Je dobré strážiť tajomstvo kráľa, ale slávne je odhaľovať a rozhlasovať Božie skutky.” Tak povedal archanjel Rafael Tobiášovi, keď sa uskutočnilo podivuhodné uzdravenie jeho slepoty.
Skutočne, je hrozné a škodlivé nezachovávať kráľovské tajomstvo, ale mlčať o slávnych Božích skutkoch by bolo veľkou stratou pre dušu. A ja, ktorý som napísal životopis ctihodnej Márie Egyptskej, sa bojím, aby som mlčaním nezatajil božské skutky a pri spomienke na hrozný osud služobníka, ktorý zakopal do zeme od Boha mu danú hrivnu, nemôžem nerozprávať svätú udalosť, ktorá sa ku mne dostala. Ak je táto podivuhodná udalosť u niekoho spochybňovaná, nech sa nedomnieva, že som sa odvážil popísať vec nepravdivú. Vo svätých veciach sa nesmie klamať.
Avšak, nájdu sa takí ľudia, ktorí pri čítaní týchto udalostí budú prekvapení preslávnymi udalosťami a budú považovať tieto zázračné skutky, ktoré konajú ľudia, za nemožné, nech je im Pán milostivý a má na mysli slabosť ľudskej podstaty. A tak začnime rozprávanie o slávnych udalostiach, ktoré sa stali v našom pokolení. ” »V jednom palestínskom kláštore v blízkosti Cezareje žil starec, ktorý sa vyznačoval zbožným životom a múdrosťou slova, a už od svojej mladosti žil v mníšskej askéze. Volal sa Zosima. Prešiel všetky stupne mníšskeho života a dodržiaval všetky pravidlá predpísané najväčšími askétmi. Aj keď ich všetky plnil, neprestal sa poučovať v božských slovách, a to aj keď sa uberal k spánku, tak pri vstávaní, pri práci, pri jedle (možno ak nazvať jedlom to, čo jedol v nepatrnom množstve), a bez ustania spieval posvätné piesne a hľadal poučenie vo svätých knihách. Ako mládenec bol daný do kláštora, kde usilovne žil v pôstoch do svojich 53 rokov. Ale potom si začal v myšlienkach nahovárať, že už dosiahol plnej dokonalosti a nepotrebuje pokračovať v sebazdokonaľovaní. Pýtal sa sám seba: “Nájde sa na zemi mních, ktorý ma môže poučiť a dať príklad takejto zdržanlivosti, ktoré by som neokúsil? Nájde sa na púšti človek, ktorý by ma predstihol?” Pri týchto úvahách sa mu zjavil anjel a povedal mu: „Zosim ! Ty nemáš tak zlú askézu, ak meriame podľa síl človeka. Nie je však žiadneho spravodlivého u ľudí. Existuje askéza, ktorú nepoznáš a ktorá je ťažšia ako tá, ktorú si prešiel ty. Aby si poznal, koľko existuje iných vyšších ciest, ktoré vedú k spáse, odíď zo svojej krajiny, ako kedysi najslávnejší patriarcha Abrahám, a choď do kláštora, ktorý leží pri rieke Jordán! ” Zosim poslúchol a šiel.
Vydal sa k Jordánu, nasledujúc anjela, až dorazil do tohoto kláštora. Sotva zabúchal na bránu kláštora, otvoril mu mních, vrátnik, a ten ho hneď ohlásil igumenovi. Igumen pozval starca k sebe. Zosim pred ním urobil obvyklú mníšsku poklonu a prosbu o požehnanie. Igumen sa ho spýtal: “Odkiaľ si, brat, a prečo si prišiel k nám, chudobným starcom?” Zosim odvetil: “Odkiaľ som prišiel, o tom sa netreba šíriť. Prišiel som, otče, aby som hľadal, čo môže priniesť duši úžitok, lebo som počul o vás veľa veľkého a chvályhodného, čo povznáša dušu k Bohu.” Igumen mu povedal: “Jedine Boh môže uzdraviť slabosť duše. Nech vedie teba aj nás po svojej ceste na prospech duše, ale človek človeka nemôže zdokonaľovať, ak nejde on sám do seba a nekoná tak nepretržite s Božou pomocou namáhavé duchovné dielo. A tak, ak ťa viedla láska ku Kristovi, aby si navštívil nás, biednych starcov, zostaň u nás, ak chceš. Dobrý pastier, ktorý dal svoju dušu pre našu spásu, nech zošle na nás všetky milosti Svätého Ducha! ” Po týchto slovách sa Zosimovi igumen poklonil, prosil ho o modlitby a požehnanie, a zostal v kláštore.
Tu videl starcov, ktorí žiarili cnosťami a zbožnosťou, a s horúcim srdcom slúžili Pánovi nepretržitým spevom, celonočnou modlitbou a vyčerpávajúcim pôstom. Na perách mali slová žalmov, nikdy nebolo počuť nevhodné slová, nič nevedeli o honbe za dočasnými statkami a poctami sveta. Chovali len jednu stálu túžbu: umŕtviť vlastné telo. Hlavným a každodenným pokrmom im bolo Božie slovo a telo sýtili len chlebom a vodou, ako každému kázala láska k Bohu. Uvidiac to Zosim , rozhodol sa priblížiť k takému asketickému životu. Priblížili sa dni svätého Veľkého pôstu. Brána kláštora bola zatvorená a otvárala sa len vtedy, ak bol niekto vyslaný zariadiť niečo v záležitostiach kláštora. To miesto bola pravá púšť. Svetskí ľudia nielen že sem neprichádzali, ale ani nevedeli o tomto obydlí Monache. V kláštore bolo zvykom (a práve kvôli tomu sem Boh Zosima priviedol), že v prvý týždeň Veľkého pôstu po liturgii, keď všetci prijali najčistejšie Telo a Krv Pána, pojedli niečo málo pôstneho jedla, a potom sa opäť zhromaždili v chráme. Tu po vrúcnej modlitbe na kolenách a mnohých veľkých poklonách, udeľoval jeden starec druhému odpustenie. Každý s poklonou prosil igumena o požehnanie pre asketický život pútnický, ktorý ho teraz čakal. Potom sa otvorila brána kláštora a za spevu žalmov: “Pán je svetlo moje a spása, koho sa mám báť? Pán je ochrancom života môjho, koho by som sa desil?” mnísi prekročili Jordán a vyšli na púšť.
