením sa mníšskemu životu, v ktorom sa človek síce oddelil „od svetskej márnivosti“, ale zároveň sústredil svoje schopnosti a sily k službe ľuďom vo svete. Mníšske zameranie vrcholí v byzantskej cirkvi v tradíciach tzv. hesychazmu v 13. a 14. storočí. U slávneho askétu Jana Klimaka, ktorý zomrel v období rokov 670-680, znamená „hesychia“ mlčanie, pokoj, zvláštny kontemplatívny vnútorný život. Ako je v knihe Prísloví:“ spím, ale moje srdce bdie,“ (Prísl 5,2) Keď neskôr prišiel Konštantín za svojím bratom na Olymp, i on začal, ako upozorňuje jeho životopisec na viacerých miestach“ žiť a bez ustania vysielať modlitby k Bohu a zaoberať sa iba knihami.“ (ŽK VII, VIII)
Vedecké štúdie obohatili poznanie o Metodovom duchovnom zázemí. Meno Methodios bolo pravdepodobne spojené s vnútorným putom, ktoré trvale viazalo Metoda k maloázijskej mníšskej hore na Olympe. Táto hora je stáročnou tradíciou spätá s osobnosťou plodného a populárneho spisovateľa z konca 3. a počiatku 4. storočia, svätého Metoda Olympského. Olympský Metod bol biskupom v macedónskych Filipách, a tiež sa zdržiaval na hore Olymp, kde pestoval duchovný život v kláštoroch, ktoré tam už vtedy jestvovali. Na Olympe boli napísané významné diela „O vzkriesení“, a dielo „Hostina“. Filipy, rovnako ako Solún, boli poznačené misijnou prácou apoštola národov sv. Pavla. Zapadali do slovanskej oblasti, ktorú Metod ako byzantský anachoret spravoval. Vplyv Metoda Olympského, ktorý zomrel ako mučeník v roku 311 v Chalkide, bol iste vzorom aj pre Metoda, ktorý prijal jeho meno. Ruský slavista Lamanskij poznamenáva, že až sem do Malej Ázie prenikali Slovania a usadzovali sa na tom mieste.
Metod, ako to zaznamenáva Kliment Ochridský, je pripodobnený trom veľkým svätcom – sv. Arseniovi, sv. Antonovi Veľkému a sv. Atanázovi Alexandrijskému. Sv. Arsenius, ochranca učiteľov a vychovávateľov, bol pôvodom vznešený a vzdelaný Riman, ktorý však prevažnú časť života strávil v oblastiach kresťanského Východu, kde sa pod vedením egyptských askétov stal strhujúcim vzorom pokory a kajúcnosti. Svätého Arsenia videli jeho žiaci ako „hólos ós pyr“ (celého ako oheň), plného Božského svetla. Druhým vzorom sa stal „otec mníchov“ sv. Anton Veľký. Bol nielen príkladom veľkej askézy, modlitby, ale aj neohrozeným zástancom pravovernosti a dobrodincom núdznych. Osobnosť sv. Sávu je známa po stosiedmych rokoch lásky voči Bohu i blížnym vstupom do vieroučných zápasov i proti mocným tohto sveta. V jeho kláštore sa tvoril pevný bohoslužobný poriadok, ktorý mal iste vplyv aj na budúceho arcibiskupa Veľkej Moravy.
V roku 861 sa Metod s bratom Konštantínom vyberá na misijnú cestu ku Chazarom. Chazari, turko-tatarský kmeň, žijúci v južnom Rusku na sever od Kaukazu medzi Čiernym a Kaspickým morom, tvorili v 9. storočí veľkú ríšu. Profesor Bagin cituje Fr. Griveca, ktorý poznamenáva, že Konštantín by nedosiahol také úspechy u Chazarov bez Metodovej pomoci. Solúnski bratia sa jedinečne dopĺňali. Dišputu s Chazarmi napísal Konštantín po grécky. Metod ju preložil do staroslovienčiny a rozdelil do ôsmych kapitol. Zachovali sa z nej len zlomky v Živote Konštantína. Za úspešné ukončenie misie patriarcha Fócius hodnotiac nezištnú Metodovu činnosť, ponúkol mu arcibiskupskú hodnosť, ktorú Metod zamietol. Prinútili ho teda, aby sa stal igumenom kláštora v Polychrone na ázijskom brehu Marmarského mora.
Život Konštantína veľmi rozsiahlym spôsobom približuje túto misiu, ktorá hĺbkou právd pri vysvetľovaní náuky Chazarom slúžila na mnohých miestach ako učebnica filozofie a teológie. Život Metoda svedčí taktiež o vysokom hodnotení Metodovej účasti na misii k Chazarom od cisára Michala III ako aj patriarchu Fócia:“ Videli jeho úsilie na božej ceste, a preto ho presvedčovali, aby ho smeli vysvätiť za arcibiskupa na významné miesto, kde je takého muža potreba.“ (ŽM IV) Pobyt Metoda v kláštore v okolí bythynského Olympu, ktorý bol v tej dobe významným strediskom mníchov, zachytáva aj jeho menovanie za predstaveného kláštora.
