Ak si praješ spásu, vitaj slová pravdy a nikdy nerozvážne nezavrhuj slová kritiky.
Samotné rozhodnutie pre spásu nestačí. Musí ho nasledovať premena všetkých aspektov života podľa pravdy, ktorú nám ponúka evanjelium.
Vážne chorý človek siaha po všetkých informáciách, ktoré mu pomôžu k uzdraveniu. Raduje sa, keď nájde dobrý liek, alebo dobrého lekára, ktorý ho sprevádza počas liečby. Takto by si mal počínať každý kresťan, a omnoho viac, ak ide o jeho spásu.
Sv. Marek pripomína, a varuje, že na ceste k spáse bude vážna prekážka, ktorou je náš egoizmus, ktorý sa stavia na odpor voči poznanej pravde.
Názorne to vyjadril sv. Ignác Brjančaninov: „Blízko Spasiteľa na dvoch krížoch boli ukrižovaní dvaja zlodeji. Jeden z nich ho urážal, rúhal sa. Druhý vyznal, že si zaslúži utrpenie pre svoje skutky a uznal Pánovo nevinné utrpenie.
Ihneď sebaobvinenie otvorilo oči jeho srdca a spoznal presvätého Boha, trpiaceho za ľudstvo. Ani vzdelaní, ani kňazi, ani veľkňazi Židov ho nespoznali, napriek tomu, že škrupulózne študovali každé písmeno Božieho zákona. Zlodej sa stal teológom a pred očami všetkých ľudí, ktorí sa považovali za múdrych a mocných, ktorí sa vysmievali Kristovi, vyznal sa mu, pošliapajúc tak klamstvo múdrych a mocných svojou svätou vierou. Druhý zlodej bol stiahnutý do pekla váhou svojich hriechov.“
Pýcha a sebaospravedlňovanie znemožňujú prijatie Božej milosti, ale pokora a sebaobviňovanie ju priťahuje.
Kto hľadá odpustenie svojich hriechov, miluje pokoru, ale keď odsudzuje iného, zapečaťuje svoju hriešnosť, hovorí sv. Marek. A sv. Ignác nastavuje pohľad na správne nastavenie srdca: „Kto žije podľa prikázaní evanjelia, neustále pozerá na svoju hriešnosť, skrze jej vyznanie Bohu a slzy skúša objaviť v sebe viac zranení a neporiadku. Nepozerá na hriechy druhých. Ak pri nejakej príležitosti zbadá hriech blížneho, tak ten pohľad bude taký povrchný, aký majú ľudia zaujatí veľmi zvláštnou úlohou.“
Ak nad slovami sv. Marka viac uvažujeme, prídeme k poznaniu, že nás nimi pozýva vykonať to najdôležitejšie rozhodnutie nášho života – prijať pravdu a žiť podľa nej, alebo ju odmietnuť, a tým aj svoju spásu. EVANJELIUM NEDÁVA ŽIADNU INÚ MOŽNOSŤ.
Sv.Teofan Zatvornik ponúka znaky tohto prijatia spásy slovami: „Človek musí urobiť všetko pre Božiu slávu odporom voči hriechu, ktorý v nás prebýva. Bez toho budeme všetko robiť iba zo zvyku, pretože sa to „zdá správne“, pretože sa to tak vždy robilo alebo to robia všetci…..A tak je jasné, že bez zápalu je človek úbohým kresťanom. Je ospalý, mdlý, bez života, ani horúci, ani studený – a takýto život nie je žiadnym životom, tobôž nie kresťanským životom.“
To, čo Cirkev ponúka, je ponukou samého Krista, aby sme boli oslobodení od hriechu a boli uzdravení vo svojej duši.
Acbp. Nektários hovorí, že keby sa stratili všetky evanjeliá a zostalo by iba podobenstvo o márnotratnom synovi, bolo by postačujúcim dôkazom nekonečnej Božej lásky voči človekovi, ktorý pri návrate k Otcovi zo svojho blúdenia v hriechu a duchovnej smrti /tento môj syn bol mŕtvy/ našiel Otcovu lásku a vrátenie svojej dôstojnosti. /pripravte hostinu, dajte mu prsteň na ruku…/
Hriech je určitý druh vzbury, ale aj vzdialenie sa, človek odpadá od Boha, od Cirkvi, od Božej rodiny, opúšťa dom Otca, v ktorom je ako spomína syn, v hojnosti a dobre aj sluhom.