V kláštore zostal jeden alebo dvaja starci, nie snáď na ochranu majetku – ukradnúť nebolo čo – ale aby chrám nezostal bez bohoslužieb. Každý z pútnikov si vzal so sebou trochu jedla, koľko podľa vlastnej telesnej potreby mohol alebo chcel. Jeden vzal kúsok chleba, druhý olivy, datle alebo vo vode namočenú pšenicu. Niektorí si nebrali nič, okrem odevu na tele, a živili sa, až ich hlad donútil, trávou rastúcou v pustatine. Za Jordánom sa pútnici rozišli rôznymi smermi čo najďalej, aby nevedeli jeden o druhom, ako sa kto postí a ako asketicky žije. Ak jeden videl, že druhý ide smerom k nemu, obrátil sa v opačnú stranu a pokračoval vo svojom živote v osamelosti pri ustavičnej modlitbe a jedol len v určitú dobu malé sústo jedla.
Tak strávili na púšti celý Veľký pôst a vracali sa do kláštora týždeň pred Vzkriesením Kristovým, na nedeľu (Kvetnú), kedy cirkev s ratolesťami slávnostne oslavuje sviatok ratolestí. Nikto sa nepýtal druhého, čím sa na púšti zaoberal a aký asketický zápas podstúpil; každý si priniesol plody svojej askézy a mal za svedka len svoje svedomie. Taký bol poriadok Prijordánskeho kláštora. Tiež Zosim si teda vzal trochu jedla s ohľadom na slabosť tela a šaty, ktoré nosil stále, a prekročil rieku Jordán. Blúdil po púšti, konal svoje modlitebné dielo a zdržiaval sa jedla, ako len mohol. Kde ho zastihla noc, tam na chvíľu zasadol a zaspal, avšak vzápätí zrána sa prebúdzal a pokračoval vo svojej námahe. Šiel stále hlbšie a hlbšie do púšte, či tam nenájde nejakého askétu, ktorý by ho mohol poučiť. Išiel dvadsať dní. Raz sa zastavil, obrátil sa na východ a začal spievať šiestu hodinku s modlitbami. Spieval totiž v priebehu svojej askézy každú hodinku a modlil sa. Pri speve uvidel po pravej strane akoby tieň ľudského tela. Zľakol sa a domnieval sa, že je to diablovo mámenie; začal teda na sebe robiť znamenie kríža. Akonáhle strach pominul a modlitba bola skončená, obrátil sa smerom, kde zazrel tieň, a uvidel púšťou kráčať nahého človeka, spáleného slnkom do čierna, so zvyškami vlasov bielymi ako vlna, ktoré splývali na ramená. Zosima sa s radosťou vydal k nemu. Po celú dobu ešte nezbadal ani človeka ani živočícha. Akonáhle tá osoba z diaľky videla, že sa k nej Zosima blíži, dala sa na útek do vnútra púšte. Zosima potom, zabudnúc na svoju starobu a na únavu z cesty, pustil sa za ňou, aby ju dohnal. Osoba sa rýchlo vzďaľovala a Zosima teda zrýchlil krok, lenže sa čoskoro kvôli únave zastavil pri akomsi vyschnutom koryte potoka a s plačom zvolal: “Prečo ty, služobníkovi nášho Boha, kvôli ktorému hľadáš spásu na púšti, prcháš predo mnou, hriešnym starcom? Počkaj na mňa , nehodného a slabého; zastav sa, pomodli sa za mňa a pre Pána Boha, ktorý nikým nepohŕda, daj mi požehnanie! “
Utekajúci sa zastavil a bez toho aby sa otočil ku starcovi, volal: “Abba Zosim! Odpusť mi kvôli Bohu, že nemôžem prísť k tebe a ukázať sa ti! Som žena, a ako vidíš, som nahá a nemám nič, čím by som prikryla nahotu svojho tela. Ak chceš mne, hriešnej a biednej, venovať svoju modlitbu a dať požehnanie, hoď mi sem svoj plášť, aby som sa mohla zahaliť. Až potom sa môžem obrátiť k tebe pre požehnanie a požiadať o tvoju modlitbu! ” Akonáhle Zosim počul svoje meno z úst tej, ktorá ho ešte nikdy nevidela a nikdy nič o ňom nepočula, zmocnil sa ho strach a úžas. Pomyslel si: “Keby nemala dar jasnovidectva, nemohla by ma volať menom.” Rýchlo splnil jej želanie, sňal zo seba svoj starý plášť, obrátil sa k nej chrbtom a hodil jej ho. Vzala odev, zahalila sa, nakoľko bolo možné zakryť nahotu. Potom sa obrátila k Zosimovi s týmito slovami: “Čo ťa to napadlo, abba Zosim, chcieť vidieť mňa hriešnu ženu? Čomu by si sa mohol odo mňa poučiť, a prečo si neľutoval síl a vydal sa na tak úmornú cestu?”