Jedinečnou príležitosťou k rozsiahlej misijnej činnosti medzi veľkomoravskými Slovanmi sa stalo po príchode poslov veľkomoravského kniežaťa Rastislava do Carihradu pozvanie k misijnému účinkovaniu na území Veľkomoravskej ríše. Cisár Michal III. po zvolaní synody poveruje Konštantína vedením byzantskej misie na Veľkú Moravu. Konštantín túto misiu prijíma slovami: „vtedy si nedovolili odriecť ani cisárovi ani Bohu podľa slov svätého apoštola Petra: Boha sa bojte, kráľa ctite…“ (ŽK XIV), a vyzýva k misijnej úlohe aj brata Metoda a viacerých spolupracovníkov slovanského pôvodu. V byzantskej misii boli aj vysokí cisárski úradníci, ktorí zodpovedali za bezpečnosť jej členov. V literárnych pamiatkach staroslovienskych z 9. storočia sa užívajú slová „česť“ spravidla tam, kde sa jedná o vyjadrenie úcty k cirkevnému úradu nositeľa, alebo k svätcom. Italská legenda to ilustruje, keď hovorí, že Moravania „vyjdúc im v ústrety, prijali ich úctivo a s nesmiernou radosťou.“ (kap. II)
Po príchode na Moravu rozvinula cyrilometodská misia prácu, ku ktorej sa pripravila už v Carihrade, kde boli preložené prvé biblické a liturgické texty, aby bolo možné začať súčasne bohoslužobný každodenný a celoročný cyklus. Misia prišla na Veľkú Moravu niekedy v roku 863. Presný dátum nie je známy. Podľa toho, že už v Carihrade bratia preložili z Písma najskôr počiatočný text Jánovho evanjelia: “Iskoni bě Slovo… Na počiatku bolo Slovo“, text, ktorý sa číta vo východnej Cirkvi počas veľkonočnej nedeľnej Liturgie, ktorá začína ročný bohoslužobný poriadok lekcií, zdalo by sa, že si naplánovali príchod k veľkonočným sviatkom, ktoré v roku 863 pripadli na 11 apríla. Iné pohľady hovoria o lete alebo jeseni roku 863. Starosloviensky Život Metoda v súvislosti s tým zaznamenáva, že :“(Metod) začal znovu pokorne poslušný slúžiť Filozofovi (na Veľkej Morave) a učiť s ním.“
Staroslovienske literárne pramene konštatujú, že stav na Veľkej Morave v súvislosti s predchádzajúcou misiou bol na pomerne nízkej úrovni, prevažovali povery, morálne laxný prístup franského duchovenstva k závažným otázkam manželstva a iné, ktoré neskôr obaja bratia napadajú. Preto okrem základnej činnosti a neúnavného odstraňovania zvyškov pohanských povier a obyčají venovali úsilie výchove mládeže. Ako tieto skutočnosti zaznamenáva vo výskume a diele aj profesor Bagin, synoda v Cachách (r.802) nariadila, aby každý kňaz vo sviatky a nedele kázal, učil ľud modlitbu Pána a symbol viery, a poučoval ľud o odovzdávaní desiatkov. Synoda v Mohuči zasa nariadila preskúmať u kandidátov kňazstva ich vzdelanie pred vysviackou. Za Karola Veľkého bolo badať istú renesanciu na poli školstva, boli zriadené pisárske školy, ale vyššieho vzdelania sa dostalo iba malému počtu duchovenstva. V periférnych oblastiach bola celková úroveň tak nízka, že niektorí nevedeli poriadne ani čítať a konať bohoslužby. Preto aj stav prevažne u jednoduchého ľudu pred príchodom byzantskej misie bol na nízkej úrovni. Ako zaznamenáva Život Klimenta, bratov roztrpčovalo to, že ich predchodcovia v misii:“ nebránili (Moravanom) v konaní obetí podľa predošlého (pohanského) obyčaja, ani v uzatváraní nemravných manželstiev.“ (ŽK XV) Pokojná a nerušená práca trvala asi rok. V roku 864 je po vpáde nemeckého vojska Rastislav zajatý a donútený k rokovaniam. Aj keď tieto rokovania nespôsobujú vážnu ujmu veľkomoravským záujmom, v konečnom dôsledku znovu otvárajú možnosť príchodu franského duchovenstva na Veľkú Moravu. Tu začína zápas o slovanskú liturgiu, ktorá tvorí dôležitý medzník zápasov o etablovanie sa novej koncepcie misijného pôsobenia medzi Slovanmi v ich rodnom jazyku. Tieto zápasy proti podvratnej činnosti franského kléru, ktorý strácal svoj vplyv, vyčerpávali mnoho síl pri obrane zámeru, ktorý Metod a Konštantín mali pri budovaní misijného územia s cieľom vytvorenia samostatnej veľkomoravskej cirkevnej provincie.
V zásadnom stanovisku k otázke slovanskej bohoslužby a perspektívy moravskej cirkvi sa Metod so svojim bratom Konštantínom plne stotožňoval. S Konštantínom rozhodne odsúdili pseudoteologickú teóriu o troch liturgických jazykoch, zdôvodňovanú Pilátovým nápisom na Kristovom kríži. Bratia spracovali obhajobu práva Slovanov na vlastný bohoslužobný jazyk v traktáte, ktorý je v Živote Konštantína v XVI. kapitole podaný v súvislosti s ich slávnou dišputou v Benátkach.
Keď bratia po vyše štyridsaťmesačnom pôsobení odchádzajú z Veľkej Moravy, majú pred sebou ďalšie ciele ohľadom zriadenia samostatnej cirkevnej provincie na Veľkej Morave. V Benátkach na pozvanie pápeža Mikuláša I. sa bratia vyberajú do Ríma, kam prichádzajú začiatkom roku 868. V Ríme ich víta už nový pápež Hadrián II. Po slávnom a nadšenom privítaní pápežom i Rimanmi došlo k riešeniu otázok v spojení so slovanským bohoslužobným jazykom a ustanovením cirkevnej provincie. K týmto otázkam iste spadala aj požiadavka vysvätenia učeníkov z Veľkej Moravy.
Hadrián II. preskúmal činnosť oboch bratov a odobril ich misijné pôsobenie na Veľkej Morave. Život Konštantína zaznamenáva, že v tom istom roku pápež schvaľuje sloviensky jazyk a preklady kníh do slovienčiny a položil ich na oltár Panny Márie, zvanej Fatné a tu spievali liturgiu, isteže v slovienskom jazyku. Metodov životopisec zaznamenáva, že pápež „svjeti učenije jeju“ (posvätil ich učenie) položením kníh na oltár svätého apoštola Petra, t.j. v katedrálnom chráme. Život Metoda v VI. kapitole uvádza, že pápež po uznaní slovanských kníh svätí Metoda na kňaza. V priebehu roka zomiera vedúca osobnosť veľkomoravskej misie – sv. Konštantín, ktorý po zložení mníšskych sľubov prijíma rehoľné meno Cyril.
