Jedna z najpozoruhodnejších kníh Biblie je zbierka 150 modlitieb – kniha Žalmov. Je to súbor modlitieb, na spôsob básní a spevov, ktorých veľká časť pochádza priamo od kráľa Dávida, z ktorého potomstva podľa prisľúbenia sa narodil Kristus v meste Betlehem, odkiaľ pochádzal Dávid.
Ako naznačuje grécky názov Psalmoi, spievali sa s hudobným sprievodom (psallein zn. hrať na hudobnom nástroji). Mali hlboký súvis s históriou židovského národa, jeho dejinami, v ktorých Boh svoj ľud sprevádzal, i s bohoslužbami v jeruzalemskom chráme.
Sv. Augustín o žalmoch napísal: “Keď sa žalm modlí, modlite sa i vy, keď plače, plačte i vy, keď sa raduje, radujte sa i vy. Žalmy – to je naše zrkadlo.
Kresťanský učiteľ Origenes upozorňoval, že žalmy treba dať do súvislosti s ľudskou dušou, s osudmi sveta, s cestou Cirkvi, s vesmírom, s ľudskými túžbami, bojmi i zápasmi. Žalm ukazuje, čo sa odohráva vo vnútri človeka, ale tiež vo svete, ale aj v božom ľude.
V duchovnom a obraznom zmysle dostávajú žalmy svoj význam napriek historickým a starozákonným vyjadreniam. Ak niektoré žalmy napríklad preklínajú nepriateľov, sv.Dorotej hovorí, že našimi nepriateľmi dnes nie sú Babylončania, Amončania ap., ale zlé myšlienky a vášne, tie chcú dobyť naše srdce, Boží Jeruzalem v nás. Proti nim zvolávame na pomoc Božiu silu a túžime ich „ubiť“, kým sú malé. Obraz krvavých vojen a bojov je potrebné preniesť na duchovné bojisko v našom vnútri.
Starí mnísi odriekavali všetkých 150 žalmov denne. Taktiež i pri zomrelých v našich podmienkach bol kedysi zvyk pomodliť sa cez noc pri mŕtvom 150 žalmov, ako najúčinnejšiu modlitbu pre dušu zomrelého. Jeden z opátov mal videnie, pri ktorom videl čierne vojsko, a on stál oproti nemu s recitáciou žalmov. A sám poznamenal: „Verte mi, deti moje, nič tak nepopletie, nepodráždi, nerozčúli, nezraní, nezahubí a nezarmúti zlých duchov a satana, ktorý proti nám povstane, ako stála modlitba žalmov. Celé Sväté Písmo je ako hovorí apoštol Pavol, nám na poučenie, budovanie, a mnohé iné ciele, ale nič tak netrápi démonov, ako modlitba žalmov.
Skúsme si viac priblížiť a vysvetliť 3 žalm. Dávid uteká so šesťsto vernými vojakmi do pustatiny pred synom Absolónom, ktorý sa vzbúril proti nemu. Prichádza správa, že ľudia (srdce Izraelitov) sa obrátili priaznivo k Absolónovi. Z toho vzíde bolestná modlitba: „Pane, ako mnoho je tých, čo ma sužujú! Mnohí povstávajú proti mne. Mnohí o mne hovoria: „Boh mu nepomáha.“
Keď pôjdeme o niekoľko storočí dopredu, tak zachytíme, že ľud (srdce Izraela) sa odvrátil od svojho Spasiteľa. Pod Kristovým krížom zaznievajú skoro tie isté slová: „Spoliehal sa na Boha, nech ho vyslobodí, ak ho má rád!“
Kristus však žije na ceste Cirkvi. Ak sa pozeráme na žalm ekleziologicky, čítame tam minulé i súčasné dejiny. Koľko je v dejinách tých, čo chceli a chcú zničiť kresťanstvo, a už dopredu strojili pohreb počnúc rímskymi cisármi, pokračujúc výrokmi vodcov komunizmu a iných totalít. Žalmista hovorí o ich zmýšľaní:“ Poďme a už ich nebude. Zhoďme ich jarmo zo seba (Božie prikázania) atď. Aj keď sa situácia zdá vážna a ťažká, bolestná, žalmista vyznáva: „Nebudem sa báť tisícov ľudí, čo ma obkľučujú. Povstaň, Pane, zachráň ma, Bože môj. Veď ty si udrel mojich nepriateľov po tvári a hriešnikom si zuby vylámal.“ (Žalm 3,7-8) Ak sa niekedy cítime sklamaní, opustení, žalm hovorí do nášho vnútra: „Ty však, Pane, si môj štít, moje útočište, ty mi dvíhaš hlavu.“
Modlitby žalmov majú mnohé námety. Boh Stvoriteľ a jeho diela: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a hviezdy, ktoré si ty stvoril. Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“(Žalm 8,4-6)
Chvália sa tí, čo zachovávajú Božie príkazy: „Blažení tí, čo idú cestou bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho:“ (Žalm 118,1)
Žalmy sú nesmierne bohaté, sú posvätným textom, inšpirované Svätým Duchom a zostávajú pre nás veľkým sprievodcom modliaceho sa na ceste spásy.