Zosim pred ňou padol na zem a prosil, aby mu dala požehnanie. Rovnako tak ale prosila aj žena. Dlho prosili jeden druhého o požehnanie. Bolo počuť stále len jedno slovo: “Požehnaj!” Po chvíli povedala starcovi: “Abba Zosim ! Tebe náleží dať požehnanie mne a vykonať modlitbu, lebo si poctený kňazskou hodnosťou a mnoho rokov stojíš pred svätým oltárom a vykonávaš Božské Tajomstvá.” Tieto slová vzbudili v starcovi ešte väčšie zľaknutie. Povedal jej, sotva strachom dýchajúc: “Duchovná matka! Ty si sa z nás dvoch viacerých priblížila k Bohu a umŕtvila telesnú slabosť. Boží dar sa prejavuje na tebe mocnejšie než na ostatných. Nikdy si ma nevidela, ale nazývaš ma menom a vieš, že som kňazom. Preto bude lepšie, ak dáš ty mne požehnanie, kvôli Bohu, a povieš svoju svätú modlitbu. ” Dojatá neústupnosťou starca, dala mu požehnanie týmito slovami: “Blahoslovený Boh, ktorý si želá spásu všetkých ľudí!” Zosima odpovedal: “Veru” a obaja vstali. Tú sa opýtala starca: “Človeče Boží! Prečo si chcel navštíviť mňa, (duchovne) obnaženú, neozdobenú ani jedinou cnosťou? Lež priviedla ťa blahodať (milosť) Svätého Ducha, aby – až to bude nutné – vykonal si jednu službu, potrebnú pre moju dušu. Najprv však povedz mi, otče, ako žijú teraz kresťania a ako dobre sa darí svätým cirkvám Božím! “ Zosima odvetil: “Na vaše sväté modlitby daroval Boh Cirkvi pokoj. Ale vyslyš prosby nehodného starca a pomodli sa k Pánovi za celý svet a za to, aby moje putovanie na púšti nezostalo bez úžitku.
Ona povedala: “Skôr ty, abba Zosim , ktorý máš posvätnú hodnosť kňaza, sa za mňa a za všetkých pomodli, lebo k tomu si povolaný. Ale keďže som povinná poslušnosťou k Pravde, ochotne z čistého srdca vyplním tvoju vôľu.” Po tých slovách sa obrátila k východu, pozdvihla oči nahor a vystrela ruky. Začala sa modliť, ale tak ticho, že som nepočul a nepostrehol slov tej modlitby. Chvel som sa a mlčky stál, len pokyvujúc hlavou. Boh mi je svedkom! Po chvíli som vzhliadol a uvidel, ako sa vzniesla na lakeť od zeme, takže stála vo vzduchu a modlila sa.
Keď som to zbadal, roztriasol som sa strachom, padol na zem a nemohol zo seba dostať nič iné, ako: “Pane, zmiluj sa!” Tú zaváhala myseľ Zosima, či to nie je duch alebo prízrak, ktorý ho zvádza ku klamu. Avšak svätica pozdvihla starca a povedala: “Zosim, prečo ma tvoje myšlienky považujú za prízrak, prečo si myslíš, že som duch, ktorý ťa chce oklamať. Prosím ťa, blažený otče, ver, že som hriešna žena, očistená len svätým krstom. Nie som duch, ale hlina, prach, popol. Som telo, ktoré nemôže ani pomyslieť na to, aby bolo duchom. “
Po týchto slovách sa prežehnal a pokračovala: “Kiež nás zbaví Boh od Zlého i jeho osídiel, pretože veľké sú jeho úklady proti nám!” Keď počul starec tieto slová, padol jej k nohám a s plačom zvolal: “V mene nášho Pána Ježiša Krista, pravého Boha, narodeného z Panny, pre ktorého si ty skrze (askézu) nahoty umŕtvila svoje telo, zaprisahám ťa, aby si nič netajila predo mnou, a rozprávala mi o svojom asketickom živote; tým predsa urobíš zjavnú Božiu veľkosť. Kvôli Bohu mi povedz všetko, nie pre samochválu, ale aby si ma poučila, hriešneho a nehodného! Verím v svojho Boha, pre ktorého tu ty žiješ, že mi dal vypraviť sa do tejto púšte práve kvôli tomu, aby Boh oslávil svoje skutky.Nie je v našich silách, aby sme sa vyhýbali Božím cestám. Keby sa Bohu nepáčilo, aby si sa ty a tvoja askéza stali známymi, nebol by mne ukázal teba a neposilňoval by ma pri tak ďalekej ceste púšťou. “
Dlho ju Zosim presviedčal týmito a inými slovami, ale ona ho pozdvihla a povedala. “Odpusť mi, svätý otče, hanbím sa rozprávať o svojom hnusnom živote. Keď však si už videl moje nahé telo, obnažím i svoju dušu, a potom spoznáš, koľko je v nej hanebnosti a ohavnosti. A ako si podotkol, nebudem sa chváliť, pretože nemám čím, ja diablom vyvolená nádoba! Ak začnem však rozprávať o svojom živote, budeš musieť zakryť svoje oči, zapchať si uši a utečieš odo mňa ako od jedovatého hada. Tvoj sluch neznesie výklad o mojej spustnutosti. Poviem všetko a nič zo svojich hriechov nezamlčím. Zaprisahám ťa však, aby si – až spoznáš môj život – nezabudol sa za mňa neustále modliť, aby som našla milosť (pred Bohom) v súdny deň. ” “Svätý otče! Narodila som sa v Egypte. Vo veku 12 rokov, keď ešte boli nažive moji rodičia, zriekla som sa ich lásky a odišla do Alexandrie. Tam som stratila svoju panenskú čistotu a začala sa neodolateľne a nenásytne oddávať smilstvu. Na to nemôžem ani teraz pomyslieť bez hanby ani dopodrobna sa o tom šíriť. Poviem to len krátko, aby si poznal moju neskrotnú vášeň. Sedemnásť rokov, možno aj viac, som páchala smilstvo s každým, a to nie kvôli darom alebo platu. Od nikoho som nič nebrala, ale lákala ich, aby ku mne chodili zadarmo a ukájali moju vášeň. Nemysli, že som bola bohatá, a preto že som nič nebrala. Nie, žila som v chudobe, často som hladná priadla kúdeľ, ale tým viac som prahla ponoriť sa ešte hlbšie do bahna nerestí. Videla som zmysel života len v telesnej vášni. Raz pri žatve som spozorovala, že mnoho Egypťanov a Lýbijčanov putuje k moru. Pýtala som sa jedného z nich, kam sa títo ľudia ponáhľajú? Odpovedal mi, že do Jeruzalema na sviatok pozdvihovania uctievaného a oživujúceho kríža, ktorý mal čoskoro nastať. Zachcelo sa mi plaviť sa tam s nimi; nie však kvôli Jeruzalemu ani kvôli sviatku; chcela som ísť preto, – odpusť mi, môj otče! – že by tam okolo mňa bolo dosť ľudí holdujúcich vášni. Na moju otázku, či ma vezmú so sebou, mi odpovedali, že ak mám peniaze a jedlo, nikto tomu nebude brániť. Povedala som mu: “Nie, brat, nemám peňazí ani jedlá, ale napriek tomu pôjdem a sadnem si s nimi na loď. Však oni mi dajú jesť. Ako odmenu im dám svoje telo.”
