/ Výťah z diela od Franz Spiraga: Zázrak svätej spovede/
Svätí otcovia nazývajú sviatosť pokánia druhým krstom, alebo plávajúcim brvnom, ktorého sa po stroskotaní vieme zachytiť a tak sa zachrániť. Krstom sme vstúpili na loď, ktorá nás vovedie do prístavu spásy. Keď spáchame ťažký hriech, loď stroskotá. V takom prípade sa vieme zachrániť už len tým, že sa chopíme brvna z rozbitej lode. Týmto brvnom je sviatosť pokánia (sv. Hieronym).
Pýchou sa, naopak, hriešnik len vzďaľuje od Boha. Preto len vďaka pokore sa vie prinavrátiť k Bohu (sv. Gregor Veľký). Ak niekto spáchal ťažký hriech, mal by čo najrýchlejšie pristúpiť k sviatosti pokánia. Čím dlhšie otáľame s obrátením, tým je to pre nás ťažšie. Keď si vytkneme končatinu, treba ju ihneď napraviť, lebo nám navrie a napuchne a potom sa nám už oveľa ťažšie zahojí. Podobne je to aj so sviatosťou pokánia. Keď nám do deravej lode tečie voda, musíme ju ihneď vypumpovať, lebo sa loď začne potápať. A rovnako keď dom zachváti požiar, musí sa hneď začať s hasením, lebo inak celý dom zhorí (sv. Hieronym).
Alebo keď niekto vypil jed, hneď ho treba vydáviť von, inak je ten človek stratený (sv. Atanáz). Podobne je to aj so smrteľným hriechom. Oko nestrpí ani tú najmenšiu smietku, ale hneď, len čo nám padne do oka, začneme plakať a chceme sa jej zbaviť. Podobne to platí aj o hriechu. Preto Cirkev nestanovuje nejaký pevný čas alebo termín, keď by sme sa mali po hriechu vyspovedať. Lebo hriešnik sa môže navrátiť k Bohu v ktorúkoľvek hodinu.
Nespoliehaj sa na Božiu zhovievavosť! Čím dlhšie nechávaš Boha čakať, tým prísnejšie ťa bude súdiť( sv. Augustín). Čím dlhšie hriešnik odkladá pokánie, tým väčší počet trestov môže očakávať (sv. Anton). Tým, čo pokánie odkladajú až na smrteľné lôžko, Boh zvyčajne nedáva možnosť, aby sa s ním naozaj zmierili. Je to spravodlivý trest za hriech pre hriešnika, ktorý nič dobrého robiť nechcel, keď mohol, a teraz už nič robiť nemôže, aj keď chce (sv. Augustín).
Kristus hovorí: “Budete ma hľadať a nenájdete ma.“ (Jn 7,34). Lebo čas milosti už pominul. A smutné je, že niekto chce nakupovať až potom, čo jarmok skončil. (sv.Gregor Naziánsky). Kristus síce odpustil lotrovi, ktorý visel po pravej strane jeho kríža, aby si kvôli svojim hriechom sám nezúfal. Ale odpustil len jemu jedinému. To preto, aby si sa ani ty príliš nespoliehal a pokánie neodkladal na záver života (sv.Augustín). Obrátenie v hodine smrti – to nie je bežný prípad, skôr je to zázrak (sv.Bernard). Tým, čo svoje pokánie posúvajú na koniec života, môže sa prihodiť niečo podobné, ako figovníku, na ktorom Kristus nenašiel žiadne ovocie. Našiel len lístie, a preto ho hneď zatratil. Kto odkladá svoje pokánie, tomu hrozí, že zomrie v hriechoch.
Nespoliehaj sa na zajtrajší deň, ak nevieš, či ti vôbec zostáva nejaká hodina života (sv.Augustín). Boh síce prisľúbil kajúcnikom odpustenie, ale neprisľúbil im zajtrajší deň (sv.Augustín). pokánie ani nemá cenu v čase, keď už sa viac nedá hrešiť.
Vtedy neopúšťaš hriechy ty, ale hriech opúšťa teba (sv.Ambróz). Hriešnik na smrteľnej posteli stráca duchaprítomnosť, lebo ho prepadla smrteľná úzkosť. Čoraz viac trúchli a býva zmätený. Asi tak, ako pocestný, ktorý si po zotmení uvedomí, že šiel nesprávnou cestou. Okrem toho hriešnik už kvôli svojim mnohoročným návykom nemá síl, aby konal pravé pokánie. Asi tak ako človek, ktorý spal príliš dlho, a potom sa už nevie odhodlať vstať. A tak naďalej leží v posteli (sv. Augustín).