Vedúcim misie sa tak stáva Metod. Ťarcha celej misie a jej naplnenia sa presúva na plecia druhého z dvojice bratov, čo aj zaznamenáva Život Metoda. Odovzdávanie tejto štafety zachytáva profesor Bagin ako veľkosť obety človeka, ktorý túžil po kláštornom živote, zostáva v zápase osamotený a predsa s jednoduchosťou mnícha, ale zároveň jedinečnými vlastnosťami rozhľadeného právnika a diplomata pokračuje dôstojne a cieľavedome k zavŕšeniu ich spoločného úsilia.
Metod zostáva načas v Ríme. Očakáva, ako sa vyvinie situácia v Carihrade, kam mal aj namierené s ostatkami svojho brata a pravdepodobne predtým aj z Benátok. Je to však aj čakanie rozhodnutia z Ríma v otázke zriadenia slovanskej cirkevnej provincie. V tom čase panónsky knieža Koceľ žiada pápeža Hadriána II :“ aby mu odstúpil Metoda, blahoslaveného učiteľa.“ (ŽM VIII) Po čase neistoty Pápež Hadrián napokon definitívne rieši otázku novej samostatnej misijnej cirkevnej provincie, moravsko – panónskej, podriadenej priamo Rímu. Metoda vysvätil za biskupa a vymenoval ho za arcibiskupa panónskeho a veľkomoravského, za nástupcu sv. Andronika na sirmijskom stolci a za pápežského legáta s právomocou medzi veľkomoravskými a panónskymi Slovanmi. Potom posiela bulu adresovanú Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi, ktorá začína slovami „Sláva na výsostiach Bohu…“ V tejto bule pápež pochválil vieru kniežat, ktorá žiadala „učiteľa nielen u tohto veľkňazského stolca, ale i u zbožného cisára Michala, takže vám poslal blaženého Konštantína s bratom, zatiaľ čo my sme nestačili. Tí dvaja potom, keď sa dozvedeli, že vaše zeme prislúchajú (pod právomoc) apoštolského stolca, neučinili nič mimo kánon, ale prišli k nám, nesúc ostatky svätého Klimenta. My sme tak pocítili trojnásobnú radosť (a) rozhodli sme sa, že pošleme Metoda, keď sme ho vyskúšali (a) s učeníkmi vysvätili – syna nášho, do vašich krajín, ako muža zvrchovane múdreho a pravoverného, aby vás učil, ako ste žiadali, vykladajúc knihy vo vašom jazyku v rozsahu úplne celého cirkevného poriadku i so svätou omšou, to jest službou, a s krstom, ako (to už) filozof Konštantín začal s Božou milosťou a s modlitbami svätého Klimenta.“
Pápež ďalej dodáva, že dovoľuje i iným schopným ľuďom učiť, vyhradzuje si však ,“aby bol zachovaný jediný zvyk, aby sa na omši čítal apoštol a evanjelium najprv latinsky, potom sloviensky.“ Biblické zdôvodnenie pripomína argument sv. Cyrila:“ Keby sa niekto zo zhromaždených u vás učiteľov a tých, ktorí lahodia dušiam a odvracajú sa (tak) od pravdy k bludom, opovážil a začal vás rozoštvávať, tým že by hanil knihy vášho jazyka, nech je vyobcovaný nielen od prijímania, ale i z cirkvi, dokiaľ sa nepolepší. Lebo sú to vlci, a nie ovce, a tie sa patrí podľa ich ovocia poznávať a varovať sa ich.“ Záverom list nabáda, aby kniežatá boli poslušní Božiemu zákonu a neodmietali cirkevnú náuku.
Potvrdenie Metodovej právomoci bolo veľkým prísľubom k pokračovaniu misie a pre budúcnosť Veľkej Moravy. Panónsky a veľkomoravský arcibiskup a pápežský legát Metod sa zastavil po odchode z Ríma najprv v Blatnohrade u Koceľa. Na dvore kniežaťa Koceľa ho prijali s „veľkou poctou“. (ŽM VIII) Metod sa potom ujal cirkevnej správy v Panónii. Tragické udalosti na Veľkej Morave (Svätoplukova zrada, zajatie Rastislava, pustošenie Veľkej Moravy) povzbudili bavorských biskupov, aby zasiahli proti arcibiskupovi Metodovi. Pravdepodobne pri jeho návrate na Veľkú Moravu ho zajali vojaci pasovského biskupa Hermanricha. To sa dozvedáme z IX. kapitoly Života Metoda. Podľa historika J. Děkana bol Metod súdený na Morave za účasti Svätopluka, ktorý mal voči Metodovi vyhranený postoj a jeho príklon k franskému duchovenstvu a latinskej bohoslužbe bol známy. Podľa profesora Bagina bol arcibiskup Metod súdený pravdepodobne v Rezne, kde sa zhromaždil ríšsky snem. Tu ho odsúdili aj uväznili. V snahe odstrániť ho, previezli ho až do Švábska, kde strávil vo väzení vyše dvoch rokov. Pramene o útrapách, ktoré musel panónsko – moravský arcibiskup a pápežov legát prežiť, sú trojakého druhu. Sú to dokumenty pápežskej kancelárie: listy Hadriánovho nástupcu na pápežskom stolci Jána VIII. (873-883) nemeckým biskupom a vladárom vo veci uväzneného arcibiskupa Metoda. Druhým dokumentom je traktát Conversio Bagoariorum et Carantanorum (Obrátenie Bavorov a Korutáncov), a tretím prameňom je písomný protest, vypracovaný nemeckým klérom a predložený pápežovi, v ktorom sa konštatuje, že po Metodovom príchode do Panónie musel toto územie opustiť Riphald, náčelník nemeckej cirkevnej organizácie. Tu sa háji územie v Panónii. Latinská bohoslužba po zavádzaní „nového učenia filozofa Metoda stratila sčasti vážnosť pre všetok ľud“. Sťažnosť bola podporená kráľom Ľudovítom Nemcom a bavorským vladárom Karolmanom.