Povedala som ti, otče Zosim, aby si ma nenútil rozprávať o mojej nehanebnosti. Boh je svedok, bojím sa, že svojimi slovami dá zašpiniť samotný vzduch. ” Zosim v ustavičnom plači zavolal: “Hovor, matka moja, hovor! Pokračuj vo svojom poučnom rozprávaní!” Pokračovala: “Stretla som sa s mladíkom, ktorý keď počul moju nehanebné reč, zasmial sa a odišiel preč. Ja potom som zahodila praslicu, ktorú som mala pri sebe a ponáhľala sa k moru. Preletela som zrakom cestujúcich a spozorovala som medzi nimi desať či viac ľudí, ktorí stáli na brehu. boli mladí a zdalo sa, že sem prišli za zábavou. Ostatní boli už na lodi. Bez studu a hanby, ako obyčajne, som pristúpila k nim, a povedala: “Vezmite ma so sebou, budem vám po vôli!” smiali sa týmto a podobným slovám, ale keď videli moju povoľnosť, vzali ma na loď a my sme odplávali. Ako ti vykresliť, človeče Boží, čo bolo ďalej?
Ktorý jazyk, ktorý sluch znesie vyrozprávať o odporných skutkoch, ktoré som páchala na lodi po dobu cesty: zvádzala som ich k hriechu aj proti ich vôli a nebolo ohavných skutkov, ktoré by som neurobila. Ver, otče, dnes žasnem, ako more strpelo takú zvrátenosť, ako to, že krajina neotvorila priepasť a nepohltila ma živú do pekla za zvedenie toľkých ľudí! Myslím si však, že Boh čakal na moje pokánie a nechcel smrť hriešnika, ale zhovievavo čakal na moje obrátenie.
Tak som dorazila do Jeruzalema a všetky dni, až do sviatku, plynuli ako predtým, ak nie ešte horšie. Nielen, že som sa neuspokojila s mladíkmi, ktorí boli so mnou na lodi, ale lovila som k smilstvu i miestnych obyvateľov a cudzincov. Nadišiel sviatok pozdvihovania uctievaného kríža a ja ako obyčajne som sa vydala zvádzať mládež. Uvidela som však, ako skoro ráno sa všetci ponáhľajú do chrámu. Pripojila som sa k nim a vstúpila s ostatnými do predsiene chrámu v čase, keď sa práve blížila hodina pozdvihovania ctihodného kríža Pána. Snažila som sa s ľudom dostať až do chrámu. Chcela som sa pretlačiť, ale zástup ma vytesnil mimo. Neskôr s veľkou námahou som sa, ja biedna, predrala až k dverám chrámu. Všetci bez prekážky vstupovali dovnútra, ale mne to nedovolila akási Božia sila. Znovu som sa pokúšala vstúpiť, ale opäť som bola odhodená mimo, až som zostala v predsieni jediná (zo svojej skupiny).
Premýšľala som, čo sa to stalo, pripisovala som to mojej ženskej slabosti, a ešte raz som sa vtlačila do nového prúdu ľudí, za pomoci lakťov sa pokúšala predrať medzi ľuďmi do chrámu, ale môj pokus vyznel naprázdno ako minule. Už sa dotýkala moja hriešna noha prahu, všetkých prijímal chrám bez prekážok, len mne jedinej nebolo dovolené vstúpiť. Keď sa moja noha dotkla chrámového prahu, bola som zastavená. Akoby tam bola schválne postavená silná vojenská stráž, tak pevne mi neznáma sila bránila dostať sa dovnútra. A hľa, zase som sa ocitla späť v predsieni. Trikrát, snáď štyrikrát som napla všetky sily, avšak nemala som úspech. Unavená, nemohla som sa už vtlačiť do zástupu vstupujúcich, celé telo ma bolelo od tlačenice.