Pokánie chorého človeka je vždy choré. Pokánie umierajúceho s veľkou pravdepodobnosťou tiež umiera (sv. Augustín). V dome, ktorý pomaličky chátra, sa nik neodváži prespať. Pritom vo svojom krehkom tele si trúfaš nažívať v smrteľnom hriechu celé týždne, mesiace, ba aj roky ( sv. Vincent Ferrerský). Nehanbime sa vyznať svoje hriechy. Lebo kňaz nemôže za žiadnych okolností prezradiť niečo zo svätej spovede. Láskavo prijíma každého hriešnika. Kto sa však teraz hanbí kňazovi vyznať svoje hriechy, bude raz zahanbený pred celým svetom, a trvale nešťastný. Kňaz nesmie zo svätej spovede prezradiť nič. Ani keby mu hrozili smrťou. Pomyslime na mučenícku smrť sv. Jána Nepomuckého.
Každého hriešnika kňaz láskavo prijíma. Veď aj kňaz je len človek a dobre pozná ľudské slabosti a náklonnosti. Kristus totiž nedaroval kňazskú hodnosť ani anjelovi ani archanjelovi. Ale daroval ju človeku (sv.Ján Chrysostom). Akýsi človek sa raz spovedal z veľmi ťažkých hriechov biskupovi sv. Františkovi Saleskému. Po spovedi sa ho opýtal: „Čo si o mne pomyslíte teraz, keď som sa vám vyspovedal z takých ťažkých hriechov?“ Svätec len krátko odvetil: „Myslím, že si svätý, lebo len svätí vedia takto úprimne vyznať svoje hriechy…“
„Hľa, som proti tebe, hovorí Pán zástupov, vyhrniem ti vlečky na tvár, ukážem národom tvoju nahotu a kráľovstvám tvoju hanbu.“ (Nah 3,5) Veď lepšie je vyznať svoje chyby pred jedným božím sluhom, ktorý s hriešnikom má trpezlivosť, ako sa po celú večnosť hanbiť pred celým svetom (sv. Augustín). Kto sa teraz hanbí vyznať svoje hriechy, v súdny deň vyjde na posmech, nie pred jedným alebo dvoma ľuďmi, ale pred celým svetom (sv. Ján Zlatoústy).
Lebo keď človek niečo tají, Boh to odhaľuje. Keď človek niečo odhaľuje, Boh to práve zakrýva (sv. Augustín). Lepšie je teda vyznať, ako večne horieť. Je to často diabol, kto nás pred spoveďou napĺňa strachom a zahanbením. Keď hrešíme, strach od nás odníma. No len čo máme vyznať svoje hriechy, vracia ho do nás a privádza nás do rozpakov (sv. Ján Zlatoústy).
Kto pri spovedi zamlčí ťažký hriech, lebo sa ho hanbí vyznať, pácha svätokrádež a nedosiahne odpustenie. Aj všetky jeho nasledujúce spovede sú neplatné, kým sa nevyspovedá zo všetkých hriechov, ktoré od poslednej platnej spovede spáchal. Taký človek si komplikuje život a hrozí mu nebezpečenstvo, že zomrie nepripravený. Diabol v tomto prípade koná ako vlk: Vlk chytá ovce za hrdlo, aby nemohli kričať. Podobne to robí aj diabol, keď zapcháva hriešnikom ústa, aby pri spovedi nevedeli vyznať svoje hriechy. So sv. spoveďou je to ako s počítaním. Ak niečo počítame, a už pri prvých číslach preskočíme nejakú cifru, potom je celý výsledok nesprávny a môžeme začať počítať odznova.
Dodatok: Sviatosť zmierenia, alebo sviatosť spovede je znakom prítomnosti Boha, ktorý odpúšťa človeku jeho hriech, zmieruje ho so sebou a uzdravuje dušu, ktorú Boh tak nesmierne miluje. Boh chce vidieť v človekovi život, v jeho duši spásu a byť mu pomocníkom a spoločníkom na životnej ceste. Ako hovorí Písmo: Boh ukazuje cestu hriešnikovi. A na inom mieste: Ty mi ukazuješ cestu života…poučíš ma o ceste po ktorej pôjdem … dáš mi radosť zo spásy….