V Živote Metoda máme významný prameň v IX. kapitole, kde je zachytená obrana arcibiskupa Metoda: „Keby som vedel, že je (tá oblasť) vaša, bol by som chodil mimo nej. Lenže ona je svätého Petra.“ Nielenže arcibiskup nepripúšťa diskusiu o kanonicite rímskeho rozhodnutia o obnovení bývalej prefektúry Illyrika pod rímskou cirkevnou správou, ale súčasne vytýka nemeckému kléru ich zištnosť: „V pravde povedané, ak vy z nátlaku a lakomstva uchvacujete proti zneniu kánonov a kladiete tak prekážky Božiemu učeniu, strážte sa, aby ste v snahe preraziť železnú horu kostnatým temenom (hlavy) nevyliali svoj mozog.“ Nahnevane mu odpovedali: „Dopadneš zle!“ Odpovedal im:“ Hovorím pravdu i pred cisárom a nehanbím sa. Zato vy sa na mne dopúšťate neprávosti. Nie som predsa lepší než tí, ktorí v mnohých mukách prišli i o tento život, pretože hovorili pravdu.“ (ŽM IX)
Aj tieto záznamy svedčia o silnej povahe, pevnom charaktere, úcte k pravde, za ktorú je ochotný obetovať aj svoj život. Zlé zaobchádzanie voči Metodovi vytýka pápež biskupovi Hermanrichovi, ako zaobchádzanie kruté, hrozné a zvieracie.
Podľa profesora Bagina bol informátorom pápeža o väznení Metoda a zlom zaobchádzaní s ním mních Lazár. Pápežovo zakročenie bolo rázne. Nariadil biskupovi Pavlovi z Ankony, legátovi pre Východofranskú ríšu a Panóniu, aby pred kráľom Ľudovítom Nemcom bránil práva panónskej diecézy. Mal tiež usvedčiť salzburského arcibiskupa Adalvína i pasovského biskupa Hermanricha z násilia proti Metodovi a s Metodom mal ísť k veľkomoravskému vladárovi Svätoplukovi. V liste kráľovi Ľudovítovi pápež Ján VIII vysvetlil, že panónska diecéza oddávna patrí k pápežskej stolici. Pasovského biskupa Hermanricha, ale aj frizinského biskupa Annona povolal Ján VIII. do Ríma, aby sa zodpovedali z prečinov proti Metodovi. Pápežský legát odovzdal od pápeža list aj Metodovi, v ktorom mu odporúčal, aby neslúžil omše v slovienskom jazyku a vymenoval ho za panónskeho arcibiskupa.
Bavorskí biskupi prepustili Metoda, ale Koceľovi, ktorý sa za neho prihováral, odkázali:“ Ak toho budeš mať u seba, nezbavíš sa nás tak ľahko.“ (ŽM X) Starosloviensky Život Metoda zaznačil túto zaujímavú správu:“ Moravania, keď poznali nemeckých kňazov, čo žili u nich, že im neprajú, ale pletichy stroja proti nim, všetkých vyhnali a s posolstvom sa obrátili na apoštolského: Ako už naši otcovia prijali predtým krst od sv. Petra, tak daj nám Metoda za arcibiskupa a učiteľa.“ (ŽM X)
V roku 871 bol Svätopluk neprávom obžalovaný zo zrady na Karolmanovi a dostal sa do väzenia. Správcami Veľkej Moravy sa stali franskí markgrófi Wilhelm a Engelschalk. Slovania sa však vzbúrili. Franských kňazov vyhnali z Veľkej Moravy a prinútili Slavomíra, kňaza slovanského pôvodu a zrejme aj príbuzného Svätopluka, aby viedol boj proti Karolmanovi. Svätopluk pod zámienkou, že privedie povstalcov ku kapitulácii, prešiel na stranu Moravanov, dohodol sa s nimi a úplne zničil franské vojsko. Po týchto udalostiach ( v rokoch 872-873) Svätopluk s Moravanmi požiadal pápeža Jána VIII., aby im poslal Metoda za arcibiskupa, ktorý v rozpätí rokov 873-874 prichádza na Veľkú Moravu. Tu sa dá predpokladať, že Svätopluk mal svoje záujmy nie ohľadne Metoda, ale boli to zjavne jeho ambície vstúpiť do európskej politiky s podporou pápeža. Moravania mali iste iný vzťah k Metodovi, čo sa neskôr aj prejavilo pri vyhnaní franského duchovenstva a žiadosti o návrat Metoda. Silné pozície Veľkomoravskej ríše, ambície Svätopluka, ale v nemalej miere túžba ľudu po arcibiskupovi Metodovi, napomohli spolu so zásahom pápeža umožniť Metodov návrat na Veľkú Moravu. V Živote Metoda sa píše, že ho prijal Svätopluk ale aj Moravania. Potom Svätopluk odovzdal sv. Metodovi všetky chrámy a duchovných vo všetkých mestách. Toto rozhodnutie bolo podľa životopisca príčinou rozkvetu Veľkej Moravy po stránke mocenskej i cirkevnej. Veľkomoravský arcibiskup rozvinul horlivú apoštolskú a učiteľskú prácu. Osobitnú pozornosť venoval výchove kňazského dorastu, takže počet duchovných stále rástol.