V zúfalstve a s hanbou som ustúpila a zostala stáť v kúte predsiene. Keď som sa trochu spamätala, premýšľala som, z akého dôvodu mi nie je dovolené uvidieť oživujúce drevo kríža Pána. Svetlo spasiteľnej múdrosti, Božej spravodlivosti, ktoré osvecuje duševný zrak, dotklo sa môjho srdca a ukázalo mi, že sú to moje odporné skutky, ktoré mi bránia vstúpiť do chrámu. V tej chvíli som začala horko plakať, s nárekom sa biť do pŕs a vzdychať z hĺbky srdca. Stála som v predsieni a plakala. Zrazu som zdvihla oči a uvidela na stene ikonu presvätej Bohorodičky. Obrátila som k nej svoje telesné i duševné oči a zvolala: “Vládkyňa, Panna, ktorá si telesne porodila Boha – Slovo! Viem a som hlboko presvedčená, že nebudem ti môcť vzdať česť a chválu, ja nečistá a poškvrnená; som nehodná hoci len hľadieť na tvoju ikonu Vždy panny, čistej telom i dušou. Spravodlivé je, že sa tvoja panenská čistota štíti mňa, a zavrhuje ma, neviestku. Počula som však, že Boh z teba narodený sa preto vtelil, aby pozval hriešnikov k pokániu. Príď na pomoc mne, ktorú všetci zavrhli! Rozkáž, aby mne nebolo bránené vstúpiť do chrámu, ale dopraj mi, aby som uvidela uctievané drevo, na ktorom bol telesne ukrižovaný ten, ktorý sa z teba narodil a prelial svoju svätú krv za vyslobodenie hriešnikov aj za moje hriechy! rozkáž, Vládkyňa, aby sa aj pre mňa, nehodnú, otvorila brána chrámu, a mohla som sa pokloniť božskému krížu! Buď mojou vernou vodkyňou k svojmu Synovi, aby som naďalej neznečisťovala svoje telo nečistotou smilstva, no aby som pri pohľade na drevo kríža, zriekla sa sveta i so slasťou, a kráčal až tam, kam povedieš ma ty, vodkyňa na ceste spásy! “
Tak som to povedala. Po tejto modlitbe som náhle pocítila, že som bola vypočutá. S ľútosťou a vierou a v nádeji na milosrdenstvo Božie, akoby niečím povzbudená, pohla som sa s tohto miesta, kde som sa modlila, vtlačila sa opäť do zástupu, ktorý prúdil do chrámu. Teraz ma nikto nevytlačil a nič mi nebránilo vstúpiť do dverí chrámu. Zmocnil sa ma strach a úžas a celá som sa chvela. Bez námahy som prešla vchodom, ktorý mi bol predtým uzavretý, vstúpila do svätého chrámu a stala sa hodnou uvidieť oživujúce Drevo. Pochopila som Božie tajomstvo, že Boh nezavrhuje kajúce duše. Padla som na zem a poklonila sa ctihodnému krížu a s chvením ho pobozkala.
Potom som vyšla z chrámu, pristúpila k obrazu mojej Vodkyne – Bohorodičky, padla na kolená a pred jej svätú ikonu, takto sa modliac: “Milujúca Vládkyňa Bohorodička, neopúšťaj ma! Nezošklivila sa ti modlitba mňa nehodnej. Sláva Bohu, ktorý na tvoj príhovor prijíma pokánie hriešnikov. Je čas splniť daný sľub. Buď mi vodkyňou. Uveď ma na cestu pokánia.”
Ešte som ani neskončila modlitbu, a v tom akoby z diaľky som počula hlas: “Prekročíš Jordán, nájdeš blažený pokoj.” Okamžite som uverila, že tento hlas bol určený pre mňa a s plačom som zvolala: “Pani, Bohorodička, neopúšťaj ma, poškvrnenú hriešnicu, ale pomáhaj mi.” Hneď nato som vyšla z chrámovej predsiene a rýchlo sa pobrala vpred. Ktosi na ceste mi dal tri mince. ” Vzala som peniaze, kúpila si tri chleby a pýtala som sa predávajúceho, kadiaľ vedie cesta k Jordánu. Dozvediac sa, ktorou bránou mesta sa tam dostanem, bežala som a nepretržite plakala. Celý deň som išla a cestou sa pýtala ako ďalej, až okolo tretej hodiny, kedy som uvidela svätý kríž Krista na obzore, už pri západe slnka, som sa zastavila pri chráme svätého Jána Krstiteľa pri rieke Jordán.
Pomodlila som sa v chráme, zostúpila k Jordánu a umyla si touto svätou vodou ruky i tvár. Vrátila som sa potom do chrámu a prijala najčistejšie a oživujúce Kristovej Tajomstvá. Potom som zjedla polovicu jedného chleba, napila sa vody z Jordánu a zaspala na zemi. Skoro ráno som našla malý čln, preplavila sa na druhý breh a znovu sa obrátila k svojej Vodkyne Bohorodičke s modlitbou, aby ma – ako ona sama bude chcieť – chránila. Tak som sa ocitla na púšti, kde putujem do dnešného dňa a očakávam spásu, ktorú mi dáva Boh v telesnom aj duševnom utrpení. “
Zosim sa opýtal: “Koľko rokov, pani, uplynulo od tej doby, čo si sa tu v tejto púšti usídlila?” Ona odpovedala: “Mám zato, že je tomu 47 rokov, kedy som opustila svätej Mesto.” Zosim sa spýtal: “A odkiaľ berieš jedlo, matka?” Ona odpovedala: “Keď som prekročila Jordán, mala som dva a pol chleba. Zakrátko však stvrdli, boli ako kameň a ja som ich po kúskoch jedla niekoľko rokov.” Starec: “Ako si mohla bez úhony prežiť tak dlhú dobu? Žiadne pokušenie ťa netrápilo?” Ona: “Otče Zosim, bojím sa odpovedať na tvoju otázku. Ak začnem spomínať na všetky tie súženia, ktoré som musela vytrpieť kvôli myšlienkam, ktoré ma mučili, bojím sa, aby ma znovu nezachvátili.”