Plody hriechu sú zvlášť trpké. Zákon života bol nahradený zákonom hriechu. Hriech spôsobuje utrpenie nielen duši, ale často aj telu. Sľubuje veľa, ale v skutočnosti berie mnohonásobne viac. Stáva sa väzňom vlastného egoizmu, stráca pokoj, /niet pokoja pre hriešnikov, hovorí Písmo/. A to sa napĺňa na ceste rozvratu, deštrukcie a sebaklamu, ktorý vedie až do zúfalstva.
Hriech sa tak javí ako sebazáhuba s následkami zla aj pre iných. Je nebezpečnou chorobou duše, ktorú spôsobuje nie Boží hnev, ale náš slobodný výber. Je chorobou, ktorá vedie k smrti. Ako hovorí Písmo, zármutok a úzkosť čakajú na každého človeka, ktorý slúži zlu. Sú však aj signálom pre obrátenie sa k Bohu. Ako Boh sám vyzýva cez prorokov starého Zákona – obráťte sa ku mne a budete žiť.
Pokánie je tak cestou, ktorá umožňuje človeku znovu vstať, vrátiť sa, obnoviť to, čo bolo poškodené hriechom a oživiť to, čo bolo hriechom umŕtvené. Ale málo ľudí pozná skutočný zmysel pokánia. Jeho cieľom je zmena mysle, ktorá vidí čoraz jasnejšie cestu, ktorú ukazuje Boh. Uvedomuje si zlo hriechu, ktoré vedie len do skazy, ale vie, že jestvuje Otec a dom, kam sa môže vrátiť a nebude súdený, ale prijatý a milovaný.
Aby bolo pokánie ozajstné, musí byť úprimné. Svätý Kozmas Atolský hovorí: „Môžu ti odpustiť všetci kňazi, patriarchovia, biskupi i celý svet, ale nebude ti odpustené, ak sa nebudeš skutočne kajať.
Pretože návrat znamená účasť na novom živote, novú dôstojnosť, nové šaty, nový vzťah k vlastnej duši ale i k blížnym a v prvom rade k Bohu.
Preto otcovia cirkvi vrúcne prosili Boha: „Daj mi úplné pokánie.“ Ozajstné pokánie je bezpečná cesta, ktorá vedie do Božieho kráľovstva.
A tu prichádzame k podstatnému chápaniu sv. spovede. Jeden výstižný výrok hovorí – Spoveď je vyprázdnenie sa od jedu. Keď človek vypije jed, nie je iné riešenie. V opačnom prípade nás čaká smrť.
Boh nepotrebuje našu spoveď, my ju potrebujeme, hovoria otcovia cirkvi. Boh však túži po tom, aby v našej duši nebola nákaza a smrť, ale Život a Pokoj v Duchu Svätom. Ako hovorí aj sv. Pavol apoštol. Nemáme sa báť hľadieť do svojho vnútra.
Musíme dobre pochopiť, že nebudeme súdení za to, že sme zhrešili, ale za to, že sme neučinili pokánie. Pre Krista nie je dôležité ľudské správanie, ale stav ľudského srdca, v ktorom sa uskutočňuje hriech, „lebo zo zlého srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy,….ap. (por. Mt 15,19) a Kristus nás prichádza spasiť, vykúpiť a oslobodiť z moci hriechu.
Pri spytovaní svedomia sa človek dostáva do fázy poznávania, ktoré má byť bolestné z uvedomenia si zla vo svojom srdci, má byť však i radostné z poznávania odpustenia, ktoré je darované milujúcim Bohom, ale má byť nadovšetko pravdivé a úprimné, nie povrchné ani obhajujúce sa. Boh nás pozná. On sám nás vedie k správnemu poznaniu.
Jeden z teológov píše, že všetky hriechy je možné zhrnúť do jedného hlavného hriechu že nemáme dostatok opravdivej lásky voči Bohu, nemáme dostatočnú vieru a ani nádej v jeho dobrotu. A to je aj príčina pre každý druh hriechu, blúdenia a každého klamu.
Preto je výzva k obráteniu spojená so zanechaním hriechov, tou podstatnou, lebo cez hriech pôsobí iná moc, nie Božia. A náš život má byť pod mocou Božou.
Prosme o dobrú sv. spoveď, lebo je tým skutočným zázrakom v spojení s pravým obrátením k Bohu.
/Spracované i s použitím náb. literatúry/