Nezlomnosť a dôslednosť spojená s cieľavedomým zámerom pozdvihnutia veľkomoravskej provincie prinášali ovocie rozvoja cyrilometodskej tradície na báze používania slovienskeho jazyka. Tieto úspechy priniesli novú vlnu nevôle až nenávisti starých nepriateľov slovienskeho jazyka i samotného Metoda. Svätopluk v roku 874 uzatvára vo Forchheime s Východofranskou ríšou mier, čím umožňuje franskému duchovenstvu návrat na Veľkú Moravu. Ich trvalá opozícia voči Metodovi sa prejavila novými útokmi a obvineniami. Tieto protivenstvá prerástli do otvoreného útoku v otázkach slovienskej bohoslužby, učeniu o Svätom Duchu (Filioque). Tieto útoky prerastajú až do obžaloby, ku ktorej sa pripája aj knieža Svätopluk. Tu je potrebné pripomenúť, že obviňovanie z užívania slovienského jazyka v bohoslužobnej praxi vychádzalo okrem iného aj z takzvanej formulácie listu pápeža Jána VIII z roku 873. Viacerí znalci tejto problematiky sú toho názoru, že Metod chápal tento zákaz pápeža ohľadne používania sovienského jazyka iba ako odporúčanie a držal sa schválenia, ktoré bolo dané pápežom Hadriánom II. Iné výskumy poukazujú na to, že z korešpondencie medzi pápežom Jánom VIII a bavorskými biskupmi niet zmienky o užívaní slovienského jazyka, ale jedná sa výlučne o užívaní arcipastierskych práv, daných Metodovi. Zaujímavou otázkou je aj to, prečo franské duchovenstvo, ak bol daný zákaz pápežom Jánom VIII k užívaniu slovienského jazyka, celých šesť rokov neprotestovalo. Vysvetlením je iba sústavný tlak proti misijnej činnosti Metoda a slovienskej reči, ktorá tak pacifikovala franské pôsobenie medi ľudom a nakoniec prerástla až do otvoreného konfliktu proti Metodovi. Pokiaľ šlo riešenie problému „filioque“, tento spor nebol ešte v tomto čase tak vyhranený, ako v neskoršej dobe a neskôr aj pápež potvrdzuje pravovernosť byzantského misionára Metoda i v tejto záležitosti. Predsa však na základe obvinení, ktoré boli vznesené voči arcibiskupovi Metodovi, si pápež Ján VIII v roku 879 dáva predvolať Metoda do Ríma. Postoj Svätopluka k obžalobe sa ukazuje aj v celom jeho postoji voči Metodovi, keď začiatkom roku 879 posiela svojho frankofilsky zameraného dvorného kňaza Jána z Benátok do Ríma, aby tam predniesol obžaloby voči Metodovi. Svätopluk sám nebol zástancom slovienskej liturgie, ale viac inklinoval k liturgii latinskej.
Panovník Svätopluk si viac obľúbil i benediktínskeho mnícha Vichinga, odchovanca kláštora v Reichenau. Viching bol exponentom dvorných kruhov Východofranského kráľovstva. Vyvstáva otázka, akým spôsobom si latinské duchovenstvo získalo sympatie vládnucej veľkomoravskej triedy i samotného panovníka. Ako to zaznamenáva profesor Bagin zo svojich výskumov, bol to predovšetkým benevolentnejší prístup bavorského kléru najmä v manželských otázkach. Arcibiskup Metod totiž nástojil, aby veľmoži pri uzavieraní manželstva svedomite zachovávali cirkevné nariadenia. Dosvedčuje to nielen Metodova adhortácia (homília) „Napomenutie k vladárom“, ale aj „Život Metoda“, kde čítame: „Jeden veľmož, bohatý veľmi a radca (Svätoplukov), oženil sa so svojou príbuznou, t.j. kmotrou. A Metod, hoci ich mnoho prehováral, poučoval a napomínal, nemohol ich rozdeliť.“ (ŽM XI)
Za zmienku stoja aj iné dôvody, ktoré hovoria o sociálnom cítení arcibiskupa Metoda okrem jeho úsilia aj o mravné povznesenie človeka. „Legenda Italská“ v V. kapitole obžalúva z rozkošníckeho života priamo Svätopluka, o čom svedčí aj jeho homília „Napomenutie vladárom“, ktorá má veľmi jasný a zreteľný obsah:“ Nech si dôkladne rozváži, čo sa stalo prvému židovskému kráľovi Saulovi- a nie za veľké opomenutie- od proroka Samuela. Preto nech s bázňou a strachom zachováva boží zákon…“
Nekompromisný postup oboch bratov od počiatku budil nevôľu u istej vyššej vrstvy veľkomoravských veľmožov. Tento postup zasahoval i hospodárske korene, t. j. sociálne vymoženosti privilegovanej vrstvy, čo už samo osebe stačilo k tomu, aby sa byzantská misia v porovnaní s príliš blahovoľným postupom franských duchovných stala u tejto triedy neobľúbenou. Zdá sa však, že Konštantín a Metod sa vo svojej reformátorskej horlivosti neuspokojili iba morálnym napomínaním, ale že chceli prispôsobiť zásadám kresťanstva aj sociálnu a hospodársku štruktúru nimi pokrstenej zeme, lebo keď v roku 867 odchádzali z Moravy, Konštantín neprijal za svoju činnosť nijakú peňažitú odmenu. Ale „vyprosiac len od oboch (t.j. Rastislava a Koceľa) deväťsto zajatcov, prepustil ich.“ (ŽK XI) Konštantín tak priamo manifestačne dokumentoval svoj nesúhlas so súvekým moravsko-slovienskym spoločenským zriadením.
Pápež Ján VIII reagoval na správy zo Svätoplukovej dŕžavy. 14 júna 879 posiela na Veľkú Moravu dva listy. Jeden je adresovaný panovníkovi Svätoplukovi, ktorému pripomína, aby sa veľkomoravský vladár nedal zviesť od pravej viery a aby poslal arcibiskupa Metoda do Ríma aby sa zodpovedal z vážnych obvinení. Metodov životopisec mlčí o tejto ceste. Pre Metoda bola táto cesta iste neľahká i pokorujúca, odchádza však s pevným presvedčením v spravodlivosť veci, ktorej zasvätil s bratom Konštantínom svoj život.
V druhom štvrťroku 880 prichádza veľkomoravský sprievod do Ríma, v ktorom je aj arcibiskup Metod, veľmož Zemežizeň a mních Viching, ktorého posiela do Ríma Svätopluk ako kandidáta na biskupa a zrejme aj ako hlavného žalobcu proti Metodovi. Je viac ako isté, že aj proti vôli veľkomoravského ľudu. Posolstvo malo riešiť obvinenia voči Metodovi ako aj otázky cirkevnoprávne.
Pápež Ján VIII vypočul najmä „žiarivú reč“ Svätoplukovho vyslanca Zemežizňa. Na rímskej synode starostlivo preskúmal účinkovanie a učenie arcibiskupa Metoda. Slovanský arcibiskup pred zhromaždenými biskupmi a teológmi vysvetlil, čomu verí, a čo učí on i jeho učeníci. Metodovo vystúpenie nedopadlo tak, ako si to predstavovali jeho protivníci. Metod nebol zosadený, naopak. Metod dosiahol v Ríme dôležité víťazstvo. Pápež ho potvrdil v hodnosti arcibiskupa a potvrdil mu aj iné privilégiá, iste aj hodnosť pápežského legáta v slovanských oblastiach.