Zosima: “Pani, nič nevynechávaj zo svojho rozprávania, lebo preto som ťa prosil, aby som poznal všetky podrobnosti tvojho života.” Odpovedala: „Ver mi, otče Zosim, že 17 rokov som prežila v tejto púšti za ustavičných bojov s chorobnými vášňami ako v zápase s divými šelmami. Keď som sa chystala k jedlu, snívala som o mäse a rybách, aké som jedla v Egypte. Mala som chuť piť svoje milované víno. Keď som bola vo svete, pila som veľa vína, ale tu som často nemala ani obyčajnú vodu. Hynula som smädom a kruto ma trápil hlad. Niekedy prichádzalo ešte niečo horšie – zmocňovala sa ma nesmierne mučivá túžba spievať oplzlé piesne, na ktoré som bola zvyklá. Ako by som ich priamo počula. Tu som prelievala slzy, bila sa do pŕs a spomínala na sľuby, ktoré som dala, keď som odchádzala na púšť. V duchu som zastala pred ikonou svojej Vodkyne, najčistejšej Bohorodičky , a s plačom ju prosila, aby odohnala odo mňa myšlienky, ktoré trýznili a miatli moju dušu. Tak dlho som plakala, silno sa bila do pŕs, až sa naplnila miera pokánia, a ja som uvidela svetlo rozlievajúce sa všade okolo mňa, a búrku vystriedala veľká tíšina. Ako mám, otče, vypovedať smilné myšlienky, ktoré ma ovládali? Odpusť, otče! Žiar vášne sa vo mne rozhorel, celú ma spaľoval a núkal k slasti.
Akonáhle na mňa prišli také pokušenia, padla som na zem, polievala ju slzami a akoby videla, že predo mnou stojí samotná moja Vodkyňa (Matka Božia), súdi moje prestúpenie zloženého sľubu a hrozí mi ťažkými mukami. A neustávala som deň a noc, ak nebolo dokonané pokánie a neožiarilo ma blažené svetlo, odháňajúce temné myšlienky a zmätenia. Potom som zdvihla oči k svojej nebeskej istote a vrúcne som ju prosila o pomoc v mojom utrpení na púšti, a skutočne, ona mi pomohla a zdvihla k pokániu. Tak som strávila na púšti prvých 17 rokov v ustavičnom utrpení. Temnota nasledovala temnotu, bieda a pokušenia boli všade okolo. A potom, až do tejto chvíle je Bohorodička vo všetkom mojou pomocníčkou a učiteľkou.
Zosim sa opýtal: “Či si vskutku nepotrebovala jedlo a odev?” Svätica odvetila: “Keď mi došli chleby, živila som sa po celých 17 rokov len rastlinami, tým, čo sa dalo nájsť na púšti. Šaty, ktoré som mala na sebe pri prechode cez Jordán, starobou sa rozpadli. Veľa mi bolo dané vytrpieť kvôli horúčave, keď ma spaľoval žiar, alebo zimou, keď som sa triasla chladom. Častokrát som padla na zem ako mŕtva a ležala tak dlho, až som prestála nespočetné telesné i duševné biedy a pokušenia. Ale od tej doby až dodnes Božia moc nepochopiteľne a rôznorodo ma chránila; pretvorila moju hriešnu dušu i moje ponížené telo, a teraz už len spomínam na skorší nedostatok a nachádzam pre seba nevyčerpateľný pokrm v nádeji na spásu. Živím sa a pokrývajúc všemocným Božím slovom, ktoré je mi všetkým, lebo “nie iba chlebom je človek živý, ale všetkým slovom Božím. ” Tí, čo sú bez prístrešia, skalou sa oblečú, a tí, ktorí vyzliekli zo seba hriešny oblek, nemajú útulku a ukrývajú sa v skalných jaskyniach.”
Keď som spomínala, od akého zla a od koľkých hriechov ma Hospodin vyslobodil, nachádzala som v tom nevyčerpateľný pokrm. Akonáhle abba Zosim počul, že naspamäť cituje slová svätého Písma z Mojžiša, prorokov a žaltára, opýtal sa ctihodnej, kde sa naučila žalmom a iným knihám. S úsmevom mu odpovedala: “Ver mi, človeče Boží, že som od chvíle môjho prechodu cez Jordán nevidela iného človeka než teba. Ani zviera ani nič živého som nevidela. Knihám som sa pred tým neučila, z žiadnych úst som nepočula čítanie alebo cirkevný spev . Či slovo Božie, živé a tvorivé, nenaučí človeka každému poznaniu?
Ono stále a stále osvecuje rozum a preniká až do mňa, o ktorej svet nič nevie. Lež to stačí; dosť už som ti povedala o svojom živote. Ako som začala, tým tiež skončím: zaprisahám ťa pri vtelení Božieho Slova: Modli sa, svätý otče, za mňa, veľkú hriešnicu! ” Tak to povedala. Starec sa jej vrhol k nohám a so slzami zvolal: “Požehnaný Boh, ktorý robí veci veľké a strašné, podivuhodné a slávne, ktorých niet počtu. Požehnaný Boh, ktorý mne ukázal, ako sa odmeňuje tým, ktorí sa ho boja! Vskutku, Pane , neopúšťaš tých, ktorí sa k tebe utiekajú! “
Svätica nedovolila, aby sa jej starec klaňal a povedala: “Zaprisahám ťa, svätý otče, pri Ježišovi Kristovi, našom Bohu a Spasiteľovi, nikomu nehovor, čo si odo mňa počul, kým ma Boh nezoberie zo zeme: Teraz choď v mieri! Zasa ma za rok uvidíš, ak nás bude chrániť Božia milosť. Splň však pre Boha to, začo ťa prosím: Budúceho roka v pôste neprechádzajte cez Jordán, ako je vaším zvykom v kláštore ! ” Zosim sa začudoval tomu, že aj kláštorský poriadok je jej známy, hoci sa o tom nezmienil ani slovom, a tak len povedal: “Sláva Bohu, ktorý odmeňuje tých, ktorí ho milujú!”
Ona pokračovala: “Tak, svätý otče, zostaň v kláštore, ako ti hovorím, pretože nebudeš môcť odísť, aj keby si chcel. Keď bude svätý a veľký štvrtok, deň Kristovej tajomnej večere, vezmi do svätej nádoby, na to určenej, oživujúce Telo a Krv Božiu, prines mi ich na váš breh Jordánu tam, kde začína púšť. Tam na mňa čakaj, aby som mohla prijať sväté Dary /Eucharistiu/! Veď už od tých čias, kedy som pred prekročením Jordánu prijímala v chráme Jána Krstiteľa, dodnes som neokúsila svätých Darov. Teraz po tom túžim celým srdcom. Tiež potom nezabudni moju prosbu a určite mi prines oživujúce a božské Tajomstvá v tú istú hodinu, kedy Pán urobil svojich učeníkov účastníkmi svojej svätej večere.
Otcovi Jánovi, igumenovi kláštora, v ktorom žiješ, povedz: “Dávaj pozor na seba aj na svoje stádo, v mnohom sa musíte polepšiť, ale nehovor mu to hneď, ale až ti Boh ukáže! ” Po týchto slovách znova poprosila starca, aby sa za ňu modlil, a vzdialila sa do vnútra púšte. Zosim sa poklonil až do zeme a bozkával na slávu Božiu to miesto, kde stáli jej nohy, a hneď sa vydal na cestu späť, chválil a velebil Krista, nášho Boha. Do kláštora dorazil v deň, keď sa obyčajne vracali ostatní bratia. O tom, čo videl, pomlčal, lebo nesmel rozprávať; v duši však prosil Boha, aby mu dal ešte raz príležitosť uvidieť drahú tvár asketickej ženy. Keď opäť započal prvý týždeň Veľkého pôstu, všetci bratia, ako predpisoval kláštorný poriadok, sa pomodlili a za spevu vyšli na púšť. Len Zosim, ktorý ochorel, musel zostať v kláštore. Tu si spomenul na prorocké slová svätice: “Nebudeš môcť odísť, aj keby si chcel!” Keď po niekoľkých dňoch choroba ustúpila, zostal už v kláštore. Akonáhle sa pred strastným týždňom vrátili bratia a priblížil sa deň pamiatky tajomnej večere, urobil všetko, čo mu bolo prikázané. Vložil do malého kalíška najčistejšie Telo a Krv Krista nášho Boha, vzal do košíka niekoľko sušených fíg a datlí, trochu pšenice namočenej vo vode, a vyšiel za neskorého večera z kláštora. Sadol si na breh Jordánu a čakal na príchod ctihodnej. Svätica dlho neprichádzala. Abba Zosim nespúšťal zrak a neustále sa pozeral smerom k púšti, neuvidiac snáď tú, po ktorej toľko túžil. Povedal si: “Môže byť, že nie som hoden, aby prišla ku mne, alebo už sem prišla skôr, a keď ma nezastihla, vrátila sa späť.
Pri tých myšlienkach sa rozplakal, vzdychol, zdvihol oči k nebu a začal sa modliť: “Nezbavuj ma, Vládca, tej blaženosti znovu uvidieť tú tvár, ktorú som už raz bol hoden uvidieť!” Zrazu ho napadlo niečo iné: “Aj keď svätica príde k Jordánu, nie je tam loďka, ktorá by ju previezla ku mne, nehodnému. Beda mne, hriešnemu, beda! Prečo som pripravený o blaho stretnúť sa s ňou?” Ako tak starec uvažoval, už prichádzala ctihodná k rieke. Keď ju Zosim i uvidel na druhej strane Jordánu, s radosťou vstal a ďakoval Bohu. Ešte sa nezbavil myšlienky, že neprejde Jordán, keď uvidel, že svätica, ožiarená svitom luny, prekrižovala rieku znamením kríža, zostúpila z brehu na vodu a kráčala k nemu rýchlo po vode ako po pevnej zemi. Keď to udivený Zosim videl, chcel sa pokloniť, ale svätica, ktorá práve bola uprostred rieky, mu to zakázala, volajúc: “Čo to robíš, abba? Veď si kňaz a nesieš božské Dary!” Starec poslúchol. Svätica vystúpila na breh a poprosila ho o požehnanie. Užasnutý podivuhodným videním rozochvene zvolal: “Vskutku Boh vypĺňa svoje sľuby a robí podobných sebe tých, ktorí sa očisťujú, ako je to len pre smrteľníkov možné! Sláva tebe, Kriste, náš Bože, ktorý si mi, skrze svoju služobnicu, ukázal, ako som ešte vzdialený dokonalosti! “
Potom svätica poprosila, aby prečítal symbol viery a modlitbu Pána, a nato prijala najčistejšie a oživujúce Kristove Tajomstvá, a ako býva mníšskym zvykom, pobozkala starca. Potom vystrela ruky k nebu a so slzami zvolala: “Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo oči moje videli tvoje spasenie!”
Potom sa obrátila k starcovi a povedala: “Prosím ťa, otče, neodopri vyplniť ešte jedno moje želanie: Teraz choď do svojho kláštora a budúci rok príď k tomu istému vyschnutému potoku, kde si sa so mnou zhováral prvýkrát. Príď, pre Boha, a znovu ma uvidíš. Tak to chce Boh. ” Svätý starec jej odpovedal: “Keby to bolo možné, chcel by som chodiť za tebou stále a vidieť tvoju jasnú tvár. Prosím ťa, vyplň ty zase moju prosbu: okús trochu jedla, ktoré som priniesol!” Ukázal, čo priniesol v košíku. Svätica sa dotkla končekmi prstov pšenice, vzala tri zrnká, dala ich do úst a povedala: “To stačí. Milosť duchovného pokrmu, ktorý chráni dušu nepoškvrnenú, ma nasýti. Znovu ťa prosím, svätý otče, modli sa za mňa k Pánovi a spomínaj na mňa, biednu! ” Starec sa znovu poklonil až do zeme a prosil o jej modlitby za Cirkev, za cisára a za seba samotného. Potom sa s ňou so zármutkom rozlúčil, lebo ju nesmel dlhšie zdržiavať. Aj keby chcel, nemal sily, aby ju zadržal. Svätica znovu požehnala Jordán znamením kríža, a ako prišla, tak zase prešla rieku ako po súši. Potom zmizla v tme púšte.