Známa bula pápeža Jána VIII. „Industriae tuae“ začína slovami: „Milovanému synovi Svätoplukovi, slávnemu vladárovi…“ Dokument má svoj závažný historický význam. Ukazuje znovupotvrdenie arcibiskupa Metoda v hodnosti arcibiskupa Veľkej Moravy, zapodievajúc sa jednotlivými bodmi obžaloby, vznesenej voči Metodovi, riešila ich bez výhrady v Metodov prospech, a to jednak na základe buly predchádzajúcej, vydanej pápežom Hadriánom II., jednak aj na základe politických pohnútok. Pápež zároveň potvrdil aj Svätoplukovo rozhodnutie dať svoju ríšu pod ochranu stolca sv. Petra a jeho želaniu tak vyhovel. Zároveň upovedomil Svätopluka, že kňaza Vichinga vysvätil za biskupa pre Nitriansku cirkev a veľkomoravské knieža má poslať ďalšieho vhodného kandidáta na biskupské svätenie do Ríma. Zároveň potvrdzuje, že všetko duchovenstvo na Veľkej Morave má byť podriadené arcibiskupovi Metodovi a teda aj nitriansky biskup Viching. O slovienskej bohoslužbe poznamenal pápež Ján VIII, že to nie je ani proti viere ani proti učeniu cirkvi spievať omše (služby) v slovienskom jazyku, ale evanjelium treba najskôr prečítať po latinsky. Pre veľkomoravského panovníka a jeho veľmožov sa však majú slúžiť omše po latinsky podľa ich priania. Ján VIII potom poslal pre Svätopluka po Metodovi zbierku kánonického práva , ktoré mali platiť na území slovanskej metropoly.
Korešpondencia medzi pápežom Jánom VIII a slovanským arcibiskupom Metodom dosvedčuje, že obaja cirkevní predstavitelia išli dôsledne za pravdou a spravodlivosťou. Ján VIII sa nedal ovplyvniť jednostrannými informáciami.
Význam pápežskej buly pre dobudovanie veľkomoravskej metropoly a ďalších úloh mal iste svoj veľký význam, ale všimnúť si treba aj ďalšie faktory, ktoré ďalej vážne ohrozovali cyrilometodskú misiu. Svätoplukov odpor voči Metodovi, jeho príklon k franskému duchovenstvu a latinskej reči, získanie cirkevnej hodnosti pre Vichinga, to všetko dvíhalo sebavedomie franského kléru a pôsobilo náporom , ktorý dokonca vyústil aj do falšovania pápežskej buly Industriae tuae. Mohlo to nastať pravdepodobne vynechaním odsekov, ktoré sa vzťahovali na Metoda a sloviensku liturgiu. (2-3, 7-10)
Prispôsobovanie textu a prečítanie ľudu vyznievali tak, akoby moc bola daná do rúk Vichingovi, spomína sa aj vyhnanie Metodových prívržencov z Moravy. Metod, ktorý podľa všetkého nepredpokladal, že sa protivníci znížia až k falšovaniu (tzv. Vichingovo falzum), obracia sa listom o vysvetlenie na Rím. List Jána VIII z 23. marca 881 tieto obavy zo zmeny buly „Industriae tuae“ rozptýlil: „A v našom apoštolskom liste slávnemu kniežaťu Svätoplukovi, o ktorom si bol istil, že mu ho oddáš, to isté sme zvestovali, a ani náš list sme mu neposlali, ani biskupovi tomu (Vichingovi) zjavne ani tajne, iné aby robil, sme neprikázali, a neustanovili sme, aby si ty iné vykonal.“
V závere listu arcibiskupovi Metodovi píše: „Jednako však, keď sa s Božou pomocou vrátiš, čokoľvek sa proti tebe nehorázne spáchalo, čokoľvek sa už spomínaný biskup napriek svojmu duchovnému úradu voči tebe dopustil, vypočúvanie oboch pred nami skončené privedieme k spravodlivému koncu a jeho svojvôľu nezabudneme pokarhať podľa nášho súdneho výroku.“ (ŽM XII)
Je zrejmé, že arcibiskup Metod, ako to vyplýva aj zo záveru listu Jána VIII, mal pred sebou cestu do Carihradu. Profesor Bagin v súvislosti s tým kladie otázku: Aký bol zámer tejto cesty? Bola to iba túžba navštíviť svoju vlasť? Alebo z popudu pápeža sa zaujímať o obnovu bývalej provincie Illyrika? Alebo to mala byť cesta na pozvanie byzantského cisára Bazila I.? Motivácie môžu byť rôzne. Profesor Bagin tu zachytáva názor Fr. Dvorníka, ktorý túto cestu považuje za naplnenie pozvania byzantského cisára i carihradského patriarchu Fócia.
Iný názor hovorí o ďalšom pokuse Metodových neprajníkov, ktorí po neúspechu s falšovaním pápežskej buly, obviňovali Metoda zo straty dôvery byzantského panovníka Basileia I. Makedónskeho. Cieľ týchto rečí mal byť nasmerovaný k vzťahom medzi Rímom a Carihradom. Ak tieto vzťahy boli dobré, negatívny postoj Carihradu k Metodovi tak v budúcnosti mohol ovplyvniť aj postoj Ríma voči Metodovi.
V „Živote Metoda“ čítame, že toto zmýšľanie Metodových nepriateľov a odporcov k tomu smerovalo, keď si vraveli: „Cisár sa na neho hnevá, a ak ho dopadne, určite si život nezachová.“ (ŽM XIII) Postoj byzantského cisára je však zachytený v liste, v ktorom pozýva Metoda do Carihradu:“ Ctihodný otče, veľmi si ťa žiadam vidieť. Preukáž mi tú láskavosť, obťažuj sa k nám, nech ťa uvidíme, dokiaľ si ešte na tomto svete, a prijmeme tvoju prosbu( modlitbu).“ Už v tomto liste je preukázaný vrelý vzťah cisára k Metodovi a jeho uistenie, že akákoľvek prosba bude vypočutá.