Starec sa vrátil do obydlia rozochvený bázňou aj radosťou. Len si vyčítal, že sa ctihodnej ženy neopýtal na meno; mal však nádej, že sa ho dozvie budúci rok. Uplynul rok. Zosim sa zasa vybral podľa kláštorného zvyku na púšť a s modlitbou dorazil k tomu miestu vyschnutého potoka, kde sa prvýkrát videl s púštnou sväticou. Uvidel ju tam, ako leží mŕtva. Ruky mala zložené na hrudi a tvár obrátenú k východu. Rýchlo k nej pristúpil, padol jej k nohám, zbožne ju bozkával a zmáčal jej chodidlá svojimi slzami. Plakal dlho. Potom prečítal žalmy o odchode spravodlivých a pohrebné modlitby; premýšľal, či chce ctihodná, aby ju pochoval do zeme. V tom uvidel pri hlave blaženej tento nápis, napísaný v piesku: “Abba Zosim, pochovaj na tomto mieste telo pokornej Márie a daj hlinu hline. Pros Boha za mňa, ktorá skonala v mesiaci, ktorý sa volá egyptsky Farmuthij a rímsky april / apríl / , prvého dňa, v noci spasiteľných utrpení po prijatí Božskej tajomnej večere Pánovej. “
Keď starec prečítal nápis, najprv sa zamyslel, kto to mohol napísať. Svätica, ako sama sa priznala, nevedela písať. Veľmi sa však zaradoval, lebo sa dozvedel jej meno. Okrem toho mu bolo jasné, že svätica potom, čo prijímala z jeho rúk na brehu Jordánu, došla na miesto, kde skonala, za chvíľku, kdežto on tam musel putovať dvadsať dní namáhavej cesty, a v tú hodinu tam odovzdala dušu Bohu.
Zosim si povedal: “Je čas, aby som splnil príkaz svätice. Lenže ako mám, ja biedny, vykopať hrob, keď nemám žiadne náradie?” V tom uvidel neďaleko na púšti povalený stromček. Vzal ho a začal kopať. Ale suchá zem sa nechcela poddať. Starec ju polieval potom a nemohol nič urobiť. Z hĺbky duše si ťažko povzdychol. Zdvihol oči a vtom uvidel ohromného leva, ako stojí pri tele ctihodnej a líže jej nohy. Užasol, a to tým skôr, že si spomenul na slová svätice, že nikdy nevidela zviera. Zmocnil sa ho strach. Poznamenal sa znamením kríža v dôvere, že moc zosnulej svätice ho ochráni bez zranení. Lev sa ticho blížil k starcovi a začal sa k nemu plaziť. Tú Zosim povedal šelme: “Veľká spravodlivá prikázala mne, aby som pochoval jej telo. Ale som už starý a nemôžem vykopať hrob. Nemám náradie, obydlie je ďaleko a nemám, odkiaľ by som ich rýchlo priniesol. Vyhĺb sám svojimi pazúrmi hrob a ja pochovám telo ctihodnej Márie! ” Lev akoby porozumel týmto slovám, vyhrabal prednými labami jamu dostatočne veľkú, aby mohlo byť telo sv. Márie odovzdané zemi. Starec znovu skropil slzami nohy ctihodnej, prosil o jej modlitby za celý svet a prikryl jej telo hlinou. Svätica bola takmer nahá. Starý roztrhaný šat, ktorý jej hodil pri prvom stretnutí, sotva pokryl telo. Po vyplnení príkazu sa obaja vzdialili: lev, mierny ako jahňa, do vnútra púšte a Zosim do svojho kláštora.
Blahoslovil a velebil Krista, nášho Boha. Akonáhle prišiel do kláštora, nič už netajil a rozprával igumenovi a všetkým mníchom, čo videl a čo počul od ctihodnej Márie. Všetci sa čudovali veľkosti Božej a rozhodli sa, že budú s bázňou, vierou a láskou ctiť pamiatku ctihodnej a oslavovať deň jej odchodu. Igumen Ján, ako na to upozorňovala sv. Mária abbu Zosima, zistil niektoré neporiadky v kláštore a s pomocou Božou ich napravil. A svätý Zosim po dlhom, skoro 100 ročnom živote, zakončil svoju pozemskú púť a odišiel do večného života k Bohu. Jeho vyrozprávanie o ctihodnej Márii si odovzdávali dávni askéti onoho kláštora sv. Jána Krstiteľa pri Jordáne.
Spočiatku tento príbeh nebol zapísaný, ale odovzdávali ho zbožne svätí starci svojim učeníkom. « Svätý Sofronij, arcibiskup Jeruzalemský, ktorý ako prvý rozprávanie zaznamenal, dodáva: “A ja, keď som počul toto rozprávanie, zapísal som ho. Neviem, ale je možné, že aj niekto iný spísal život ctihodnej a zachytil ho lepšie ako ja, ktorý som ho zachytil. Ak som mohol všetko, podávajúc len pravdu. Boh, ktorý robí podivné zázraky, nech štedro obdaruje tých, ktorí hľadajú poučenie v tomto rozprávaní a ktorí ich počúvajú a čítajú. Aj tých, ktorí nám príbeh ctihodnej Márie odovzdali. Kiež im dá podiel s blaženou Máriou a so všetkými, ktorí sa kedykoľvek zapáčili Bohu svojimi zbožnými myšlienkami a úsilím. “
Vzdajme aj my chválu Bohu, večnému Kráľovi, aby nám udelil svoje milosrdenstvo v deň súdu, pre Ježiša Krista, nášho Pána, ktorému prislúcha všetka chvála, úcta, vláda aj klaňanie, s Otcom i najsvätejším a oživujúcim Duchom, teraz i vždycky, až na veky vekov. Amen.