Veľkomoravského metropolitu prijíma cisár s veľkou úctou a radosťou a keď jeho učenie pochválil, necháva si u seba z Metodových učeníkov kňaza a diakona s knihami. V Byzancii prejavili živý záujem o sloviensku liturgiu a písomníctvo. Ako zaznamenáva profesor Bagin, v Carihrade vzniká malé, ale veľmi významné stredisko slovienskej liturgie a písomníctva. Odtiaľ sa šírila slovienska bohoslužba medzi byzantských Slovanov. Tu našli neskôr oporu Metodovi žiaci po vyhnaní z Veľkej Moravy.
Čestný sprievod byzantského dvora a carihradského kléru nezostal bez povšimnutia na Veľkej Morave. Metod po návrate z Carihradu sa tešil pomernému pokoju. Využíva priaznivejšiu situáciu k dokončeniu svojho literárneho diela, v ktorom zanecháva svojim učeníkom i doplnený preklad Sv. Písma Starého zákona okrem kníh Makabejcov, ďalšie preklady liturgických kníh, Nomokánon, knihy Otcov a ďalšie diela. Prekladové dielo sv. Metoda z diela bratovho je čiastočne zachované vo veľkej skladbe Život Konštantína – Cyrila Filozofa, životopisu, určeného ako kanonizačný dokument a súčasne pamätník tvorby zosnulého brata. Pri jeho zostavovaní sa určite uplatnili Metodove spomienky a hodnotenia. Preto je toto dielo vierohodným historickým dokumentom, obsahujúcim priame biografické údaje, ktorých spoľahlivosť historická i filologická kritika s istotou preukázali za spoľahlivé. Starosloviensky „Život Metoda“ zaznamenáva činnosť Metoda aj mimo hraníc Veľkej Moravy. Zachytáva správu o pokrstení kniežaťa Vislanov. (ŽM X) Ako poznamenáva profesor Bagin, je predpoklad možnosti účinkovania Metodových žiakov na Krakovsku. Pri vykopávkach vo Vislici (v roku 1960) objavili poľskí archeológovia základy kostola, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou možno datovať do 10. storočia. Zároveň odkryli aj krstnú studňu, vybudovanú z vápenca. Zachovala sa tiež tradícia, že Metod pokrstil české knieža Bořivoja a jeho manželku sv. Ľudmilu. Starosloviensky „Život Metoda“ nič nehovorí o tejto udalosti, ale v neskorších prameňoch sa to vyslovene uvádza. Zaujímavú správu čítame v XVI. kapitole „Života Metoda“: „A keď prišiel do krajov dunajských, kráľ uhorský chcel ho vidieť…(Metod) išiel k nemu. On však…prijal ho úctivo a slávnostne a s radosťou…a povedal mu: Spomeň si na mňa, ctihodný otče zavše vo svojich modlitbách.“ Viacerí sa zhodujú v mienke, že sa Metod naozaj stretol s vojenskou družinou a náčelníkom starých Maďarov v Zátisí.
Maďarskí bádatelia G. Moravcsik, Imre Tóth a iní skúmali sporné miesto a prišli k záveru, že v originále bolo miesto „korol“ pravdepodobne slovo „kende“ alebo „gyula“, ktorým sa označovali vodcovia Maďarov. Partnerom však pravdepodobne nemohol byť vodca nejakej maďarskej hordy, ale skutočný panovník, najskôr vodca Maďarov – Arpád. K stretnutiu mohlo dôjsť v oblasti stredného Dunaja, nie príliš ďaleko od arcibiskupovej rezidencie. Ak je tento názor správny, potom napomáha ďalšiemu poznaniu osudu slovienskej bohoslužby a východnej cirkvi medzi Maďarmi po zániku veľkomoravskej ríše. Maďari sa dostávali do kontaktu s byzantským kresťanstvom už v Čiernomorí a potom pri presídľovaní do strednej Európy. Zo slovienčiny po svojom usadení prijímali viaceré cirkevné termíny a udržiavali styky s Byzanciou a z carihradského patriarchátu prijímali kresťanstvo východného obradu, čo sa neskôr prejavilo aj pri vládnutí rodu Arpádovcov.
Posledná kapitola „Života Metoda“ začína sa slovami: „Takto všetky obvinenia odvrátil na všetkých stranách a ústa mnohovravných zavrel…“ (ŽM XVIII) Útoky Vichinga a jeho stúpencov boli namierené zrejme znovu proti bohoslužobnej praxi a užívaniu slovienského jazyka. Podľa mienky väčšiny odborníkov a historikov Metod použil svoje právo a uvalil cirkevnú kliatbu – exkomunikáciu na svojich protivníkov a biskupa Vichinga suspendoval (zbavil úradu). Ako zaznamenáva profesor Bagin, z Moravskej legendy vyplývalo, že exkomunikovaný bol aj Svätopluk. Fr. Dvorník, významný byzantinológ, zdôrazňuje skutočnosť, že Byzantínci mali vo veľkej úcte panovníkov, preto úplne vylučuje možnosť, že Metod, ako Byzantínec by bol vylúčil Svätopluka z cirkvi. V poslednej kapitole „Života Metoda“ je reč o Metodovom požehnaní „cisárovi i kniežaťu, duchovenstvu i všetkému ľudu.“
Ďalšou závažnou starosťou sv. Metoda bolo nástupníctvo po jeho smrti. Život Metoda nám o tom podáva správu:“ Začal sa približovať čas, aby prijal pokoj od (pozemských) strastí a odplatu za mnohé svoje námahy.“ Na otázku, koho pokladá zo svojich učeníkov za hodného, aby bol verným nástupcom na katedre učiteľa a pastiera veľkomoravskej provincie, Metod ukázal na známeho učeníka, zvaného Gorazd, a povedal: „Je to muž vašej zeme, slobodný, dobre znalý v latinských knihách, pravoverný. To budiž Božia vôľa i vaša láska, ako i moja.“ (ŽM XVII)
Gorazd bol známy svojou učenosťou, zbožnosťou. Pochádzal zo vznešeného veľkomoravského rodu, čo malo na tamojšie pomery iste veľký význam. Podľa profesora Bagina bol Gorazd pravdepodobne z okolia Nitry, kde sa v jej okolí nachádzajú miesta s týmto menom. Všeobecne sa predpokladá, že Gorazd bol už vysväteným biskupom (pravdepodobne sv. Metodom) a bol už iba označený za svojho nástupcu. To vysvitá i z inštrukcií, ktoré dal pápež Štefan V. legátom na cestu k Slovanom:“ Z našej apoštolskej moci zakážte, aby ten, koho sa Metod odvážil proti ustanoveniam všetkých svätých otcov určiť za svojho nástupcu, vykonával svoj úrad, dokiaľ sa nám osobne nepredstaví a svoju vec živým slovom nevyloží.“
Arcibiskup sv. Metod nenariaďoval, že sa musí stať jeho vôľa, ale odvoláva sa na Božiu vôľu. Slobodná voľba bola v súlade s cirkevnými zásadami.
Keď sa zhromaždili všetci ľudia na Kvetnú nedeľu, vošiel (Metod) do chrámu, a už nespôsobilý pohybu, kázal žehnať cisára i knieža, duchovenstvo i celý ľud. A povedal: „Strážte ma moje deti, do tretieho dňa.“ Na tretí deň ešte povedal: „Do tvojich rúk, Pane, odovzdávam svoju dušu.“ Zomrel na rukách kňaza 6. apríla 885, týždeň pred sviatkami Veľkej Noci – Paschy. (ŽM XVII) Veľkomoravskému arcibiskupovi Metodovi vzdali dôstojné pocty. Pohrebné obrady vykonali po latinsky, grécky i sloviensky… „ľudia však, nesčíselný národ, čo sa zhromaždil, doprevádzali ho so sviecami, oplakávajúc dobrého učiteľa a pastiera…“ (ŽM XVII) Pochovaný bol „vo veľkom chráme moravskom na ľavej strane, v stene za oltárom presvätej Bohorodičky“. Otázka hrobu sv. Metoda napriek mnohým archeologickým pokusom nemá dosiaľ odpoveď.
Profesor Bagin takto charakterizuje osobnosť sv. Metoda: „ Metod nebol mužom hĺbavým, nebol filozofom ako jeho najmladší brat Konštantín. Bol skôr mužom činu. Osvedčil sa ako praktický správca a organizátor. Preto si ho zvolili mnísi v kláštore Polychron na Olympe za predstaveného. Pre rehoľný život sa rozhodol dobrovoľne a len kvôli misijnému dielu medzi Slovanmi opustil kláštor. Obdivuhodná bola Metodova poníženosť. Napriek tomu, že bol starší než Konštantín a nadobudol si veľké skúsenosti ako archont provincie a igumen veľkého kláštora, predsa skromne prenechal iniciatívu mladšiemu bratovi pri významných podujatiach. Metod vynikal ako rozhľadený právnik a talentovaný diplomat. Najvýraznejšou črtou osobnosti sv. Metoda bol jeho hlboký nábožensko – mravný záujem, ktorý dôsledne sledoval vo všetkých akciách rozsiahleho misijného diela medzi Slovanmi. Metropolita sv. Metod bol nezlomným charakterom. Dôsledne išiel za pravdou a spravodlivosťou, vedel za svoje presvedčenie aj trpieť a znášať protivenstvá, bol neochvejným obrancom slovanskej liturgie. Sv. Metod bol konečne aj obetavým a starostlivým duchovným pastierom veľkomoravského ľudu. Prvý slovanský arcibiskup, metropolita a pápežský legát. Získal si zásluhy svojim sprostredkovateľským poslaním medzi Západom a Východom. Brázdu, ktorú vyoral spolu so svojim bratom sv. Konštantínom – Cyrilom na kultúrnom poli Slovanstva, nezaviali ani stáročia.“
Môžeme tak povedať, že osobnosť sv. Metoda nezanikla ani nebola v tieni jeho mladšieho brata Konštantína – Cyrila. Životopisec Metodov ho charakterizuje ako otca Slovanov, patriarchu slovanského písomníctva, proroka i apoštola, tiež mučeníka, pretože bránil právo Slovanov na vlastné písomníctvo, kultúru a cirkev s vyznávačskou opravdivosťou, ktorá sa nevyhýbala ani mučeniu. Iný veľkomoravský žiak Konštantín o ňom povedal:“ V tebe, otče, má zem moravská pevnú ochranu…“
Blahej pamäti pápež Ján Pavol II. celkom oprávnene apoštolským listom „Egregiae Virtutis“ (z 31. decembra 1980) vyhlásil svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy, pričom poukázal nielen na veľkosť ich diela, ale aj na ich význam pre duchovné formovanie nášho kontinentu v minulosti, ale aj na vysokú hodnotu ich duchovného odkazu pre budúcnosť. Pri oslavách 1100. výročia smrti sv. Metoda sa v Salzburgu konalo sympózium „Salzburg a slovanská misia“. Pri slávnostnej bohoslužbe z tejto príležitosti salzburský arcibiskup Dr. Karl Berg vyslovil hlboké poľutovanie nad nešťastnou udalosťou a utrpením, ktoré v 9.storočí spôsobil slovanskému apoštolovi Metodovi vtedajší salzburský arcibiskup Adalvin. Podrobnejšiu správu uverejnila nemecká verzia Osservatore Romano zo dňa 29.11.1985/č.48 pod nadpisom:“ Salzburský arcibiskup prosí cirkvi východnej Európy o odpustenie…“ Aj týmto gestom sa poukázalo nielen na krivdu voči arcibiskupovi Metodovi a misii solúnskych bratov, ale aj na nápravu a zadosťučinenie voči jednej z veľkých postáv Cirkvi a slovanských národov.
/Upravené z práce Š.Kopčák: “Cyrilometodská tradícia a jej význam v diele Antona Bagina/